Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 338/2012
PDF · 349.92 KB
No categories available
IV. ÚS 338/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr. J.
L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 2 T/163/2008-1315 z 20. januára 2009 a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 3 To/38/2009-1497 z 18. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012
doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 163/2008-1315
z 20. januára 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára
2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený
ochranný dohľad na dobu jedného roka.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
rozsudkom č. k. 3 To 38/2009-1497 z 18. januára 2012 zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k osobe sťažovateľa, a to vo výroku o uloženom treste odňatia
slobody a jeho výkone, a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere sedem a pol roka,
na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili
jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, prezumpciu
neviny a v súvislosti s tým aj základné právo na osobnú slobodu.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že «v zmysle § 168 ods. 1 Tr. por. bolo
povinnosťou súdu prvého stupňa uviesť v rozsudku, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,
o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa je zjavné, že vyššie uvedenú zákonnú
povinnosť súd prvého stupňa nesplnil, nakoľko súd prvého stupňa hodnotenie dôkazov
prakticky nevykonal, keďže v rámci svojho hodnotenia vo všeobecnej rovine konštatoval
(súhrnné zistenie), že obrana obžalovaných bola v plnom rozsahu vyvrátená vykonaným
dokazovaním, z ktorého vyplýva, že išlo len o fiktívnu zmluvu. Svoje „hodnotenie
vykonaných dôkazov“ doplnil len v tom smere, že poukázal na výpoveď svedka R. a
znalecké dokazovanie, ktoré podľa jeho názoru potvrdilo fiktívnosť predmetnej
sprostredkovateľskej zmluvy. Zároveň považoval za jednoznačne preukázanú skutočnosť, že
obž. F. zadal dňa 21. 02. 2006 príkaz na úhradu faktúry za sprostredkovanie, ktorú som
vystavil dňa 15. 01. 2006, pričom z účtu poškodeného previedol na účet mojej spoločnosti
sumu vo výške 355.506,87 EUR. Vo vzťahu k obž. F. ešte súd prvého stupňa dodal, že jeho
zavinenie potvrdzuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný prevod peňazí urobil aj napriek tomu,
že nemal oprávnenie na prevod takejto sumy, resp. urobil to v čase, keď vedel, že bude asi
odvolaný s funkcie. Vyhodnotiť ostatné vykonané dôkazy nepovažoval súd prvého stupňa už
za potrebné napriek tomu, že dokazovanie na súde prvého stupňa bolo rozsiahle s veľkým
množstvom ako listinných dôkazov, tak i svedeckých výpovedí, z ktorých mnohé, na ktoré
poukážem nižšie, obsahovali významné skutočnosti v môj prospech, prípadne si niektoré
dôkazy odporovali.
Z ustálené súdnej rozhodovacej praxe jednoznačne vyplýva, že je nutné hodnotiť ako
zákonnému postupu nevyhovujúce také odôvodnenie rozsudku, ktoré sa uspokojí len
s neprípustným súhrnným zistením a len vo všeobecnej rovine uvádza, že na základe
vykonaných dôkazov mal súd za preukázané určité skutočnosti, hoci aj príkladmo doložené,
ako to bolo aj v posudzovanom prípade (napr. nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 558/01 alebo
nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 94/98).».
Sťažovateľ preto považuje napadnutý rozsudok okresného súdu za neodôvodnený,
keďže súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
na rozhodnutie (absolútnym nevyhodnotením väčšiny vykonaných dôkazov), a v konečnom
dôsledku je preto podľa neho aj nepreskúmateľný.
Zároveň sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že «vo vzťahu k vykonanému
znaleckému dokazovaniu súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vyvodil skutkové
zistenie, ktoré nevyplýva z vykonaného dôkazu, keď uviedol, že cit. „O tom, že zmluva bola
fiktívna, svedčí aj skutočnosť jej uzavretia. Znalecké dokazovanie jednoznačne vyvrátilo
obranu obžalovaných, že bola uzavretá v r. 2001, ale bola uzatvorená oveľa neskôr,
pravdepodobne v roku 2005, resp. 2004.“. Samotná znalkyňa RNDr. U., však v rámci
svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustila (po oboznámení mojim obhajcom
o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej zistenia
a teda aj záver posudku, ak by o nej vedela v čase vypracovávania posudku. Zo strany súdu
prvého stupňa tak došlo k neprípustnej tzv. deformácii dôkazu.».
Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa ak odvolací súd vo svojom rozsudku
uviedol, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, a teda v súlade s § 168
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa
vyrovnal s obhajobou obžalovaných, potom je nutné takýto záver odvolacieho súdu
považovať rovnako za neudržateľný, a to s poukazom na uvedené skutočnosti.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
poukázal podobne ako súd prvého stupňa, na tú skutočnosť (vyplývajúcu z výpovede svedka
R. R.), že «poškodená spoločnosť M. J. M. C., s. r. o., nemala žiadny záujem na uzatváraní
sprostredkovateľských zmlúv. V súvislosti s tým chcem sťažovateľ poukázať na listinný
dôkaz – Sprostredkovateľskú zmluvu zo dňa 05. 01. 2004 uzatvorenú medzi spoločnosťou
M. J. M. C., s. r. o., ako záujemcom a mojou osobou ako sprostredkovateľom (za účelom
sprostredkovania predaja strojov, strojných zariadení a technológií), v ktorej sa v jej závere
uvádza, že cit. „Sprostredkovateľovi vzniká z takejto zmluvy nárok iba na jednorazovú
odmenu, nie na odmeny z prípadných ďalších sprostredkovateľskej zmluvy podpísanej
22. 04. 2001 v D. medzi záujemcom a sprostredkovateľom“. Z audítorskej správy
oboznámenej na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že v roku 2005
mi bola uhradená 3x provízia za sprostredkovanie predaja strojov, strojných zariadení
a technológií konečným odberateľom, čo jednoznačne potvrdzuje, že k jej vyplateniu došlo
na základe sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 05. 01. 2004, ktorá v tom čase reálne
existovala a už tá teda potvrdzovala existenciu predmetnej sprostredkovateľskej zmluvy
zo dňa 22. 04. 2001. Zároveň aj svedok L. potvrdil vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní, že som vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre poškodeného za účelom
sprostredkovania predaja strojov, strojných zariadení a technológií, keď vypovedal, že bol
so mnou na služobnej ceste v T. prevziať stroj pre spoločnosť P., s. r. o., so sídlom N.,
pričom celú obchodnú transakciu som sprostredkoval. V tejto súvislosti je potom zásadným
spôsobom spochybnená vierohodnosť výpovede svedka R., na ktorého výpoveď poukazoval
i súd prvého stupňa vo svojom rozsudku, nakoľko existencia uvedenej sprostredkovateľskej
zmluvy zo dňa 05. 01. 2004 spochybňuje jeho tvrdenie, že poškodená spoločnosť nemala
žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv.
V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa ďalej uvádza, že z trestnej činnosti ma
priamo usvedčuje aj výpoveď svedka I. G., z ktorého výsluchu však vyplynulo na hlavnom
pojednávaní prakticky len to, že sa dozvedel (ako splnomocnený zástupca poškodenej
spoločnosti v tom čase), že došlo k vyplateniu sumy vo výške 355.506,87 EUR mojej osobe,
a to na základe zmluvy o sprostredkovaní, o ktorej nevedel s tým, že je toho názoru, že
prevod realizoval obž. F. z dôvodu, že vedel o tom, že má byť odvolaný (čo sa však v konaní
inak nepreukázalo). V súvislosti s tým je potrebné konštatovať, že táto výpoveď nemá žiadny
usvedčujúci charakter, ani nepriamy, vo vzťahu ku mne ani Š. F. Rovnako tak považoval
odvolací súd, opäť absolútne nedôvodné, za usvedčujúce z trestnej činnosti výpovede
svedkov I. Š. a M. L. – obchodných zástupcov poškodenej spoločnosti, ktorý sa vyjadrili, že
nemali vedomosť o existencii spornej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 22. 04. 2001,
nakoľko uvedená skutočnosť nič nedokazuje.
Za usvedčujúcu z trestnej činnosti považoval odvolací súd aj výpoveď svedka J. H.
zamestnanca spoločnosti O., s. r. o., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že k spornej
sprostredkovateľskej zmluve zo dňa 22. 04. 2001 sa nevie vyjadriť. Sťažovateľ poukazujem
však na to, že uvedený svedok v rámci svojej výpovede potvrdil, že som vykonával určitú
činnosť v prospech spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., pri obchodnej spolupráci
so spoločnosťou O., s. r. o. Okrem toho i ďalší svedkovia – Ing. D. M., M. L., M. L., M. D.,
O. O. a A. D. vo svojich výpovediach potvrdili, že som ako fyzická osoba podnikateľ vykonal
v prospech spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., určité služby, čím nepriamo potvrdili existenciu
spornej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 22. 04. 2001. Uvedenými skutočnosťami sa však
súd prvého stupňa ani odvolací súd nezaoberali.
Výpovede svedkov O. B., Ing. K. U., S. B., JUDr. J. D., Bc. P. O. navyše priamo
potvrdzujú existenciu predmetnej zmluvy o sprostredkovaní v čase uvedenom v zmluve ako
dátum jej podpísania. V tomto smere sa sťažovateľ nemôže stotožniť so záverom
odvolacieho súdu, že vo výpovediach vyššie uvedených svedkov existujú podstatné
rozpory.».
Sťažovateľ taktiež upriamil pozornosť na to, že ak odvolací súd rovnako ako súd
prvého stupňa považoval za usvedčujúci dôkaz znalecký posudok Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, ku ktorému na hlavnom pojednávaní
vypovedala znalkyňa RNDr. A. U., je nevyhnutné konštatovať „zo strany odvolacieho súdu
neprípustnú tzv. deformáciu dôkazu, nakoľko samotná znalkyňa, ako som už uviedol vyššie,
v rámci svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustila (po oboznámení mojim
obhajcom o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej
zistenia a teda aj záver posudku, ak by o nej vedela v čase vypracovávania posudku“.
Vzhľadom na to je sťažovateľ jednoznačne presvedčený, že hodnotenie uvedených
dôkazov bolo zo strany všeobecných súdov absolútne nepresvedčivé (ak vôbec nejaké bolo)
a skutkové zistenia oboch napadnutých rozsudkov všeobecných súdov sú nedôvodné a pri
oboch rozsudkoch absentuje ich racionálny charakter.
Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, sťažovateľ uvádza, že «procesné predpisy síce
ponechávajú voľnosť sudcovi všeobecného súdu, avšak ako už bolo uvedené vyššie, nemôže
ísť o úvahu absolútnu, neviazanú na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých
skutočností z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1975/08 zo dňa 12. 01. 2009). Ako
súd prvého stupňa tak i odvolací súd nedodržali pri svojom rozhodovaní vysoký štandard,
pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov samotných a vykonanými dôkazmi nebolo preukázané
jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možné od ľudského poznania
požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som sa dopustil spolu so Š. F.
skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, čo malo za
následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v
čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50
ods. 2 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro
reo a v súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu zakotveného v čl. 17
ods. 1 Ústavy...».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č. k. 2 T/163/2008-1315 zo dňa
20. 01. 2009 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 3 To/38/2009-1497 zo dňa
18. 01. 2012 porušili sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru a v súvislosti s tým
i sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy.
2. Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 2 T/163/2008-1315 zo dňa
20. 01. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To/38/2009-1497 zo dňa
18. 01. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. P. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- EUR...
a/ Okresný súd Považská Bystrica vo výške 2.000,- EUR...
b/ Krajský súd v Trenčíne vo výške 2.000,- EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako
aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo
spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ disponoval
možnosťou uplatniť svoje námietky o pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom
podaného odvolania, ktorú aj využil. Ochranu jeho základným právam a slobodám
zaručeným ústavou alebo ľudským právam a základným slobodám zaručeným záväznou
medzinárodnou zmluvou bol oprávnený poskytnúť a v konečnom dôsledku aj poskytol
krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky
sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09).
Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
2.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta predovšetkým porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré podľa jeho názoru spočívalo v nesprávnom
vyhodnotení jednotlivých dôkazov vykonaných v rámci trestného konania v jeho trestnej
veci všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia a z nich vyplývajúce
právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Sťažovateľ sa v sťažnosti
zameral na výpovede niektorých svedkov, ktoré napokon sám vyhodnotil z pohľadu ich
(ne)hodnovernosti, pričom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní.
V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia
otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno
považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne
konanie (m. m. napr. II. ÚS 37/01).
Treba konštatovať, že podstatou podanej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa
s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského (ale aj okresného) súdu v súvislosti s tým, že
krajský súd dospel k záveru o jeho vine zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona,
pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení dôkazov by nemohlo byť
preukázané, že by sa bol zločinu, za ktorý bol odsúdený, dopustil.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nezistiac dôvody na zamietnutie
odvolania sťažovateľa a ani dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3
Trestného poriadku preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť okrem namietaných pochybení zameral
aj na prípadné nedostatky, ktoré neboli odvolaním namietané, avšak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V medziach svojej prieskumnej
povinnosti dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné. Okrem iného v ňom uviedol:
«Okresný súd na hlavných pojednávaniach 11., 12. a 13. novembra 2008
a 20. januára 2009 vykonal vo vzťahu ku skutku všetky dostupné a potrebné dôkazy
v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre
rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých
obžalovaní... spáchali skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. vyložil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou
obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to,
že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba
navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd
pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obidvaja
obžalovaní spáchanie skutku popreli v podstate s tým odôvodnením, že predmetná suma
bola na podklade príkazu obžalovaného Š. F. ako konateľa a vedúceho organizačnej zložky
obchodnej spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., zo dňa 21. februára 2006 z účtu spoločnosti M.
J. M. C., s. r. o., prevedená na účet spoločnosti A. obžalovaného P. B. na podklade
naplnenia podmienok zmluvy o sprostredkovaní medzi oboma týmito spoločnosťami,
uzatvorenej dňa 22. apríla 2001, podľa ktorej spoločnosť obžalovaného B.
sprostredkovávala obchody pre M. J. M. C., s. r. o., dovážala tovar a vykonávala kompletný
servis a po nariadení hlavného pojednávania a vykonaní prvého z nich dňa 11. novembra
2008 začali obidvaja obžalovaní napriek tomu, že po preštudovaní vyšetrovacieho spisu 23.
júna 2008 (obžalovaní Š. F. a P. B.), resp. 25. júna 2008 (ich vtedajší spoločný obhajca
JUDr. V. F.) nemali s výnimkou návrhu na oboznámenie správy S. o budúcej zmene
telefónnych čísiel a návrhu na vypracovanie znaleckého posudku z odboru klinickej
psychológie žiadne ďalšie návrhy na doplnenie vyšetrovania, predkladať podľa nich novo
objavené dôkazy, na ktoré si spomenuli osoby, s ktorými mali a majú dobré vzťahy
(č. l. 1266 – svedok S. B. „náhodou“ našiel disketu s opisom zmluvy o sprostredkovaní, č. l.
1297 – svedok Ing. K. U. „pri triedení dokladov našiel šmirák“ s poznámkami obž. B., ktoré
mali slúžiť ako podklad pre vypracovanie spornej zmluvy o sprostredkovaní...), vykonaným
dokazovaním na hlavných pojednávaniach im bolo spáchanie tohto skutku aj podľa názoru
odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, pretože na hlavných pojednávaniach bolo
vykonané veľké množstvo objektívnych dôkazov, citovaných v rozsudku okresného súdu,
ktoré predovšetkým jednoznačne spochybňujú okolnosť, že by údajná zmluva o
sprostredkovaní bola uzatvorená už 22. apríla 2001. O jej existencii totiž nemali vedomosť
osoby, tiež konkrétne identifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré by o nej –
ak by existovala – museli vedieť a nikto z týchto osôb ju nielenže nevidel, ale nebola
zahrnutá ani do žiadneho auditu vykonaného v kritickom období. Poškodená spoločnosť M.
J. M. C., s. r. o., pritom nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv a
predmetná suma, ktorá bola na spoločnosť A. obžalovaného P. B. vyplatená, predstavovala
(v porovnaní) zisk spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., za obdobie viac ako jedného roka.
Obžalovaný Š. F. pritom nielenže nemal oprávnenie na uzatvorenie takejto zmluvy, ale už
vôbec nie ani oprávnenie na vydanie príkazu na prevod sumy vo výške 355.506,87 Eur
(v tom čase 10.710.000,- Sk) na účet spoločnosti obžalovaného P. B. a takýmto spôsobom
naviac postupoval už v čase, keď mu bolo známe, že nielenže nemá oprávnenie na prevod
uvedenej sumy, ale že z funkcie konateľa a vedúceho organizačnej zložky obchodnej
spoločnosti bude ešte v ten istý deň odvolaný. S usvedčujúcimi svedeckými výpoveďami
predovšetkým R. R., generálneho manažéra poškodenej obchodnej spoločnosti, I. G., Ing. K.
C., Ing. I. T., finančnej riaditeľky spoločnosti, zodpovedajúcej aj za účtovníctvo, I. Š., M. L.
a J. H. – s výnimkou výpovedí svedkov, ktorí mali kamarátsky, prípadne príbuzenský vzťah s
obžalovanými (K. U., JUDr. J. D., Bc. P. O., O. B. – matka obžalovaného – každý z nich
vypovedal k údajnej zmluve o sprostredkovaní z 22. 4. 2001, pričom však v ich výpovediach
existujú podstatné rozpory, preto tieto výpovede boli správne vyhodnotené ako
nehodnoverné) – korešpondovali v podstate aj všetky ostatné vo veci vykonané dôkazy a z
nich predovšetkým závery znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu
Policajného zboru..., ku ktorému na hlavnom pojednávaní vypovedala znalkyňa RNDr. A.
U. (a to aj s prihliadnutím na odvolacími námietkami vytýkané okolnosti, o ktorých
znalkyňa nevedela v čase písomného vyhotovenia posudku) audítorské správy poškodenej
spoločnosti zo sledovaného obdobia i ďalšie, ktoré sú podrobne citované v písomnom
odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc potom z takto správne zisteného
skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie obidvoch obžalovaných právne
posúdil ako obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.
Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako
okresný súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia
i právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku...»
Krajský súd však skonštatoval, že okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovi
nepostupoval správne pri rozhodovaní o treste odňatia slobody, pokiaľ aj jemu uložil podľa
§ 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia
slobody vo výmere desať rokov, a to z toho dôvodu, že okresný súd predovšetkým
neprihliadol „na pomery tohto páchateľa, spočívajúce v jeho starostlivosti o výchovu troch
maloletých detí vo veku päť..., deväť... a dvanásť... rokov. Ide totiž o skutočnosť, ktorá
v posudzovanom prípade spolu s okolnosťou, spočívajúcou v neprimeranej dĺžke celého
trestného konania, trvajúceho takmer 6 rokov (i keď s čiastočným prispením aj samotného
obžalovaného P. B. v priebehu konania na súde druhého stupňa), odôvodňuje záver, že
použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v § 221 ods. 4 Tr. zák. v rozpätí od 10
do 15 rokov by bolo pre obžalovaného P. B. neprimerane prísne a účel trestu možno u tohto
obžalovaného dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania, teda odôvodňuje mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.“.
Krajský súd preto na základe odvolania sťažovateľa zrušil podľa § 321 ods. 1
písm. d) a ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste
odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím
§ 38 ods. 2 a § 39 ods. 1 Trestného zákona sám uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo
výmere sedem a pol roka, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, „keďže už
jeho zaradenie do ústavu s takýmto stupňom stráženia okresným súdom bolo v súlade
so zákonom a odvolací súd nezistil dôvod pre jeho zaradenie do ústavu s miernejším
stupňom stráženia“.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozsudku
(aj prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných
logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako
súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam a právam sťažovateľa.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné, a to tak z hľadiska jeho
súladu s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj z hľadiska jeho ústavnej konformnosti.
Rozsudok krajského súdu sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže v súlade
s požiadavkami kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu dostatočne objasňuje jeho skutkový a právny základ (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil
interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže
ešte viesť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého
stupňa, ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je
zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne
názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový
a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd zásadne nepreskúmava, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných
všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia
rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú, čo
bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo byť
vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo
požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej
úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia, pričom dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie je z hľadiska týchto kritérií ústavne udržateľné.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ako aj o namietané porušenie základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému
súdu nepredložil žiadne dostatočne presvedčivé argumenty, ktoré by záveru o ich porušení
nasvedčovali. Jedinou jeho argumentáciou bolo tvrdenie o tom, že k ich porušeniu došlo.
V podstate však tento záver odvodzuje od porušenia základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti nezistil nič, čo by signalizovalo možnosť porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
neprichádzalo rovnako tak do úvahy vysloviť v konaní vo veci samej porušenie práva
sťažovateľa na prezumpciu neviny ani jeho základného práva na osobnú slobodu. V tomto
prípade je preto sťažnosť takisto zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné z toho
dôvodu aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa (napr. o zrušení rozsudku okresného súdu a krajského súdu
a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia), o ktorých rozhodovanie je
podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade
nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012