Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 607/2017
PDF · 652.76 KB
No categories available
III. ÚS 607/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Varinským, advokátska kancelária Varinský
& Kožák, Námestie SNP 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 79/2013 z 10. júna 2014 uznaný
vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3
písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, za čo bol
odsúdený podľa § 156 ods. 3, § 38 ods. 2 a § 56 ods. 1 a 2 Trestného zákona k peňažnému
trestu vo výmere 3000 €. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol ustanovený náhradný trest odňatia
slobody vo výmere šesť mesiacov.
3. Okresný súd poškodeného v trestnom konaní podľa § 288 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
4. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali odvolanie sťažovateľ, ako aj
poškodený. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 riadny opravný
prostriedok sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku zamietol a na základe odvolania
poškodeného podľa § 321 ods. 1 písm. f) a ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok
okresného súdu z 10. júna 2014 vo výroku o náhrade škody zrušil. Následne podľa § 322
ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 287 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd sám
uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému sumu 3 692 € ako bolestné a podľa
§ 288 ods. 2 Trestného poriadku so zvyškom nároku na náhradu škody v súvislosti
so sťažením spoločenského uplatnenia sa poškodeného odkázal na občianske súdne konanie.
5. Vzhľadom na výsledok druhostupňového konania podal sťažovateľ
proti rozhodnutiu krajského súdu z 1. októbra 2014 dovolanie z dôvodov uvedených v § 371
ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn.
6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol.
6. Podľa názoru sťažovateľa „rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici...
a uznesením Najvyššieho súdu SR... bolo porušené... právo na súdnu ochranu,
garantované... ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie,
priznané... ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd“.
7. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za „nezákonný, popierajúci zmysel
a podstatu práva na spravodlivý súdny proces, predovšetkým v časti jeho výroku o náhrade
škody“.
8. Podľa jeho slov „výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade škody je vydaný
v rozpore s ust. § 322 ods. 1 a 3 Tr. por. a v konečnom dôsledku jeho vydaním došlo
k porušeniu... práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou
je aj právo na prístup k súdu a právo na dvojinštančný justičný systém, teda právo na
preskúmanie skutkových a právnych záverov súdu nižšieho stupňa súdom nadriadeným“.
9. Zastáva názor, že odvolací súd „musel postupovať a postupoval v rozpore
s procesným právom, keď o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodol vlastným
rozsudkom bez toho, aby vec vrátil súdu prvého stupňa aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol“.
10. Sťažovateľ tvrdí, že „súd prvého stupňa na základe dokazovania, vykonaného na
hlavnom pojednávaní, dospel ku skutkovým záverom, podľa ktorých nebolo vyvrátené, že...
to bol... obžalovaný – sťažovateľ... kto bol poškodeným napadnutý ako prvý. Podľa záveru
súdu prvého stupňa je teda nevyhnutné skúmať mieru zavinenia na spôsobenej škode na
zdraví poškodeného (tak bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia), teda akou
mierou sa na tejto škode vlastným konaním podieľal sám poškodený tak, ako to má na mysli
ust. § 441 Obč. zák. Nakoľko také dokazovanie by presahovalo potreby trestného stíhania
a predĺžilo by ho, súd prvého stupňa v súlade s ust. § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal
poškodeného so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.“.
11. Krajský súd podľa sťažovateľa „na rozdiel od súdu prvého stupňa - prijal odlišné
skutkové závery, spočívajúce v tom, že... to bol nepochybne... obžalovaný – sťažovateľ... kto
poškodeného napadol, teda podľa názoru odvolacieho súdu otázka miery zavinenia na
spôsobenej škode na zdraví poškodeného nie je sporná či pochybná, nakoľko za túto škodu“
zodpovedá sťažovateľ, „teda ďalšie dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné“.
12. S takýmito skutkovými závermi odvolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, „no čo je
podstatné a kľúčové je to, že pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam v otázke nároku na náhradu škody, Trestný poriadok odvolaciemu súdu priznával
len jedinú možnosť ďalšieho postupu... a to v súlade s citovaným ust. § 322 ods. 1 Tr. por. -
vrátiť predmetnú vec súdu prvého stupňa, aby ju tento v potrebnom rozsahu opätovne
prejednal a rozhodol. Odvolací súd by pritom takúto povinnosť... mal aj v tom prípade, ak
by na verejnom zasadnutí za... prítomnosti“ sťažovateľa „dokazovanie síce doplnil, ale
z výsledkov takto doplneného dokazovania by bolo možné prijať skutkové závery odlišné od
záverov prijatých súdom prvej inštancie“.
13. Odvolací súd v trestnej veci sťažovateľa „postupoval iným - právne
nekonformným -spôsobom. Tento totiž v otázke miery zavinenia na spôsobenej škode prijal
skutkové závery, ktoré sú diametrálne odlišné od skutkových záverov ustálených súdom
prvého stupňa a to bez toho, aby skutkový stav zistený súdom prvého stupňa odvolací súd
akokoľvek doplnil dôkazmi, ktoré by vykonal v rámci odvolacieho konania!!! Namiesto toho,
aby odvolací súd za takejto procesnej situácie vrátil predmetnú vec súdu prvého stupňa, aby
ju tento v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol, tento non lege artis rozhodol
konečným meritórnym rozhodnutím tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
o náhrade škody zmenil v neprospech“ sťažovateľa.
14. Krajský súd podľa slov sťažovateľa «De facto... v tejto časti rozhodol ako súd
prvej inštancie, nakoľko... bol prvým súdom, ktorý o uplatnenom práve poškodeného
rozhodol meritórnym rozhodnutím!!! De iure však... rozhodoval ako súd odvolací, čím...
v skutočnosti znemožnil toto (de facto) prvostupňové rozhodnutie napadnúť riadnym
opravným prostriedkom, náležite skutkovo ako aj právne argumentovať proti záverom tohto
rozhodnutia a v konečnom dôsledku tak toto „prvostupňové“ rozhodnutie dať preskúmať po
stránke skutkovej ako aj právnej nadriadeným súdom!!! Ako už bolo konštatované, Krajský
súd... v otázke náhrady škody zároveň rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,
na základe ktorých rozhodoval súd prvej inštancie, o ktorých dôvodoch... sa» sťažovateľ
„po prvý krát mal možnosť dozvedieť až z rozhodnutia odvolacieho súdu bez toho, aby“ mu
„pred tým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom a súčasne odvolací súd
nemal možnosť posúdiť a vysporiadať sa s obhajobnými argumentami“ sťažovateľa. „Týmto
postupom odvolacieho súdu mi v podstate bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď mi
bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých odvolací súd založil
svoje rozhodnutie a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri svojom rozhodnutí
vychádzal súd prvého stupňa.“. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako tvrdí
sťažovateľ, nie je v časti týkajúcej sa priznaného nároku na náhradu škody odôvodnené
právne konformným spôsobom, keď odvolací súd presvedčivo a zrozumiteľne nevysvetlil,
„ako sa vysporiadal súdom prvého stupňa spochybnenou mierou účasti poškodeného
na spôsobení škody a pod“.
15. Sťažovateľ pokračuje, že tieto pochybenia „ani Najvyšší súd..., ako súd dovolací,
nenapravil, keď len stroho skonštatoval, že odvolací súd postupoval správne pokiaľ... po
zrušení výroku o škode zaviazal“ sťažovateľa „k čiastočnej náhrade škody, že bolo
nepochybne preukázané aké zranenie a jeho následky na zdraví poškodený utrpel a teda že
nebol dôvod nepriznať poškodenému nárok na náhradu škody bez toho, aby sa dovolací súd
akokoľvek vysporiadal s... námietkami, prezentovanými v dovolaní, teda aby v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol také skutočnosti, ktoré by presvedčivo a zrozumiteľne vyvrátili...
tvrdenia“ sťažovateľa. „Dovolací súd sa síce - z dôvodu nedostatku právomoci skúmať
správnosť a úplnosť skutku - nemohol zaoberať otázkou miery zavinenia poškodeného
na spôsobenej škode a jej vplyvom na celkovú výšku škody, no čo je podstatné, dovolací súd
sa zároveň nijakým právne konformným spôsobom nezaoberal ani námietkami súvisiacimi
s protiprávnym postupom odvolacieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o náhrade
škody, z ktorého dôvodu je potom potrebné aj rozhodnutie dovolacieho súdu posúdiť ako
rozhodnutie nezlúčiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.
16. Vo vzťahu k rozhodnutiam všetkých všeobecných súdov činných v trestnej veci
sťažovateľa tento tiež namietal, že „súd prvého stupňa, súd odvolací ako aj súd dovolací,
pri rozhodovaní vo veci samej - v rozpore so zásadou spravodlivosti rozhodnutia -
prihliadali len na dôkazy, svedčiace“ v jeho „neprospech, keď svoje skutkové závery opreli
jedine o výpovede svedka poškodeného a svedkyne a podporne
o závery znaleckého dokazovania bez toho, aby sa vysporiadali s obhajobou“ sťažovateľa,
„s mnohými vážnymi pochybnosťami o hodnovernosti spomínaných osôb, nezrovnalosťami,
neúplnosťami a nejasnosťami obsiahnutými vo výpovediach týchto osôb a s... námietkami“
sťažovateľa „týkajúcimi sa hodnotenia jednotlivých dôkazov a pri hodnotení dôkazov sa
nijakým spôsobom nezaoberali s mnohými ďalšími jednoznačne“ v jeho „prospech
svedčiacimi dôkazmi a okolnosťami tohto prípadu“.
17. Za podstatné však sťažovateľ považuje to, že „všeobecné súdy sa non lege artis
nevysporiadali s kľúčovými dôkazmi, u ktorých nastali vážne pochybnosti o ich záveroch
(najmä vyšetrovací pokus) a bez toho, aby túto závažnú pochybnosť procesnými postupmi
v súlade so zákonom, rešpektujúc... právo“ sťažovateľa «na obhajobu, odstránili, označený
dôkaz opätovne - v rozpore so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“ -
vyhodnotili len a len» v jeho „neprospech“.
18. Sťažovateľ je presvedčený, že „Postupom tak súdu prvého stupňa, ako aj súdu
odvolacieho a dovolacieho... došlo k hrubému porušeniu zákonných ustanovení, ktorými sa
má zabezpečiť objasnenie veci tak, aby o nej neboli dôvodné pochybnosti v zmysle ust. § 2
ods. 10 Tr. por., ale aj ust. § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., nehovoriac o tom, že takýto...
postup v rámci svojho meritórneho rozhodnutia jasne, výstižne, racionálne a presvedčivo
neodôvodnili, čím v konečnom dôsledku bolo hrubým spôsobom porušené... právo“
sťažovateľa „na obhajobu a spravodlivý súdny proces“.
19. Okrem postupu všeobecných súdov sťažovateľ namietal aj postup Okresnej
prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá mala porušiť zásadu
totožnosti skutku, „keď obsah skutkovej vety uznesenia Okresného riaditeľstva PZ zo dňa
06. 05. 2013, ČVS: ORP-849/2-OVK-BB-2012, ktorým... bolo“ sťažovateľovi „vznesené
obvinenie, dozorujúca prokuratúra vo svojej obžalobe zo dňa 08. 10. 2013, v rozpore
s ust. § 234 ods. 3 Tr. por., zásadným spôsobom zmenila“, a to v časti popisujúcej
skutočnosti „kto na koho útočil ako prvý, akým spôsobom sa v danej situácii správal
poškodený, akým spôsobom... sa v uvedenej situácii zachoval“ sťažovateľ, „akým
spôsobom... útočil poškodený, akým spôsobom...“ sa bránil, «keď vyšetrovateľ PZ pôvodne
vo svojom uznesení ustálil, že: „a následne udrel (poškodený) rukou do
oblasti tváre tak, že mu padli okuliare na zem, na čo sa začal aktívne
brániť a to tým spôsobom, že si dával ruku pred tvár a snažil sa udrieť
pričom ho minimálne jedenkrát udrel päsťou zovretou v päsť do oblasti pravého oka a to
strednou intenzitou a veľkou prudkosťou...“ Okresná prokuratúra tieto skutkové závery
v skutkovej vete obžaloby pre toto konanie podstatným spôsobom zmenila a zároveň
doplnila o ďalšie štádium skutkového deja, keď uviedla: „kde naňho obvinený fyzicky
zaútočil tak, že ho minimálne jedenkrát rukou zovretou v päsť udrel do oblasti tváre
v dôsledku čoho tento spadol na zem, kde doňho kopal a ďalej ho rukou udieral».
20. Podľa názoru sťažovateľa takáto „nezákonná zmena, resp. rozšírenie skutku má
zásadný dopad pre právnu kvalifikáciu skutku, najmä z hľadiska právneho posúdenia, či...
svojim konaním porušil Trestný zákon, alebo naopak, či... v danom mieste a čase konal
v zákonom stanovených medziach nutnej obrany!!!“. Je presvedčený, že „nakoľko súd
prvého stupňa podanú obžalobu bez ďalšieho prijal, s vyššie popísanými námietkami sa
nijakým spôsobom nevysporiadal, pričom tak neučinil ani odvolací súd, resp. súd dovolací
(ktoré nadriadené súdy sa v odôvodnení svojich meritórnych rozhodnutí o tejto otázke ani
len nezmienili napriek tomu, že... tieto pochybenia súdu prvej inštancie v rámci svojich
opravných prostriedkov“ sťažovateľ „veľmi podrobne namietal), tak súd prvého stupňa, no
predovšetkým súd odvolací a dovolací postupovali v rozpore so zákonom a v konečnom
dôsledku zásadným spôsobom porušili“ jeho „právo na obhajobu a na spravodlivý súdny
proces“.
21. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo ..., na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
18. 05. 2016, sp. zn.: 6 Tdo 84/2015, porušené boli.
II. Základné právo ..., na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 01. 10. 2014, sp. zn.: 4 To 69/2014, porušené boli.
III. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 05. 2016, sp. zn.: 6 Tdo 84/2015
a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 01. 10. 2014, sp. zn.: 4 To 69/2014, sa
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
IV. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť ..., trovy konania vo výške 303,16 €...
predstavujúce trovy právneho zastúpenia.. poukázaním uvedenej sumy v prospech
bankového účtu právneho zástupcu Sťažovateľa, JUDr. Vladimíra Varinského..., v lehote do
dvoch mesiacov odo dňa doručenia nálezu.“
II.
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
24. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
25. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
26. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
27. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov
výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
(v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení
iných práv (základné právo na obhajobu) resp. iným subjektom (okresná prokuratúra)
uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť
argumentácie.
28. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím odvolacieho súdu
o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom poškodenému v rozpore
so zákonom, ďalej tým, že všeobecné súdy v trestnej veci sťažovateľa prihliadali iba na
dôkazy svedčiace v jeho neprospech a s obhajobou sťažovateľa sa nevysporiadali
(neodstránili vo veci vzniknuté pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti a neúplnosti),
rovnako ako sa nevysporiadali s kľúčovými dôkazmi. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí
odvolacieho a dovolacieho súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené.
29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
31. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).
32. Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti
rozsudku krajského súdu za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor,
že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom
lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
33. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
34. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
35. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
36. Základné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94,
37. Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd posúdil rozhodnutie tak krajského
súdu, ako aj najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu právomoci označených
všeobecných súdov v konaniach vedených pod sp. zn. 4 To 69/2014 a sp. zn. 6 Tdo 84/2015
sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie
ktorých namieta.
38. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 69/2014
z 1. októbra 2014 vyplýva, že odvolací súd sa s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, pokiaľ išlo o preukázanie viny a uloženie trestu sťažovateľovi, stotožnil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia k tomu uviedol:
«Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku veľmi podrobne a presvedčivo v súlade
s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. rozviedol a to tak v súvislosti so svojimi skutkovými závermi, ako
i so závermi týkajúcimi sa právnej kvalifikácie konania, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, ako sa vysporiadal s návrhmi
obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov, najmä však, čo považuje Krajský súd... za osobitne
dôležité, ako sa vysporiadal prvostupňový súd s rozpornými výpoveďami svedkov... a ako sa
vysporiadal s obhajobou obžalovaného a podobne. Celú argumentáciu prvostupňového
súdu uvedenú v odôvodnení rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním, považuje krajský súd
za správnu a súladnú s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní a preto si ju
krajský súd v plnom rozsahu osvojuje...
V súvislosti s údajmi obžalovaného o jeho pochybnostiach s psychickým stavom
poškodeného v čase skutku, krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového
súdu, že výpoveď poškodeného považuje za pravdivú a vierohodnú, ktorú potvrdzujú nielen
výpovede jeho manželky, ale i ďalšie objektívne dôkazy, ako sú znalecké posudky,
telefonické oznámenie na tiesňovú linku, prvotné a následné lekárske správy. Vykonaným
dokazovaním neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že
u poškodeného existujú závažné pochybnosti o schopnosti správne vnímať prežité udalosti
a vypovedať o nich. Správne preto už v prípravnom konaní takýto návrh nebol príslušným
sudcom akceptovaný a súčasná argumentácia obžalovaného je i podľa názoru krajského
súdu účelová s cieľom spochybniť výpoveď tohto svedka.
Rovnako i v súvislosti s argumentáciou obžalovaného o existencii rozporov pri
vyšetrovacom pokuse ohľadne možnosti reálnosti viditeľnosti miesta konfliktu manželkou
poškodeného i krajský súd je toho názoru, rovnako ako prvostupňový súd, že svedkyňa...
mohla reálne vidieť konfliktnú situáciu v kritickom čase. O tom svedčia nielen jej samotná
výpoveď, ale i telefonát na tiesňovú linku a taktiež i výpoveď svedka . Existencia
rozporných úradných záznamov polície, následne i výpoveď svedka na hlavnom
pojednávaní preto úplne oprávnene viedli samosudcu k vážnym pochybnostiam o činnosti
polície a to od počiatku dokumentovania tejto veci (napriek závažnému následku, ktorý bol
zrejmý už z prvotných lekárskych správ bolo od počiatku vedené len priestupkové konanie)
až po hodnotenie výpovede tohto svedka z hľadiska pravdivosti a vierohodnosti tak, ako ju
prvostupňový súd uviedol v odôvodnení rozsudku. Aj túto argumentáciu prvostupňového
súdu si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje.
I v prípade zranenia obžalovaného, na ktoré osobitne poukazoval obžalovaný už
v konaní pred prvostupňovým súdom, krajský súd uvádza, že inkriminované „zranenie“
vôbec nesvedčí o „agresívnom útoku poškodeného“ tak, ako ho popisuje obžalovaný
v odôvodnení odvolania. Takýto agresívny atak, ako ho popisuje obžalovaný, nezodpovedá
nielen fyzickým dispozíciám obžalovaného a poškodeného, ale najmä následku, kde
u obžalovaného nie je v podstate žiadny a u poškodeného je mimoriadne závažný (podrobne
popísaný v znaleckom posudku). Tieto zranenia sú podrobne rozvedené v odôvodnení
rozsudku prvostupňového súdu.
V súvislosti s argumentáciou obžalovaného ohľadne subjektívnej stránky krajský súd
uvádza nad rámec argumentácie prvostupňového súdu, že obžalovaný sa inkriminovaného
konania dopustil v úmysle priamom v zmysle ust. § 16 písm. b) Tr. zák. Úplne explicitne
svedčia o tom závery znaleckého dokazovania znalcov..., ktorí zhodne popísali zranenia
poškodeného ako zranenia, ktoré vznikli viacerými údermi - mechanickým násilím tupého
charakteru strednej, resp. vysokej intenzity a strednej sily o pomerne veľkej prudkosti do
oblasti pravej očnice a priľahlej časti nosa, kde rovnako je znalcami konštatovaná
i prítomnosť pomliaždenín na viacerých miestach pravej i ľavej časti tváre svedčiace
o opakovaných nárazoch tak z pravej, ako aj ľavej strany... Obžalovaný bol teda, i podľa
názoru odvolacieho súdu, uzrozumený s tým, že po takomto mimoriadne agresívnom až
brutálnom útoku na oblasť hlavy, osobitne staršieho človeka, takýto útok nemôže viesť k
iným následkom, než k závažným následkom, vrátane ťažkej ujmy na zdraví.
Vo vzťahu k námietkam obžalovaného ohľadne právnej kvalifikácie konania, t. j. že
prvostupňový súd nevyhodnotil jeho konanie ako konanie v nutnej obrane, krajský súd
uvádza, že i v tomto smere rovnako ako prvostupňový súd je toho názoru, že obžalovaný
nekonal v nutnej obrane. V tejto súvislosti akcentuje krajský súd skutočnosť, že obžalovaný
na inkriminovanom mieste sa nachádzal neoprávnene. Jeho argument, že pozemok nebol
oplotený ani vykolíkovaný, je účelový, nakoľko obžalovaný bol znalý miestnych pomerov
a mal v minulosti predchádzajúce konflikty a to jednak s poškodeným, o čom svedčí nielen
záznam z priestupkového konania, ale i viaceré občianskoprávne spory, existenciu ktorých
ani obžalovaný nepopiera. Poškodený teda v inkriminovanom čase úplne oprávnene
verbálne atakoval osoby - obžalovaného a svedkov..., že sa nachádzajú na súkromnom
pozemku patriacemu jeho synovi. Naviac tiež v prípade svedkov a nešlo
ani o osoby zodpovedajúce osobám oprávneným na riadne a zákonné napojenie
elektrického prúdu tak, ako to vyplýva z predbežného opatrenia a správ
... Bol to obžalovaný, ktorý ako prvý porušil záujem chránený
zákonom - ochrana súkromného vlastníctva a poškodený v kritickom čase úplne oprávnene
verbálne napadol obžalovaného. Za tejto situácie potom záver prvostupňového súdu
o odplácaní považuje krajský súd za správny a pritom zdôrazňuje, že absentuje potom
protiprávnosť konania poškodeného v kritickom čase. Z uvedených dôvodov preto nemožno
akceptovať obhajobu obžalovaného, že konal v medziach nutnej obrany, práve naopak, tak
prvostupňový súd, ako odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nešlo o nutnú
obranu.
I v súvislosti s údajmi obžalovaného v odôvodnení odvolania, ohľadne jeho názoru
o nevhodnom vedení konania zo strany sudcu, krajský súd uvádza po zhodnotení záznamu
z hlavného pojednávania, že samosudca konal v súlade so zákonom a správne tiež odmietol
vykonať ďalšie navrhované dôkazy tak, ako sú uvedené v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku a správne tiež neoboznámil zápisnicu z konfrontácii, ktorá tvorí
prílohu odvolania ako procesný úkon, ktorý bol vykonaný pred vznesením obvinenia, t. j.
bez dodržania zásady kontradiktórnosti...»
39. Odvolací súd sa naopak nestotožnil so záverom okresného súdu v otázke náhrady
škody spôsobenej trestným činom poškodenému, ktorý si ju v rámci trestného konania
riadne uplatnil. K tomu krajský súd uviedol:
„Odvolaním napadnutý rozsudok... trpí, podľa názoru Krajského súdu..., zásadným
nedostatkom a to rozhodnutím prvostupňového súdu ohľadne náhrady škody, kedy
prvostupňový súd poškodeného s riadne uplatnenými nárokmi odkázal na občianskosúdne
konanie a v odôvodnení rozsudku... v rozpore s predchádzajúcou časťou odôvodnenia
prvostupňový súd uvádza, že nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že to bol poškodený,
ktorý ho prvý napadol. Krajský súd zastáva názor, že v danom prípade bol úplne
nepochybne a jednoznačne, najmä znaleckými posudkami... preukázaný rozsah zranenia
poškodeného. Obaja znalci veľmi presne a podrobne a v podstate totožne popísali zranenia
utrpené poškodeným pri útoku obžalovaného, kde v prípravnom konaní bolo riadne bodovo
ohodnotené takéto zranenie a to počtom bodov 240. O charaktere tohto zranenia vzhľadom
na lekárske správy a znalecký posudok, opakované operácie a v neposlednom rade
i následok, ktorý bol jednoznačne preukázaný, nemá krajský súd žiadne pochybnosti.
Poškodený si uplatnil tento nárok týkajúci sa bolestného riadne v prípravnom konaní i na
hlavnom pojednávaní a ďalšie dokazovanie už nie je potrebné v tomto smere vykonávať,
preto krajský súd nevidí dôvod prečo náhradu bolestného v danom prípade nepriznať. Práve
naopak je toho názoru, že je potrebné takýto riadne uplatnený nárok na náhradu škody
priznať, kde existuje preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi zranením a jeho
vznikom, ako je i známa osoba, ktorá je za vznik tohto zranenia zodpovedná.
Inak je to v prípade uplatneného nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia.
V tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody, bude potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie týkajúce sa najmä zdravotného stavu poškodeného a jeho vplyvu na následky,
ktoré u poškodeného pretrvávajú doposiaľ. V tomto smere, i podľa názoru odvolacieho
súdu, je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného konania
a preto v tejto časti sa krajský súd stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu, že je
potrebné odkázať s týmto nárokom na náhradu škody poškodeného na občianskosúdne
konanie.“
40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 6 Tdo 84/2015
z 18. mája 2016, ktorým rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014, okrem iného v podstatnom uviedol:
„Mimoriadnym opravným prostriedkom je dovolanie, ktoré je určené k náprave
v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení, ako je to zrejmé
z ustanovenia § 371 ods. 1, ods. 4 Tr. por. V dovolaní musí byť presne uvedené, v ktorej
časti sa rozhodnutie napáda v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. Nie je možné prostredníctvom
neho preskúmavať a naprávať skutkové zistenia ustálené súdmi prvého a druhého stupňa.
Tento mimoriadny opravný prostriedok má byť len skutočne výnimočným prielomom do
inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením
tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštitúcia.
Najvyšší súd môže v zmysle § 379 ods. 2 Tr. por. vykonať vyšetrovanie v obmedzenom
rozsahu, a to iba za účelom objasnenia takých okolností, ktoré sú potrebné na rozhodnutie o
dovolaní. Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný špecifikáciou dôvodov
uvedených v dovolaní.
Dovolací súd zdôrazňuje, že za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1
písm. c) Tr. por. nemožno považovať rozsah vykonaného dokazovania a spôsob jeho
hodnotenia súdom podľa jeho vlastnej úvahy, ktorý sa nekryje s úvahami obvineného
v rámci jeho obhajobných práv. Súd prvého stupňa sa oboznámil so zápisnicou
o vyšetrovacom pokuse s príslušnou fotodokumentáciou ako aj so zápisnicou o rekonštrukcii
s príslušnou fotodokumentáciou, preto dovolacie námietky obvineného v tomto smere sú
nedôvodné. Odmietnutie vykonať ďalšie dokazovanie, ako sa toho domáhal obvinený v tejto
veci, bolo podľa okresného súdu nadbytočné, čo vyplýva z rozsudku tohto súdu.... Súd
prvého stupňa poukázal nielen na to, že obvinený nebol oprávnený vstúpiť na pozemok
ohľadne parcely , pretože predbežné rozhodnutie súdu sa týkalo pozemku pod
parcelným číslom zapísanej na , ale aj to, že o nutnú obranu obvineného
nešlo lebo podľa lekárskych správ a znaleckého dokazovania je nepochybné, že úderov do
tváre poškodeného bolo zo strany útočníka niekoľko, ktorými boli spôsobené viaceré
zranenia, nejednalo sa o vykrývanie úderov, ale o útok a úder do oka poškodeného bol
vedený vysokou intenzitou.
Krajský súd v napadnutom rozsudku sa stotožnil s celou argumentáciou okresného
súdu rozvedenú v jeho rozsudku. V ďalšom reagoval na odvolacie námietky obvineného
a v súvislosti s tým konštatoval, že vykonaným dokazovaním nebola zistená skutočnosť,
ktorá by preukazovala potrebu skúmania duševného stavu poškodeného, čo konštatoval
sudca pre prípravné konanie, ktorý návrh v tomto smere neakceptoval. Vyšetrovací pokus
potvrdil, že manželka poškodeného mohla reálne vidieť konfliktnú situáciu, čo je v súlade
s jej telefonickým oznámením na tiesňovú linku a výpoveďou svedka Zranenie
obvineného nesvedčí o agresívnom útoku poškodeného, ako ho popísal obvinený,
nezodpovedá fyzickým dispozíciám poškodeného a tiež následku, ktorý je u neho
mimoriadne závažný a u obvineného takmer žiadny. Obvinený mal už v minulosti s
poškodeným konflikty a viaceré občianskoprávne spory a v danom prípade obvineného
oprávnene vyzýval, aby opustil súkromný pozemok patriaci jeho synovi. Uvedené a tiež
znalecké dokazovanie preukazuje, že zo strany obvineného išlo o priamy úmysel spôsobiť
poškodenému ujmu na zdraví v rámci fyzického útoku, ktorý proti nemu realizoval. Zo
strany obvineného preto nemohlo ísť o konanie v nutnej obrane.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť. Nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia sa môže
týkať nesprávneho posúdenia okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť (§ 22 až § 23 Tr.
zák.), okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), zániku trestnosti
(§ 84 až § 88 Tr. zák.), alebo pochybení pri ukladaní trestu súhrnného, úhrnného alebo
spoločného, môže však ísť i o nesprávnu aplikáciu zákonov z iných odvetví nášho právneho
poriadku.
Dovolanie je teda určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,
pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných súdom zistených
skutočností podľa noriem hmotného práva. Koncepcia dovolania v trestnom práve, osobitne
úprava dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., posledná veta - správnosť
a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť - vylučujú možnosť,
len na základe uplatnených námietok proti skutkovým zisteniam, v dovolacom konaní
vyhovieť takémuto dovolaniu. Povedané inak, na podklade takéhoto dovolacieho dôvodu
nemožno preskúmavať a hodnotiť správnosť úplnosť skutkového stavu, ani preverovať
úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť individuálneho a súhrnného hodnotenia
jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní z tohto dôvodu
hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne
právne posúdené, t. j. či boli právne vykvalifikované v celom rozsahu a v súlade
s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.
V dovolaní sa obvinený jednoznačne domáha aplikácie ustanovenia § 25 Tr. zák.,
teda aby jeho konanie po doplnení dokazovania, ktoré navrhoval a bolo odmietnuté a po
prehodnotení skutkového stavu podľa jeho predstáv bolo posúdené ako nutná obrana
v zmysle § 25 Tr. zák. Tejto zmeny sa obvinený domáha, napriek tomu, že okresný a krajský
súd v napadnutých rozsudkoch sa všetkými týmito námietkami obvineného zaoberali a
výstižným spôsobom na to reagovali. Správne krajský súd na podklade odvolania
poškodeného po zrušení výroku o škode zaviazal obvineného k čiastočnej náhrade
uplatnenej škody, ktorý výrok oprel o dokazovanie vykonané a vyhodnotené už okresným
súdom. Z neho, okrem iného bolo nepochybne preukázané, aké zranenie a jeho následky na
zdraví poškodený z konania obvineného utrpel, čo je uvedené aj v skutkovej vete a v
dôvodoch rozsudku okresného súdu. Nebol dôvod nepriznať poškodenému nárok na
náhradu škody, ktorú obvinený spôsobil. Najvyšší súd sa s takto odôvodnenými rozsudkami
stotožnil a pritom nezistil, že by boli naplnené uplatnené dovolacie dôvody.
Najvyšší súd s prihliadnutím na uvedené musel konštatovať, že nie sú naplnené
dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por., a preto nie je
ani možné vysloviť porušenie zákona v konaní, ktoré predchádzalo dovolaniu a zrušiť
rozsudok krajského súdu tak, ako to požaduje obvinený v dovolaní.“
41. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je ďalšou
opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto
v okolnostiach veci sťažovateľa ani neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal alebo
nemal byť uznaný vinným zo spáchania stíhaného skutku alebo ako malo byť rozhodnuté
o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody. Ústavný súd musel zaujať stanovisko
k tomu, či rozhodnutia všeobecných súdov spĺňali požiadavku ústavnosti spočívajúcu
predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku
náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
42. Ako z citovaných častí odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí vyplýva,
krajský súd, ako aj najvyšší súd sa pre rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa podstatnými
a právnymi otázkami zaoberali a dali na ne presvedčivé odpovede.
43. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 1. októbra 2014 jasne
uviedol, ktoré skutočnosti z ktorých dôkazov považoval za preukázané a ako ich bolo z jeho
pohľadu potrebné hodnotiť. Dôkazné prostriedky, z ktorých relevantné dôkazy pre svoje
závery použil, jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia označil. Ozrejmil, ako
nahliadal na tvrdenia sťažovateľa o existujúcich rozporoch vo vyšetrovacích úkonoch,
a poukázal pritom na ďalšie dôkazy, ktoré ho primali prikloniť sa k prijatým záverom.
Neopomenul venovať sa rozsahu zranenia poškodeného, ako aj tvrdeného zranenia
sťažovateľa a možnosti spôsobu ich vzniku. Znova pritom prihliadal na zabezpečené dôkazy
získané z dôkazných prostriedkov ako (najmä) znalecké posudky súdnych znalcov.
Presvedčivo formuloval naplnenie subjektívnej stránky ako jedného z obligatórnych znakov
skutkovej podstaty stíhaného trestného činu sťažovateľom, popisujúc priebeh udalosti tak,
ako bol zistený zo získaných dôkazných prostriedkov. Rovnako presvedčivo odvolací súd
odôvodnil záver o nemožnosti kvalifikácie konania sťažovateľa ako nutnej obrany, a to opäť
popisom zisteného skutkového deja.
44. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade škody spôsobnej trestným
činom poškodenému, toto považuje sťažovateľ za v rozpore so zákonom, konkrétne s § 322
ods. 1 a 3 Trestného poriadku.
45. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku
alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by
doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by
mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
46. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom
vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol
v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred
odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý
rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech
obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
47. Krajský súd rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 79/2013 z 10. júna 2014
vo výroku, ktorým poškodeného podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku s nárokom na
náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, podľa § 321 ods. 1 písm. f) Trestného
poriadku zrušil a sám v tejto otázke rozhodol tak, že podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
s použitím § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť
poškodenému sumu 3 692 € ako bolestné a vo zvyšku nároku na náhradu škody (uplatnené
sťaženie spoločenského uplatnenia) poškodeného podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku
odkázal na občianske súdne konanie.
48. V tomu zodpovedajúcej časti odôvodnenia odvolací súd uviedol, že rozsah
zranenia poškodeného bol úplne, nepochybne a jednoznačne preukázaný (najmä znaleckými
posudkami), takisto ako aj jeho charakter. Rovnako preukázaná bola aj bezprostredná
príčinná súvislosť medzi zranením a jeho vznikom a bola známa aj osoba, ktorá je za vznik
zranenia zodpovedná (sťažovateľ). Zranenie pritom bolo riadne bodovo ohodnotené. Nárok
na náhradu škody si poškodený uplatnil a pre rozhodnutie o tejto otázke nebolo potrebné
vykonávať ďalšie dokazovanie.
49. Odôvodnenie dotknutého výroku ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje
za dostatočné. Žiadna zo skutočností zistená a uvedená súdom druhého stupňa nenasvedčuje
tomu, že by o nároku na náhradu škody konajúci súd takto rozhodnúť nemohol.
50. Ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o rozpore rozhodnutia krajského
súdu o náhrade škody s § 322 ods. 1 a 3 Trestného poriadku. Práve naopak, po zrušení časti
prvostupňového rozsudku krajský súd urobil v tejto časti nové rozhodnutie, keďže
doplnenie konania v tomto smere nebolo potrebné a ani neviedlo k iným skutkovým
záverom. O náhrade škody teda rozhodol na podklade skutkového stavu, ktorý bol
v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa správne zistený, a to na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Žiadnu z okolností v procese
rozhodovania odvolacieho súdu v tejto otázke nemožno považovať za rozpornú
s citovanými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu.
51. Ani tvrdenie sťažovateľa o porušení dvojinštančnosti konania o náhrade škody
ústavný súd neprijal. Konanie a rozhodnutie o náhrade škody prebehlo na okresnom súde,
ako aj na krajskom súde, teda v dvoch inštanciách, a ako už bolo uvedené, odvolací súd tak,
ako rozhodol o náhrade škody, rozhodnúť mohol. Navyše, krajský súd umožnil
sťažovateľovi vyjadriť sa k odvolaniu poškodeného, ktorým namietal práve výrok súdu
prvého stupňa o uplatnenom nároku na náhradu škody, a teda sťažovateľ mal priestor
v plnej miere uviesť všetky argumenty, aby o nároku na náhradu škody bolo rozhodnuté
v súlade s jeho predstavami.
52. Predmetné rozhodnutie krajského súdu ako celok teda obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
53. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
54. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom
rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,
nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,
k čomu odvolací súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
55. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu sp. zn.
4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 za ústavne konformný.
56. Za ústavne súladné je potrebné považovať aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016.
57. Rovnako najvyšší súd sa pre rozhodnutie o dovolaní podstatnými námietkami
sťažovateľa zaoberal. Prízvukoval sťažovateľovi, ako je potrebné nazerať na inštitút
dovolania a akou právomocou dovolací súd disponuje, a že len z hľadiska jemu zákonom
vymedzených oprávnení môže preskúmať rozhodnutie súdu druhého stupňa. Ústavný súd
nepovažuje za potrebné znovu opakovať argumenty, pre ktoré bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté, keďže podľa názoru ústavného súdu ich dovolací súd jasne a zrozumiteľne
vo svojom rozhodnutí popísal. Dostatočne a presvedčivo uviedol, prečo na sťažovateľom
uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku nevzhliadol
ako na naplnené. Predovšetkým ozrejmil, čo možno, resp. čo nemožno považovať
za porušenie práva na obhajobu, a to s prihliadaním na konkrétne okolnosti trestnej veci
sťažovateľa (rozsah vykonaného dokazovania, príp. nevyhovenie návrhu na vykonanie
ďalšieho dokazovania a pod.). Stručne pripomenul relevantné zistenia poukazujúc
na konkrétne dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy, ktoré svedčili v prospech
záverov prijatých odvolacím súdom, najmä pokiaľ išlo o potvrdenie/vyvrátenie
spochybňovaných záležitostí. Poučil sťažovateľa o možnostiach uplatnenia dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Potvrdil správnosť prijatia záverov súdov prvého
a druhého stupňa o nemožnosti kvalifikácie konania sťažovateľa ako v nutnej obrane
a rovnako aproboval rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa náhrady škody
poškodenému.
58. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
z 18.mája 2016 konštatuje, že v ňom nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie
zmyslu, účelu či znenia aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, uznesenie
najvyššieho súdu je logické, založené na racionálnych úvahách. Dovolací súd zaujal
stanovisko k zásadným dovolacím námietkam a vychádzajúc z čiastkových záverov
skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie
odmietol. Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne
interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil
relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa.
59. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, a zároveň
postačujúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia
za dostatočné a nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
60. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
61. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2017