Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K3-12C/113/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice - okolie sudkyňou JUDr. Danicou Hovančákovou v spore žalobcu: H. N., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. - M. XXX, zast. JUDr. Kristínou Piovarčíovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: X. Q., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX/X, Q., za účasti intervenienta na strane žalovaného: Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, zast. advokátskou kanceláriou SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlova 3, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Slavomír Dubjel, o náhradu škody

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.672,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 1.672,- € odo dňa 22.6.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcom rozsahu istiny a úroku z omeškania žalobu z a m i e t a. III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 51,28 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice - okolie (ďalej len „súd”) dňa 4.7.2019 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.090,- € s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 1.9.2017 do zaplatenia. 2. Žalobu žalobca odôvodnil titulom náhrady škody na zdraví, ktorá mu vznikla pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 8.7.2016 na štátnej ceste III/3401 v smere od Ludvíkovho dvora na Hanisku stretom motocykla zn. Honda, RD 08NX Dominátor, EČV: KS 256 AH, ktorý viedol žalobca a osobného motorového vozidla zn. KIA Sportage, EČV: KS 800 DD, ktoré viedol žalovaný. Y., že pri nehode utrpel ujmu na zdraví a to pomliaždenie pravej päty ťažkého stupňa s hlbokými tržnými ranami s obnažením pätovej kosti, mnohopočetné pomliaždeniny rúk, lakťov a predlaktí obojstranne, povrchové kožné odreniny, tržné rany a mnohopočetné pomliaždenia oboch kolien a predkolení. Žalovaný ako vodič motorového vozidla bol trestným rozkazom Okresného súdu Košice II, sp.zn. zo dňa 21.11.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.12.2016 odsúdený za prečin ublíženia na zdraví podľa k peňažnému trestu 300,- € a trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 12 mesiacov. V súvislosti so škodou na zdraví mu bola poisťovňou žalovaného prostredníctvom odškodňovacej spoločnosti TAAK odškodňovacia spoločnosť s.r.o., Jakubany priznaná náhrada za bolestné, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu na zárobku za obdobie práceneschopnosti od 8.7.2016 do 6.7.2017. Uviedol, že v súvislosti s ujmou na zdraví bol práceneschopný viac ako 1 rok, a to až do 31.8.2017, pričom Generali Poisťovňa, a.s. mu odmietla vyplatiť náhradu za stratu na zárobku za obdobie práceneschopnosti od 7.7.2017 do 31.8.2017 (ďalej len “sporné obodbie”) s odôvodnením, že počnúc dňom 7.7.2017 mu Sociálna poisťovňa prestala vyplácať dávky nemocenského poistenia, v dôsledku čoho žalobcovi zanikol aj nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v podobe úrazového príplatku. Uviedol, že v spornom období nemal žiaden príjem, preto z titulu zodpovednosti žalovaného na vzniku škody na jeho

zdraví, uplatnil si náhradu za stratu na zárobku za sporné obdobie priamo voči žalovanému v celkovej výške 2.090,- €, ktorú sumu určil súčinom 38 ,- € denne a počtom 55 kalendárnych dní. Uviedol, že o skutočnosti, že mu nebude vyplatená náhrada za stratu na zárobku sa dozvedel najskôr dňa 7.7.2017. Žalovaného listom zo dňa 12.6.2019 vyzval na dobrovoľnú úhradu náhrady straty na zárobku za sporné obdobie, žalovaný mu však listom zo dňa 27.6.2019 oznámil, že s jeho nárokom nesúhlasí. 3. Na preukázanie žalobného nároku žalobca k žalobe pripojil Trestný rozkaz Okresného súdu Košice II, sp.zn. , Potvrdenie o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 8.7.2016 do 31.8.2017 zo dňa 27.2.2019, Oznámenie Generali Poisťovne, a.s. zo dňa 8.4.2019 o neposkytnutí poistného plnenia titulom nároku náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 7.7.2017 do 31.8.2017, Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobcu, Oznámenie o nárokovaní si škody adresované žalovanému zo dňa 12.6.2019. V priebehu konania ďalej predložil mzdový list za rok 2015, 2016 a 2017, potvrdenie o strate na zárobku počas práceneschopnosti za rok 2015 z 26.7.2017 od U.S. Steel Košice s.r.o., Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobcu od 8.7.2016 do 1.9.2017, 13 lekárskych správ za obdobie od 4.8.2016 do 29.3.2018, 2 lekárske správy o rehabilitácii, záznam o priebehu rehabilitácie, zápisník bezpečnosti práce žalobcu, fotografie zranenej končatiny, fotografie oblečenia a prilby zo dňa dopravnej nehody a fotografiu ortézy. 4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo vyjadrení k žalobe uviedol, že síce bol uznaný vinným za dopravnú nehodu, avšak argumentoval, že povinnosťou každého účastníka cestnej premávky je chrániť svoje zdravie a život, pričom mal za to, že žalobca bol na jazdu na motocykli nevhodne oblečený, pretože mal oblečené tričko a krátke nohavice a obuté tramky. Taktiež poukázal na to, že úraz žalobcu bol hodnotený podľa trestného rozkazu ako ľahká ujma na zdraví s dobou liečenia do 42 dní, pričom doba práceneschopnosti žalobcu trvala 420 dní. Mal za to, že žalobca bol jeho poisťovňou dostatočne odškodnený a vzhľadom na charakter úrazu klasifikovaného ako ľahká ujma na zdraví, by doba práceneschopnosti jeden rok mala postačovať. Poukázal aj na to, že v máji 2017 stretol žalobcu, a videl, že chodí veľmi dobre a bez palice. Podotkol, že žalobca mohol využiť dovolenku za rok 2016 a 2017, túto si po nástupe do práce dať preplatiť zamestnávateľom, čo by pokrylo jeho príjem za žalované obdobie. Napokon namietal uplatnené príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v úrokoch z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil už od 1.9.2017, pričom uviedol, že až do 12.6.2019 o žalobcovom nároku voči nemu nemal vedomosť. 5. V replike žalobca k tvrdeniam žalovaného uviedol, že ich považuje za nedôvodné. Namietal, že z trestného spisu resp. z vyšetrovania nevyplýva, že by bol pri dopravnej nehode zle obutý alebo nesprávne oblečený. Uvedené nekonštatoval ani znalec, ktorý vypracoval znalecký posudok a ani vyšetrovateľ. Uviedol, že mal obutú koženú obuv s výstelkou, dostatočne pevnú (nie plátenú), oblečenú mal motobundu s kevlarom a trojštvrťové rifle, na hlave mal prilbu a na rukách motorukavice. K dĺžke jeho práceneschopnosti uviedol, že túto stanovili ošetrujúci lekári, pričom po 14 mesiacoch sám podpísal reverz, aby na jeho vlastnú žiadosť lekár ukončil jeho práceneschopnosť a mohol nastúpiť do práce z dôvodu, že nemal prostriedky na živobytie. K námietke žalovaného, že v máji 2017 ho nevidel chodiť s palicou, uviedol, že do januára 2017 pri chôdzi používal nemecké barle, následne po druhej operácii až do apríla 2017 používal francúzske barle a od apríla až do ukončenia PN používal špeciálne pre neho vyrobenú ortézu. K namietanej možnosti preplatenia dovolenky uviedol, že dovolenku za roky 2016 a 2017 si vyčerpal až po skončení práceneschopnosti. 6. V duplike žalovaný uviedol, že proti trestnému rozkazu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa nepodal riadny opravný prostriedok - odpor, z dôvodu, že mu bol hneď po dopravnej nehode na mieste príslušníkmi PZ odobratý vodičský preukaz a zadržaný mu bol počas celého trestného konania. Uviedol, že vrámci výkonu svojho zamestnania je bytostne odkázaný na vedenie osobného motorového vozidla, s čím nevyhnutne súvisí držba vodičského oprávnenia. Z uvedeného dôvodu sa podriadil výroku trestného rozkazu, ktorým mu bol okrem iného uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 12 mesiacov, a to za účelom čo najskoršieho uplynutia uloženého trestu. Uviedol, že si uvedomuje svoj podiel zodpovednosti na dopravnej nehode, avšak poukazom na výsledky znaleckého skúmania v trestnom konaní znalec z odboru cestná doprava Ing. Ladislav Imrich pripustil možnosť, že príčinou dopravnej nehody nebola iba nesprávna technika jazdy žalovaného, ale že ďalšou príčinou dopravnej nehody mohla byť aj nesprávna technika jazdy žalobcu. Keďže konečné posúdenie príčiny dopravnej nehody je otázkou právnou, znalec sa k tomuto v znaleckom posudku jednoznačne nevyjadril. Poukázal však aj na možnosti, ako mohol žalobca skorším brzdením alebo nižšou rýchlosťou jazdy zabrániť vzniku kolíznej situácie, a to minutím vozidla žalovaného, resp. zastavením pred jeho vozidlom. Nemožno preto jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vzhľadom na výsledky znaleckého skúmania uzavrieť, že v prípade, ak by žalovaný podal odpor proti trestnému rozkazu a vynútil by si tak prejednanie veci na

hlavnom pojednávaní, že by nedošlo k určeniu časti zodpovednosti za spôsobenie dopravnej nehody žalobcovi, eventuálne k oslobodeniu žalovaného. Upriamil pozornosť aj na to, že v priebehu vyšetrovania bol vypracovaný znalecký posudok č. 75/2016 znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia, MUDr. Borisom Lisánskym, účelom ktorého bolo o.i. aj posúdenie zranení spôsobených žalobcovi a určenie primeranej doby liečenia a práceneschopnosti žalobcu vzhľadom na spôsobené zranenia a ktorý v závere znaleckého posudku uviedol: „Posudzované zranenia kvalifikujem súhrnne ako ľahké zranenie, dobu liečenia súhrnne stanovujem do 42 dní, dobu prípadnej práceneschopnosti súhrnne stanovujem do 42 dní, túto dobu liečenia a prípadnej práceneschopnosti pokladám za adekvátnu rozsahu a charakteru posudzovaných zranení...“. K uvedenému uviedol, že nezľahčuje zranenia, ktoré žalobcovi vznikli pri dopravnej nehode, avšak považuje za potrebné poukázať na výrazný nepomer doby liečenia stanovenej znalcom (42 dní) a doby liečenia deklarovanej žalobcom (420 dní). Uvedomuje si, že každé zranenie spôsobené úrazom si u každej fyzickej osoby vyžaduje individuálnu dobu liečenia, ktorá je ovplyvnená hojením rán, bolesťami a prípadnými komplikáciami počas liečby, preto pripúšťa možnosť, že doba liečenia mohla byť u žalobcu dlhšia ako znalcom stanovených 42 dní, no nie v rozsahu 420 dní, takýto rozdiel považuje za zjavne neprimeraný. Namietal, že pokiaľ žalobcovi jeho dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav neumožňoval nastúpiť dňa 7.7.2017 do práce (po ukončení výplaty nemocenských dávok), mal požiadať príslušnú pobočku Sociálnej poisťovne o priznanie invalidného dôchodku na zabezpečenie svojho ďalšieho príjmu. O priznanie invalidného dôchodku mohol žalobca požiadať aj pred uplynutím podpornej doby (52 týždňov), keď už mu bolo zrejmé, že dňa 7.7.2017 mu zanikne nárok na výplatu nemocenskej dávky, a jeho nepriaznivý zdravotný stav mu naďalej neumožňoval nastúpiť späť do zamestnania. 7. Na pojednávaní dňa 13.12.2019 žalobca nad rámec toho, čo uviedol vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že doba liečenia po úraze prvotne určená na 30 dní, následne 42 dní, bola určená ešte pred operáciou nohy. Približne 10 dní po operácii mu však primár Nemocnice Košice - Šaca, MUDr. Roman Totkovič povedal, že predbežná doba liečenia bude 6 mesiacov. Nenamietal, že v listinách od vyšetrovateľov a aj v samotnom trestnom rozkaze je uvedená dĺžka doby liečenia 42 dní, vyšetrovateľ mu však povedal, že v prípade, že by doba liečenia presiahla dobu 42 dní, skutok by bol prekvalifikovaný na závažnejšiu skutkovú podstatu s vyššou trestnou sadzbou, pritom už v čase vydania trestného rozkazu doba liečenia presiahla 42 dní. Uviedol, že nie je pomstychtivým človekom a preto nechcel žalovanému týmto spôsobom priťažiť. Prvej operácii nohy sa podrobil v deň nehody, druhá operácia bola dňa 14.12.2017, a po nej mu povedali, že v nasledujúcom období sa vôbec ukáže, či nepríde o nohu. Uviedol, že spočiatku si myslel, že si bude uplatňovať odškodnenie iba voči poisťovni, avšak po uplynutí podporného obdobia práceneschopnosti ostal bez prostriedkov, z ktorého dôvodu si náhradu príjmu uplatnil voči žalovanému. Uviedol, že pred nehodou pracoval ako inšpekčný zámočník, divízneho závodu Energetika U.S. STEEL, Košice, kde pri výkone tejto funkcie je potrebný zdravotný stav bez obmedzení. Počas práceneschopnosti dňa 3.7.2017 bol kontaktovaný svojim zamestnávateľom, že sa uvoľnilo miesto, kde nie je vyžadovaná úplná zdravotná spôsobilosť, bez obmedzení, so zachovaním výšky mzdy, preto od uvedeného momentu sa snažil urobiť všetko preto, aby sa jeho PN ukončila a mohol na toto mu ponúknuté miesto nastúpiť. Nakoniec na vlastnú žiadosť nastúpil do práce dňa 1.9.2017. Uviedol tiež, že pred uplynutím podpornej doby bol v Sociálnej poisťovni ohľadne invalidného dôchodku, povedali mu však, že je neštandardné, aby ešte počas trvania PN bol žiadaný invalidný dôchodok, navyše v tom čase už bol kontaktovaný zamestnávateľom ohľadom nového pracovného miesta a bol tiež v domnení, že mu poisťovňa nahradí plnú škodu. 8. Na pojednávaní dňa 13.12.2019 žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach v písomných vyjadreniach. Zotrval aj na tvrdení, že v deň nehody bol žalobca na jazdu motocyklom nevhodne oblečený. Uviedol, že sa necíti úplne vinný za danú dopravnú nehodu a to z dôvodu, že žalobca pri tejto nehode išiel rýchlosťou 90km/hod. V trestnom konaní s uznaním viny súhlasil len preto, že si uvedomoval, že potrebuje vodičský preukaz čím skôr. 9. Podaním doručeným súdu dňa 11.2.2020 Generali Poisťovňa, a.s. oznámila súdu, že vstupuje do konania ako intervenient na strane žalovaného s odôvodnením, že v čase vzniku škodovej udalosti, z ktorej si žalobca uplatňuje nárok, mala so žalovaným uzavretú zmluvu č. 2404071823 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. 10. Intervenient v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 24.4.2020 uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú tvrdiac, že zo žalobcom doložených lekárskych správ nie je preukázaná potreba trvania práceneschopnosti žalobcu aj po 6.7.2017 (tzn. po uplynutí podpornej doby). Namietal tiež nepreukázanie uplatňovanej výšky náhrady škody, nakoľko intervenientovi nie je známe, ako došiel žalobca k čiastke 38,- € na deň, resp. k žalovanej sume 2.090,- € a voči celému uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania namietajúc, že nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje

ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, a v súvislosti s touto svojou argumentáciou poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 13.2.2019 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. zo dňa 29.4.2015. 11. V písomnom vyjadrení zo dňa 17.7.2020 intervenient bližšie k uplatnenej námietke premlčania odvolávajúc sa na novelizované ust. § 446 Obč. zákonníka, v spojení s prechodným ust. § 879w Obč. zákonníka uviedol, že predmetná novela sa vzťahuje aj na poistné udalosti, ku ktorým došlo pred 1.12.2019 s výnimkou posudzovania ich vzniku a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, ktoré sa v prechodnom období (tzn. od 31.1.2019 do 30.11.2019) majú posudzovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky obsahom a účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave, preto v tejto súvislosti vyslovil, že plynutie premlčacej doby pre uplatnenie nároku náhrady za stratu na zárobku je potrebné posúdiť podľa ustanovení upravujúcich plynutie subjektívnej lehoty na náhradu škody, ktorou je dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa § 106 ods. 1 Obč. zákonníka, ktorá podľa intervenienta začala plynúť už v deň dopravnej nehody dňa 8.7.2016 a uplynula dňa 8.7.2018. Z uvedeného dôvodu trval na tom, že nárok žalobcu premlčaný je. Zároveň vyslovil, že nárok žalobcu sa má posudzovať a výška straty na zárobku sa má počítať podľa predpisov v znení do 30.11.2019, a keďže podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019 podmienkou pre priznanie nároku straty na zárobku aj po roku od začatia dočasnej práceneschopnosti je priznanie invalidity rozhodnutím Sociálnej poisťovne, mal za to, že žalovaný nárok žalobcovi nemožno priznať. 12. Žalovaný s intervenientom uplatnenou námietkou premlčania súhlasil v písomnom vyjadrení z 26.8.2020. Súčasne vyslovil, že pokiaľ bol žalobca práceneschopný po uplynutí podporného obdobia a mal záujem si uplatniť náhradu za stratu na zárobku, mal po jeho uplynutí požiadať Sociálnu poisťovňu o posúdenie zdravotného stavu posudkovým lekárom na účely invalidného dôchodku, keďže mu jeho zdravotný stav neumožňoval nastúpiť do zamestnania. Odhliadnuc od uvedeného zhodne s intervenientom vyslovil výhrady k spôsobu, akým žalobca vypočítal výšku požadovanej náhrady straty na zárobku. 13. Žalobca vo vyjadrení z 17.7.2020 k uplatnenej námietke premlčania uviedol, že ju nepovažuje za dôvodnú s poukazom na ust. § 104 Obč. zákonníka, podľa ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína premlčacia doba plynúť za rok po poistnej udalosti a preto žaloba podaná dňa 3.7.2019 bola podaná včas. Súčasne poukázal na to, že v čase dopravnej nehody nemohol mať vedomosť o dĺžke trvania jeho práceneschopnosti. K uplatňovanej výške náhrady za stratu na zárobku uviedol, že vychádzal z intervenientom vypočítanej a schválenej výšky za obdobie 12 mesiacov, ktorá mu zo strany intervenienta bola vyplatená, preto nevie, prečo je táto intervenientom spochybňovaná. 14. Na pojednávaní dňa 20.11.2020 žalobca na výzvu, aby upresnil spôsob výpočtu výšky 38,- € na deň, uviedol, že vychádzal zo súčtu sumy, ktorá mu bola intervenientom vyplatená ako úrazový príplatok za podporné obdobie vo výške 4.823,20 € a sumy vyplatenej na nemocenských dávkach za podporné obdobie vo výške 9.285,- €, čo spolu predstavuje sumu 14.108,20 €. Túto sumu vydelil počtom kalendárnych dní podporného obdobia od 8.7.2016 do 6.7.2017, t.j. 365 kal. dní a takýmto výpočtom na jeden kal. deň pripadá suma 38,- €. Túto sumu potom vynásobil počtom kalendárnych dní sporného obdobia (od 7.7.2017 do 31.8.2017), t.j. 55 kalendárnych dní x 38,- € =2.090,- €. K ďalším námietkam žalovaného a intervenienta uviedol, že zo žiadneho predpisu mu nevyplývala povinnosť požiadať o uznanie invalidity. Súčasne uviedol, že invalidný dôchodok možno priznať iba v prípade postihnutia nad 40%, pričom charakter jeho zranení by nárok na invalidný dôchodok nezakladal a vzhľadom na svoj vek o invalidný dôchodok ani záujem nemal. Trval však na tom, že charakter jeho zranení odôvodňoval trvanie práceneschopnosti aj po uplynutí podporného obdobia. 15. Intervenient žalobcom vypočítanú výšku náhrady za stratu na zárobku po uplynutí podporného obdobia nepovažoval za správnu. Nadväzujúc na svoju predošlú argumentáciu, že nárok žalobcu sa má posudzovať a výška straty na zárobku sa má počítať podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019, upriamil pozornosť na ust. § 87 zákona o sociálnom poistení a z neho vyplývajúcu základnú charakteristiku spôsobu výpočtu a priznania úrazového príplatku, podľa ktorého suma úrazového príplatku je 50% denného vymeriavacieho základu počas prvých troch dní a 25% denného vymeriavacieho základu od 4. dňa práceneschopnosti, pričom mal za to, že takýmto spôsobom, ak by aj doba výplaty úrazového príplatku nebola obmedzená trvaním tzv. podporného obdobia, ale povinnosť výplaty úrazového príplatku by trvala do skončenia práceneschopnosti žalobcu, tzn. do 31.8.2017, žalobcovi by celkovo na úrazovom príplatku mohla byť vyplatená suma 5.557,90 € a preto teoreticky by žalobcovi mohla byť priznaná ešte suma 734,70 € k už vyplatenej sume úrazového príplatku vo výške 4.823,20 € za obdobie jeho práceneschopnosti do 6.7.2017. Žalobcovi však v žiadnom prípade neprislúcha nárok vypočítaný žalobcom približujúci sa svojou výškou k výške 100% úrazového príplatku.

16. Na pojednávaní dňa 2.6.2021 žalobca k uplatnenej výške náhrady straty na zárobku uviedol, že vykonal dva spôsoby výpočtu a síce vychádzajúc z denného vymeriavacieho základu vypočítaného zamestnávateľom v rozhodnom období vo výške 52,48 €, násobeného počtom 55 kal. dní (sporného obdobia), pri ktorom výpočte ide o sumu 2.886,40 €. Vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku žalobcu vo výške 1.150,98 €, priemerná výška pripadajúca na jeden kal. deň predstavuje sumu 38,36 €, čo násobené počtom 55 kal. dní (sporného obdobia) predstavuje sumu 2.110,13 €, pričom uviedol, že si v tomto konaní uplatnil iba sumu 2.090,- €. Na základe uvedeného trval na dôvodnosti podanej žaloby. 17. Súd v súlade s ust. (ďalej len „”) súd vykonal dokazovanie v spore predloženými listinnými dôkazmi, znaleckým posudkom vypracovaným pre účely trestného konania sp.zn. , výsluchom žalobcu a žalovaného a zistil nasledovný skutkový stav: 18. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 8.7.2016, o 5.55 hod. došlo k dopravnej nehode na štátnej ceste III/3401 v smere od Ludvíkovho dvora na Hanisku, keď došlo k stretu (zrážke) osobného motorového vozidla zn. KIA SPORTAGE EČV: KS 800 DD, ktoré viedol žalovaný, ktorý v križovatke k ZSS Cargo, stredisko prevádzky Haniska pri odbočovaní vľavo nedal prednosť v jazde oproti idúcemu motocyklu zn. Honda, RD 08NX Dominátor, EČV: 256 AH, ktorý viedol žalobca. Sporné nebolo ani to, že pri dopravnej nehode došlo k zraneniu žalobcu, pričom žalovaný bol za skutok právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Košice II zo dňa 21.11.2016, sp.zn. . Sporné tiež nebolo, že žalobca utrpel ľahkú ujmu na zdraví, a to pomliaždenie pravej päty ťažkého stupňa s hlbokými tržnými ranami s obnažením pätovej kosti (decollement), mnohopočetné pomliaždeniny rúk, lakťov a predlaktí obojstranne s povrchovými kožnými odreninami a tržnými ranami a mnohopočetné pomliaždenia oboch kolien a predkolení a s povrchovými kožnými odreninami s dobou liečenia do 42 dní. Sporné nebolo ani to, že žalobca v dôsledku škody na zdraví bol práceneschopný od 8.7.2016 do 31.8.2017. Žalovaný v čase dopravnej nehody mal uzavretú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s Generali poisťovňou, a.s., ktorá do konania vstúpila ako intervenient na strane žalovaného. Žalobca bol za škodu na zdraví intervenientom odškodnený vyplatením náhrady za bolesť, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu na zárobku (úrazový príplatok) za obdobie jeho práceneschopnosti od 8.7.2016 do 6.7.2017. Za obdobie ďalšej práceneschopnosti žalobcu od 7.7.2017 do 31.8.2017, tzn. po uplynutí tzv. podporného obdobia počnúc dňom 7.7.2017 intervenient žalobcovi odmietol vyplatiť náhradu za stratu na zárobku (úrazový príplatok) s odôvodnením, že úrazový príplatok podľa zákona o sociálnom poistení patrí práceneschopnému zamestnancovi, ktorému sa vypláca náhrada príjmu alebo nemocenské z nemocenského poistenia a keďže žalobcovi uplynutím tzv. podporného obdobia (dňom 6.7.2017) Sociálna poisťovňa prestala vyplácať dávky nemocenského poistenia, žalobcovi zanikol aj nárok na úrazový príplatok. Na základe toho si žalobca náhradu škody spočívajúcu v náhrade straty na zárobku za obdobie od 7.7.2017 do 31.8.2017 (ďalej len “sporné obdobie”) uplatnil priamo voči žalovanému a listom zo dňa 12.6.2019, (nazvaným Oznámenie o nárokovaní si škody) žalovaného vyzval na náhradu škody vo výške 2.080,- € (40 pracovných dní x 52,- €) alebo 2.090,- € (55 kalendárnych dní x 38 €), na ktorý žalovaný reagoval listom zo dňa 21.6.2019 tak, že s nárokom žalobcu nesúhlasí. 19. Nebolo sporné, že zo strany intervenienta bolo žalobcovi z povinného zmluvného poistenia vyplatených 4.823,20 € za stratu na zárobku počas doby práceneschopnosti od 8.7.2016 do 6.7.2017 vypočítaných ako úrazový príplatok. 20. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne o vyplatených nemocenských dávkach za obdobie od 8.7.2016 do 6.7.2017 (č.l. 6 spisu) vyplýva, že žalobcovi bola za uvedené obdobie práceneschopnosti vyplatená celková suma 9.285,- €. 21. Z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu - U.S. Steel Košice, s.r.o. o strate na zárobku počas PN (č.l. 93 spisu) vyplýva, že denný vymeriavací základ na určenie sumy úrazových dávok (podľa o sociálnom poistení) predstavuje sumu vo výške 52,4823 € za kalendárny rok 2015, t.j. kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikla dočasná práceneschopnosť žalobcu. Z predmetného potvrdenia zamestnávateľa tiež vyplýva, že celková suma, ktorá bola žalobcovi vyplatená ako náhrada príjmu za prvých desať dní práceneschopnosti činí 194,64 €. 22. Z opisu mzdového listu žalobcu (č. l. 89 spisu) vyhotoveného zamestnávateľom žalobcu - U.S. Steel Košice, s.r.o. vyplýva, že čistý príjem žalobcu za mesiac január 2016 činí sumu 1.084,60 €, za mesiac február 2016 sumu 1276,- €, za mesiac marec 2016 sumu 1.044,- €, za mesiac apríl sumu 1.148,40 €, za mesiac máj sumu 1.212,20 € a za mesiac jún 2016 čistý príjem žalobcu bol vo výške 1.154,48 €. 23. Zo správy o výsledku mediácie zo dňa 14.10.2016 (č.l. 19 pripojeného spisu Okresného súdu Košice II, sp.zn. ) vyplýva, že obvinený Milan Pižem (žalovaný) sa k činu, ktorý mu je kladený za vinu a bol kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa priznal, svoj čin

oľutoval a poškodenému sa ospravedlnil. Poistnú udalosť nahlásil v deň dopravnej nehody poisťovni Generali poisťovňa, a.s. pobočka Košice, za účelom náhrady škody z povinného zmluvného poistenia. 24. Z predložených lekárskych správ - nálezov (z č.l. 94-118 spisu) vyplýva, že žalobca v deň dopravnej nehody absolvoval operáciu päty pravej nohy po devastačnom poranení mäkkých tkanív. Po operácii žalobca absolvoval kontrolné vyšetrenia na ortopedickom a neurologickom oddelení Nemocnice Košice

- Šaca. Z lekárskej správy ortopedického oddelenia zo dňa 3.10.2016 v dg. závere MUDr. Romanom Totkovičom je konštatovaná predpokladaná doba hojenia kožných defektov pravej päty v rozsahu 9 mesiacov. V dg. záveroch lekárskej správy Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice Košice - Šaca zo dňa 7.12.2016 je konštatovaná nekróza v oblasti päty o veľkosti 10x8 cm, s odporúčaním operácie na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice Košice-Šaca. Z prepúšťacej správy Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice Košice-Šaca vyplýva, že žalobcovi bola dňa 15.12.2016 vykonaná operácia päty. Z lekárskych správ z obdobia po druhej operácii vyplýva, že žalobca absolvoval v pravidelných intervaloch kontroly pooperačného stavu s konštatovaním potreby obmedzovania chôdze. Zo záznamu o priebehu rehabilitačnej starostlivosti oddelenia fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Nemocnice Košice -Šaca vyplýva, že v mesiacoch máj a jún 2017 žalobca absolvoval rehabilitácie pravej päty. V lekárskej správe všeobecnej lekárky MUDr. Šimkovej zo dňa 24.8.2017 je uvedené “pacient žiada o ukončenie PN, PS chce od 1.9., nutné chirurgické došetrenie”. Z lekárskej správy zo dňa 14.9.2017 vyplýva “stav po devastačnom poranení nohy a decollemente nohy vpravo, rany zahojené, ale na päte VTK, ktorý neumožňuje záťaž päty, v pláne plastickochirurgická reoperácia. V závere lekárskej správy je konštatované: “pacient vzhľadom na nález na pravej dolnej končatine je limitovaný, nie je schopný absolvovať dlhšiu chôdzu a dlhšie státie, žiadané povolenie vstupu do areálu zamestnávateľa osobným motorovým vozidlom. V lekárskej správe - náleze Kliniky muskuloskeletálnej a športovej medicíny zo dňa 28.11.2017 u žalobcu konštatovaná bolesť nohy pri došlapovaní na pätu, v lekárskej správe - náleze tej istej kliniky zo dňa 29.3.2018 konštatovaný prítomný defekt kože a podkožia, ktorý neumožňuje záťaž, plánovaná plastickochirurgická rekonštrukcia lalokom. 25. Zo záznamov zápisníka bezpečnosti práce žalobcu (z č.l. 119 spisu) vyplýva, že zdravotný stav žalobcu neumožňuje prácu vo výške a s bremenami (záznam zo dňa 4.9.2017), záznam s rovnakým obsahom zo dňa 6.11.2017 a zo dňa 6.3.2018. 26. Z fotokópie fotografie (č.l. 128 spisu) vyplýva, že oblečenie žalobcu v deň dopravnej nehody pozostávalo z helmy, motorkárskej bundy, trojštvrťových (riflových) nohavíc a športových tenisiek. 27. Zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru doprava cestná Ing. Ladislava Imricha č. 35/2016 zo dňa 9.8.2016 vyhotoveného pre účely trestného konania (ktorý je súčasťou trestného spisu sp.,zn. ) vyplýva, že miestom posudzovanej dopravnej nehody bol úsek štátnej cesty III/3401 v smere od Ludvikovho dvora k obci Haniska, na križovatke s komunikáciou vedúcou k ZSSK CARGO Stredisko prevádzky, s celkovou šírkou vozovky v mieste dopravnej nehody 7,6 m, s jazdnými pruhmi oddelenými prerušovanou čiarou, s neriadenou premávkou vyplývajúcou z pravidiel cestnej premávky. Rýchlostný limit na danom úseku cesty je 90 km/h. V čase dopravnej nehody neboli zistené sťažené poveternostné podmienky, dopravná nehoda sa stala cez deň, viditeľnosť nebola znížená vplyvom poveternostných podmienok, rozhľadové podmienky boli dobré. Test na alkohol vykonaný dychovou skúškou u žalobcu i žalovaného bol negatívny. Z predmetného znaleckého posudku ďalej vyplýva, že na základe technicky prijateľného výpočtu priebehu nehodového deja s najväčšou pravdepodobnosťou vodič motorového vozidla sa v predmetnom úseku pohyboval rýchlosťou jazdy od 8 do 22 km/h (pri zohľadnení tolerancie výpočtu +/- 5%), pričom najvyššia dovolená rýchlosť jazdy pre daný úsek bola 90 km/h. Vodič motorového vozidla pri odbočovaní vľavo mal možnosť rozpoznať približujúci sa motocykel z protismernej vozovky, pričom zo vzdialenosti a rýchlosti jazdy motocykla muselo byť vodičovi motorového vozidla zrejmé, že vodič motocykla pri rozpoznaní kolíznej situácie nemôže zastaviť do miesta zrážky. Ak by sa vodič motorového vozidla pohyboval správnou technikou jazdy, teda ak by sa pri odbočovaní vľavo dostatočne venoval vedeniu vozidla a sledoval situáciu v cestnej premávke, pričom by zastavil s vozidlom pred vjazdom do protismernej časti vozovky, v ktorej sa pohyboval vodič motocykla, mal možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody. Vjazd do križovatky pri odbočovaní vľavo bol tým prvkom nehodového deja, ktorý vyvolal kolíznu situáciu a ktorý vodičovi motocykla znemožnil zabrániť nehode. Vodič motocykla sa v predmetnom úseku pohyboval rýchlosťou jazdy cca 87 až 96 km/ h (pri zohľadnení tolerancie výpočtu +/- 5%), pričom najvyššia dovolená rýchlosť jazdy pre daný úsek bola 90 km/h. Vodič motocykla mal možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody zastavením motocykla pred koridorom pohybu motorového vozidla, ak by sa v predmetnom úseku pohyboval rýchlosťou jazdy do 68 km/h. Je však otázkou právneho posúdenia, či takúto povinnosť mal. Možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody tesným minutím vozidiel mal, ak by sa v predmetnom úseku pohyboval rýchlosťou jazdy do 84 km/h. Je však otázkou právneho posúdenia, či takúto povinnosť mal. Možnosť zabrániť

vzniku dopravnej nehody zastavením motocykla pred koridorom pohybu motorového vozidla mal tiež, ak by na vznik kolíznej situácie reagoval o 1,2 s skôr, oproti pôvodnému včasnému bodu reakcie, a možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody minutím vozidiel tiež mal, ak by reagoval o 0,8 s skôr, avšak v oboch prípadoch takúto reakciu nie je možné od vodiča motocykla požadovať, pretože v danom okamihu mu z polohy a rýchlosti jazdy vodiča motorového vozidla nemohlo byť zrejmé, že dochádza ku kolíznej situácii. Z hľadiska konečného posúdenia príčiny predmetnej dopravnej nehody znalec z technického hľadiska konštatoval, že v prípade, že vodič motocykla mal povinnosť predpokladať spôsob odbočenia vozidla Kia Sportage a techniku svojej jazdy mal prispôsobiť tak, aby vždy zastavil vozidlo pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla, tak potom by sa v danom úseku a okamihu musel s motocyklom pohybovať rýchlosťou jazdy do 68 km/h. V takom prípade technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča motocykla a to jeho okamžitá rýchlosť jazdy, ktorá bola vyššia (cca 92 km/h) ako rýchlosť jazdy, z ktorej vodič motocykla za daných podmienok mohol zastaviť s motocyklom pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla (do 68 km/h); a nesprávna technika jazdy vodiča motorového vozidla tým, že sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, z čoho vyplynul kolízny vjazd do križovatky a následné nedanie prednosti v jazde z technického hľadiska oproti k jazdiacemu vodičovi motocykla. V prípade, že vodič motocykla nemal povinnosť predpokladať takýto spôsob odbočenia vozidla Kia Sportage a techniku jazdy nemusel prispôsobiť tak, aby vždy zastavil motocykel pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla a teda v danom úseku a okamihu sa nemusel s motocyklom pohybovať rýchlosťou jazdy do 68 km/h, tak potom technickou príčinou dopravnej nehody bola iba nesprávna technika jazdy vodiča motorového vozidla a to tá skutočnosť, že sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, z čoho vyplynul kolízny vjazd do križovatky a následné nedanie prednosti v jazde z technického hľadiska oproti jazdiacemu vodičovi motocykla. 28. Vzhľadom na obsah procesnej obrany žalovaného a intervenientom uplatnených prostriedkov procesnej obrany so súhlasom žalovaného ( ), v konaní spornou bola včasnosť žalobou uplatneného nároku pre vznesenú námietku premlčania. Namietaná bola tiež miera účasti sporových strán na vzniknutej škode s poukazom na to, že dopravná nehoda nastala v dôsledku stretu dvoch prevádzok (motocykla a motorového vozidla). Rozporovaná v konaní bola tiež dôvodnosť trvania práceneschopnosti žalobcu po uplynutí tzv. podpornej doby a s tým súvisiaca nárokovateľnosť náhrady na stratu na zárobku a tiež spôsob výpočtu výšky náhrady akcentujúc zmenu právnej úpravy na vec vzťahujúceho sa ust. Obč. zákonníka v relácii prechodného ustanovenia. 29. Súd z dôvodov procesnej ekonómie ako prvou sa zaoberal dôvodnosťou uplatnenej námietky premlčania. 30. Podľa Obč. zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 31. Podľa Obč. zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 32. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia Obč. zákonníka subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho a) vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b) vedomosti o tom, kto za vzniklú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. 33. Všetky nároky, ktoré Obč. zákonník priznáva poškodenému pri škode na zdraví (či už jednorazové odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, náhrada straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti či náhrada straty na zárobku po skončení práceneschopnosti) sú podľa súdnej praxe celkom samostatné a preto samostatne je potrebné posudzovať aj otázku premlčania týchto nárokov. 34. V súdenej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie ďalšieho trvania práceneschopnosti po uplynutí podporného obdobia (v odôvodnení označeného ako sporné obdobie), kde stratu na zárobku odôvodňuje absenciou akejkoľvek náhrady príjmu, pričom niet sporu o tom, že žalobca sa (objektívne vzaté) mohol o strate na zárobku (za sporné obdobie) dozvedieť najskôr až uplynutím podpornej doby, pretože až od tohto okamihu mu (už) nepatrilo nemocenské (dávka nemocenského poistenia) a súčasne týmto dňom žalobcovi zanikol aj nárok na úrazový príplatok. Inými slovami pred uplynutím podporného obdobia žalobca si toto len “novovzniknuté právo” uplatniť nemohol a k jeho premlčaniu ani nemohlo dôjsť preto, lebo skôr neexistovalo.

35. V okolnostiach konkrétneho prípadu prvý deň po uplynutí podporného obdobia (7.7.2017) je preto potrebné považovať za začiatok plynutia dvojročnej premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku za (sporné) obdobie ďalšej práceneschopnosti žalobcu. Keďže žaloba na súde bola podaná dňa 4.7.2019, možno konštatovať, že žalobca svoj nárok uplatnil včas. 36. K argumentácii intervenienta poukazom na judikatúru týkajúcu sa premlčania nároku na náhradu za stratu na zárobku, súd uvádza, že je nutné rozlišovať, či ide o stratu na zárobku počas práceneschopnosti alebo po jej skončení. Pričom len v prípade straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, táto má charakter renty, kde poškodený nadobudne vedomosť o tom, že mu uchádza zárobok a v akej výške doručením rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku, z ktorého dôvodu náhrada za stratu na zárobku ako opakujúce sa plnenie sa v tomto prípade premlčuje naraz ako celok. Logike a vyššie uvedeným východiskám pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty odporuje aj argumentácia intervenienta, že by premlčacia lehota na uplatnenie nároku náhrady za stratu na zárobku za obdobie práceneschopnosti (po uplynutí podporného obdobia) mala začať plynúť už v deň dopravnej nehody, keď žalobca ako poškodený v deň dopravnej nehody nemohol mať vedomosť o tom, ako dlho bude jeho práceneschopnosť trvať. 37. Podľa veta druhá súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 38. Podľa , Obč. zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. 39. Podľa Obč. zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. 40. Podľa Obč. zákonníka prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich opatrovať. 41. Podľa Obč. zákonníka, ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody. 42. Podľa Obč. zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 43. Podľa Obč. zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. 44. K prejednávanej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že súd v civilnom sporovom konaní je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal ( ), avšak len potiaľ, pokiaľ ide o konanie tohto páchateľa. Pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nasvedčujú, že na vzniku škody sa okrem neho mohla podieľať svojim konaním aj ďalšia osoba (napríklad poškodený), civilný súd nie je pri skúmaní spoluzavinenia tejto osoby (jej podielu na vzniku škody) viazaný výrokom o vine obvineného. Inými slovami súd pri posúdení spoluzavinenia síce nemôže ako predbežnú riešiť otázku či a kto spáchal určitý skutok, avšak rozhodnutie o vine páchateľa neznamená automaticky, že sú splnené zodpovednostné predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody. 45. Posudzovaná dopravná nehoda spočívala v strete prevádzok dvoch prevádzateľov, žalobcu ako prevádzateľa motocykla zn. Honda, RD 08NX Dominátor a žalovaného ako prevádzateľa osobného motorového vozidla zn. KIA Sportage, ktorí ak ide o vyporiadanie medzi nimi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody, preto v súdenej veci bolo potrebné dôsledne aplikovať cit. ust. Obč. zákonníka. Vysporiadanie závislé na tejto účasti predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretu prevádzky, najmä však tých, ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody. Ustanovenie Obč. zákonníka, ktoré nadväzuje na právnu úpravu zodpovednosti podľa ustanovení a Obč. zákonníka, umožňuje posudzovať zodpovednosť za škodu spôsobenú stretom dvoch alebo viacerých prevádzok a škodu samu ako celok, pričom každý z prevádzateľov nesie zodpovednosť za časť celkovej škody úmerne k svojej účasti, ktorú mal na spôsobení škody. Uvedenými predpokladmi, vyplývajúcimi z ustálenej judikatúry, sa súd pri svojom rozhodovaní aj riadil. 46. Konanie účastníkov dopravnej nehody súd posudzoval podľa ust. v znení účinnom k času dopravnej nehody. 47. Podľa o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 8.7.2016 (ďalej len “”) vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam,

stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. 48. Podľa vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1, a ak ide po diaľnici v obci najviac 90 km.h-1. 49. Podľa vodič nesmie prekročiť najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy vozidiel určenú dopravnou značkou alebo dopravným zariadením. 50. Podľa pred odbočovaním a počas odbočovania je vodič povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Vodič pri odbočovaní nesmie ohroziť vodiča idúceho za ním. Vodič je povinný pri odbočovaní dbať na zvýšenú opatrnosť. Vodič vozidla idúceho za vozidlom, ktoré odbočuje, musí dbať na zvýšenú opatrnosť a svojou jazdou nesmie ohroziť vodiča odbočujúceho vozidla. 51. Podľa veta prvá vodič odbočujúci vľavo je povinný dať prednosť v jazde protiidúcim motorovým vozidlám i nemotorovým vozidlám, električkám idúcim v oboch smeroch, vozidlám idúcim vo vyhradenom jazdnom pruhu po jeho ľavej strane a chodcom prechádzajúcim cez vozovku. 52. Z dikcie vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ustanoveniam o povinnosti vodiča neprekročiť najvyššiu dovolenú rýchlosťou predchádza všeobecné ustanovenie týkajúce sa rýchlosti, podľa ktorého vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. 53. V posudzovanom prípade spočívala dopravná nehoda v strete dvoch prevádzok na križovatke hlavnej cesty s vedľajšou cestou, kde žalovaný odbočoval z hlavnej cesty vľavo, pričom povinnosťou žalovaného pri odbočovaní vľavo bolo dať prednosť v jazde protiidúcim motorovým vozidlám a teda i žalobcovi ( ). Zo záveru znaleckého posudku vykonaného pre účely trestného konania vyplýva, že príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy žalovaného (nedanie prednosti v jazde protiidúceho motocykla), pričom spornou bola otázka, či za ďalšiu príčinu dopravnej nehody možno označiť i nesprávnu techniku jazdy žalobcu, zodpovedaním otázky, či povinnosťou žalobcu bolo predpokladať pohyb odbočujúceho vozidla žalovaného a z uvedeného dôvodu prispôsobiť techniku jazdy (znížiť rýchlosť), ktoré závery sú podstatnými pre určenie miery účasti oboch účastníkov dopravnej nehody na spôsobení vzniknutej škody. 54. Na úvod súd považuje za potrebné posúdiac charakter povinností žalobcu a žalovaného v cestnej premávke (u žalobcu povinnosti ísť primeranou rýchlosťou, u žalovaného povinnosti dať prednosť v jazde), uviesť, že povinnosť dať prednosť v jazde je kvalitatívne vyšším stupňom povinnosti, než je povinnosť ísť primeranou rýchlosťou. Porušenie povinnosti dať prednosť v jazde totiž bez ďalšieho už samo o sebe vedie k celkom bezprostrednému a reálnemu nebezpečenstvu stretu vozidiel, pretože sa vždy týka situácie, v ktorej ide o vzťah najmenej dvoch vozidiel s pretínajúcim sa smerom jazdy. Porušenie povinnosti ísť primeranou rýchlosťou samo o sebe nevedie ku vzniku takého nebezpečenstva a zakladá ho až v spojení s ďalšími podmienkami a okolnosťami konkrétnej situácie v cestnej premávke, akými sú napr. hustota premávky, viditeľnosť, prehľadnosť daného miesta či úseku a pod. Uvedené samozrejme neplatí, pokiaľ je to odôvodnené jednak extrémnou mierou porušenia povinnosti vodiča dodržať povolenú (či primeranú) rýchlosť a jednak tým, že rýchlosť jazdy vodiča idúceho po hlavnej ceste fakticky znemožní vodičovi odbočujúcemu vľavo splnenie povinnosti dať prednosť, kedy len v dôsledku vysokej rýchlosti protiidúceho vozidla vodič vozidla odbočujúceho vľavo i pri snahe dať prednosť, objektívne nemôže bezpečne previesť jazdný manéver odbočenia. Typickým rysom takejto situácie je to, že vodič, ktorý je inak povinný dať prednosť v jazde, len v dôsledku vysokej rýchlosti jazdy vozidla, ktorému má dať prednosť, uvidí toto vozidlo až v okamihu, keď už nie je reálne, aby mu prednosť skutočne dal. Zároveň je treba zdôrazniť, že nedanie prednosti tu nesmie byť dôsledkom toho, že vodič odbočujúci vľavo opomenul nejakú významnú okolnosť, ktorú mohol bežne vnímať alebo ktorú mohol ľahko predvídať. 55. Ak sa aplikuje vyššie uvedené o vzájomnom vzťahu povinností žalobcu ísť primeranou rýchlosťou a povinnosti žalovaného dať prednosť v jazde na posudzovaný prípad, je zrejmé, že nie sú dané presvedčivé dôvody pre to, aby rýchlosť jazdy žalobcu bola považovaná za ďalšiu príčinu stretu oboch vozidiel. 56. V posudzovanom prípade nebolo sporné, že žalobca pre daný úsek povolený rýchlostný limit neprekročil (jeho rýchlosť 92 km/h zodpovedala prípustnej 5%-nej tolerancii). Sporné však bolo, či vzhľadom na okolnosti dopravnej nehody, jeho povinnosťou bolo rýchlosť jazdy prispôsobiť (znížiť pod hranicu stanoveného rýchlostného limitu). Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, v čase

dopravnej nehody neboli zistené žiadne sťažené poveternostné podmienky, dopravná nehoda sa stala cez deň, viditeľnosť nebola znížená vplyvom poveternostných podmienok, nešlo o neprehľadnú dopravnú situáciu a aj rozhľadové podmienky boli dobré, preto neexistovala žiadna okolnosť, ktorej by žalobca mal prispôsobiť svoju jazdu a povinnosťou žalobcu nebolo ani predvídať (predpokladať) odbočenie vozidla žalovaného. Podľa záveru znaleckého posudku by žalobca zrážke dokázal zabrániť úplným zastavením vozidla iba v prípade, ak by sa v danom úseku pohyboval rýchlosťou do 68 km/h, a minutím vozidla žalovaného, ak by sa pohyboval rýchlosťou do 84 km/h, čo vzhľadom na nepreukázanie zhoršených okolností premávky podľa názoru súdu od žalobcu nebolo možné požadovať a teda žalobcovi nemožno pričítať podiel na vzniknutej dopravnej nehode a jedinou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy žalovaného a to kolízny vjazd do protismernej vozovky nedaním prednosti v jazde protiidúcemu motocyklu, pretože žalovaný bol tým subjektom, ktorý bol povinný sa uistiť, že situácia v cestnej premávke mu umožňuje bezpečný prejazd, a to náležite pozorným a zodpovedným posúdením situácie pokiaľ to pomery na mieste umožňujú. Žalobcovi teda nemožno pričítať účasť na spôsobení vzniknutej škody. 57. V konaní zo strany žalovaného bola namietaná aj otázka spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného pre porušenie tzv. prevenčnej povinnosti žalobcom a to pre nedostatočné (nevhodné) oblečenie žalobcu pre jazdu na motocykli s ohľadom na charakter a závažnosť zranení, ktoré žalobca pri dopravnej nehode utrpel. 58. V tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 415 Obč. zákonníka, v ktorom je vyjadrená povinnosť každého subjektu - účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám. Ide nielen o povinnosť dodržiavať to, čo je ustanovené zákonom, ale aj povinnosť konať tak, aby nedochádzalo ku škodám. Občianskoprávna prevencia je súhrn spôsobov a foriem predchádzania ohrozenia a porušenia subjektov občianskych práv, t.j. práv, ktoré sú upravené a chránené normami občianskeho práva hmotného v objektívnom zmysle. Každý subjekt by mal pritom zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho očakávať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví, či majetku. Použitie zákonného ustanovenia § 415 Obč. zákonníka prichádza do úvahy tam, kde neexistuje konkrétna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Judikatúra súdov opakovane uvádza, že porušenie prevenčnej povinnosti môže byť považované za porušenie povinností ako podmienky vzniku zodpovednosti za škodu. 59. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca mal v čase dopravnej nehody oblečenú motorkársku prilbu, motorkársku bundu, trojštvrťové (riflové) nohavice a obuté športové tenisky. 60. Žalobca pri dopravnej nehode utrpel ujmu na zdraví s viacerými zraneniami horných a dolných končatín, z ktorých najzávažnejším bolo pomliaždenie pravej päty ťažkého stupňa s hlbokými tržnými ranami s obnažením pätovej kosti, práve liečenie ktorého si vyžiadalo (v konaní namietanú) dlhotrvajúcu práceneschopnosť žalobcu pre komplikovaný priebeh hojenia a chirurgického operačného doliečenia. 61. S poukazom na uvedené súd v zhode s argumentáciou žalovaného, na ťarchu žalobcu v súvislosti s následkami dopravnej nehody ustálil, že žalobca dostatočne mal chránenú iba vrchnú časť tela (na hlave prilbu a oblečenú motorkársku bundu). Žalobca pri dopravnej nehode si však výrazne významnejším spôsobom zranil práve dolné končatiny, ktoré podľa názoru súdu dostatočne chránené nemal (oblečené mal trojštvrťové riflové nohavice a na nohách mal obuté športové tenisky), čo súd aj bez odborného stanoviska vyhodnotil ako oblečenie a obuv na jazdu motocyklom nedostatočné (nevhodné). 62. Súd pri konečnej úvahe o tom, nakoľko sa na spôsobení škody na zdraví žalobcu podieľali okolnosti na strane oboch účastníkov nehody, a teda v akom rozsahu za škodu zodpovedajú, vychádzal z individuálnych skutkových okolností daného prípadu a súčasne zohľadnil všetky okolnosti, ktoré mohli mať a mali vplyv na vznik a rozsah (závažnosť) škodného následku. Nedostatočné (nevhodné) oblečenie a obuv žalobcu na jazdu motocyklom, vyhodnotiac uvedené ako porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, viedlo súd k záveru o vyvodení spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode na zdraví v rozsahu 20%, teda žalobca si porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti škodu na zdraví z 20% spôsobil svojím konaním, preto žalovaný za škodu na zdraví žalobcu v tomto rozsahu nezodpovedá. 63. V súdenej veci bolo ďalej kľúčovým zodpovedanie otázky, či náhrada straty na zárobku je nárokovateľná aj po uplynutí podporného obdobia práceneschopnosti. Spätosť náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti s nemocenským poistením môže evokovať záver, že z dôvodu zániku nároku na nemocenské po uplynutí podporného obdobia náhrada straty na zárobku počas ďalšieho (po uplynutí podporného obdobia) trvania práceneschopnosti neprichádza do úvahy. 64. Takáto úvaha však podľa názoru súdu nie je správna. 65. Z právnej úpravy zákona o sociálnom poistení (§ 34) vyplýva, že uplynutím podporného obdobia od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti zaniká (iba) nárok na nemocenské, neznamená to však, že práceneschopnosť (bez nároku na nemocenské) nemôže trvať aj dlhšie a žiadne ustanovenie zákona o

sociálnom poistení trvanie práceneschopnosti po uplynutí podporného obdobia nepodmieňuje žiadosťou o invalidný dôchodok. Môže ísť totiž o takú situáciu, keď poškodený pre svoj zdravotný stav nemusí byť spôsobilý vykonávať svoju doterajšiu prácu (naďalej bude odôvodnená jeho práceneschopnosť), súčasne ale jeho zdravotný stav nebude odôvodňovať priznanie invalidné dôchodku (preto, že u neho nepôjde o pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou). 66. V takýchto individuálnych prípadoch je potom ale nutné skúmať, či ďalšie trvanie práceneschopnosti bolo odôvodnené a takému skúmaniu súd podrobil aj trvanie práceneschopnosti žalobcu v súdenej veci. 67. Súd v prvom rade uvádza, že všeobecný lekár žalobcu, MUDr. Zuzana Šimková, praktická lekárka pre dospelých, bola tou osobou, ktorá bola oprávnená posudzovať ako dôvodnosť tak i dĺžku trvania práceneschopnosti žalobcu a to na základe zdravotnej dokumentácie žalobcu. 68. Na preukázanie dôvodnosti dĺžky trvania pracovnej neschopnosti žalobca v konaní predložil zdravotnú dokumentáciu vzťahujúcu sa na zranenie spôsobené dopravnou nehodou, z ktorej vyplýva, že najzávažnejším zranením žalobcu bolo pomliaždenie pravej päty ťažkého stupňa s hlbokými tržnými ranami s obnažením pätovej kosti, ktoré si vyžiadalo najskôr prvú a následne druhú operáciu päty na Klinike plastickej chirurgie, odôvodnenú komplikovaným priebehom liečby prítomnosťou nekrózy mäkkých tkanív päty. Pooperačný stav žalobcu a ďalší priebeh liečby vyžadoval trvalé obmedzovanie chôdze, bez záťaže päty, čo bolo pravidelne konštatované v lekárskych správach pred a aj po uplynutí podporného obdobia, dokonca aj po skončení práceneschopnosti žalobcu. 69. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že rozhodujúcou okolnosťou opodstatňujúcou ďalšie trvanie práceneschopnosti žalobcu bola teda skutočnosť, že žalobca ani po uplynutí podporného obdobia nebol spôsobilý vykonávať prácu na pôvodnej pracovnej pozícii vyžadujúcej si zdravotnú spôsobilosť bez obmedzení. Následné konštatovanie práceschopnosti žalobcu (a to na vlastnú žiadosť žalobcu dňa 24.8.2017) bolo ovplyvnené (najmä) tým, že zamestnávateľ žalobcovi ponúkol pracovnú pozíciu nevyžadujúcu si zdravotný stav bez obmedzení. Uvedené v konaní rozporované nebolo. 70. Sumarizujúc uvedené súd dospel k záveru, že žalobca v konaní osvedčil dôvodnosť trvania práceneschopnosti aj po uplynutí podporného obdobia. Za obdobie trvania práceneschopnosti v spornom období si preto dôvodne uplatnil nárok na náhradu za stratu na zárobku, spôsobenú absenciou príjmu a akejkoľvek náhrady príjmu. 71. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 72. Podľa § 445 Obč. zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval. 73. Podľa § 446 Obč. zákonníka v znení účinnom od 1.12.2019 náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov. 74. Podľa § 879w Obč. zákonníka ustanoveniami § 446, § 447, a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.11.2019. 75. Podľa vety prvej (ďalej len „”) na pracovnoprávne účely (ďalej len „“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. 76. Podľa rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje . sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. 77. Strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode (ujme) na zdraví. Predpokladmi pre priznanie straty na zárobku podľa Obč. zákonníka je to, že : a/ došlo ku škode na zdraví, 2/ na strane poškodeného sa strata prejaví v jeho majetkovej sfére v podobe zmenšenia príjmu alebo v podobe zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu, 3/ príčinná súvislosť medzi škodou na zdraví a zmenšením príjmu poškodeného alebo potrebou jeho zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu. 78. Pokiaľ ide o stratu na zárobku počas práceneschopnosti v zmysle Obč. zákonníka (v znení účinnom do 30.1.2019), jej výška bola limitovaná spôsobom výpočtu úrazového príplatku podľa o sociálnom poistení, čo je spravidla nižšia suma ako tá, ktorú predstavuje skutočná

majetková strata poškodeného, ku ktorej došlo v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti a teda tento spôsob výpočtu výšky straty na zárobku bol v neprospech poškodeného. 79. Na uvedené reflektoval Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 10. októbra 2018, sp.zn. -53, ktorým vyslovil nesúlad ustanovenia Obč. zákonníka s a , s odôvodnením, že úprava straty na zárobku predstavuje redukované odškodnenie, ktoré popiera princíp náhrady skutočnej majetkovej ujmy poškodeného. Nález Ústavného súdu SR bol zverejnený v Zbierke a ustanovenie Obč. zákonníka stratilo účinnosť 30.1.2019. 80. V priebehu konania došlo k novelizácii ust. Obč. zákonníka, podľa ktorého sa náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov. Súčasťou novely je aj prechodné ustanovenie - Obč. zákonníka vyrovnávajúce sa s právnou úpravou v jednotlivých časových obdobiach, ohraničených zverejnením nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov a účinnosťou ostatnej novely Obč. zákonníka. 81. Je nesporné, že žalobcovi v zmysle právnej úpravy účinnej v čase vzniku škody, vznikol nárok na náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti spadajúcej do tzv. podporného obdobia, a tento nárok žalobcu bol intervenientom uspokojený vo výške, ktorá plne reflektovala úpravu účinnú do 30.1.2019. Prihliadajúc na prechodné ustanovenie Obč. zákonníka a jeho dôsledky pokiaľ ide o skutočnosť, že sa znením Obč. zákonníka účinným od 1.12.2019 spravujú aj právne vzťahy dovtedy vzniknuté, avšak vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzuje podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.11.2019 a vzhľadom na to, že Obč. zákonník v znení účinnom do 30. novembra 2019 neobsahoval úpravu náhrady straty na zárobku pri dočasnej pracovnej neschopnosti, pretože ustanovenie bolo v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a nečinnosti zákonodarcu v zákonom stanovenej dobe šiestich mesiacov od zverejnenia nálezu zrušené, súd na žalobcom uplatnený nárok náhrady straty na zárobku za sporné obdobie ďalšej práceneschopnosti za použitia analógie legis aplikoval na daný vzťah účelom aj obsahom ustanovenie najbližšie chýbajúcej úprave, a to všeobecné ustanovenia o náhrade škody, keď ako vyplynulo aj z predchádzajúcich riadkov, strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode na zdraví. 82. Žalobca výšku uplatneného nároku náhrady za stratu na zárobku za sporné obdobie práceneschopnosti po uplynutí podporného obdobia (od 7.7.2017 do 31.8.2017) určil sumou 2.090,- €, pričom algoritmus jeho výpočtu vychádzal zo sumy pripadajúcej na jeden kalendárny deň podporného obdobia práceneschopnosti (od 8.7.2016 do 6.7.2017) vypočítanej ako podiel súčtu sumy nemocenských dávok vyplatených Sociálnou poisťovňou vo výške 9.285,- € a sumy vyplatenej intervenientom ako úrazový príplatok vo výške 4.823,20 € v podpornom období a počtu kalendárnych dní podporného obdobia (365 kal. dní), predstavujúcej 38,- €/kal. deň a keďže sporné obdobie (od 7.7.2017 do 31.8.2017) predstavuje 55 kal. dní, potom 55 kal. dní x 38,- € činí sumu 2.090,- €. 83. Žalobný nárok žalobcu spočíva v náhrade za stratu na zárobku v spornom období trvania jeho práceneschopnosti, v ktorom žalobca nemal žiaden príjem, keďže uplynutím podporného obdobia práceneschopnosti mu zanikol nárok na nemocenské v dôsledku čoho žalobcovi zanikol aj nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v podobe úrazového príplatku. 84. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah spravodlivého odškodnenia majetkovej ujmy, ku ktorej pri škode na zdraví u žalobcu došlo, aj keď súd spôsob výpočtu, ktorý v konaní prezentoval žalobca nepovažoval za správny, žalobca v konaní listinnými dôkazmi preukázal skutočnosti potrebné pre posúdenie ním uplatneného nároku majúc za to, že majetkovú ujmu žalobcu pri absencii akejkoľvek náhrady príjmu predstavuje žalobcu, vypočítaný pre pracovnoprávne účely. Pre účely zistenia náhrady na strate na zárobku ( a Obč. zákonníka) je potrebné vychádzať z ust. z . sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Zo mzdového listu žalobcu za rok 2016 rozhodujúcim obdobím pre účely zistenia priemerného zárobku žalobcu bola mzda žalobcu v rozhodnom období, ktorým podľa , je druhý kalendárny štvrťrok roku 2016, v ktorom priemerný mesačný zárobok pre pracovnoprávne účely predstavuje sumu vo výške 1.475,52 €. Z takto vyčísleného priemerného mesačného zárobku žalobcu za obdobie práceneschopnosti žalobcu od 7.7.2017 do 31.8.2017 žalobcovi by patrila zárobok vo výške 2.729,71 € (za 22 pracovných dní mesiaca august 2017 a alikvotnú časť (17) pracovných dní mesiaca júl 2017). Žalobca si však žalobou uplatnil nárok vo výške 2.090,- €, teda v sume nižšej, pričom pri

zohľadnení zavinenia žalobcu na spôsobenej škode v rozsahu 20%, súd žalobcovi priznal sumu v rozsahu 80% uplatneného nároku, predstavujúcu sumu 1.672, - €. 85. Už len pre úplnosť súd dopĺňa, že neopodstatnená je úvaha žalovaného v zhode s intervenientom, že by uplatnený nárok žalobcu sa mal posudzovať v zmysle ust. § 87 zákona o sociálnom poistení o úrazovom príplatku za situácie, keď ust. § 446 Obč. zákonníka v znení do 30.1.2019, odkazujúce na úpravu zákona o soc. poistení, stratilo účinnosť. 86. Podľa Obč. zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 87. Podľa vety prvej dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. Podľa ods. 2 cit. ust. Obč. zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 88. Podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 89. Súdna prax zaujala jednoznačné stanovisko, že v prípade práva na náhradu škody nie je splatnosť určená všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto je potrebné vychádzať z úpravy dopadajúcej na záväzky bez dojednaného času plnenia. Základným hmotnoprávnym predpokladom splatnosti je teda existencia osobitného prejavu vôle, výzvy adresovanej osobe zodpovednej za vzniknutú škodu, a iba nesplnenie povinnosti v nej obsiahnutej umožňuje sformulovať záver, že škodca je v omeškaní. Za takúto kvalifikovanú výzvu bolo v súdenej veci možné považovať až výzvu žalobcu označenú ako „Oznámenie o nárokovaní si škody“ zo dňa 12.6.2019, ktorou žalobca prvýkrát vyzval žalovaného na náhradu škody spočívajúcej v strate na zárobku za obdobie od 7.7.2017 do 31.8.2017. Žalobca v konaní nepreukázal, kedy predmetná výzva bola žalovanému doručená, preukázal však, že žalovaný na výzvu reagoval listom zo dňa 21.6.2019, preto súd za dátum doručenia výzvy považoval deň 21.6.2019, kedy výzva už preukázateľne sa dostala do sféry žalovaného s konštatovaním, že pokiaľ v predmetnej výzve nebola určená lehota na plnenie, potom nasledujúcim dňom (22.6.2019) žalovaný sa dostal do omeškania s plnením. Žalobcovi preto vznikol nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy 2.090 € až od 22.6.2019, nie odo dňa 1.9.2017, ako sa domáhal žalobca v žalobe. Z uvedeného dôvodu súd zamietol žalobu v prevyšujúcom rozsahu úroku z omeškania (za obdobie od 1.9.2017 do 21.6.2019), na ktorý žalobca nemá právny nárok. 90. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 91. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 92. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 93. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 94. Súd o trovách konania rozhodol podľa v spojení s . Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie istiny vo výške 2.090,- € eur + úrok z omeškania vyčíslený do rozhodnutia súdu vo výške 400,53 €, spolu 2.490,53 €. Žalobcovi nebola priznaná istina vo výške 418,- € (20% zo sumy 2.090,- €) a úrok z omeškania od 1.9.2017 do 21.6.2019 vyčíslený sumou 188,67 €. Celkový úspech žalobcu tak predstavuje sumu 1.883,86 (2.490,53 - 418 € - 188,67 €), čo predstavuje úspech žalobcu 75,64 % a neúspech 24,36 %, pomer jeho úspechu a neúspechu predstavuje teda 51,28 %, v ktorom rozsahu vznikol žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania, vo výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice

- okolie (, ). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvod) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky , b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane , aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere , že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd , d) konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy , potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností , f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam g) zistený skutkový stav neobstojí , pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku , ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok konania, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ nemohol bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).