Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 477/2017
PDF · 125.59 KB
No categories available
I. ÚS 477/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o.,
Priemyselná 17, Zlaté Moravce, zastúpenej advokátom Mgr. Romanom Haluškom,
advokátska kancelária Matejka & Haluška s. r. o., Lazovná 20, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžf 46/2015 z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. augusta 2017 (mailom) a 5. septembra 2017 (poštou) doručená sťažnosť obchodnej
spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Sžf 46/2015 z 24. mája 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala
31. júla 2014 na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu podľa druhej hlavy
piatej časti vtedy účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť odvolacieho rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie správcu dane o vyrubení úroku z omeškania za neodvedenie vybraných
preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie december 2012
v sume 2 017,10 €. Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 11 S 137/2014
z 1. apríla 2015 zamietol. O odvolaní sťažovateľky najvyšší súd rozhodol napadnutým
rozhodnutím tak, že prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil.
3. V sťažnosti sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta, že z judikatúry ústavného súdu
vyplývajúce „požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí nesplnil, tým, že (a) na
konkrétne a pre rozhodnutie významné právne námietky Sťažovateľa nereagoval vôbec,
alebo len formálne, bez adekvátneho materiálneho obsahu a (b) bez zrozumiteľného
vysvetlenia svoje rozhodnutia založili výlučne na doslovnom jazykovom (gramatickom)
výklade niektorých selektívne zvolených ustanovení Daňového poriadku... prehliadajúc
systematické súvislosti a účel iných, na prejednávanú vec aplikovateľných právnych
noriem...“. Okrem toho sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta, že postupom krajského súdu
„bolo porušené (aj) jeho právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi tým,
že na pojednávaní, ktorého jeho vydaniu predchádzalo, Krajský súd neumožnil
Sťažovateľovi zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom, s ktorou námietkou sa
Najvyšší súd, napriek námietke Sťažovateľa vznesenej v odvolaní, vo svojom rozhodnutí
náležite nevysporiadal...“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v bode 1 označených základných práv a práv zaručených
dohovorom a dodatkovým protokolom napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, zruší
toto rozhodnutie, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov
konania.
II.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
10. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00), a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
11. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že jadrom rozhodovania vo veci sťažovateľky
bol dodatočne vyrubený úrok z omeškania za neodvedenie vybraných preddavkov na daň
z príjmov zo závislej činnosti v sume 2 017,10 €, ktorú z hľadiska jej výšky možno
považovať za bagateľnú.
12. Ústavný súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak
Občiansky súdny poriadok (v minulosti) a Civilný sporový poriadok (v súčasnosti)
upravujú, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach,
v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce (v súčasnosti) desaťnásobok
minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný
dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu
bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, potom by bolo proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď je v hre zjavne
bagateľná suma, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad
podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
13. Vychádzajúc z uvedeného v bode 12 ústavný súd dospel k záveru, že vo veci
sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie
ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).
14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017