Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 50/2018
PDF · 169.37 KB
No categories available
I. ÚS 50/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Bardač, s. r. o., Lovinského 22, Bratislava, za ktorú koná advokát
a konateľ Mgr. Róbert Bardač, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolu č. 12 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 140/2016 z 27. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
9. augusta 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolu č. 12 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 140/2016 z 27. apríla 2017
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa
Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 11 C 380/2009
zo 6. júla 2010 (ďalej len „rozsudok o zrušení výživného“) zmenil svoj predchádzajúci
rozsudok sp. zn. 12 C 132/2003 z 27. januára 2004 tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť
sťažovateľa k odporkyni od 1. júla 2010, zastavil konanie o zníženie vyživovacej povinnosti
sťažovateľa voči odporkyni s tým, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Po právoplatnosti rozsudku o zrušení výživného okresný súd
rozhodol o náhrade trov konania uznesením sp. zn. 11 C 380/2010 z 28. októbra 2010
v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2011 (ďalej len „uznesenie o trovách
konania“), ktorým sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže tento si náhradu
trov konania neuplatnil. Proti označenému uzneseniu odporkyňa podala odvolanie, ktoré
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odmietol z dôvodu, že smerovalo len
proti dôvodom rozhodnutia. Na základe dovolania odporkyne najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Cdo 208/2011 z 25. januára 2012 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolanie odporkyne nesmerovalo len
proti dôvodom rozhodnutia, ale aj proti jeho výroku, pričom okresný súd opomenul
rozhodnúť o návrhu odporkyne na náhradu trov konania, preto krajský súd mal vrátiť vec
okresnému súdu na doplnenie rozhodnutia. Okresný súd po vrátení veci rozhodol dopĺňacím
uznesením z 19. júna 2012, ktorým doplnil výrok o nepriznaní trov konania odporkyni.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 392/2012
z 28. septembra 2012 uznesenie o trovách konania v spojení s dopĺňacím uznesením
z 19. júna 2012 potvrdil. Na základe mimoriadneho dovolania najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 M Cdo 6/2013 z 26. februára 2014 zrušil uznesenie o trovách konania v spojení
s dopĺňacím uznesením z 19. júna 2012 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
Následne o trovách konania opätovne rozhodol okresný súd podľa § 143 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením zo 16. júna 2014, ktorým zaviazal
sťažovateľa zaplatiť odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 801,01 €.
Priznanie náhrady trov konania odporkyni odôvodnil tým, že odporkyňa svojím správaním
nedala príčinu na podanie návrhu. Proti uzneseniu okresného súdu zo 16. júna 2014 podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd opomenul zohľadniť
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP. Okresný súd
následne vydal opravné uznesenie sp. zn. 11 C 380/2009 z 11. augusta 2014 (ďalej len
„opravné uznesenie“), ktorým doplnil odôvodnenie uznesenia okresného súdu
zo 16. júna 2014 tak, že „Súd nezistil u navrhovateľa splnenie podmienok na uplatnenie
§ 150 ods. 1 OSP v intenciách rozhodnutia NS SR..., pretože súdu nepreukázal, že odporcu
pred začatím konania požiadal o informácie o jeho štúdiu. Iné dôvody hodné osobitného
zreteľa na uplatnenie § 150 ods. 1 OSP súd nezistil, ani ich navrhovateľ netvrdil.“.
Proti opravnému uzneseniu podal sťažovateľ samostatne odvolanie. O odvolaniach
sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 548/2014 z 31. decembra 2015
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2014
v znení opravného uznesenia potvrdil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni trovy
odvolacieho konania v sume 46,76 €. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
najvyšší súd napadnutým uznesením ako neprípustné odmietol. Najvyšší súd sa teda
z dôvodu odmietnutia dovolania nezaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia odvolacieho
súdu.
3. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením, ktoré
podľa sťažovateľa svojím výkladom zakladá nerovnosť medzi ním a odporkyňou,
nedôstojné postavenie sťažovateľa voči odporkyni, teda diskriminuje sťažovateľa. Porušenie
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľ odôvodňuje tým, že
najvyšší súd nerozhodol o celej predloženej veci, porušil jeho právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a právo na ústavne konformný výklad právnych noriem. V tejto
súvislosti bližšie argumentoval:
„Sťažovateľ podal nielen odvolanie zo dňa 10. júla 2014 voči Uzneseniu OS 3/ v jeho
časti ktorou bola sťažovateľovi uložená povinnosť k náhrade trov konania Odporkyni, ale aj
osobitne odvolanie zo dňa 17. septembra 2014 voči Opravnému uzneseniu.
V Uznesení KS 3/ sa však Krajský súd v Bratislave vôbec nevyjadruje k odvolacím
dôvodom ani námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažovateľovom odvolaní
zo dňa... 17. septembra 2014 voči Opravnému uzneseniu, sťažovateľ tak bol toho názoru, že
zo strany Krajského súdu v Bratislave išlo o porušenie vyššie špecifikovaných práv
sťažovateľa na základe absencie náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
V Uznesení NS SR 3/ však Najvyšší súd SR uvádza, že Krajský súd v Bratislave vôbec
nerozhodol o odvolaní sťažovateľa voči Opravnému uzneseniu údajne preto, že takéto
odvolanie v spise nie je, údajne preto, že sťažovateľ ho nepodal...
Sťažovateľ sa tak až doručením Uznesenia NS SR 3/ dozvedá, že o jeho odvolaní
zo dňa 17. septembra 2014 proti Opravnému uzneseniu Krajský súd v Bratislave, ani
Najvyšší súd SR vôbec nekonali a nerozhodli o ňom, pretože ho údajne nemajú v súdnom
spise. Sťažovateľ tak nemal skôr inú možnosť ako až teraz Ústavnému súdu SR preukázať,
že odvolanie zo dňa 17. septembra 2014 skutočne podal nielen včas, ale aj to, že také
odvolanie aj bolo Okresnému súdu Bratislava IV riadne a včas doručené.“
Podľa sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom uznesení ponechal celkom bez
povšimnutia námietku sťažovateľa, že „Opravné uznesenie je nezákonné, pretože
Okresný súd Bratislava IV pri vydaní Opravného uznesenia postupoval v rozpore s § 164
OSP (nešlo o opravu chýb v písaní, počítaní alebo iných zrejmých nesprávností)“ ako aj
jeho námietku, že „Uznesenie OS 3/, Opravné uznesenie a Uznesenie KS 3/ zrazu bez
akéhokoľvek zdôvodnenia a bez doplnenia dokazovania vychádzajú z celkom iných
skutkových zistení ako boli jednotne zistené vo všetkých Uzneseniu OS 3/ predchádzajúcich
rozhodnutiach všeobecných súdov v tomto konaní.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na rovnosť v dôstojnosti i v právach zaručené čl. 12
ods. 1 Ústavy SR, zákaz diskriminácie sťažovateľa zaručený čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a Protokolom č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 6Cdo/140/2016, zo dňa 27. apríla 2017, a postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, porušené boli.
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/140/2016, zo dňa
27. apríla 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
... Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá, aby sťažovateľovi uhradil jeho
trovy konania vo výške 374,81 EUR na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia v záhlaví rozhodnutia označených
práv napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol ako neprípustné dovolanie
sťažovateľa proti rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa o trovách konania.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
10. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00), a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
11. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že predmetom napadnutého konania je
záväzok sťažovateľa na náhradu trov konania odporkyni v sume 801,01 € a trov
odvolacieho konania v sume 46,76 €, teda trov v celkovej sume 847,77 €, ktorú z hľadiska
jej výšky možno považovať za bagateľnú.
12. Ústavný súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak
Občiansky súdny poriadok (v minulosti) a Civilný sporový poriadok (v súčasnosti)
upravujú, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach,
v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce (v súčasnosti) desaťnásobok
minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný
dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu
bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, potom by bolo proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď je v hre zjavne
bagateľná suma, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa
názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde. Ani námietku sťažovateľa, že krajský súd
nerozhodol o jeho odvolaní proti opravnému uzneseniu, ústavný súd nepovažoval
za relevantnú, dosahujúcu ústavnoprávnu intenzitu, keďže opravným uznesením boli
doplnené dôvody uznesenia okresného súdu zo 16. júna 2014 o trovách konania, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Napokon
sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, ani neoznačil krajský súd
za porušovateľa svojich označených práv.
13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa
nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,
a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015, I. ÚS 477/2017).
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2018