Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 589/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval

- sťažnosť , , sťažnosť ,

, a sťažnosť , , všetci zastúpení

advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a , , , a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a) postupom Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica) v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-

463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazom na použitie informačno-technických

prostriedkov zo 14. septembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. septembra 2015 a

b) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016, ako aj

- sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2,

a , , ,

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica) v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-

463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazom na použitie informačno-technických

prostriedkov zo 14. septembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. septembra 2015, a takto

rozhodol:

1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosť , , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

11. januára 2017 doručené sťažnosti , a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietajú:

- porušenie svojho základného práva „na ochranu súkromia“ podľa čl. 19 ods. 2

a a 2 (ďalej len „“), resp.

a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. listiny a základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa , resp. listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1

a 2 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom

Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica) (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazmi

na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008 a

- porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu súkromia

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2015 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016.

Dňa 10. júla 2017 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva „na ochranu

súkromia“ podľa a a 2 , resp. a listiny,

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. listiny

a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , resp.

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva

na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazmi

na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. z 20. septembra 2017 v záujme

hospodárnosti konania spojil sťažnosti a vedené

pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie z dôvodu

ich skutkovej súvislosti v časti, ktorou namietajú porušenie svojich označených práv

podľa , dohovoru a listiny postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464

a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.

Uznesením sp. zn. PLs. z 20. septembra 2017 ústavný súd v záujme

hospodárnosti konania spojil aj sťažnosti a

vedené pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie z dôvodu

ich skutkovej súvislosti.

Ústavný súd skôr ako poukáže na argumentáciu sťažovateľov a sťažovateľky

odôvodňujúcu porušenie ich označených práv, považuje za potrebné uviesť, že sťažnosti

sťažovateľov ( , a , pozn.) sú úplne identické.

Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľky, táto je s menšími odchýlkami totožná so sťažnosťami

sťažovateľov len v časti, v ktorej namietajú porušenie svojich označených práv

podľa , dohovoru a listiny postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464

a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli napadnutým rozsudkom

špecializovaného trestného súdu zo 16. septembra 2015 okrem iného uznaní za vinných:

- sťažovateľ v bodoch I, II, III, IV a V rozsudku z pokračovacieho

zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2

písm. a) s poukazom na

spolupáchateľstvom podľa , v bodoch I a V rozsudku v jednočinnom

súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného

zákona spolupáchateľstvom podľa ,

- sťažovateľ v bodoch II, III, IV, VI, VII a VIII rozsudku

z pokračovacieho zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. a) a ods. 2 písm. a) s poukazom na Trestného

zákona, v bodoch II, III, IV, VI, VII rozsudku spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného

zákona a v bodoch VI a VII rozsudku v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom

prijímania úplatku podľa a , v bodoch VI a VII rozsudku

spolupáchateľstvom podľa ,

- sťažovateľ v bodoch IV, V, VII a VIII rozsudku z pokračovacieho

zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2

písm. a) s poukazom na , v bodoch IV,

V, VII rozsudku spolupáchateľstvom podľa , v bodoch V, VII a VIII

rozsudku v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329

ods. 1 a 2 , v bodoch V a VII rozsudku spolupáchateľstvom podľa

, za čo bol každému zo sťažovateľov podľa

s použitím , , a uložený

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a šesť mesiacov nepodmienečne a podľa

boli na výkon uloženého trestu zaradení do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa špecializovaný trestný súd sťažovateľovi uložil

aj peňažné tresty v sume 200 € ( , pozn.), 350 € ( , pozn.) a 500 €

( , pozn.) a podľa pre prípad, že by výkon

peňažných trestov mohol byť zo strany sťažovateľov úmyselne zmarený, uložil

im aj náhradné tresty odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov ( , pozn.), troch

mesiacov ( , pozn.) a štyroch mesiacov ( , pozn.).

Podľa a bol sťažovateľom uložený tiež trest zákazu

činnosti vykonávať funkciu colníka na päť rokov.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 10. novembra 2016 podľa § 321 ods. 1

písm. d) a e) a ods. 2 rozsudok špecializovaného trestného súdu

zo 16. septembra 2016 v odsudzujúcej časti zrušil vo výroku o vine, a tým aj vo výroku

o treste a na podklade sťažovateľov uznal za vinných:

- v bodoch I, II, III, IV a V rozsudku z pokračovacieho prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

spolupáchateľstvom podľa a v bodoch I a V rozsudku v jednočinnom

súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného

zákona spolupáchateľstvom podľa ,

- v bodoch II, III, IV, VI, VII, VIII rozsudku z pokračovacieho

prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona spolupáchateľstvom podľa a v bodoch VI, VII rozsudku

v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2

spolupáchateľstvom podľa ,

- v bodoch IV, V, VII, VIII rozsudku z pokračovacieho prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ,

v bodoch IV, V a VII spolupáchateľstvom podľa a v bodoch V, VII

a VIII rozsudku v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa

a , v bodoch V a VII spolupáchateľstvom podľa

, za čo im uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa najvyšší súd sťažovateľom uložil aj peňažné

tresty v sume 200 € ( , pozn.), 350 € ( , pozn.) a 500 € (

, pozn.) a podľa pre prípad, že by výkon peňažných

trestov mohol byť zo strany sťažovateľov úmyselne zmarený, uložil im aj náhradné tresty

odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov ( , pozn.), troch mesiacov (

, pozn.) a štyroch mesiacov ( , pozn.).

Podľa a bol sťažovateľom uložený tiež trest zákazu

činnosti spočívajúci v zákaze výkonu zamestnania, povolania, funkcie alebo takých

činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa vo výmere päť rokov.

Zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom

Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. mája 2017

právoplatným 26. júna 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) podľa § 285 písm. a)

oslobodená spod obžaloby v bode 1, 2 a 3 pre skutky právne

kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou

spolupáchateľstva podľa , a

s poukazom na , pretože nebolo dokázané, že sa stali

skutky, pre ktoré bola obžalovaná. Sťažovateľka z dôvodu spresnenia informácií uvádza,

že prokurátor tento rozsudok nenapadol opravným prostriedkom.

Sťažovatelia a sťažovateľka uvádzajú, že počas celého prebiehajúceho

trestného konania v ich veciach namietali nezákonnosť príkazov (rozhodnutí) na použitie

informačno-technických prostriedkov, na základe ktorých boli vyhotovené nezákonné

obrazovo-zvukové záznamy, ich prepisy a preklady, avšak márne.

Sťažovateľka k veci uvádza, že v rozsudku okresného súdu je na strane 12 uvedené:

„... Podľa názoru súdu, títo obžalovaní nespáchali svojím konaním trestné činy

a to s prihliadnutím na to, že odposluchy, resp. kamerové záznamy neboli vykonané v súlade

so zákonom...“ Tento rozsudok okresného súdu sa odvoláva aj na rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 8. septembra 2016, ktorý v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 13. marca 2017 nadobudol právoplatnosť 13. marca 2017,

pričom spoločným menovateľom tohto rozsudku okresného súdu a rozsudku okresného

súdu, ktorým bola oslobodená spod obžaloby prokurátora v otázkach tajného sledovania,

„sú tie isté (zhodné) príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, navyše

na začiatku prípravného konania išlo o spoločnú trestnú vec všetkých colníkov, ktorí

v priebehu prípravného konania boli postupne vylúčení na samostatné konania“.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2016 vyplýva, že okresný

súd „uvedené príkazy na vyhotovovanie obrazových zvukových a obrazovo-zvukových

záznamov považoval za nezákonné...“, pričom s týmto názorom okresného súdu sa stotožnil

aj Krajský súd v Košiciach, ktorý rozhodoval o dovolaní proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 8. septembra 2016. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje

aj na rozsudok okresného súdu sp. zn. z 26. januára 2016, ktorý v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -606 z 8. júna 2016 nadobudol

právoplatnosť 8. júna 2016, v ktorom okresný súd napadnuté príkazy na použitie

informačno-technických prostriedkov tiež považoval za nezákonné.

Sťažovatelia v úvode svojich sťažností považujú za potrebné zdôrazniť, že „v tejto

sťažnosti v konaní pred ústavným súdom namietam výlučne (izolovane, jedine) nezákonnosť

v petite označených príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov“. Zároveň

poznamenávajú, že keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno podať len

proti taxatívne uvedeným rozhodnutiam, „medzi ktoré zjavne nepatrí rozhodnutie (príkaz)

na použitie informačno-technických prostriedkov“, nemohol v tomto prípade využiť inštitút

dovolania, a preto „zásadu subsidiarity v konaní pred ústavným súdom považujem

za splnenú“. Obdobne tento názor zastáva aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

Sťažovatelia k veci ďalej uvádzajú, že 25. novembra 2008 sa začalo ich nezákonné

trestné stíhanie na základe nezákonných príkazov na použitie informačno-technických

prostriedkov. Napadnuté príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov

podľa názoru sťažovateľov nespĺňajú „viaceré elementárne, pritom zákonom striktne

vyžadované kumulatívne podmienky a zároveň sú v zjavnom rozpore s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu a rovnako aj s ustálenou judikatúrou štrasburských orgánov

ochrany práv“.

Vzhľadom na to, že sťažnosti sťažovateľov a sťažovateľky sú v ďalšej časti

ich argumentácie v podstate totožné, ústavný súd bude poukazovať na ich argumenty

spoločne.

Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov vydané v konaní

špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463

zo 14. septembra 2008 vydaný na obdobie od 14. septembra 2008 do 11. decembra 2008

a pod sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 zo 14. septembra 2008 vydaný na obdobie

od 14. septembra 2008 do 11. decembra 2008 (ďalej len „príkazy na použitie informačno-

technických prostriedkov“) neobsahujú:

a) meno a priezvisko (žiadne označenie osoby ani len „v hrubých rysoch“),

sťažovatelia ani sťažovateľka v nich nie sú identifikovateľní, nie sú adresátmi týchto

príkazov,

b) vo vzťahu k ich osobám neexistuje (nie je) žiadne odôvodnenie o nejakej trestnej

činnosti, [absentuje argumentácia, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené

podmienky na zásah do ich práv na súkromie, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť

a nezákonnosť napadnutých príkazov (porušenie zásady proporcionality)],

c) ani len meno a priezvisko sudcu pre prípravné konanie – „je v nich iba parafa

a odtlačok pečiatky so štátnym znakom, číslo 22 (príkaz je pre chýbajúci údaj o titule,

funkcii, mene a priezvisku sudcu z hľadiska posúdenia jeho/ich vydania zákonným sudcom,

nepreskúmateľný).“.

Podľa názoru sťažovateľov a sťažovateľky toto sú len niektoré a ničím

nevyvrátiteľné skutočnosti, objektívne nedostatky spôsobujúce nezákonnosť a neústavnosť

napadnutých príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov proti ich osobe.

V nadväznosti na to uvádzajú, že „v každom prípade musí zásah do práva na súkromie

zo strany orgánov štátnej moci spĺňať v zmysle doktríny štrasburských orgánov ochrany

práva tri kritéria opodstatnenosti zásahu do základného práva každého jednotlivca“, medzi

ktoré patrí „legalita, legitimita a proporcionalita“. Predmetné príkazy však podľa

ich názoru nespĺňajú tieto elementárne parametre zákonnosti a ústavnosti, absentujú v nich

všetky tri zásady, preto ich nemožno preskúmať. Napriek tomu, že tieto príkazy na použitie

informačno-technických prostriedkov sa netýkali ich osoby, boli proti nim následne použité

v rámci trestného konania, a preto došlo k porušeniu nimi označených práv podľa ,

listiny aj dohovoru. Okrem toho sťažovatelia zastávajú názor, že „všetky orgány verejnej

moci (orgány ochrany práv) Slovenskej republiky absolútne odignorovali nálezy ústavného

súdu (... , ; , , ,

)“. Sťažovateľka na uvedené nálezy ústavného súdu poukazuje s tým,

že ich vo vzťahu k otázke tajného sledovania považuje za relevantné.

Sťažovatelia a sťažovateľka poukazujú tiež na to, že „jednou z extrémností

označených príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov je, že namiesto

identifikačných údajov sudcu pre prípravné konanie je pripojený nečitateľný podpis

(parafa). Už len táto skutočnosť sama o sebe a bez ďalšieho spôsobuje nepreskúmateľnosť

a nezákonnosť označených príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov.“.

Nezákonné príkazy podľa ich názoru už samy osebe automaticky a bez ďalšieho

zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-zvukových záznamov vyhotovených

na ich základe. Takto vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy nemôžu slúžiť ani

ako usvedčujúce, ale ani ako ospravedlňujúce dôkazy. Príkazy na použitie informačno-

technických prostriedkov sú základnou zákonnou podmienkou a neoddeliteľnou, organickou

súčasťou ich výstupov (v danom prípade tzv. videozáznamov, ich prepisov a prekladov),

vyhotovených, resp. vykonaných na ich základe. Žiadny orgán verejnej moci nesmie

akceptovať nezákonné príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov. V tejto

súvislosti sťažovatelia poukazujú aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011 vydané v inej veci, v ktorom mal najvyšší súd uviesť: „... Nezákonné

použitie prostriedku operatívno-pátracej činnosti má za následok, že akýkoľvek výsledok

tohto nezákonného použitia nesmie byť použitý ako dôkaz, ani byť uznaný za dôkaz, pretože

takýto dôkaz je nulitný, neúčinný od samého počiatku. Dôkaz získaný v rozpore so zákonom

prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza

z obsahu nezákonne získaného dôkazu...“

Zároveň považujú za potrebné zdôrazniť, že v absentuje

konkrétne ustanovenie o opravnom prostriedku proti vydaným rozhodnutiam (príkazom)

o tajnom sledovaní orgánmi verejnej moci. Už táto skutočnosť podľa ich názoru zakladá

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne, ako aj čl. 8 dohovoru v spojení s čl. 13

dohovoru. Vzhľadom na uvedené preto „jedine ústavný súd môže namietané príkazy

na použitie informačno-technických prostriedkov zrušiť a súčasne prikázať súdu, ktorý

nezákonné príkazy vydal, zlikvidovanie všetkých obrazovo-zvukových záznamov získaných

realizáciou nezákonných príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov,

ako aj ich prepisov a prekladov“. Sťažovatelia zároveň žiadajú ústavný súd „o priamu

aplikáciu dohovoru a z neho vyplývajúcu judikatúru“.

V ďalšej časti už nasleduje len argumentácia sťažovateľov.

Sťažovatelia k veci ďalej uvádzajú: «I napriek tomu, že proti namietaným príkazov

(rozhodnutiam) na použitie informačno-technických prostriedkov neexistuje konkrétny

prostriedok nápravy, resp. rozhodnutia (príkazy) nemohol zrušiť ani súd prvého stupňa ani

odvolací súd, legitímne som očakával, že aj v mojom prípade aspoň výstupy (obrazovo-

zvukové záznamy, preklady a prepisy) získané na základe namietaných príkazov budú

považované za nezákonné v súlade s označenou judikatúrou (nálezmi) ústavného súdu

a judikatúrou štrasburského súdu, čo sa však nestalo, čím došlo k porušeniu princípu

právnej istoty...

... Odvolací súd na strane 31 v odseku 4 uviedol, citujem: „... Senát odvolacieho

súdu sa oboznámil aj s utajovanou časťou spisu, pričom zistil, že v konkrétnom prípade

rozhodovala sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu, ktorá na

základe návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 10. septembra 2008

rozhodovala po začatí trestného stíhania vo veci a podľa , vydala

príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov. Nebolo teda jej povinnosťou skúmať

pri podaní návrhu, či žiadosť spĺňa náležitosti predpokladané v ustanovení § 4 ods. 3

písm. b/ zákona na ochranu pred odpočúvaním...“

... Určitý stupeň nejasnosti je už v tom, že odvolací súd sa odvoláva na § 4 ods. 3

písm. b) o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím

informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon na ochranu

pred odpočúvaním“), ktorý je jednak osobitným zákonom, pričom navyše použitie

informačno-technického prostriedku bolo v preskúmavanom prípade vydané podľa § 114

ods. 1, 2 a nie podľa zákona na ochranu pred odpočúvaním. Preto tvrdenie

odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou sudkyne pre prípravné konanie skúmať pri podaní

návrhu, či žiadosť spĺňa náležitosti predpokladané v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) zákona

na ochranu pred odpočúvaním, je zmätočné a právne nesprávne, pretože uvedený zákon je

v danej súvislosti neaplikovateľný. Dôkazom je i to, že v danej veci nebola podaná žiadosť

na použitie informačno-technických prostriedkov podľa zákona na ochranu pred

odpočúvaním, tak ako to nesprávne uvádza odvolací súd, ale bol podaný podnet na podanie

návrhu na vydanie príkazu na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-

zvukových záznamov podľa , čo je zásadný rozdiel. Ide o existenciu právnej chyby

„nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“.»

Sťažovatelia tiež nesúhlasia s tvrdením najvyššieho súdu, že „návrh prokurátora bol

v danom prípade riadne odôvodnený podozrením z konkrétnej činnosti...“. Podľa ich názoru

„toto tvrdenie odvolacieho súdu je v rozpore s obsahom neodtajnených podnetov, návrhov

a príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov“. Sťažovatelia uvádzajú,

že „keďže nedošlo k odtajneniu týchto dokumentov, nemôžem v tejto časti sťažnosti uvádzať

z obsahu neodtajnených dokumentov a argumentovať, prečo sa skutkové okolnosti v nich

uvedené na mňa vôbec nevzťahovali. Môžem uviesť iba toľko, že skutky vymedzené

v podnetoch, návrhoch a príkazoch na použitie informačno-technických prostriedkov

v porovnaní so skutkami, ktoré sa mne v podanej obžalobe kládli za vinu ako i v rozsudkoch

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nie sú vôbec zhodné, a to ani približne (nijako).“.

Obdobne sťažovatelia uvádzajú, že sa nemôžu bližšie vyjadriť ani k ďalšiemu vyjadreniu

najvyššieho súdu, ktoré mal v napadnutom rozsudku uviesť: „... K tomu odvolací senát

uvádza, že určité nepresnosti v súvislosti so znením podnetu na podanie návrhu

na vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov v návrhu

prokurátora na ich vydanie a vydanom príkaze sudkyne vznikli, ale podstata a totožnosť

skutku boli zachované...“ Ani s týmto vyjadrením najvyššieho súdu však nesúhlasia.

Sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd mal v napadnutom rozsudku tiež uviesť:

„... Neuvedenie mena a priezviska sudcu, ktorý príkaz vydal je síce nedostatkom, ale iba

formálnym a odstrániteľným. Nespôsobuje nepreskúmateľnosť z hľadiska, či bol vydaný

zákonným sudcom...“ Podľa názoru sťažovateľov však „... odvolací súd odignoroval

rozhodovaciu činnosť a ustálenú judikatúru ústavného súdu a konštantnú judikatúru ESĽP

v otázkach tajného sledovania orgánmi verejnej moci. Odvolací súd rozhodol v zjavnom

rozpore s nálezom ústavného súdu zo dňa 20. 11. 2012, sp. zn. ... konal

nesprávne a nezákonne, keď v otázkach identifikácie sudcu (nečitateľného podpisu,

anonymného sudcu) na namietaných príkazoch o tajnom sledovaní sa neopieral

o predbežnú (prejudiciálnu) otázku, ktorú už vyriešil ústavný súd v citovanom náleze.

Bez ohľadu, že následky nečitateľného podpisu vyriešil ústavný súd v citovanom náleze,

treba uviesť aj ďalšiu zásadnú skutočnosť, vyplývajúcu priamo z príslušných ustanovení

, ktorú odvolací súd opomenul. Požiadavka, aby priamo na príkaze bolo uvedené

meno a priezvisko sudcu, ktorý príkaz vydal, vyplýva nielen z citovaného nálezu ústavného

súdu, ale priamo zo zákona a preto neuvedenie týchto údajov do príkazu spôsobuje jeho

nezákonnosť... Nad rámec možno uviesť, že už laickej verejnosti (bez právnického

vzdelania) je známe, že každé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým sa zasahuje

do základných práv a slobôd garantovaných a medzinárodnými dokumentmi, musí

spĺňať základné náležitosti. Jedným z elementárnych parametrov každého rozhodnutia

je riadna identifikácia osoby, ktorá rozhodnutie vydala. Takáto identifikácia musí vyplývať

priamo z rozhodnutia. O to viac to platí pri rozhodnutí o tajnom sledovaní, keďže

na základe takého rozhodnutia sa mimoriadne závažným spôsobom zasahuje do základných

práv a slobôd – do práva na súkromie. Primárne ide o porušené základného práva

garantovaného v a listiny – nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi.“.

Sťažovatelia opakovane namietajú, že najvyšší súd odignoroval už spomenuté nálezy

ústavného súdu, pričom ani neuviedol, prečo tak konal. Zastávajú preto názor, že z tohto

pohľadu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nedostatočné.

Sú presvedčení, že najvyšší súd aj špecializovaný trestný súd mali „dať presvedčivú

a preskúmateľnú odpoveď, prečo sa odchýlil (odklonil) od konštantnej judikatúry ústavného

súdu, ktorý si v otázkach tajného sledovania osvojil judikatúru ESĽP, a prečo sa s jeho

nálezmi ako ani s judikatúrou ESĽP argumentačne nevyrovnal...

... Rozhodnutiu súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu chýba preskúmateľná

právna úvaha, a preto považujem napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné

pre nedostatok transparentných dôvodov. Nevysvetliť, prečo súd prvého stupňa ako

i odvolací súd konal v tak závažnej otázke akou tajné sledovanie bezo sporu je, v zjavnom

rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu a judikatúrou ESĽP, ktoré už predbežné

otázky k nezákonnosti tajného sledovania vyriešili vo svojej mnohopočetnej judikatúre,

zakladá aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a súčasne

aj osobitne hrubé porušenie , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na spravodlivé súdne konanie a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Sťažovatelia tiež uvádzajú, že «odvolací súd na strane 34 v odseku 1 veta prvá a

druhá uviedol, citujem: „... Čo sa týka nálezu ústavného súdu, na ktorý poukazovali

obžalovaní vo svojom odvolaní, senát odvolacieho súdu pripomína, že bol vydaný v úplne

inej veci. Nešlo o nález, ktorý sa zaoberal trestnou činnosťou obžalovaných. Nešlo ani o

rozhodnutie Pléna Ústavného súdu SR, preto v prerokúvanej veci nie je odvolací senát

týmto nálezom viazaný...“

... Táto argumentácia odvolacieho súdu je nejasná a nepreskúmateľná už z viacerých

vyššie uvedených dôvodov, ale aj preto, že nie je podstatné, že nález ústavného súdu zo dňa

20.11.2012, sp. zn. sa nezaoberá mojou trestnou činnosťou a nie sú dôležité

ani skutkové okolnosti. Jediné a podstatné je, že ústavný súd rozhodol a zdôraznil, že

akékoľvek následné zisťovanie konkrétnej osoby zákonného sudcu nič nemení na jeho

nepreskúmateľnosti od samého začiatku. Som toho názoru, že odvolací súd pri plnení

revíznej povinnosti porušil zákon v ustanoveniach ..».

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu

zo 16. septembra 2015 sťažovatelia zastávajú názor, že tento „je založený na základe

neústavných a nezákonných príkazoch na použitie informačno-technických prostriedkov“.

V závere uvádzajú, že «Z rozhodovacej činnosti (z nálezu) Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že „... nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie

telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa a

listiny, kde je to výslovne uvedené, ako aj podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková

republika Nemecko zo 6. septembra 1978). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba

u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto

linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú (Huvig a Kruslin c. Francúzsko

z 24. apríla 1990)...“ Pre doplnenie možno uviesť, že za zásah do súkromia sa nepovažuje

iba odpočúvanie telefonických hovorov ale aj napríklad vyhotovovanie obrazových,

zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa platného Inými slovami,

ak orgány verejnej moci použijú pri výkone svojej činnosti informačno-technické

prostriedky, bez ohľadu na ich druh, takéto použitie sa vždy považuje za zásah do súkromia.

Z hľadiska logického poradia tajnému sledovaniu bez ohľadu na jeho druh predchádzajú

príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, resp. rozhodnutia, ktorými sa

povoľuje tajné sledovanie orgánmi verejnej moci.».

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„• Základné právo sťažovateľa na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22

ods. 1 a ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa , základné právo na ochranu súkromia podľa a ,

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1

listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na ochranu súkromia

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, postupom

a rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica ako predchodcu

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaniach

vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz na použitie informačno-

technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008

do 11. 12. 2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie informačno-

technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008

do 11. 12. 2008), bolo porušené.

• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica ako

predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica – príkaz

na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463,

vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.

• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku... – príkaz na použitie informačno-

technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný dňa 14. 09. 2008

na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.

• Ústavný súd Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica prikazuje zabezpečiť zlikvidovanie všetkých obrazovo-zvukových záznamov

získaných realizáciou nezákonných príkazov na použitie informačno-technických

prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459- 01/08-Ntt-463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie

od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný

dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, ako aj ich prepisov

a prekladov.

• Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

100.000,- € (slovom sto tisíc eur), ktoré je Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko

Banská Bystrica ul. Skuteckého 10, 974 01 Banská Bystrica, povinný vyplatiť sťažovateľovi

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

• Základné právo sťažovateľa podľa a podľa ,

ods. 1 a 2, čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016 porušené bolo.

• Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2016, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

• Základné právo sťažovateľa podľa a , a

2, čl. 13 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 16. septembra

2015 porušené bolo.

• Rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica

z 16. septembra 2015, sp. zn. BB – zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

• Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je

splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„• Základné práva sťažovateľky na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22

ods. 1 a ods. 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa , základné právo na ochranu súkromia podľa a ,

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1

listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na ochranu súkromia

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru,

postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako

predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica

v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz na použitie

informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14.09.2008 na obdobie od 14. 09. 2008

do 11. 12. 2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie informačno-

technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12.

2008), boli porušené.

• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica

ako predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica –

príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-

463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, sa zrušuje.

• Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica ako

predchodcu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica – príkaz

na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464,

vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, sa zrušuje.

• Ústavný súd Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica prikazuje zabezpečiť zlikvidovanie všetkých obrazovo-zvukových záznamov

získaných realizáciou nezákonných príkazov na použitie informačno-technických

prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie

od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný dňa

14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008, ako aj ich prepisov a prekladov.

• Ústavný súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 43.000 € (slovom

štyridsaťtri tisíc eur) sťažovateľke, ktoré je Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko

Banská Bystrica ul. Skuteckého 10, 974 01 Banská Bystrica, povinný vyplatiť sťažovateľke

na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

• Ústavný súd sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá

je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľov.“

Sťažovatelia aj sťažovateľka výšku primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodňujú tým, že prípadné konštatovanie porušenia ich označených práva „nebude

dostatočným zadosťučinením extrémne nezákonného zásahu do súkromia, nesplnením ani

jednej z elementárnych náležitostí rozhodnutia – označených príkazov na použitie

informačno-technických prostriedkov...“. Na základe týchto nezákonných príkazov

na použitie informačno-technických prostriedkov boli extrémne dlhú dobu (osem rokov,

pozn.) nezákonne trestne stíhaní a v prípade sťažovateľov aj odsúdení.

Podľa ich názoru „v dôsledku dlhotrvajúceho trestného konania a akceptácie

nezákonných príkazov (rozhodnutí) na použitie informačno-technických prostriedkov proti

mojej osobe došlo nielen k nelegálnemu zásahu do... súkromia, ale i k zhoršeniu...

zdravotného stavu, rodinných pomerov, k strate zamestnania (prepustenie zo služobného

pomeru colníka), k strate známych a k odsúdeniu okolím...“. Sťažovatelia a sťažovateľka

uvádzajú, že spôsob zásahu do súkromia otriasol ich dôverou v dodržiavanie základných

princípov právneho štátu políciou, prokuratúrou a súdmi v Slovenskej republike. „Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia je v danom prípade dôvodné, pretože porušenie

označených základných práv nemožno napraviť či odstrániť ani zrušením namietaných

príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, čo znamená, že neprichádza

do úvahy uvedenie do pôvodného stavu, pretože k zásahu do môjho práva na súkromie

už došlo a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do predošlého stavu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania sťažností je sťažovateľmi a sťažovateľkou

namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1

a , , , a listiny

a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného

trestného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-

ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov

zo 14. septembra 2008 a zároveň aj sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva

podľa , práv podľa , a 2 a dohovoru

postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2016.

II.1 K spojeniu sťažností na spoločné konanie

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „“).

Podľa prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých strán.

Z obsahu sťažností , a

(vedených v spoločnom konaní pod sp. zn. ) a z obsahu sťažnosti

(vedenej pod sp. zn. ) vyplýva, že všetci štyria menovaní sťažovatelia

na základe vzájomne zhodnej argumentácie namietajú porušenie tých istých práv,

ku ktorému malo dôjsť v tom istom trestnom konaní proti nim vedenom (resp. v jeho

jednotlivých štádiách, pozn.). Sťažovatelia sú zároveň zastúpení tým istým právnym

zástupcom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa

v spojení s v záujme hospodárnosti konania rozhodol, že veci ním vedené

pod sp. zn. a sp. zn. spája na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov a sťažovateľky

podľa , a 2, a , ,

čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13

dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464

a príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008

Sťažovatelia a sťažovateľka žiadajú vo svojich sťažnostiach vysloviť porušenie

ich základných práv podľa , a 2, a ,

čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1

a 2 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a ich

príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov zo 14. septembra 2008.

Podľa názoru sťažovateľov a sťažovateľky napadnuté príkazy na použitie

informačno-technických prostriedkov sú nezákonné, neústavné a nepreskúmateľné, pretože

„nespĺňajú viaceré elementárne, pritom zákonom striktne vyžadované kumulatívne

podmienky a zároveň sú v zjavnom rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

a rovnako aj s ustálenou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv“, a preto

aj samotné obrazovo-zvukové záznamy, ktoré boli na ich podklade vyhotovené,

sú nezákonné a nemožno ich v trestnom konaní použiť ako usvedčujúce, ale ani ako

ospravedlňujúce dôkazy a žiadny orgán verejnej moci ich nesmie akceptovať. Vzhľadom

na uvedené došlo v napadnutom konaní k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. listiny a práva podľa dohovoru a v nadväznosti

na to aj k porušeniu ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1

, , a listiny a práv podľa a 2 dohovoru,

a keďže sťažovatelia a sťažovateľka nemajú žiadny účinný prostriedok nápravy proti týmto

príkazom, došlo aj k porušeniu ich práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na princíp subsidiarity právomoci ústavného

súdu zakotvený v , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , tiež ).

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného

práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že sťažovatelia

aj sťažovateľka mali účinnú možnosť namietať zákonnosť vydaných príkazov na použitie

informačno-technických prostriedkov v konaní pred všeobecnými súdmi a na tom podklade

aj zákonnosť získaného dôkazného materiálu a z nich získaných dôkazov. Je v prvom rade

v právomoci všeobecných súdov konajúcich v konkrétnej trestnej veci preskúmať, či príkaz

na použitie informačno-technických prostriedkov spĺňa náležitosti dané príslušným

zákonným ustanovením, a následne posúdiť, či boli informačno-technické prostriedky

použité v súlade s vydaným príkazom, a v prípade, ak by to tak nebolo, tak to má

jednoznačne za následok nepoužiteľnosť získaného dôkazu v trestnom konaní. Navyše,

aj z jednotlivých sťažností sťažovateľov a sťažovateľky vyplýva, že sťažovatelia,

ako aj sťažovateľka počas celého prebiehajúceho trestného konania v ich veciach namietali

nezákonnosť príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, na základe ktorých

boli vyhotovené nezákonné obrazovo-zvukové záznamy, ich prepisy a preklady, pričom

zo spisovej dokumentácie týkajúcej sa jednotlivých sťažovateľov a sťažovateľky vyplýva,

že vo veci konajúce súdy sa týmito ich námietkami aj zaoberali.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov a sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa , a 2 a č. 13 dohovoru postupom

špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. septembra 2015

V súlade s princípom subsidiarity zakotveným v , v zmysle

ktorého ak je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo

rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní

odmietne pre nedostatok svojej právomoci, postupoval ústavný súd aj pri posudzovaní tejto

časti sťažnosti.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom v petite svojich sťažností žiadajú vysloviť porušenie svojho základného práva

podľa , práv podľa , a 2 a dohovoru

postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2015, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá právomoc preskúmavať napadnutý

rozsudok špecializovaného trestného súdu, pretože príslušným súdom na poskytnutie

ochrany proti namietanému porušeniu označených práv sťažovateľmi bol v odvolacom

konaní najvyšší súd. Sťažovatelia právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku

špecializovaného trestného súdu využili a najvyšší súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá právomoc ani na prerokovanie sťažnosti

v časti, ktorá smeruje proti postupu špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. zn. a jeho rozsudku zo 16. septembra 2015, a preto

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa , a 2 a dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 10. novembra 2016

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú vysloviť aj porušenie svojho základného práva

podľa , práv podľa , a 2 a dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 10. novembra 2016.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie vedenej vo veci sťažovateľov zistil,

že sťažovatelia ešte pred podaním ich sťažností ústavnému súdu v predmetnej veci podali

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie cestou špecializovaného trestného

súdu (3. januára 2017, pozn.) z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku, obsahom ktorého bola v časti relevantnej pre toto konanie totožná argumentácia,

akou odôvodňujú aj porušenie svojich označených práv podľa a dohovoru. Navyše,

v čase podania sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu nebolo ešte o ich dovolaní

právoplatne rozhodnuté.

upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorého

účelom je náprava procesných a hmotnoprávnych pochybení v právoplatne skončených

konaniach a ktorý sú sťažovatelia oprávnení využiť na posúdenie podstatnej časti

ich argumentácie, preto až preskúmaním namietaných právnych pochybení príslušným

súdom v trestnom konaní možno posúdiť sťažovateľmi namietané porušenie princípov

spravodlivého súdneho konania, a tým aj porušenie ich základných práv podľa a práv

podľa dohovoru v konaní pred ústavným súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(, ).

Vzhľadom na uvedené, keďže v predmetnej veci v čase podania sťažnosti

sťažovateľov ústavnému súdu existoval iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľov, ich sťažnosti podané

ústavnému súdu možno považovať za predčasne podané (na veci nič nemení, že najvyšší

súd medzičasom už o dovolaní sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn.

z 24. mája 2017, pozn.). Za danej situácie v prípade, ak by ústavný súd prípadne prijal

sťažnosť na ďalšie konanie, došlo by k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu,

keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –

najvyšší súd a ústavný súd (m. m. , , ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci,

čo by malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu.

Ako už bolo uvedené, z vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

ochranu základných práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecný súd

(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať

aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v ,

ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania

(napr. , , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

za predčasne podanú, a teda podľa za neprípustnú.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 v spojení s ako neprípustnú.

Nad rámec odôvodnenia tejto časti rozhodnutia ústavný súd v záujme právnej istoty

sťažovateľov poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. ,

, , ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov,

keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53 a 54).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov a sťažovateľky uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017