Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 170/2017
PDF · 166.65 KB
No categories available
III. ÚS 170/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Námestie SNP 70/36, Zvolen, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 50/2016 z 5. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
7. februára 2017 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených základných práv a slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 50/2016 z 5. októbra 2016 a ktorým by
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa
z 22. mája 2015 proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 Co 1263/2014 zo 17. marca 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Zvolen č. k. 15 C 154/2012-174 z 2. júna 2014 o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou
sa podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“) domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky a Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním a obvinením jeho
osoby pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. a) a d) Trestného zákona,
ktorého sa mal dopustiť v období od roku 2002 do novembra 2008 voči osobe R. Z.
3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku, keď vychádzajúc z právnej
úpravy účinnej v čase podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku dospel k záveru,
že nie je prípustné podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a že
v dovolacom konaní neboli zistené vady konania uvedené v § 237 ods. 1 OSP vrátane
sťažovateľom namietaného odňatia mu možnosti konať pred súdom [písm. f)], ktoré
odôvodnil dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, t. j. že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Z uvedených dôvodov najvyšší súd vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského
súdu neskúmal.
4. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a s poukazom na to,
že ťažiskom jeho dovolacej argumentácie boli „vady konania a rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu majúce charakter vady, kedy sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom“, v sťažnosti namieta, že najvyšší súd „nepristúpil
k dovolaniu sťažovateľa s náležitou starostlivosťou a neposúdil a nerozhodol o ňom
zo všetkých sťažovateľom namietaných hľadísk a okolností zakladajúcich prípustnosť
dovolania, čím vlastné rozhodnutie posunul do roviny arbitrárnosti“. Podľa názoru
sťažovateľa „odôvodnenie rozhodnutia o dovolaní nezodpovedá požiadavkám upraveným
ust. § 451 ods. 2, § 393 ods. 2 a ods. 3 C. s. p. Odôvodnenie skutkových a právnych záverov
(posúdenia) vyslovených v dovolacom rozhodnutí Najvyšší súd obmedzil na všeobecné,
neurčité a nepreskúmateľné formulácie (bez zohľadnenia individuálnych a konkrétnych
hľadísk posudzovanej veci), vo svetle ktorých vyznieva uznesenie dovolacieho súdu ako
rozhodnutie arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia o dovolaní
nespĺňa kritériá kladené ústavnoprávnou úpravou a judikatúrou a takýto stav znamená
odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Zo zdôvodnenia napádaného dovolacieho
uznesenia nie je zrejmé ani to, z akých skutkových východísk a dôkazov Najvyšší súd vyvodil
právne závery o neprípustnosti dovolania vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym vadám
produkovaným sťažovateľom“. Na podporu svojich argumentov sťažovateľ poukazuje
na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 395/2016,
sp. zn. I. ÚS 320/2016 a sp. zn. II. ÚS 25/2011.
II.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
7. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými
slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016), resp.
Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani
nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom
sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom
z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
9. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou do 30. júna 2016) aj odňatie
možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v súvislosti s ktorým ústavný
súd judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu
musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní.
10. Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia
civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS
75/2010).
11. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (m. m. I. ÚS 145/2010).
12. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu (bod 3), avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu
v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný
prípad aplikovať.
13. Najvyšší súd v relevantnej časi odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že
„v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p...
Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p... Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní..., samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá...
Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p. ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,
ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“.
14. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd
sa mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu
neodmietol zaoberať, jeho dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na ním
uplatnené dovolacie dôvody, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania, ale aj na ďalšie
vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver
o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom
zákonom predpokladaným spôsobom zohľadniac pritom nielen relevantnú judikatúru
najvyššieho súdu, ale aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom
v záhlaví označených základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,
a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich
argumentov poukázal na jeho rozhodnutia vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 395/2016,
sp. zn. I. ÚS 320/2016 a sp. zn. II. ÚS 25/2011, ktoré boli vydané v konaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažovatelia nimi v lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde napadli priamo postup a rozhodnutia príslušných odvolacích súdov
rozhodujúcich o ich žalobách podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Na rozdiel od týchto
sťažovateľov sa sťažovateľ ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu
sp. zn. 13 Co 1263/2014 zo 17. marca 2015 sťažnosťou podanou ústavnému súdu
v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nedomáhal. Takýto návrh neobsahovala ani
predložená sťažnosť koncipovaná kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý sťažovateľa
zastupoval už v konaní pred odvolacím súdom a súdom prvého stupňa.
16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd ani práva na spravodlivé súdne konaie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2017