Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 253/2017
PDF · 341.02 KB
No categories available
II. ÚS 253/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , , Česká republika, zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12 Ct 1/2003
z 19. februára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 445/2010
zo 14. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 390/2013 z 12. novembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. februára 2016 doručená sťažnosť , ,
, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12
Ct 1/2003 z 19. februára 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 445/2010
zo 14. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 390/2013
z 12. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“, spolu
aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 Ct 1/2003 v procesnom postavení
žalobcu, ktorý sa žalobou z 15. júna 1999 proti žalovanému v 1. rade (obchodná spoločnosť
) a proti žalovanému v 2. rade (šéfredaktor denníka Pravda) domáhal ochrany
osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ sa žalobou domáhal, aby žalovaným
v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie v tomto znení:
« a šéfredaktor sa ospravedlňujú čitateľskej
verejnosti, rodine , jeho známym a priateľom, osobitne sa
ospravedlňujú všetkým, bývalým zamestnancom , že
v článku „ “ zo dňa 11. 11. 1998 hrubým spôsobom rozširovali tlačou
nepravdivé skutočnosti o príčinách, podmienkach a priebehu konkurzu
v konkurze a hrubo osočili dobré meno, česť a dôstojnosť .
Ako prejav zadosťučinenia odporcovia uverejňujú článok bez zásahu do jeho obsahu
a odporca v 1. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
sumu 399.999,- Sk.»
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil
povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 2 208,82 €. Na základe podaného
odvolania krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
ako vecne správny vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o náhrade trov konania
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému
rozsudku krajského súdu najvyšší súd odmietol ako neprípustné podľa v tom čase platného
a účinného § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľ namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci okresným súdom,
ktorý nezistil, „kto zavinil úpadok , kedy a akým spôsobom
nadobudla táto spoločnosť úpadcu majetok a akým spôsobom bola ustálená konkurzná
podstata, prečo, ako a či právne účinne (predával) prevádzal –
vlastníctvo na nových vlastníkov v čase, keď nebolo možné predávať z dôvodu vylučovacej
žaloby z 28. 08. 1997, ktorý spor skončil rozsudok NS SR č. k. 6 Obo 62/03 doručením
dňa 5. 01. 2004“.
Napadnutý rozsudok okresného súdu nezodpovedá podľa sťažovateľa požiadavkám
dostatočného odôvodnenia v súlade s § 157 ods. 2 OSP, keďže okresný súd riadnym
spôsobom neodôvodil, prečo sú v článku uverejnené skutkové tvrdenia pravdivé, a rovnako
neuviedol, o aké dôkazy svoje argumenty opiera. Dokazovanie vo veci nedoplnil ani krajský
súd, ktorý „zákonu nezodpovedajúce odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa jednoducho
akceptoval“. Sťažovateľ navyše vyčíta odvolaciemu súdu, že neskúmal, či ide
o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.
Sťažovateľ argumentuje, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci mali nepochybne
zistiť tieto skutočnosti:
«• či nadobudol majetok do vlastníctva v rámci privatizácie,
• či skutočne prebral a FFNM ČSFR mu odovzdal veci nehnuteľné a veci hnuteľné,
• či boli uskutočnené právne úkony, ktorými chcel za súhlasu
manželky v rámci BSM podnikať s majetkom, ktorý nesporne a nespochybniteľne nadobudol
do vlastníctva ako podnikateľ so sídlom v ,
• či boli urobené právne kroky za súhlasu manželky (§ 143 OZ: bez písomného
súhlasu manželky je prevod vlastníctva absolútne neplatný) tak, aby mohlo dôjsť k prevodu
vlastníctva na ,
• či bola spísaná listina, či existovala záznamu schopná listina, na základe ktorej
mohlo byť vlastníctvo prepísané na , ktorý ako „mimoriadnym
spôsobom“ ustanovený súdom nemohol, nesmel a ani nezískal vlastníctvo. Veď správca
konkurznej podstaty majetok úpadcu nenadobúda, iba ho v konkurze predáva,
• či bol úpadca predĺžený, keď (keby) mal v čase vyhlásenia konkurzu vo vlastníctve
„všetok majetok“ v hodnote viac 1,25 miliárd Kčs, ktorý , predtým
, vniesol do základného imania. Ak bol vlastníkom,
nemohol byť vyhlásený konkurz a (otec sudkyne
) nemohol byť nikdy ustanovený za správcu konkurznej podstaty
spoločnosti , (príloha č. 33 a 62),
• či spoločníci a konatelia po tom, čo si založilo
dňa 24.10.1994 si predali (za zlomkové podhodnotené ceny)
niekoľko stoviek mechanizmov a vozidiel a nechali pripísať na „ich“ účet spoločnosti
(príloha č. 3) viac ako 20 miliónov Sk. Prečo títo konatelia nepožiadali zapísať
do obchodného registra zvýšenie základného imania o hodnotu nehnuteľností
na ako nepeňažný vklad ? (pretože pomer vkladov by bol
455.060.000,- Kčs v pomere k 20.000,- Kčs /napr. / bol pre nich
neprijateľný, nakoľko korešponduje s pomerom hlasov pri rozhodovaní, a hlavne pri
podiele na zisku!
Preukázalo by sa, že nie sťažovateľ a jeho manželka nechceli vniesť nepeňažný vklad
(len 6 listov vlastníctva) do základného imania a že práve ostatní spoločníci „nemohli
chcieť“ právne účinným spôsobom „nepeňažný vklad“ dostať do obchodného registra.
Tým ale zabránili tomu, že do majetku nebola vnesená ani jediná
nehnuteľnosť. Ani jedna nebola označená v žiadnej listine (ani len v neuskutočnenej
registrácii pred štátnym notárstvom do konca roku 1992), aby mohlo byť vlastníctvo
v katastri zákonným spôsobom prepísané na , či dokonca na
.»
Keďže všeobecné súdy nevykonávali dokazovanie v sťažovateľom uvedenom smere,
potom ani nemohli odôvodniť, že sťažovateľ «(nie) je tunelárom a privatizačným
podvodníkom a že nie on marí konkurz a poškodzuje veriteľov, ale hlavne by musel označiť
„nových vlastníkov nehnuteľností“, ktorých vlastníkom je v zmysle zákona stále sťažovateľ
a jeho manželka».
Ďalej sťažovateľ namieta aj postup odvolacieho konania, ktorý o jeho odvolaní
nerozhodol verejne. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že ak by pojednávanie na odvolacom
súde bolo verejné a odvolateľ by bol upovedomený o pojednávaní, musel by odvolací súd
„rozhodovať o prípustnosti dovolania proti svojmu rozhodnutiu. Tým, že sám neskúmal
a nerozhodoval o tom, že pojednávaná vec je o rozhodnutí po právnej stránke zásadného
významu, zjavne odňal právo účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že s prihliadnutím na jeho vek a zdravotný stav nežiada
o nápravu zrušením nezákonnosti a protiústavnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov, ale žiada iba priznať primerané finančné zadosťučinenie. Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že „od podania návrhu uplynulo takmer
17 rokov, odkedy sťažovateľ podal návrh na začatie konania. Najpodstatnejšou časťou
celého súdneho sporu je skutočnosť, že sťažovateľ trpel a trpí neistotou v spravodlivý súdny
proces, čo má podstatný vplyv na zdravotný stav sťažovateľa.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie označeného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, sťažovateľovi prizná primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 355,72 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ktorým bol ako vecne správny potvrdený napadnutý rozsudok
okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá. Sťažovateľ
predostiera ústavnému súdu zásadné námietky, ktorými spochybňuje ústavnú udržateľnosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, namieta ďalej, že krajský súd
neskúmal, či ide o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“, a rovnako
namieta, že odvolací súd o jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu
nerozhodol verejne.
Ešte pred posúdením konkrétnych námietok sťažovateľa vznesených proti
napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval za žiaduce vo vzťahu k tejto
časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu poukázať na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho
následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010), t. j. v prípade sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal vecne aj tú časť sťažnosti sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že do jeho obsahu patrí predovšetkým právo
na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 233/04). Na druhej strane obsah tohto práva nedáva
účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjde v prvom rade vtedy, ak bola komukoľvek odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu),
predovšetkým vtedy, ak všeobecný súd odmietne konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivé konanie (IV. ÚS 115/03). Potreba
náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verejnej moci vyplýva z verejného záujmu, pretože
je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné a zároveň sú
kontrolovateľné verejnosťou (m. m. IV. ÚS 296/09).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať
z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Uvedené východiská bol v konaní o veci sťažovateľa povinný dodržiavať aj krajský
súd, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutý rozsudok krajského súdu je
z ústavného hľadiska s prihliadnutím na uvedené východiská akceptovateľný a udržateľný.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia sťažovateľ argumentuje,
že okresný súd v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil,
prečo sú skutkové tvrdenia pravdivé a o ktoré dôkazy svoje závery oprel, pričom napadnutý
rozsudok krajského súdu, stotožňujúc sa s týmto nedostatočným odôvodnením okresného
súdu, rovnako porušuje právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ odôvodnil žalobu tým, že denník Pravda uverejnil 11. novembra 1998
článok s názvom „ “ s podtitulom „ “, v ktorom boli
uverejnené (podľa jeho tvrdenia) nepravdivé výroky:
«1. Právnym nástupcom bývalého štátneho podniku v rámci 1. vlny tzv. veľkej
privatizácie sa stal .
2. Išlo o obrovský podvod s privatizáciou majetku .
3. zachoval služobnú mlčanlivosť.
4. Spory na súdoch a katastroch, vyvolané bývalým generálnym riaditeľom a jedným
z konateľov , , maria uspokojovanie veriteľov.
5. Od konkurzných veriteľov sa dozvedel, že napriek rozhodnutiam NS SR sa
považuje za vlastníka celého majetku, ktorý je zapísaný
v konkurznej podstate.
6. s manželkou si uplatnili nárok proti správcovi vo výške okolo
1,7 miliardy Sk napriek tomu, že celý majetok bol v roku 1992 odkúpený za 455 mil. Sk
a zo svojich peňazí zaň nezaplatil ani korunu.
7. Netrpezliví veritelia vraj zápisnične žiadali okresné úrady a katastrálne úrady
v SR, aby „bezodkladne zapísali na úpadcu“, čiže vlastníctvo k nehnuteľnostiam.
8. Pri privatizácii išlo o priamy predaj a nie o verejnú súťaž. Ešte čudnejšie je, že
cena bola zrazu určená na 455 mil. Kčs.
9. V privatizačnom bludisku autor tvrdí, že privatizačný projekt sa v oficiálnych
dokumentoch nenachádza.
10. Prišiel lacno k veľkému úveru. Šesť dní po podpísaní zápisnice o prevzatí majetku
požiadal firmu o znalecké ocenenie majetku
na účely poskytnutia bankového úveru. Objednávku urobil v mene firmy
. Ak sa pýtate, ako sa podarilo vypracovať
znalecký posudok na taký rozsiahly majetok za jediný deň, zaujíma vás to právom, ale
odpoveď zatiaľ nepoznáme. Bol to vari zázrak?
11. Transakciu korunoval o deň na to, keď uzatvoril záložnú zmluvu.
Tou zriadil záložné právo len na niekoľko pozemkov v katastrálnom území .
Ostatný majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenska, zostal bez tiarch.
12. sprivatizovaný majetok nezaevidoval do evidencie
firmy.
13. Kto za tým stál? Zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 31. 12. 1992 vniesol
majetok ako nepeňažný vklad do obchodného imania . Najprv deklaroval zmenu
dovtedajšieho obchodného mena a premenoval ho na
.
14. Miliónové dary boli poskytnuté manželke. Daň z prevodu dodnes nie je zaplatená.
15. Obchodné vedenie niekoľkokrát upozornilo generálneho riaditeľa, že z majetku
spoločnosti odčerpal nezákonne niekoľko miliónov korún.
16. Prípad na pokračovanie. Samotnému vyhláseniu konkurzu predchádzalo
dohodovacie konanie.
17. Navrhovateľ sám podpisoval návrhy na zápis vlastníckeho práva na .
18. V júni 1997 zobral z mechanizačného závodu 15 nákladných automobilov, hoci
Krajský súd v Bratislave zakázal akýmkoľvek spôsobom disponovať s majetkom úpadcu.
19. Pokiaľ autor cituje rozsudok a tvrdí, že úpadca má zakázané s majetkom
disponovať, tak úpadcom je . Vlastníkom je však navrhovateľ.
20. Z porady najväčších veriteľov vyplýva, že títo odporučili správcovi
konkurznej podstaty urýchliť priebeh konkurzu aj „prostriedkami mediálnej politiky“.
21. Pokiaľ je v článku uverejnený schvaľovací protokol, je urážka mena a vážnosť
znižujúca poznámka pod pravdivým dokladom znenia „o nebolo ešte ani
chýru.“»
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s právnym názorom okresného súdu
vyjadreným v jeho napadnutom rozsudku, podľa ktorého výroky 1, 2, 3, 7, 8, 9, 14, 16 a 20
nemôžu zasahovať do osobnostných práv sťažovateľa, keďže sa ho osobne „nedotýkajú“
(dotýkajú sa bližšie špecifikovaných obchodných spoločností a iných fyzických osôb), takže
je vylúčené, aby bol týmito výrokmi priamo zasiahnutý na svojich osobnostných právach.
V súvislosti s výrokom 4 krajský súd uviedol, že „sám navrhovateľ potvrdil, že
podával rôzne návrhy a podania za účelom určenia jeho vlastníckych práv. Uvedené tiež
potvrdila vo výpovedi jeho manželka, teda zjavne nejde o nepravdivé tvrdenie, a toto
nezasahuje do jeho osobnostných práv.“. Vo vzťahu k výroku 5 krajský súd zvýraznil, že
samotný sťažovateľ nepreukázal opak tohto tvrdenia, teda žeby sa nepovažoval za vlastníka
majetku zapísaného do konkurznej podstaty.
K výroku 6 krajský súd uviedol, že sťažovateľ nepopieral, že si v „konkurze uplatnil
vyššiu sumu ako tú, ktorú vniesol do spoločnosti . Rovnako je pravdivé tvrdenie, že
navrhovateľ nezaplatil ani korunu zo svojich peňazí, lebo peniaze predsa platila spoločnosť
odlišná od navrhovateľa.“.
K výroku 10 krajský súd uviedol, že ide o výrok, ktorý nenavádza čitateľa
na „urobenie si negatívneho názoru o navrhovateľovi. Posudok vychádzal z výmery
pozemkov a doporučenej ceny podľa vtedy platnej vyhlášky, preto jeho ocenenie bolo možné
urobiť rýchlo. V 11. a 12. tvrdení autor článku konštatuje len fakty, a navrhovateľ opätovne
tieto skutočnosti nepopiera. Vykonanie navrhnutého dokazovania k 13. tvrdeniu nebolo
potrebné, lebo aj z listinných dokladov založených v spise (listina o zmene spoločenskej
zmluvy) vyplýva vnesenie majetku do obchodného imania a to isté platí aj
o premenovaní obchodného mena. Išlo teda o pravdivé informácie. Tvrdenie pod č. 15
jednoznačne potvrdili vo svojich výpovediach konatelia – páni a ,
a ani odvolací súd nemá dôvod tieto výpovede spochybňovať.“.
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s odôvodnením okresného súdu,
ktorý v napadnutom rozsudku k tvrdeniu, podľa ktorého sťažovateľ sám podpisoval návrhy
na zápis vlastníckeho práva „na “ (tvrdenie 17), uviedol, že „navrhovateľ toto
skutkové tvrdenie vytrhol z kontextu článku, konkrétne z vety - Teraz už tvrdil, že
zmena spoločenskej zmluvy nie je vkladuschopnou listinou, hoci krátko predtým sám
podpisoval návrhy na zápis vlastníckeho práva na . Súd je toho názoru, že takto
vytrhnutá informácia z kontextu článku nie je spôsobilá bez bližších súvislostí a informácií
uvedených v časti predchádzajúcej tejto vete zasiahnuť do osobnostného práva
navrhovateľa.“ (citované z napadnutého rozsudku okresného súdu).
Napokon ani v kontexte s tvrdeniami citovanými v bodoch 18, 19 a 21 krajský súd
nezistil, žeby išlo o výroky, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv
sťažovateľa, keďže «zobratie... automobilov (tvrdenie 18.) potvrdili vo svojich výpovediach
svedkovia. Navyše opäť toto bolo vytrhnuté z kontextu, a tejto vete predchádza
konštatovanie, že navrhovateľ sa cítil ako vlastník celého majetku, čo sám navrhovateľ aj
potvrdil, keď tvrdil, že nakladal len so svojim majetkom. Tvrdeniu pod č. 19 nemožno
pripisovať akúkoľvek relevanciu, lebo nejde o obsah článku, ale len o komentár
navrhovateľa. Navyše pokiaľ autor cituje rozsudok a tvrdí, že úpadca má zakázané
s majetkom disponovať, treba aj brať do úvahy, že úpadcom je . K 21. tvrdeniu
odvolací súd už len uvádza, že použitie výrazov „veľké triky“, „o navrhovateľovi nebolo ani
chýru“ neznejú dehonestujúco voči navrhovateľovi. Autor článku v prípustnej miere použil
novinársky jazyk, ktorý môže znieť aj trochu provokujúco. Čo sa týka zverejnenia trestného
oznámenia, toto nepredstavuje zásah do osobnostného práva tak, ako to predpokladá
Na základe uvedených skutočností krajský súd uzavrel, že „obsah článku
korešpondoval so skutočnými faktami a udalosťami, resp. postupom privatizácie
a začleňovania majetku do majetku spoločnosti . Niektoré jednotlivé fakty
uvádzané v článku potvrdili vypočutí svedkovia, niektoré priamo vyplývajú z listín, ktoré
predložil samotný navrhovateľ (zápisnica, ktorej súčasťou bolo vnesenie majetku
spoločnosti), a niektoré fakty potvrdil sám navrhovateľ (hoci sa ich snažil dostať do iného
kontextu, a namietal, že v článku chýbali akoby viaceré pohľady na udalosti). Okrem toho
teba uviesť, že súd bol povinný držať sa návrhu a preskúmať všetky tvrdenia, ktoré napadol
navrhovateľ. Navrhovateľ v podstate vyňal z textu článku niektoré tvrdenia a fakty s tým, že
podľa neho len tieto zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti. Preto s postupom súdu
prvého stupňa, ktorý ich preskúmaval jednotlivo, pričom tie, ktoré sa netýkali navrhovateľa
vyhodnotil ako nespôsobilé spôsobiť navrhovateľovi ujmu, možno súhlasiť.“.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že právne závery, ku ktorým v súvislosti
s jednotlivými tvrdeniami uvedenými v článku uverejnenom v denníku Pravda
11. novembra 1998 odvolací súd dospel a podľa ktorých k zásahu do osobnostných práv
sťažovateľa nemohlo dôjsť, nemožno považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne. Krajský súd
zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu
zodpovedajúci právny záver, pričom výklad a aplikácia príslušných ustanovení vo veci
uplatňovaných právnych noriem nie je v rozpore s ich podstatou a zmyslom. Ústavný súd
v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
všeobecného súdu.
Sťažovateľ osobitnou námietkou argumentuje, že krajský súd neskúmal, či ide
o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.
V súlade § 238 ods. 3 OSP (právna úprava účinná v čase rozhodovania krajského
súdu) môže odvolací súd bez toho, aby bol viazaný návrhom účastníka konania, vysloviť
vo svojom potvrdzujúcom rozsudku prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. V takomto prípade však výrok potvrdzujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu o tom, že v prerokúvanej veci ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, musí korešpondovať s odôvodnením samotného rozhodnutia.
Povinnosťou odvolacieho súdu je preto uviesť, v čom spočíva otázka zásadného právneho
významu tak, aby dovolací súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho
významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť. V samotnom odvolacom rozhodnutí musí
odvolací súd vysvetliť, z akých dôvodov považoval za správny ten z viacerých právnych
názorov, z ktorého pri posúdení konkrétnej veci vychádzal.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva (a v sťažnosti to netvrdí ani
samotný sťažovateľ), žeby odvolací súd mal vôbec pochybnosti o právnom posúdení určitej
otázky, resp. žeby pri právnom posúdení veci z viacerých možných alternatív vychádzal.
Za tejto situácie je preto námietka sťažovateľa o povinnosti krajského súdu skúmať,
či vo veci ide o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“, neopodstatnená,
keďže právne posúdenie veci krajským súdom bolo jednoznačné a sťažovateľ v sťažnosti
ani v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu neuvádzal skutočnosti, ktorými
by rozporuplnosť právneho posúdenia veci preukázal.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namietal aj procesné pochybenie krajského súdu, ktorého sa mal
dopustiť svojím postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku tým,
že o podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu krajský súd rozhodol
bez nariadenia pojednávania, na ktoré by sťažovateľa riadne predvolal, ústavný súd
pre úplnosť dodáva, že táto námietka bola predmetom preskúmavania najvyšším súdom
v rámci dovolacieho konania. V dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľ namietal, že týmto postupom došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom
v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Z uvedeného dôvodu bolo z hľadiska ústavného súdu
pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti kľúčové preskúmať, či sa so sťažovateľom
namietaným procesným pochybením krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal najvyšší súd v dovolacom konaní (k tomu pozri odôvodnenie ďalej).
II.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd jeho dovolanie proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP ako procesne neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
sťažovateľ považuje za arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd podľa jeho tvrdenia
nevysporiadal dostatočne so všetkými jeho námietkami.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť
dovolania z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) a § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Právne východiská k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa dovolacieho dôvodu
ustanoveného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP (sťažovateľ odôvodňoval prípustnosť dovolania
tým, že okresný súd zamietol jeho návrhy na dokazovanie a napadnutý rozsudok v tejto
časti nedostatočne odôvodnil, ako aj tým, že krajský súd rozhodol o podanom odvolaní bez
nariadenia pojednávania, na ktoré by sťažovateľa riadne predvolal, pozn.) najvyšší súd
v napadnutom uznesení formuloval takto:
„Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký nesprávny procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Podľa § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p. súd rozhodne, ktoré z účastníkmi označených
dôkazov vykoná. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd ako orgán, ktorému je zverený výkon
súdnej moci, je oprávnený rozhodnúť, ktorý z dôkazov navrhnutých účastníkmi sa vykoná,
pretože je to potrebné na zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre vydanie
rozhodnutia vo veci samej. Súd ako nezávislá autorita rozhodujúca spory a iné právne veci
a ktorá vedie priebeh súdneho konania, nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania
na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, je
vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 druhá veta O. s. p.) a nie účastníkov konania. S ohľadom
na namietaný dôvod dovolateľom (nevykonanie dôkazov) dovolací súd uzatvára, že
nevykonaním dôkazov navrhnutých účastníkom konania, sa nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože týmto postupom súd neodňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom. Rovnaké, prípadne takmer identické právne závery
sú judikatúrou dovolacieho súdu konštatované v rozhodnutiach publikovaných
pod č. R 37/1993 a R 125/1999. K nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov, dovolací súd dodáva, že
sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje, nakoľko súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
dostatočne odôvodnil v rozsudku (č. l. 320), kde uviedol, že vykonanie ďalších žalobcom
navrhnutých dôkazov by nemalo význam a vykonané dôkazy sú dostačujúce pre rozhodnutie
vo veci samej.“
K námietke odňatia možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým,
že krajský súd nenariadil pojednávanie pred rozhodnutím o odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „podľa § 214
ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008,
na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p., ale aj v ostatných prípadoch (iné než
sú uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva,
že v prípadoch predpokladaných ustanovením § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je povinný
nariadiť ústne pojednávanie a v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť
aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací súd dospel k správnemu
záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej veci žalobcu
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v jeho veci bez nariadenia
pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie ústneho pojednávania si
nevyžadoval iný dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, tak odvolací súd
podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 214 O. s. p. mohol prejednať odvolanie
žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preto týmto postupom, ktorý bol
vykonaný v súlade so zákonom (§ 214 O. s. p.) nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“. Citovanú argumentáciu najvyššieho súdu k tejto
námietke sťažovateľa ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú.
K dovolacím dôvodom súvisiacim s existenciou vád konania, ktoré mali mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, najvyšší súd
v napadnutom uznesení zdôraznil, že tieto sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) a c) OSP, možno ich však uplatniť len vtedy, ak je dovolanie procesne
prípustné, keďže tieto dôvody samotné prípustnosť dovolania nezakladajú. Keďže však
v prípade sťažovateľa nebolo dovolanie procesne prípustné, najvyšší súd sa týmito dôvodmi
z vecného hľadiska nezaoberal. Tento záver najvyššieho súdu zodpovedá ustálenej súdnej
praxi a ústavný súd ho nemá dôvod spochybňovať.
Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že zastáva názor,
že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal
so všetkými kľúčovými dovolacími námietkami uplatnenými sťažovateľom, pričom právne
závery, ktoré k nim najvyšší súd zaujal, zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,
ktoré dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými
právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje
(umožňoval), preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
nebol dôvod, aby sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017