Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 113/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., Horná Strieborná

288/8, Banská Bystrica, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Kubincovou, PhD.,

M. Rázusa 20, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 14. februára 2017 doručená sťažnosť

obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., Horná Strieborná 288/8, Banská Bystrica (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 49

(ďalej len „“) a a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2016 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016, sp. zn. bolo

v právnej veci žalobcu: Spoje, s. r. o. proti žalovanému: Okresnému úradu Banská Bystrica,

odbor výstavby a bytovej politiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-

BB-OVBP2-2014/30735-SA zo dňa 24.10.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -79 zo dňa 27.5.2015 bolo rozhodnuté

tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -79 zo dňa 27.5.2015 potvrdil. ...

... V odôvodnení Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016, sp. zn.

(ďalej len „Rozsudok“) sa uvádza: „Po preskúmaní veci dospel najvyšší

súd k rovnakému právnemu záveru ako krajský súd a konštatuje, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného je v medziach žaloby v súlade so zákonom. Žalovaný, ako aj prvostupňový

správny orgán, vec správne právne posúdili, pričom sa dôkladne vysporiadali s námietkami

žalobcu v prvostupňovom a aj v odvolacom správnom konaní. ... Preskúmaním podaného

odvolania najvyšší súd konštatuje, že podané odvolanie obsahuje opakujúce sa námietky,

s ktorými sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal, a preto najvyšší súd

uvádza, že odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia je v týchto častiach plne

vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. ... Tým, že odvolanie žalobcu obsahuje rovnaké

skutočnosti a krajský súd nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na odvolacom súde, tak najvyšší súd vyhodnotil námietky uvedené v odvolaní ako

bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.“ ...

Vzhľadom na citovanú časť odôvodnenia, máme za to, že Najvyšší súd SR sa nielen

bližšie neoboznámil so spisovým materiálom, ale naše odvolanie a odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového súdu ani nečítal. Jedným z odvolacích dôvodov totiž bola skutočnosť, že sa

nám podarilo získať dôkaz (novy dôkaz, ktorý sme bez svojej viny nemohli predložiť skôr,

a preto bol pripojený k odvolaniu), ktorý jednoznačne preukazuje, že prvostupňový súd pri

rozhodovaní vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu. Tento dôkaz bol predložený

v zákonnej lehote podľa , , a - Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ide o dôkaz, ktorý preukazuje,

že osoba, ktorá konala, rozhodovala a podpisovala „za správny orgán“, za tento správny

orgán podľa zákona konať nemohla, t. j. rozhodnutie bolo vydané neoprávnenou osobou,

a teda nemôže mať žiadne právne účinky. Prvostupňový súd k našej námietke ohľadom

konania neoprávnenej osoby v odôvodnení rozhodnutia uviedol (str. 12) – citujem: „... súd

zastáva názor, v zhode so žalovaným, že je dôvodné predpokladať, že rozhodnutie

je podpísané oprávnenou osobou v zmysle interných predpisov žalovaného, ktorá splna

predpoklady osoby konajúcej v mene stavebného úradu v zmysle §117 ods. 3 stavebného

zákona.“ Novoobjavený dôkaz, ktorý sme predložili s odvolaním, tento predpoklad

prvostupňového súdu jednoznačne vyvracia. V rámci tohto dôkazu (v Rozhodnutí Mestského

úradu Banská Bystrica zo dňa 10.6.2015 – prikladáme v prílohe) sa totiž uvádza – citujem:

„ a , zamestnanci Mesta , nie sú

v rámci organizačného členenia pracovníkmi stavebného úradu a nevykonávajú žiadne

odborné činnosti, ktoré by vyžadovali osvedčenie o osobitnom kvalifikačnom predpoklade

na zabezpečenie činnosti stavebného úradu... “. Napriek uvedenému

a v našej veci... konali a rozhodovali ako zamestnanci stavebného úradu...

Predpoklad, z ktorého prvostupňový súd vychádzal sme v podanom odvolaní v celosti

vyvrátili. Najvyšší súd SR však napriek tomu v odôvodnení Rozsudku konštatuje: „že podané

odvolanie obsahuje opakujúce sa námietky, s ktorými sa súd prvého stupňa v rozhodnutí

riadne vysporiadal...“

V rámci odvolania sme zároveň napádali skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec

nevysporiadal s tým, že „správny orgán“ pri rozhodovaní prihliadal len na nim vybrané

ustanovenia stavebného zákona a aj tie nesprávne vykladal...

Napriek tomu Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza len: „Po preskúmaní

veci dospel najvyšší súd k rovnakému právnemu záveru ako krajský súd a konštatuje,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v medziach žaloby v súlade so zákonom. Žalovaný,

ako aj prvostupňový správny orgán, vec správne právne posúdili... Preskúmaním podaného

odvolania najvyšší súd konštatuje, že podané odvolanie obsahuje opakujúce sa námietky,

s ktorými sa súd prvého stupňa riadne vysporiadal...“ .Vzhľadom na uvedené máme za to,

že rozhodnutie Najvyššieho súdu je nielen nedostatočne odôvodnené, ale je vyslovene

arbitrárne, nakoľko jeho právne závery sú v úplnom rozpore s vykonanými dôkazmi,

skutkovými zisteniami a ustanoveniami stavebného zákona a nedávajú nám žiadne odpovede

na nami vznesené odvolacie námietky – ide len o všeobecné formulácie, ktoré by Najvyšší

súd mohol uviesť v rámci akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutia v správnom súdnictve.

... Nakoľko nám „správny orgán“ uložil pokutu za neohlásenie miestnej prípojky

optickej metropolitnej siete, tak sme z opatrnosti pred ukladaním ďalšej prípojky, túto

už ohlásili. Rovnaký správny orgán, v danom prípade už zastúpený zamestnancami

poverenými na výkon stavebných činnosti, nám však oznámil, že ohlásenie takejto stavby

podľa zákona nie je potrebné (nakoľko stavba podlieha rozhodnutiu o umiestnení stavby)

a preto podané ohlásenie odkladá a v danej veci nebude pokračovať. ...

Keďže išlo o ďalší novoobjavený dôkaz, ktorý preukazoval nezákonne rozhodovanie

v našej veci, tak sme tento prípis zaslali Najvyššiemu súdu SR. V odôvodnení Rozsudku

Najvyšší súd však uviedol: „Na podanie žalobcu označené ako „doplnenie novoobjavených

dôkazov“ zo dňu 14.03.2016, doručeného Najvyššiemu súdu SR dňa 22.03.2016, odvolací

súd neprihliadal, nakoľko v správnom súdnictve platí koncentračná zásada a uvedené

podanie nebolo žalobcom podané v zákonom stanovenej lehote.“ Najvyšší súd bližšie

neozrejmil, čo mal na mysli pod pojmom koncentračná zásada v správnom súdnictve.

Ak tým bolo myslené ustanovenie , podľa ktorého rozšíriť rozsah žaloby

napadnutého rozhodnutia možno len v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

správneho orgánu, tak podotýkame, že predložením novoobjaveného dôkazu sme rozsah

a dôvody podanej žaloby nemenili ani nedopĺňali. Ak Najvyšší súd pod koncentračnou

zásadou mal na mysli skutočnosť, že v súvislosti s ustanovením sa pri

dokazovaní postupuje podľa tretej časti druhej hlavy, a teda súd je povinný poučiť

účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie ( ), tak musíme

poukázať na skutočnosť, že v danom prípade k takémuto poučeniu, ako ani k vyhláseniu

uznesenia, ktorým by sa skončilo dokazovanie, nedošlo. ...

Vzhľadom na uvedené vady súdneho konania, máme za to, že Najvyšší súd na tento

dôkaz mal prihliadať. Podotýkame, že nepoučením, nevyhlásením uznesenia po skončení

dokazovania a neprihliadaním na daný dôkaz jasne preukazujúci nielen rozpor rozhodnutia

„správneho orgánu“ so zákonom ako aj s bežnou praxou holi porušené naše základné

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa ,

podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

... Okrem toho sa domnievame, že došlo aj k porušeniu nášho základného práva

podľa a Listiny základných práv a slobôd. Podľa

SR „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činnom a aký trest,

pripadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Podľa č. 39

Listiny základných práv a slobôd „Iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činnom

a aký trest, pripadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.“

Napriek tomu, že v rámci týchto článkov sa spomína trestný čin a trest za jeho spáchanie,

máme za to, že tieto ustanovenia by sa mali vykladať extenzívne tak, že ústavná ochrana

podľa nich sa priznáva všetkým formám deliktuálnej zodpovednosti, t. j. aj zodpovednosti

za priestupky a správne delikty (viď. napr. na nález Ústavného súdu z 15.10.1998, sp. zn.

). V súlade s uvedeným sa domnievame, že nakoľko v našom prípade

sa ohlásenie stavby podľa stavebného zákona nevyžadovalo, neohlásenie stavby nie je

a nemôže byť správnym deliktom a za takéto naše konanie (resp. nekonanie) nám nemohla

byť zákonne uložená sankcia. Nakoľko nám však sankcia „správnym orgánom“ uložená

bola, boli tým porušené nielen naše základné práva na spravodlivý proces, ale aj základné

právo podľa a Listiny základných práv a slobôd.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 26.10.2016, sp. zn.

porušil základné právo Spoje, s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý

proces podľa , podľa Listiny základných práv

a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vyplývajúce z Slovenskej

republiky a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2016, sp. zn.

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti Spoje, s. r. o. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne v lehote do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

a a a listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu z 26. októbra 2016, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -79 z 27. mája 2015 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Banská Bystrica, odboru výstavby a bytovej

politiky (ďalej len „okresný úrad“) č. OU-BB-OVBP2-2014/30735-SA z 24. októbra 2014.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

13. Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon.

14. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

17. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

18. Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

19. Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

22. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

25. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ktorým najvyšší

súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu tak, že rozsudok

krajského súdu potvrdil.

26. Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu.

27. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery

mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil,

že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou

či nedostatočne odôvodnený.

28. Vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odvolaním

sťažovateľky v časti, v ktorej namietala, že krajský súd nesprávne vykladal ustanovenia

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)

v znení neskorších predpisov, ústavný súd uvádza, že vo svojej doterajšej judikatúre

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

29. V danom prípade k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní zaujal

podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už krajský súd, ktorý, ako vyplýva

z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, sa so skutkovým a právnym posúdením veci

krajským súdom stotožnil, a preto nepovažoval za potrebné k uvedenej námietke

sťažovateľky nič ďalšie uvádzať.

30. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu

a rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že citované rozsudky obsahujú

dostatok skutkových a právnych záverov, a závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno

označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku

za dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty

sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní, a teda za ústavne konformné.

31. Zároveň ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej samotná

skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

32. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neprihliadal na dôkazy, ktoré

predložila s odkazom na koncentračnú zásadu, ústavný súd uvádza, že podľa § 249 ods. 2

(ďalej len „OSP“) žaloba musí okrem všeobecných

náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré

napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie

dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký

konečný návrh robí.

33. Podľa žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje

inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

34. Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah

napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

35. Zákon kladie na obsah žaloby podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1),

ako aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v § 249 ods. 2.

Žaloba musí preto obsahovať označenie napadnutého rozhodnutia, označenie všetkých

účastníkov konania aj účastníkov konania pred správnym orgánom (vrátane osôb

zúčastnených na konaní), presné označenie výrokov, ktoré žalobca napadá, a žalobné

dôvody. Zo žaloby musí byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza

žalobca na podporu svojho tvrdenia podľa , že dotknutým rozhodnutím bol

na svojich právach ukrátený. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné

dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Keďže

predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť),

má včasné, správne a úplné formulovanie žalobných dôvodov zásadný význam. Táto

požiadavka na žalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa § 250h je súd

viazaný rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty

od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemá možnosť požadovať

odpustenie zmeškania tejto lehoty. Okrem konkrétnych tvrdení sa však vyžaduje, aby tieto

tvrdenia boli podložené dôkazmi. Nestačí teda iba tvrdiť, ale aj v zákonom ustanovenej

lehote predložiť relevantné dôkazy. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné žalobné námietky

bez relevantných dôkazov meritórne prejednať. Súd v správnom súdnictve preskúmava

rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe (t. j. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd

viazaný a nemôže ho prekročiť, inak povedané, v správnom súdnictve platí koncentračná

zásada, tak ako to správne uviedol najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, a preto

postupoval správne, ak na dôkazy, ktoré sťažovateľka predložila až v odvolacom konaní,

neprihliadal.

36. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka namietala,

že najvyšší súd mal zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 3

, keďže toto rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to podľa zákona nebol oprávnený,

pričom v tomto prípade nie je rozsahmi a dôvodmi žaloby viazaný, ústavný súd považuje

za potrebné uviesť, že zo samotných tvrdení sťažovateľky je zrejmé, že nenamieta

nedostatok právomoci žalovaného správneho orgánu na vydanie napadnutého správneho

rozhodnutia, ale namieta, že správne rozhodnutie bolo podpísané osobami, ktoré nemali

oprávnenie konať za žalovaný správny orgán. Je teda zrejmé, že vo veci sťažovateľky

nerozhodoval orgán, ktorý na to nebol oprávnený, a najvyšší súd v tomto prípade nemal

dôvod postupovať podľa .

37. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu z 26. októbra 2016, odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

38. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že nebola pri prerokovaní veci krajským súdom

podľa poučená o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť

alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorými sa končí dokazovanie a takéto

uznesenie ani nebolo vyhlásené, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z čl. 127 ods. 1

vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu

vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto

sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr.

, ). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany

základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý

má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo

slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí

porušenie svojho základného práva alebo slobody ().

39. V danom prípade mala sťažovateľka možnosť namietať túto skutočnosť

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a najvyšší súd by sa touto námietkou musel

zaoberať. V prípade, že to sťažovateľka neurobila, nemá ústavný súd právomoc o takejto

námietke rozhodovať.

40. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa zákona o súde z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

41. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017