Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 333/2017
PDF · 389.06 KB
No categories available
II. ÚS 333/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 81/1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 171/2014 z 3. novembra 2015 a uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 2 To 11/2016 z 23. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016
mailom a 26. júla 2016 písomne doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a porušenie princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 6 ods. 2
dohovoru rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 171/2014
z 3. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 11/2016 z 23. marca 2016 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu
uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom
základe uvedenom v tomto rozsudku, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
šesť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým
uznesením zamietol ako nedôvodné.
Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnej veci došlo k porušeniu „práva
na spravodlivý proces a najmä porušeniu základnej zásady trestného konania in dubio pro
reo a princípu prezumpcie neviny“, čo odôvodňuje takto:
Podľa sťažovateľa v predmetnej veci ide o extrémny nesúlad skutkových,
ako aj právnych záverov vo veci konajúcich súdov s obsahom spisu a dôkazov v ňom
obsiahnutých. Sťažovateľ uvádza, že «ide o vyslovenie viny v rozpore s obsahom dôkazov,
ktoré nemá v právnom štáte žiadne miesto, ktoré je popretím právneho štátu, má všetky
znaky svojvôle. Podľa argumentácie okresného a krajského súdu tak súd v podstate
ani nemusel vykonávať žiadne dokazovanie výsluchom svedkov, nakoľko sám poškodený si
počas trestného konania „spomenul resp. ustálil“, že som ho napadol práve ja. Tvrdenia
poškodeného (syna policajta – službukonajúceho operačného dôstojníka v čase skutku),
ktoré boli pritom radikálne zmenené ako i ovplyvnené okolím, sú tak podľa konajúcich
súdov jediným zásadným dôkazom. Úvahy okresného ako i krajského súdu sú argumentačne
neobhájiteľné... Samotný poškodený pritom pri podaní trestného oznámenia vôbec nevedel
uviesť kto ho napadol, dokonca nevedel uviesť ani to, že ma (údajného útočníka) pozná
zo školy, ktorú spoločne navštevujeme. Otec poškodeného pri trestnom oznámení výslovne
uviedol, že poškodený (jeho syn) nevidel, kto ho kopol a kto mu zranenie spôsobil.
Ani svedkovia samotného poškodeného absolútne nevedeli určiť, či ja som poškodeného
kopol, dokonca som nebol nimi ani opoznaný pri rekognícii...».
Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia okresného súdu a krajského súdu
sú nesprávne a arbitrárne. Okresný súd, ako i krajský súd sa nevysporiadali so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie, rozhodné skutočnosti negujúce a vyvracajúce
tvrdenia obžaloby ignorovali. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí prevažuje mechanické
reprodukovanie výpovedí, resp. ich častí, absentuje v nich relevantný a presvedčivý výklad
o tom, ktoré konkrétne skutočnosti mali vo veci konajúcie súdy za dokázané, o ktoré dôkazy
svoje skutkové zistenia opreli a akými konkrétnymi úvahami sa spravovali pri hodnotení
vykonaných dôkazov, najmä ak si tieto dôkazy navzájom odporovali. Okresný súd konal
v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“. Podľa sťažovateľa mal skôr on sám preukazovať
nevinu, ako prokurátor jeho vinu. Krajský súd neakceptoval jeho odvolacie námietky
a zotrval na spôsobe rozhodovania okresného súdu. Krajský súd sa podľa neho dokonca
(bez zdôvodnenia) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry, najmä uznesenia
krajského súdu sp. zn. 1 To 97/2009 z 3. septembra 2009, ako aj od trestných judikátov
R 56/1994, R 24/2006 a 74/2006.
Sťažovateľ následne uvádza tieto námietky, ktoré podľa jeho názoru potvrdzujú
arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu a ktoré predniesol aj vo svojom odvolaní:
„a/ okresný súd absolútne opomenul zásadné rozpory v tvrdeniach poškodeného
a svedkov, ktoré vykonali v rámci prípravného konania a počas hl. pojednávania...
b/ nepreukázanie motívu a dôvodu údajného napadnutia...
c/ absolútna nezhoda a radikálny posun času skutku
... keď obvinenie mi bolo vznesené pre skutok, ktorý sa mal stať 15. 02. 2014
o 02.30 hod. Po výsluchu viacerých svedkov však bola obžaloba podaná účelovo na úplne
iný čas skutku o 01.30 hod., nakoľko viacerí svedkovia počas vyšetrovania (prípravného
konania) potvrdili, že som odišiel z miesta skutku pred druhou hodinou rannou o 01.45 hod.
a o 02.00 hod. som aj došiel domov, čo potvrdila aj moja matka. O 02.30 hod. som
sa v mieste skutku nenachádzal minimálne 45 minút, čo je značný časový odstup, počas
ktoré sa mohol pri takom počte ľudí na diskotéke stať všeličo...
d/ absolútna nezhoda opisu oblečenia útočníka s mojím oblečením, nezhoda môjho
odchodu z miesta skutku so spôsobom odchodu skutočného útočníka z miesta skutku
Popis oblečenia útočníka sa absolútne nezhoduje s mojím popisom. Poškodený ako
i svedok súčasne opísali úplné iné oblečenie a obuv útočníka, akú som mal ja.
Útočník mal mať podľa opisu svedka (ktorý stál v čase kopnutia tesne
pri poškodenom) tmavú bundu (mikinu) s bielym nápisom na chrbte. Oblečenie
s takýmto nápisom som pritom nikdy nemal a ani ho nikdy nenosil...
e/ existencia viacerých incidentov a napádaní sa osôb v mieste skutku...
f/ tvrdenia poškodeného a jeho otca pri podaní trestného oznámenia...
g/ tvrdenia poškodeného a jeho svedkov v prípravnom konaní a na HP...
h/ neschopnosť korunného svedka ma identifikovať a neschopnosť svedka
označiť skutočného útočníka...
i/ podnapilý stav poškodeného a jeho svedkov čase skutku...
j/ znalecké dokazovanie − vylúčenie verzie poškodeného, pripustenie možnosti iných
verzií vzniku zranení...
... podľa záverov posudku znalca vyplýva, že je nepravdepodobné,
že by vzhľadom na vzdialenosť a anatomické rozmery v oblasti tváre bola jediným kopnutím
(ako tvrdí obžaloba a poškodený) zároveň zasiahnutá oblasť ramena sánky. Zranenie sánky
by pri takomto mechanizme vzniklo iba ako následné, teda úderom o podložku pri odhodení
(bez ďalšieho pohybu tváre po podložke, ktorý by spôsobil odreniny), alebo nárazom
na vlastné plece pri prudkom otočení hlavou. Takéto skutočnosti a takýto skutkový dej však
poškodený neuvádzal.
Znalec súčasne uzavrel, že zranenia poškodeného mohli vzniknúť aj iným
mechanizmom ako kopnutím (napr. päsťou, lakťom, pád nosom na hladký predmet a pod.),
pričom poškodený sa v podnapitom stave mohol zapliesť do incidentu s hociktorým z iných
(značne agresívnych) osôb.
Znalec súčasne uviedol, že predmetné zranenie môže spôsobiť
ktokoľvek, t. j. nie je potrebná špeciálna technika úderu alebo nejaké zvláštne telesné
parametre útočníka, čo podporuje záver o tom, že zranenie mohol poškodenému spôsobiť
ktorýkoľvek účastník diskotéky...
k/ Svedok − organizátor diskotéky uviedol, že v priestoroch diskotéky ani
pred kultúrnym domom v inkriminovaný večer nevidel žiadnu bitku (iba strkanice a potýčky
iných osôb) a že počul, že k bitke malo dôjsť cca 300 m od miesta diskotéky pri potravinách,
kde mala byť aj na zemi krv. Na diskotéke malo byť podľa svedka v ten večer cca 250 − 280
ľudí. Prečo neboli políciou preverované tie osoby, ktoré sa opakovane napádali
na diskotéke a kvôli ktorým bola privolaná viackrát polícia...
1/ vierohodnosť svedka tak túto výrazne naštrbuje fakt, že nevedel označiť
údajne poškodené osoby, čas skutku, neprivolal policajnú hliadku a nebolo ani podané
trestné oznámenie.“
Podľa názoru sťažovateľa „v konaní neexistuje ucelená reťaz dôkazov, že skutok
sa stal tak, ako ho opísal poškodený, ktorý konzumoval v danom čase alkoholické nápoje
(na rozdiel odo mňa obžalovaného), a že zranenia som spôsobil práve ja, a nie niektorý
z účastníkov diskotéky, kde sa opakovane napádali skupiny osôb“. V konaní nebol podľa
sťažovateľa vyprodukovaný jediný priamy a súčasne hodnoverný a konzistentný dôkaz
o jeho údajnom napadnutí poškodeného a verzia obžaloby je nepotvrdená a výrazne
oslabená, resp. vyvrátená znaleckým dokazovaním, rozpormi a nezrovnalosťami
s tvrdeniami samotného poškodeného a tiež tým, že výpoveď poškodeného je absolútne
nepotvrdená a vyvrátená výpoveďami viacerých nestranných svedkov nachádzajúcich
sa v mieste skutku, ako i nezhodou v opise oblečenia skutočného útočníka s oblečením
sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a následne vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa , , trvalé bytom
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo
zaručené podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(princíp prezumpcie neviny) rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 T 171/2014 zo
dňa 03. 11. 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 11/2016 zo dňa 23. 03.
2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 T 171/2014 zo dňa 03. 11. 2015
a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 11/2016 zo dňa 23. 03. 2016 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní uhradiť spoločne
a nerozdielne sťažovateľovi , , trvalé bytom
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu trovy konania vo výške 363,79 EUR (slovom tristošesťdesiattri eur sedemdesiatdeväť
centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa číslo účtu –
“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie princípu prezumpcie
neviny zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
a uznesením krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie
označených práv odôvodňuje predovšetkým nesprávnymi skutkovými zisteniami zo strany
okresného súdu, ktoré podľa jeho názoru nenapravil ani krajský súd, nesprávnym
hodnotením dôkazov a nedostatočným vysporiadaním sa s námietkami sťažovateľa
vo veci konajúcimi súdmi. Napadnuté rozhodnutia vo veci konajúcich súdov považuje
za arbitrárne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje
sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,
a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom okresného súdu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy
sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta
porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred
uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,
IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo
slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť
už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje,
že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavný
súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom
konaní krajský súd. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku
okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením krajského súdu
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu princípu prezumpcie neviny
zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru. Porušenie označených práv odôvodňuje tým, že krajský
súd v rámci odvolacieho konania zotrval na spôsobe rozhodovania okresného súdu,
s ktorým nesúhlasí, a navyše ani neakceptoval jeho odvolacie námietky.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie
bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd preto
v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,
ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného
činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade
so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nölkenbockhoff
v. Nemecko z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 33). Jej hlavným účelom je chrániť
obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných
úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola
táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95, bod 31). Z prezumpcie neviny tiež
vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je oprávnený
vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým,
ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).
Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania.
K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej
z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola
jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho
konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného
za vinného (napr. Daktaras v. Litva, bod 41, obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko,
bod 35). Je potrebné robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor,
že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state
of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované
za prijateľné alebo nezávadné v rôznych situáciách posudzovaných Európskym súdom
pre ľudské práva (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 62;
Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 39; Nölkenbockhoff
v. Nemecko, bod 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,
bod 31).
Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 319 Trestného poriadku zamietol
odvolanie sťažovateľa. Po tom, ako krajský súd preskúmal zákonnosť a opodstatnenosť
rozsudku okresného súdu, správnosť postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
a po prihliadnutí aj na prípadne chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, uzavrel,
že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil,
že sťažovateľ založil svoje odvolanie presne na tých istých námietkach, pre ktoré namieta
aj porušenie svojich označených práv v konaní pred ústavným súdom.
V časti relevantnej pre toto konanie krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné
zásady trestného konania uvedené v § 2 Trestného poriadku, „najmä zásady zákonného
procesu podľa § 2 ods. 7, práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 12, rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14 Tr. por.“,
preto konštatoval, že „súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po správnom
procesnom postupe a v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré trestný proces
upravujú.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení
a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového
deja, ktorý zodpovedá všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania
vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz ako priamych, tak aj nepriamych dôkazov,
z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný... spáchal skutok tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Právna kvalifikácia súdeného
skutku ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. plne zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa,
ako aj všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa
týchto zákonných ustanovení.“.
Podľa krajského súdu okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku „podrobne, jasne,
zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade
s ustanovením § 168 Tr. por.“. Krajský súd si preto závery okresného súdu, ktoré boli
prezentované vo výrokovej časti jeho rozsudku a týkajú sa výroku o vine, ako aj vysvetlenie
týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu osvojil a v zásade
len odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
K výroku o vine krajský súd len stručne dodal, že „obžalovaný je usvedčovaný
výpoveďou svedka − poškodeného. Tento opísal spôsob akým bol sotený na zem, ako spadol
a následne ako sa dvíhal zo zeme, kedy ho obžalovaný kopol pravou nohou
do tváre. Obdobne vypovedal aj svedok , ktorý samotného obžalovaného
ako osobu útočníka neopoznal. Z komunikácie na facebooku s kamarátom obžalovaného
vyplýva, že práve obžalovaný sa pýtal na kamaráta
či je v poriadku a či to nejako rieši. Práve týmto kamarátom mal byť
poškodený . Poškodený až následne zistil meno útočníka, pričom sa s týmto
stotožnil a aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že útočníkom bol práve obžalovaný. Krajský
súd nezistil dôvody, pre ktoré by bola spochybnená výpoveď poškodeného, či skutočnosti
uvádzané . Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal
aj s úpravou času skutku v obžalobe oproti uzneseniu o vznesení obvinenia a s týmito
dôvodmi sa aj krajský súd stotožňuje. Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranenia
poškodeného, znalec , tak aj znalec potvrdili
mechanizmus vzniku zranenia tak, ako uvádzal poškodený.
Krajský súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenia svedkov, ktorí usvedčujú
obžalovaného, pretože sú v dobrom vzájomnom súlade podporené aj vykonaným znaleckým
dokazovaním. Pokiaľ obžalovaný rozdielne hodnotí dôkazy, je nutné konštatovať,
že v prípade ak súd vyhodnotí niektorý vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej
zo strán, nemôže to byť dôvodom pre zmenu rozsudku. V tomto kontexte poukazuje krajský
súd aj na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej do obsahu základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR
nepatrí právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, ako ani povinnosť súdu vykonať účastníkom konania navrhnuté
dôkazy. Je na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná a tieto dôkazy následne vyhodnotí podľa
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo a v ich súhrne, nezávisle od toho či ich obstarali orgány činné v
trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom a pokiaľ
obžalovaný s takýmto hodnotením dôkazov nesúhlasí, nespôsobuje to chybnosť rozhodnutia
okresného súdu. Okresný súd logicky a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal
za dokázané a vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine. S týmito dôvodmi
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v ďalšom odkazuje na úplné a vyčerpávajúce
dôvody rozsudku prvostupňového súdu. Nie je možné neprihliadnuť na výpoveď svedka
, na ktorú poukázal v odvolaní aj obžalovaný, avšak na ďalšiu časť
výpovede, kde svedok uvádzal, že obžalovaný sa aktívne zúčastňoval tréningov thajského
boxu, pričom súčasťou tejto bojovej techniky sú aj kopy, ktoré sú cielene trénované a práve
kopnutím priehlavkom nohy, resp. chrbtom nohy stredne ťažkou až ťažkou intenzitou mal
byť podľa znaleckého dokazovania vedený útok na poškodeného. Z výpovede svedka
však vyplýva, že obžalovaný v minulosti vyhľadával konflikty na podujatiach ako
bola valentínska zábava a do týchto sa aj aktívne zapojil.
Na základe vyššie uvedených skutočností ani krajský súd nemal pochybnosti o vine
obžalovaného a preto závery okresného súdu považuje za správne...“.
Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku okresného súdu, keďže podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09). Navyše krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku odkazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktoré považuje za vecne
správne.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku po zrekapitulovaní vo veci vykonaných
dôkazov a poukázaní na vec sa vzťahujúce ustanovenia Trestného poriadku k veci uviedol:
„... obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku...
Obžalovaný týmto svojím protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej
podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., teda inému úmyselne ublížil na zdraví
a takého konania sa dopustil fyzicky, verejne a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti
tým, že napadol iného... Konanie obžalovaného, ktorý je trestne zodpovedným subjektom,
bolo úmyselné a jeho úmysel vzhľadom na všetky okolnosti a priebeh spáchania činu
jednoznačne smeroval k ublíženiu na zdraví poškodeného. Obžalovaný tak konal v priamom
úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., nakoľko chcel spôsobom uvedeným v trestnom zákone
porušiť záujem chránený týmto zákonom. Ako vyplýva zo záverov znaleckého posudku,
poškodenému bola činom spôsobená ujma na zdraví vo forme poruchy zdravia trvajúcej
4 týždne.
Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narúša verejný
poriadok a kľud, a je preň typický neúctivý postoj páchateľa k zásadám občianskeho
spolunažívania. Ide predovšetkým o fyzické násilie voči osobám.
Súd pri posudzovaní skutku z hľadiska jeho výtržníckej povahy zvážil najmä intenzitu
útoku, následky útoku (poranenia, ktoré si vyžiadali práceneschopnosť v trvaní 4 týždne,
operačný zákrok), okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný (kop − bojové umenie, thajský
box). Súd posúdil skutok preto aj z hľadiska jeho závažnosti podľa § 95 ods. 2 Tr. zák.
a konštatoval, že jeho závažnosť nie je malá, a to najmä so zreteľom na to, že obžalovaný
konal v priamom úmysle a to tak, že sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom
výtržnosti tým, že napadol poškodeného, za použitia kopu z bojového umenia − thajského
boxu, čím mu spôsobil ujmu na zdraví, ktoré poranenia si vyžiadali práceneschopnosť
v trvaní 4 týždne.
Obžalovaný v priebehu celého trestného konania, tak pri výsluchu v prípravnom
konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, spáchanie trestnej činnosti popieral. Na svoju
obranu uvádzal, že sa na ceste vytvorila nejaká väčšia strkanica. Obžalovaný sa tam išiel
pozrieť. Začal sa tisnúť medzi ľudí, možno aj do niekoho strčil. Mohol to byť muž, ktorý ho
sotil. Obžalovaný spadol na zem ku nohám nejakej ležiacej osoby, potom vstal a išiel
domov, nakoľko bol špinavý.
Obžalovaný je zo spáchania trestného činu usvedčovaný predovšetkým výpoveďou
svedka poškodeného. Poškodený popísal priebeh útoku obžalovaného na svoju osobu
a zranenia, ktoré v dôsledku tohto útoku utrpel. Poškodený vo svojej výpovedi uviedol,
že vonku pred kultúrnym domom sa strhla bitka. Niekto ho sotil na zem. Poškodený spadol
na zem na brucho a dvíhal sa zo zeme ako z kliku. Ako sa dvíhal zo zeme obžalovaný
ho kopol pravou nohou do tváre, ktorá bola asi vystretá. Kopnutie bolo silnejšie
a smerovalo na nos. Po kopnutí bol trochu otrasený, postavil sa a išiel odtiaľ preč. Jeho
výpoveď súd vzal za hodnovernú. Svedok poškodený svoju výpoveď z prípravného konania
žiadnym spôsobom nezmenil ani nekorigoval. Svedok poškodený vo svojej výpovedi
v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní podrobne popísal konanie
obžalovaného, ktorého sa mal voči nemu dopustiť. Žiaden na hlavnom pojednávaní
vykonaný dôkaz nenasvedčuje pre nehodnovernosť a nepravdivosť výpovede svedka
poškodeného, ani pre to, že by výpoveď svedka poškodeného bola nepravdivo
vykonštruovaná, či robená účelovo. Možno konštatovať, že výpoveď svedka poškodeného
je v dobrom logickom súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi, ktoré podporujú tvrdenia
svedka poškodeného. Drobné odchýlky v jeho výpovediach, resp. to, že niektoré veci
neuviedol úplne presne, sú vysvetlené stavom jeho rozrušenia, ako aj spôsobenými
zraneniami. Tieto drobné rozpory sú však nepodstatné a nemôžu spochybňovať
dôveryhodnosť jeho výpovedí.
Obhajoba namietala úpravu času skutku v obžalobe oproti uzneseniu o vznesení
obvinenia. Poškodený pri prvotnom lekárskom ošetrení uviedol čas okolo 02.15 hod.
Uvedené bolo aj podkladom pre uznesenie o vznesení obvinenia. Tu je namieste
poznamenať, že obžalovaný, poškodený ako aj svedkovia (prítomní pri strkanici), všetci
zhodne popísali strkanicu, pri ktorej malo dôjsť ku skutku a časovo ju obmedzili. Na základe
týchto výpovedí prokurátor upravil čas skutku. Poškodený utrpel popísané zranenie, ktoré
bolo bolestivé, bol z toho otrasený, v šoku. Takýto nepodstatný rozdiel v jeho výpovedi
nie je podstatný pre hodnotenie jeho výpovede ako celku.
Výpoveď svedka poškodeného je potvrdzovaná výpoveďami svedkov, ktorí nejakým
spôsobom vnímali skutkový dej, ako i znaleckým posudkom vypracovaným znalcom
, z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia,
traumatológia. Svedok zhodne ako poškodený popísal priebeh útoku a osobu
útočníka, aj keď ho sám neopoznal. Svedkovia , ,
a nepriamo usvedčujú obžalovaného zo spáchania predmetného
skutku, rovnako ako listinné dôkazy, a to predovšetkým hlásenie úrazu, lekárske záznamy,
výpis facebookovej komunikácie z internetu, ako aj správa Športového klubu thajského boxu
ARES GYM Žilina. Poškodený ako aj svedok zhodne popísali priebeh útoku
a osobu útočníka. Poškodený útočníkovi videl priamo do tváre a aj keď v čase útoku
nepoznal útočníka po mene, poznal ho z videnia a následne prostredníctvom facebookovej
komunikácie s zistil aj meno útočníka. Poškodený stotožnil s osobou
útočníka osobu obžalovaného jednak pri konfrontácii vykonanej v prípravnom konaní,
jednak sa priamo na hlavnom pojednávaní vyjadril, že so 100 % istotou potvrdzuje,
že útočníkom bol práve obžalovaný. Po vyhodnotení výpovedí svedkov, ktorí sa nachádzali
na mieste činu, je zrejmé, že svetelné podmienky na danom mieste boli dostatočné na to, aby
poškodený mohol vidieť útočníkovi do tváre. Z výsledkov znaleckého dokazovania znalca
vyplynul jednoznačný záver, že najpravdepodobnejší mechanizmus
vzniku zranenia poškodeného bol taký, aký udával poškodený, ako aj svedok .
Znalec v tejto súvislosti uviedol, že útočník musel mať obutú ľahkú športovú obuv, pričom
obžalovaný sám vo svojej výpovedi uviedol, že mal v ten deň obuté tenisky. Z výpovede
svedkov ďalej nepochybne vyplynulo, že k útoku došlo v rámci popisovanej tzv. strkanice,
popisovanej viacerými prítomnými svedkami, do ktorej sa podľa všetkých svedeckých
výpovedí zamiešal aj obžalovaný, ktorý krátko na to sám bez svojich kamarátov diskotéku
opustil a následne na ďalší deň prostredníctvom facebookovej komunikácie so svedkom
, s ktorým inak už dlhšiu dobu nebol v kontakte, zisťoval rozsah
zranení poškodeného, pričom následne už ani nekontaktoval.
Vierohodnosť výpovede poškodeného nebola znížená žiadnym doposiaľ vykonaným
dôkazom, poškodený nemal s obžalovaným žiadny predchádzajúci konflikt. Poškodený
nemal žiadny konflikt ani s nikým iným na Valentínskej diskotéke. Na druhej strane z
výpovede svedka vyplýva, že obžalovaný už v minulosti vyhľadával
konflikty na podujatiach takéhoto typu, do ktorých sa aktívne zapojil. Obžalovaný sa v čase
útoku aktívne zúčastňoval tréningov thajského boxu, ako to vyplynulo z výpovede svedka
, pričom súčasťou tejto bojovej techniky sú aj kopy, ktoré sú cielene
trénované a práve kopnutím priehlavkom nohy, resp. chrbtom nohy stredne ťažkou až
ťažkou intenzitou mal byť podľa výsledkov znaleckého dokazovania vedený útok na
poškodeného.
Svedecké výpovede svedkov , a
súd vyhodnotil ako nevierohodné. Svedkovia presne popísali akú zimnú bundu
mal oblečenú obžalovaný, že nosí svetlé oblečenie, ako a kedy išiel obžalovaný
z Valentínskej diskotéky domov. Uvedené popísali skoro do detailov tak, ako to vnímal
obžalovaný. Ich vnímanie vyššie uvedených skutočností je až vzácne rovnaké a zhodné.
O uvedenom si pamätajú presné detaily, avšak na otázku ako išli domov, čo mali oblečené,
odpovedali všeobecne. Svedkovia vypovedali zjavne účelovo, v úmysle pomôcť
obžalovanému vyhnúť sa následkom jeho trestnoprávnej zodpovednosti. V tejto súvislosti
súd poukazuje, že vo výpovediach obžalovaného k priebehu strkanice ako aj týchto svedkov
boli zistené viaceré rozpory, ktoré vyplývajú zo zápisníc z hlavných pojednávaní,
čo nepochybne znižuje vierohodnosť uvedených výpovedí. Svedkovia rozdielne popísali
prítomnosť obžalovaného so svedkami na nimi uvádzanej strkanici. Obžalovaný uviedol,
že k strkanici pristúpil s a . Začal sa tisnúť
medzi ľudí. Strčil do neho nejaký muž a on následkom toho spadol k nohám nejakej ležiacej
osoby. Svedkyňa uviedla, že obžalovaný vstúpil do strkanice spolu
s . Svedkyňa nevedela uviesť, či niekoho napadol alebo sa s niekým pobil.
Svedok uviedol, že obžalovaný s a
sa išli pozrieť na tú strkanicu. Svedka to nezaujímalo a preto s nimi nešiel.
Potom sa išiel pozrieť bližšie a videl, ako sa obžalovaný vryl cez tých ľudí dopredu a spadol
na nejakého ležiaceho. Svedok uviedol, že sa išli všetci pozrieť
na tú strkanicu. Do obžalovaného niekto strčil a on spadol na zem. Ešte videl ležať na zemi
dve osoby, tieto osoby svedok nepoznal.
Pri výsluchu znalec potvrdil, že nie je žiaden rozpor
so zistenými zraneniami poškodeného, ktoré boli uvedené v znaleckom posudku znalca
. Podľa znalca treba brať súhrn týchto
zlomenín ako komplex. Iný rozdiel znalec nevidel. Znalec v znaleckom
posudku uviedol, že v spisovej dokumentácii je ako jediný mechanizmus popisovaný
kop nohou, pričom útočník mal stáť pred poškodeným, resp. spredu a sprava a kopajúca
noha bola pravá. Zároveň poškodený uviedol, že videl tvár útočníka. Teda hlavu musel mať
vztýčenú natoľko, aby do tváre stojaceho útočníka videl. Pri takomto vzájomnom postavení
útočníka a poškodeného mohlo dôjsť k vzniku zranenia, tak ako je opísané vyššie. Znalec
zotrval na svojich záveroch aj po výsluchu znalca
, pričom uviedol, že s vysokou mierou pravdepodobnosti vzniklo zranenie
poškodeného spôsobom, ktorý udáva poškodený.
S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania súd výpoveď obžalovaného
vyhodnotil ako nepravdivú, nehodnovernú, učinenú účelovo v snahe vyhnúť
sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Obrana obžalovaného bola prekonaná
ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi, ktoré obžalovaného usvedčujú zo spáchania skutku
tak, ako sa mu obžalobou kládlo za vinu.
Súhrn uvedených dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušovanú, navzájom
sa doplňujúcu sústavu, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti
zažalovaného skutku a z jeho spáchania usvedčuje obžalovaného a súčasne vylučuje
možnosť akéhokoľvek iného záveru, na základe čoho súd získal presvedčenie o vine
obžalovaného zo skutku kladeného mu za vinu obžalobou. K tomuto záveru súd dospel
najmä na základe týchto dôkazov, ktoré vinu obžalovaného potvrdzujú a vytvárajú obraz
o celej udalosti, ktorá je predmetom tohto trestného konania. Uvedené potvrdzuje výpoveď
svedka poškodeného, výpovede svedkov , ,
, a , znalecké posudky, ako i vyššie podrobne
popísané listinné dôkazy. Najmä o uvedené dôkazy súd opiera svoje skutkové zistenia.
Súd konštatoval, že obžalovaný je trestne zodpovedný subjekt a to tak z hľadiska veku
ako aj príčetnosti, tak v prípravnom konaní ako na hlavnom pojednávaní. Neboli zistené
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že obžalovaný pre duševnú poruchu v čase spáchania
skutku nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie.
Súd sa musí pri rozhodovaní o vine obžalovaného oprieť o fakty jednoznačne zistené
a preukázané bez rozumných pochybností.
Za rozumnú pochybnosť by súd považoval takú pochybnosť, ktorá spôsobí, že súd
po starostlivom, objektívnom a nestrannom zhodnotení všetkých dôkazov je taký
nerozhodný, že nemôže povedať, že získal ustálené presvedčenie o vine obžalovaného.
V konkrétnej trestnej veci súd pri posudzovaní viny obžalovaného k takýmto pochybnostiam
nedospel.
Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd uvážil všetky okolnosti prípadu jednotlivo
ako aj v ich súhrne. Skúmal, či výpovede sú logické, či sa neodchyľujú od predchádzajúcich
výpovedí, pričom vychádzal vždy z celej výpovede, berúc do úvahy aj ostatné vykonané
dôkazy, posúdil rozpory medzi nimi a takto získajúc bezpečný základ pre skutkové zistenia
a pre záver o vine obžalovaného dospel k záveru, že neexistujú dôvodné pochybnosti o vine
obžalovaného. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov súd získal naopak
presvedčenie o vine obžalovaného.
Súd je toho názoru, že v dostatočnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal
za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral, a akými úvahami sa spravoval
pri vyhodnotení dôkazov. Dôkaznú situáciu považuje za natoľko jednoznačnú, že mohol
rozhodnúť o vine obžalovaného. Súd vyhodnotil vykonané dôkazy podľa vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo,
aj v ich súhrne...“
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako vo veci konajúce súdy
po vykonanom dokazovaní ustálili skutkový stav. Ústavnému súdu predkladá svoje
posúdenie veci a v podstate žiada, aby ústavný súd prehodnotil už hodnotené
dôkazy a na základe toho, aby ustálil skutkový stav, ktorý by bol v súlade s predstavou
sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa čl. 124 ústavy je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti, teda nie ďalšou inštanciou v sústave všeobecného
súdnictva, preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil.
Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu by bol v danom prípade až stav,
keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad
spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci sústavy
všeobecných súdov. K takejto situácii však v tomto konkrétnom prípade nedošlo.
Podľa názoru ústavného súdu skutkový stav ustálený vo veci konajúcimi súdmi
má dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazných prostriedkoch. Všeobecné
súdy, teda okresný súd a v nadväznosti naň aj krajský súd, náležitým spôsobom rozviedli,
z akých dôkazných prostriedkov vychádzali, prečo niektoré dôkazy nevzali do úvahy,
ako sa vysporiadali s rozpormi v jednotlivých výpovediach, posúdili znalecké posudky,
prihliadli aj na rozdielnosti v nich uvedené a na ten účel aj vypočuli znalcov, a na podklade
toho ustálili, že skutky sa stali a že ich spáchal práve sťažovateľ. Vo veci konajúce súdy
postačujúcim spôsobom reagovali aj na námietky obhajoby.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej
vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie krajského
súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo
arbitrárne. S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) je potrebné
považovať za ústavne akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.
6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní
to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany
všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať
za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie
(m. m. napr. II. ÚS 37/01, IV. ÚS 338/2012). Samotná skutočnosť, že krajský súd
si neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu
sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv podľa
ústavy a dohovoru.
Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
tejto časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu princípu prezumpciu neviny
zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd
v prvom rade uvádza, že konečným odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, ktorým bola
vyslovená vina obžalovaného, nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny.
Okrem toho porušenie uvedeného práva sťažovateľ v podstate len odvodzuje od porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bez toho, aby predložil aj nejaké presvedčivé
argumenty, ktoré by porušeniu princípu prezumpcie aj nasvedčovali. Keďže ústavný súd
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil nič, čo by signalizovalo možnosť
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, neprichádzalo tak ani do úvahy vysloviť porušenie práva sťažovateľa
na prezumpciu neviny. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017