Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 132/2018
PDF · 433.14 KB
No categories available
IV. ÚS 132/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom
Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Cb 368/2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cob 240/2013 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 57/2014
a jeho uznesením z 30. novembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 368/2009,
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cob 240/2013 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 57/2014 a jeho uznesením
z 30. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:
„Zmluvou podľa dôkazu č. 1 zo dňa 26. 07. 2000 postúpila spoločnosť BLOCK
SLOVAKIA, spol. s r. o., (v súčasnosti BL Slovakia, spol. s r. o.)... svoju pohľadávku voči
dlžníkovi INA KYSUCE, a. s. (v súčasnosti INA Kysuce, spol. s r. o.)... vo výške 165.023,23
EUR (v tom čase 4.971.490,- SKK) na spoločnosť AES, spol. s r. o...
Pôvodný veriteľ BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., podal dňa 05. 09. 2000 na
Okresnom súde Bratislava II žalobu o určenie neplatnosti postúpenia pohľadávky.
Dlžník INA KYSUCE, a. s., uložil dňa 05. 06. 2003 sumu vo výške spornej
pohľadávky do úschovy na Okresnom súde Žilina, ktorý ju prijal uznesením podľa dôkazu
č. 2.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 25 Cb 261/00-91 zo dňa 25. 06. 2002
podľa dôkazu č. 3 žalobe vyhovel a určil, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 07.
2000 je neplatná.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14 Cob/262/2003-244, 14 Cob/263/2003,
14 Ncb/40/2003 zo dňa 08. 09. 2004 podľa dôkazu č. 4 zmenil rozsudok prvostupňového
súdu tak, že žalobu zamietol.
Spoločnosť AES, spol. s r. o. zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 11. 2004
podľa dôkazu č. 5 postúpila svoju pohľadávku na .
Spoločnosť AES, spol. s r. o., podala dňa 02. 12. 2004 na Okresnom súde
Bratislava II návrh na určenie povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy podľa
dôkazu č. 6. Po odoslaní veci z dôvodu príslušnosti na Okresný súd v Žiline sa súdny spis
stratil. Po nájdení súdneho spisu a odmietnutí veci Okresným súdom v Žiline, bola táto
žaloba evidovaná na Okresnom súde Bratislava II v konaní sp. zn. 23 Cb/368/2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudkom č. k. 4 Obdo 43/2004-
298 zo dňa 06. 04. 2006 podľa dôkazu č. 7 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 14 Cob/262/2003-244 a vrátil vec tomuto súdu na nové rozhodnutie.
Krajský súd opätovne vec prejednal a novým rozsudkom č. k. 3 Cob/166/2006-330 zo
dňa 03. 07. 2006 podľa dôkazu č. 8 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 23/Cb/368/2009-108 zo dňa 17. 01. 2011
podľa dôkazu č. 9 pripustil zmenu účastníkov konania tak, že na miesto žalobcu AES, spol.
s r. o., do konania vstúpil .
Žalovaná spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., podala v konaní Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb/368/2009 o určenie povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu
úschovy protinávrh, ktorým žiadala, aby súd určil povinnosť navrhovateľa súhlasiť
s vydaním predmetu úschovy v jej prospech.
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 03. 2012 podľa
dôkazu č. 10 postúpil pohľadávku na .
Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 23/Cb/368/2009-197 zo dňa 20. 09. 2012
podľa dôkazu č. 11 pripustil zmenu petitu návrhu žalobcu v konaní.
Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 23/Cb/368/2009-202 zo dňa 10. 10. 2012
podľa dôkazu č. 12 pripustil zmenu petitu vzájomného návrhu, ktorým odporca žiadal, aby
úschova bola vydaná v prospech odporcu.
Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 23/Cb/368/2009-315 zo dňa 20. 11. 2012
podľa dôkazu č. 13 pripustil zmenu účastníkov konania tak, že na miesto žalobcu
do konania vstúpil sťažovateľ
Rozsudkom č. k. 23 Cb/368/2009-400 zo dňa 05. 04. 2013 Okresný súd Bratislava II
podľa dôkazu č. 14 rozhodol, že žalobu sťažovateľa zamieta. Druhým výrokom súd vyhovel
odporcovi a uložil sťažovateľovi povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu úschovy
spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o.
Rozsudkom č. k. 1 Cob/240/2013-459 zo dňa 15. 05. 2014 Krajský súd v Bratislave
podľa dôkazu č. 15 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Rozsudok
Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb/368/2009 zo dňa 05. 04. 2013 takto nadobudol
právoplatnosť dňa 30. 06. 2014, kedy bol sťažovateľovi doručený potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu podľa dôkazu č. 15.
Uznesením č. k. 4 Obdo/57/2014 zo dna 30. 11. 2015 podľa dôkazu č. 16, ktoré
právny zástupca sťažovateľa prevzal dňa 09. 02. 2016, Najvyšší súd Slovenskej republiky
odmietol dovolanie sťažovateľa dôvodiac, že dovolanie sťažovateľa nie je v zmysle § 238
O. s. p. prípustné.
Dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol okrem iného aj z dôvodov, že
nariadenie pojednávania v odvolacom konaní potrebné nebolo, pretože odvolací súd
konštatoval tiež, že žalobca v čase rozhodovania nie je vlastníkom pohľadávky, a to nemení
nič na skutočnosti, že v inom období vlastníkom pohľadávky bol.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd nebol povinný odôvodniť
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, preto ak žiaden zo súdov neuviedol právnu
argumentáciu týkajúcu sa aplikácie hmotného práva (§ 243d, ods. 2 O. s. p., pozn.
sťažovateľa), potom k porušeniu práva sťažovateľa konať pred súdom z dôvodu
nezrozumiteľného, či nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nedošlo tiež.
Ak sťažovateľ dovolaním namieta nesprávne právne posúdenie dohody o vzájomnom
usporiadaní právnych vzťahov zo dňa 29. 09. 2000 (ktorou boli postúpené všetky práva
k spornej pohľadávke na spoločnosť ), potom je skutočným
dovolacím dôvodom sťažovateľa len tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 241, ods. 2, písm. c) O. s. p., ktorý nie je relevantným dovolacím dôvodom...“
V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza, že «po celú dobu konania poukazoval na svoju
dôveru v platnosť § 235 O. s. p., podľa ktorého, „právne vzťahy niekoho iného než
účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.“ Sťažovateľ považuje za
signifikantnú okolnosť, že žiaden zo súdov, nielen prvostupňový, ale ani odvolací a ani
dovolací súd, sa ale k tomuto ustanoveniu zákona nevyjadril a žiaden súd toto ustanovenie
ani nerešpektoval. Pretože, pokiaľ sťažovateľ vlastníctvo pohľadávky nadobudol tak, ako to
konštatoval samotný odvolací súd svojim vyššie citovaným zistením, potom toto vlastníctvo
určite nemohol stratiť len preto, že novým rozhodnutím, vydaným v konaní, ktoré
nasledovalo po použití mimoriadneho opravného prostriedku a v ktorom nadobúdateľ
pohľadávky nebol účastníkom, súd rozhodol inak, ako v pôvodnom právoplatne ukončenom
konaní.».
Sťažovateľ zastáva názor, že došlo k porušeniu jeho základných práv
„nezodpovedaním otázky, ako údajne malo dôjsť k odňatiu pohľadávky, ktorej plnenie je
predmetom úschovy v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb/368/2009, z jeho
imania ako aj mlčaním súdov vo veci zmätočnosti konania Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 23 Cb/368/2009, ktorá vyplynula z nedostatku práva odporcu vymáhať túto úschovu
s ohľadom na neplatnosť dohody zo dňa 03. 10. 2000 (Dohoda o vzájomnom usporiadaní
právnych vzťahov uzavretá medzi BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. a BLOCK SK, s. r. o.,
pozn.) podľa dôkazu č. 21... V napadnutom rozhodnutí absentuje právna argumentácia,
týkajúca sa aplikácie hmotného práva. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí náležite
nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a preto
odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa kritériá v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
Rozhodnutie je z tohto dôvodu arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím došlo
k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na
súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny z dôvodu, že „Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn.
23 Cb/368/2009 ako i Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 1 Cob/240/2013
sťažovateľovi bezdôvodne odňali jeho majetok...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo , na ochranu vlastníctva podľa čl. 20,
ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 11 zák. č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd ako aj právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé
konanie pred súdom konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obdo/57/2014, konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob/240/2013 a konaním
Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 23 Cb/368/2009 v konaní o určenie povinnosti
súhlasiť s vydaním predmetu úschovy, porušené bolo.
Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Obdo/57/2014 zo dňa 30. 11. 2015 zrušuje.
Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 Cob/240/2013-459
z 12. 05. 2014 (správne má byť „z 15. mája 2014“, pozn.) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd
Bratislava povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi , náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava
Jakubčíka...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Cb 368/2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 240/2013
a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. novembra 2015 došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 368/2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Cb 368/2009 okresný súd rozhodol rozsudkom z 5. apríla 2013, ktorým
žalobu sťažovateľa o určenie povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy zamietol.
Druhým výrokom určil sťažovateľovi povinnosť sťažovateľovi súhlasiť s vydaním
predmetu úschovy.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 368/2009 z 5. apríla 2013 mohol
sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 368/2009, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cob 240/2013 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cob 240/2013 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014. V nadväznosti na túto skutočnosť,
riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť
Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská
a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc
zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný súd uvádza, že v prípade procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania považuje lehotu na podanie sťažnosti
ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade za zachovanú (s výnimkou
prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú) aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ak bola táto lehota
dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010,
III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013). Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľ podal
sťažnosť vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu včas, nemohol ústavný súd
odmietnuť sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu ako podanú oneskorene.
Pri predbežnom prerokúvaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, čo nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti (ako aj časti sťažnosti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pozn.) ústavný súd považuje za žiaduce
poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto
právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich
konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na
základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak nimi uplatnený výklad a aplikácia zákonov
neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.
1 Cob 240/2013 z 15. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 368/2009 z 5. apríla 2013,
ktorým zamietol žalobu sťažovateľa a určil mu povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu
úschovy, finančnej sumy 165 023,23 € zloženej zložiteľom INA Kysuce, a. s. (ďalej len
„dlžník“), prijatej uznesením Okresného súdu Žilina č. k. Nc/a/1/2002-23 z 5. júna 2003,
obchodnej spoločnosti BL SLOVAKIA, spol. s r. o. [s predchádzajúcim obchodným menom
BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“)], pričom v tejto súvislosti okrem
iného uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že „pôvodný
navrhovateľ spoločnosť Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o... sa domáhal
vydania rozhodnutia v zmysle ust. § 185e O. s. p., ktorým by súd určil odporcovi povinnosť
súhlasiť s vydaním predmetu úschovy, finančnej sumy vo výške 165.023,23 Eur (4.971.490,-
Sk) navrhovateľovi. Pôvodný navrhovateľ uviedol, že ako postupník uzavrel s odporcom ako
postupcom dňa 26. 07. 2000 zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej mu odporca
postúpil pohľadávku vo výške 165.023,23 Eur, ktorú mal voči spoločnosti INA Kysuce, a. s.
Odporca poprel platnosť tejto dohody o postúpení pohľadávky a v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 25 Cb/261/2000 sa domáhal určenia jej
neplatnosti. Vzhľadom na tento prebiehajúci spor spoločnosť INA Kysuce zložila sumu
165.023,23 Eur do notárskej úschovy z dôvodu, že mala vážne pochybností o tom, kto je
príjemcom jej záväzku a ako príjemcov úschovy označila odporcu ako príjemcu v 1. rade
a právneho predchodcu navrhovateľa ako príjemcu v 2. rade. Spoločnosť Aplikácia
elektroniky v strojárstve, spol. s r.o. aj odporca sa o predmet úschovy prihlásili. Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II č. k. 25 Cb/261/00-91 zo dňa 25. 06. 2002 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 07. 2006 č. k. 3 Cob/166/2006-330
bolo právoplatne určené, že dohoda o postúpení pohľadávky uzavretá medzi spoločnosťou
Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. a odporcom je neplatná. Podaním
doručeným na Okresný súd Žilina dňa 10. 03. 2011 sa navrhovateľ opakovane prihlásil
o zloženú sumu a nesúhlasil s jej vydaním odporcovi. Rovnako odporca podaním
doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 19. 11. 2004 aj odporca požiadal o vydanie
predmetu úschovy a nesúhlasil s jej vydaním navrhovateľovi. Zložiteľ úschovy, spoločnosť
INA Kysuce, a. s., podaním doručeným Okresnému súdu v Žiline súhlasil s vydaním úschovy
odporcovi ako príjemcovi v 1. rade.
Počas konania pred súdom prvého stupňa došlo dvakrát k zmene v osobe
navrhovateľa a podľa uznesení súdu zo dňa 17. 01. 2011 (č. l. 108 spisu) a zo dňa 20. 11.
2012 (č. l. 315) sa navrhovateľom v tejto veci stal navrhovateľ
V priebehu konania odporca podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd
v súlade s ust. § 185e O. s. p, určil, že navrhovateľ je povinný súhlasiť s vydaním predmetu
úschovy odporcovi.
Po vykonaní dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nie je dôvodný. Vychádzal z právoplatného rozsudku, ktorým bolo určené, že zmluva
o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 07. 2000 uzavretá medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a odporcom bola neplatná, keďže tento rozsudok bol pre súd prvého stupňa
záväzný. Uviedol, že vzhľadom na toto neplatné postúpenie pohľadávky zmluvou zo dňa
26. 07. 2000, nemohla ju spoločnosť Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. platne
postúpiť zmluvou zo dňa 03. 11. 2004 na a tento zmluvou zo dňa
28. 03. 2012 na navrhovateľa Pohľadávka, ktorá je predmetom
úschovy teda svedčí odporcovi, ktorý preukázal, že ju má vo svojom vlastníctve, nepostúpil
ju tretej osobe a pohľadávka nezanikla iným spôsobom. Uvedená pohľadávka voči
spoločnosti INA Kysuce, a. s. vznikla titulom zostatku faktúry č. 200015 zo dňa 05. 06.2000
a zostatku faktúry č. 200016 zo dňa 05. 06. 2000, vystavených za dodávky investičných
celkov podľa zmluvy o dielo č. YT59B/D01/SD1BK a zmluvy o dielo č. YT86B/D01/SD1BK
a vyplýva z dohody o vzájomnom vysporiadaní právnych vzťahov uzavretej medzi odporcom
a spoločnosťou B. L. O. C. K. SR s. r. o. dňa 03. 10. 2000, v ktorej jej účastníci zhodne
vyhlásili, že vlastníkom tejto pohľadávky je odporca, ktorý v konaní preukázal, že túto
pohľadávku naďalej vedie vo svojom účtovníctve, nepostúpil ju. Aj spoločnosť B. L. O. C. K.
SR s. r. o. prehlásením zo dňa 20. 03. 2013 (č. l. 366 spisu) uviedla, že túto pohľadávku
nemala a nemá vedenú v účtovníctve. Súd preto dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie
je dôvodný a tento zamietol.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že jediným legitímnym
vlastníkom pohľadávky od počiatku do času rozhodnutia je odporca, ktorý uniesol dôkazné
bremeno a preukázal, že pohľadávka mu patrí. Úlohou ani kompetenciou súdu nebolo
preskúmavať, či účtovná dokumentácia odporcu v súvislosti s danou pohľadávkou je alebo
nie je vedená v súlade s daňovými alebo účtovnými predpismi ako navrhol navrhovateľ,
ktorý tvrdil, že odporca predložil súdu účtovné a daňové doklady, ktoré nie sú pravé.
Uviedol, že preskúmavanie správnosti vedenia účtovníctva a daňovej agendy je zverené na
tento účel príslušným orgánom štátnej správy. Otázka správnosti vedenia účtovníctva
a daňovej agendy preto nemala pre rozhodnutie súdu žiadnu právnu relevanciu a z tohto
dôvodu súd prvého stupňa dokazovanie v tomto smere nevykonal.
Vzhľadom na to, že vlastníctvo pohľadávky svedčí odporcovi a navrhovateľ
nesúhlasil s vydaním predmetu úschovy odporcovi, ktorá skutočnosť bráni vydaniu
predmetu úschovy, súd prvého stupňa súhlas navrhovateľa v súlade s ust. § 185e O. s. p.
nahradil súdnym rozhodnutím a vyhovel vzájomnému návrhu odporcu.“.
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd formuloval svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, pričom v tejto
súvislosti najmä uviedol:
„Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáha určiť odporcovi povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy a to čiastky
165.023,23 Eur, ktorá je zložená zložiteľom spoločnosťou INA Kysuce, a. s. na Okresnom
súde v Žiline a tiež vzájomný návrh odporcu, ktorý sa domáha určenia tej istej povinnosti
proti navrhovateľovi. Vzájomný návrh odporca uplatnil vo svojom vyjadrení k návrhu
(č. l. 56-60 spisu) ešte proti navrhovateľovi Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o.
Podaniami zo dňa 18. 04. 2012 (č. l. 186-193 spisu), zo dňa 13. 08. 2012 (č. l. 195-196
spisu) odporca vzhľadom na zmeny v osobe navrhovateľa (
a ) a podaním zo dna 04. 11. 2012 (č. l. 200 spisu) upravil tento
vzájomný návrh v označení osoby povinnej súhlasiť s vydaním predmetu úschovy
a špecifikovaním svojho nároku (bez príslušenstva) a o týchto podaniach (zmenách
vzájomného návrhu) súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 10. 10. 2012 (č. l. 202
spisu), ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 19. 10. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že
navrhovateľ sa o týchto zmenách dozvedel z obsahu tohto uznesenia a v dnešnom štádiu
konania nemá už toto pochybenie súdu prvého stupňa a doručovanie týchto podaní odporcu
navrhovateľovi pre rozhodnutie vo veci význam.
Z obsahu spisu vyplýva a medzi účastníkmi nebolo sporné, že zložiteľ sumy
185 023,23 Eur tieto zložil do notárskej úschovy Okresného súdu Žilina pre príjemcu
1/ spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., t. j. odporcu a pre príjemcu 2/ spoločnosť
Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. (v skratke AES, s. r. o.) ako pôvodného
navrhovateľa v tomto konaní z dôvodu, že prebieha konanie na Okresnom súde Bratislava II
sp. zn. 25 Cb/261/00 o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a zložiteľ má
vážne pochybnosti o tom, kto je príjemcom uvedenej sumy...
Podľa ust. § 185e O. s. p. ak bol súhlas s vydaním predmetu úschovy odopretý,
možno ho nahradiť právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že ten, kto
vydaniu odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi. Súhlas
s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi je nahradený (podľa ust. § 185e O. s. p.), ak bolo
na základe návrhu alebo vzájomného návrhu vo výroku rozsudku účastníkovi (tomu, kto
vydaniu predmetu úschovy odporoval) uložené, že je povinný súhlasiť s vydaním predmetu
úschovy. Rozhodnutie súdu o tom, že jeden z účastníkov je povinný súhlasiť s vydaním
predmetu úschovy druhému účastníkovi, vychádza zo záveru súdu, podľa ktorého má tento
účastník právo na predmet úschovy, pretože tento je veriteľom zložiteľa. Povinnosť súhlasiť
s vydaním predmetu úschovy je vyjadrením skutočných hmotnoprávnych vzťahov medzi
dlžníkom a tými, ktorí si nárokujú právo na plnenie od dlžníka.“
Na tomto (citovanom) základe potom krajský súd následne vyslovil v napadnutom
rozsudku tento právny záver ku kľúčovej časti odvolacej argumentácie sťažovateľa:
„Odvolací súd s poukazom na uvedené zistil, že súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania dospel správne k záveru, že odporca je veriteľom zložiteľa
spoločnosti INA Kysuce, a. s. Správne súd prvého stupňa posudzoval vzájomné vzťahy
medzi účastníkmi konania ako aj preskúmal úkony s týmito vzťahmi súvisiace.
Dohoda o postúpení pohľadávky uzavretá dňa 26. 07. 2000 medzi postupcom
BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. v zastúpení navrhovateľom ako konateľom a postupníkom
Aplikácia elektroniky v strojárstve, spol. s r. o. (v skratke AES, s. r. o.) vo výške
4.971 490 Sk (165.023,23 Eur) bola právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/261/00 vyhlásená za neplatnú od jej počiatku. Na
základe tejto neplatnej dohody nemohol postupník AES, s. r. o. práva z tejto dohody
postúpiť účinne na iné osoby. Súd prvého stupňa správne z výroku tohto právoplatného
rozsudku vychádzal (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Správne súd prvého stupňa konštatoval, že
navrhovateľ nie je vlastníkom pohľadávky, ktorá vznikla voči spoločnosti INA Kysuce, a. s.
zo zmluvy o dielo, Pokiaľ v určitom období bola spoločnosť Aplikácia elektroniky
v strojárstve, spol. s r. o. alebo navrhovateľ vlastníkom tejto pohľadávky, v čase
rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.) práve s poukazom na uvedený rozsudok, nebol
odporca vlastníkom tejto pohľadávky. Preto správne súd prvého stupňa návrh navrhovateľa
zamietol.
Pokiaľ ide o vzájomný návrh odporcu z vykonaného dokazovania vyplýva, že
vlastníkom tejto pohľadávky je odporca a pretože navrhovateľ ako príjemca 2/ predmetu
úschovy odmietol dať súhlas s vydaním predmetu úschovy odporcovi ako príjemcovi 1/, súd
prvého stupňa odopretie takéhoto súhlasu nahradil výrokom o vzájomnom návrhu odporcu,
keďže odporca jednoznačne preukázal, že je veriteľom tejto pohľadávky.“
Rovnako ako nedôvodné krajský súd vyhodnotil v napadnutom rozsudku aj námietky
a návrhy sťažovateľa na vykonanie dokazovania uvádzané v odvolaní, pretože „tieto
námietky a návrhy boli predmetom posudzovania už súdom prvého stupňa a správne boli
vyhodnotené ako námietky, ktoré nepreukázali vlastníctvo odporcu k tejto pohľadávke.
Rovnako citovanie konkrétnych rozhodnutí súdov navrhovateľom s vecou samou nesúvisí.“.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa
krajský súd ako odvolací súd a pred ním okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali
s vykonanými dôkazmi a ich hodnotením, ktoré vyústili do skutkových a právnych záverov
vyslovených v ich meritórnych rozhodnutiach (v napadnutom rozsudku okresného súdu
a v napadnutom rozsudku krajského súdu). Podstatou námietok sťažovateľa je, že krajský
súd zaujal odlišný právny názor k otázke preukazovania nositeľa práva na predmet úschovy,
a teda k otázke, kto je veriteľom dlžníka.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu
prvého stupňa) pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa
s podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj
podstatnú časť argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu) zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.
V okolnostiach posudzovanej veci sa sťažovateľ domnieva, že nestratil svoj
vlastnícky vzťah k postúpenej pohľadávke voči zložiteľovi (dlžníkovi), preto sa domáhal
v napadnutom súdnom konaní určenia povinnosti súhlasiť s vydaním predmetu úschovy
voči žalovanej.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že
povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu úschovy je vyjadrením skutočných
hmotnoprávnych vzťahov medzi dlžníkom a tými, ktorí si nárokujú právo na plnenie od
dlžníka. S poukazom na obsah citovaných častí odôvodnení predmetných rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že tieto všeobecné súdy ústavne
konformným spôsobom vysvetlili, ako dospeli k záveru, že toto právo (nárok na plnenie od
dlžníka) sťažovateľovi nepatrí. Vychádzali pritom z právoplatného rozsudku okresného
súdu sp. zn. 25 Cb 261/2000 z 25. júna 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Cob 166/2006 z 3. júla 2006, ktorými bolo právoplatne určené, že dohoda o postúpení
pohľadávky uzavretá medzi právnym predchodcom sťažovateľa a žalovanou je neplatná.
Rozhodnutie súdu o určovacej žalobe vytvára prekážku veci rozhodnutej, preto okresný súd
ako prvostupňový súd, ako aj krajský súd ako odvolací súd boli výrokom tohto
právoplatného rozsudku viazané a vychádzali z neho [§ 159 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)].
Odvolací súd sa preto stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom poukazuje na rozsudky okresného súdu sp. zn. 25 Cb 261/2000 z 25. júna 2002
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 166/2006 z 3. júla 2006, v ktorých bolo
jednoznačne konštatované, že dohoda o postúpení pohľadávky uzavretá 26. júla 2000 medzi
právnym predchodcom sťažovateľa a žalovanou je neplatná od jej počiatku. Krajským
súdom uplatnenej interpretácii uvedených záväzných rozhodnutí v posudzovanej veci
pritom primerane korešpondovali aj jeho skutkové a právne závery o nemožnosti postupníka
– spoločnosti AES s. r. o. práva z tejto neplatnej dohody postúpiť účinne na iné osoby
(okrem iného aj na sťažovateľa).
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne
a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací
poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu
nie je arbitrárne, keďže nie je v nesúlade s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej
zmysel, pričom obsahuje primerané a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverov
odvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za týchto okolností nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti
dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. novembra 2015
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na
posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil, t. j.
posudzoval, či aj túto časť sťažnosti možno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ namieta neústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 57/2014
z 30. novembra 2015, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľa (proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 1 Cob 240/2013 z 15. mája 2014) z dôvodu jeho neprípustnosti.
Dovolací súd nevyvodil prípustnosť dovolania zo sťažovateľom uplatnených dovolacích
dôvodov a ani na základe úradnej povinnosti prihliadať na vady konania taxatívne
vymedzené v relevantnom čase platného a účinného § 237 ods. 1 OSP. Z týchto skutočností
sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú
sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu
a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.
Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri
konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť
sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek
práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa
princíp rovnosti zbraní (pozri napr. rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené
kráľovstvo z 2. 3. 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania
veci (napr. rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. 4. 1991, séria A č. 211,
s. 27, § 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. rozhodnutie vo veci
Van de Hurk c. Holandsko z 30. 11. 1987, séria A č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť
prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie
vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. V odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p.
nenamietal a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa
dovolací súd na vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., namietané dovolateľom.
Dovolací súd sa v ďalšom osobitne zaoberal prípadnou existenciou procesnej vady
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred
súdom...
Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj
nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto
nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.
Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov
predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O. s. p.). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia, dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd SR vo svojej ustálenej
judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
súdu, ako aj súdu odvolacieho, pripadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania.
Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa (vo veci samej) vyššie uvedené
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho
možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých
dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli
súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený
(zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval
zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne subjektívne práva
a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených
subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k žalobou uplatnenému
návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku
dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu žalobcovho návrhu
a vyhoveniu protinávrhu žalovaného, zamerajúc sa na otázku vlastníctva pohľadávky, čo je
základom posúdenia, komu je potrebné vydať predmet úschovy. Rovnako aj rozsudok
odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. V odôvodnení rozhodnutia
odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil a podľa ktorých ustanovení právneho predpisu uplatnený nárok posúdil.
Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. je právoplatný
rozsudok súdu o určení neplatnosti dohody o postúpení predmetnej pohľadávky pre súd
záväzný z čoho vyvodil správny záver, že vlastníkom pohľadávky je žalovaný. Dovolací súd
osobitne poukazuje na § 219 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd v prípade, že sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie
dôvody. V dôvodovej správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. 10.
2008 (t. j. k zákonu č. 384/2008 Z. z.) sa uvádza, že ust. § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na
súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.
V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý
rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Je tomu tak aj
v posudzovanej veci, kedy odvolací súd, konštatujúc správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa vo veci samej, na doplnenie zdôraznil, že dohoda o postúpení
pohľadávky uzavretá 26. 7. 2000 bola právoplatným rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II vyhlásená za neplatnú od jej počiatku a súd prvého stupňa správne vychádzal
z výroku právoplatného rozsudku v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. Konštatoval tiež, že žalobca
nie je vlastníkom pohľadávky v čase rozhodovania súdu a na tom nič nemení skutočnosť či
v inom období vlastníkom pohľadávky bol žalobca alebo jej predchodca. Dovolacia
námietka žalobcu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné v dôsledku
absencie právnej argumentácie týkajúcej sa aplikácie hmotného práva nie je preto
opodstatnená a rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.“
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd sa odchýlil od skutkových zistení
prvostupňového súdu bez zopakovania alebo doplnenia dokazovania v otázke posúdenia
určitého obdobia, keď bol žalobca vlastníkom predmetnej pohľadávky, najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo
veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd nebol povinný nariadiť verejné
pojednávanie, pretože v odvolacom konaní neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie. Z jeho
rozhodnutia vyplýva jednoznačne, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom
prvého stupňa a za podstatnú považoval skutočnosť, kto je vlastníkom pohľadávky ku dňu
rozhodnutia súdu. Na zdôraznenie správnosti tohto skutkového záveru uviedol, že nie je
podstatná skutočnosť, či žalobca alebo jeho právny nástupca bol v určitom čase vlastníkom
pohľadávky. Uvedené doplnenie odôvodnenia nemožno považovať za zmenené skutkové
zistenie odvolacieho súdu, z ktorého vychádza jeho rozhodnutie. Odvolací súd neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď rozhodol vo veci v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie žalobcu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nie je opodstatnené.“
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia dohody
o vzájomnom usporiadaní právnych vzťahov a vlastníckeho práva k predmetnej pohľadávke
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „právnym posúdením sa
rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi
konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
neodníma. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie a prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi
konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemožňuje. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu nie
je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada namietaná dovolateľom podľa § 237 písm. f/
O. s. p. (ani žiadna iná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol...“.
V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny
názor, ako prijal v posudzovanej veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však
posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.
Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru
nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky
relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a podrobne posúdil podmienky prípustnosti
dovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v postupe
najvyššieho súdu znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie je
arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate
opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského
súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje, že
otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je v zásade otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv
(IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Osobitosti týchto konaní pri aplikácii čl. 6 dohovoru na tieto konania (odvolacie,
dovolacie) berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci
Ekbatani c. Švédsko z 26. 5. 1988, Annuaire, č. 134). V prípade kasačných súdov je takým
ospravedlniteľným dôvodom prerokovávanie výlučne právnych otázok (napr. rozhodnutie
vo veci Sutter c. Švajčiarsko z 22. 2. 1984, Annuaire, č. 74, rozhodnutie Bulut c. Rakúsko
z 22. 2. 1996, Recueil 1996, II).
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade neexistuje medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 4 Obdo 57/2014 z 30. novembra
2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie
konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 11 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cob 240/2013 a jeho rozsudkom z 15. mája 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. novembra 2015
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie
tohto základného práva v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením svojho
základného práva na súdnu ochranu. Za týchto okolností záver ústavného súdu o tom, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a priori vylučuje, aby mohol dospieť k záveru
o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 listiny.
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá
by umožňovala vysloviť v konaní vo veci samej jeho porušenie, neprichádza v tomto
prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho mu
z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny.
Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018