Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 333/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 81/1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Žilina sp. zn. z 3. novembra 2015 a uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 23. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016

mailom a 26. júla 2016 písomne doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a porušenie princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 6 ods. 2

dohovoru rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. marca 2016 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu

uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného

zákona a prečinu výtržníctva podľa na skutkovom

základe uvedenom v tomto rozsudku, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

šesť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým

uznesením zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnej veci došlo k porušeniu „práva

na spravodlivý proces a najmä porušeniu základnej zásady trestného konania in dubio pro

reo a princípu prezumpcie neviny“, čo odôvodňuje takto:

Podľa sťažovateľa v predmetnej veci ide o extrémny nesúlad skutkových,

ako aj právnych záverov vo veci konajúcich súdov s obsahom spisu a dôkazov v ňom

obsiahnutých. Sťažovateľ uvádza, že «ide o vyslovenie viny v rozpore s obsahom dôkazov,

ktoré nemá v právnom štáte žiadne miesto, ktoré je popretím právneho štátu, má všetky

znaky svojvôle. Podľa argumentácie okresného a krajského súdu tak súd v podstate

ani nemusel vykonávať žiadne dokazovanie výsluchom svedkov, nakoľko sám poškodený si

počas trestného konania „spomenul resp. ustálil“, že som ho napadol práve ja. Tvrdenia

poškodeného (syna policajta – službukonajúceho operačného dôstojníka v čase skutku),

ktoré boli pritom radikálne zmenené ako i ovplyvnené okolím, sú tak podľa konajúcich

súdov jediným zásadným dôkazom. Úvahy okresného ako i krajského súdu sú argumentačne

neobhájiteľné... Samotný poškodený pritom pri podaní trestného oznámenia vôbec nevedel

uviesť kto ho napadol, dokonca nevedel uviesť ani to, že ma (údajného útočníka) pozná

zo školy, ktorú spoločne navštevujeme. Otec poškodeného pri trestnom oznámení výslovne

uviedol, že poškodený (jeho syn) nevidel, kto ho kopol a kto mu zranenie spôsobil.

Ani svedkovia samotného poškodeného absolútne nevedeli určiť, či ja som poškodeného

kopol, dokonca som nebol nimi ani opoznaný pri rekognícii...».

Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia okresného súdu a krajského súdu

sú nesprávne a arbitrárne. Okresný súd, ako i krajský súd sa nevysporiadali so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie, rozhodné skutočnosti negujúce a vyvracajúce

tvrdenia obžaloby ignorovali. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí prevažuje mechanické

reprodukovanie výpovedí, resp. ich častí, absentuje v nich relevantný a presvedčivý výklad

o tom, ktoré konkrétne skutočnosti mali vo veci konajúcie súdy za dokázané, o ktoré dôkazy

svoje skutkové zistenia opreli a akými konkrétnymi úvahami sa spravovali pri hodnotení

vykonaných dôkazov, najmä ak si tieto dôkazy navzájom odporovali. Okresný súd konal

v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“. Podľa sťažovateľa mal skôr on sám preukazovať

nevinu, ako prokurátor jeho vinu. Krajský súd neakceptoval jeho odvolacie námietky

a zotrval na spôsobe rozhodovania okresného súdu. Krajský súd sa podľa neho dokonca

(bez zdôvodnenia) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry, najmä uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2009, ako aj od trestných judikátov

R 56/1994, R 24/2006 a 74/2006.

Sťažovateľ následne uvádza tieto námietky, ktoré podľa jeho názoru potvrdzujú

arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu a ktoré predniesol aj vo svojom odvolaní:

„a/ okresný súd absolútne opomenul zásadné rozpory v tvrdeniach poškodeného

a svedkov, ktoré vykonali v rámci prípravného konania a počas hl. pojednávania...

b/ nepreukázanie motívu a dôvodu údajného napadnutia...

c/ absolútna nezhoda a radikálny posun času skutku

... keď obvinenie mi bolo vznesené pre skutok, ktorý sa mal stať 15. 02. 2014

o 02.30 hod. Po výsluchu viacerých svedkov však bola obžaloba podaná účelovo na úplne

iný čas skutku o 01.30 hod., nakoľko viacerí svedkovia počas vyšetrovania (prípravného

konania) potvrdili, že som odišiel z miesta skutku pred druhou hodinou rannou o 01.45 hod.

a o 02.00 hod. som aj došiel domov, čo potvrdila aj moja matka. O 02.30 hod. som

sa v mieste skutku nenachádzal minimálne 45 minút, čo je značný časový odstup, počas

ktoré sa mohol pri takom počte ľudí na diskotéke stať všeličo...

d/ absolútna nezhoda opisu oblečenia útočníka s mojím oblečením, nezhoda môjho

odchodu z miesta skutku so spôsobom odchodu skutočného útočníka z miesta skutku

Popis oblečenia útočníka sa absolútne nezhoduje s mojím popisom. Poškodený ako

i svedok súčasne opísali úplné iné oblečenie a obuv útočníka, akú som mal ja.

Útočník mal mať podľa opisu svedka (ktorý stál v čase kopnutia tesne

pri poškodenom) tmavú bundu (mikinu) s bielym nápisom na chrbte. Oblečenie

s takýmto nápisom som pritom nikdy nemal a ani ho nikdy nenosil...

e/ existencia viacerých incidentov a napádaní sa osôb v mieste skutku...

f/ tvrdenia poškodeného a jeho otca pri podaní trestného oznámenia...

g/ tvrdenia poškodeného a jeho svedkov v prípravnom konaní a na HP...

h/ neschopnosť korunného svedka ma identifikovať a neschopnosť svedka

označiť skutočného útočníka...

i/ podnapilý stav poškodeného a jeho svedkov čase skutku...

j/ znalecké dokazovanie − vylúčenie verzie poškodeného, pripustenie možnosti iných

verzií vzniku zranení...

... podľa záverov posudku znalca vyplýva, že je nepravdepodobné,

že by vzhľadom na vzdialenosť a anatomické rozmery v oblasti tváre bola jediným kopnutím

(ako tvrdí obžaloba a poškodený) zároveň zasiahnutá oblasť ramena sánky. Zranenie sánky

by pri takomto mechanizme vzniklo iba ako následné, teda úderom o podložku pri odhodení

(bez ďalšieho pohybu tváre po podložke, ktorý by spôsobil odreniny), alebo nárazom

na vlastné plece pri prudkom otočení hlavou. Takéto skutočnosti a takýto skutkový dej však

poškodený neuvádzal.

Znalec súčasne uzavrel, že zranenia poškodeného mohli vzniknúť aj iným

mechanizmom ako kopnutím (napr. päsťou, lakťom, pád nosom na hladký predmet a pod.),

pričom poškodený sa v podnapitom stave mohol zapliesť do incidentu s hociktorým z iných

(značne agresívnych) osôb.

Znalec súčasne uviedol, že predmetné zranenie môže spôsobiť

ktokoľvek, t. j. nie je potrebná špeciálna technika úderu alebo nejaké zvláštne telesné

parametre útočníka, čo podporuje záver o tom, že zranenie mohol poškodenému spôsobiť

ktorýkoľvek účastník diskotéky...

k/ Svedok − organizátor diskotéky uviedol, že v priestoroch diskotéky ani

pred kultúrnym domom v inkriminovaný večer nevidel žiadnu bitku (iba strkanice a potýčky

iných osôb) a že počul, že k bitke malo dôjsť cca 300 m od miesta diskotéky pri potravinách,

kde mala byť aj na zemi krv. Na diskotéke malo byť podľa svedka v ten večer cca 250 − 280

ľudí. Prečo neboli políciou preverované tie osoby, ktoré sa opakovane napádali

na diskotéke a kvôli ktorým bola privolaná viackrát polícia...

1/ vierohodnosť svedka tak túto výrazne naštrbuje fakt, že nevedel označiť

údajne poškodené osoby, čas skutku, neprivolal policajnú hliadku a nebolo ani podané

trestné oznámenie.“

Podľa názoru sťažovateľa „v konaní neexistuje ucelená reťaz dôkazov, že skutok

sa stal tak, ako ho opísal poškodený, ktorý konzumoval v danom čase alkoholické nápoje

(na rozdiel odo mňa obžalovaného), a že zranenia som spôsobil práve ja, a nie niektorý

z účastníkov diskotéky, kde sa opakovane napádali skupiny osôb“. V konaní nebol podľa

sťažovateľa vyprodukovaný jediný priamy a súčasne hodnoverný a konzistentný dôkaz

o jeho údajnom napadnutí poškodeného a verzia obžaloby je nepotvrdená a výrazne

oslabená, resp. vyvrátená znaleckým dokazovaním, rozpormi a nezrovnalosťami

s tvrdeniami samotného poškodeného a tiež tým, že výpoveď poškodeného je absolútne

nepotvrdená a vyvrátená výpoveďami viacerých nestranných svedkov nachádzajúcich

sa v mieste skutku, ako i nezhodou v opise oblečenia skutočného útočníka s oblečením

sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa , , trvalé bytom

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo

zaručené podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(princíp prezumpcie neviny) rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo

dňa 03. 11. 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 23. 03.

2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 03. 11. 2015

a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 23. 03. 2016 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní uhradiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi , , trvalé bytom

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu trovy konania vo výške 363,79 EUR (slovom tristošesťdesiattri eur sedemdesiatdeväť

centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa číslo účtu –

“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie princípu prezumpcie

neviny zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

a uznesením krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie

označených práv odôvodňuje predovšetkým nesprávnymi skutkovými zisteniami zo strany

okresného súdu, ktoré podľa jeho názoru nenapravil ani krajský súd, nesprávnym

hodnotením dôkazov a nedostatočným vysporiadaním sa s námietkami sťažovateľa

vo veci konajúcimi súdmi. Napadnuté rozhodnutia vo veci konajúcich súdov považuje

za arbitrárne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje

sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Z princípu subsidiarity zakotveného v

ods. 1 vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy

sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (m. m. ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta

porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred

uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , , ,

, ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá ústavný

súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom

konaní krajský súd. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku

okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu princípu prezumpcie neviny

zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru. Porušenie označených práv odôvodňuje tým, že krajský

súd v rámci odvolacieho konania zotrval na spôsobe rozhodovania okresného súdu,

s ktorým nesúhlasí, a navyše ani neakceptoval jeho odvolacie námietky.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie

bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ). Ústavný súd preto

v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nölkenbockhoff

v. Nemecko z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 33). Jej hlavným účelom je chrániť

obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných

úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola

táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95, bod 31). Z prezumpcie neviny tiež

vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je oprávnený

vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým,

ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom ().

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania.

K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola

jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho

konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného

za vinného (napr. Daktaras v. Litva, bod 41, obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko,

bod 35). Je potrebné robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor,

že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state

of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované

za prijateľné alebo nezávadné v rôznych situáciách posudzovaných Európskym súdom

pre ľudské práva (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 62;

Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 39; Nölkenbockhoff

v. Nemecko, bod 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,

bod 31).

Krajský súd napadnutým uznesením podľa zamietol

odvolanie sťažovateľa. Po tom, ako krajský súd preskúmal zákonnosť a opodstatnenosť

rozsudku okresného súdu, správnosť postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

a po prihliadnutí aj na prípadne chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa , uzavrel,

že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil,

že sťažovateľ založil svoje odvolanie presne na tých istých námietkach, pre ktoré namieta

aj porušenie svojich označených práv v konaní pred ústavným súdom.

V časti relevantnej pre toto konanie krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné

zásady trestného konania uvedené v , „najmä zásady zákonného

procesu podľa , práva na obhajobu podľa , voľného hodnotenia

dôkazov podľa , rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa “,

preto konštatoval, že „súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po správnom

procesnom postupe a v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré trestný proces

upravujú.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení

a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového

deja, ktorý zodpovedá všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania

vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz ako priamych, tak aj nepriamych dôkazov,

z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný... spáchal skutok tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Právna kvalifikácia súdeného

skutku ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečinu ublíženia na

zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. plne zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa,

ako aj všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa

týchto zákonných ustanovení.“.

Podľa krajského súdu okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku „podrobne, jasne,

zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných

dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami

sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade

s ustanovením “. Krajský súd si preto závery okresného súdu, ktoré boli

prezentované vo výrokovej časti jeho rozsudku a týkajú sa výroku o vine, ako aj vysvetlenie

týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu osvojil a v zásade

len odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

K výroku o vine krajský súd len stručne dodal, že „obžalovaný je usvedčovaný

výpoveďou svedka − poškodeného. Tento opísal spôsob akým bol sotený na zem, ako spadol

a následne ako sa dvíhal zo zeme, kedy ho obžalovaný kopol pravou nohou

do tváre. Obdobne vypovedal aj svedok , ktorý samotného obžalovaného

ako osobu útočníka neopoznal. Z komunikácie na facebooku s kamarátom obžalovaného

vyplýva, že práve obžalovaný sa pýtal na kamaráta

či je v poriadku a či to nejako rieši. Práve týmto kamarátom mal byť

poškodený . Poškodený až následne zistil meno útočníka, pričom sa s týmto

stotožnil a aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že útočníkom bol práve obžalovaný. Krajský

súd nezistil dôvody, pre ktoré by bola spochybnená výpoveď poškodeného, či skutočnosti

uvádzané . Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal

aj s úpravou času skutku v obžalobe oproti uzneseniu o vznesení obvinenia a s týmito

dôvodmi sa aj krajský súd stotožňuje. Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranenia

poškodeného, znalec , tak aj znalec potvrdili

mechanizmus vzniku zranenia tak, ako uvádzal poškodený.

Krajský súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenia svedkov, ktorí usvedčujú

obžalovaného, pretože sú v dobrom vzájomnom súlade podporené aj vykonaným znaleckým

dokazovaním. Pokiaľ obžalovaný rozdielne hodnotí dôkazy, je nutné konštatovať,

že v prípade ak súd vyhodnotí niektorý vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej

zo strán, nemôže to byť dôvodom pre zmenu rozsudku. V tomto kontexte poukazuje krajský

súd aj na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej do obsahu základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 veta prvá SR

nepatrí právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, ako ani povinnosť súdu vykonať účastníkom konania navrhnuté

dôkazy. Je na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná a tieto dôkazy následne vyhodnotí podľa

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo a v ich súhrne, nezávisle od toho či ich obstarali orgány činné v

trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom a pokiaľ

obžalovaný s takýmto hodnotením dôkazov nesúhlasí, nespôsobuje to chybnosť rozhodnutia

okresného súdu. Okresný súd logicky a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal

za dokázané a vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine. S týmito dôvodmi

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v ďalšom odkazuje na úplné a vyčerpávajúce

dôvody rozsudku prvostupňového súdu. Nie je možné neprihliadnuť na výpoveď svedka

, na ktorú poukázal v odvolaní aj obžalovaný, avšak na ďalšiu časť

výpovede, kde svedok uvádzal, že obžalovaný sa aktívne zúčastňoval tréningov thajského

boxu, pričom súčasťou tejto bojovej techniky sú aj kopy, ktoré sú cielene trénované a práve

kopnutím priehlavkom nohy, resp. chrbtom nohy stredne ťažkou až ťažkou intenzitou mal

byť podľa znaleckého dokazovania vedený útok na poškodeného. Z výpovede svedka

však vyplýva, že obžalovaný v minulosti vyhľadával konflikty na podujatiach ako

bola valentínska zábava a do týchto sa aj aktívne zapojil.

Na základe vyššie uvedených skutočností ani krajský súd nemal pochybnosti o vine

obžalovaného a preto závery okresného súdu považuje za správne...“.

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku okresného súdu, keďže podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (napr. , , ). Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (m. m. ). Navyše krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku odkazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktoré považuje za vecne

správne.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku po zrekapitulovaní vo veci vykonaných

dôkazov a poukázaní na vec sa vzťahujúce ustanovenia k veci uviedol:

„... obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku...

Obžalovaný týmto svojím protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej

podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom

výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., teda inému úmyselne ublížil na zdraví

a takého konania sa dopustil fyzicky, verejne a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti

tým, že napadol iného... Konanie obžalovaného, ktorý je trestne zodpovedným subjektom,

bolo úmyselné a jeho úmysel vzhľadom na všetky okolnosti a priebeh spáchania činu

jednoznačne smeroval k ublíženiu na zdraví poškodeného. Obžalovaný tak konal v priamom

úmysle podľa Tr. zák., nakoľko chcel spôsobom uvedeným v

porušiť záujem chránený týmto zákonom. Ako vyplýva zo záverov znaleckého posudku,

poškodenému bola činom spôsobená ujma na zdraví vo forme poruchy zdravia trvajúcej

4 týždne.

Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narúša verejný

poriadok a kľud, a je preň typický neúctivý postoj páchateľa k zásadám občianskeho

spolunažívania. Ide predovšetkým o fyzické násilie voči osobám.

Súd pri posudzovaní skutku z hľadiska jeho výtržníckej povahy zvážil najmä intenzitu

útoku, následky útoku (poranenia, ktoré si vyžiadali práceneschopnosť v trvaní 4 týždne,

operačný zákrok), okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný (kop − bojové umenie, thajský

box). Súd posúdil skutok preto aj z hľadiska jeho závažnosti podľa § 95 ods. 2 Tr. zák.

a konštatoval, že jeho závažnosť nie je malá, a to najmä so zreteľom na to, že obžalovaný

konal v priamom úmysle a to tak, že sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom

výtržnosti tým, že napadol poškodeného, za použitia kopu z bojového umenia − thajského

boxu, čím mu spôsobil ujmu na zdraví, ktoré poranenia si vyžiadali práceneschopnosť

v trvaní 4 týždne.

Obžalovaný v priebehu celého trestného konania, tak pri výsluchu v prípravnom

konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, spáchanie trestnej činnosti popieral. Na svoju

obranu uvádzal, že sa na ceste vytvorila nejaká väčšia strkanica. Obžalovaný sa tam išiel

pozrieť. Začal sa tisnúť medzi ľudí, možno aj do niekoho strčil. Mohol to byť muž, ktorý ho

sotil. Obžalovaný spadol na zem ku nohám nejakej ležiacej osoby, potom vstal a išiel

domov, nakoľko bol špinavý.

Obžalovaný je zo spáchania trestného činu usvedčovaný predovšetkým výpoveďou

svedka poškodeného. Poškodený popísal priebeh útoku obžalovaného na svoju osobu

a zranenia, ktoré v dôsledku tohto útoku utrpel. Poškodený vo svojej výpovedi uviedol,

že vonku pred kultúrnym domom sa strhla bitka. Niekto ho sotil na zem. Poškodený spadol

na zem na brucho a dvíhal sa zo zeme ako z kliku. Ako sa dvíhal zo zeme obžalovaný

ho kopol pravou nohou do tváre, ktorá bola asi vystretá. Kopnutie bolo silnejšie

a smerovalo na nos. Po kopnutí bol trochu otrasený, postavil sa a išiel odtiaľ preč. Jeho

výpoveď súd vzal za hodnovernú. Svedok poškodený svoju výpoveď z prípravného konania

žiadnym spôsobom nezmenil ani nekorigoval. Svedok poškodený vo svojej výpovedi

v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní podrobne popísal konanie

obžalovaného, ktorého sa mal voči nemu dopustiť. Žiaden na hlavnom pojednávaní

vykonaný dôkaz nenasvedčuje pre nehodnovernosť a nepravdivosť výpovede svedka

poškodeného, ani pre to, že by výpoveď svedka poškodeného bola nepravdivo

vykonštruovaná, či robená účelovo. Možno konštatovať, že výpoveď svedka poškodeného

je v dobrom logickom súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi, ktoré podporujú tvrdenia

svedka poškodeného. Drobné odchýlky v jeho výpovediach, resp. to, že niektoré veci

neuviedol úplne presne, sú vysvetlené stavom jeho rozrušenia, ako aj spôsobenými

zraneniami. Tieto drobné rozpory sú však nepodstatné a nemôžu spochybňovať

dôveryhodnosť jeho výpovedí.

Obhajoba namietala úpravu času skutku v obžalobe oproti uzneseniu o vznesení

obvinenia. Poškodený pri prvotnom lekárskom ošetrení uviedol čas okolo 02.15 hod.

Uvedené bolo aj podkladom pre uznesenie o vznesení obvinenia. Tu je namieste

poznamenať, že obžalovaný, poškodený ako aj svedkovia (prítomní pri strkanici), všetci

zhodne popísali strkanicu, pri ktorej malo dôjsť ku skutku a časovo ju obmedzili. Na základe

týchto výpovedí prokurátor upravil čas skutku. Poškodený utrpel popísané zranenie, ktoré

bolo bolestivé, bol z toho otrasený, v šoku. Takýto nepodstatný rozdiel v jeho výpovedi

nie je podstatný pre hodnotenie jeho výpovede ako celku.

Výpoveď svedka poškodeného je potvrdzovaná výpoveďami svedkov, ktorí nejakým

spôsobom vnímali skutkový dej, ako i znaleckým posudkom vypracovaným znalcom

, z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia,

traumatológia. Svedok zhodne ako poškodený popísal priebeh útoku a osobu

útočníka, aj keď ho sám neopoznal. Svedkovia , ,

a nepriamo usvedčujú obžalovaného zo spáchania predmetného

skutku, rovnako ako listinné dôkazy, a to predovšetkým hlásenie úrazu, lekárske záznamy,

výpis facebookovej komunikácie z internetu, ako aj správa Športového klubu thajského boxu

ARES GYM Žilina. Poškodený ako aj svedok zhodne popísali priebeh útoku

a osobu útočníka. Poškodený útočníkovi videl priamo do tváre a aj keď v čase útoku

nepoznal útočníka po mene, poznal ho z videnia a následne prostredníctvom facebookovej

komunikácie s zistil aj meno útočníka. Poškodený stotožnil s osobou

útočníka osobu obžalovaného jednak pri konfrontácii vykonanej v prípravnom konaní,

jednak sa priamo na hlavnom pojednávaní vyjadril, že so 100 % istotou potvrdzuje,

že útočníkom bol práve obžalovaný. Po vyhodnotení výpovedí svedkov, ktorí sa nachádzali

na mieste činu, je zrejmé, že svetelné podmienky na danom mieste boli dostatočné na to, aby

poškodený mohol vidieť útočníkovi do tváre. Z výsledkov znaleckého dokazovania znalca

vyplynul jednoznačný záver, že najpravdepodobnejší mechanizmus

vzniku zranenia poškodeného bol taký, aký udával poškodený, ako aj svedok .

Znalec v tejto súvislosti uviedol, že útočník musel mať obutú ľahkú športovú obuv, pričom

obžalovaný sám vo svojej výpovedi uviedol, že mal v ten deň obuté tenisky. Z výpovede

svedkov ďalej nepochybne vyplynulo, že k útoku došlo v rámci popisovanej tzv. strkanice,

popisovanej viacerými prítomnými svedkami, do ktorej sa podľa všetkých svedeckých

výpovedí zamiešal aj obžalovaný, ktorý krátko na to sám bez svojich kamarátov diskotéku

opustil a následne na ďalší deň prostredníctvom facebookovej komunikácie so svedkom

, s ktorým inak už dlhšiu dobu nebol v kontakte, zisťoval rozsah

zranení poškodeného, pričom následne už ani nekontaktoval.

Vierohodnosť výpovede poškodeného nebola znížená žiadnym doposiaľ vykonaným

dôkazom, poškodený nemal s obžalovaným žiadny predchádzajúci konflikt. Poškodený

nemal žiadny konflikt ani s nikým iným na Valentínskej diskotéke. Na druhej strane z

výpovede svedka vyplýva, že obžalovaný už v minulosti vyhľadával

konflikty na podujatiach takéhoto typu, do ktorých sa aktívne zapojil. Obžalovaný sa v čase

útoku aktívne zúčastňoval tréningov thajského boxu, ako to vyplynulo z výpovede svedka

, pričom súčasťou tejto bojovej techniky sú aj kopy, ktoré sú cielene

trénované a práve kopnutím priehlavkom nohy, resp. chrbtom nohy stredne ťažkou až

ťažkou intenzitou mal byť podľa výsledkov znaleckého dokazovania vedený útok na

poškodeného.

Svedecké výpovede svedkov , a

súd vyhodnotil ako nevierohodné. Svedkovia presne popísali akú zimnú bundu

mal oblečenú obžalovaný, že nosí svetlé oblečenie, ako a kedy išiel obžalovaný

z Valentínskej diskotéky domov. Uvedené popísali skoro do detailov tak, ako to vnímal

obžalovaný. Ich vnímanie vyššie uvedených skutočností je až vzácne rovnaké a zhodné.

O uvedenom si pamätajú presné detaily, avšak na otázku ako išli domov, čo mali oblečené,

odpovedali všeobecne. Svedkovia vypovedali zjavne účelovo, v úmysle pomôcť

obžalovanému vyhnúť sa následkom jeho trestnoprávnej zodpovednosti. V tejto súvislosti

súd poukazuje, že vo výpovediach obžalovaného k priebehu strkanice ako aj týchto svedkov

boli zistené viaceré rozpory, ktoré vyplývajú zo zápisníc z hlavných pojednávaní,

čo nepochybne znižuje vierohodnosť uvedených výpovedí. Svedkovia rozdielne popísali

prítomnosť obžalovaného so svedkami na nimi uvádzanej strkanici. Obžalovaný uviedol,

že k strkanici pristúpil s a . Začal sa tisnúť

medzi ľudí. Strčil do neho nejaký muž a on následkom toho spadol k nohám nejakej ležiacej

osoby. Svedkyňa uviedla, že obžalovaný vstúpil do strkanice spolu

s . Svedkyňa nevedela uviesť, či niekoho napadol alebo sa s niekým pobil.

Svedok uviedol, že obžalovaný s a

sa išli pozrieť na tú strkanicu. Svedka to nezaujímalo a preto s nimi nešiel.

Potom sa išiel pozrieť bližšie a videl, ako sa obžalovaný vryl cez tých ľudí dopredu a spadol

na nejakého ležiaceho. Svedok uviedol, že sa išli všetci pozrieť

na tú strkanicu. Do obžalovaného niekto strčil a on spadol na zem. Ešte videl ležať na zemi

dve osoby, tieto osoby svedok nepoznal.

Pri výsluchu znalec potvrdil, že nie je žiaden rozpor

so zistenými zraneniami poškodeného, ktoré boli uvedené v znaleckom posudku znalca

. Podľa znalca treba brať súhrn týchto

zlomenín ako komplex. Iný rozdiel znalec nevidel. Znalec v znaleckom

posudku uviedol, že v spisovej dokumentácii je ako jediný mechanizmus popisovaný

kop nohou, pričom útočník mal stáť pred poškodeným, resp. spredu a sprava a kopajúca

noha bola pravá. Zároveň poškodený uviedol, že videl tvár útočníka. Teda hlavu musel mať

vztýčenú natoľko, aby do tváre stojaceho útočníka videl. Pri takomto vzájomnom postavení

útočníka a poškodeného mohlo dôjsť k vzniku zranenia, tak ako je opísané vyššie. Znalec

zotrval na svojich záveroch aj po výsluchu znalca

, pričom uviedol, že s vysokou mierou pravdepodobnosti vzniklo zranenie

poškodeného spôsobom, ktorý udáva poškodený.

S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania súd výpoveď obžalovaného

vyhodnotil ako nepravdivú, nehodnovernú, učinenú účelovo v snahe vyhnúť

sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Obrana obžalovaného bola prekonaná

ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi, ktoré obžalovaného usvedčujú zo spáchania skutku

tak, ako sa mu obžalobou kládlo za vinu.

Súhrn uvedených dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušovanú, navzájom

sa doplňujúcu sústavu, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti

zažalovaného skutku a z jeho spáchania usvedčuje obžalovaného a súčasne vylučuje

možnosť akéhokoľvek iného záveru, na základe čoho súd získal presvedčenie o vine

obžalovaného zo skutku kladeného mu za vinu obžalobou. K tomuto záveru súd dospel

najmä na základe týchto dôkazov, ktoré vinu obžalovaného potvrdzujú a vytvárajú obraz

o celej udalosti, ktorá je predmetom tohto trestného konania. Uvedené potvrdzuje výpoveď

svedka poškodeného, výpovede svedkov , ,

, a , znalecké posudky, ako i vyššie podrobne

popísané listinné dôkazy. Najmä o uvedené dôkazy súd opiera svoje skutkové zistenia.

Súd konštatoval, že obžalovaný je trestne zodpovedný subjekt a to tak z hľadiska veku

ako aj príčetnosti, tak v prípravnom konaní ako na hlavnom pojednávaní. Neboli zistené

skutočnosti, ktoré by preukazovali, že obžalovaný pre duševnú poruchu v čase spáchania

skutku nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie.

Súd sa musí pri rozhodovaní o vine obžalovaného oprieť o fakty jednoznačne zistené

a preukázané bez rozumných pochybností.

Za rozumnú pochybnosť by súd považoval takú pochybnosť, ktorá spôsobí, že súd

po starostlivom, objektívnom a nestrannom zhodnotení všetkých dôkazov je taký

nerozhodný, že nemôže povedať, že získal ustálené presvedčenie o vine obžalovaného.

V konkrétnej trestnej veci súd pri posudzovaní viny obžalovaného k takýmto pochybnostiam

nedospel.

Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd uvážil všetky okolnosti prípadu jednotlivo

ako aj v ich súhrne. Skúmal, či výpovede sú logické, či sa neodchyľujú od predchádzajúcich

výpovedí, pričom vychádzal vždy z celej výpovede, berúc do úvahy aj ostatné vykonané

dôkazy, posúdil rozpory medzi nimi a takto získajúc bezpečný základ pre skutkové zistenia

a pre záver o vine obžalovaného dospel k záveru, že neexistujú dôvodné pochybnosti o vine

obžalovaného. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov súd získal naopak

presvedčenie o vine obžalovaného.

Súd je toho názoru, že v dostatočnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal

za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral, a akými úvahami sa spravoval

pri vyhodnotení dôkazov. Dôkaznú situáciu považuje za natoľko jednoznačnú, že mohol

rozhodnúť o vine obžalovaného. Súd vyhodnotil vykonané dôkazy podľa vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo,

aj v ich súhrne...“

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako vo veci konajúce súdy

po vykonanom dokazovaní ustálili skutkový stav. Ústavnému súdu predkladá svoje

posúdenie veci a v podstate žiada, aby ústavný súd prehodnotil už hodnotené

dôkazy a na základe toho, aby ustálil skutkový stav, ktorý by bol v súlade s predstavou

sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti, teda nie ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil.

Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu by bol v danom prípade až stav,

keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad

spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci sústavy

všeobecných súdov. K takejto situácii však v tomto konkrétnom prípade nedošlo.

Podľa názoru ústavného súdu skutkový stav ustálený vo veci konajúcimi súdmi

má dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazných prostriedkoch. Všeobecné

súdy, teda okresný súd a v nadväznosti naň aj krajský súd, náležitým spôsobom rozviedli,

z akých dôkazných prostriedkov vychádzali, prečo niektoré dôkazy nevzali do úvahy,

ako sa vysporiadali s rozpormi v jednotlivých výpovediach, posúdili znalecké posudky,

prihliadli aj na rozdielnosti v nich uvedené a na ten účel aj vypočuli znalcov, a na podklade

toho ustálili, že skutky sa stali a že ich spáchal práve sťažovateľ. Vo veci konajúce súdy

postačujúcim spôsobom reagovali aj na námietky obhajoby.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie krajského

súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo

arbitrárne. S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) je potrebné

považovať za ústavne akceptovateľné, nevybočujúce z limitov , resp. čl.

6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní

to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany

všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať

za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie

(m. m. napr. , ). Samotná skutočnosť, že krajský súd

si neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu

sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv podľa

a dohovoru.

Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní

tejto časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu princípu prezumpciu neviny

zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd

v prvom rade uvádza, že konečným odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, ktorým bola

vyslovená vina obžalovaného, nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny.

Okrem toho porušenie uvedeného práva sťažovateľ v podstate len odvodzuje od porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bez toho, aby predložil aj nejaké presvedčivé

argumenty, ktoré by porušeniu princípu prezumpcie aj nasvedčovali. Keďže ústavný súd

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil nič, čo by signalizovalo možnosť

porušenia základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, neprichádzalo tak ani do úvahy vysloviť porušenie práva sťažovateľa

na prezumpciu neviny. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017