Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 16/2017
PDF · 268.75 KB
No categories available
II. ÚS 16/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou OLEXOVA
VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Marcel Vasilišin, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
Predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe
o náhradu za stratu na zárobku s príslušenstvom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „[n]avrhovateľ sa žalobou zo dňa 23. 06. 2008
domáhal na Okresnom súde Bratislava I. nároku na náhradu za stratu zárobku pri
invalidite od priznania invalidného dôchodku za dobu od 01. 07. 2015, t. j. od ukončenia
štúdia. Tento návrh odôvodnil tým, že žiadal od odporcu vyplatenie sumy 36.065,30 EUR
spolu s 8,50 % úrokom z omeškania zo sumy 17.785,30 EUR od 01. 05. 2008 a k 01.07.2008
mesačné vyplácanie renty vo výške 523,80 EUR, valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona
o sociálnom poistení, č. 461/2003 Z. z. Navrhovateľ žiadal priznať výšku náhrady
na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by dosiahol, nebyť poškodenia zdravia,
nakoľko v čase úrazu sa pripravoval na povolanie vodiča. Preto navrhol, aby súd pri určení
predpokladaného zárobku vychádzal z priemerného zárobku vodičov z povolania
v roku 2003.
O žalobe navrhovateľa rozhodol Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa
29. 01. 2014 pod vyššie uvedenou spisovou značkou, ktorým zamietol návrh navrhovateľa,
nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania, ktorej prvostupňový súd vyhovel. Okresný
súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že náhrada straty zárobku po priznaní invalidity
priznáva poškodenému rôzne právne nároky. Všetky tieto nároky sú samostatné, lebo
predpoklady ich vzniku sú odchylné. Tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri
posudzovaní ich premlčania. Náhrada za stratu na zárobku sa uhradzuje peňažným
dôchodkom, ale jednotlivé sumy z dôchodku, ktoré sa už stali splatnými sa uhradzujú
úhrnnou sumou. Súd ďalej uviedol, že náhrada za stratu zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho sa plnenia. Premlčuje
sa preto celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. podal navrhovateľ odvolanie v zákonnej
lehote. V odvolaní namietal právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého je náhrada
za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti jedným nárokom s povahou
opakujúceho sa plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok a neprichádza do úvahy
premlčanie jednotlivých mesačných plnení. Navrhovateľ zároveň namietal názor okresného
súdu, že strata na zárobku vzniká doručením rozhodnutia o priznaní invalidity, odkedy
začala plynúť dvojročná premlčacia doba.
O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom
č. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015 (ďalej ako Rozsudok), ktorým potvrdil hore
uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktorý považuje
za vecne správny. Súd zároveň uviedol, že Rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje.
Voči Rozsudku Krajského súdu podal Sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie
a to z dôvodu že odvolací súd odňal sťažovateľovi prístup k súdu, nakoľko prehliadol
a vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní, a teda odňal
odvolaniu jeho základné procesné účinky.
Najvyšší súd SR však dovolanie uznesením sp. zn. 6 Cdo/79/2016 zo dňa 08. 06. 2016
odmietol s tým, že dovolanie nie je podľa jeho názoru prípustné, argumentmi sťažovateľa
vo veci samej sa teda nezaoberal.“.
Sťažovateľ uvádza, že „[k]eďže Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné
právne prostriedky, ktoré má podľa právneho poriadku Slovenskej republiky k dispozícii
na ochranu jeho základných práv a slobôd a preto je podľa zákona o ústavnom súde táto
sťažnosť prípustná“.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„S napadnutým Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave nesúhlasíme z nasledovných
dôvodov:
1) odvolací súd skonštatovaním, že Rozsudok neobsahuje žiadne ďalšie dôvody odňal
navrhovateľovi prístup k súdu, nakoľko sa nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa
uvedenou v odvolaní,
2) krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že náhrada za stratu
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom s povahou opakujúceho sa
plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok,
3) odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, čo sa týka začatia plynutie
dvojročnej premlčacej doby.“
Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podal proti napadnutému
rozhodnutiu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 79/2016 z 8. júna 2016 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie pre neprípustnosť odmietol, a napriek tomu,
že uznesenie najvyššieho súdu tvorí prílohu sťažnosti, sťažovateľ uvádza, že „[p]rípustnosť
podania ústavnej sťažnosti odôvodňujeme ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.
Najvyšší súd v konaní 3 Cdo/18/2013 rozhodol, že procesná vada konania uvedená v § 237
písm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý predchádza vydaniu konečného
rozhodnutia a ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Nemôže však ísť o
samotné rozhodnutie ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. Pokiaľ postupom
súdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už postupom súdu nemôže byť
ani časť tohto finálneho produktu konania, úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia. V
súlade s uvedeným názorom rozhodol Najvyšší súd aj v konania 3 Cdo/249/2008, 3
Cdo/290/2009, 1 Cdo/140/2009, 2 Cdo/83/2010, 4 Cdo/130/2009 a v ďalších konaniach.
Na základe ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR na otázku, či je z nedostatočného
odôvodnenia rozsudku prípustné dovolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom
sme názoru, že podanie dovolania v predmetnej právnej veci by bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti súdneho konania, nakoľko v súlade so zásadou právnej istoty je možné
predpokladať odmietnutie dovolania zo strany Najvyššieho súdu.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Na základe uvedených skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2 Co/587/2014-179,
zo dňa 21. 10. 2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR.
Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Zároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR (á 143 EUR za jeden
úkon právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti,
á 8,58 režijný paušál).“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov
za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu
krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu z 21. októbra 2015 (obdobne napr. I. ÚS 169/09,
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, v odôvodnení ktorého krajský súd
okrem iného uviedol:
„Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 1. 5. 2015, § 355 O. s. p., ďalej len O. s. p.), túto
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. neboli splnené zákonné podmienky
(nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd
prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. októbra 2015 (§ 211 ods. 2
O. s. p., § 156 ods. 3 O. s. p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu
(aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania) potvrdil, pretože je vo výroku vecne
správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.
V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom po jeho zmene
so súhlasom súdu domáha zaplatenia sumy 35.065,30 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 17.785,30 € od 1. 5. 2008 a určiť, že k 1. 7. 2008 mu patrí z titulu náhrady
za stratu na zárobku renta v sume 523,80 € mesačne, valorizovaná podľa § 272 ods. 9
zákona o sociálnom poistení a tiež renta v sume 1 440,-- € valorizovaná v príslušnom
kalendárnom roku v závislosti od priemernej zmeny základných sadzieb stravného pri
zahraničných služobných cestách, určených vykonávacím predpisom medzi príslušným
kalendárnym rokom a jemu predchádzajúcim kalendárnym rokom. V predmetnom konaní sa
teda navrhovateľ domáha náhrady straty na zárobku po priznaní invalidity od 1. 7. 2005,
kedy ukončil štúdium na ,
na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, nebyť poškodenia jeho
zdravia, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 31. 5. 2003.
Podľa § 445 Občianskeho zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na
zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku
poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.
Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného
alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej
renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Náhrada za stratu na dôchodku
patrí v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol
nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak by do priemerného mesačného
zárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za stratu na zárobku
po skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom
pre vymeranie dôchodku (§ 447, § 447a Občianskeho zákonníka).
Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Podstata premlčania (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka) spočíva v tom, že pokiaľ
sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčaciu dobu) nevykonáva alebo sa
v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže už byť po jej
uplynutí veriteľovi priznané. To znamená, že dlžník po uplynutí zákonom stanovenej doby sa
môže úspešne brániť vymáhaniu práva s poukazom na to, že toto právo bolo už premlčané.
V dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje
zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom namietne
premlčanie práva, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané. Premlčanie plní
v súkromnom práve tri základné funkcie: stimuluje veriteľa, aby svoje nároky uplatnil včas,
predchádza dôkaznej núdzi, a prispieva k právnej istote.“
K námietke sťažovateľa, že „odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu,
čo sa týka začatia plynutie dvojročnej premlčacej doby“, krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Na to, aby premlčanie malo hmotnoprávne účinky, zákon v § 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka určuje dve kumulatívne podmienky: márne uplynutie premlčacej
doby, a námietka premlčania vznesená dlžníkom na súde. Márne uplynutie premlčacej doby
ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide; za
premlčané sa považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom.
Premlčacia doba je stanovená presnou dobou začiatku plynutia (právna skutočnosť
vyvolajúca začiatok plynutia premlčacej doby) a koncom. O tom, že sa právo nevykonalo,
možno hovoriť vtedy, keď uplynula premlčacia doba a počas nej dlžník dobrovoľne nesplnil
povinnosť zodpovedajúcu príslušnému právu a veriteľ sám sa zákonným spôsobom
nedomáhal svojho práva jeho uplatnením na súde, prípadne u iného príslušného orgánu.
Premlčanie teda samo osebe ešte nespôsobuje zánik práva (pohľadávky), ale bráni len jeho
vymáhateľnosti. Ide o subjektívne právo dlžníka vzniesť po uplynutí premlčacej doby (§ 101
až § 110 Občianskeho zákonníka) na súde námietku proti uplatneniu práva. Pokiaľ túto
námietku dlžník použije, súd nemôže premlčané právo (pohľadávku) priznať.
Ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka je osobitným ustanovením vo vzťahu
k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon tu navyše
rozlišuje medzi dvoma druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú.
Je to subjektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna
premlčacia doba (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 106 Občianskeho
zákonníka upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto
premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov. Aplikuje sa aj v prípade,
keď zodpovednosť za škodu je ustanovená v osobitnom zákone, ktorý však nemá osobitnú
úpravu premlčania práva na náhrada škody.
Právo na náhradu škody sa premlčí podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto (konkrétny subjekt)
za škodu zodpovedá. Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol
uplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať
plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba. Plynutie premlčacej doby je tu viazané na
subjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom,
kto zodpovedá za škodu. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom,
kto za škodu zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel), až neskoršie, ako došlo
ku škodovej udalosti, predĺži sa premlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou
a momentom, keď sa poškodený dozvie o škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá.
V prvom rade nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že pri náhrade za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ide o opakujúce sa nároky a z tohto dôvodu
nemôžu byť nároky považované za jeden nárok, ktorý je premlčaný ako celok. Naopak,
odvolací súd považuje za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že všetky nároky, ktoré poškodenému priznáva Občiansky
zákonník pri spôsobení škody na zdraví, sú celkom samostatné, lebo predpoklady ich vzniku
sú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať, a tieto skutočnosti je potrebné mať na
zreteli pri posudzovaní ich premlčania, pričom náhrada na stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho plnenia, a preto
sa premlčuje celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.
Keďže navrhovateľ nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
(teda samotný základ) uplatnil na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, odporca
úspešne vzniesol námietku premlčania, nemožno mu už priznať rentu v ďalšom období. Prvý
krát mohol navrhovateľ nárok reálne uplatniť na súde dňa 28. 11. 2005, kedy k otázke kto
za škodu zodpovedá pribudla odpoveď aj na otázku, aká škoda vznikla.
V prípade, že sa poškodený stane v dôsledku škody na zdraví práceneschopným
a po skončení pracovnej neschopnosti poberá len invalidný dôchodok, môže získať
vedomosť o rozsahu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti umožňujúcej
uplatnenie jej náhrady na súde až potom, čo bolo vydané rozhodnutie o priznaní
invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Totiž tento nárok možno uplatniť na
súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného
dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Do tej doby nie je isté, či a v akej výške bude
poškodenému priznaný invalidný dôchodok, a teda ani v akom rozsahu došlo ku strate
na zárobku. Ako vyplýva z ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka strata na zárobku
sa uhrádza peňažným dôchodkom. Tento občianskoprávny nárok na náhradu za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako
nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované
vo forme dôchodku, tzv. renty (Rc 36/2007).
Nie je dôvodné poukazovanie navrhovateľa na § 36 ods. 2 Zákonníka práce,
účinného v čase dopravnej nehody, nakoľko predmetné ustanovenie Zákonníka práce
sa týka zamestnaneckého vzťahu, teda vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, v súvislosti
s ktorým došlo k pracovnému úrazu, chorobe z povolania, príp. k inej škode na zdraví. Totiž
ku škode na zdraví navrhovateľa nedošlo v súvislosti splnením pracovných povinností,
školských povinností, resp. v priamej súvislosti s tým. Nesprávne je aj tvrdenie
navrhovateľa, že jeho nárok vznikol neskôr ako dva roky pred podaním návrhu, kedy
sa dozvedel o rezolútnych skutočnostiach (posúdenie zdravotného stavu − miera poklesu
73 %, skončenie pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa).
Subjektívna premlčacia doba 2 Co 587/2014 na uplatnenie nároku na náhradu za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa
poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne
kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom
dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa
13. 10. 2005, č. 870 607 7402, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo
právoplatnosť dňa 28. 11. 2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate
na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už
v čase úrazu, teda dňa 31. 5. 2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna
premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka určená na uplatnenie
nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28. 11. 2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu
straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27. 6. 2008,
urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 2. 2012, č. k.
6 Co 34/2011-396, na ktorý navrhovateľ v odvolaní odkázal, ktorý by mal potvrdzovať jeho
názor o nepremlčaní svojho nároku, odvolací súd dôvodí, že uvedený rozsudok sa týka inej
právnej veci, v ktorej sa rozhodovalo o bolestnom a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia v súvislosti s utrpeným pracovným úrazom, a nie o náhrade za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti. Navyše, s tvrdením Krajského súdu v Bratislave
vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 34/2011, že pri úraze sa jednotlivé nároky na náhradu
škody premlčujú samostatne, sa nedá iné, než súhlasiť, čo je koniec koncov vyjadrené už
vyššie. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z ktorej časti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 20. 2. 2012, č. k. 6 Co 34/2011-396, vyplýva, že krajský súd priznal nárok
navrhovateľovi napriek tomu, že k uznaniu invalidity došlo v roku 1982 a k uplatneniu
nároku na súde až v roku 2004. Naopak, v uvedenej veci krajský súd rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil v časti, ktorou bol návrh zamietnutý a vo zvyšku bol napadnutý rozsudok
zrušený a vec v tomto rozsahu vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení krajský súd uviedol, že nárok na zvýšenie bolestného a na zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia je premlčaný, pretože dvojročná subjektívna
premlčacia doba podľa vtedy účinného Zákonníka práce začala plynúť v roku 1982
a navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 27. 4. 2004 (Sociálna poisťovňa sa premlčania
dovolala). Ohľadom zrušujúcej časti výroku rozhodnutia krajský súd vo veci vedenej pod
sp.zn. 6 Co 34/2011 uviedol, že okresný súd bude musieť vo vzťahu k inej časti bolestného
zistiť, či je liečebný proces navrhovateľa ukončený, zdravotný stav ustálený a preskúmať
premlčanie nároku na bolestné, a vo vzťahu k inej časti sťaženia spoločenského uplatnenia
zistiť, či v dobe, od ktorej do podania návrhu neuplynula premlčacia doba,
sa tak mimoriadne zhoršil zdravotný stav navrhovateľa, že mu vznikol ďalší nárok
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Krajský súd tiež uviedol, že si uvedomuje
mimoriadne ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľa, no na druhej strane nemožno
prehliadnuť, že z hľadiska premlčania nemôže obstáť uplatnenie nároku vyplývajúceho
z toho istého poškodenia zdravia, aké tu bolo 13 rokov pred podaním návrhu.“.
K námietke sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia „neobsahuje
žiadne ďalšie dôvody odňal navrhovateľovi prístup k súdu, nakoľko sa nevysporiadal
s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní“, možno poukázať na túto časť
odôvodnenia:
„Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania
dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., § 21l ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p. a už vyššie
uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie
tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli
mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na
základe spisovej dokumentácie, účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny
presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA8 2 Co 587/2014 ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo/218/2009,
3 Cdo/51/2011, 3 Cdo/186/2012, 7 Cdo/56/2011).“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel ústavný súd k záveru,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil správnosť rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 12 C 114/2008-159 z 29. januára 2014 v plnom rozsahu, náležite
odôvodnil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom uvedeného konania,
resp. so závermi krajského súdu, sama osebe nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného
rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním
označených práv. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť, že by
sa krajský súd adekvátne a preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s právne relevantnými
argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté rozhodnutie
odôvodnené dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom.
Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jeho
argumentmi, ústavný súd podotýka, že z judikatúry ESĽP zaoberajúcej sa požiadavkami
na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vyplýva, že tento článok dohovoru (porovnateľný s čl. 46 ods. 1
ústavy) zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe uvedeného
skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,
možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu
(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).
Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď
na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné
argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie
konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V prípade
posudzovanej sťažnosti je ústavný súd toho názoru, že krajský súd primerane reagoval
na podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil vzájomnú príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a základným právom na súdnu ochranu
zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017