Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. F., P., t. č. vo výkone trestu I., vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 2

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2

a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -1315 z 20. januára 2009,

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -1497 z 18. januára 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. januára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013

telefaxom (doplnená 9. apríla 2013 predložením originálu) doručená sťažnosť Š. F., P., t. č.

vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na

osobnú slobodu zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1315 z 20. januára 2009,

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1497

z 18. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. januára 2013.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2013 doplnil pôvodnú

sťažnosť o namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 2 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -1497 z 18. januára 2012.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 8. apríla 2013 a z jej príloh vyplýva,

že sťažovateľ (spolu s obžalovaným P. B.) bol rozsudkom okresného súdu č. k.

-1315 z 20. januára 2009 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), za čo bol podľa za použitia odsúdený na

trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia podľa . Zároveň bol

sťažovateľovi podľa a uložený ochranný dohľad

na dobu jedného roka.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozsudkom č. k. -1497 z 18. januára 2012 rozhodol podľa § 319 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol (bod II výroku napadnutého rozsudku

krajského súdu). Okrem toho krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) a písm. f) a ods. 3

zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade škody

a u obžalovaného P. B. vo výrokoch o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho

výkonu (bod I výroku rozsudku krajského súdu) a sám o týchto otázkach rozhodol.

Sťažovateľ vzhľadom na presvedčenie, že pri rozhodovaní okresného súdu

a krajského súdu došlo k pochybeniam, podal proti rozsudku okresného súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. januára 2013 rozhodol podľa tak, že

ho odmietol z dôvodu nesplnenia dôvodov dovolania.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami všeobecných súdov (okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu) došlo k porušeniu ním označených práv, čo odôvodňuje

takto:

«... v rozsudku súdu prvého stupňa absolútne nedošlo k hodnoteniu dôkazov (a jeho

odôvodnenie je tak nepreskúmateľné) a hodnotenie dôkazov vykonané v rozsudku

odvolacieho súdu je v extrémnom rozpore s dôkazmi vykonanými pred súdom prvého

stupňa, teda skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery sú v extrémnom nesúlade

s vykonanými dôkazmi – v dôsledku čoho došlo k porušeniu mojich Slovenskej

republiky... zaručených práv a slobody...

Taktiež je Ústavný súd oprávnený a kompetentný zasiahnuť aj do rozhodnutia súdu

v dovolacom konaní, pokiaľ toto rozhodnutie postráda akékoľvek racionálne zdôvodnenie

založené na skutočne vykonaných dôkazoch a teda zistených a nepochybných

skutočnostiach a je s nimi v extrémnom rozpore. V mojom prípade touto sťažnosťou taktiež

napádané rozhodnutie dovolacieho súdu takým rozhodnutím nepochybne je...

... súd prvého stupňa hodnotenie dôkazov absolútne nevykonal, keďže v rámci svojho

hodnotenia vo všeobecnej rovine konštatoval (súhrnné zistenie), že obrana obžalovaných

bola v plnom rozsahu vyvrátená vykonaným dokazovaním...

... je nutné hodnotiť ako zákonnému postupu nevyhovujúce také odôvodnenie

rozsudku, ktoré sa uspokojí len s neprípustným súhrnným zistením a len vo všeobecnej

rovine uvádza, že na základe vykonaných dôkazov mal súd za preukázané určité

skutočnosti, hoci aj príkladmo doložené, ako to bolo aj v posudzovanom prípade...

... preto považujem rozsudok súdu prvého stupňa za neodôvodnený, keď súd prvého

stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (absolútnym

nevyhodnotením väčšiny vykonaných dôkazov) a v konečnom dôsledku je preto napadnutý

rozsudok aj nepreskúmaný...

... vo vzťahu k vykonanému znaleckému dokazovaniu súd prvého stupňa

v napadnutom rozsudku vyvodil skutkové zistenie, ktoré nevyplýva z vykonaného dôkazu...

Samotná znalkyňa... v rámci svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustila (po

oboznámení mojim obhajcom o údaji v pečiatke poškodeného), že táto skutočnosť by určite

mala vplyv na jej zistenia a teda i záver posudku ak by o nej vedela v čase vypracovania

posudku. Zo strany súdu prvého stupňa... došlo k neprípustnej tzv. deformácii dôkazu...

Ak odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa postupoval

v súlade so zákonom... potom je nutné takýto záver odvolacieho súdu považovať rovnako za

neudržateľný, a to s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

... som... jednoznačne presvedčený, že hodnotenie... dôkazov bolo zo strany

všeobecných súdov absolútne nepresvedčivé (ak vôbec nejaké bolo – súd prvého stupňa)

a skutkové zistenia oboch vyššie uvedených rozhodnutí všeobecných súdov sú tak nedôvodné

a pri oboch rozhodnutiach absentuje ich racionálny charakter...

Ako súd prvého stupňa tak i odvolací súd nedodržali pri rozhodovaní vysoký

štandard pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov samotných a vykonanými dôkazmi nebolo

preukázané jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možno od ľudského

poznania požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som sa dopustil spolu

s P... B... skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, čo malo

za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie, zakotveného

v resp. č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd..., ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v , resp. .

Ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo, a v súvislosti s tým

aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu, zakotveného v ...

Dôvodnosť dovolania podľa som... videl

jednoznačne v tom, že skutkové zistenia súdu prvého ako aj druhého stupňa neodôvodňujú

naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty stíhaného trestného

činu ako jeho obligatórnych náležitostí.

Dovolací súd uviedol, že vo vzťahu k dovolaniu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku nezistil žiadnu opodstatnenosť mojich námietok, pretože skutkový stav tak, ako bol

zo strany súdov nižšieho stupňa zistený, je pre dovolací súd záväzný, pričom sa stotožnil aj

s právnym posúdením...

Dôvodnosť dovolania podľa som... napádal

v tom, že podstatný dôkaz, o ktorý podľa môjho názoru oprel svoje rozhodnutie

prvostupňový ako aj odvolací súd a ktorému prispôsobil ostatné úvahy, teda dôkaz

spočívajúci v Znaleckom posudku KEU PZ a v následnom výsluchu znalca na hlavnom

pojednávaní, nebol vykonaný zákonným spôsobom...

Podľa znaleckého posudku... sporná Zmluva o sprostredkovaní bola vyhotovená

v rozmedzí rokov 2004 - 2005... Znalkyňa však nemala k dispozícii pri znaleckom skúmaní

iné zistenia. Na hlavnom pojednávaní... bola oboznámená s tým, že údaj v pečiatke

spoločnosti... za lomítkom - číslo „691“ predstavuje kód príslušného daňového úradu, ktorý

bol platný iba do 30. 04. 2001, teda bol v čase 22. 04. 2001 aktuálny, ale v čase údajného

vzniku Zmluvy o sprostredkovaní podľa znalkyne už dávno aktuálny nebol.

Podľa týchto nových skutočností logika znalkyne neobstojí... na otázku obhajcu

znalkyňa uviedla..., že takúto vedomosť nemala, ale v prípade, že by to pri vypracovávaní

znaleckého posudku vedela, by táto skutočnosť jej zistenia určite ovplyvnila, avšak do akej

miery bez ďalšieho skúmania nevie posúdiť.

Obhajca... navrhoval doplnenie znaleckého posudku..., súd to však odmietol bez

bližšieho zdôvodnenia...

Dovolací súd však podľa môjho názoru nesprávne pochopil a následne vyhodnotil

skutočnosti, ktorými odôvodňujem dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku... Dovolací súd absolútne nezdôvodnil, prečo aj napriek vyjadreniu znalkyne

o tom, že novo zistené skutočnosti môžu mať vplyv na jej zistenia, je možné znalecký

posudok hodnotiť ako dôkaz vykonaný zákonným spôsobom... Ako je... zrejmé, znalkyňa na

záveroch svojho znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní nezotrvala.

... namietam tú skutočnosť, že takto súd nevykonal sám, z úradnej povinnosti náležite

zistiť a objasniť skutkový stav veci a pri tom vykonať všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy

bez ohľadu na to, či sú v prospech resp. neprospech obžalovaného.

Dôvodnosť dovolania podľa som... videl aj

v tom, že prvostupňový súd vykonal výsluchy svedkov a poškodeného, ktoré sú obsahom

spisového materiálu a zaznamenané v zápisnici ako aj na zvukovom zázname z hlavného

pojednávania, pričom týchto poučil, ale ani jeden zo svedkov a poškodených neuviedol, že

právo v zmysle nevyužíva, teda že sa práva odmietnuť

vypovedať vzdáva...

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu... vyplýva, že dovolací súd

sa s týmito skutočnosťami ani nezaoberal...

Podaným dovolaním som všeobecným súdom vytýkal aj porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Tento dôvod som predovšetkým videl v tom, že o mojej vine bolo rozhodnuté bez

toho, aby sa prvostupňový ako aj odvolací súd zaoberali odstránením rozporov, v dôsledku

čoho pri dokazovaní postupovali v rozpore s ustanoveniami § 2 ods. 10 a 12 Trestného

poriadku.

... je... nepochopiteľné, že ešte prvostupňový súd nielenže prijal obžalobu, ale aj

rozhodol o jeho vine a uložil mi trest výlučne na základe účelovo a nikým a ničím

nepotvrdených dôkazov zo strany poškodenej spoločnosti.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, a to najmä z odôvodnenie odsudzujúceho

rozsudku, musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na

vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval

dokázané a zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona vo vzťahu k otázke viny

a trestu. V tomto smere zostáva namieste konštatovanie, že súdy hodnotili dôkazy

jednostranne, v môj neprospech a vôbec sa nezaoberali a žiadnym spôsobom nevyhodnotili

moje obranné tvrdenia.

Z... preukázaných dôvodov mal už prvostupňový súd aplikovať jednu zo základných

zásad trestného konania, a to zásadu „in dubio pro reo“, pretože pochybnosti, ktoré vznikli

už v prípravnom konaní a po celý čas konania vrátane konania pred súdom sa znásobovali,

použitie tejto zásady nevyhnutne ako logický následok prinášali...

Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu dovolací súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia iba konštatoval, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé porušenie

práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie, ktorým je porušenie ustanovení

o povinnej obhajobe, pričom všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu

a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne

zabezpečené.

... rovnako aj dovolací súd nedodržal pri rozhodovaní vysoký štandard pokiaľ ide

o vyhodnotenie a zdôvodnenie dovolacích dôvodov, čo malo za následok porušenie môjho

základného práva na spravodlivé súdne konanie, zakotveného v

resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., ako aj princípu

prezumpcie neviny zakotveného v , resp. . ods. 2 Dohovoru a z neho

vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo, a v súvislosti s tým aj porušenie môjho práva

na osobnú slobodu, zakotveného v .»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č. k. -1315 zo dňa

20. 01. 2009 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. -1497 zo dňa

18. 01. 2012 porušili sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru, podľa a Dohovoru a v súvislosti s tým

i sťažovateľovo základné právo podľa .

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

24. 01. 2013 porušil sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru, podľa a Dohovoru a v súvislosti s tým

i sťažovateľovo základné právo podľa .

3. Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -135 zo dňa

20. 01. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -1497 zo dňa

18. 01. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

24. 01. 2013 sa zrušuje.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 31. mája 2013 sťažovateľ uviedol:

«Rozhodnutiami súdov konajúcich vo veci, bolo porušených viacero základných

ľudských práv a slobôd, okrem práv a slobôd, ktoré boli namietané v pôvodnej sťažnosti ide

aj o právo podľa ... o právo na spravodlivý proces

garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práva a slobôd v čl. 6 ods. 1... Ako aj právo

garantované Listinou základných práva a slobôd v čl. 36 ods. 1...

Uvedené práva boli porušené aj tým spôsobom, že trestný čin, za ktorý bol

odsúdený... nebol kvalifikovaný ako pokračujúci trestný čin...

... Pokračovanie v trestnej činnosti je taká trestná činnosť, keď jednotlivé čiastkové

konania – čiastkové útoky napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu trestného činu. V rámci

danej skutkovej podstaty môže ísť aj o napĺňanie rôznych alternatív toho istého trestného

činu... V podstate ide o uskutočňovanie vopred uváženého plánu...

Mám za to, že boli naplnené všetky zákonom stanovené znaky na to, aby bol daný čin

posudzovaný ako pokračovací. A vzhľadom na túto skutočnosť poukazujem na ustanovenie

SR „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.“

Aj na porušené ustanovenie ...

Ďalším v pôvodnej sťažnosti neuvedeným porušeným právo je právo vyplývajúce

z čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd „1. Nikoho nemožno uznať

za vinného zo spáchania trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase

jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za

trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase

spáchania trestného činu.“

A teda trestnosť činu, ako i trest za tento čin mali byť správne posudzované podľa

ustanovení a nie podľa ustanovení zákona

č. je v tomto prípade pre

páchateľa priaznivejší...»

V doplnení sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 1. 2012,

sp. zn. , ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica zo dňa 20. 1. 2009, sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 1. 2012,

sp. zn. , ktorým bolo zamietnuté odvolanie odsúdeného proti rozsudku

Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 20. 1. 2009, sp. zn. porušené bolo.

3. Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Krajského súdu Trenčín zo dňa

18. 1. 2012, sp. zn. , ktorým bolo zamietnuté odvolanie odsúdeného proti

rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (správne má byť 20. januára

2009, pozn.), sp. zn. (správne má byť , pozn.) sa zrušuje a vec sa

Krajskému súdu Trenčín vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd Trenčín je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo

výške 4.000,- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

4. (správne má byť 5., pozn.) Krajský súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konanie do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu...»

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľ v doplnení sťažnosti

doručenej ústavnému súdu 31. mája 2013 uviedol konkrétnu podobu návrhu rozhodnutia –

nálezu (jeho petit), aký požadoval vydať ústavným súdom. V doplnení sťažnosti tak

nežiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom rozhodnutiami okresného súdu

a najvyššieho súdu, ako to v pôvodnej sťažnosti (doručenej 8., resp. 9. apríla 2013)

prezentoval. Ústavný súd však v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu posúdil námietky

tak, ako vyplývajú jednak z petitu sťažnosti, ako aj z petitu uvedeného v jej doplnení.

Zároveň je potrebné podotknúť, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a a v a 2 a dohovoru) a iba v súvislosti

s tými rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (zaručených v čl. 50

ods. 6 , v Listiny základných práv a slobôd a v dohovoru), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné

považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

Vzhľadom na uvedené za predmet sťažnosti považoval ústavný súd namietanie

porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , základného

práva na prezumpciu neviny zaručeného v , ako aj v

dohovoru, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

rozsudkom okresného súdu č. k. -1315 z 20. januára 2009, rozsudkom

krajského súdu č. k. -1497 z 18. januára 2012 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. januára 2013.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-1315 z 20. januára 2009

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu ako

prvostupňového súdu, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho

priamo týka...

Podľa osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako

aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo

právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na

ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo...

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ disponoval

možnosťou uplatniť svoje námietky o pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom

podaného odvolania, ktorú aj využil. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, proti rozsudku

okresného súdu č. k. -1315 z 20. januára 2009 podal sťažovateľ riadny

opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. a rozhodol o ňom rozsudkom z 18. januára 2012. Krajský súd bol

v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu oprávnený

a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv

a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Ústavný súd preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(, ), sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu

a rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-1497 z 18. januára 2012

2.1 Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv

rozsudkom krajského súdu v prvom rade poznamenáva, že rozsudok krajského súdu č. k.

-1497 z 18. januára 2012 už bol na základe sťažnosti podanej 21. marca 2012

fyzickou osobou podľa pre porušenie základných práv zaručených

v , a , ako aj a 2 dohovoru

(obžalovaného P. B.) predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý o tejto sťažnosti

rozhodol uznesením č. k. -14 z 3. júla 2012 tak, že ju odmietol. Podstata

námietok sa pritom v oboch sťažnostiach prekrýva, t. j. v oboch sťažnostiach sú namietané

rovnaké skutočnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nemá žiaden racionálny dôvod sa od

svojho predošlého záveru odkláňať, zvlášť ak vo veci nenastala žiadna rozhodujúca zmena

v okolnostiach prípadu.

Ústavný súd preto len opakuje, že podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Sťažovateľ predovšetkým namieta „nepresvedčivosť“ hodnotenia dôkazov krajským

(ale aj okresným) súdom, „nedôvodnosť“ skutkových zistení uvedených v rozhodnutiach

a absenciu racionálneho charakteru napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru

sťažovateľa vykonanými dôkazmi v trestnom konaní nebolo jednoznačne preukázané, že sa

dopustil skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku prvostupňového súdu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -1497 z 18. januára 2012 odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 20. januára 2006 zamietol, k čomu

v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

«Okresný súd na hlavných pojednávaniach 11., 12. a 13. novembra 2008

a 20. januára 2009 vykonal vo vzťahu ku skutku všetky dostupné a potrebné dôkazy

v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre

rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých

obžalovaní Š. F. a P. B. spáchali skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením vyložil, ktoré

skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou

obžalovaných i akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to,

že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba

navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd

pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obidvaja

obžalovaní spáchanie skutku popreli v podstate s tým odôvodnením, že predmetná suma

bola na podklade príkazu obžalovaného Š. F. ako konateľa a vedúceho organizačnej zložky

obchodnej spoločnosti M. J. M. C., s. r. o. zo dňa 21. februára 2006 z účtu spoločnosti M. J.

M. C., s. r. o. prevedená na účet spoločnosti A. obžalovaného P. B. na podklade naplnenia

podmienok zmluvy o sprostredkovaní medzi oboma týmito spoločnosťami, uzatvorenej dňa

22. apríla 2001, podľa ktorej spoločnosť obžalovaného B. sprostredkovávala obchody pre

M. J. M. C., s. r. o., dovážala tovar a vykonávala kompletný servis a po nariadení hlavného

pojednávania a vykonaní prvého z nich dňa 11. novembra 2008 začali obidvaja obžalovaní

napriek tomu, že po preštudovaní vyšetrovacieho spisu 23. júna 2008 (obžalovaní Š. F. a P.

B.), resp. 25. júna 2008 (ich vtedajší spoločný obhajca JUDr. V. F.) nemali s výnimkou

návrhu na oboznámenie správy Slovenských telekomunikácií o budúcej zmene telefónnych

čísiel a návrhu na vypracovanie znaleckého posudku z odboru klinickej psychológie žiadne

ďalšie návrhy na doplnenie vyšetrovania, predkladať podľa nich novo objavené dôkazy, na

ktoré si spomenuli osoby, s ktorými mali a majú dobré vzťahy (č. l. 1266 - svedok S. B.,

„náhodou“ našiel disketu s opisom zmluvy o sprostredkovaní, č. l. 1297 - svedok Ing. K. U.

„pri triedení dokladov našiel šmirák“ s poznámkami obž. B., ktoré mali slúžiť ako podklad

pre vypracovanie spornej zmluvy o sprostredkovaní...), vykonaným dokazovaním na

hlavných pojednávaniach im bolo spáchanie tohto skutku aj podľa názoru odvolacieho súdu

jednoznačne preukázané, pretože na hlavných pojednávaniach bolo vykonané veľké

množstvo objektívnych dôkazov, citovaných v rozsudku okresného súdu, ktoré predovšetkým

jednoznačne spochybňujú okolnosť, že by údajná zmluva o sprostredkovaní bola uzatvorená

už 22. apríla 2001. O jej existencii totiž nemali vedomosť osoby, tiež konkrétne

identifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré by o nej - ak by existovala -

museli vedieť a nikto z týchto osôb ju nielenže nevidel, ale nebola zahrnutá ani do žiadneho

auditu vykonaného v kritickom období. Poškodená spoločnosť M. J. M. C., s. r. o. pritom

nemala žiadny záujem na uzatváraní sprostredkovateľských zmlúv a predmetná suma, ktorá

bola na spoločnosť A. obžalovaného P. B. vyplatená, predstavovala (v porovnaní) zisk

spoločnosti M. J. M. C., s. r. o. za obdobie viac ako jedného roka. Obžalovaný Š. F. pritom

nielenže nemal oprávnenie na uzatvorenie takejto zmluvy, ale už vôbec nie ani oprávnenie

na vydanie príkazu na prevod sumy vo výške 355.506,87 Eur (v tom čase 10.710.000,- Sk)

na účet spoločnosti obžalovaného P. B. a takýmto spôsobom naviac postupoval už v čase,

keď mu bolo známe, že nielenže nemá oprávnenie na prevod uvedenej sumy, ale že z funkcie

konateľa a vedúceho organizačnej zložky obchodnej spoločnosti bude ešte v ten istý deň

odvolaný. S usvedčujúcimi svedeckými výpoveďami predovšetkým R. R., generálneho

manažéra poškodenej obchodnej spoločnosti, I. G., Ing. K. Ch., Ing. I. T., finančnej

riaditeľky spoločnosti, zodpovedajúcej aj za účtovníctvo, I. Š., M. L. a J. H. – s výnimkou

výpovedí svedkov, ktorí mali kamarátski, prípadne príbuzenskí vzťah s obžalovanými (K. U.,

JUDr. J. D., Bc. P. O., O. B. - matka obžalovaného - každý z nich vypovedal k údajnej

zmluve o sprostredkovaní z 22. 4. 2001, pričom však v ich výpovediach existujú podstatné

rozpory, preto tieto výpovede, boli správne vyhodnotené ako nehodnoverné) -

korešpondovali v podstate aj všetky ostatné vo veci vykonané dôkazy a z nich predovšetkým

závery znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

v Bratislave, ku ktorému na hlavnom pojednávaní vypovedala znalkyňa pplk. RNDr. A. U.,

CsC. (a to aj s prihliadnutím na odvolacími námietkami vytýkané okolnosti, o ktorých

znalkyňa nevedela v čase písomného vyhotovenia .posudku) audítorské správy poškodenej

spoločnosti zo sledovaného obdobia i ďalšie, ktoré sú podrobne citované v písomnom

odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc potom z takto správne zisteného

skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie obidvoch obžalovaných právne

posúdil ako obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa

§ 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák.

Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako

okresný súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia

i právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku.»

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, druhostupňový

súd uviedol jednoznačné dôvody, prečo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného

súdu č. k. -1315 z 20. januára 2009 zamietol. Ústavný len znova zopakuje, čo

už vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu (jeho odôvodneniu hoci aj v súvislosti s iným

sťažovateľom) uviedol v už spomenutom uznesení č. k. -14 z 3. júla 2012,

a to, že krajský súd v napadnutom rozsudku (aj prostredníctvom odôvodnenia

prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj

skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú

ochranu základným právam (zaručeným ) a právam (zaručeným dohovorom)

sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné, a to tak

z hľadiska jeho súladu s , ako aj z hľadiska jeho ústavnej

konformnosti. Rozsudok krajského súdu sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže

v súlade s požiadavkami kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu dostatočne objasňuje jeho skutkový a právny základ (m. m.

, ). Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil

interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže

ešte viesť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv podľa a dohovoru.

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého

stupňa, ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je

zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne

názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový

a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd zásadne nepreskúmava, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných

všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia

rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti považovať za

zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa odmietnuť.

2.2 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru tým, že konanie sťažovateľa nebolo kvalifikované ako „pokračujúci trestný čin“,

ako aj tým, že trestnosť činu mala byť posudzovaná a trest mal byť uložený v tomto prípade

podľa skoršieho v znení neskorších predpisov

z dôvodu, že to bolo pre sťažovateľa priaznivejšie, ústavný súd konštatuje, že uvedené

skutočnosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietal, a to ani v odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu a ani v dovolaní proti rozsudku súdu druhého stupňa.

Sťažovateľ, zastúpený v trestnom konaní kvalifikovaným obhajcom, teda nevyužil aktívny

prístup k obhajobe, a teda neprejavil snahu ovplyvniť z tohto hľadiska rozhodnutie

krajského súdu alebo najvyššieho súdu vo svoj prospech alebo dať im možnosť, aby sa

vyvarovali prípadného porušenia jeho práv podľa alebo dohovoru.

Pretože sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní pred

krajským súdom ale ani najvyšším súdom pred ich rozhodnutiami, ústavný súd jeho

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. januára 2013

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu len znova pripomína, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúcha posudzovať, či

námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom dovolania malo byť vyhovené. Ústavný

súd však musí zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňa požiadavku ústavnosti

spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a v náležitom

odôvodnení rozhodnutia.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 24. januára

2013, ktorým dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -1497

z 18. januára 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -1315

z 20. januára 2009 odmietol, uviedol skutkové okolnosti skúmanej trestnej veci, dôvody, pre

ktoré bolo sťažovateľom podané dovolanie, citoval relevantné normy príslušného procesno-

právneho predpisu () a ďalej uviedol:

„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy

v danom prípade nesprávne vyhodnotili výpovede jednotlivých svedkov a listinných

dôkazov, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho

súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých

dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky

skutkového charakteru, ktoré sú v zmysle z dovolacieho

konania vylúčené. Uvedené pritom rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania

obvineným navrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie ani jeden z konajúcich súdov

nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu (v tomto smere viď

i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn.

, uverejnené pod R 21/2010). Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením

dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny

dovolací dôvod.

Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa , ako aj

z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie

je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci

o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy

nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových

zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Čo sa týka v danom prípade uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i/ , tak ani v tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu

opodstatnenosť námietok obvineného, pretože ako už aj bolo skôr spomenuté, skutkový stav

tak, ako bol zo strany súdov nižších stupňov zistený je pre dovolací súd záväzný a pokiaľ ide

potom o jeho právne posúdenie, tak toto je i podľa jeho názoru správne, keďže posudzovaný

skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu

spolupáchateľstvom podľa § 20 k 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké

dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania

vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá

oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu či daná zmluva bola fiktívnou, ako je to

konštatované v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom

súdu zvážiť akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinnosti podľa § 2

ods. 10 , resp. práva podľa a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú

považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Uvedené závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencií

dovolacieho dôvodu uvedeného v , ktorý mal spočívať

v nezákonnom vykonaní znaleckého posudku, resp. neochote súdov vykonať ďalší znalecký

posudok. Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri pribratí, vypracovaní posudku ani pri

výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní.

Je taktiež zrejmé, že súd riadne poučil účastníkov konania a títo vypovedali až po

takomto poučení, navyše táto okolnosť bola obvinenému známa už počas konania na súde

1. stupňa a nenamietal ju a to ani v odvolaní ( ).

Pokiaľ ide o ostatný uplatňovaný dovolací dôvod podľa

treba zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé

porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Zásadným porušením práva

na obhajobu, zakladajúcim uvedený dôvod dovolania, sa pritom rozumie predovšetkým

porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným

v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie,

uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných

záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež

k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať

predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto

návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú

vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli

v predmetnej veci riadne zabezpečené.

Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.

por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, alebo sa obvinený

domnieva, že jeho vina nebola preukázaná bez pochybností a mal byť oslobodený.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto

uznesenia.“

Ústavný súd podobne ako v prípade namietaného porušenia práv rozsudkom

krajského súdu aj v tomto prípade konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia absolútne dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Svoje

závery oprel o konkrétne ustanovenia , ktoré vyložil a aplikoval v súlade

s požiadavkami kladenými na zaručenú súdnu ochranu a dohovorom zaručené

spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd dal sťažovateľovi odpovede na všetky ním

nastolené otázky, a teda k vybaveniu dovolania sťažovateľa došlo zo strany všeobecného

súdu ústavne konformným spôsobom.

V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 2 , základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v

ods. 2 a v dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 dohovoru

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie, je zrejmé, že rozhodnutia

všeobecných súdov, na základe ktorých bol sťažovateľ pozbavený osobnej slobody

(odsúdený na trest odňatia slobody), je potrebné považovať za vydané v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami, a teda sú správne aj z ústavnoprávneho hľadiska,

t. j. sú ústavne konformné. Preto aj pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa spĺňa všetky

atribúty požadované jednak a 2 , ako aj dohovoru. Rovnako

tak nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50

ods. 2 , ako aj v dohovoru, pretože konečným odsudzujúcim rozhodnutím

v trestnej veci, ktoré (rozhodnutie) nie je z hľadiska dodržania ochrany základných práv

inperfektné a ktorým bola v konečnom dôsledku vyslovená vina (v tomto prípade

sťažovateľa), logicky nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny.

Z týchto dôvodov ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách

sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci všeobecným súdom na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho

zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 ), k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito

požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013