Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 589/2017
PDF · 432.4 KB
No categories available
II. ÚS 589/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval
- sťažnosť , , sťažnosť ,
, a sťažnosť , , všetci zastúpení
advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a) postupom Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica) v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-
463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazom na použitie informačno-technických
prostriedkov zo 14. septembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 30/2013 a jeho
rozsudkom zo 16. septembra 2015 a
b) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 6/2016 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016, ako aj
- sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- postupom Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica) v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-
463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazom na použitie informačno-technických
prostriedkov zo 14. septembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 30/2013 a jeho
rozsudkom zo 16. septembra 2015, a takto
rozhodol:
1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 56/2017
a sp. zn. Rvp 57/2017 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 56/2017.
2. Sťažnosť , , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
11. januára 2017 doručené sťažnosti , a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietajú:
- porušenie svojho základného práva „na ochranu súkromia“ podľa čl. 19 ods. 2
a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. čl. 10 ods. 2
a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1
a 2 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom
Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica) (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazmi
na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008 a
- porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu súkromia
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. BB-3 T 30/2013 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2015 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 6/2016 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016.
Dňa 10. júla 2017 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva „na ochranu
súkromia“ podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, resp. čl. 10 ods. 2 a čl. 13 listiny,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny
a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva
na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazmi
na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.
Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. ÚS 19/2017 z 20. septembra 2017 v záujme
hospodárnosti konania spojil sťažnosti a vedené
pod sp. zn. Rvp 1239/2017 a sp. zn. Rvp 56/2017 na spoločné konanie z dôvodu
ich skutkovej súvislosti v časti, ktorou namietajú porušenie svojich označených práv
podľa ústavy, dohovoru a listiny postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464
a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.
Uznesením sp. zn. PLs. ÚS 21/2017 z 20. septembra 2017 ústavný súd v záujme
hospodárnosti konania spojil aj sťažnosti a
vedené pod sp. zn. Rvp 58/2017 a sp. zn. Rvp 56/2017 na spoločné konanie z dôvodu
ich skutkovej súvislosti.
Ústavný súd skôr ako poukáže na argumentáciu sťažovateľov a sťažovateľky
odôvodňujúcu porušenie ich označených práv, považuje za potrebné uviesť, že sťažnosti
sťažovateľov ( , a , pozn.) sú úplne identické.
Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľky, táto je s menšími odchýlkami totožná so sťažnosťami
sťažovateľov len v časti, v ktorej namietajú porušenie svojich označených práv
podľa ústavy, dohovoru a listiny postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464
a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli napadnutým rozsudkom
špecializovaného trestného súdu zo 16. septembra 2015 okrem iného uznaní za vinných:
- sťažovateľ v bodoch I, II, III, IV a V rozsudku z pokračovacieho
zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, v bodoch I a V rozsudku v jednočinnom
súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona,
- sťažovateľ v bodoch II, III, IV, VI, VII a VIII rozsudku
z pokračovacieho zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného
zákona, v bodoch II, III, IV, VI, VII rozsudku spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona a v bodoch VI a VII rozsudku v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom
prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, v bodoch VI a VII rozsudku
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona,
- sťažovateľ v bodoch IV, V, VII a VIII rozsudku z pokračovacieho
zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, v bodoch IV,
V, VII rozsudku spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, v bodoch V, VII a VIII
rozsudku v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1 a 2 Trestného zákona, v bodoch V a VII rozsudku spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona, za čo bol každému zo sťažovateľov podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona
s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložený
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a šesť mesiacov nepodmienečne a podľa
§ 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona boli na výkon uloženého trestu zaradení do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona špecializovaný trestný súd sťažovateľovi uložil
aj peňažné tresty v sume 200 € ( , pozn.), 350 € ( , pozn.) a 500 €
( , pozn.) a podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon
peňažných trestov mohol byť zo strany sťažovateľov úmyselne zmarený, uložil
im aj náhradné tresty odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov ( , pozn.), troch
mesiacov ( , pozn.) a štyroch mesiacov ( , pozn.).
Podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona bol sťažovateľom uložený tiež trest zákazu
činnosti vykonávať funkciu colníka na päť rokov.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 10. novembra 2016 podľa § 321 ods. 1
písm. d) a e) a ods. 2 Trestného poriadku rozsudok špecializovaného trestného súdu
zo 16. septembra 2016 v odsudzujúcej časti zrušil vo výroku o vine, a tým aj vo výroku
o treste a na podklade § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľov uznal za vinných:
- v bodoch I, II, III, IV a V rozsudku z pokračovacieho prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a v bodoch I a V rozsudku v jednočinnom
súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona,
- v bodoch II, III, IV, VI, VII, VIII rozsudku z pokračovacieho
prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a v bodoch VI, VII rozsudku
v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2
Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona,
- v bodoch IV, V, VII, VIII rozsudku z pokračovacieho prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,
v bodoch IV, V a VII spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a v bodoch V, VII
a VIII rozsudku v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa
§ 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, v bodoch V a VII spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona, za čo im uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona najvyšší súd sťažovateľom uložil aj peňažné
tresty v sume 200 € ( , pozn.), 350 € ( , pozn.) a 500 € (
, pozn.) a podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažných
trestov mohol byť zo strany sťažovateľov úmyselne zmarený, uložil im aj náhradné tresty
odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov ( , pozn.), troch mesiacov (
, pozn.) a štyroch mesiacov ( , pozn.).
Podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona bol sťažovateľom uložený tiež trest zákazu
činnosti spočívajúci v zákaze výkonu zamestnania, povolania, funkcie alebo takých
činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa vo výmere päť rokov.
Zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom
Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 28/2012 z 11. mája 2017
právoplatným 26. júna 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) podľa § 285 písm. a)
Trestného poriadku oslobodená spod obžaloby v bode 1, 2 a 3 pre skutky právne
kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou
spolupáchateľstva podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že sa stali
skutky, pre ktoré bola obžalovaná. Sťažovateľka z dôvodu spresnenia informácií uvádza,
že prokurátor tento rozsudok nenapadol opravným prostriedkom.
Sťažovatelia a sťažovateľka uvádzajú, že počas celého prebiehajúceho
trestného konania v ich veciach namietali nezákonnosť príkazov (rozhodnutí) na použitie
informačno-technických prostriedkov, na základe ktorých boli vyhotovené nezákonné
obrazovo-zvukové záznamy, ich prepisy a preklady, avšak márne.
Sťažovateľka k veci uvádza, že v rozsudku okresného súdu je na strane 12 uvedené:
„... Podľa názoru súdu, títo obžalovaní nespáchali svojím konaním trestné činy
a to s prihliadnutím na to, že odposluchy, resp. kamerové záznamy neboli vykonané v súlade
so zákonom...“ Tento rozsudok okresného súdu sa odvoláva aj na rozsudok okresného
súdu sp. zn. 1 T 42/2014 z 8. septembra 2016, ktorý v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 8 To 148/2016 z 13. marca 2017 nadobudol právoplatnosť 13. marca 2017,
pričom spoločným menovateľom tohto rozsudku okresného súdu a rozsudku okresného
súdu, ktorým bola oslobodená spod obžaloby prokurátora v otázkach tajného sledovania,
„sú tie isté (zhodné) príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, navyše
na začiatku prípravného konania išlo o spoločnú trestnú vec všetkých colníkov, ktorí
v priebehu prípravného konania boli postupne vylúčení na samostatné konania“.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 42/2014 z 8. septembra 2016 vyplýva, že okresný
súd „uvedené príkazy na vyhotovovanie obrazových zvukových a obrazovo-zvukových
záznamov považoval za nezákonné...“, pričom s týmto názorom okresného súdu sa stotožnil
aj Krajský súd v Košiciach, ktorý rozhodoval o dovolaní proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 1 T 42/2014 z 8. septembra 2016. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje
aj na rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 135/2014 z 26. januára 2016, ktorý v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 To 48/2016-606 z 8. júna 2016 nadobudol
právoplatnosť 8. júna 2016, v ktorom okresný súd napadnuté príkazy na použitie
informačno-technických prostriedkov tiež považoval za nezákonné.
Sťažovatelia v úvode svojich sťažností považujú za potrebné zdôrazniť, že „v tejto
sťažnosti v konaní pred ústavným súdom namietam výlučne (izolovane, jedine) nezákonnosť
v petite označených príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov“. Zároveň
poznamenávajú, že keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno podať len
proti taxatívne uvedeným rozhodnutiam, „medzi ktoré zjavne nepatrí rozhodnutie (príkaz)
na použitie informačno-technických prostriedkov“, nemohol v tomto prípade využiť inštitút
dovolania, a preto „zásadu subsidiarity v konaní pred ústavným súdom považujem
za splnenú“. Obdobne tento názor zastáva aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti.
Sťažovatelia k veci ďalej uvádzajú, že 25. novembra 2008 sa začalo ich nezákonné
trestné stíhanie na základe nezákonných príkazov na použitie informačno-technických
prostriedkov. Napadnuté príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov
podľa názoru sťažovateľov nespĺňajú „viaceré elementárne, pritom zákonom striktne
vyžadované kumulatívne podmienky a zároveň sú v zjavnom rozpore s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu a rovnako aj s ustálenou judikatúrou štrasburských orgánov
ochrany práv“.
Vzhľadom na to, že sťažnosti sťažovateľov a sťažovateľky sú v ďalšej časti
ich argumentácie v podstate totožné, ústavný súd bude poukazovať na ich argumenty
spoločne.
Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov vydané v konaní
špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463
zo 14. septembra 2008 vydaný na obdobie od 14. septembra 2008 do 11. decembra 2008
a pod sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 zo 14. septembra 2008 vydaný na obdobie
od 14. septembra 2008 do 11. decembra 2008 (ďalej len „príkazy na použitie informačno-
technických prostriedkov“) neobsahujú:
a) meno a priezvisko (žiadne označenie osoby ani len „v hrubých rysoch“),
sťažovatelia ani sťažovateľka v nich nie sú identifikovateľní, nie sú adresátmi týchto
príkazov,
b) vo vzťahu k ich osobám neexistuje (nie je) žiadne odôvodnenie o nejakej trestnej
činnosti, [absentuje argumentácia, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené
podmienky na zásah do ich práv na súkromie, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť
a nezákonnosť napadnutých príkazov (porušenie zásady proporcionality)],
c) ani len meno a priezvisko sudcu pre prípravné konanie – „je v nich iba parafa
a odtlačok pečiatky so štátnym znakom, číslo 22 (príkaz je pre chýbajúci údaj o titule,
funkcii, mene a priezvisku sudcu z hľadiska posúdenia jeho/ich vydania zákonným sudcom,
nepreskúmateľný).“.
Podľa názoru sťažovateľov a sťažovateľky toto sú len niektoré a ničím
nevyvrátiteľné skutočnosti, objektívne nedostatky spôsobujúce nezákonnosť a neústavnosť
napadnutých príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov proti ich osobe.
V nadväznosti na to uvádzajú, že „v každom prípade musí zásah do práva na súkromie
zo strany orgánov štátnej moci spĺňať v zmysle doktríny štrasburských orgánov ochrany
práva tri kritéria opodstatnenosti zásahu do základného práva každého jednotlivca“, medzi
ktoré patrí „legalita, legitimita a proporcionalita“. Predmetné príkazy však podľa
ich názoru nespĺňajú tieto elementárne parametre zákonnosti a ústavnosti, absentujú v nich
všetky tri zásady, preto ich nemožno preskúmať. Napriek tomu, že tieto príkazy na použitie
informačno-technických prostriedkov sa netýkali ich osoby, boli proti nim následne použité
v rámci trestného konania, a preto došlo k porušeniu nimi označených práv podľa ústavy,
listiny aj dohovoru. Okrem toho sťažovatelia zastávajú názor, že „všetky orgány verejnej
moci (orgány ochrany práv) Slovenskej republiky absolútne odignorovali nálezy ústavného
súdu (... I. ÚS 274/05, I. ÚS 117/07; III. ÚS 80/08, III. ÚS 133/2010, I. ÚS 114/2012,
III. ÚS 97/2012)“. Sťažovateľka na uvedené nálezy ústavného súdu poukazuje s tým,
že ich vo vzťahu k otázke tajného sledovania považuje za relevantné.
Sťažovatelia a sťažovateľka poukazujú tiež na to, že „jednou z extrémností
označených príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov je, že namiesto
identifikačných údajov sudcu pre prípravné konanie je pripojený nečitateľný podpis
(parafa). Už len táto skutočnosť sama o sebe a bez ďalšieho spôsobuje nepreskúmateľnosť
a nezákonnosť označených príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov.“.
Nezákonné príkazy podľa ich názoru už samy osebe automaticky a bez ďalšieho
zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-zvukových záznamov vyhotovených
na ich základe. Takto vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy nemôžu slúžiť ani
ako usvedčujúce, ale ani ako ospravedlňujúce dôkazy. Príkazy na použitie informačno-
technických prostriedkov sú základnou zákonnou podmienkou a neoddeliteľnou, organickou
súčasťou ich výstupov (v danom prípade tzv. videozáznamov, ich prepisov a prekladov),
vyhotovených, resp. vykonaných na ich základe. Žiadny orgán verejnej moci nesmie
akceptovať nezákonné príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov. V tejto
súvislosti sťažovatelia poukazujú aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 3/2011
z 26. októbra 2011 vydané v inej veci, v ktorom mal najvyšší súd uviesť: „... Nezákonné
použitie prostriedku operatívno-pátracej činnosti má za následok, že akýkoľvek výsledok
tohto nezákonného použitia nesmie byť použitý ako dôkaz, ani byť uznaný za dôkaz, pretože
takýto dôkaz je nulitný, neúčinný od samého počiatku. Dôkaz získaný v rozpore so zákonom
prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza
z obsahu nezákonne získaného dôkazu...“
Zároveň považujú za potrebné zdôrazniť, že v Trestnom poriadku absentuje
konkrétne ustanovenie o opravnom prostriedku proti vydaným rozhodnutiam (príkazom)
o tajnom sledovaní orgánmi verejnej moci. Už táto skutočnosť podľa ich názoru zakladá
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne, ako aj čl. 8 dohovoru v spojení s čl. 13
dohovoru. Vzhľadom na uvedené preto „jedine ústavný súd môže namietané príkazy
na použitie informačno-technických prostriedkov zrušiť a súčasne prikázať súdu, ktorý
nezákonné príkazy vydal, zlikvidovanie všetkých obrazovo-zvukových záznamov získaných
realizáciou nezákonných príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov,
ako aj ich prepisov a prekladov“. Sťažovatelia zároveň žiadajú ústavný súd „o priamu
aplikáciu dohovoru a z neho vyplývajúcu judikatúru“.
V ďalšej časti už nasleduje len argumentácia sťažovateľov.
Sťažovatelia k veci ďalej uvádzajú: «I napriek tomu, že proti namietaným príkazov
(rozhodnutiam) na použitie informačno-technických prostriedkov neexistuje konkrétny
prostriedok nápravy, resp. rozhodnutia (príkazy) nemohol zrušiť ani súd prvého stupňa ani
odvolací súd, legitímne som očakával, že aj v mojom prípade aspoň výstupy (obrazovo-
zvukové záznamy, preklady a prepisy) získané na základe namietaných príkazov budú
považované za nezákonné v súlade s označenou judikatúrou (nálezmi) ústavného súdu
a judikatúrou štrasburského súdu, čo sa však nestalo, čím došlo k porušeniu princípu
právnej istoty...
... Odvolací súd na strane 31 v odseku 4 uviedol, citujem: „... Senát odvolacieho
súdu sa oboznámil aj s utajovanou časťou spisu, pričom zistil, že v konkrétnom prípade
rozhodovala sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu, ktorá na
základe návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 10. septembra 2008
rozhodovala po začatí trestného stíhania vo veci a podľa § 114 ods. 1, 2 Tr. por. vydala
príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov. Nebolo teda jej povinnosťou skúmať
pri podaní návrhu, či žiadosť spĺňa náležitosti predpokladané v ustanovení § 4 ods. 3
písm. b/ zákona na ochranu pred odpočúvaním...“
... Určitý stupeň nejasnosti je už v tom, že odvolací súd sa odvoláva na § 4 ods. 3
písm. b) zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon na ochranu
pred odpočúvaním“), ktorý je jednak osobitným zákonom, pričom navyše použitie
informačno-technického prostriedku bolo v preskúmavanom prípade vydané podľa § 114
ods. 1, 2 Tr. por. a nie podľa zákona na ochranu pred odpočúvaním. Preto tvrdenie
odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou sudkyne pre prípravné konanie skúmať pri podaní
návrhu, či žiadosť spĺňa náležitosti predpokladané v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) zákona
na ochranu pred odpočúvaním, je zmätočné a právne nesprávne, pretože uvedený zákon je
v danej súvislosti neaplikovateľný. Dôkazom je i to, že v danej veci nebola podaná žiadosť
na použitie informačno-technických prostriedkov podľa zákona na ochranu pred
odpočúvaním, tak ako to nesprávne uvádza odvolací súd, ale bol podaný podnet na podanie
návrhu na vydanie príkazu na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-
zvukových záznamov podľa Tr. por., čo je zásadný rozdiel. Ide o existenciu právnej chyby
„nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“.»
Sťažovatelia tiež nesúhlasia s tvrdením najvyššieho súdu, že „návrh prokurátora bol
v danom prípade riadne odôvodnený podozrením z konkrétnej činnosti...“. Podľa ich názoru
„toto tvrdenie odvolacieho súdu je v rozpore s obsahom neodtajnených podnetov, návrhov
a príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov“. Sťažovatelia uvádzajú,
že „keďže nedošlo k odtajneniu týchto dokumentov, nemôžem v tejto časti sťažnosti uvádzať
z obsahu neodtajnených dokumentov a argumentovať, prečo sa skutkové okolnosti v nich
uvedené na mňa vôbec nevzťahovali. Môžem uviesť iba toľko, že skutky vymedzené
v podnetoch, návrhoch a príkazoch na použitie informačno-technických prostriedkov
v porovnaní so skutkami, ktoré sa mne v podanej obžalobe kládli za vinu ako i v rozsudkoch
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nie sú vôbec zhodné, a to ani približne (nijako).“.
Obdobne sťažovatelia uvádzajú, že sa nemôžu bližšie vyjadriť ani k ďalšiemu vyjadreniu
najvyššieho súdu, ktoré mal v napadnutom rozsudku uviesť: „... K tomu odvolací senát
uvádza, že určité nepresnosti v súvislosti so znením podnetu na podanie návrhu
na vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov v návrhu
prokurátora na ich vydanie a vydanom príkaze sudkyne vznikli, ale podstata a totožnosť
skutku boli zachované...“ Ani s týmto vyjadrením najvyššieho súdu však nesúhlasia.
Sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd mal v napadnutom rozsudku tiež uviesť:
„... Neuvedenie mena a priezviska sudcu, ktorý príkaz vydal je síce nedostatkom, ale iba
formálnym a odstrániteľným. Nespôsobuje nepreskúmateľnosť z hľadiska, či bol vydaný
zákonným sudcom...“ Podľa názoru sťažovateľov však „... odvolací súd odignoroval
rozhodovaciu činnosť a ustálenú judikatúru ústavného súdu a konštantnú judikatúru ESĽP
v otázkach tajného sledovania orgánmi verejnej moci. Odvolací súd rozhodol v zjavnom
rozpore s nálezom ústavného súdu zo dňa 20. 11. 2012, sp. zn. III. ÚS 97/2012... konal
nesprávne a nezákonne, keď v otázkach identifikácie sudcu (nečitateľného podpisu,
anonymného sudcu) na namietaných príkazoch o tajnom sledovaní sa neopieral
o predbežnú (prejudiciálnu) otázku, ktorú už vyriešil ústavný súd v citovanom náleze.
Bez ohľadu, že následky nečitateľného podpisu vyriešil ústavný súd v citovanom náleze,
treba uviesť aj ďalšiu zásadnú skutočnosť, vyplývajúcu priamo z príslušných ustanovení
Tr. por., ktorú odvolací súd opomenul. Požiadavka, aby priamo na príkaze bolo uvedené
meno a priezvisko sudcu, ktorý príkaz vydal, vyplýva nielen z citovaného nálezu ústavného
súdu, ale priamo zo zákona a preto neuvedenie týchto údajov do príkazu spôsobuje jeho
nezákonnosť... Nad rámec možno uviesť, že už laickej verejnosti (bez právnického
vzdelania) je známe, že každé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým sa zasahuje
do základných práv a slobôd garantovaných ústavou a medzinárodnými dokumentmi, musí
spĺňať základné náležitosti. Jedným z elementárnych parametrov každého rozhodnutia
je riadna identifikácia osoby, ktorá rozhodnutie vydala. Takáto identifikácia musí vyplývať
priamo z rozhodnutia. O to viac to platí pri rozhodnutí o tajnom sledovaní, keďže
na základe takého rozhodnutia sa mimoriadne závažným spôsobom zasahuje do základných
práv a slobôd – do práva na súkromie. Primárne ide o porušené základného práva
garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny – nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi.“.
Sťažovatelia opakovane namietajú, že najvyšší súd odignoroval už spomenuté nálezy
ústavného súdu, pričom ani neuviedol, prečo tak konal. Zastávajú preto názor, že z tohto
pohľadu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nedostatočné.
Sú presvedčení, že najvyšší súd aj špecializovaný trestný súd mali „dať presvedčivú
a preskúmateľnú odpoveď, prečo sa odchýlil (odklonil) od konštantnej judikatúry ústavného
súdu, ktorý si v otázkach tajného sledovania osvojil judikatúru ESĽP, a prečo sa s jeho
nálezmi ako ani s judikatúrou ESĽP argumentačne nevyrovnal...
... Rozhodnutiu súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu chýba preskúmateľná
právna úvaha, a preto považujem napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné
pre nedostatok transparentných dôvodov. Nevysvetliť, prečo súd prvého stupňa ako
i odvolací súd konal v tak závažnej otázke akou tajné sledovanie bezo sporu je, v zjavnom
rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu a judikatúrou ESĽP, ktoré už predbežné
otázky k nezákonnosti tajného sledovania vyriešili vo svojej mnohopočetnej judikatúre,
zakladá aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a súčasne
aj osobitne hrubé porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na spravodlivé súdne konanie a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Sťažovatelia tiež uvádzajú, že «odvolací súd na strane 34 v odseku 1 veta prvá a
druhá uviedol, citujem: „... Čo sa týka nálezu ústavného súdu, na ktorý poukazovali
obžalovaní vo svojom odvolaní, senát odvolacieho súdu pripomína, že bol vydaný v úplne
inej veci. Nešlo o nález, ktorý sa zaoberal trestnou činnosťou obžalovaných. Nešlo ani o
rozhodnutie Pléna Ústavného súdu SR, preto v prerokúvanej veci nie je odvolací senát
týmto nálezom viazaný...“
... Táto argumentácia odvolacieho súdu je nejasná a nepreskúmateľná už z viacerých
vyššie uvedených dôvodov, ale aj preto, že nie je podstatné, že nález ústavného súdu zo dňa
20.11.2012, sp. zn. III. ÚS 97/2012 sa nezaoberá mojou trestnou činnosťou a nie sú dôležité
ani skutkové okolnosti. Jediné a podstatné je, že ústavný súd rozhodol a zdôraznil, že
akékoľvek následné zisťovanie konkrétnej osoby zákonného sudcu nič nemení na jeho
nepreskúmateľnosti od samého začiatku. Som toho názoru, že odvolací súd pri plnení
revíznej povinnosti porušil zákon v ustanoveniach § 317 Tr. por...».
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu
zo 16. septembra 2015 sťažovatelia zastávajú názor, že tento „je založený na základe
neústavných a nezákonných príkazoch na použitie informačno-technických prostriedkov“.
V závere uvádzajú, že «Z rozhodovacej činnosti (z nálezu) Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že „... nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie
telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy a čl. 13
listiny, kde je to výslovne uvedené, ako aj podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková
republika Nemecko zo 6. septembra 1978). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba
u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto
linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú (Huvig a Kruslin c. Francúzsko
z 24. apríla 1990)...“ Pre doplnenie možno uviesť, že za zásah do súkromia sa nepovažuje
iba odpočúvanie telefonických hovorov ale aj napríklad vyhotovovanie obrazových,
zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa platného Tr. por. Inými slovami,
ak orgány verejnej moci použijú pri výkone svojej činnosti informačno-technické
prostriedky, bez ohľadu na ich druh, takéto použitie sa vždy považuje za zásah do súkromia.
Z hľadiska logického poradia tajnému sledovaniu bez ohľadu na jeho druh predchádzajú
príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, resp. rozhodnutia, ktorými sa
povoľuje tajné sledovanie orgánmi verejnej moci.».
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„• Základné právo sťažovateľa na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22
ods. 1 a ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 13,
na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1
listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na ochranu súkromia
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, postupom
a rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica ako predchodcu
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaniach
vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz na použitie informačno-
technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008
do 11. 12. 2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie informačno-
technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008
do 11. 12. 2008), bolo porušené.
• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica ako
predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica – príkaz
na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463,
vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.
• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku... – príkaz na použitie informačno-
technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný dňa 14. 09. 2008
na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.
• Ústavný súd Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica prikazuje zabezpečiť zlikvidovanie všetkých obrazovo-zvukových záznamov
získaných realizáciou nezákonných príkazov na použitie informačno-technických
prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459- 01/08-Ntt-463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie
od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný
dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, ako aj ich prepisov
a prekladov.
• Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
100.000,- € (slovom sto tisíc eur), ktoré je Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica ul. Skuteckého 10, 974 01 Banská Bystrica, povinný vyplatiť sťažovateľovi
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
• Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8
ods. 1 a 2, čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 To 6/2016 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016 porušené bolo.
• Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2016, sp. zn.
5 To 6/2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
• Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a
2, čl. 13 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3T 30/2013 a jeho rozsudkom z 16. septembra
2015 porušené bolo.
• Rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica
z 16. septembra 2015, sp. zn. BB – 3 T 30/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
• Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je
splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu
sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD.“
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„• Základné práva sťažovateľky na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22
ods. 1 a ods. 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 13,
na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1
listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na ochranu súkromia
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru,
postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako
predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica
v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz na použitie
informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14.09.2008 na obdobie od 14. 09. 2008
do 11. 12. 2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie informačno-
technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12.
2008), boli porušené.
• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica
ako predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica –
príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-
463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, sa zrušuje.
• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica ako
predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica – príkaz
na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464,
vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, sa zrušuje.
• Ústavný súd Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica prikazuje zabezpečiť zlikvidovanie všetkých obrazovo-zvukových záznamov
získaných realizáciou nezákonných príkazov na použitie informačno-technických
prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie
od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný dňa
14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, ako aj ich prepisov a prekladov.
• Ústavný súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 43.000 € (slovom
štyridsaťtri tisíc eur) sťažovateľke, ktoré je Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica ul. Skuteckého 10, 974 01 Banská Bystrica, povinný vyplatiť sťažovateľke
na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
• Ústavný súd sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá
je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu
sťažovateľov.“
Sťažovatelia aj sťažovateľka výšku primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodňujú tým, že prípadné konštatovanie porušenia ich označených práva „nebude
dostatočným zadosťučinením extrémne nezákonného zásahu do súkromia, nesplnením ani
jednej z elementárnych náležitostí rozhodnutia – označených príkazov na použitie
informačno-technických prostriedkov...“. Na základe týchto nezákonných príkazov
na použitie informačno-technických prostriedkov boli extrémne dlhú dobu (osem rokov,
pozn.) nezákonne trestne stíhaní a v prípade sťažovateľov aj odsúdení.
Podľa ich názoru „v dôsledku dlhotrvajúceho trestného konania a akceptácie
nezákonných príkazov (rozhodnutí) na použitie informačno-technických prostriedkov proti
mojej osobe došlo nielen k nelegálnemu zásahu do... súkromia, ale i k zhoršeniu...
zdravotného stavu, rodinných pomerov, k strate zamestnania (prepustenie zo služobného
pomeru colníka), k strate známych a k odsúdeniu okolím...“. Sťažovatelia a sťažovateľka
uvádzajú, že spôsob zásahu do súkromia otriasol ich dôverou v dodržiavanie základných
princípov právneho štátu políciou, prokuratúrou a súdmi v Slovenskej republike. „Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia je v danom prípade dôvodné, pretože porušenie
označených základných práv nemožno napraviť či odstrániť ani zrušením namietaných
príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, čo znamená, že neprichádza
do úvahy uvedenie do pôvodného stavu, pretože k zásahu do môjho práva na súkromie
už došlo a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do predošlého stavu...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom predbežného prerokovania sťažností je sťažovateľmi a sťažovateľkou
namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny
a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného
trestného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-
ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov
zo 14. septembra 2008 a zároveň aj sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru
postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 30/2013
a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 6/2016 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016.
II.1 K spojeniu sťažností na spoločné konanie
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Podľa prvej vety § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán.
Z obsahu sťažností , a
(vedených v spoločnom konaní pod sp. zn. Rvp 56/2017) a z obsahu sťažnosti
(vedenej pod sp. zn. Rvp 57/2017) vyplýva, že všetci štyria menovaní sťažovatelia
na základe vzájomne zhodnej argumentácie namietajú porušenie tých istých práv,
ku ktorému malo dôjsť v tom istom trestnom konaní proti nim vedenom (resp. v jeho
jednotlivých štádiách, pozn.). Sťažovatelia sú zároveň zastúpení tým istým právnym
zástupcom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania rozhodol, že veci ním vedené
pod sp. zn. Rvp 56/2017 a sp. zn. Rvp 57/2017 spája na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 56/2017.
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov a sťažovateľky
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2,
čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13
dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464
a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008
Sťažovatelia a sťažovateľka žiadajú vo svojich sťažnostiach vysloviť porušenie
ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1
a 2 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a ich
príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.
Podľa názoru sťažovateľov a sťažovateľky napadnuté príkazy na použitie
informačno-technických prostriedkov sú nezákonné, neústavné a nepreskúmateľné, pretože
„nespĺňajú viaceré elementárne, pritom zákonom striktne vyžadované kumulatívne
podmienky a zároveň sú v zjavnom rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
a rovnako aj s ustálenou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv“, a preto
aj samotné obrazovo-zvukové záznamy, ktoré boli na ich podklade vyhotovené,
sú nezákonné a nemožno ich v trestnom konaní použiť ako usvedčujúce, ale ani ako
ospravedlňujúce dôkazy a žiadny orgán verejnej moci ich nesmie akceptovať. Vzhľadom
na uvedené došlo v napadnutom konaní k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti
na to aj k porušeniu ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1
ústavy, čl. 10 ods. 2, čl. 13 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru,
a keďže sťažovatelia a sťažovateľka nemajú žiadny účinný prostriedok nápravy proti týmto
príkazom, došlo aj k porušeniu ich práva podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na princíp subsidiarity právomoci ústavného
súdu zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, tiež II. ÚS 602/2015).
Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného
práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že sťažovatelia
aj sťažovateľka mali účinnú možnosť namietať zákonnosť vydaných príkazov na použitie
informačno-technických prostriedkov v konaní pred všeobecnými súdmi a na tom podklade
aj zákonnosť získaného dôkazného materiálu a z nich získaných dôkazov. Je v prvom rade
v právomoci všeobecných súdov konajúcich v konkrétnej trestnej veci preskúmať, či príkaz
na použitie informačno-technických prostriedkov spĺňa náležitosti dané príslušným
zákonným ustanovením, a následne posúdiť, či boli informačno-technické prostriedky
použité v súlade s vydaným príkazom, a v prípade, ak by to tak nebolo, tak to má
jednoznačne za následok nepoužiteľnosť získaného dôkazu v trestnom konaní. Navyše,
aj z jednotlivých sťažností sťažovateľov a sťažovateľky vyplýva, že sťažovatelia,
ako aj sťažovateľka počas celého prebiehajúceho trestného konania v ich veciach namietali
nezákonnosť príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, na základe ktorých
boli vyhotovené nezákonné obrazovo-zvukové záznamy, ich prepisy a preklady, pričom
zo spisovej dokumentácie týkajúcej sa jednotlivých sťažovateľov a sťažovateľky vyplýva,
že vo veci konajúce súdy sa týmito ich námietkami aj zaoberali.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov a sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a č. 13 dohovoru postupom
špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 30/2013 a jeho
rozsudkom zo 16. septembra 2015
V súlade s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle
ktorého ak je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo
rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní
odmietne pre nedostatok svojej právomoci, postupoval ústavný súd aj pri posudzovaní tejto
časti sťažnosti.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom v petite svojich sťažností žiadajú vysloviť porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru
postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 30/2013
a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2015, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnutý
rozsudok špecializovaného trestného súdu, pretože príslušným súdom na poskytnutie
ochrany proti namietanému porušeniu označených práv sťažovateľmi bol v odvolacom
konaní najvyšší súd. Sťažovatelia právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku
špecializovaného trestného súdu využili a najvyšší súd o ňom riadne rozhodol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá právomoc ani na prerokovanie sťažnosti
v časti, ktorá smeruje proti postupu špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. zn. BB-3 T 30/2013 a jeho rozsudku zo 16. septembra 2015, a preto
sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 6/2016 a jeho rozsudkom
z 10. novembra 2016
Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú vysloviť aj porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 6/2016 a jeho rozsudkom
z 10. novembra 2016.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie vedenej vo veci sťažovateľov zistil,
že sťažovatelia ešte pred podaním ich sťažností ústavnému súdu v predmetnej veci podali
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie cestou špecializovaného trestného
súdu (3. januára 2017, pozn.) z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného
poriadku, obsahom ktorého bola v časti relevantnej pre toto konanie totožná argumentácia,
akou odôvodňujú aj porušenie svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru. Navyše,
v čase podania sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu nebolo ešte o ich dovolaní
právoplatne rozhodnuté.
Trestný poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorého
účelom je náprava procesných a hmotnoprávnych pochybení v právoplatne skončených
konaniach a ktorý sú sťažovatelia oprávnení využiť na posúdenie podstatnej časti
ich argumentácie, preto až preskúmaním namietaných právnych pochybení príslušným
súdom v trestnom konaní možno posúdiť sťažovateľmi namietané porušenie princípov
spravodlivého súdneho konania, a tým aj porušenie ich základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru v konaní pred ústavným súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená
samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
(IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 420/2011).
Vzhľadom na uvedené, keďže v predmetnej veci v čase podania sťažnosti
sťažovateľov ústavnému súdu existoval iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľov, ich sťažnosti podané
ústavnému súdu možno považovať za predčasne podané (na veci nič nemení, že najvyšší
súd medzičasom už o dovolaní sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn. 2 TdoV 1/2017
z 24. mája 2017, pozn.). Za danej situácie v prípade, ak by ústavný súd prípadne prijal
sťažnosť na ďalšie konanie, došlo by k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu,
keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –
najvyšší súd a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014,
IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci,
čo by malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu.
Ako už bolo uvedené, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
ochranu základných práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecný súd
(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať
aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať
pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy,
ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania
(napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 197/08).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
za predčasne podanú, a teda podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za neprípustnú.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tejto časti rozhodnutia ústavný súd v záujme právnej istoty
sťažovateľov poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov,
keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53 a 54).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov a sťažovateľky uplatnenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2017