Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 16/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou OLEXOVA

VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Marcel Vasilišin, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 21. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

Predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe

o náhradu za stratu na zárobku s príslušenstvom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „[n]avrhovateľ sa žalobou zo dňa 23. 06. 2008

domáhal na Okresnom súde Bratislava I. nároku na náhradu za stratu zárobku pri

invalidite od priznania invalidného dôchodku za dobu od 01. 07. 2015, t. j. od ukončenia

štúdia. Tento návrh odôvodnil tým, že žiadal od odporcu vyplatenie sumy 36.065,30 EUR

spolu s 8,50 % úrokom z omeškania zo sumy 17.785,30 EUR od 01. 05. 2008 a k 01.07.2008

mesačné vyplácanie renty vo výške 523,80 EUR, valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona

o sociálnom poistení, č. Navrhovateľ žiadal priznať výšku náhrady

na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by dosiahol, nebyť poškodenia zdravia,

nakoľko v čase úrazu sa pripravoval na povolanie vodiča. Preto navrhol, aby súd pri určení

predpokladaného zárobku vychádzal z priemerného zárobku vodičov z povolania

v roku 2003.

O žalobe navrhovateľa rozhodol Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa

29. 01. 2014 pod vyššie uvedenou spisovou značkou, ktorým zamietol návrh navrhovateľa,

nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania, ktorej prvostupňový súd vyhovel. Okresný

súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že náhrada straty zárobku po priznaní invalidity

priznáva poškodenému rôzne právne nároky. Všetky tieto nároky sú samostatné, lebo

predpoklady ich vzniku sú odchylné. Tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri

posudzovaní ich premlčania. Náhrada za stratu na zárobku sa uhradzuje peňažným

dôchodkom, ale jednotlivé sumy z dôchodku, ktoré sa už stali splatnými sa uhradzujú

úhrnnou sumou. Súd ďalej uviedol, že náhrada za stratu zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho sa plnenia. Premlčuje

sa preto celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. podal navrhovateľ odvolanie v zákonnej

lehote. V odvolaní namietal právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého je náhrada

za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti jedným nárokom s povahou

opakujúceho sa plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok a neprichádza do úvahy

premlčanie jednotlivých mesačných plnení. Navrhovateľ zároveň namietal názor okresného

súdu, že strata na zárobku vzniká doručením rozhodnutia o priznaní invalidity, odkedy

začala plynúť dvojročná premlčacia doba.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom

č. k.: -179, zo dňa 21. 10. 2015 (ďalej ako Rozsudok), ktorým potvrdil hore

uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktorý považuje

za vecne správny. Súd zároveň uviedol, že Rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje.

Voči Rozsudku Krajského súdu podal Sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie

a to z dôvodu že odvolací súd odňal sťažovateľovi prístup k súdu, nakoľko prehliadol

a vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní, a teda odňal

odvolaniu jeho základné procesné účinky.

Najvyšší súd SR však dovolanie uznesením sp. zn. zo dňa 08. 06. 2016

odmietol s tým, že dovolanie nie je podľa jeho názoru prípustné, argumentmi sťažovateľa

vo veci samej sa teda nezaoberal.“.

Sťažovateľ uvádza, že „[k]eďže Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné

právne prostriedky, ktoré má podľa právneho poriadku Slovenskej republiky k dispozícii

na ochranu jeho základných práv a slobôd a preto je podľa táto

sťažnosť prípustná“.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„S napadnutým Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave nesúhlasíme z nasledovných

dôvodov:

1) odvolací súd skonštatovaním, že Rozsudok neobsahuje žiadne ďalšie dôvody odňal

navrhovateľovi prístup k súdu, nakoľko sa nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa

uvedenou v odvolaní,

2) krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že náhrada za stratu

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom s povahou opakujúceho sa

plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok,

3) odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, čo sa týka začatia plynutie

dvojročnej premlčacej doby.“

Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podal proti napadnutému

rozhodnutiu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 8. júna 2016 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie pre neprípustnosť odmietol, a napriek tomu,

že uznesenie najvyššieho súdu tvorí prílohu sťažnosti, sťažovateľ uvádza, že „[p]rípustnosť

podania ústavnej sťažnosti odôvodňujeme ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.

Najvyšší súd v konaní rozhodol, že procesná vada konania uvedená v § 237

písm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý predchádza vydaniu konečného

rozhodnutia a ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Nemôže však ísť o

samotné rozhodnutie ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. Pokiaľ postupom

súdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už postupom súdu nemôže byť

ani časť tohto finálneho produktu konania, úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia. V

súlade s uvedeným názorom rozhodol Najvyšší súd aj v konania , 3

, , , a v ďalších konaniach.

Na základe ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR na otázku, či je z nedostatočného

odôvodnenia rozsudku prípustné dovolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom

sme názoru, že podanie dovolania v predmetnej právnej veci by bolo v rozpore so zásadou

hospodárnosti súdneho konania, nakoľko v súlade so zásadou právnej istoty je možné

predpokladať odmietnutie dovolania zo strany Najvyššieho súdu.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Na základe uvedených skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodol, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.: -179,

zo dňa 21. 10. 2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR.

Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k.: -179, zo dňa 21. 10. 2015 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR (á 143 EUR za jeden

úkon právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti,

á 8,58 režijný paušál).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov

za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

[ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu z 21. októbra 2015 (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, v odôvodnení ktorého krajský súd

okrem iného uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

( v znení účinnom od 1. 5. 2015, , ďalej len ), túto

prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keď pre nariadenie

pojednávania podľa ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky

(nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd

prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. októbra 2015 (§ 211 ods. 2

, ). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,

právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu

(aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania) potvrdil, pretože je vo výroku vecne

správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho

súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (, ). Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom po jeho zmene

so súhlasom súdu domáha zaplatenia sumy 35.065,30 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania

ročne zo sumy 17.785,30 € od 1. 5. 2008 a určiť, že k 1. 7. 2008 mu patrí z titulu náhrady

za stratu na zárobku renta v sume 523,80 € mesačne, valorizovaná podľa § 272 ods. 9

zákona o sociálnom poistení a tiež renta v sume 1 440,-- € valorizovaná v príslušnom

kalendárnom roku v závislosti od priemernej zmeny základných sadzieb stravného pri

zahraničných služobných cestách, určených vykonávacím predpisom medzi príslušným

kalendárnym rokom a jemu predchádzajúcim kalendárnym rokom. V predmetnom konaní sa

teda navrhovateľ domáha náhrady straty na zárobku po priznaní invalidity od 1. 7. 2005,

kedy ukončil štúdium na ,

na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, nebyť poškodenia jeho

zdravia, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 31. 5. 2003.

Podľa strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na

zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku

poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného

alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej

renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Náhrada za stratu na dôchodku

patrí v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol

nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak by do priemerného mesačného

zárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom

pre vymeranie dôchodku (, ).

Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie

o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá ( ).

Podstata premlčania ( a nasl. ) spočíva v tom, že pokiaľ

sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčaciu dobu) nevykonáva alebo sa

v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže už byť po jej

uplynutí veriteľovi priznané. To znamená, že dlžník po uplynutí zákonom stanovenej doby sa

môže úspešne brániť vymáhaniu práva s poukazom na to, že toto právo bolo už premlčané.

V dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje

zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom namietne

premlčanie práva, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané. Premlčanie plní

v súkromnom práve tri základné funkcie: stimuluje veriteľa, aby svoje nároky uplatnil včas,

predchádza dôkaznej núdzi, a prispieva k právnej istote.“

K námietke sťažovateľa, že „odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu,

čo sa týka začatia plynutie dvojročnej premlčacej doby“, krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Na to, aby premlčanie malo hmotnoprávne účinky, zákon v § 100 ods. 1

určuje dve kumulatívne podmienky: márne uplynutie premlčacej

doby, a námietka premlčania vznesená dlžníkom na súde. Márne uplynutie premlčacej doby

ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide; za

premlčané sa považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom.

Premlčacia doba je stanovená presnou dobou začiatku plynutia (právna skutočnosť

vyvolajúca začiatok plynutia premlčacej doby) a koncom. O tom, že sa právo nevykonalo,

možno hovoriť vtedy, keď uplynula premlčacia doba a počas nej dlžník dobrovoľne nesplnil

povinnosť zodpovedajúcu príslušnému právu a veriteľ sám sa zákonným spôsobom

nedomáhal svojho práva jeho uplatnením na súde, prípadne u iného príslušného orgánu.

Premlčanie teda samo osebe ešte nespôsobuje zánik práva (pohľadávky), ale bráni len jeho

vymáhateľnosti. Ide o subjektívne právo dlžníka vzniesť po uplynutí premlčacej doby (§ 101

až ) na súde námietku proti uplatneniu práva. Pokiaľ túto

námietku dlžník použije, súd nemôže premlčané právo (pohľadávku) priznať.

Ustanovenie je osobitným ustanovením vo vzťahu

k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon tu navyše

rozlišuje medzi dvoma druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú.

Je to subjektívna premlčacia doba ( ) a objektívna

premlčacia doba ( ). Ustanovenie Občianskeho

zákonníka upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto

premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. Občianskeho

zákonníka, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam , ktoré upravujú

zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov. Aplikuje sa aj v prípade,

keď zodpovednosť za škodu je ustanovená v osobitnom zákone, ktorý však nemá osobitnú

úpravu premlčania práva na náhrada škody.

Právo na náhradu škody sa premlčí podľa

za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto (konkrétny subjekt)

za škodu zodpovedá. Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol

uplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať

plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba. Plynutie premlčacej doby je tu viazané na

subjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom,

kto zodpovedá za škodu. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom,

kto za škodu zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel), až neskoršie, ako došlo

ku škodovej udalosti, predĺži sa premlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou

a momentom, keď sa poškodený dozvie o škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá.

V prvom rade nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že pri náhrade za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ide o opakujúce sa nároky a z tohto dôvodu

nemôžu byť nároky považované za jeden nárok, ktorý je premlčaný ako celok. Naopak,

odvolací súd považuje za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol, že všetky nároky, ktoré poškodenému priznáva Občiansky

zákonník pri spôsobení škody na zdraví, sú celkom samostatné, lebo predpoklady ich vzniku

sú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať, a tieto skutočnosti je potrebné mať na

zreteli pri posudzovaní ich premlčania, pričom náhrada na stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho plnenia, a preto

sa premlčuje celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.

Keďže navrhovateľ nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti

(teda samotný základ) uplatnil na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, odporca

úspešne vzniesol námietku premlčania, nemožno mu už priznať rentu v ďalšom období. Prvý

krát mohol navrhovateľ nárok reálne uplatniť na súde dňa 28. 11. 2005, kedy k otázke kto

za škodu zodpovedá pribudla odpoveď aj na otázku, aká škoda vznikla.

V prípade, že sa poškodený stane v dôsledku škody na zdraví práceneschopným

a po skončení pracovnej neschopnosti poberá len invalidný dôchodok, môže získať

vedomosť o rozsahu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti umožňujúcej

uplatnenie jej náhrady na súde až potom, čo bolo vydané rozhodnutie o priznaní

invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Totiž tento nárok možno uplatniť na

súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného

dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Do tej doby nie je isté, či a v akej výške bude

poškodenému priznaný invalidný dôchodok, a teda ani v akom rozsahu došlo ku strate

na zárobku. Ako vyplýva z ustanovenia strata na zárobku

sa uhrádza peňažným dôchodkom. Tento občianskoprávny nárok na náhradu za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako

nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované

vo forme dôchodku, tzv. renty (Rc 36/2007).

Nie je dôvodné poukazovanie navrhovateľa na ,

účinného v čase dopravnej nehody, nakoľko predmetné ustanovenie

sa týka zamestnaneckého vzťahu, teda vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, v súvislosti

s ktorým došlo k pracovnému úrazu, chorobe z povolania, príp. k inej škode na zdraví. Totiž

ku škode na zdraví navrhovateľa nedošlo v súvislosti splnením pracovných povinností,

školských povinností, resp. v priamej súvislosti s tým. Nesprávne je aj tvrdenie

navrhovateľa, že jeho nárok vznikol neskôr ako dva roky pred podaním návrhu, kedy

sa dozvedel o rezolútnych skutočnostiach (posúdenie zdravotného stavu − miera poklesu

73 %, skončenie pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa).

Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa

poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne

kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom

dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa

13. 10. 2005, č. 870 607 7402, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo

právoplatnosť dňa 28. 11. 2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate

na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už

v čase úrazu, teda dňa 31. 5. 2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna

premlčacia doba upravená v určená na uplatnenie

nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28. 11. 2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu

straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27. 6. 2008,

urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 2. 2012, č. k.

-396, na ktorý navrhovateľ v odvolaní odkázal, ktorý by mal potvrdzovať jeho

názor o nepremlčaní svojho nároku, odvolací súd dôvodí, že uvedený rozsudok sa týka inej

právnej veci, v ktorej sa rozhodovalo o bolestnom a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia v súvislosti s utrpeným pracovným úrazom, a nie o náhrade za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti. Navyše, s tvrdením Krajského súdu v Bratislave

vo veci vedenej pod sp. zn. , že pri úraze sa jednotlivé nároky na náhradu

škody premlčujú samostatne, sa nedá iné, než súhlasiť, čo je koniec koncov vyjadrené už

vyššie. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z ktorej časti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 20. 2. 2012, č. k. -396, vyplýva, že krajský súd priznal nárok

navrhovateľovi napriek tomu, že k uznaniu invalidity došlo v roku 1982 a k uplatneniu

nároku na súde až v roku 2004. Naopak, v uvedenej veci krajský súd rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil v časti, ktorou bol návrh zamietnutý a vo zvyšku bol napadnutý rozsudok

zrušený a vec v tomto rozsahu vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že nárok na zvýšenie bolestného a na zvýšenie náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia je premlčaný, pretože dvojročná subjektívna

premlčacia doba podľa vtedy účinného začala plynúť v roku 1982

a navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 27. 4. 2004 (Sociálna poisťovňa sa premlčania

dovolala). Ohľadom zrušujúcej časti výroku rozhodnutia krajský súd vo veci vedenej pod

sp.zn. uviedol, že okresný súd bude musieť vo vzťahu k inej časti bolestného

zistiť, či je liečebný proces navrhovateľa ukončený, zdravotný stav ustálený a preskúmať

premlčanie nároku na bolestné, a vo vzťahu k inej časti sťaženia spoločenského uplatnenia

zistiť, či v dobe, od ktorej do podania návrhu neuplynula premlčacia doba,

sa tak mimoriadne zhoršil zdravotný stav navrhovateľa, že mu vznikol ďalší nárok

na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Krajský súd tiež uviedol, že si uvedomuje

mimoriadne ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľa, no na druhej strane nemožno

prehliadnuť, že z hľadiska premlčania nemôže obstáť uplatnenie nároku vyplývajúceho

z toho istého poškodenia zdravia, aké tu bolo 13 rokov pred podaním návrhu.“.

K námietke sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia „neobsahuje

žiadne ďalšie dôvody odňal navrhovateľovi prístup k súdu, nakoľko sa nevysporiadal

s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní“, možno poukázať na túto časť

odôvodnenia:

„Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania

dôvodiac ustanovením , , a už vyššie

uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie

tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli

mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na

základe spisovej dokumentácie, účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny

presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene

písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA8 ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. ,

, , ).“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel ústavný súd k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil správnosť rozsudku Okresného súdu

Bratislava I č. k. -159 z 29. januára 2014 v plnom rozsahu, náležite

odôvodnil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom uvedeného konania,

resp. so závermi krajského súdu, sama osebe nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného

rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním

označených práv. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť, že by

sa krajský súd adekvátne a preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s právne relevantnými

argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté rozhodnutie

odôvodnené dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jeho

argumentmi, ústavný súd podotýka, že z judikatúry ESĽP zaoberajúcej sa požiadavkami

na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vyplýva, že tento článok dohovoru (porovnateľný s čl. 46 ods. 1

) zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe uvedeného

skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,

možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).

Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď

na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné

argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie

konkrétneho právneho problému (obdobne napr. , ). V prípade

posudzovanej sťažnosti je ústavný súd toho názoru, že krajský súd primerane reagoval

na podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil vzájomnú príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a základným právom na súdnu ochranu

zaručeným v , a preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017