Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 132/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom

Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:

„Zmluvou podľa dôkazu č. 1 zo dňa 26. 07. 2000 postúpila spoločnosť BLOCK

SLOVAKIA, spol. s r. o., (v súčasnosti BL Slovakia, spol. s r. o.)... svoju pohľadávku voči

dlžníkovi INA KYSUCE, a. s. (v súčasnosti INA Kysuce, spol. s r. o.)... vo výške 165.023,23

EUR (v tom čase 4.971.490,- SKK) na spoločnosť AES, spol. s r. o...

Pôvodný veriteľ BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., podal dňa 05. 09. 2000 na

Okresnom súde Bratislava II žalobu o určenie neplatnosti postúpenia pohľadávky.

Dlžník INA KYSUCE, a. s., uložil dňa 05. 06. 2003 sumu vo výške spornej

pohľadávky do úschovy na Okresnom súde Žilina, ktorý ju prijal uznesením podľa dôkazu

č. 2.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. -91 zo dňa 25. 06. 2002

podľa dôkazu č. 3 žalobe vyhovel a určil, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 07.

2000 je neplatná.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -244, ,

14 zo dňa 08. 09. 2004 podľa dôkazu č. 4 zmenil rozsudok prvostupňového

súdu tak, že žalobu zamietol.

Spoločnosť AES, spol. s r. o. zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 11. 2004

podľa dôkazu č. 5 postúpila svoju pohľadávku na .

Spoločnosť AES, spol. s r. o., podala dňa 02. 12. 2004 na Okresnom súde

Bratislava II návrh na určenie povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy podľa

dôkazu č. 6. Po odoslaní veci z dôvodu príslušnosti na Okresný súd v Žiline sa súdny spis

stratil. Po nájdení súdneho spisu a odmietnutí veci Okresným súdom v Žiline, bola táto

žaloba evidovaná na Okresnom súde Bratislava II v konaní sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudkom č. k. 4 Obdo 43/2004-

298 zo dňa 06. 04. 2006 podľa dôkazu č. 7 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -244 a vrátil vec tomuto súdu na nové rozhodnutie.

Krajský súd opätovne vec prejednal a novým rozsudkom č. k. -330 zo

dňa 03. 07. 2006 podľa dôkazu č. 8 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. -108 zo dňa 17. 01. 2011

podľa dôkazu č. 9 pripustil zmenu účastníkov konania tak, že na miesto žalobcu AES, spol.

s r. o., do konania vstúpil .

Žalovaná spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., podala v konaní Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. o určenie povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu

úschovy protinávrh, ktorým žiadala, aby súd určil povinnosť navrhovateľa súhlasiť

s vydaním predmetu úschovy v jej prospech.

zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 03. 2012 podľa

dôkazu č. 10 postúpil pohľadávku na .

Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. -197 zo dňa 20. 09. 2012

podľa dôkazu č. 11 pripustil zmenu petitu návrhu žalobcu v konaní.

Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. -202 zo dňa 10. 10. 2012

podľa dôkazu č. 12 pripustil zmenu petitu vzájomného návrhu, ktorým odporca žiadal, aby

úschova bola vydaná v prospech odporcu.

Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. -315 zo dňa 20. 11. 2012

podľa dôkazu č. 13 pripustil zmenu účastníkov konania tak, že na miesto žalobcu

do konania vstúpil sťažovateľ

Rozsudkom č. k. -400 zo dňa 05. 04. 2013 Okresný súd Bratislava II

podľa dôkazu č. 14 rozhodol, že žalobu sťažovateľa zamieta. Druhým výrokom súd vyhovel

odporcovi a uložil sťažovateľovi povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu úschovy

spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o.

Rozsudkom č. k. -459 zo dňa 15. 05. 2014 Krajský súd v Bratislave

podľa dôkazu č. 15 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Rozsudok

Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa 05. 04. 2013 takto nadobudol

právoplatnosť dňa 30. 06. 2014, kedy bol sťažovateľovi doručený potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu podľa dôkazu č. 15.

Uznesením č. k. zo dna 30. 11. 2015 podľa dôkazu č. 16, ktoré

právny zástupca sťažovateľa prevzal dňa 09. 02. 2016, Najvyšší súd Slovenskej republiky

odmietol dovolanie sťažovateľa dôvodiac, že dovolanie sťažovateľa nie je v zmysle § 238

prípustné.

Dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol okrem iného aj z dôvodov, že

nariadenie pojednávania v odvolacom konaní potrebné nebolo, pretože odvolací súd

konštatoval tiež, že žalobca v čase rozhodovania nie je vlastníkom pohľadávky, a to nemení

nič na skutočnosti, že v inom období vlastníkom pohľadávky bol.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd nebol povinný odôvodniť

svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, preto ak žiaden zo súdov neuviedol právnu

argumentáciu týkajúcu sa aplikácie hmotného práva (, ods. 2 , pozn.

sťažovateľa), potom k porušeniu práva sťažovateľa konať pred súdom z dôvodu

nezrozumiteľného, či nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nedošlo tiež.

Ak sťažovateľ dovolaním namieta nesprávne právne posúdenie dohody o vzájomnom

usporiadaní právnych vzťahov zo dňa 29. 09. 2000 (ktorou boli postúpené všetky práva

k spornej pohľadávke na spoločnosť ), potom je skutočným

dovolacím dôvodom sťažovateľa len tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci

v zmysle , ods. 2, písm. c) , ktorý nie je relevantným dovolacím dôvodom...“

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza, že «po celú dobu konania poukazoval na svoju

dôveru v platnosť , podľa ktorého, „právne vzťahy niekoho iného než

účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.“ Sťažovateľ považuje za

signifikantnú okolnosť, že žiaden zo súdov, nielen prvostupňový, ale ani odvolací a ani

dovolací súd, sa ale k tomuto ustanoveniu zákona nevyjadril a žiaden súd toto ustanovenie

ani nerešpektoval. Pretože, pokiaľ sťažovateľ vlastníctvo pohľadávky nadobudol tak, ako to

konštatoval samotný odvolací súd svojim vyššie citovaným zistením, potom toto vlastníctvo

určite nemohol stratiť len preto, že novým rozhodnutím, vydaným v konaní, ktoré

nasledovalo po použití mimoriadneho opravného prostriedku a v ktorom nadobúdateľ

pohľadávky nebol účastníkom, súd rozhodol inak, ako v pôvodnom právoplatne ukončenom

konaní.».

Sťažovateľ zastáva názor, že došlo k porušeniu jeho základných práv

„nezodpovedaním otázky, ako údajne malo dôjsť k odňatiu pohľadávky, ktorej plnenie je

predmetom úschovy v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. , z jeho

imania ako aj mlčaním súdov vo veci zmätočnosti konania Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. , ktorá vyplynula z nedostatku práva odporcu vymáhať túto úschovu

s ohľadom na neplatnosť dohody zo dňa 03. 10. 2000 (Dohoda o vzájomnom usporiadaní

právnych vzťahov uzavretá medzi BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. a BLOCK SK, s. r. o.,

pozn.) podľa dôkazu č. 21... V napadnutom rozhodnutí absentuje právna argumentácia,

týkajúca sa aplikácie hmotného práva. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí náležite

nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a preto

odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa kritériá v zmysle ustanovenia

Rozhodnutie je z tohto dôvodu arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím došlo

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a listiny z dôvodu, že „Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn.

ako i Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn.

sťažovateľovi bezdôvodne odňali jeho majetok...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo , na ochranu vlastníctva podľa čl. 20,

ods. 1 SR, ako aj ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd ako aj právo sťažovateľa podľa SR a podľa článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé

konanie pred súdom konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. a konaním

Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. v konaní o určenie povinnosti

súhlasiť s vydaním predmetu úschovy, porušené bolo.

Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4

zo dňa 30. 11. 2015 zrušuje.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -459

z 12. 05. 2014 (správne má byť „z 15. mája 2014“, pozn.) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd

Bratislava povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi , náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava

Jakubčíka...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2015 došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a a podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní vedenom

pod sp. zn. okresný súd rozhodol rozsudkom z 5. apríla 2013, ktorým

žalobu sťažovateľa o určenie povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy zamietol.

Druhým výrokom určil sťažovateľovi povinnosť sťažovateľovi súhlasiť s vydaním

predmetu úschovy.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. apríla 2013 mohol

sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. mája 2014

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. mája 2014. V nadväznosti na túto skutočnosť,

riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť

Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská

a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc

zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný súd uvádza, že v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania považuje lehotu na podanie sťažnosti

ustanovenú v v zásade za zachovanú (s výnimkou

prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú) aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ak bola táto lehota

dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu (m. m. ,

, ). Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľ podal

sťažnosť vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu včas, nemohol ústavný súd

odmietnuť sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu ako podanú oneskorene.

Pri predbežnom prerokúvaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, čo nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti (ako aj časti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pozn.) ústavný súd považuje za žiaduce

poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na

základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak nimi uplatnený výklad a aplikácia zákonov

neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. apríla 2013,

ktorým zamietol žalobu sťažovateľa a určil mu povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu

úschovy, finančnej sumy 165 023,23 € zloženej zložiteľom INA Kysuce, a. s. (ďalej len

„dlžník“), prijatej uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -23 z 5. júna 2003,

obchodnej spoločnosti BL SLOVAKIA, spol. s r. o. [s predchádzajúcim obchodným menom

BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“)], pričom v tejto súvislosti okrem

iného uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že „pôvodný

navrhovateľ spoločnosť Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o... sa domáhal

vydania rozhodnutia v zmysle ust. , ktorým by súd určil odporcovi povinnosť

súhlasiť s vydaním predmetu úschovy, finančnej sumy vo výške 165.023,23 Eur (4.971.490,-

Sk) navrhovateľovi. Pôvodný navrhovateľ uviedol, že ako postupník uzavrel s odporcom ako

postupcom dňa 26. 07. 2000 zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej mu odporca

postúpil pohľadávku vo výške 165.023,23 Eur, ktorú mal voči spoločnosti INA Kysuce, a. s.

Odporca poprel platnosť tejto dohody o postúpení pohľadávky a v konaní vedenom na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. sa domáhal určenia jej

neplatnosti. Vzhľadom na tento prebiehajúci spor spoločnosť INA Kysuce zložila sumu

165.023,23 Eur do notárskej úschovy z dôvodu, že mala vážne pochybností o tom, kto je

príjemcom jej záväzku a ako príjemcov úschovy označila odporcu ako príjemcu v 1. rade

a právneho predchodcu navrhovateľa ako príjemcu v 2. rade. Spoločnosť Aplikácia

elektroniky v strojárstve, spol. s r.o. aj odporca sa o predmet úschovy prihlásili. Rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II č. k. -91 zo dňa 25. 06. 2002 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 07. 2006 č. k. -330

bolo právoplatne určené, že dohoda o postúpení pohľadávky uzavretá medzi spoločnosťou

Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. a odporcom je neplatná. Podaním

doručeným na Okresný súd Žilina dňa 10. 03. 2011 sa navrhovateľ opakovane prihlásil

o zloženú sumu a nesúhlasil s jej vydaním odporcovi. Rovnako odporca podaním

doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 19. 11. 2004 aj odporca požiadal o vydanie

predmetu úschovy a nesúhlasil s jej vydaním navrhovateľovi. Zložiteľ úschovy, spoločnosť

INA Kysuce, a. s., podaním doručeným Okresnému súdu v Žiline súhlasil s vydaním úschovy

odporcovi ako príjemcovi v 1. rade.

Počas konania pred súdom prvého stupňa došlo dvakrát k zmene v osobe

navrhovateľa a podľa uznesení súdu zo dňa 17. 01. 2011 (č. l. 108 spisu) a zo dňa 20. 11.

2012 (č. l. 315) sa navrhovateľom v tejto veci stal navrhovateľ

V priebehu konania odporca podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd

v súlade s ust. § 185e O. s. p, určil, že navrhovateľ je povinný súhlasiť s vydaním predmetu

úschovy odporcovi.

Po vykonaní dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa

nie je dôvodný. Vychádzal z právoplatného rozsudku, ktorým bolo určené, že zmluva

o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 07. 2000 uzavretá medzi právnym predchodcom

navrhovateľa a odporcom bola neplatná, keďže tento rozsudok bol pre súd prvého stupňa

záväzný. Uviedol, že vzhľadom na toto neplatné postúpenie pohľadávky zmluvou zo dňa

26. 07. 2000, nemohla ju spoločnosť Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. platne

postúpiť zmluvou zo dňa 03. 11. 2004 na a tento zmluvou zo dňa

28. 03. 2012 na navrhovateľa Pohľadávka, ktorá je predmetom

úschovy teda svedčí odporcovi, ktorý preukázal, že ju má vo svojom vlastníctve, nepostúpil

ju tretej osobe a pohľadávka nezanikla iným spôsobom. Uvedená pohľadávka voči

spoločnosti INA Kysuce, a. s. vznikla titulom zostatku faktúry č. 200015 zo dňa 05. 06.2000

a zostatku faktúry č. 200016 zo dňa 05. 06. 2000, vystavených za dodávky investičných

celkov podľa zmluvy o dielo č. YT59B/D01/SD1BK a zmluvy o dielo č. YT86B/D01/SD1BK

a vyplýva z dohody o vzájomnom vysporiadaní právnych vzťahov uzavretej medzi odporcom

a spoločnosťou B. L. O. C. K. SR s. r. o. dňa 03. 10. 2000, v ktorej jej účastníci zhodne

vyhlásili, že vlastníkom tejto pohľadávky je odporca, ktorý v konaní preukázal, že túto

pohľadávku naďalej vedie vo svojom účtovníctve, nepostúpil ju. Aj spoločnosť B. L. O. C. K.

SR s. r. o. prehlásením zo dňa 20. 03. 2013 (č. l. 366 spisu) uviedla, že túto pohľadávku

nemala a nemá vedenú v účtovníctve. Súd preto dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie

je dôvodný a tento zamietol.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že jediným legitímnym

vlastníkom pohľadávky od počiatku do času rozhodnutia je odporca, ktorý uniesol dôkazné

bremeno a preukázal, že pohľadávka mu patrí. Úlohou ani kompetenciou súdu nebolo

preskúmavať, či účtovná dokumentácia odporcu v súvislosti s danou pohľadávkou je alebo

nie je vedená v súlade s daňovými alebo účtovnými predpismi ako navrhol navrhovateľ,

ktorý tvrdil, že odporca predložil súdu účtovné a daňové doklady, ktoré nie sú pravé.

Uviedol, že preskúmavanie správnosti vedenia účtovníctva a daňovej agendy je zverené na

tento účel príslušným orgánom štátnej správy. Otázka správnosti vedenia účtovníctva

a daňovej agendy preto nemala pre rozhodnutie súdu žiadnu právnu relevanciu a z tohto

dôvodu súd prvého stupňa dokazovanie v tomto smere nevykonal.

Vzhľadom na to, že vlastníctvo pohľadávky svedčí odporcovi a navrhovateľ

nesúhlasil s vydaním predmetu úschovy odporcovi, ktorá skutočnosť bráni vydaniu

predmetu úschovy, súd prvého stupňa súhlas navrhovateľa v súlade s ust.

nahradil súdnym rozhodnutím a vyhovel vzájomnému návrhu odporcu.“.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd formuloval svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, pričom v tejto

súvislosti najmä uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáha určiť odporcovi povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy a to čiastky

165.023,23 Eur, ktorá je zložená zložiteľom spoločnosťou INA Kysuce, a. s. na Okresnom

súde v Žiline a tiež vzájomný návrh odporcu, ktorý sa domáha určenia tej istej povinnosti

proti navrhovateľovi. Vzájomný návrh odporca uplatnil vo svojom vyjadrení k návrhu

(č. l. 56-60 spisu) ešte proti navrhovateľovi Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o.

Podaniami zo dňa 18. 04. 2012 (č. l. 186-193 spisu), zo dňa 13. 08. 2012 (č. l. 195-196

spisu) odporca vzhľadom na zmeny v osobe navrhovateľa (

a ) a podaním zo dna 04. 11. 2012 (č. l. 200 spisu) upravil tento

vzájomný návrh v označení osoby povinnej súhlasiť s vydaním predmetu úschovy

a špecifikovaním svojho nároku (bez príslušenstva) a o týchto podaniach (zmenách

vzájomného návrhu) súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 10. 10. 2012 (č. l. 202

spisu), ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 19. 10. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že

navrhovateľ sa o týchto zmenách dozvedel z obsahu tohto uznesenia a v dnešnom štádiu

konania nemá už toto pochybenie súdu prvého stupňa a doručovanie týchto podaní odporcu

navrhovateľovi pre rozhodnutie vo veci význam.

Z obsahu spisu vyplýva a medzi účastníkmi nebolo sporné, že zložiteľ sumy

185 023,23 Eur tieto zložil do notárskej úschovy Okresného súdu Žilina pre príjemcu

1/ spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., t. j. odporcu a pre príjemcu 2/ spoločnosť

Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. (v skratke AES, s. r. o.) ako pôvodného

navrhovateľa v tomto konaní z dôvodu, že prebieha konanie na Okresnom súde Bratislava II

sp. zn. o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a zložiteľ má

vážne pochybnosti o tom, kto je príjemcom uvedenej sumy...

Podľa ust. ak bol súhlas s vydaním predmetu úschovy odopretý,

možno ho nahradiť právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že ten, kto

vydaniu odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi. Súhlas

s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi je nahradený (podľa ust. ), ak bolo

na základe návrhu alebo vzájomného návrhu vo výroku rozsudku účastníkovi (tomu, kto

vydaniu predmetu úschovy odporoval) uložené, že je povinný súhlasiť s vydaním predmetu

úschovy. Rozhodnutie súdu o tom, že jeden z účastníkov je povinný súhlasiť s vydaním

predmetu úschovy druhému účastníkovi, vychádza zo záveru súdu, podľa ktorého má tento

účastník právo na predmet úschovy, pretože tento je veriteľom zložiteľa. Povinnosť súhlasiť

s vydaním predmetu úschovy je vyjadrením skutočných hmotnoprávnych vzťahov medzi

dlžníkom a tými, ktorí si nárokujú právo na plnenie od dlžníka.“

Na tomto (citovanom) základe potom krajský súd následne vyslovil v napadnutom

rozsudku tento právny záver ku kľúčovej časti odvolacej argumentácie sťažovateľa:

„Odvolací súd s poukazom na uvedené zistil, že súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania dospel správne k záveru, že odporca je veriteľom zložiteľa

spoločnosti INA Kysuce, a. s. Správne súd prvého stupňa posudzoval vzájomné vzťahy

medzi účastníkmi konania ako aj preskúmal úkony s týmito vzťahmi súvisiace.

Dohoda o postúpení pohľadávky uzavretá dňa 26. 07. 2000 medzi postupcom

BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. v zastúpení navrhovateľom ako konateľom a postupníkom

Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. (v skratke AES, s. r. o.) vo výške

4.971 490 Sk (165.023,23 Eur) bola právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. vyhlásená za neplatnú od jej počiatku. Na

základe tejto neplatnej dohody nemohol postupník AES, s. r. o. práva z tejto dohody

postúpiť účinne na iné osoby. Súd prvého stupňa správne z výroku tohto právoplatného

rozsudku vychádzal ( ). Správne súd prvého stupňa konštatoval, že

navrhovateľ nie je vlastníkom pohľadávky, ktorá vznikla voči spoločnosti INA Kysuce, a. s.

zo zmluvy o dielo, Pokiaľ v určitom období bola spoločnosť Aplikácia elektroniky

v strojárstve, spol. s r. o. alebo navrhovateľ vlastníkom tejto pohľadávky, v čase

rozhodovania súdu ( ) práve s poukazom na uvedený rozsudok, nebol

odporca vlastníkom tejto pohľadávky. Preto správne súd prvého stupňa návrh navrhovateľa

zamietol.

Pokiaľ ide o vzájomný návrh odporcu z vykonaného dokazovania vyplýva, že

vlastníkom tejto pohľadávky je odporca a pretože navrhovateľ ako príjemca 2/ predmetu

úschovy odmietol dať súhlas s vydaním predmetu úschovy odporcovi ako príjemcovi 1/, súd

prvého stupňa odopretie takéhoto súhlasu nahradil výrokom o vzájomnom návrhu odporcu,

keďže odporca jednoznačne preukázal, že je veriteľom tejto pohľadávky.“

Rovnako ako nedôvodné krajský súd vyhodnotil v napadnutom rozsudku aj námietky

a návrhy sťažovateľa na vykonanie dokazovania uvádzané v odvolaní, pretože „tieto

námietky a návrhy boli predmetom posudzovania už súdom prvého stupňa a správne boli

vyhodnotené ako námietky, ktoré nepreukázali vlastníctvo odporcu k tejto pohľadávke.

Rovnako citovanie konkrétnych rozhodnutí súdov navrhovateľom s vecou samou nesúvisí.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru spôsob, akým sa

krajský súd ako odvolací súd a pred ním okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali

s vykonanými dôkazmi a ich hodnotením, ktoré vyústili do skutkových a právnych záverov

vyslovených v ich meritórnych rozhodnutiach (v napadnutom rozsudku okresného súdu

a v napadnutom rozsudku krajského súdu). Podstatou námietok sťažovateľa je, že krajský

súd zaujal odlišný právny názor k otázke preukazovania nositeľa práva na predmet úschovy,

a teda k otázke, kto je veriteľom dlžníka.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu

prvého stupňa) pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa

s podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj

podstatnú časť argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu) zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

V okolnostiach posudzovanej veci sa sťažovateľ domnieva, že nestratil svoj

vlastnícky vzťah k postúpenej pohľadávke voči zložiteľovi (dlžníkovi), preto sa domáhal

v napadnutom súdnom konaní určenia povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy

voči žalovanej.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že

povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu úschovy je vyjadrením skutočných

hmotnoprávnych vzťahov medzi dlžníkom a tými, ktorí si nárokujú právo na plnenie od

dlžníka. S poukazom na obsah citovaných častí odôvodnení predmetných rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že tieto všeobecné súdy ústavne

konformným spôsobom vysvetlili, ako dospeli k záveru, že toto právo (nárok na plnenie od

dlžníka) sťažovateľovi nepatrí. Vychádzali pritom z právoplatného rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 25. júna 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 3. júla 2006, ktorými bolo právoplatne určené, že dohoda o postúpení

pohľadávky uzavretá medzi právnym predchodcom sťažovateľa a žalovanou je neplatná.

Rozhodnutie súdu o určovacej žalobe vytvára prekážku veci rozhodnutej, preto okresný súd

ako prvostupňový súd, ako aj krajský súd ako odvolací súd boli výrokom tohto

právoplatného rozsudku viazané a vychádzali z neho [§ 159 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)].

Odvolací súd sa preto stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorom poukazuje na rozsudky okresného súdu sp. zn. z 25. júna 2002

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 3. júla 2006, v ktorých bolo

jednoznačne konštatované, že dohoda o postúpení pohľadávky uzavretá 26. júla 2000 medzi

právnym predchodcom sťažovateľa a žalovanou je neplatná od jej počiatku. Krajským

súdom uplatnenej interpretácii uvedených záväzných rozhodnutí v posudzovanej veci

pritom primerane korešpondovali aj jeho skutkové a právne závery o nemožnosti postupníka

– spoločnosti AES s. r. o. práva z tejto neplatnej dohody postúpiť účinne na iné osoby

(okrem iného aj na sťažovateľa).

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací

poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nie je arbitrárne, keďže nie je v nesúlade s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej

zmysel, pričom obsahuje primerané a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverov

odvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za týchto okolností nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po

prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2015

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na

posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil, t. j.

posudzoval, či aj túto časť sťažnosti možno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namieta neústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2015, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľa (proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2014) z dôvodu jeho neprípustnosti.

Dovolací súd nevyvodil prípustnosť dovolania zo sťažovateľom uplatnených dovolacích

dôvodov a ani na základe úradnej povinnosti prihliadať na vady konania taxatívne

vymedzené v relevantnom čase platného a účinného . Z týchto skutočností

sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov a dohovoru.

Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú

sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu

a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.

Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri

konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť

sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek

práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa

princíp rovnosti zbraní (pozri napr. rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené

kráľovstvo z 2. 3. 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania

veci (napr. rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. 4. 1991, séria A č. 211,

s. 27, § 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. rozhodnutie vo veci

Van de Hurk c. Holandsko z 30. 11. 1987, séria A č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť

prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie

vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. V odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Dovolateľ procesné vady uvedené v , , , , a

nenamietal a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa

dovolací súd na vady konania podľa , namietané dovolateľom.

Dovolací súd sa v ďalšom osobitne zaoberal prípadnou existenciou procesnej vady

konania podľa , spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred

súdom...

Procesnú vadu konania v zmysle zakladá okrem iného aj

nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto

nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov

predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia, dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd SR vo svojej ustálenej

judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (napr. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok (). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového

súdu, ako aj súdu odvolacieho, pripadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania.

Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa (vo veci samej) vyššie uvedené

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle spĺňa, a preto ho

možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých

dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli

súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený

(zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval

zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne subjektívne práva

a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených

subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k žalobou uplatnenému

návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti

i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku

dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu žalobcovho návrhu

a vyhoveniu protinávrhu žalovaného, zamerajúc sa na otázku vlastníctva pohľadávky, čo je

základom posúdenia, komu je potrebné vydať predmet úschovy. Rovnako aj rozsudok

odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. V odôvodnení rozhodnutia

odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil a podľa ktorých ustanovení právneho predpisu uplatnený nárok posúdil.

Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že v zmysle je právoplatný

rozsudok súdu o určení neplatnosti dohody o postúpení predmetnej pohľadávky pre súd

záväzný z čoho vyvodil správny záver, že vlastníkom pohľadávky je žalovaný. Dovolací súd

osobitne poukazuje na , podľa ktorého odvolací súd v prípade, že sa

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. V dôvodovej správe k novele účinnej od 15. 10.

2008 (t. j. k ) sa uvádza, že ust. reaguje na

súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy

odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.

V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý

rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti

napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Je tomu tak aj

v posudzovanej veci, kedy odvolací súd, konštatujúc správnosť skutkových a právnych

záverov súdu prvého stupňa vo veci samej, na doplnenie zdôraznil, že dohoda o postúpení

pohľadávky uzavretá 26. 7. 2000 bola právoplatným rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II vyhlásená za neplatnú od jej počiatku a súd prvého stupňa správne vychádzal

z výroku právoplatného rozsudku v zmysle Konštatoval tiež, že žalobca

nie je vlastníkom pohľadávky v čase rozhodovania súdu a na tom nič nemení skutočnosť či

v inom období vlastníkom pohľadávky bol žalobca alebo jej predchodca. Dovolacia

námietka žalobcu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné v dôsledku

absencie právnej argumentácie týkajúcej sa aplikácie hmotného práva nie je preto

opodstatnená a rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl.

46 ods. 1 SR nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv dovolateľa.“

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd sa odchýlil od skutkových zistení

prvostupňového súdu bez zopakovania alebo doplnenia dokazovania v otázke posúdenia

určitého obdobia, keď bol žalobca vlastníkom predmetnej pohľadávky, najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Podľa , na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo

veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd nebol povinný nariadiť verejné

pojednávanie, pretože v odvolacom konaní neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie. Z jeho

rozhodnutia vyplýva jednoznačne, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom

prvého stupňa a za podstatnú považoval skutočnosť, kto je vlastníkom pohľadávky ku dňu

rozhodnutia súdu. Na zdôraznenie správnosti tohto skutkového záveru uviedol, že nie je

podstatná skutočnosť, či žalobca alebo jeho právny nástupca bol v určitom čase vlastníkom

pohľadávky. Uvedené doplnenie odôvodnenia nemožno považovať za zmenené skutkové

zistenie odvolacieho súdu, z ktorého vychádza jeho rozhodnutie. Odvolací súd neodňal

žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď rozhodol vo veci v zmysle

bez nariadenia pojednávania. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu v zmysle nie je opodstatnené.“

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia dohody

o vzájomnom usporiadaní právnych vzťahov a vlastníckeho práva k predmetnej pohľadávke

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „právnym posúdením sa

rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi

konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

neodníma. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej

republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie a prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi

konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemožňuje. V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z

Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu nie

je podľa prípustné a vada namietaná dovolateľom podľa

(ani žiadna iná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s , ako neprípustné odmietol...“.

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, ako prijal v posudzovanej veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Podľa ústavného súdu však

posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru

nie je prípustné dovolanie podľa . Najvyšší súd reagoval na všetky

relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a podrobne posúdil podmienky prípustnosti

dovolania aj podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v postupe

najvyššieho súdu znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie je

arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené ().

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate

opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského

súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje, že

otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je v zásade otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv

(), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Osobitosti týchto konaní pri aplikácii čl. 6 dohovoru na tieto konania (odvolacie,

dovolacie) berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci

Ekbatani c. Švédsko z 26. 5. 1988, Annuaire, č. 134). V prípade kasačných súdov je takým

ospravedlniteľným dôvodom prerokovávanie výlučne právnych otázok (napr. rozhodnutie

vo veci Sutter c. Švajčiarsko z 22. 2. 1984, Annuaire, č. 74, rozhodnutie Bulut c. Rakúsko

z 22. 2. 1996, Recueil 1996, II).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade neexistuje medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. z 30. novembra

2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva

sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 11 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2015

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa

a listiny ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie

tohto základného práva v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením svojho

základného práva na súdnu ochranu. Za týchto okolností záver ústavného súdu o tom, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a priori vylučuje, aby mohol dospieť k záveru

o porušení jeho základného práva podľa a podľa listiny.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom sťažovateľa podľa taká príčinná súvislosť, ktorá

by umožňovala vysloviť v konaní vo veci samej jeho porušenie, neprichádza v tomto

prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho mu

z a listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018