Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 607/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Varinským, advokátska kancelária Varinský

& Kožák, Námestie SNP 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 1. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. mája 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júna 2014 uznaný

vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s poukazom na , za čo bol

odsúdený podľa , a a k peňažnému

trestu vo výmere 3000 €. Podľa pre prípad, že by výkon

peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol ustanovený náhradný trest odňatia

slobody vo výmere šesť mesiacov.

3. Okresný súd poškodeného v trestnom konaní podľa § 288 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali odvolanie sťažovateľ, ako aj

poškodený. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 1. októbra 2014 riadny opravný

prostriedok sťažovateľa podľa zamietol a na základe odvolania

poškodeného podľa a napadnutý rozsudok

okresného súdu z 10. júna 2014 vo výroku o náhrade škody zrušil. Následne podľa § 322

ods. 3 s použitím krajský súd sám

uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému sumu 3 692 € ako bolestné a podľa

so zvyškom nároku na náhradu škody v súvislosti

so sťažením spoločenského uplatnenia sa poškodeného odkázal na občianske súdne konanie.

5. Vzhľadom na výsledok druhostupňového konania podal sťažovateľ

proti rozhodnutiu krajského súdu z 1. októbra 2014 dovolanie z dôvodov uvedených v § 371

ods. 1 písm. c) a i) , o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 18. mája 2016 rozhodol tak, že ho podľa

odmietol.

6. Podľa názoru sťažovateľa „rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici...

a uznesením Najvyššieho súdu SR... bolo porušené... právo na súdnu ochranu,

garantované... ust. SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie,

priznané... ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“.

7. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za „nezákonný, popierajúci zmysel

a podstatu práva na spravodlivý súdny proces, predovšetkým v časti jeho výroku o náhrade

škody“.

8. Podľa jeho slov „výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade škody je vydaný

v rozpore s ust. a a v konečnom dôsledku jeho vydaním došlo

k porušeniu... práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou

je aj právo na prístup k súdu a právo na dvojinštančný justičný systém, teda právo na

preskúmanie skutkových a právnych záverov súdu nižšieho stupňa súdom nadriadeným“.

9. Zastáva názor, že odvolací súd „musel postupovať a postupoval v rozpore

s procesným právom, keď o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodol vlastným

rozsudkom bez toho, aby vec vrátil súdu prvého stupňa aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol“.

10. Sťažovateľ tvrdí, že „súd prvého stupňa na základe dokazovania, vykonaného na

hlavnom pojednávaní, dospel ku skutkovým záverom, podľa ktorých nebolo vyvrátené, že...

to bol... obžalovaný – sťažovateľ... kto bol poškodeným napadnutý ako prvý. Podľa záveru

súdu prvého stupňa je teda nevyhnutné skúmať mieru zavinenia na spôsobenej škode na

zdraví poškodeného (tak bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia), teda akou

mierou sa na tejto škode vlastným konaním podieľal sám poškodený tak, ako to má na mysli

ust. § 441 Obč. zák. Nakoľko také dokazovanie by presahovalo potreby trestného stíhania

a predĺžilo by ho, súd prvého stupňa v súlade s ust. odkázal

poškodeného so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.“.

11. Krajský súd podľa sťažovateľa „na rozdiel od súdu prvého stupňa - prijal odlišné

skutkové závery, spočívajúce v tom, že... to bol nepochybne... obžalovaný – sťažovateľ... kto

poškodeného napadol, teda podľa názoru odvolacieho súdu otázka miery zavinenia na

spôsobenej škode na zdraví poškodeného nie je sporná či pochybná, nakoľko za túto škodu“

zodpovedá sťažovateľ, „teda ďalšie dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné“.

12. S takýmito skutkovými závermi odvolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, „no čo je

podstatné a kľúčové je to, že pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie na

základe vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam v otázke nároku na náhradu škody, odvolaciemu súdu priznával

len jedinú možnosť ďalšieho postupu... a to v súlade s citovaným ust. -

vrátiť predmetnú vec súdu prvého stupňa, aby ju tento v potrebnom rozsahu opätovne

prejednal a rozhodol. Odvolací súd by pritom takúto povinnosť... mal aj v tom prípade, ak

by na verejnom zasadnutí za... prítomnosti“ sťažovateľa „dokazovanie síce doplnil, ale

z výsledkov takto doplneného dokazovania by bolo možné prijať skutkové závery odlišné od

záverov prijatých súdom prvej inštancie“.

13. Odvolací súd v trestnej veci sťažovateľa „postupoval iným - právne

nekonformným -spôsobom. Tento totiž v otázke miery zavinenia na spôsobenej škode prijal

skutkové závery, ktoré sú diametrálne odlišné od skutkových záverov ustálených súdom

prvého stupňa a to bez toho, aby skutkový stav zistený súdom prvého stupňa odvolací súd

akokoľvek doplnil dôkazmi, ktoré by vykonal v rámci odvolacieho konania!!! Namiesto toho,

aby odvolací súd za takejto procesnej situácie vrátil predmetnú vec súdu prvého stupňa, aby

ju tento v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol, tento non lege artis rozhodol

konečným meritórnym rozhodnutím tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku

o náhrade škody zmenil v neprospech“ sťažovateľa.

14. Krajský súd podľa slov sťažovateľa «De facto... v tejto časti rozhodol ako súd

prvej inštancie, nakoľko... bol prvým súdom, ktorý o uplatnenom práve poškodeného

rozhodol meritórnym rozhodnutím!!! De iure však... rozhodoval ako súd odvolací, čím...

v skutočnosti znemožnil toto (de facto) prvostupňové rozhodnutie napadnúť riadnym

opravným prostriedkom, náležite skutkovo ako aj právne argumentovať proti záverom tohto

rozhodnutia a v konečnom dôsledku tak toto „prvostupňové“ rozhodnutie dať preskúmať po

stránke skutkovej ako aj právnej nadriadeným súdom!!! Ako už bolo konštatované, Krajský

súd... v otázke náhrady škody zároveň rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,

na základe ktorých rozhodoval súd prvej inštancie, o ktorých dôvodoch... sa» sťažovateľ

„po prvý krát mal možnosť dozvedieť až z rozhodnutia odvolacieho súdu bez toho, aby“ mu

„pred tým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom a súčasne odvolací súd

nemal možnosť posúdiť a vysporiadať sa s obhajobnými argumentami“ sťažovateľa. „Týmto

postupom odvolacieho súdu mi v podstate bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď mi

bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých odvolací súd založil

svoje rozhodnutie a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri svojom rozhodnutí

vychádzal súd prvého stupňa.“. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako tvrdí

sťažovateľ, nie je v časti týkajúcej sa priznaného nároku na náhradu škody odôvodnené

právne konformným spôsobom, keď odvolací súd presvedčivo a zrozumiteľne nevysvetlil,

„ako sa vysporiadal súdom prvého stupňa spochybnenou mierou účasti poškodeného

na spôsobení škody a pod“.

15. Sťažovateľ pokračuje, že tieto pochybenia „ani Najvyšší súd..., ako súd dovolací,

nenapravil, keď len stroho skonštatoval, že odvolací súd postupoval správne pokiaľ... po

zrušení výroku o škode zaviazal“ sťažovateľa „k čiastočnej náhrade škody, že bolo

nepochybne preukázané aké zranenie a jeho následky na zdraví poškodený utrpel a teda že

nebol dôvod nepriznať poškodenému nárok na náhradu škody bez toho, aby sa dovolací súd

akokoľvek vysporiadal s... námietkami, prezentovanými v dovolaní, teda aby v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol také skutočnosti, ktoré by presvedčivo a zrozumiteľne vyvrátili...

tvrdenia“ sťažovateľa. „Dovolací súd sa síce - z dôvodu nedostatku právomoci skúmať

správnosť a úplnosť skutku - nemohol zaoberať otázkou miery zavinenia poškodeného

na spôsobenej škode a jej vplyvom na celkovú výšku škody, no čo je podstatné, dovolací súd

sa zároveň nijakým právne konformným spôsobom nezaoberal ani námietkami súvisiacimi

s protiprávnym postupom odvolacieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o náhrade

škody, z ktorého dôvodu je potom potrebné aj rozhodnutie dovolacieho súdu posúdiť ako

rozhodnutie nezlúčiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

16. Vo vzťahu k rozhodnutiam všetkých všeobecných súdov činných v trestnej veci

sťažovateľa tento tiež namietal, že „súd prvého stupňa, súd odvolací ako aj súd dovolací,

pri rozhodovaní vo veci samej - v rozpore so zásadou spravodlivosti rozhodnutia -

prihliadali len na dôkazy, svedčiace“ v jeho „neprospech, keď svoje skutkové závery opreli

jedine o výpovede svedka poškodeného a svedkyne a podporne

o závery znaleckého dokazovania bez toho, aby sa vysporiadali s obhajobou“ sťažovateľa,

„s mnohými vážnymi pochybnosťami o hodnovernosti spomínaných osôb, nezrovnalosťami,

neúplnosťami a nejasnosťami obsiahnutými vo výpovediach týchto osôb a s... námietkami“

sťažovateľa „týkajúcimi sa hodnotenia jednotlivých dôkazov a pri hodnotení dôkazov sa

nijakým spôsobom nezaoberali s mnohými ďalšími jednoznačne“ v jeho „prospech

svedčiacimi dôkazmi a okolnosťami tohto prípadu“.

17. Za podstatné však sťažovateľ považuje to, že „všeobecné súdy sa non lege artis

nevysporiadali s kľúčovými dôkazmi, u ktorých nastali vážne pochybnosti o ich záveroch

(najmä vyšetrovací pokus) a bez toho, aby túto závažnú pochybnosť procesnými postupmi

v súlade so zákonom, rešpektujúc... právo“ sťažovateľa «na obhajobu, odstránili, označený

dôkaz opätovne - v rozpore so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“ -

vyhodnotili len a len» v jeho „neprospech“.

18. Sťažovateľ je presvedčený, že „Postupom tak súdu prvého stupňa, ako aj súdu

odvolacieho a dovolacieho... došlo k hrubému porušeniu zákonných ustanovení, ktorými sa

má zabezpečiť objasnenie veci tak, aby o nej neboli dôvodné pochybnosti v zmysle ust. § 2

ods. 10 , ale aj ust. , nehovoriac o tom, že takýto...

postup v rámci svojho meritórneho rozhodnutia jasne, výstižne, racionálne a presvedčivo

neodôvodnili, čím v konečnom dôsledku bolo hrubým spôsobom porušené... právo“

sťažovateľa „na obhajobu a spravodlivý súdny proces“.

19. Okrem postupu všeobecných súdov sťažovateľ namietal aj postup Okresnej

prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá mala porušiť zásadu

totožnosti skutku, „keď obsah skutkovej vety uznesenia Okresného riaditeľstva PZ zo dňa

06. 05. 2013, ČVS: ORP-849/2-OVK-BB-2012, ktorým... bolo“ sťažovateľovi „vznesené

obvinenie, dozorujúca prokuratúra vo svojej obžalobe zo dňa 08. 10. 2013, v rozpore

s ust. , zásadným spôsobom zmenila“, a to v časti popisujúcej

skutočnosti „kto na koho útočil ako prvý, akým spôsobom sa v danej situácii správal

poškodený, akým spôsobom... sa v uvedenej situácii zachoval“ sťažovateľ, „akým

spôsobom... útočil poškodený, akým spôsobom...“ sa bránil, «keď vyšetrovateľ PZ pôvodne

vo svojom uznesení ustálil, že: „a následne udrel (poškodený) rukou do

oblasti tváre tak, že mu padli okuliare na zem, na čo sa začal aktívne

brániť a to tým spôsobom, že si dával ruku pred tvár a snažil sa udrieť

pričom ho minimálne jedenkrát udrel päsťou zovretou v päsť do oblasti pravého oka a to

strednou intenzitou a veľkou prudkosťou...“ Okresná prokuratúra tieto skutkové závery

v skutkovej vete obžaloby pre toto konanie podstatným spôsobom zmenila a zároveň

doplnila o ďalšie štádium skutkového deja, keď uviedla: „kde naňho obvinený fyzicky

zaútočil tak, že ho minimálne jedenkrát rukou zovretou v päsť udrel do oblasti tváre

v dôsledku čoho tento spadol na zem, kde doňho kopal a ďalej ho rukou udieral».

20. Podľa názoru sťažovateľa takáto „nezákonná zmena, resp. rozšírenie skutku má

zásadný dopad pre právnu kvalifikáciu skutku, najmä z hľadiska právneho posúdenia, či...

svojim konaním porušil , alebo naopak, či... v danom mieste a čase konal

v zákonom stanovených medziach nutnej obrany!!!“. Je presvedčený, že „nakoľko súd

prvého stupňa podanú obžalobu bez ďalšieho prijal, s vyššie popísanými námietkami sa

nijakým spôsobom nevysporiadal, pričom tak neučinil ani odvolací súd, resp. súd dovolací

(ktoré nadriadené súdy sa v odôvodnení svojich meritórnych rozhodnutí o tejto otázke ani

len nezmienili napriek tomu, že... tieto pochybenia súdu prvej inštancie v rámci svojich

opravných prostriedkov“ sťažovateľ „veľmi podrobne namietal), tak súd prvého stupňa, no

predovšetkým súd odvolací a dovolací postupovali v rozpore so zákonom a v konečnom

dôsledku zásadným spôsobom porušili“ jeho „právo na obhajobu a na spravodlivý súdny

proces“.

21. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo ..., na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

18. 05. 2016, sp. zn.: , porušené boli.

II. Základné právo ..., na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 01. 10. 2014, sp. zn.: , porušené boli.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 05. 2016, sp. zn.:

a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 01. 10. 2014, sp. zn.: , sa

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

IV. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť ..., trovy konania vo výške 303,16 €...

predstavujúce trovy právneho zastúpenia.. poukázaním uvedenej sumy v prospech

bankového účtu právneho zástupcu Sťažovateľa, JUDr. Vladimíra Varinského..., v lehote do

dvoch mesiacov odo dňa doručenia nálezu.“

II.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

24. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

25. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

26. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

27. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov

výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

(v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ). Tvrdenie o porušení

iných práv (základné právo na obhajobu) resp. iným subjektom (okresná prokuratúra)

uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

28. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 1. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. mája 2016, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím odvolacieho súdu

o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom poškodenému v rozpore

so zákonom, ďalej tým, že všeobecné súdy v trestnej veci sťažovateľa prihliadali iba na

dôkazy svedčiace v jeho neprospech a s obhajobou sťažovateľa sa nevysporiadali

(neodstránili vo veci vzniknuté pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti a neúplnosti),

rovnako ako sa nevysporiadali s kľúčovými dôkazmi. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí

odvolacieho a dovolacieho súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené.

29. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

31. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

32. Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti

rozsudku krajského súdu za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor,

že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom

lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 1. októbra 2014 (napr. , ,

resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

33. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

34. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

35. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

36. Základné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ).

37. Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd posúdil rozhodnutie tak krajského

súdu, ako aj najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu právomoci označených

všeobecných súdov v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru, porušenie

ktorých namieta.

38. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. októbra 2014 vyplýva, že odvolací súd sa s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí súdu

prvého stupňa, pokiaľ išlo o preukázanie viny a uloženie trestu sťažovateľovi, stotožnil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia k tomu uviedol:

«Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku veľmi podrobne a presvedčivo v súlade

s ust. rozviedol a to tak v súvislosti so svojimi skutkovými závermi, ako

i so závermi týkajúcimi sa právnej kvalifikácie konania, akými úvahami sa spravoval pri

hodnotení vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, ako sa vysporiadal s návrhmi

obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov, najmä však, čo považuje Krajský súd... za osobitne

dôležité, ako sa vysporiadal prvostupňový súd s rozpornými výpoveďami svedkov... a ako sa

vysporiadal s obhajobou obžalovaného a podobne. Celú argumentáciu prvostupňového

súdu uvedenú v odôvodnení rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním, považuje krajský súd

za správnu a súladnú s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní a preto si ju

krajský súd v plnom rozsahu osvojuje...

V súvislosti s údajmi obžalovaného o jeho pochybnostiach s psychickým stavom

poškodeného v čase skutku, krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového

súdu, že výpoveď poškodeného považuje za pravdivú a vierohodnú, ktorú potvrdzujú nielen

výpovede jeho manželky, ale i ďalšie objektívne dôkazy, ako sú znalecké posudky,

telefonické oznámenie na tiesňovú linku, prvotné a následné lekárske správy. Vykonaným

dokazovaním neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že

u poškodeného existujú závažné pochybnosti o schopnosti správne vnímať prežité udalosti

a vypovedať o nich. Správne preto už v prípravnom konaní takýto návrh nebol príslušným

sudcom akceptovaný a súčasná argumentácia obžalovaného je i podľa názoru krajského

súdu účelová s cieľom spochybniť výpoveď tohto svedka.

Rovnako i v súvislosti s argumentáciou obžalovaného o existencii rozporov pri

vyšetrovacom pokuse ohľadne možnosti reálnosti viditeľnosti miesta konfliktu manželkou

poškodeného i krajský súd je toho názoru, rovnako ako prvostupňový súd, že svedkyňa...

mohla reálne vidieť konfliktnú situáciu v kritickom čase. O tom svedčia nielen jej samotná

výpoveď, ale i telefonát na tiesňovú linku a taktiež i výpoveď svedka . Existencia

rozporných úradných záznamov polície, následne i výpoveď svedka na hlavnom

pojednávaní preto úplne oprávnene viedli samosudcu k vážnym pochybnostiam o činnosti

polície a to od počiatku dokumentovania tejto veci (napriek závažnému následku, ktorý bol

zrejmý už z prvotných lekárskych správ bolo od počiatku vedené len priestupkové konanie)

až po hodnotenie výpovede tohto svedka z hľadiska pravdivosti a vierohodnosti tak, ako ju

prvostupňový súd uviedol v odôvodnení rozsudku. Aj túto argumentáciu prvostupňového

súdu si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje.

I v prípade zranenia obžalovaného, na ktoré osobitne poukazoval obžalovaný už

v konaní pred prvostupňovým súdom, krajský súd uvádza, že inkriminované „zranenie“

vôbec nesvedčí o „agresívnom útoku poškodeného“ tak, ako ho popisuje obžalovaný

v odôvodnení odvolania. Takýto agresívny atak, ako ho popisuje obžalovaný, nezodpovedá

nielen fyzickým dispozíciám obžalovaného a poškodeného, ale najmä následku, kde

u obžalovaného nie je v podstate žiadny a u poškodeného je mimoriadne závažný (podrobne

popísaný v znaleckom posudku). Tieto zranenia sú podrobne rozvedené v odôvodnení

rozsudku prvostupňového súdu.

V súvislosti s argumentáciou obžalovaného ohľadne subjektívnej stránky krajský súd

uvádza nad rámec argumentácie prvostupňového súdu, že obžalovaný sa inkriminovaného

konania dopustil v úmysle priamom v zmysle ust. § 16 písm. b) Tr. zák. Úplne explicitne

svedčia o tom závery znaleckého dokazovania znalcov..., ktorí zhodne popísali zranenia

poškodeného ako zranenia, ktoré vznikli viacerými údermi - mechanickým násilím tupého

charakteru strednej, resp. vysokej intenzity a strednej sily o pomerne veľkej prudkosti do

oblasti pravej očnice a priľahlej časti nosa, kde rovnako je znalcami konštatovaná

i prítomnosť pomliaždenín na viacerých miestach pravej i ľavej časti tváre svedčiace

o opakovaných nárazoch tak z pravej, ako aj ľavej strany... Obžalovaný bol teda, i podľa

názoru odvolacieho súdu, uzrozumený s tým, že po takomto mimoriadne agresívnom až

brutálnom útoku na oblasť hlavy, osobitne staršieho človeka, takýto útok nemôže viesť k

iným následkom, než k závažným následkom, vrátane ťažkej ujmy na zdraví.

Vo vzťahu k námietkam obžalovaného ohľadne právnej kvalifikácie konania, t. j. že

prvostupňový súd nevyhodnotil jeho konanie ako konanie v nutnej obrane, krajský súd

uvádza, že i v tomto smere rovnako ako prvostupňový súd je toho názoru, že obžalovaný

nekonal v nutnej obrane. V tejto súvislosti akcentuje krajský súd skutočnosť, že obžalovaný

na inkriminovanom mieste sa nachádzal neoprávnene. Jeho argument, že pozemok nebol

oplotený ani vykolíkovaný, je účelový, nakoľko obžalovaný bol znalý miestnych pomerov

a mal v minulosti predchádzajúce konflikty a to jednak s poškodeným, o čom svedčí nielen

záznam z priestupkového konania, ale i viaceré občianskoprávne spory, existenciu ktorých

ani obžalovaný nepopiera. Poškodený teda v inkriminovanom čase úplne oprávnene

verbálne atakoval osoby - obžalovaného a svedkov..., že sa nachádzajú na súkromnom

pozemku patriacemu jeho synovi. Naviac tiež v prípade svedkov a nešlo

ani o osoby zodpovedajúce osobám oprávneným na riadne a zákonné napojenie

elektrického prúdu tak, ako to vyplýva z predbežného opatrenia a správ

... Bol to obžalovaný, ktorý ako prvý porušil záujem chránený

zákonom - ochrana súkromného vlastníctva a poškodený v kritickom čase úplne oprávnene

verbálne napadol obžalovaného. Za tejto situácie potom záver prvostupňového súdu

o odplácaní považuje krajský súd za správny a pritom zdôrazňuje, že absentuje potom

protiprávnosť konania poškodeného v kritickom čase. Z uvedených dôvodov preto nemožno

akceptovať obhajobu obžalovaného, že konal v medziach nutnej obrany, práve naopak, tak

prvostupňový súd, ako odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nešlo o nutnú

obranu.

I v súvislosti s údajmi obžalovaného v odôvodnení odvolania, ohľadne jeho názoru

o nevhodnom vedení konania zo strany sudcu, krajský súd uvádza po zhodnotení záznamu

z hlavného pojednávania, že samosudca konal v súlade so zákonom a správne tiež odmietol

vykonať ďalšie navrhované dôkazy tak, ako sú uvedené v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku a správne tiež neoboznámil zápisnicu z konfrontácii, ktorá tvorí

prílohu odvolania ako procesný úkon, ktorý bol vykonaný pred vznesením obvinenia, t. j.

bez dodržania zásady kontradiktórnosti...»

39. Odvolací súd sa naopak nestotožnil so záverom okresného súdu v otázke náhrady

škody spôsobenej trestným činom poškodenému, ktorý si ju v rámci trestného konania

riadne uplatnil. K tomu krajský súd uviedol:

„Odvolaním napadnutý rozsudok... trpí, podľa názoru Krajského súdu..., zásadným

nedostatkom a to rozhodnutím prvostupňového súdu ohľadne náhrady škody, kedy

prvostupňový súd poškodeného s riadne uplatnenými nárokmi odkázal na občianskosúdne

konanie a v odôvodnení rozsudku... v rozpore s predchádzajúcou časťou odôvodnenia

prvostupňový súd uvádza, že nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že to bol poškodený,

ktorý ho prvý napadol. Krajský súd zastáva názor, že v danom prípade bol úplne

nepochybne a jednoznačne, najmä znaleckými posudkami... preukázaný rozsah zranenia

poškodeného. Obaja znalci veľmi presne a podrobne a v podstate totožne popísali zranenia

utrpené poškodeným pri útoku obžalovaného, kde v prípravnom konaní bolo riadne bodovo

ohodnotené takéto zranenie a to počtom bodov 240. O charaktere tohto zranenia vzhľadom

na lekárske správy a znalecký posudok, opakované operácie a v neposlednom rade

i následok, ktorý bol jednoznačne preukázaný, nemá krajský súd žiadne pochybnosti.

Poškodený si uplatnil tento nárok týkajúci sa bolestného riadne v prípravnom konaní i na

hlavnom pojednávaní a ďalšie dokazovanie už nie je potrebné v tomto smere vykonávať,

preto krajský súd nevidí dôvod prečo náhradu bolestného v danom prípade nepriznať. Práve

naopak je toho názoru, že je potrebné takýto riadne uplatnený nárok na náhradu škody

priznať, kde existuje preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi zranením a jeho

vznikom, ako je i známa osoba, ktorá je za vznik tohto zranenia zodpovedná.

Inak je to v prípade uplatneného nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia.

V tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody, bude potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie týkajúce sa najmä zdravotného stavu poškodeného a jeho vplyvu na následky,

ktoré u poškodeného pretrvávajú doposiaľ. V tomto smere, i podľa názoru odvolacieho

súdu, je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného konania

a preto v tejto časti sa krajský súd stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu, že je

potrebné odkázať s týmto nárokom na náhradu škody poškodeného na občianskosúdne

konanie.“

40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 18. mája 2016, ktorým rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 1. októbra 2014, okrem iného v podstatnom uviedol:

„Mimoriadnym opravným prostriedkom je dovolanie, ktoré je určené k náprave

v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení, ako je to zrejmé

z ustanovenia , V dovolaní musí byť presne uvedené, v ktorej

časti sa rozhodnutie napáda v zmysle Nie je možné prostredníctvom

neho preskúmavať a naprávať skutkové zistenia ustálené súdmi prvého a druhého stupňa.

Tento mimoriadny opravný prostriedok má byť len skutočne výnimočným prielomom do

inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej

istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením

tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštitúcia.

Najvyšší súd môže v zmysle vykonať vyšetrovanie v obmedzenom

rozsahu, a to iba za účelom objasnenia takých okolností, ktoré sú potrebné na rozhodnutie o

dovolaní. Podľa dovolací súd je viazaný špecifikáciou dôvodov

uvedených v dovolaní.

Dovolací súd zdôrazňuje, že za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1

písm. c) nemožno považovať rozsah vykonaného dokazovania a spôsob jeho

hodnotenia súdom podľa jeho vlastnej úvahy, ktorý sa nekryje s úvahami obvineného

v rámci jeho obhajobných práv. Súd prvého stupňa sa oboznámil so zápisnicou

o vyšetrovacom pokuse s príslušnou fotodokumentáciou ako aj so zápisnicou o rekonštrukcii

s príslušnou fotodokumentáciou, preto dovolacie námietky obvineného v tomto smere sú

nedôvodné. Odmietnutie vykonať ďalšie dokazovanie, ako sa toho domáhal obvinený v tejto

veci, bolo podľa okresného súdu nadbytočné, čo vyplýva z rozsudku tohto súdu.... Súd

prvého stupňa poukázal nielen na to, že obvinený nebol oprávnený vstúpiť na pozemok

ohľadne parcely , pretože predbežné rozhodnutie súdu sa týkalo pozemku pod

parcelným číslom zapísanej na , ale aj to, že o nutnú obranu obvineného

nešlo lebo podľa lekárskych správ a znaleckého dokazovania je nepochybné, že úderov do

tváre poškodeného bolo zo strany útočníka niekoľko, ktorými boli spôsobené viaceré

zranenia, nejednalo sa o vykrývanie úderov, ale o útok a úder do oka poškodeného bol

vedený vysokou intenzitou.

Krajský súd v napadnutom rozsudku sa stotožnil s celou argumentáciou okresného

súdu rozvedenú v jeho rozsudku. V ďalšom reagoval na odvolacie námietky obvineného

a v súvislosti s tým konštatoval, že vykonaným dokazovaním nebola zistená skutočnosť,

ktorá by preukazovala potrebu skúmania duševného stavu poškodeného, čo konštatoval

sudca pre prípravné konanie, ktorý návrh v tomto smere neakceptoval. Vyšetrovací pokus

potvrdil, že manželka poškodeného mohla reálne vidieť konfliktnú situáciu, čo je v súlade

s jej telefonickým oznámením na tiesňovú linku a výpoveďou svedka Zranenie

obvineného nesvedčí o agresívnom útoku poškodeného, ako ho popísal obvinený,

nezodpovedá fyzickým dispozíciám poškodeného a tiež následku, ktorý je u neho

mimoriadne závažný a u obvineného takmer žiadny. Obvinený mal už v minulosti s

poškodeným konflikty a viaceré občianskoprávne spory a v danom prípade obvineného

oprávnene vyzýval, aby opustil súkromný pozemok patriaci jeho synovi. Uvedené a tiež

znalecké dokazovanie preukazuje, že zo strany obvineného išlo o priamy úmysel spôsobiť

poškodenému ujmu na zdraví v rámci fyzického útoku, ktorý proti nemu realizoval. Zo

strany obvineného preto nemohlo ísť o konanie v nutnej obrane.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť. Nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia sa môže

týkať nesprávneho posúdenia okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť (§ 22 až § 23 Tr.

zák.), okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), zániku trestnosti

(§ 84 až § 88 Tr. zák.), alebo pochybení pri ukladaní trestu súhrnného, úhrnného alebo

spoločného, môže však ísť i o nesprávnu aplikáciu zákonov z iných odvetví nášho právneho

poriadku.

Dovolanie je teda určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,

pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných súdom zistených

skutočností podľa noriem hmotného práva. Koncepcia dovolania v trestnom práve, osobitne

úprava dovolacieho dôvodu podľa , posledná veta - správnosť

a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť - vylučujú možnosť,

len na základe uplatnených námietok proti skutkovým zisteniam, v dovolacom konaní

vyhovieť takémuto dovolaniu. Povedané inak, na podklade takéhoto dovolacieho dôvodu

nemožno preskúmavať a hodnotiť správnosť úplnosť skutkového stavu, ani preverovať

úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť individuálneho a súhrnného hodnotenia

jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní z tohto dôvodu

hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne

právne posúdené, t. j. či boli právne vykvalifikované v celom rozsahu a v súlade

s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

V dovolaní sa obvinený jednoznačne domáha aplikácie ustanovenia § 25 Tr. zák.,

teda aby jeho konanie po doplnení dokazovania, ktoré navrhoval a bolo odmietnuté a po

prehodnotení skutkového stavu podľa jeho predstáv bolo posúdené ako nutná obrana

v zmysle § 25 Tr. zák. Tejto zmeny sa obvinený domáha, napriek tomu, že okresný a krajský

súd v napadnutých rozsudkoch sa všetkými týmito námietkami obvineného zaoberali a

výstižným spôsobom na to reagovali. Správne krajský súd na podklade odvolania

poškodeného po zrušení výroku o škode zaviazal obvineného k čiastočnej náhrade

uplatnenej škody, ktorý výrok oprel o dokazovanie vykonané a vyhodnotené už okresným

súdom. Z neho, okrem iného bolo nepochybne preukázané, aké zranenie a jeho následky na

zdraví poškodený z konania obvineného utrpel, čo je uvedené aj v skutkovej vete a v

dôvodoch rozsudku okresného súdu. Nebol dôvod nepriznať poškodenému nárok na

náhradu škody, ktorú obvinený spôsobil. Najvyšší súd sa s takto odôvodnenými rozsudkami

stotožnil a pritom nezistil, že by boli naplnené uplatnené dovolacie dôvody.

Najvyšší súd s prihliadnutím na uvedené musel konštatovať, že nie sú naplnené

dovolacie dôvody podľa ustanovenia , , a preto nie je

ani možné vysloviť porušenie zákona v konaní, ktoré predchádzalo dovolaniu a zrušiť

rozsudok krajského súdu tak, ako to požaduje obvinený v dovolaní.“

41. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je ďalšou

opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto

v okolnostiach veci sťažovateľa ani neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal alebo

nemal byť uznaný vinným zo spáchania stíhaného skutku alebo ako malo byť rozhodnuté

o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody. Ústavný súd musel zaujať stanovisko

k tomu, či rozhodnutia všeobecných súdov spĺňali požiadavku ústavnosti spočívajúcu

predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku

náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj , , ,

, ).

42. Ako z citovaných častí odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí vyplýva,

krajský súd, ako aj najvyšší súd sa pre rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa podstatnými

a právnymi otázkami zaoberali a dali na ne presvedčivé odpovede.

43. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 1. októbra 2014 jasne

uviedol, ktoré skutočnosti z ktorých dôkazov považoval za preukázané a ako ich bolo z jeho

pohľadu potrebné hodnotiť. Dôkazné prostriedky, z ktorých relevantné dôkazy pre svoje

závery použil, jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia označil. Ozrejmil, ako

nahliadal na tvrdenia sťažovateľa o existujúcich rozporoch vo vyšetrovacích úkonoch,

a poukázal pritom na ďalšie dôkazy, ktoré ho primali prikloniť sa k prijatým záverom.

Neopomenul venovať sa rozsahu zranenia poškodeného, ako aj tvrdeného zranenia

sťažovateľa a možnosti spôsobu ich vzniku. Znova pritom prihliadal na zabezpečené dôkazy

získané z dôkazných prostriedkov ako (najmä) znalecké posudky súdnych znalcov.

Presvedčivo formuloval naplnenie subjektívnej stránky ako jedného z obligatórnych znakov

skutkovej podstaty stíhaného trestného činu sťažovateľom, popisujúc priebeh udalosti tak,

ako bol zistený zo získaných dôkazných prostriedkov. Rovnako presvedčivo odvolací súd

odôvodnil záver o nemožnosti kvalifikácie konania sťažovateľa ako nutnej obrany, a to opäť

popisom zisteného skutkového deja.

44. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade škody spôsobnej trestným

činom poškodenému, toto považuje sťažovateľ za v rozpore so zákonom, konkrétne s § 322

ods. 1 a 3 .

45. Podľa ak po zrušení napadnutého rozsudku

alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu

prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by

doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by

mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

46. Podľa odvolací súd rozhodne sám rozsudkom

vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol

v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred

odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý

rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech

obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

47. Krajský súd rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2014

vo výroku, ktorým poškodeného podľa s nárokom na

náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, podľa § 321 ods. 1 písm. f) Trestného

poriadku zrušil a sám v tejto otázke rozhodol tak, že podľa

s použitím uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť

poškodenému sumu 3 692 € ako bolestné a vo zvyšku nároku na náhradu škody (uplatnené

sťaženie spoločenského uplatnenia) poškodeného podľa

odkázal na občianske súdne konanie.

48. V tomu zodpovedajúcej časti odôvodnenia odvolací súd uviedol, že rozsah

zranenia poškodeného bol úplne, nepochybne a jednoznačne preukázaný (najmä znaleckými

posudkami), takisto ako aj jeho charakter. Rovnako preukázaná bola aj bezprostredná

príčinná súvislosť medzi zranením a jeho vznikom a bola známa aj osoba, ktorá je za vznik

zranenia zodpovedná (sťažovateľ). Zranenie pritom bolo riadne bodovo ohodnotené. Nárok

na náhradu škody si poškodený uplatnil a pre rozhodnutie o tejto otázke nebolo potrebné

vykonávať ďalšie dokazovanie.

49. Odôvodnenie dotknutého výroku ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje

za dostatočné. Žiadna zo skutočností zistená a uvedená súdom druhého stupňa nenasvedčuje

tomu, že by o nároku na náhradu škody konajúci súd takto rozhodnúť nemohol.

50. Ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o rozpore rozhodnutia krajského

súdu o náhrade škody s a . Práve naopak, po zrušení časti

prvostupňového rozsudku krajský súd urobil v tejto časti nové rozhodnutie, keďže

doplnenie konania v tomto smere nebolo potrebné a ani neviedlo k iným skutkovým

záverom. O náhrade škody teda rozhodol na podklade skutkového stavu, ktorý bol

v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa správne zistený, a to na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Žiadnu z okolností v procese

rozhodovania odvolacieho súdu v tejto otázke nemožno považovať za rozpornú

s citovanými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu.

51. Ani tvrdenie sťažovateľa o porušení dvojinštančnosti konania o náhrade škody

ústavný súd neprijal. Konanie a rozhodnutie o náhrade škody prebehlo na okresnom súde,

ako aj na krajskom súde, teda v dvoch inštanciách, a ako už bolo uvedené, odvolací súd tak,

ako rozhodol o náhrade škody, rozhodnúť mohol. Navyše, krajský súd umožnil

sťažovateľovi vyjadriť sa k odvolaniu poškodeného, ktorým namietal práve výrok súdu

prvého stupňa o uplatnenom nároku na náhradu škody, a teda sťažovateľ mal priestor

v plnej miere uviesť všetky argumenty, aby o nároku na náhradu škody bolo rozhodnuté

v súlade s jeho predstavami.

52. Predmetné rozhodnutie krajského súdu ako celok teda obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

53. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

54. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom

rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

k čomu odvolací súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

).

55. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 1. októbra 2014 za ústavne konformný.

56. Za ústavne súladné je potrebné považovať aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. mája 2016.

57. Rovnako najvyšší súd sa pre rozhodnutie o dovolaní podstatnými námietkami

sťažovateľa zaoberal. Prízvukoval sťažovateľovi, ako je potrebné nazerať na inštitút

dovolania a akou právomocou dovolací súd disponuje, a že len z hľadiska jemu zákonom

vymedzených oprávnení môže preskúmať rozhodnutie súdu druhého stupňa. Ústavný súd

nepovažuje za potrebné znovu opakovať argumenty, pre ktoré bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté, keďže podľa názoru ústavného súdu ich dovolací súd jasne a zrozumiteľne

vo svojom rozhodnutí popísal. Dostatočne a presvedčivo uviedol, prečo na sťažovateľom

uplatnené dovolacie dôvody podľa a nevzhliadol

ako na naplnené. Predovšetkým ozrejmil, čo možno, resp. čo nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu, a to s prihliadaním na konkrétne okolnosti trestnej veci

sťažovateľa (rozsah vykonaného dokazovania, príp. nevyhovenie návrhu na vykonanie

ďalšieho dokazovania a pod.). Stručne pripomenul relevantné zistenia poukazujúc

na konkrétne dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy, ktoré svedčili v prospech

záverov prijatých odvolacím súdom, najmä pokiaľ išlo o potvrdenie/vyvrátenie

spochybňovaných záležitostí. Poučil sťažovateľa o možnostiach uplatnenia dôvodu podľa

. Potvrdil správnosť prijatia záverov súdov prvého

a druhého stupňa o nemožnosti kvalifikácie konania sťažovateľa ako v nutnej obrane

a rovnako aproboval rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa náhrady škody

poškodenému.

58. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

z 18.mája 2016 konštatuje, že v ňom nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie

zmyslu, účelu či znenia aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, uznesenie

najvyššieho súdu je logické, založené na racionálnych úvahách. Dovolací súd zaujal

stanovisko k zásadným dovolacím námietkam a vychádzajúc z čiastkových záverov

skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie

odmietol. Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne

interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania [ a ] a vo vzťahu k nej posúdil

relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa.

59. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, a zároveň

postačujúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia

za dostatočné a nevybočujúce z limitov a dohovoru.

60. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd preto sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

61. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2017