Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 50/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Bardač, s. r. o., Lovinského 22, Bratislava, za ktorú koná advokát

a konateľ Mgr. Róbert Bardač, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

9. augusta 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2017

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa

Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 6. júla 2010 (ďalej len „rozsudok o zrušení výživného“) zmenil svoj predchádzajúci

rozsudok sp. zn. z 27. januára 2004 tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť

sťažovateľa k odporkyni od 1. júla 2010, zastavil konanie o zníženie vyživovacej povinnosti

sťažovateľa voči odporkyni s tým, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Po právoplatnosti rozsudku o zrušení výživného okresný súd

rozhodol o náhrade trov konania uznesením sp. zn. z 28. októbra 2010

v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2011 (ďalej len „uznesenie o trovách

konania“), ktorým sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže tento si náhradu

trov konania neuplatnil. Proti označenému uzneseniu odporkyňa podala odvolanie, ktoré

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odmietol z dôvodu, že smerovalo len

proti dôvodom rozhodnutia. Na základe dovolania odporkyne najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 25. januára 2012 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolanie odporkyne nesmerovalo len

proti dôvodom rozhodnutia, ale aj proti jeho výroku, pričom okresný súd opomenul

rozhodnúť o návrhu odporkyne na náhradu trov konania, preto krajský súd mal vrátiť vec

okresnému súdu na doplnenie rozhodnutia. Okresný súd po vrátení veci rozhodol dopĺňacím

uznesením z 19. júna 2012, ktorým doplnil výrok o nepriznaní trov konania odporkyni.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. septembra 2012 uznesenie o trovách konania v spojení s dopĺňacím uznesením

z 19. júna 2012 potvrdil. Na základe mimoriadneho dovolania najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 26. februára 2014 zrušil uznesenie o trovách konania v spojení

s dopĺňacím uznesením z 19. júna 2012 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

Následne o trovách konania opätovne rozhodol okresný súd podľa § 143 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením zo 16. júna 2014, ktorým zaviazal

sťažovateľa zaplatiť odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 801,01 €.

Priznanie náhrady trov konania odporkyni odôvodnil tým, že odporkyňa svojím správaním

nedala príčinu na podanie návrhu. Proti uzneseniu okresného súdu zo 16. júna 2014 podal

sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd opomenul zohľadniť

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa . Okresný súd

následne vydal opravné uznesenie sp. zn. z 11. augusta 2014 (ďalej len

„opravné uznesenie“), ktorým doplnil odôvodnenie uznesenia okresného súdu

zo 16. júna 2014 tak, že „Súd nezistil u navrhovateľa splnenie podmienok na uplatnenie

v intenciách rozhodnutia NS SR..., pretože súdu nepreukázal, že odporcu

pred začatím konania požiadal o informácie o jeho štúdiu. Iné dôvody hodné osobitného

zreteľa na uplatnenie súd nezistil, ani ich navrhovateľ netvrdil.“.

Proti opravnému uzneseniu podal sťažovateľ samostatne odvolanie. O odvolaniach

sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. decembra 2015

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2014

v znení opravného uznesenia potvrdil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni trovy

odvolacieho konania v sume 46,76 €. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

najvyšší súd napadnutým uznesením ako neprípustné odmietol. Najvyšší súd sa teda

z dôvodu odmietnutia dovolania nezaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia odvolacieho

súdu.

3. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením, ktoré

podľa sťažovateľa svojím výkladom zakladá nerovnosť medzi ním a odporkyňou,

nedôstojné postavenie sťažovateľa voči odporkyni, teda diskriminuje sťažovateľa. Porušenie

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľ odôvodňuje tým, že

najvyšší súd nerozhodol o celej predloženej veci, porušil jeho právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a právo na ústavne konformný výklad právnych noriem. V tejto

súvislosti bližšie argumentoval:

„Sťažovateľ podal nielen odvolanie zo dňa 10. júla 2014 voči Uzneseniu OS 3/ v jeho

časti ktorou bola sťažovateľovi uložená povinnosť k náhrade trov konania Odporkyni, ale aj

osobitne odvolanie zo dňa 17. septembra 2014 voči Opravnému uzneseniu.

V Uznesení KS 3/ sa však Krajský súd v Bratislave vôbec nevyjadruje k odvolacím

dôvodom ani námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažovateľovom odvolaní

zo dňa... 17. septembra 2014 voči Opravnému uzneseniu, sťažovateľ tak bol toho názoru, že

zo strany Krajského súdu v Bratislave išlo o porušenie vyššie špecifikovaných práv

sťažovateľa na základe absencie náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

V Uznesení NS SR 3/ však Najvyšší súd SR uvádza, že Krajský súd v Bratislave vôbec

nerozhodol o odvolaní sťažovateľa voči Opravnému uzneseniu údajne preto, že takéto

odvolanie v spise nie je, údajne preto, že sťažovateľ ho nepodal...

Sťažovateľ sa tak až doručením Uznesenia NS SR 3/ dozvedá, že o jeho odvolaní

zo dňa 17. septembra 2014 proti Opravnému uzneseniu Krajský súd v Bratislave, ani

Najvyšší súd SR vôbec nekonali a nerozhodli o ňom, pretože ho údajne nemajú v súdnom

spise. Sťažovateľ tak nemal skôr inú možnosť ako až teraz Ústavnému súdu SR preukázať,

že odvolanie zo dňa 17. septembra 2014 skutočne podal nielen včas, ale aj to, že také

odvolanie aj bolo Okresnému súdu Bratislava IV riadne a včas doručené.“

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom uznesení ponechal celkom bez

povšimnutia námietku sťažovateľa, že „Opravné uznesenie je nezákonné, pretože

Okresný súd Bratislava IV pri vydaní Opravného uznesenia postupoval v rozpore s § 164

(nešlo o opravu chýb v písaní, počítaní alebo iných zrejmých nesprávností)“ ako aj

jeho námietku, že „Uznesenie OS 3/, Opravné uznesenie a Uznesenie KS 3/ zrazu bez

akéhokoľvek zdôvodnenia a bez doplnenia dokazovania vychádzajú z celkom iných

skutkových zistení ako boli jednotne zistené vo všetkých Uzneseniu OS 3/ predchádzajúcich

rozhodnutiach všeobecných súdov v tomto konaní.“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na rovnosť v dôstojnosti i v právach zaručené čl. 12

ods. 1 SR, zákaz diskriminácie sťažovateľa zaručený Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a Protokolom č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 SR, právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , zo dňa 27. apríla 2017, a postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, porušené boli.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

27. apríla 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

... Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá, aby sťažovateľovi uhradil jeho

trovy konania vo výške 374,81 EUR na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia v záhlaví rozhodnutia označených

práv napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol ako neprípustné dovolanie

sťažovateľa proti rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa o trovách konania.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

10. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

), a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

11. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že predmetom napadnutého konania je

záväzok sťažovateľa na náhradu trov konania odporkyni v sume 801,01 € a trov

odvolacieho konania v sume 46,76 €, teda trov v celkovej sume 847,77 €, ktorú z hľadiska

jej výšky možno považovať za bagateľnú.

12. Ústavný súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak

(v minulosti) a (v súčasnosti)

upravujú, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach,

v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce (v súčasnosti) desaťnásobok

minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný

dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu

bagateľnú (pozri napr. alebo ), ktorá vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, potom by bolo proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného

súdnictva (). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď je v hre zjavne

bagateľná suma, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa

názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde. Ani námietku sťažovateľa, že krajský súd

nerozhodol o jeho odvolaní proti opravnému uzneseniu, ústavný súd nepovažoval

za relevantnú, dosahujúcu ústavnoprávnu intenzitu, keďže opravným uznesením boli

doplnené dôvody uznesenia okresného súdu zo 16. júna 2014 o trovách konania, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné ( ). Napokon

sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, ani neoznačil krajský súd

za porušovateľa svojich označených práv.

13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa

nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,

a preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne , ).

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa

v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2018