Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , , Česká republika, zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 19. februára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 14. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. novembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. februára 2016 doručená sťažnosť , ,

, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom

Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12

Ct 1/2003 z 19. februára 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“, spolu

aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalobcu, ktorý sa žalobou z 15. júna 1999 proti žalovanému v 1. rade (obchodná spoločnosť

) a proti žalovanému v 2. rade (šéfredaktor denníka Pravda) domáhal ochrany

osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ sa žalobou domáhal, aby žalovaným

v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie v tomto znení:

« a šéfredaktor sa ospravedlňujú čitateľskej

verejnosti, rodine , jeho známym a priateľom, osobitne sa

ospravedlňujú všetkým, bývalým zamestnancom , že

v článku „ “ zo dňa 11. 11. 1998 hrubým spôsobom rozširovali tlačou

nepravdivé skutočnosti o príčinách, podmienkach a priebehu konkurzu

v konkurze a hrubo osočili dobré meno, česť a dôstojnosť .

Ako prejav zadosťučinenia odporcovia uverejňujú článok bez zásahu do jeho obsahu

a odporca v 1. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

sumu 399.999,- Sk.»

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil

povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 2 208,82 €. Na základe podaného

odvolania krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

ako vecne správny vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o náhrade trov konania

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému

rozsudku krajského súdu najvyšší súd odmietol ako neprípustné podľa v tom čase platného

a účinného (ďalej aj „OSP“) v spojení s

ods. 1 písm. c) .

Sťažovateľ namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci okresným súdom,

ktorý nezistil, „kto zavinil úpadok , kedy a akým spôsobom

nadobudla táto spoločnosť úpadcu majetok a akým spôsobom bola ustálená konkurzná

podstata, prečo, ako a či právne účinne (predával) prevádzal –

vlastníctvo na nových vlastníkov v čase, keď nebolo možné predávať z dôvodu vylučovacej

žaloby z 28. 08. 1997, ktorý spor skončil rozsudok NS SR č. k. doručením

dňa 5. 01. 2004“.

Napadnutý rozsudok okresného súdu nezodpovedá podľa sťažovateľa požiadavkám

dostatočného odôvodnenia v súlade s , keďže okresný súd riadnym

spôsobom neodôvodil, prečo sú v článku uverejnené skutkové tvrdenia pravdivé, a rovnako

neuviedol, o aké dôkazy svoje argumenty opiera. Dokazovanie vo veci nedoplnil ani krajský

súd, ktorý „zákonu nezodpovedajúce odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa jednoducho

akceptoval“. Sťažovateľ navyše vyčíta odvolaciemu súdu, že neskúmal, či ide

o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.

Sťažovateľ argumentuje, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci mali nepochybne

zistiť tieto skutočnosti:

«• či nadobudol majetok do vlastníctva v rámci privatizácie,

• či skutočne prebral a FFNM ČSFR mu odovzdal veci nehnuteľné a veci hnuteľné,

• či boli uskutočnené právne úkony, ktorými chcel za súhlasu

manželky v rámci BSM podnikať s majetkom, ktorý nesporne a nespochybniteľne nadobudol

do vlastníctva ako podnikateľ so sídlom v ,

• či boli urobené právne kroky za súhlasu manželky ( : bez písomného

súhlasu manželky je prevod vlastníctva absolútne neplatný) tak, aby mohlo dôjsť k prevodu

vlastníctva na ,

• či bola spísaná listina, či existovala záznamu schopná listina, na základe ktorej

mohlo byť vlastníctvo prepísané na , ktorý ako „mimoriadnym

spôsobom“ ustanovený súdom nemohol, nesmel a ani nezískal vlastníctvo. Veď správca

konkurznej podstaty majetok úpadcu nenadobúda, iba ho v konkurze predáva,

• či bol úpadca predĺžený, keď (keby) mal v čase vyhlásenia konkurzu vo vlastníctve

„všetok majetok“ v hodnote viac 1,25 miliárd Kčs, ktorý , predtým

, vniesol do základného imania. Ak bol vlastníkom,

nemohol byť vyhlásený konkurz a (otec sudkyne

) nemohol byť nikdy ustanovený za správcu konkurznej podstaty

spoločnosti , (príloha č. 33 a 62),

• či spoločníci a konatelia po tom, čo si založilo

dňa 24.10.1994 si predali (za zlomkové podhodnotené ceny)

niekoľko stoviek mechanizmov a vozidiel a nechali pripísať na „ich“ účet spoločnosti

(príloha č. 3) viac ako 20 miliónov Sk. Prečo títo konatelia nepožiadali zapísať

do obchodného registra zvýšenie základného imania o hodnotu nehnuteľností

na ako nepeňažný vklad ? (pretože pomer vkladov by bol

455.060.000,- Kčs v pomere k 20.000,- Kčs /napr. / bol pre nich

neprijateľný, nakoľko korešponduje s pomerom hlasov pri rozhodovaní, a hlavne pri

podiele na zisku!

Preukázalo by sa, že nie sťažovateľ a jeho manželka nechceli vniesť nepeňažný vklad

(len 6 listov vlastníctva) do základného imania a že práve ostatní spoločníci „nemohli

chcieť“ právne účinným spôsobom „nepeňažný vklad“ dostať do obchodného registra.

Tým ale zabránili tomu, že do majetku nebola vnesená ani jediná

nehnuteľnosť. Ani jedna nebola označená v žiadnej listine (ani len v neuskutočnenej

registrácii pred štátnym notárstvom do konca roku 1992), aby mohlo byť vlastníctvo

v katastri zákonným spôsobom prepísané na , či dokonca na

.»

Keďže všeobecné súdy nevykonávali dokazovanie v sťažovateľom uvedenom smere,

potom ani nemohli odôvodniť, že sťažovateľ «(nie) je tunelárom a privatizačným

podvodníkom a že nie on marí konkurz a poškodzuje veriteľov, ale hlavne by musel označiť

„nových vlastníkov nehnuteľností“, ktorých vlastníkom je v zmysle zákona stále sťažovateľ

a jeho manželka».

Ďalej sťažovateľ namieta aj postup odvolacieho konania, ktorý o jeho odvolaní

nerozhodol verejne. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že ak by pojednávanie na odvolacom

súde bolo verejné a odvolateľ by bol upovedomený o pojednávaní, musel by odvolací súd

„rozhodovať o prípustnosti dovolania proti svojmu rozhodnutiu. Tým, že sám neskúmal

a nerozhodoval o tom, že pojednávaná vec je o rozhodnutí po právnej stránke zásadného

významu, zjavne odňal právo účastníka konať pred súdom v zmysle “.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že s prihliadnutím na jeho vek a zdravotný stav nežiada

o nápravu zrušením nezákonnosti a protiústavnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov, ale žiada iba priznať primerané finančné zadosťučinenie. Priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že „od podania návrhu uplynulo takmer

17 rokov, odkedy sťažovateľ podal návrh na začatie konania. Najpodstatnejšou časťou

celého súdneho sporu je skutočnosť, že sťažovateľ trpel a trpí neistotou v spravodlivý súdny

proces, čo má podstatný vplyv na zdravotný stav sťažovateľa.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie označeného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, sťažovateľovi prizná primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 355,72 €.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol ako vecne správny potvrdený napadnutý rozsudok

okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá. Sťažovateľ

predostiera ústavnému súdu zásadné námietky, ktorými spochybňuje ústavnú udržateľnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, namieta ďalej, že krajský súd

neskúmal, či ide o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“, a rovnako

namieta, že odvolací súd o jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu

nerozhodol verejne.

Ešte pred posúdením konkrétnych námietok sťažovateľa vznesených proti

napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval za žiaduce vo vzťahu k tejto

časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu poukázať na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho

následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3

v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

), t. j. v prípade sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal vecne aj tú časť sťažnosti sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že do jeho obsahu patrí predovšetkým právo

na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo

na spravodlivý proces (m. m. ). Na druhej strane obsah tohto práva nedáva

účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjde v prvom rade vtedy, ak bola komukoľvek odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu),

predovšetkým vtedy, ak všeobecný súd odmietne konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (, , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivé konanie (). Potreba

náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verejnej moci vyplýva z verejného záujmu, pretože

je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné a zároveň sú

kontrolovateľné verejnosťou (m. m. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať

z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (m. m. , , , ).

Uvedené východiská bol v konaní o veci sťažovateľa povinný dodržiavať aj krajský

súd, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutý rozsudok krajského súdu je

z ústavného hľadiska s prihliadnutím na uvedené východiská akceptovateľný a udržateľný.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia sťažovateľ argumentuje,

že okresný súd v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil,

prečo sú skutkové tvrdenia pravdivé a o ktoré dôkazy svoje závery oprel, pričom napadnutý

rozsudok krajského súdu, stotožňujúc sa s týmto nedostatočným odôvodnením okresného

súdu, rovnako porušuje právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ odôvodnil žalobu tým, že denník Pravda uverejnil 11. novembra 1998

článok s názvom „ “ s podtitulom „ “, v ktorom boli

uverejnené (podľa jeho tvrdenia) nepravdivé výroky:

«1. Právnym nástupcom bývalého štátneho podniku v rámci 1. vlny tzv. veľkej

privatizácie sa stal .

2. Išlo o obrovský podvod s privatizáciou majetku .

3. zachoval služobnú mlčanlivosť.

4. Spory na súdoch a katastroch, vyvolané bývalým generálnym riaditeľom a jedným

z konateľov , , maria uspokojovanie veriteľov.

5. Od konkurzných veriteľov sa dozvedel, že napriek rozhodnutiam NS SR sa

považuje za vlastníka celého majetku, ktorý je zapísaný

v konkurznej podstate.

6. s manželkou si uplatnili nárok proti správcovi vo výške okolo

1,7 miliardy Sk napriek tomu, že celý majetok bol v roku 1992 odkúpený za 455 mil. Sk

a zo svojich peňazí zaň nezaplatil ani korunu.

7. Netrpezliví veritelia vraj zápisnične žiadali okresné úrady a katastrálne úrady

v SR, aby „bezodkladne zapísali na úpadcu“, čiže vlastníctvo k nehnuteľnostiam.

8. Pri privatizácii išlo o priamy predaj a nie o verejnú súťaž. Ešte čudnejšie je, že

cena bola zrazu určená na 455 mil. Kčs.

9. V privatizačnom bludisku autor tvrdí, že privatizačný projekt sa v oficiálnych

dokumentoch nenachádza.

10. Prišiel lacno k veľkému úveru. Šesť dní po podpísaní zápisnice o prevzatí majetku

požiadal firmu o znalecké ocenenie majetku

na účely poskytnutia bankového úveru. Objednávku urobil v mene firmy

. Ak sa pýtate, ako sa podarilo vypracovať

znalecký posudok na taký rozsiahly majetok za jediný deň, zaujíma vás to právom, ale

odpoveď zatiaľ nepoznáme. Bol to vari zázrak?

11. Transakciu korunoval o deň na to, keď uzatvoril záložnú zmluvu.

Tou zriadil záložné právo len na niekoľko pozemkov v katastrálnom území .

Ostatný majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenska, zostal bez tiarch.

12. sprivatizovaný majetok nezaevidoval do evidencie

firmy.

13. Kto za tým stál? Zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 31. 12. 1992 vniesol

majetok ako nepeňažný vklad do obchodného imania . Najprv deklaroval zmenu

dovtedajšieho obchodného mena a premenoval ho na

.

14. Miliónové dary boli poskytnuté manželke. Daň z prevodu dodnes nie je zaplatená.

15. Obchodné vedenie niekoľkokrát upozornilo generálneho riaditeľa, že z majetku

spoločnosti odčerpal nezákonne niekoľko miliónov korún.

16. Prípad na pokračovanie. Samotnému vyhláseniu konkurzu predchádzalo

dohodovacie konanie.

17. Navrhovateľ sám podpisoval návrhy na zápis vlastníckeho práva na .

18. V júni 1997 zobral z mechanizačného závodu 15 nákladných automobilov, hoci

Krajský súd v Bratislave zakázal akýmkoľvek spôsobom disponovať s majetkom úpadcu.

19. Pokiaľ autor cituje rozsudok a tvrdí, že úpadca má zakázané s majetkom

disponovať, tak úpadcom je . Vlastníkom je však navrhovateľ.

20. Z porady najväčších veriteľov vyplýva, že títo odporučili správcovi

konkurznej podstaty urýchliť priebeh konkurzu aj „prostriedkami mediálnej politiky“.

21. Pokiaľ je v článku uverejnený schvaľovací protokol, je urážka mena a vážnosť

znižujúca poznámka pod pravdivým dokladom znenia „o nebolo ešte ani

chýru.“»

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s právnym názorom okresného súdu

vyjadreným v jeho napadnutom rozsudku, podľa ktorého výroky 1, 2, 3, 7, 8, 9, 14, 16 a 20

nemôžu zasahovať do osobnostných práv sťažovateľa, keďže sa ho osobne „nedotýkajú“

(dotýkajú sa bližšie špecifikovaných obchodných spoločností a iných fyzických osôb), takže

je vylúčené, aby bol týmito výrokmi priamo zasiahnutý na svojich osobnostných právach.

V súvislosti s výrokom 4 krajský súd uviedol, že „sám navrhovateľ potvrdil, že

podával rôzne návrhy a podania za účelom určenia jeho vlastníckych práv. Uvedené tiež

potvrdila vo výpovedi jeho manželka, teda zjavne nejde o nepravdivé tvrdenie, a toto

nezasahuje do jeho osobnostných práv.“. Vo vzťahu k výroku 5 krajský súd zvýraznil, že

samotný sťažovateľ nepreukázal opak tohto tvrdenia, teda žeby sa nepovažoval za vlastníka

majetku zapísaného do konkurznej podstaty.

K výroku 6 krajský súd uviedol, že sťažovateľ nepopieral, že si v „konkurze uplatnil

vyššiu sumu ako tú, ktorú vniesol do spoločnosti . Rovnako je pravdivé tvrdenie, že

navrhovateľ nezaplatil ani korunu zo svojich peňazí, lebo peniaze predsa platila spoločnosť

odlišná od navrhovateľa.“.

K výroku 10 krajský súd uviedol, že ide o výrok, ktorý nenavádza čitateľa

na „urobenie si negatívneho názoru o navrhovateľovi. Posudok vychádzal z výmery

pozemkov a doporučenej ceny podľa vtedy platnej vyhlášky, preto jeho ocenenie bolo možné

urobiť rýchlo. V 11. a 12. tvrdení autor článku konštatuje len fakty, a navrhovateľ opätovne

tieto skutočnosti nepopiera. Vykonanie navrhnutého dokazovania k 13. tvrdeniu nebolo

potrebné, lebo aj z listinných dokladov založených v spise (listina o zmene spoločenskej

zmluvy) vyplýva vnesenie majetku do obchodného imania a to isté platí aj

o premenovaní obchodného mena. Išlo teda o pravdivé informácie. Tvrdenie pod č. 15

jednoznačne potvrdili vo svojich výpovediach konatelia – páni a ,

a ani odvolací súd nemá dôvod tieto výpovede spochybňovať.“.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s odôvodnením okresného súdu,

ktorý v napadnutom rozsudku k tvrdeniu, podľa ktorého sťažovateľ sám podpisoval návrhy

na zápis vlastníckeho práva „na “ (tvrdenie 17), uviedol, že „navrhovateľ toto

skutkové tvrdenie vytrhol z kontextu článku, konkrétne z vety - Teraz už tvrdil, že

zmena spoločenskej zmluvy nie je vkladuschopnou listinou, hoci krátko predtým sám

podpisoval návrhy na zápis vlastníckeho práva na . Súd je toho názoru, že takto

vytrhnutá informácia z kontextu článku nie je spôsobilá bez bližších súvislostí a informácií

uvedených v časti predchádzajúcej tejto vete zasiahnuť do osobnostného práva

navrhovateľa.“ (citované z napadnutého rozsudku okresného súdu).

Napokon ani v kontexte s tvrdeniami citovanými v bodoch 18, 19 a 21 krajský súd

nezistil, žeby išlo o výroky, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv

sťažovateľa, keďže «zobratie... automobilov (tvrdenie 18.) potvrdili vo svojich výpovediach

svedkovia. Navyše opäť toto bolo vytrhnuté z kontextu, a tejto vete predchádza

konštatovanie, že navrhovateľ sa cítil ako vlastník celého majetku, čo sám navrhovateľ aj

potvrdil, keď tvrdil, že nakladal len so svojim majetkom. Tvrdeniu pod č. 19 nemožno

pripisovať akúkoľvek relevanciu, lebo nejde o obsah článku, ale len o komentár

navrhovateľa. Navyše pokiaľ autor cituje rozsudok a tvrdí, že úpadca má zakázané

s majetkom disponovať, treba aj brať do úvahy, že úpadcom je . K 21. tvrdeniu

odvolací súd už len uvádza, že použitie výrazov „veľké triky“, „o navrhovateľovi nebolo ani

chýru“ neznejú dehonestujúco voči navrhovateľovi. Autor článku v prípustnej miere použil

novinársky jazyk, ktorý môže znieť aj trochu provokujúco. Čo sa týka zverejnenia trestného

oznámenia, toto nepredstavuje zásah do osobnostného práva tak, ako to predpokladá

ustanovenie - .».

Na základe uvedených skutočností krajský súd uzavrel, že „obsah článku

korešpondoval so skutočnými faktami a udalosťami, resp. postupom privatizácie

a začleňovania majetku do majetku spoločnosti . Niektoré jednotlivé fakty

uvádzané v článku potvrdili vypočutí svedkovia, niektoré priamo vyplývajú z listín, ktoré

predložil samotný navrhovateľ (zápisnica, ktorej súčasťou bolo vnesenie majetku

spoločnosti), a niektoré fakty potvrdil sám navrhovateľ (hoci sa ich snažil dostať do iného

kontextu, a namietal, že v článku chýbali akoby viaceré pohľady na udalosti). Okrem toho

teba uviesť, že súd bol povinný držať sa návrhu a preskúmať všetky tvrdenia, ktoré napadol

navrhovateľ. Navrhovateľ v podstate vyňal z textu článku niektoré tvrdenia a fakty s tým, že

podľa neho len tieto zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti. Preto s postupom súdu

prvého stupňa, ktorý ich preskúmaval jednotlivo, pričom tie, ktoré sa netýkali navrhovateľa

vyhodnotil ako nespôsobilé spôsobiť navrhovateľovi ujmu, možno súhlasiť.“.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že právne závery, ku ktorým v súvislosti

s jednotlivými tvrdeniami uvedenými v článku uverejnenom v denníku Pravda

11. novembra 1998 odvolací súd dospel a podľa ktorých k zásahu do osobnostných práv

sťažovateľa nemohlo dôjsť, nemožno považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne. Krajský súd

zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu

zodpovedajúci právny záver, pričom výklad a aplikácia príslušných ustanovení vo veci

uplatňovaných právnych noriem nie je v rozpore s ich podstatou a zmyslom. Ústavný súd

v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

všeobecného súdu.

Sťažovateľ osobitnou námietkou argumentuje, že krajský súd neskúmal, či ide

o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.

V súlade (právna úprava účinná v čase rozhodovania krajského

súdu) môže odvolací súd bez toho, aby bol viazaný návrhom účastníka konania, vysloviť

vo svojom potvrdzujúcom rozsudku prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. V takomto prípade však výrok potvrdzujúceho

rozhodnutia odvolacieho súdu o tom, že v prerokúvanej veci ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, musí korešpondovať s odôvodnením samotného rozhodnutia.

Povinnosťou odvolacieho súdu je preto uviesť, v čom spočíva otázka zásadného právneho

významu tak, aby dovolací súd vedel položenú otázku z hľadiska zásadného právneho

významu posúdiť a vo veci následne rozhodnúť. V samotnom odvolacom rozhodnutí musí

odvolací súd vysvetliť, z akých dôvodov považoval za správny ten z viacerých právnych

názorov, z ktorého pri posúdení konkrétnej veci vychádzal.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva (a v sťažnosti to netvrdí ani

samotný sťažovateľ), žeby odvolací súd mal vôbec pochybnosti o právnom posúdení určitej

otázky, resp. žeby pri právnom posúdení veci z viacerých možných alternatív vychádzal.

Za tejto situácie je preto námietka sťažovateľa o povinnosti krajského súdu skúmať,

či vo veci ide o „rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“, neopodstatnená,

keďže právne posúdenie veci krajským súdom bolo jednoznačné a sťažovateľ v sťažnosti

ani v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu neuvádzal skutočnosti, ktorými

by rozporuplnosť právneho posúdenia veci preukázal.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj procesné pochybenie krajského súdu, ktorého sa mal

dopustiť svojím postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku tým,

že o podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu krajský súd rozhodol

bez nariadenia pojednávania, na ktoré by sťažovateľa riadne predvolal, ústavný súd

pre úplnosť dodáva, že táto námietka bola predmetom preskúmavania najvyšším súdom

v rámci dovolacieho konania. V dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľ namietal, že týmto postupom došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom

v súlade s . Z uvedeného dôvodu bolo z hľadiska ústavného súdu

pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti kľúčové preskúmať, či sa so sťažovateľom

namietaným procesným pochybením krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal najvyšší súd v dovolacom konaní (k tomu pozri odôvodnenie ďalej).

II.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd jeho dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c) ako procesne neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

sťažovateľ považuje za arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd podľa jeho tvrdenia

nevysporiadal dostatočne so všetkými jeho námietkami.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania z dôvodov uvedených v a a .

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Právne východiská k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa dovolacieho dôvodu

ustanoveného v (sťažovateľ odôvodňoval prípustnosť dovolania

tým, že okresný súd zamietol jeho návrhy na dokazovanie a napadnutý rozsudok v tejto

časti nedostatočne odôvodnil, ako aj tým, že krajský súd rozhodol o podanom odvolaní bez

nariadenia pojednávania, na ktoré by sťažovateľa riadne predvolal, pozn.) najvyšší súd

v napadnutom uznesení formuloval takto:

„Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký nesprávny procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Podľa druhá veta súd rozhodne, ktoré z účastníkmi označených

dôkazov vykoná. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd ako orgán, ktorému je zverený výkon

súdnej moci, je oprávnený rozhodnúť, ktorý z dôkazov navrhnutých účastníkmi sa vykoná,

pretože je to potrebné na zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre vydanie

rozhodnutia vo veci samej. Súd ako nezávislá autorita rozhodujúca spory a iné právne veci

a ktorá vedie priebeh súdneho konania, nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania

na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, je

vždy vecou súdu ( druhá veta ) a nie účastníkov konania. S ohľadom

na namietaný dôvod dovolateľom (nevykonanie dôkazov) dovolací súd uzatvára, že

nevykonaním dôkazov navrhnutých účastníkom konania, sa nezakladá prípustnosť

dovolania podľa , pretože týmto postupom súd neodňal účastníkovi

možnosť konať pred súdom. Rovnaké, prípadne takmer identické právne závery

sú judikatúrou dovolacieho súdu konštatované v rozhodnutiach publikovaných

pod č. R 37/1993 a R 125/1999. K nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov, dovolací súd dodáva, že

sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje, nakoľko súd prvého stupňa svoje rozhodnutie

dostatočne odôvodnil v rozsudku (č. l. 320), kde uviedol, že vykonanie ďalších žalobcom

navrhnutých dôkazov by nemalo význam a vykonané dôkazy sú dostačujúce pre rozhodnutie

vo veci samej.“

K námietke odňatia možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým,

že krajský súd nenariadil pojednávanie pred rozhodnutím o odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „podľa § 214

ods. 1 v znení , ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008,

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem. Podľa , ale aj v ostatných prípadoch (iné než

sú uvedené v ) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva,

že v prípadoch predpokladaných ustanovením , odvolací súd je povinný

nariadiť ústne pojednávanie a v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť

aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací súd dospel k správnemu

záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej veci žalobcu

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v jeho veci bez nariadenia

pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie ústneho pojednávania si

nevyžadoval iný dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, tak odvolací súd

podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení mohol prejednať odvolanie

žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preto týmto postupom, ktorý bol

vykonaný v súlade so zákonom ( ) nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle “. Citovanú argumentáciu najvyššieho súdu k tejto

námietke sťažovateľa ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú.

K dovolacím dôvodom súvisiacim s existenciou vád konania, ktoré mali mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, najvyšší súd

v napadnutom uznesení zdôraznil, že tieto sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) a c) , možno ich však uplatniť len vtedy, ak je dovolanie procesne

prípustné, keďže tieto dôvody samotné prípustnosť dovolania nezakladajú. Keďže však

v prípade sťažovateľa nebolo dovolanie procesne prípustné, najvyšší súd sa týmito dôvodmi

z vecného hľadiska nezaoberal. Tento záver najvyššieho súdu zodpovedá ustálenej súdnej

praxi a ústavný súd ho nemá dôvod spochybňovať.

Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že zastáva názor,

že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal

so všetkými kľúčovými dovolacími námietkami uplatnenými sťažovateľom, pričom právne

závery, ktoré k nim najvyšší súd zaujal, zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje

(umožňoval), preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

nebol dôvod, aby sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017