Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 327/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. N. st. a V. N. ml., zastúpených advokátom JUDr. Petrom

Kovácsom, Rovinka 651, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnu

ochranu podľa a na rovnosť v konaní podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 26.

septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Tdo 3/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N. st. a V. N. ml. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014

doručená sťažnosť V. N. st. a V. N. ml. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť v

konaní podľa (ďalej len „“), základného

práva na prezumpciu neviny podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 26. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 28. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «Rozsudkom Okresného súdu

v Pezinku, zo dňa 06. 05. 2013, vedeného pod spisovou značkou.: , sme boli

obidvaja uznaní za vinných z trestného činu, prečinu ublíženia na zdraví

spolupáchateľstvom podľa k , na tom skutkovom

základe, že:... sme spoločne, dňa 09. 11. 2007, v čase okolo 13.40 hod., v..., pred domom s

popisným číslom..., údajne spoločne fyzicky napadli pošk. J. V. takým spôsobom, že sme ho

nízkou intenzitou udierali do hlavy a hrudníka, zhodili ma zem, v dôsledku čoho poškodený

utrpel zlomeninu dolnej časti ľavej vretennej kosti s posunom úlomkov a odlomením

zobcovitého výbežku lakťovej kosti, odreniny a povrchové pomliaždenia v ľavej spánkovej

oblasti, na vonkajšej strane ľavého kolena, na ľavej strane hrudníka, ľavom ramene a

ľavom členku, ktoré zranenia si vyžiadali dobu liečenia spojenú s práceneschopnosťou

presahujúcou 7 dní a súčasne sme poškodenému týmto spôsobili škodu na retiazke zo žltého

kovu a na škodu okuliaroch vo výške 162,18.- EUR.

Za tento údajný skutok nám samosudca... uložil peňažný trest vo výške 350.- Eur

každému samostatne.

V prípade úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu... nám

samosudca... uložil ako náhradný trest odňatia slobody pre prípad, že by bol výkon

peňažného trestu úmyselne zmarený, vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa súd dedičov zosnulého poškodeného J. V...

odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Na dôkaz nášho tvrdenia o nesprávnom a nezákonnom rozhodnutí... sme poukázali

na opakované zrušenie jeho nezákonných odsudzujúcich rozsudkov, v danej veci, ktoré boli

odvolacím, druhostupňovým súdom... dňa 08. 10. 2009, vedené pod č. k.: ,

následne dňa 01. 07. 2010, vedené pod č. k.: , dňa 17. 03. 2011, vedené pod č. k.:

, ako aj dňa 12. 04. 2012, vedené pod č. k.: , teda celkovo 4 (štyri

krát) zrušené, ako nezákonné...

Odvolací súd... vyslovil svoj právny názor vo svojom rozhodnutí... zo dňa 01. 07.

2010... že ani po doplnení dokazovania výsluchom oboch znalcov nie je možné bez

akýchkoľvek pochybností ustáliť vinu obžalovaných a poukázal na to, že najmä na fyzické

predpoklady obžalovaných najmä V. N. ml., ktorého útok vedený intenzívnejšie určite musel

byť na poškodenom viditeľný.

Takisto... vo svojom uznesení, zo dňa 17. 03. 2011... skonštatoval, že výpovede

svedkov..., len prehĺbili pochybnosti, ktoré doposiaľ v celom konaní sú evidentné a ktoré

sa nepodarilo odstrániť. Takisto sa nedarilo odstrániť a rozptýliť ani evidentné rozpory

vo výpovediach znalcov.

Krajsky súd... taktiež poukázal na stratu pamäti poškodeného ohľadne priebehu

celého skutku...

Naďalej poukazujeme aj na skutočnosť, ktorú potvrdil aj Krajský súd... že naša

prítomnosť, ako obžalovaných, na mieste činu zo žiadnej objektívnej skutočnosti nevyplýva,

pričom by pokiaľ by bolo skutočne relevantné tvrdenie svedka K., že tento udáva amnéziu a

stratu pamäti poškodeného pri vyšetrení, potom by bola aj táto skutočnosť veľmi dubiózna.

Máme za to, že napriek enormnej snahe zo strany OČTK, nás odsúdiť za skutok,

ktorý sme nespáchali, a následne potom zrejme aj zo strany Okresného súdu v Pezinku, sa

mu nepodarilo ani napriek štyrikrát vrátenému a štyrikrát doplňovanému dokazovaniu

odstrániť ani len rozpory vo výpovediach do konania pribratých znalcov a dokázať skutok

kladený nám za vinu, a už vôbec nie ustáliť našu vinu jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností ako to ukladá .

Zastávame názor, že v danom konaní bolo na mieste zo strany Okresného súdu v

Pezinku prinajmenšom uplatniť zásadu „in dubio pro reo“. V tejto súvislosti poukazujeme

aj na stanovisko Krajského súdu... ktorý vo svojom uznesené zo dňa 17. 03. 2011... vyslovil

právny názor, že je v predmetnej veci potrebné pochybnosti vykladať v zmysle zákona

v prospech nás, ako obžalovaných a len tak vo veci rozhodnúť...

Nám, ako obžalovaným sa kladie Okresným prokurátorom v Pezinku, za vinu, že sme

svojim konaním formou spolupáchateľstva dopustili trestného činu úmyselného ublíženia

na zdraví podľa ustanovenia , pričom za tento skutok nás,

samosudca... z nepochopiteľných dôvodov aj odsúdil.

Máme však za to, že v tomto konaní nebolo preukázané, ani len to či sa stal skutok,

pre ktorý sa konanie vedie, a. už vôbec nie to, že uvedený skutok sme spáchali my...

Poukazujeme predovšetkým aj na to, že okrem svedeckej výpovede poškodeného,

nesvedčí ani len o prítomnosti nás ako obžalovaných na mieste skutku žiadny priamy ale ani

žiadny nepriamy dôkaz...

Podotýkame aj to, že sám poškodený v každom štádiu trestného konania, teda

pred OČTK ako aj pred súdom, uvádzal vždy diametrálne odlišné opisy skutku. Dokonca sa

rôznia aj jeho vyjadrenia, ktoré uviedol ošetrujúcim lekárom a sú obsahom lekárskych

správ.

Máme preto za to, že tvrdenia poškodeného sú iba účelové, tendenčné a snažia sa

zavádzať OČTK i súd za tým účelom, aby nám privodil potrestanie za skutok, ktorý sme

nespáchali. Poškodený tak len napĺňa vyhrážky, ktoré nám, najmä však obžalovanému N. st.

mnohokrát počas hádok adresoval.

Ako motív údajného konania obžalovaných nemôže byť žiadnym súdom... bez

ďalšieho akceptovaná existencia dlhoročných susedských sporov nás ako obžalovaných

a poškodeného V., nakoľko tieto spory podľa nás môžu byť a aj sú motívom pre krivé

obvinenie zo strany poškodeného.

Aj pokiaľ by súd považoval za preukázané, že dňa 09. 11. 2007 došlo k potýčke medzi

nami ako obžalovanými a poškodeným, poukazujeme (len z opatrnosti na to, že podľa

rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 19/1963 k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu

ublíženia na zdraví nestačí, aby páchateľ úmyselne vykonal niečo, čo spôsobilo ublíženie

na zdraví, ale je treba aby jeho úmysel smeroval aj k vlastnému ublíženiu na zdraví.

Pokiaľ ide o znalecký posudok L., namietali sme a aj naďalej namietame tento dôkaz

v plnom rozsahu, nakoľko sa jedná o dôkaz získaný nezákonným spôsobom. L. bol v čase

vypracovania posudku priamym nadriadeným ošetrujúceho lekára K., ktorého pochybenie

pri poskytovaní lekárskej starostlivosti poškodenému, nebolo možné vylúčiť. Toto potvrdil aj

samotný ošetrujúci lekár K. Túto skutočnosť uvádza znalecký posudok L., ktorého pribrali

príslušné OČTK a ako proti jeho osobe ako znalca tak ako jeho záverom a znaleckého

posudku nemali žiadne námietky ako prokurátor, ani poškodený, ale ani samosudca

Okresného súdu v Pezinku.

V znaleckom posudku L., ktorý bol zákonným spôsobom do konania pribraný OSV

ÚJKP Pezinok, tento s vysokým stupňom pravdepodobnosti konštatuje, že najzávažnejšie

poranenie (zlomenina vretennej kosti) vzniklo pádom poškodeného na tvrdý podklad.

Uviedol, že zo súdnoznaleckého hľadiska nie je možné stanoviť, či išlo o pád vynútený

(napr. po postrčení, posotení) alebo pád svojvoľný, náhodný. Takisto jednoznačne

konštatoval, že na tele poškodeného neboli zaznamenané žiadne znaky takých zranení, ktoré

by mohli potvrdiť násilné konanie inej osoby.

Záverom posudku je, že znalec nemôže v tomto prípade potvrdiť ani jedno z tvrdení

poškodeného V., práve naopak konštatuje, že je veľmi nepravdepodobné, aby pri bitke

dvoma páchateľmi nebolo žiadne zranenie lokalizované vpredu či vzadu, prípadne na

pravej strane tela. Taktiež dĺžka trvania PN bola u poškodeného podľa vyjadrení znalca

neprimeraná a biologicky neodôvodnená.

Závery znaleckého posudku L. žiadna zo strán v predmetnom konaní nenapadla a

nikto voči nim nevzniesol žiadne námietky...

Samosudca Okresného súdu v Pezinku sa vôbec nezaoberal s tým, že sú tu

prinajmenšom pochybnosti tak ako o tom, že sa skutok ako taký vôbec stal a teda tým aj

o našej vine, ktoré ani napriek opakovanému vykonaniu súdneho pojednávania na základe

rozhodnutí Krajského súdu nepodarilo odstrániť a teda trvajú aj naďalej. Tak ako doteraz

už boli v predsúdnom konaní, pričom najzávažnejším sa javí neexistencia RTG snímok

poškodeného, vyhlásenie ošetrujúceho chirurga K. že nie je vylúčené jeho pochybenie a

pod...

Až na opakovaný pokyn Krajského súdu v Bratislave, dňa 21. 06. 2012, samosudca

Okresného súdu v Pezinku, pribral do konania znaleckú organizáciu...

Znalecká organizácia... vo svojom znaleckom posudku, zo dňa 15. 03. 2013, str. 40

vyjadrila, že „... verziu skutku v celom jej rozsahu tak, ako to uviedol poškodený, nie je

možné znalecky potvrdiť vo vzťahu k vzniku predmetných poranení...“.

Znalecká organizácia... uvádza, že je možné sa stotožniť so znalcom L., pričom na

str. 43 uvádza, že nesúhlasí so znalcom L.

Diametrálne odlišné výpovede poškodeného dokonca konštatuje aj samosudca

Okresného súdu... ktorý však mám z nepochopiteľných dôvodov takéto výpovede,

ospravedlňuje s odôvodneným, že je nutné pripustiť v jeho výpovediach určitú emóciami

skreslená okolnosť útoku... napriek tomu, že takúto výpoveď by mal sudca správne

vyhodnotiť, ako neobjektívnu, nedôveryhodnú a účelovú...

Zastávame názor, že na uvedený prípad je nutné aplikovať zásadu „IN DUBIO PRO

REO“, ktorá vyplýva z ustanovenia , pretože tak ako sa uvádza

v rozhodnutí Najvyššieho súdu č. 28/1998, pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní

o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dôkazov, ktoré

môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom

na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

Na základe hore uvedených dôvodov sme preto navrhli, aby odvolací súd

po preskúmaní veci rozsudok samosudcu Okresného súdu v Pezinku, zo dňa 06. 05. 2013,

vedeného pod spisovou značkou.: , ktorým nás obidvoch uznal za vinných

z trestného činu, prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1

, zrušil v plnom rozsahu a oslobodil nás podľa §-u 285 písm. a), prípadne

podľa §-u 285 písm. a) spod obžaloby Okresného prokurátora

v Pezinku, alebo vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

S ohľadom na uvedené máme aj za to, že svojím, takýmto postupom. Okresný súd...

v našom prípade zvlášť hrubým spôsobom porušil aj čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 47 ods. 3

a SR, t. j. právo na nezávislý a nestranný súd, právo na rovnosť

účastníkov súdneho konania a prezumpciu neviny v trestnom konaní až do právoplatnosti

rozsudku, ktorým by bola vyslovená vina obžalovaných.

Napriek týmto skutočnostiam však... odvolací súd, uznesením, zo dňa 26. septembra

2013, vydaným pod č. k.: , podľa ustanovenia , naše

odvolanie proti rozsudku Okresného súdu... zo dňa 06. 05. 2010, vedeného pod sp. zn.:

, ktorým sme boli uznaný za vinných z trestného činu, prečinu ublíženia

na zdraví spolupáchateľstvom podľa k , zamietol a teda

sa rozsudok prvostupňového súdu týmto stal právoplatným...

S ohľadom na uvedené skutočnosti, nezákonnosť a neústavnosť postupu

Krajského súdu... sme proti jeho uzneseniu zo dňa 26. 09. 2013 podali

Najvyššiemu súdu dovolanie, ktoré sme odôvodnili tým, že rozhodnutie je založené na

dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd sa však k nami namietaným skutočnostiam v podstate vôbec nevyjadril

a naše dovolanie odmietol s tým, že nie sú naplnené dôvody odvolania podľa ustanovenia

, , čím nami namietané porušenie našich

základných ľudských práv a slobôd ignoroval rovnako ako Krajský súd...».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1 Základné práva V. N. st., nar... a V. N. ml... garantované ustanovením čl. 46

ods. 1, , ... a Dohovoru... postupom Okresného súdu

Pezinok v konaní vedenom pod č. k.: , postupom Krajského súdu v Bratislave v

konaní vedenom pod č. k.: a postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom

pod č. k.: boli porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 01. 2014, vedené pod č. k.: 3 Tdo

3/2014 a Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 26. 09. 2013, vedené pod č. k.:

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... a Krajský súd... sú spoločne a nerozdielne povinní uhradiť

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške celkom 284,08 EUR .“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ( a tiež napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práva

podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. mája 2013

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu ako

prvostupňového súdu, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľom dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že sťažovatelia disponovali

možnosťou uplatniť svoje námietky o pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom

podaného odvolania, ktorú aj využili. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. mája 2013 podali sťažovatelia riadny

opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozhodol o ňom rozsudkom z 26. septembra 2013. Krajský súd

bol v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu oprávnený

a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv

a slobôd sťažovateľov týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Ústavný súd preto vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(, ), sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu k postupu

a rozhodnutiu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú nesprávnosť skutkových zistení

a vyhodnotenia dôkazov krajským (ale aj okresným) súdom v trestnom konaní na základe

znaleckých posudkov a podľa nich vykonanými dôkazmi nebolo jednoznačne preukázané,

že sa práve oni dopustili skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku

prvostupňového súdu.

Ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 26. septembra 2013 odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu zo 6. mája

2013 zamietol. Týmto rozsudkom okresný súd uznal sťažovateľov vinných z prečinu

ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa k , uložil

im peňažný trest každému 350 € a pre prípad úmyselného marenia tohto trestu stanovil

náhradný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov a dedičov poškodeného odkázal

s nárokmi na občianske súdne konanie.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia po uvedení dôvodov

sťažovateľov v odvolaní, ktorí považovali rozsudok okresného súdu za nezákonný a tvrdili,

že skutok nikdy nespáchali (o tom podľa nich neexistuje žiadny relevantný dôkaz),

a poukazovali aj „na rozpornosti v znaleckých posudkoch“, krajský súd opísal vyjadrenia

svedkov, znalcov a pribratej znaleckej organizácie, závery rozhodnutí krajského súdu,

pre ktoré boli zrušené predchádzajúce rozsudky okresného súdu, a v závere na strane 8 tiež

uviedol, že sa stotožnil so závermi okresného súdu. Takisto neprijal obranu sťažovateľov

„že na mieste činu vôbec neboli a že si incident poškodený vymyslel... lebo táto nemá oporu

vo vykonaných dôkazoch. Poškodený evidentne zranenia utrpel, tieto boli čerstvé, nešlo

teda o zranenia staršieho dáta a podľa záverov posudku znaleckej organizácie, tieto

zranenia nemohli vzniknúť len spontánnym pádom na zem bez predchádzajúceho vzniku

povrchových zranení za pričinenia inej osoby. Že k zraneniam skutočne došlo, na základe

incidentu, ktorý sa mal odohrať medzi obžalovanými a poškodeným, tieto skutočnosti

vyplývajú už z prvotnej dokumentácie, kde svedok K. potvrdil, že pri prvotnom ošetrení videl

zlomeninu u poškodeného a že teda nešlo o žiadnu zlomeninu staršieho dáta, čo konštatoval

aj záver znaleckej organizácie...“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku (aj prostredníctvom odôvodnenia

prvostupňového rozsudku, ktorý obsahoval 25 strán, dal teda za pravdu tvrdeniam

poškodeného a svoje závery skutkovo a právne vyhodnotil na strane 19 až strane 25)

zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu

zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu základným

právam (zaručeným ) a právam (zaručeným dohovorom) sťažovateľov.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné a rozsudok

krajského súdu sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže v súlade s požiadavkami

kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej judikatúry ústavného

súdu dostatočne objasňuje jeho skutkový a právny základ (m. m. ,

). Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil interpretáciu výsledkov

dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľov, nemôže ešte viesť k záveru

o porušení v sťažnosti označených práv podľa a dohovoru.

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého

stupňa, ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je

zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne

názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový

a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd zásadne nepreskúmava, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci

opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch

napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im

predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní

pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva

alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom

na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne , , ).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti, pokiaľ ide

o námietky porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu z 26. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

považovať za zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa

a dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu z 28. januára 2014 v konaní

vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľov uznesením

najvyššieho súdu znova pripomína, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúcha posudzovať, či

námietkam sťažovateľov podaným prostredníctvom dovolania malo byť vyhovené.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým dovolanie sťažovateľov

odmietol, opísal najprv ich dôvody na zrušenie rozsudku okresného súdu (popieranie

spáchania skutku, nesprávne ustálený skutkový stav, nesprávne vykonané dôkazy,

neuplatnenie zásady „in dubio pro reo“ a prezumpcie neviny v trestnom konaní

všeobecnými súdmi na strane 1 až 3), potom dôvody Okresnej prokuratúry Pezinok

(strana 4) na odmietnutie ich dovolania a konštatoval, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa , ani podľa Trestného

poriadku, na naplnenie ktorých poukazovali sťažovatelia v dôvodoch dovolania.

Závery najvyššieho súdu na strane 5 až strane 6 považuje ústavný súd za jasné

a zrozumiteľné, opierajúce sa o príslušné ustanovenia procesného kódexu (Trestného

poriadku) a najvyšší súd dal sťažovateľom odpovede na všetky nimi nastolené otázky.

Iba skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne

).

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prezumpciu

neviny zaručeného

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu ani ich práva na spravodlivé súdne konanie, je zrejmé, že rozhodnutia všeobecných

súdov je potrebné považovať za vydané v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami,

a teda sú správne aj z ústavnoprávneho hľadiska, t. j. sú ústavne konformné. Rovnako tak

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50

ods. 2 , pretože konečným odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, ktoré

(rozhodnutie) nie je z hľadiska dodržania ochrany základných práv inperfektné a ktorým

bola v konečnom dôsledku vyslovená vina (v tomto prípade sťažovateľov), logicky nemôže

dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny.

Z týchto dôvodov ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a sťažovatelia (zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom) žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnili v sťažnosti

porušenie svojho základného práva podľa vo vzťahu k jednotlivým

porušovateľom (čiže nesplnili si svoju povinnosť vyplývajúcu z § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), ústavný súd sa touto časťou ich sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014