Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 486/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti SATRO s. r. o., Hodonínska 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou

STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, adresa na doručovanie

Miletičova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Stano, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. októbra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o., Hodonínska 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra 2016

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «... 28. októbra 2016 Krajský súd v Trnave

(ďalej „odvolací súd“) v konaní o odvolaní proti Uzneseniu Okresného súdu Piešťany

z 13. augusta 2015 vydanom v konaní pod sp. zn.: (ďalej len „prvostupňové

uznesenie“, „prvostupňový súd“) vydal pod sp. zn.: -109 uznesenie (ďalej

len „druhostupňové uznesenie“, „druhostupňový súd“), ktorým napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.

a) Dňa 15. 7. 2013 bol sťažovateľom podaný na Okresný súd Piešťany návrh

na vydanie platobného rozkazu, ktorým sťažovateľ žiadal, aby súd vydal platobný rozkaz

vo výške 102,04 € s príslušenstvom proti odporcovi . Predmetná suma

bola súčtom účastníckeho poplatku/ceny za poskytnutú telekomunikačnú/elektronickú

komunikačnú službu a hodnoty nevrátených zariadení, ktoré mala žalovaná vo výpožičke,

v pôvodnom návrhu označených ako zmluvná pokuta.

b) Na základe predmetného návrhu a začatého konania žalovaná vrátila dňa

16. 10. 2014 zariadenia, ktorých hodnotu sťažovateľ požadoval. Na základe toho sťažovateľ

ako žalobca podal dňa 26. 10. 2014 Čiastočné späťvzatie, ktorým zobral návrh v časti 86,- €

(hodnota zariadení) návrh späť. Podaniami zo dňa 12. 11. 2014 a dňa 13. 4. 2015 poukázal

sťažovateľ na rozhodovaciu prax Ústavného súdu ohľadom zásady IURA NOVIT CURIA,

aby vyvrátil argumenty žalovanej, že požadoval zmluvnú pokutu a nie náhradu hodnoty

zariadení.

Prvostupňový súd uznesením, č. k. zo dňa 23. 1. 2015 konanie zastavil

v časti 86,- €. Následne dňa 29. 4. 2015 Okresný súd Piešťany vydal Rozsudok, ktorým

rozhodol v prospech sťažovateľa.

Následne dňa 13. 8. 2015 vydal Okresný súd Piešťany Uznesenie sp. zn.

-89, ktorým prekvapivo priznal trovy konania žalovanej.

Sťažovateľ dňa 3. 9. 2015 podal voči Uzneseniu Odvolanie.

c) Odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a dospel k záveru, že súd prvého

stupňa postupoval správne a nemusel sa riadiť zásadou IURA NOVIT CURIA, pričom

v odôvodnení uviedol, že žalobca zmenil právnu kvalifikáciu špekulatívne ako náhradu trov

konania. Žalobca už dvomi podaniami pred vydaním rozhodnutia uviedol, že zmluvná

pokuta uvedená v návrhu predstavuje paušalizovanú náhradu hodnoty zariadenia.

d) Sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím boli porušené

sťažovateľove základné práva na súdnu ochranu.».

Sťažovateľka namieta, že rozhodnutím, „ktorým došlo k porušeniu základných

práv..., je uznesenie z 28. októbra 2016 vydané v konaní vedenom pod sp. zn.:

-109“.

Základom sťažnosti je „nesúhlas sťažovateľa s právnym záverom odvolacieho súdu

ohľadne nepriznania náhrady hodnoty zariadenia a posúdenia nároku sťažovateľa

ako neoprávneného v kontexte nedobrovoľného plnenia záväzku žalovanej na ťarchu

žalobcu a predmetné považuje za zasahujúce do svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ako aj ochranu vlastníckeho práva“, keď „považoval námietky žalobkyne

v jej odvolaní za irelevantné. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne o povinnosti súdu prvej

inštancie posúdiť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty ako nárok na náhradu škody. Takto

extenzívny výklad zásady iura novit curia, teda súd pozná právo je neprijateľným, súd musí

vychádzať zo skutkových okolností uvedených v žalobe. žalobkyňa až v podaní

z 12. novembra 2014 (č. l. 60), teda po späťvzatí žaloby v časti zaplatenia 86 eur (č. l. 56)

prvýkrát uvádza, že žalobou v späťvzatej časti nepožadovala zmluvnú pokutu, ale náhradu

hodnoty zariadení. Takúto zmenu právnej kvalifikácie považuje odvolací súd za účelovú,

vedenú snahou získať náhradu trov konania. Taktiež nebolo možné súhlasiť s nedodržaním

princípu právnej istoty, keď konanie, na ktoré odvolateľka poukazuje (konanie vedené pred

Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. ) je skutkovo odlišným.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné SATRO s. r. o., zapísanej v Obchodnom registri OS BA I, oddiel: Sro, vložka

, , so sídlom Hodonínska 25, 841 03 Bratislava (predtým

Polianky 9, 844 37 Bratislava) na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2016 vydané v konaní vedenom

pod sp. zn.: -109 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Trnava je povinný zaplatiť spoločnosti SATRO, s. r. o. trovy právneho

zastúpenia v celkovej sume 374,81 €... na účet jeho právneho zástupcu: STANO

a partneri, s. r. o., so sídlom Nám. 1. mája 16, 811 06 Bratislava do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského

súdu, ktorý vyhodnotil postup Okresného súdu Piešťany ako správny, keď žalobkyni uložil

povinnosť uhradiť žalovanej náhradu trov konania v sume 60,60 €, pričom sťažovateľka

sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne posúdenie nároku

na náhradu trov konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd

potvrdil uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. z 13. augusta 2015,

ktorým tento žalobkyni uložil povinnosť uhradiť žalovanej náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 60,60 €, boli porušené označené práva sťažovateľky.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „vo veci rozhodoval podľa

ustanovení ..., účinného od 1. júla 2016...,

keďže podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého

ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej konštatoval,

že „sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keď nezistil žiaden

dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie pojatou súdom prvej inštancie

do odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Súdom prvej inštancie citované ust. účinné ku dňu

vydania napadnutého uznesenia... bolo legislatívnym vyjadrením pravidla, podľa ktorého

žiaden z účastníkov konania skončeného zastavením nemal právo na náhradu jeho trov.

Citované ust. zakotvovalo však až dve výnimky z takéhoto pravidla.

Podstatou prvej z oboch výnimiek bola úprava, že ak niektorý z účastníkov zavinil,

že konanie sa muselo zastaviť, bol povinný uhradiť jeho trovy, kým druhú naopak zákon

vymedzoval tak, že ak sa pre správanie odporcu... vzala späť žaloba, ktorá bola podaná

dôvodne, bol povinný uhradiť trovy konania žalovaný.

Zavinenie na zastavení konania sa potom v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej

praxe súdov zásadne posudzuje len z procesného hľadiska a pričíta tomu, kto dal k takémuto

rozhodnutiu súdu podnet (takže pri späťvzatí žaloby nesie vinu na zastavení žalobkyňa), toto

ale neplatí pri správaní žalovaného v priebehu konania, fakticky donucujúcom žalobcu vziať

dôvodne podanú žalobcu späť (v snahe predísť jej zamietnutiu), kedy sa naopak usudzuje na

naplnenie podmienok podľa vety druhej Dôvod zastavenia konania

pritom súd spravidla neskúma, ak sa však uvádza dôvod nasvedčujúci priamej príčinnej

súvislosti medzi správaním žalovaného a späťvzatím inak dôvodnej žaloby, je povinnosťou

súdu urobiť si jasno, aby bolo zrejmé či sa má pri rozhodovaní o trovách zastaveného

konania rozhodovať podľa niektorej výnimky spravidla, a ak áno, podľa ktorej, alebo tu

naopak súhrn pre rozhodovanie významných okolností nasvedčuje potrebe postupu podľa

pravidla...

V prejednávanej veci si obaja účastníci, teda žalobkyňa i žalovaná náhradu trov

konania včas uplatnili. Súd prvej inštancie správne priznal náhradu trov konania žalovanej

v zmysle prvej výnimky ustanovenej vo vete prvej majúc za to,

že zastavenie konania zavinila žalobkyňa. Už z obsahu žaloby je totiž zrejmé, že žalobkyňa

sa domáhala od žalovanej časťou žaloby, ktorú následne vzala späť, zaplatenia zmluvnej

pokuty za dekódovaciu kartu č. vo výške 20 eur a za digitálny prijímač KAON

KCF 220 vo výške 66 eur. Už v odstúpení od zmluvy z 25. októbra 2011 (č. l. 5) žalobkyňa

žalovanú jednoznačne vyzvala, aby najneskôr do 7 dní od zániku platnosti zmluvy vrátila

všetky zapožičané zariadenia, s tým, že v prípade, že tieto zariadenia nevráti v uvedenej

lehote je poskytovateľ oprávnený účtovať v zmysle Všeobecných podmienok a cenníka

jednorazovú zmluvnú pokutu a náhradu škody...

Odvolací súd považoval námietky žalobkyne v jej odvolaní za irelevantné. Nestotožnil

sa s názorom žalobkyne o povinnosti súdu prvej inštancie posúdiť nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty ako nárok na náhradu škody. Takto extenzívny výklad zásady iura novit

curia, teda súd pozná právo je neprijateľným, súd musí vychádzať zo skutkových okolností

uvedených v žalobe, žalobkyňa až v podaní z 12. novembra 2014..., teda po späťvzatí žaloby

v časti zaplatenia 86 eur... prvýkrát uvádza, že žalobou v späťvzatej časti nepožadovala

zmluvnú pokutu, ale náhradu hodnoty zariadení. Takúto zmenu právnej kvalifikácie

považuje odvolací súd za účelovú, vedenú snahou získať náhradu trov konania. Taktiež

nebolo možné súhlasiť s nedodržaním princípu právnej istoty, keď konanie, na ktoré

odvolateľka poukazuje (konanie vedené pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.

) je skutkovo odlišným.“.

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania

Okresného súdu Piešťany) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným

predmetom napadnutého rozhodnutia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku

akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita

namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie a . ods. 1 dohovoru

ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozhodnutím a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu

a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov

v opravnom konaní (podobne aj , ). Navyše, obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ). V nadväznosti na uvedené

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd vzhľadom na hodnotu sporu (60,60 €) konštatuje, že ide o prípad

posudzovaný ako tzv. bagateľná vec ( ,

resp. ), kde vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadov už samotný predmet sporov v predmetných konaniach zakladá

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porovnaj najmä ,

ako aj , , , ) dôvod

na odmietnutie sťažností pri ich predbežnom prerokovaní z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa vo veciach bagateľných

prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré

sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne

(porovnaj ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu

s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porovnaj nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , bod 27).

Takéto vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu zásahu

kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd navyše

v napadnutom uznesení vzhľadom na predmet rozhodovania (náhrada trov právneho

zastúpenia) nenašiel.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017