Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 113/2017
PDF · 363.85 KB
No categories available
I. ÚS 113/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., Horná Strieborná
288/8, Banská Bystrica, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Kubincovou, PhD.,
M. Rázusa 20, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 345/2015 z 26. októbra
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 14. februára 2017 doručená sťažnosť
obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., Horná Strieborná 288/8, Banská Bystrica (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 a čl. 39 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 345/2015 z 26. októbra 2016 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016, sp. zn. 10Sžo/345/2015 bolo
v právnej veci žalobcu: Spoje, s. r. o. proti žalovanému: Okresnému úradu Banská Bystrica,
odbor výstavby a bytovej politiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-
BB-OVBP2-2014/30735-SA zo dňa 24.10.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/4/2015-79 zo dňa 27.5.2015 bolo rozhodnuté
tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S/4/2015-79 zo dňa 27.5.2015 potvrdil. ...
... V odôvodnení Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016, sp. zn.
10Sžo/345/2015 (ďalej len „Rozsudok“) sa uvádza: „Po preskúmaní veci dospel najvyšší
súd k rovnakému právnemu záveru ako krajský súd a konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je v medziach žaloby v súlade so zákonom. Žalovaný, ako aj prvostupňový
správny orgán, vec správne právne posúdili, pričom sa dôkladne vysporiadali s námietkami
žalobcu v prvostupňovom a aj v odvolacom správnom konaní. ... Preskúmaním podaného
odvolania najvyšší súd konštatuje, že podané odvolanie obsahuje opakujúce sa námietky,
s ktorými sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal, a preto najvyšší súd
uvádza, že odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia je v týchto častiach plne
vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. ... Tým, že odvolanie žalobcu obsahuje rovnaké
skutočnosti a krajský súd nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo
na odvolacom súde, tak najvyšší súd vyhodnotil námietky uvedené v odvolaní ako
bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.“ ...
Vzhľadom na citovanú časť odôvodnenia, máme za to, že Najvyšší súd SR sa nielen
bližšie neoboznámil so spisovým materiálom, ale naše odvolanie a odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu ani nečítal. Jedným z odvolacích dôvodov totiž bola skutočnosť, že sa
nám podarilo získať dôkaz (novy dôkaz, ktorý sme bez svojej viny nemohli predložiť skôr,
a preto bol pripojený k odvolaniu), ktorý jednoznačne preukazuje, že prvostupňový súd pri
rozhodovaní vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu. Tento dôkaz bol predložený
v zákonnej lehote podľa § 205a písm. b) , c) , a d) zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ide o dôkaz, ktorý preukazuje,
že osoba, ktorá konala, rozhodovala a podpisovala „za správny orgán“, za tento správny
orgán podľa zákona konať nemohla, t. j. rozhodnutie bolo vydané neoprávnenou osobou,
a teda nemôže mať žiadne právne účinky. Prvostupňový súd k našej námietke ohľadom
konania neoprávnenej osoby v odôvodnení rozhodnutia uviedol (str. 12) – citujem: „... súd
zastáva názor, v zhode so žalovaným, že je dôvodné predpokladať, že rozhodnutie
je podpísané oprávnenou osobou v zmysle interných predpisov žalovaného, ktorá splna
predpoklady osoby konajúcej v mene stavebného úradu v zmysle §117 ods. 3 stavebného
zákona.“ Novoobjavený dôkaz, ktorý sme predložili s odvolaním, tento predpoklad
prvostupňového súdu jednoznačne vyvracia. V rámci tohto dôkazu (v Rozhodnutí Mestského
úradu Banská Bystrica zo dňa 10.6.2015 – prikladáme v prílohe) sa totiž uvádza – citujem:
„ a , zamestnanci Mesta , nie sú
v rámci organizačného členenia pracovníkmi stavebného úradu a nevykonávajú žiadne
odborné činnosti, ktoré by vyžadovali osvedčenie o osobitnom kvalifikačnom predpoklade
na zabezpečenie činnosti stavebného úradu... “. Napriek uvedenému
a v našej veci... konali a rozhodovali ako zamestnanci stavebného úradu...
Predpoklad, z ktorého prvostupňový súd vychádzal sme v podanom odvolaní v celosti
vyvrátili. Najvyšší súd SR však napriek tomu v odôvodnení Rozsudku konštatuje: „že podané
odvolanie obsahuje opakujúce sa námietky, s ktorými sa súd prvého stupňa v rozhodnutí
riadne vysporiadal...“
V rámci odvolania sme zároveň napádali skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec
nevysporiadal s tým, že „správny orgán“ pri rozhodovaní prihliadal len na nim vybrané
ustanovenia stavebného zákona a aj tie nesprávne vykladal...
Napriek tomu Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza len: „Po preskúmaní
veci dospel najvyšší súd k rovnakému právnemu záveru ako krajský súd a konštatuje,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v medziach žaloby v súlade so zákonom. Žalovaný,
ako aj prvostupňový správny orgán, vec správne právne posúdili... Preskúmaním podaného
odvolania najvyšší súd konštatuje, že podané odvolanie obsahuje opakujúce sa námietky,
s ktorými sa súd prvého stupňa riadne vysporiadal...“ .Vzhľadom na uvedené máme za to,
že rozhodnutie Najvyššieho súdu je nielen nedostatočne odôvodnené, ale je vyslovene
arbitrárne, nakoľko jeho právne závery sú v úplnom rozpore s vykonanými dôkazmi,
skutkovými zisteniami a ustanoveniami stavebného zákona a nedávajú nám žiadne odpovede
na nami vznesené odvolacie námietky – ide len o všeobecné formulácie, ktoré by Najvyšší
súd mohol uviesť v rámci akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutia v správnom súdnictve.
... Nakoľko nám „správny orgán“ uložil pokutu za neohlásenie miestnej prípojky
optickej metropolitnej siete, tak sme z opatrnosti pred ukladaním ďalšej prípojky, túto
už ohlásili. Rovnaký správny orgán, v danom prípade už zastúpený zamestnancami
poverenými na výkon stavebných činnosti, nám však oznámil, že ohlásenie takejto stavby
podľa zákona nie je potrebné (nakoľko stavba podlieha rozhodnutiu o umiestnení stavby)
a preto podané ohlásenie odkladá a v danej veci nebude pokračovať. ...
Keďže išlo o ďalší novoobjavený dôkaz, ktorý preukazoval nezákonne rozhodovanie
v našej veci, tak sme tento prípis zaslali Najvyššiemu súdu SR. V odôvodnení Rozsudku
Najvyšší súd však uviedol: „Na podanie žalobcu označené ako „doplnenie novoobjavených
dôkazov“ zo dňu 14.03.2016, doručeného Najvyššiemu súdu SR dňa 22.03.2016, odvolací
súd neprihliadal, nakoľko v správnom súdnictve platí koncentračná zásada a uvedené
podanie nebolo žalobcom podané v zákonom stanovenej lehote.“ Najvyšší súd bližšie
neozrejmil, čo mal na mysli pod pojmom koncentračná zásada v správnom súdnictve.
Ak tým bolo myslené ustanovenie § 250g OSP, podľa ktorého rozšíriť rozsah žaloby
napadnutého rozhodnutia možno len v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu, tak podotýkame, že predložením novoobjaveného dôkazu sme rozsah
a dôvody podanej žaloby nemenili ani nedopĺňali. Ak Najvyšší súd pod koncentračnou
zásadou mal na mysli skutočnosť, že v súvislosti s ustanovením § 250i OSP sa pri
dokazovaní postupuje podľa tretej časti druhej hlavy, a teda súd je povinný poučiť
účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie (§ 120 ods. 4 OSP), tak musíme
poukázať na skutočnosť, že v danom prípade k takémuto poučeniu, ako ani k vyhláseniu
uznesenia, ktorým by sa skončilo dokazovanie, nedošlo. ...
Vzhľadom na uvedené vady súdneho konania, máme za to, že Najvyšší súd na tento
dôkaz mal prihliadať. Podotýkame, že nepoučením, nevyhlásením uznesenia po skončení
dokazovania a neprihliadaním na daný dôkaz jasne preukazujúci nielen rozpor rozhodnutia
„správneho orgánu“ so zákonom ako aj s bežnou praxou holi porušené naše základné
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.
... Okrem toho sa domnievame, že došlo aj k porušeniu nášho základného práva
podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd. Podľa
čl. 49 Ústavy SR „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činnom a aký trest,
pripadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Podľa č. 39
Listiny základných práv a slobôd „Iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činnom
a aký trest, pripadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.“
Napriek tomu, že v rámci týchto článkov sa spomína trestný čin a trest za jeho spáchanie,
máme za to, že tieto ustanovenia by sa mali vykladať extenzívne tak, že ústavná ochrana
podľa nich sa priznáva všetkým formám deliktuálnej zodpovednosti, t. j. aj zodpovednosti
za priestupky a správne delikty (viď. napr. na nález Ústavného súdu z 15.10.1998, sp. zn.
PL. ÚS 12/97). V súlade s uvedeným sa domnievame, že nakoľko v našom prípade
sa ohlásenie stavby podľa stavebného zákona nevyžadovalo, neohlásenie stavby nie je
a nemôže byť správnym deliktom a za takéto naše konanie (resp. nekonanie) nám nemohla
byť zákonne uložená sankcia. Nakoľko nám však sankcia „správnym orgánom“ uložená
bola, boli tým porušené nielen naše základné práva na spravodlivý proces, ale aj základné
právo podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd.»
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 26.10.2016, sp. zn.
10Sžo/345/2015 porušil základné právo Spoje, s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý
proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vyplývajúce z čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2016, sp. zn.
10Sžo/345/2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti Spoje, s. r. o. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne v lehote do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
a čl. 49 ústavy a čl. 36 a čl. 39 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu z 26. októbra 2016, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S 4/2015-79 z 27. mája 2015 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Banská Bystrica, odboru výstavby a bytovej
politiky (ďalej len „okresný úrad“) č. OU-BB-OVBP2-2014/30735-SA z 24. októbra 2014.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
13. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
16. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
17. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
18. Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.
19. Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
22. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),
ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
25. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ktorým najvyšší
súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu tak, že rozsudok
krajského súdu potvrdil.
26. Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu.
27. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery
mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil,
že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou
či nedostatočne odôvodnený.
28. Vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odvolaním
sťažovateľky v časti, v ktorej namietala, že krajský súd nesprávne vykladal ustanovenia
zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov, ústavný súd uvádza, že vo svojej doterajšej judikatúre
zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
29. V danom prípade k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní zaujal
podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už krajský súd, ktorý, ako vyplýva
z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, sa so skutkovým a právnym posúdením veci
krajským súdom stotožnil, a preto nepovažoval za potrebné k uvedenej námietke
sťažovateľky nič ďalšie uvádzať.
30. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu
a rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že citované rozsudky obsahujú
dostatok skutkových a právnych záverov, a závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno
označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku
za dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty
sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní, a teda za ústavne konformné.
31. Zároveň ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej samotná
skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
32. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neprihliadal na dôkazy, ktoré
predložila s odkazom na koncentračnú zásadu, ústavný súd uvádza, že podľa § 249 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žaloba musí okrem všeobecných
náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré
napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie
dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký
konečný návrh robí.
33. Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
34. Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah
napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.
35. Zákon kladie na obsah žaloby podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1),
ako aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v § 249 ods. 2.
Žaloba musí preto obsahovať označenie napadnutého rozhodnutia, označenie všetkých
účastníkov konania aj účastníkov konania pred správnym orgánom (vrátane osôb
zúčastnených na konaní), presné označenie výrokov, ktoré žalobca napadá, a žalobné
dôvody. Zo žaloby musí byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza
žalobca na podporu svojho tvrdenia podľa § 247 ods. 1 OSP, že dotknutým rozhodnutím bol
na svojich právach ukrátený. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné
dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Keďže
predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť),
má včasné, správne a úplné formulovanie žalobných dôvodov zásadný význam. Táto
požiadavka na žalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa § 250h je súd
viazaný rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty
od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemá možnosť požadovať
odpustenie zmeškania tejto lehoty. Okrem konkrétnych tvrdení sa však vyžaduje, aby tieto
tvrdenia boli podložené dôkazmi. Nestačí teda iba tvrdiť, ale aj v zákonom ustanovenej
lehote predložiť relevantné dôkazy. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné žalobné námietky
bez relevantných dôkazov meritórne prejednať. Súd v správnom súdnictve preskúmava
rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe (t. j. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd
viazaný a nemôže ho prekročiť, inak povedané, v správnom súdnictve platí koncentračná
zásada, tak ako to správne uviedol najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, a preto
postupoval správne, ak na dôkazy, ktoré sťažovateľka predložila až v odvolacom konaní,
neprihliadal.
36. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka namietala,
že najvyšší súd mal zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 3
OSP, keďže toto rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to podľa zákona nebol oprávnený,
pričom v tomto prípade nie je rozsahmi a dôvodmi žaloby viazaný, ústavný súd považuje
za potrebné uviesť, že zo samotných tvrdení sťažovateľky je zrejmé, že nenamieta
nedostatok právomoci žalovaného správneho orgánu na vydanie napadnutého správneho
rozhodnutia, ale namieta, že správne rozhodnutie bolo podpísané osobami, ktoré nemali
oprávnenie konať za žalovaný správny orgán. Je teda zrejmé, že vo veci sťažovateľky
nerozhodoval orgán, ktorý na to nebol oprávnený, a najvyšší súd v tomto prípade nemal
dôvod postupovať podľa § 250j ods. 3 OSP.
37. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu z 26. októbra 2016, odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
38. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že nebola pri prerokovaní veci krajským súdom
podľa § 120 ods. 4 OSP poučená o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť
alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorými sa končí dokazovanie a takéto
uznesenie ani nebolo vyhlásené, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z čl. 127 ods. 1
ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu
vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto
sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany
základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý
má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo
slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí
porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
39. V danom prípade mala sťažovateľka možnosť namietať túto skutočnosť
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a najvyšší súd by sa touto námietkou musel
zaoberať. V prípade, že to sťažovateľka neurobila, nemá ústavný súd právomoc o takejto
námietke rozhodovať.
40. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
41. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017