Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 338/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr. J.

L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , ako aj práv podľa a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská

Bystrica č. k. -1315 z 20. januára 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -1497 z 18. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012

doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na prezumpciu neviny podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom

Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1315

z 20. januára 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1497 z 18. januára

2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený

ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

rozsudkom č. k. -1497 z 18. januára 2012 zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k osobe sťažovateľa, a to vo výroku o uloženom treste odňatia

slobody a jeho výkone, a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere sedem a pol roka,

na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili

jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, prezumpciu

neviny a v súvislosti s tým aj základné právo na osobnú slobodu.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že «v zmysle bolo

povinnosťou súdu prvého stupňa uviesť v rozsudku, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,

o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.

Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa je zjavné, že vyššie uvedenú zákonnú

povinnosť súd prvého stupňa nesplnil, nakoľko súd prvého stupňa hodnotenie dôkazov

prakticky nevykonal, keďže v rámci svojho hodnotenia vo všeobecnej rovine konštatoval

(súhrnné zistenie), že obrana obžalovaných bola v plnom rozsahu vyvrátená vykonaným

dokazovaním, z ktorého vyplýva, že išlo len o fiktívnu zmluvu. Svoje „hodnotenie

vykonaných dôkazov“ doplnil len v tom smere, že poukázal na výpoveď svedka R. a

znalecké dokazovanie, ktoré podľa jeho názoru potvrdilo fiktívnosť predmetnej

sprostredkovateľskej zmluvy. Zároveň považoval za jednoznačne preukázanú skutočnosť, že

obž. F. zadal dňa 21. 02. 2006 príkaz na úhradu faktúry za sprostredkovanie, ktorú som

vystavil dňa 15. 01. 2006, pričom z účtu poškodeného previedol na účet mojej spoločnosti

sumu vo výške 355.506,87 EUR. Vo vzťahu k obž. F. ešte súd prvého stupňa dodal, že jeho

zavinenie potvrdzuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný prevod peňazí urobil aj napriek tomu,

že nemal oprávnenie na prevod takejto sumy, resp. urobil to v čase, keď vedel, že bude asi

odvolaný s funkcie. Vyhodnotiť ostatné vykonané dôkazy nepovažoval súd prvého stupňa už

za potrebné napriek tomu, že dokazovanie na súde prvého stupňa bolo rozsiahle s veľkým

množstvom ako listinných dôkazov, tak i svedeckých výpovedí, z ktorých mnohé, na ktoré

poukážem nižšie, obsahovali významné skutočnosti v môj prospech, prípadne si niektoré

dôkazy odporovali.

Z ustálené súdnej rozhodovacej praxe jednoznačne vyplýva, že je nutné hodnotiť ako

zákonnému postupu nevyhovujúce také odôvodnenie rozsudku, ktoré sa uspokojí len

s neprípustným súhrnným zistením a len vo všeobecnej rovine uvádza, že na základe

vykonaných dôkazov mal súd za preukázané určité skutočnosti, hoci aj príkladmo doložené,

ako to bolo aj v posudzovanom prípade (napr. nález ÚS ČR sp. zn. alebo

nález ÚS ČR sp. zn. ).».

Sťažovateľ preto považuje napadnutý rozsudok okresného súdu za neodôvodnený,

keďže súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými

na rozhodnutie (absolútnym nevyhodnotením väčšiny vykonaných dôkazov), a v konečnom

dôsledku je preto podľa neho aj nepreskúmateľný.

Zároveň sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že «vo vzťahu k vykonanému

znaleckému dokazovaniu súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vyvodil skutkové

zistenie, ktoré nevyplýva z vykonaného dôkazu, keď uviedol, že cit. „O tom, že zmluva bola

fiktívna, svedčí aj skutočnosť jej uzavretia. Znalecké dokazovanie jednoznačne vyvrátilo

obranu obžalovaných, že bola uzavretá v r. 2001, ale bola uzatvorená oveľa neskôr,

pravdepodobne v roku 2005, resp. 2004.“. Samotná znalkyňa RNDr. U., však v rámci

svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustila (po oboznámení mojim obhajcom

o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej zistenia

a teda aj záver posudku, ak by o nej vedela v čase vypracovávania posudku. Zo strany súdu

prvého stupňa tak došlo k neprípustnej tzv. deformácii dôkazu.».

Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa ak odvolací súd vo svojom rozsudku

uviedol, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, a teda v súlade s § 168

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa

vyrovnal s obhajobou obžalovaných, potom je nutné takýto záver odvolacieho súdu

považovať rovnako za neudržateľný, a to s poukazom na uvedené skutočnosti.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

poukázal podobne ako súd prvého stupňa, na tú skutočnosť (vyplývajúcu z výpovede svedka

R. R.), že «poškodená spoločnosť M. J. M. C., s. r. o., nemala žiadny záujem na uzatváraní

sprostredkovateľských zmlúv. V súvislosti s tým chcem sťažovateľ poukázať na listinný

dôkaz – Sprostredkovateľskú zmluvu zo dňa 05. 01. 2004 uzatvorenú medzi spoločnosťou

M. J. M. C., s. r. o., ako záujemcom a mojou osobou ako sprostredkovateľom (za účelom

sprostredkovania predaja strojov, strojných zariadení a technológií), v ktorej sa v jej závere

uvádza, že cit. „Sprostredkovateľovi vzniká z takejto zmluvy nárok iba na jednorazovú

odmenu, nie na odmeny z prípadných ďalších sprostredkovateľskej zmluvy podpísanej

22. 04. 2001 v D. medzi záujemcom a sprostredkovateľom“. Z audítorskej správy

oboznámenej na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že v roku 2005

mi bola uhradená 3x provízia za sprostredkovanie predaja strojov, strojných zariadení

a technológií konečným odberateľom, čo jednoznačne potvrdzuje, že k jej vyplateniu došlo

na základe sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 05. 01. 2004, ktorá v tom čase reálne

existovala a už tá teda potvrdzovala existenciu predmetnej sprostredkovateľskej zmluvy

zo dňa 22. 04. 2001. Zároveň aj svedok L. potvrdil vo svojej výpovedi na hlavnom

pojednávaní, že som vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre poškodeného za účelom

sprostredkovania predaja strojov, strojných zariadení a technológií, keď vypovedal, že bol

so mnou na služobnej ceste v T. prevziať stroj pre spoločnosť P., s. r. o., so sídlom N.,

pričom celú obchodnú transakciu som sprostredkoval. V tejto súvislosti je potom zásadným

spôsobom spochybnená vierohodnosť výpovede svedka R., na ktorého výpoveď poukazoval

i súd prvého stupňa vo svojom rozsudku, nakoľko existencia uvedenej sprostredkovateľskej

zmluvy zo dňa 05. 01. 2004 spochybňuje jeho tvrdenie, že poškodená spoločnosť nemala

žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv.

V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa ďalej uvádza, že z trestnej činnosti ma

priamo usvedčuje aj výpoveď svedka I. G., z ktorého výsluchu však vyplynulo na hlavnom

pojednávaní prakticky len to, že sa dozvedel (ako splnomocnený zástupca poškodenej

spoločnosti v tom čase), že došlo k vyplateniu sumy vo výške 355.506,87 EUR mojej osobe,

a to na základe zmluvy o sprostredkovaní, o ktorej nevedel s tým, že je toho názoru, že

prevod realizoval obž. F. z dôvodu, že vedel o tom, že má byť odvolaný (čo sa však v konaní

inak nepreukázalo). V súvislosti s tým je potrebné konštatovať, že táto výpoveď nemá žiadny

usvedčujúci charakter, ani nepriamy, vo vzťahu ku mne ani Š. F. Rovnako tak považoval

odvolací súd, opäť absolútne nedôvodné, za usvedčujúce z trestnej činnosti výpovede

svedkov I. Š. a M. L. – obchodných zástupcov poškodenej spoločnosti, ktorý sa vyjadrili, že

nemali vedomosť o existencii spornej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 22. 04. 2001,

nakoľko uvedená skutočnosť nič nedokazuje.

Za usvedčujúcu z trestnej činnosti považoval odvolací súd aj výpoveď svedka J. H.

zamestnanca spoločnosti O., s. r. o., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že k spornej

sprostredkovateľskej zmluve zo dňa 22. 04. 2001 sa nevie vyjadriť. Sťažovateľ poukazujem

však na to, že uvedený svedok v rámci svojej výpovede potvrdil, že som vykonával určitú

činnosť v prospech spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., pri obchodnej spolupráci

so spoločnosťou O., s. r. o. Okrem toho i ďalší svedkovia – Ing. D. M., M. L., M. L., M. D.,

O. O. a A. D. vo svojich výpovediach potvrdili, že som ako fyzická osoba podnikateľ vykonal

v prospech spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., určité služby, čím nepriamo potvrdili existenciu

spornej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 22. 04. 2001. Uvedenými skutočnosťami sa však

súd prvého stupňa ani odvolací súd nezaoberali.

Výpovede svedkov O. B., Ing. K. U., S. B., JUDr. J. D., Bc. P. O. navyše priamo

potvrdzujú existenciu predmetnej zmluvy o sprostredkovaní v čase uvedenom v zmluve ako

dátum jej podpísania. V tomto smere sa sťažovateľ nemôže stotožniť so záverom

odvolacieho súdu, že vo výpovediach vyššie uvedených svedkov existujú podstatné

rozpory.».

Sťažovateľ taktiež upriamil pozornosť na to, že ak odvolací súd rovnako ako súd

prvého stupňa považoval za usvedčujúci dôkaz znalecký posudok Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, ku ktorému na hlavnom pojednávaní

vypovedala znalkyňa RNDr. A. U., je nevyhnutné konštatovať „zo strany odvolacieho súdu

neprípustnú tzv. deformáciu dôkazu, nakoľko samotná znalkyňa, ako som už uviedol vyššie,

v rámci svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustila (po oboznámení mojim

obhajcom o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite mala vplyv na jej

zistenia a teda aj záver posudku, ak by o nej vedela v čase vypracovávania posudku“.

Vzhľadom na to je sťažovateľ jednoznačne presvedčený, že hodnotenie uvedených

dôkazov bolo zo strany všeobecných súdov absolútne nepresvedčivé (ak vôbec nejaké bolo)

a skutkové zistenia oboch napadnutých rozsudkov všeobecných súdov sú nedôvodné a pri

oboch rozsudkoch absentuje ich racionálny charakter.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, sťažovateľ uvádza, že «procesné predpisy síce

ponechávajú voľnosť sudcovi všeobecného súdu, avšak ako už bolo uvedené vyššie, nemôže

ísť o úvahu absolútnu, neviazanú na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých

skutočností z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 12. 01. 2009). Ako

súd prvého stupňa tak i odvolací súd nedodržali pri svojom rozhodovaní vysoký štandard,

pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov samotných a vykonanými dôkazmi nebolo preukázané

jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možné od ľudského poznania

požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som sa dopustil spolu so Š. F.

skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, čo malo za

následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50

ods. 2 , resp. Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro

reo a v súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu zakotveného v čl. 17

ods. 1 ...».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č. k. -1315 zo dňa

20. 01. 2009 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. -1497 zo dňa

18. 01. 2012 porušili sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru podľa a Dohovoru a v súvislosti s tým

i sťažovateľovo základné právo podľa .

2. Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -1315 zo dňa

20. 01. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -1497 zo dňa

18. 01. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. P. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- EUR...

a/ Okresný súd Považská Bystrica vo výške 2.000,- EUR...

b/ Krajský súd v Trenčíne vo výške 2.000,- EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa rozsudok môže odvolaním napadnúť

obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako

aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ disponoval

možnosťou uplatniť svoje námietky o pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom

podaného odvolania, ktorú aj využil. Ochranu jeho základným právam a slobodám

zaručeným alebo ľudským právam a základným slobodám zaručeným záväznou

medzinárodnou zmluvou bol oprávnený poskytnúť a v konečnom dôsledku aj poskytol

krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky

sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne , ).

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

2.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta predovšetkým porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré podľa jeho názoru spočívalo v nesprávnom

vyhodnotení jednotlivých dôkazov vykonaných v rámci trestného konania v jeho trestnej

veci všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia a z nich vyplývajúce

právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Sťažovateľ sa v sťažnosti

zameral na výpovede niektorých svedkov, ktoré napokon sám vyhodnotil z pohľadu ich

(ne)hodnovernosti, pričom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní.

V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia

otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno

považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne

konanie (m. m. napr. ).

Treba konštatovať, že podstatou podanej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa

s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského (ale aj okresného) súdu v súvislosti s tým, že

krajský súd dospel k záveru o jeho vine zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu

formou spolupáchateľstva podľa k a ,

pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení dôkazov by nemohlo byť

preukázané, že by sa bol zločinu, za ktorý bol odsúdený, dopustil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nezistiac dôvody na zamietnutie

odvolania sťažovateľa a ani dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3

preskúmal podľa zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť okrem namietaných pochybení zameral

aj na prípadné nedostatky, ktoré neboli odvolaním namietané, avšak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa . V medziach svojej prieskumnej

povinnosti dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné. Okrem iného v ňom uviedol:

«Okresný súd na hlavných pojednávaniach 11., 12. a 13. novembra 2008

a 20. januára 2009 vykonal vo vzťahu ku skutku všetky dostupné a potrebné dôkazy

v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre

rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých

obžalovaní... spáchali skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením vyložil, ktoré

skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou

obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to,

že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba

navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd

pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obidvaja

obžalovaní spáchanie skutku popreli v podstate s tým odôvodnením, že predmetná suma

bola na podklade príkazu obžalovaného Š. F. ako konateľa a vedúceho organizačnej zložky

obchodnej spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., zo dňa 21. februára 2006 z účtu spoločnosti M.

J. M. C., s. r. o., prevedená na účet spoločnosti A. obžalovaného P. B. na podklade

naplnenia podmienok zmluvy o sprostredkovaní medzi oboma týmito spoločnosťami,

uzatvorenej dňa 22. apríla 2001, podľa ktorej spoločnosť obžalovaného B.

sprostredkovávala obchody pre M. J. M. C., s. r. o., dovážala tovar a vykonávala kompletný

servis a po nariadení hlavného pojednávania a vykonaní prvého z nich dňa 11. novembra

2008 začali obidvaja obžalovaní napriek tomu, že po preštudovaní vyšetrovacieho spisu 23.

júna 2008 (obžalovaní Š. F. a P. B.), resp. 25. júna 2008 (ich vtedajší spoločný obhajca

JUDr. V. F.) nemali s výnimkou návrhu na oboznámenie správy S. o budúcej zmene

telefónnych čísiel a návrhu na vypracovanie znaleckého posudku z odboru klinickej

psychológie žiadne ďalšie návrhy na doplnenie vyšetrovania, predkladať podľa nich novo

objavené dôkazy, na ktoré si spomenuli osoby, s ktorými mali a majú dobré vzťahy

(č. l. 1266 – svedok S. B. „náhodou“ našiel disketu s opisom zmluvy o sprostredkovaní, č. l.

1297 – svedok Ing. K. U. „pri triedení dokladov našiel šmirák“ s poznámkami obž. B., ktoré

mali slúžiť ako podklad pre vypracovanie spornej zmluvy o sprostredkovaní...), vykonaným

dokazovaním na hlavných pojednávaniach im bolo spáchanie tohto skutku aj podľa názoru

odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, pretože na hlavných pojednávaniach bolo

vykonané veľké množstvo objektívnych dôkazov, citovaných v rozsudku okresného súdu,

ktoré predovšetkým jednoznačne spochybňujú okolnosť, že by údajná zmluva o

sprostredkovaní bola uzatvorená už 22. apríla 2001. O jej existencii totiž nemali vedomosť

osoby, tiež konkrétne identifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré by o nej –

ak by existovala – museli vedieť a nikto z týchto osôb ju nielenže nevidel, ale nebola

zahrnutá ani do žiadneho auditu vykonaného v kritickom období. Poškodená spoločnosť M.

J. M. C., s. r. o., pritom nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv a

predmetná suma, ktorá bola na spoločnosť A. obžalovaného P. B. vyplatená, predstavovala

(v porovnaní) zisk spoločnosti M. J. M. C., s. r. o., za obdobie viac ako jedného roka.

Obžalovaný Š. F. pritom nielenže nemal oprávnenie na uzatvorenie takejto zmluvy, ale už

vôbec nie ani oprávnenie na vydanie príkazu na prevod sumy vo výške 355.506,87 Eur

(v tom čase 10.710.000,- Sk) na účet spoločnosti obžalovaného P. B. a takýmto spôsobom

naviac postupoval už v čase, keď mu bolo známe, že nielenže nemá oprávnenie na prevod

uvedenej sumy, ale že z funkcie konateľa a vedúceho organizačnej zložky obchodnej

spoločnosti bude ešte v ten istý deň odvolaný. S usvedčujúcimi svedeckými výpoveďami

predovšetkým R. R., generálneho manažéra poškodenej obchodnej spoločnosti, I. G., Ing. K.

C., Ing. I. T., finančnej riaditeľky spoločnosti, zodpovedajúcej aj za účtovníctvo, I. Š., M. L.

a J. H. – s výnimkou výpovedí svedkov, ktorí mali kamarátsky, prípadne príbuzenský vzťah s

obžalovanými (K. U., JUDr. J. D., Bc. P. O., O. B. – matka obžalovaného – každý z nich

vypovedal k údajnej zmluve o sprostredkovaní z 22. 4. 2001, pričom však v ich výpovediach

existujú podstatné rozpory, preto tieto výpovede boli správne vyhodnotené ako

nehodnoverné) – korešpondovali v podstate aj všetky ostatné vo veci vykonané dôkazy a z

nich predovšetkým závery znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu

Policajného zboru..., ku ktorému na hlavnom pojednávaní vypovedala znalkyňa RNDr. A.

U. (a to aj s prihliadnutím na odvolacími námietkami vytýkané okolnosti, o ktorých

znalkyňa nevedela v čase písomného vyhotovenia posudku) audítorské správy poškodenej

spoločnosti zo sledovaného obdobia i ďalšie, ktoré sú podrobne citované v písomnom

odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc potom z takto správne zisteného

skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie obidvoch obžalovaných právne

posúdil ako obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa

§ 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.

Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako

okresný súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia

i právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku...»

Krajský súd však skonštatoval, že okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovi

nepostupoval správne pri rozhodovaní o treste odňatia slobody, pokiaľ aj jemu uložil podľa

s použitím trest odňatia

slobody vo výmere desať rokov, a to z toho dôvodu, že okresný súd predovšetkým

neprihliadol „na pomery tohto páchateľa, spočívajúce v jeho starostlivosti o výchovu troch

maloletých detí vo veku päť..., deväť... a dvanásť... rokov. Ide totiž o skutočnosť, ktorá

v posudzovanom prípade spolu s okolnosťou, spočívajúcou v neprimeranej dĺžke celého

trestného konania, trvajúceho takmer 6 rokov (i keď s čiastočným prispením aj samotného

obžalovaného P. B. v priebehu konania na súde druhého stupňa), odôvodňuje záver, že

použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v § 221 ods. 4 Tr. zák. v rozpätí od 10

do 15 rokov by bolo pre obžalovaného P. B. neprimerane prísne a účel trestu možno u tohto

obžalovaného dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania, teda odôvodňuje mimoriadne zníženie

trestu odňatia slobody v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.“.

Krajský súd preto na základe odvolania sťažovateľa zrušil podľa § 321 ods. 1

písm. d) a ods. 3 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste

odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa s použitím

a sám uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo

výmere sedem a pol roka, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia podľa , „keďže už

jeho zaradenie do ústavu s takýmto stupňom stráženia okresným súdom bolo v súlade

so zákonom a odvolací súd nezistil dôvod pre jeho zaradenie do ústavu s miernejším

stupňom stráženia“.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozsudku

(aj prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako

súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam a právam sťažovateľa.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné, a to tak z hľadiska jeho

súladu s , ako aj z hľadiska jeho ústavnej konformnosti.

Rozsudok krajského súdu sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže v súlade

s požiadavkami kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu dostatočne objasňuje jeho skutkový a právny základ (m. m.

, ). Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil

interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže

ešte viesť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv podľa a dohovoru.

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého

stupňa, ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je

zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne

názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový

a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd zásadne nepreskúmava, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných

všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia

rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú, čo

bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa .

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo byť

vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo

požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej

úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia, pričom dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie je z hľadiska týchto kritérií ústavne udržateľné.

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50

ods. 2 a dohovoru, ako aj o namietané porušenie základného práva

na osobnú slobodu podľa , sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému

súdu nepredložil žiadne dostatočne presvedčivé argumenty, ktoré by záveru o ich porušení

nasvedčovali. Jedinou jeho argumentáciou bolo tvrdenie o tom, že k ich porušeniu došlo.

V podstate však tento záver odvodzuje od porušenia základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti nezistil nič, čo by signalizovalo možnosť porušenia základného

práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa dohovoru,

reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

neprichádzalo rovnako tak do úvahy vysloviť v konaní vo veci samej porušenie práva

sťažovateľa na prezumpciu neviny ani jeho základného práva na osobnú slobodu. V tomto

prípade je preto sťažnosť takisto zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné z toho

dôvodu aj v tejto časti odmietnuť podľa .

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa (napr. o zrušení rozsudku okresného súdu a krajského súdu

a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia), o ktorých rozhodovanie je

podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade

nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012