Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 170/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Námestie SNP 70/36, Zvolen, pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

7. februára 2017 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených základných práv a slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. októbra 2016 a ktorým by

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa

z 22. mája 2015 proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 17. marca 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Zvolen č. k. -174 z 2. júna 2014 o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou

sa podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky a Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním a obvinením jeho

osoby pre zločin hrubého nátlaku podľa a a ,

ktorého sa mal dopustiť v období od roku 2002 do novembra 2008 voči osobe R. Z.

3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné podľa , keď vychádzajúc z právnej

úpravy účinnej v čase podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku dospel k záveru,

že nie je prípustné podľa (ďalej len „OSP“) a že

v dovolacom konaní neboli zistené vady konania uvedené v vrátane

sťažovateľom namietaného odňatia mu možnosti konať pred súdom [písm. f)], ktoré

odôvodnil dôvodmi uvedenými v , a , t. j. že v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Z uvedených dôvodov najvyšší súd vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu neskúmal.

4. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a s poukazom na to,

že ťažiskom jeho dovolacej argumentácie boli „vady konania a rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu majúce charakter vady, kedy sa účastníkovi konania postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom“, v sťažnosti namieta, že najvyšší súd „nepristúpil

k dovolaniu sťažovateľa s náležitou starostlivosťou a neposúdil a nerozhodol o ňom

zo všetkých sťažovateľom namietaných hľadísk a okolností zakladajúcich prípustnosť

dovolania, čím vlastné rozhodnutie posunul do roviny arbitrárnosti“. Podľa názoru

sťažovateľa „odôvodnenie rozhodnutia o dovolaní nezodpovedá požiadavkám upraveným

ust. , a Odôvodnenie skutkových a právnych záverov

(posúdenia) vyslovených v dovolacom rozhodnutí Najvyšší súd obmedzil na všeobecné,

neurčité a nepreskúmateľné formulácie (bez zohľadnenia individuálnych a konkrétnych

hľadísk posudzovanej veci), vo svetle ktorých vyznieva uznesenie dovolacieho súdu ako

rozhodnutie arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia o dovolaní

nespĺňa kritériá kladené ústavnoprávnou úpravou a judikatúrou a takýto stav znamená

odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Zo zdôvodnenia napádaného dovolacieho

uznesenia nie je zrejmé ani to, z akých skutkových východísk a dôkazov Najvyšší súd vyvodil

právne závery o neprípustnosti dovolania vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym vadám

produkovaným sťažovateľom“. Na podporu svojich argumentov sťažovateľ poukazuje

na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. .

II.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

7. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými

slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016), resp.

(účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani

nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom

sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom

z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.

9. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou do 30. júna 2016) aj odňatie

možnosti konať pred súdom podľa , v súvislosti s ktorým ústavný

súd judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu

musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní (, , ).

Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní.

10. Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , , III. ÚS

75/2010).

11. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch (m. m. ).

12. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu (bod 3), avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu

v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný

prípad aplikovať.

13. Najvyšší súd v relevantnej časi odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že

„v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia ..

Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je vadou konania v zmysle .. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní..., samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá...

Nejde totiž o vadu konania uvedenú v ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“.

14. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd

sa mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu

neodmietol zaoberať, jeho dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na ním

uplatnené dovolacie dôvody, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania, ale aj na ďalšie

vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver

o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom

zákonom predpokladaným spôsobom zohľadniac pritom nielen relevantnú judikatúru

najvyššieho súdu, ale aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom

v záhlaví označených základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,

a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich

argumentov poukázal na jeho rozhodnutia vo veciach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , ktoré boli vydané v konaní o sťažnostiach

podľa , sťažovatelia nimi v lehote vyplývajúcej z zákona

o ústavnom súde napadli priamo postup a rozhodnutia príslušných odvolacích súdov

rozhodujúcich o ich žalobách podľa Na rozdiel od týchto

sťažovateľov sa sťažovateľ ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 17. marca 2015 sťažnosťou podanou ústavnému súdu

v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nedomáhal. Takýto návrh neobsahovala ani

predložená sťažnosť koncipovaná kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý sťažovateľa

zastupoval už v konaní pred odvolacím súdom a súdom prvého stupňa.

16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd ani práva na spravodlivé súdne konaie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2017