Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 168/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Macalákovou, J. Milca 11,

Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 v spojení s porušením a

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014 v spojení s opravným

uznesením sp. zn. z 8. októbra 2014, postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. februára 2015

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“) v spojení s porušením

ods. 5 a postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného

súdu“) a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 8. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom

z 26. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho

uznesením z 23. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že po rozvode manželstva

sťažovateľa s , (ďalej len „navrhovateľka“),

nedošlo medzi nimi k dohode o vypriadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

(ďalej len „BSM“), preto navrhovateľka podala okresnému súdu návrh na jeho

vyporiadanie.

Okresný súd napadnutým rozsudkom z 11. augusta 2014 vyporiadal BSM

sťažovateľa a navrhovateľky.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. februára 2015 tak, že rozsudok vo výroku, ktorým

došlo k vyporiadaniu BSM, potvrdil ako vecne správny.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal,

že mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom, a taktiež pre inú vadu, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie, a pre nesprávne právne posúdenie veci. O dovolaní

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 23. júna 2016 tak, že ho odmietol.

K porušeniu označených základných práv a článkov došlo podľa sťažovateľa

predovšetkým tým, že okresný súd nezohľadnil pri vyporiadavaní BSM finančné

prostriedky, ktoré vniesol do manželstva a ktoré boli použité pri stavbe ich rodinného domu.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že okresný súd nesprávne vyhodnotil svedecké

výpovede jeho súrodencov. Podľa okresného súdu tieto výpovede boli vzájomne rozporné,

pričom sťažovateľ uvádza, že tento vzájomný rozpor v napadnutom rozsudku dostatočne

nekonkretizoval. Podľa sťažovateľa listinné dôkazy – faktúry, dodacie listy a záznamy

o preprave, na ktoré poukázal okresný súd, nevyvrátili tvrdenia týchto svedkov, keďže

aj sťažovateľ a aj jeho brat niekoľko rokov stavali rodinné domy, ku ktorým bolo

vystavených množstvo faktúr a dodacích listov z rôznych časových období,

„čo ale nevyvracia tvrdenia brata sťažovateľa – a sestier sťažovateľa,

že našetrené finančné prostriedky pred manželstvom sťažovateľ reálne mal a mal ich

v určitej výške, ktorú svedkovia potvrdili, pričom tieto mu vracali ako pôžičku aj vo forme

stavebného materiálu“. Okresný súd navyše pri vyčíslení výšky doplatku, neodpočítal sumu

6 139 Sk za nákup stavebného materiálu, ktorú sám považoval za nespornú.

Podľa sťažovateľa ak okresný súd „neuznal celú výšku výlučných finančných

prostriedkov sťažovateľa z obdobia pred manželstvom – 120.000,- Sk, mal jednoznačne

uznať minimálne sumu potvrdenú svedkami t. j. 97.500,- Sk, ktorú mal následne premietnuť

aj do percentuálneho vyjadrenia podielu sťažovateľa na hodnote domu ustálenej znaleckým

posudkom“.

Sťažovateľ tiež namieta, že pri určení hodnoty stavebných prác, ktoré mali byť

platené z jeho finančných prostriedkov, okresný súd nesprávne vyhodnotil ním predložené

listinné dôkazy a tiež znalecký posudok č. 15/2013 vypracovaný obchodnou spoločnosťou

ZNALCI, s. r. o.

Uvedeným postupom okresný súd porušil ustanovenie

v miere, ktorá mala za následok porušenie označených základných práv a článkov .

Sťažovateľ v odvolaní spochybnil aj právny záver okresného súdu, že špecifikovaná

nehnuteľnosť (záhrada) nepatrí do BSM z dôvodu, že ju nadobudla navrhovateľka

z finančných prostriedkov, ktoré boli darom od jej otca. Túto skutočnosť malo potvrdzovať

aj písomné vyhlásenie podpísané sťažovateľom v spojení so znaleckým posudkom

. Podľa sťažovateľa závery uvedeného znaleckého posudku

vyvrátil ním predložený znalecký posudok , „ktorý uviedol,

že podpisy na prehláseniach nie sú pravdepodobne podpismi sťažovateľa“. Sťažovateľ

tvrdí, že svojou argumentáciou v odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu

dostatočne spochybnil závery predmetného znaleckého posudku, okresný súd napriek tomu

z neho vychádzal, „ale sporné tvrdenia medzi účastníkmi konania nerozptýlil v záujme

zvýšenia právnej istoty ani len nariadením dokazovania formou kontrolného znaleckého

posudku z odboru písmoznalectvo“.

Sťažovateľ aj v odvolaní poukázal na finančné prostriedky, ktoré mal našetrené

pred uzavretím manželstva a z ktorých hradil niektoré stavebné práce – v tomto smere

poukázal na výpovede svojich súrodencov, na listinné dôkazy a na znalecký posudok

obchodnej spoločnosti ZNALCI, s. r. o.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa s odvolacími námietkami dostatočne nevysporiadal

a obmedzil sa na „mimoriadne strohé, formálne a nič nevysvetľujúce odôvodnenie“.

Pochybenie krajského súdu vidí sťažovateľ aj v tom, že krajský súd o odvolaní

rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci z jeho odvolania bolo zrejmé, že je potrebné

zopakovať a doplniť dokazovanie, pričom tento postup riadne neodôvodnil.

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd nesprávne posúdil existenciu dovolacích

dôvodov, predovšetkým námietku, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom podľa (ďalej len

„OSP“). Podľa sťažovateľa najvyšší súd svoje právne závery dostatočne neodôvodnil.

Najvyšší súd porušil sťažovateľom označené základné práva aj tým, že na rozhodnutie

o dovolaní nenariadil pojednávanie, hoci «išlo o vec, kde „dovolacie pojednávanie“ bolo

jednoznačne potrebné nariadiť predovšetkým s poukazom na okruh účastníkov, charakter

a predmet konania. Rozhodovanie o vyporiadaní BSM je predsa mimoriadne špecifickým,

pričom výsledky takéhoto rozhodovania nie je možné následne ani len analogicky aplikovať

vo všeobecnej právnej praxi, preto nevyhnutnosť vplyvu nepochybnosti, zákonnosti

a spravodlivosti takéhoto druhu rozhodovacieho procesu je ešte o to významnejšia.».

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na garanciu prednosti medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie

nie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom podľa ,... na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v a ods. 2

Slovenskej republiky,... na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, právo

na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom

zaručené v ,... na výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s touto

garantované , postupom a rozhodovacou

činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. zo dňa

23. 06. 2016, Krajského súdu Žilina v Rozsudku sp. zn. zo dňa 26. 02. 2015

a Okresného súdu Žilina v Rozsudku sp. zn. -1147 zo dňa 11. 08. 2014

v spojení s opravným Uznesením Okresného súdu Žilina -1170 zo dňa

08. 10. 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23. 06. 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

10.000,- Eur, ktoré sú sťažovateľovi povinné Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd

Žilina a Okresný súd Žilina vyplatiť spoločne a nerozdielne najneskôr do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania... do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že „zásah do jeho základných práv a slobôd bol mimoriadne závažný, nakoľko

sa zjednania nápravy ani využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

nedovolal.

Súdy ako orgány verejnej moci, tak svojim nezákonným postupom vystavili

sťažovateľa procesným a hmotnoprávnym úkonom s konštitutívnymi dôsledkami, ktoré

trvalo a hrubo zasahujú do jeho života a rovnako aj negatívne do jeho vlastníckej sféry.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 v spojení s porušením a postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 26. februára 2015

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. februára 2015 potvrdil napadnutý

rozsudok okresného súdu z 11. augusta 2014 vo výroku, ktorým tento vyporiadal BSM

sťažovateľa a navrhovateľky. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku a následne

na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne tieto právne závery:

«Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový

súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak

okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležíte vyhodnotil.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového

materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho konania (odporca

v odvolaní ako i navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu), dospel k záveru, že odvolanie

odporcu nie je dôvodné. Pokiaľ išlo o znalecký posudok , nie je možné

prisvedčiť odporcovi, že by bol vyhotovený neodborne a nepresne, nakoľko znalkyňa riadne

znalecký posudok vyhotovila, pričom sa súd náležitým spôsobom v odôvodnení vysporiadal

so všetkými spornými skutočnosťami. Nie je preto pravdou ani to, že by skutočnosť,

že predmetné prehlásenie podpísal odporca, vyvrátil kontrolný znalecký posudok

vyhotovený . V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,

že predmetný znalecký posudok nie je možné hodnotiť ako „kontrolný znalecký posudok“,

teda tak ako ho nazval odporca, nakoľko súd nepristúpil k ďalšiemu znaleckému skúmaniu.

Posudok vyhotovený posudzoval iba ako listinný dôkaz, pričom

ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo nutné odchýliť sa od znaleckého posudku

vyhotoveného znalkyňou.

Pokiaľ išlo o investície do rodinného domu, ktoré mali pochádzať z úspor finančných

prostriedkov odporcu, ktoré nadobudol pred uzavretím manželstva, odvolací súd sa plne

stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že tieto skutočnosti neboli v konaní

hodnoverným spôsobom preukázané. Pokiaľ išlo o znalecký posudok vyhotovený

spoločnosťou ZNALCI, s. r. o., je nutné zdôrazniť, že ani tento nemohol napomôcť vyriešiť

otázku, či odporca usporené finančné prostriedky v uvedenej hodnote (či vôbec nejaké) mal

ešte pred uzavretím manželstva.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu

z 11. augusta 2014, ktorým tento rozhodol o návrhu na vyporiadanie BSM. Okresný súd

v napadnutom rozsudku poukázal na dôkazy, ktoré vykonal a následne uviedol ich

hodnotenie a právne závery. K tvrdeniu sťažovateľa o finančných prostriedkoch

nasporených pred uzavretím manželstva a stavebných prácach, ktoré mali byť vykonané

z týchto finančných prostriedkov, okresný súd uviedol:

„Odporcom tvrdené skutočnosti, že pred uzatvorením manželstva mal našetrené

60.000, príp. 120.000,- Sk a za tieto finančné prostriedky za zakúpil materiál na stavbu

rodinného domu neboli preukázané. Neboli preukázané ani svedeckými výpoveďami

súrodencov odporcu, ktorých tvrdenia ohľadom usporených súm sa rozchádzali,

taktiež nebolo preukázané aký materiál mal byť za tieto finančné prostriedky zakúpený

a či bol aj zabudovaný. Výpoveď svedka ohľadom zakúpenia tehly

a vzájomného vyrovnania sa s odporcom súd nepovažoval za vierohodnú, vzhľadom

na tú skutočnosť, že v spise nachádzajúce sa dodacie listy, faktúry, záznamy o preprave,

ohľadom tehly a iného materiálu zakupovaného svedkom sú z obdobia po uzatvorení

manželstva účastníkov, jediný doklad o zakúpení tehly uvedeným svedkom pred uzatvorením

manželstva účastníkov (6. 11. 1976) je z 18. 10. 1976 v sume 6.139,- Sk, čo však

nekorešponduje s tvrdením svedka o zakúpení tehly v hodnote 30.000,- Sk pred uzatvorením

manželstva účastníkov a ani jeho ďalšími tvrdeniami ohľadom zakúpenia iného materiálu.

Súd potom vzhľadom na vyššie uvedené nezohľadnil odporcom tvrdené, v konaní však

nepreukázané, vložené investície z jeho výlučného majetku do spoločného majetku

účastníkov. Súd v tomto smere zamietol návrh na vykonanie dokazovania odporcom

predloženým znaleckým posudkom č. 15/2013 znalca Znalci, s. r. o., ktorý si dal odporca

vypracovať po vrátení veci odvolacím súdom vo veci stanovenia hodnoty stavebných prác

na realizácii hrubej stavby nehnuteľnosti – rodinný dom č. s. , pre

rozhodnutie súdu za vyššie uvedeného nepreukázaného skutkového stavu je predmetný

znalecký posudok právne irelevantný. Znalecký posudok nemôže nahrádzať skutkové

tvrdenia navrhovateľa a určenie hodnoty stavebných prác na realizácii hrubej stavby

realizovanej počas trvania manželstva ani nemôže preukázať či tento materiál, ktorý bol

potrebný na realizáciu hrubej stavby bol zakúpený z výlučných prostriedkov odporcu. Po

odpočítaní súm, ktoré bolo potrebné zohľadniť, zo sumy 46.539,54 Eur sumu 643,01 Eur a

41,72 Eur potom na vyrovnanie podielu navrhovateľky sumu 45.856,81 Eur je potrebné

považovať za peňažnú hodnotu, ktorú je odporca povinný z titulu vyporiadaného majetku

vyplatiť navrhovateľke.“

K preukázaniu, že záhrada nepatrí do BSM, keďže bola nadobudnutá navrhovateľkou

z finančných prostriedkov darovaných jej otcom – okresný súd vykonal dokazovanie

pre účely zistenia pravosti podpisov sťažovateľa na písomných vyhláseniach, v ktorých

on sám potvrdzuje uvedené okolnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,

že ustanovená znalkyňa . vypracovala znalecký posudok

č. 60/2010, sťažovateľ aj navrhovateľka sa k nemu písomne vyjadrili, okresný súd následne

vypočul znalkyňu na pojednávaní, ktorá sa vyjadrila k námietkam sťažovateľa. Okresný súd

zisťoval aj obsah znaleckého posudku predloženého sťažovateľom, pričom sa k nemu

vyjadrila aj navrhovateľka. Na tomto základe okresný súd uviedol tieto právne závery:

«Do BSM účastníkov nepatrí nehnuteľnosť par. č.

zapísaná na pre kat. územie na meno navrhovateľky. Z vykonaného

dokazovania mal súd za preukázané, že uvedená nehnuteľnosť bola síce nadobudnutá

navrhovateľkou počas trvania manželstva, avšak z výlučných finančných prostriedkov

navrhovateľky získaných darom od svojho otca. Túto skutočnosť potvrdil sám odporca

písomným prehlásením nachádzajúcim sa v pripojenom spise R-I-2248/91. Pravosť podpisu

odporcu na uvedenom prehlásení bola potvrdená znaleckým dokazovaním súdom

ustanovenej znalkyne. O správnosti znaleckého posudku súd nemal žiadne pochybnosti,

znalkyňa sa vo svojej výpovedi dostatočne a odborne vyjadrila k námietkam odporcu,

vysvetlila svoj postup a závery. Námietky odporcu súd vyhodnotil ako účelové, ničím

nepodložené, smerujúce k spochybneniu odbornosti ustanovenej znalkyne, ktorá je zapísaná

v zozname znalcov a spĺňa kvalifikačné a odborné predpoklady pre výkon funkcie znalca.

Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že odporca po vrátení veci odvolacím súdom

si dal vypracovať a predložil tzv. „kontrolný znalecký posudok“, ktorý súd hodnotil ako

listinný dôkaz, nakoľko kontrolné znalecké dokazovanie súd v konaní nenariadil a ktorým

nebolo preukázané, že by súdom ustanovená znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku

postupovala nesprávne a ktorým by akýmkoľvek spôsobom boli spochybnené jej závery.

Úlohou znalkyne v zmysle uznesenia súdu bolo určiť pravosť podpisu odporcu

na prehláseniach zo dňa 3. 2. 1992 založených v spise R-I-2248/91 bývalého Štátneho

notárstva Znalkyňa určovala pravosť 6-ich originálnych parafovitých podpisov

na šiestich vyhotoveniach dokladu „Prehlásenie“ zo dňa 3. 2. 1992, pričom písadlom

všetkých podpisov bolo modro píšuce guličkové pero. Odporcom objednaný znalec však

posudzoval fotokópie, ktoré boli založené v súdnom spise pod č. l. 789 až 794, čo vyplýva

z čl. II ods 1 „kontrolného znaleckého posudku“. Súd povolil objednanému znalcovi

nahliadnuť do súdneho spisu a z úradného záznamu o jeho nahliadnutí zo dňa 12. 7. 2013

v čase od 10.04 hod. do 10,33 hod (č. l. 1028) nevyplýva, že by si objednaný znalec

vyhotovil nejaké fotokópie zo spisu, fotokópie predmetných listov (789 až 794) sú súčasťou

znaleckého posudku súdom ustanovenej znalkyne, ktorý je žurnalizovaný v súdnom spise

pod č. 1. 773-806 a ktorý bol doručený odporcovi a ktorý objednaný znalec podrobil

kontrolnému posudku. Z uvedeného je zrejmé, že objednaný znalec nepracoval s takým

istým dôkazným materiálom s akým pracovala súdom ustanovená znalkyňa, teda so 6-timi

originálmi „Prehlásenia“. V čl. II ods. 3. Predbežné skúmanie – 1. etapa skúmania znalec

uvádza, že 6 sporných podpisov „ “ je napísaných ceruzkou a takto bolo prevzaté

aj znalkyňou bez originálnych podpisov, čo však nezodpovedá skutočnosti. Zároveň uvádza,

že neoriginálne podpisy podľa písmoznaleckých posudkov nie je možné skúmať a v tomto

smere vypracovať znalecký posudok. Okrem toho fotokópie sporných podpisov sú veľmi

nejasné, ktoré neumožňujú vykonať správny písmoznalecký záver a ich preskúmanie

a vyslovil predbežný záver – hypotézu: Záver znaleckého posudku

č. 60/2010 na č. l. 788 súdneho spisu sp. zn. o tom, že šesť sporných podpisov

„ “ sú pravými podpismi je nesprávny. Podpisy sú v podstate

písmoznalecky nepreskúmateľné. Napriek tomu vykonal písmoznalecké skúmanie a vyslovil,

že šesť sporných podpisov „ “ na Prehlásení zo dňa 3. 2. 1992 majú charakter

kategórie IV., t. j. ide o pravdepodobnostné zistenie, že podozrivý nevytvoril

šesť sporných podpisov. Podstatná časť sporných podpisov je nepreskúmateľná. Podpisy

sú tak neurčité, že v podstate sú nepreskúmateľné. S vysokou pravdepodobnosťou

sa nejedná o falzifikáty. Objednaný znalec na jednej strane spochybňuje postup súdom

ustanovenej znalkyne, keď podľa neho preskúmavala neoriginálne sporné podpisy (ktoré

závery však nezodpovedajú skutočnosti) a na druhej strane sám podrobil expertíznemu

skúmaniu neoriginálne podpisy z fotokópií, napriek tomu, že sám uviedol že neoriginálne

podpisy nie je možné písmoznalecky skúmať. Súd nemal dôvod odchýliť sa od svojich

záverov vyslovených v tomto smere už v pôvodnom rozsudku zo dňa 6. 8. 2012.

„Kontrolným znaleckým posudkom“ neboli akýmkoľvek spôsobom spochybnené závery

súdom ustanovenej znalkyne a súd nevidel dôvod na nariadenie kontrolného znaleckého

dokazovania.»

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy neakceptovali

tvrdenie sťažovateľa, že na výstavbu rodinného domu boli z časti použité jeho finančné

prostriedky, ktoré mal nasporiť pred uzavretím manželstva. V odôvodnení svojho rozsudku

okresný súd dostatočne objasnil, ako hodnotil svedecké výpovede súrodencov sťažovateľa,

predložené listinné dôkazy a znalecký posudok obchodnej spoločnosti ZNALCI, s. r. o.

Napadnutý rozsudok okresného súdu poskytol dostatočné odpovede na právny záver

o pravosti podpisov sťažovateľa na písomných vyhláseniach, v ktorých potvrdil

špecifikované skutočnosti týkajúce sa nehnuteľnosti (záhrady), a vysvetlil hodnotenie

príslušných znaleckých posudkov a tiež objasnil, prečo okresný súd nepovažoval

za potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Uvedené právne závery ústavný súd

nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno –

vo vzťahu k uvedeným právnym záverom – a ani v celosti – považovať za arbitrárny,

prípadne zjavne neodôvodnený.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného

z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného

účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka

(porovnaj m. m. , ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza

v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru

sťažovateľa na predmet konania – vyporiadanie BSM s navrhovateľkou. Sťažovateľom

uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu a v jeho

rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľa podľa .

Námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd nenariadil na rozhodnutie o odvolaní

pojednávanie, ústavný súd nemal právomoc preskúmať, pretože ju skúmal najvyšší súd

v napadnutom dovolacom konaní.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 23. júna 2016

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,

sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne

neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie

nie je podľa , a prípustné. Následne preskúmal dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na druhú vetu

aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu existencie

prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší

súd následne uviedol:

„Za nedôvodnú považoval dovolaciu námietku o odňatí možnosti žalovanému riadne

konať pred súdom nevykonaním dokazovania napriek tomu, že namietal nedostatočne

zistený skutkový stav (s poukazom na hodnotenie znaleckého posudku predloženého

v prvostupňovom konaní žalobkyňou a ním predloženého znaleckého posudku) a navrhoval

v odvolacom konaní vykonanie ďalších dôkazov.

Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu

konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutkového stavu, nezakladá bez ďalšieho prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto postupom

súdu sa neodníma účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993

a R 125/1999).

V súvislosti s dovolacou námietkou o nevykonaní dôkazov navrhnutých v priebehu

odvolacieho konania dovolací súd navyše poznamenáva, že nebolo povinnosťou

odvolacieho súdu sa týmto návrhom žalovaného, predloženým v štádiu odvolacieho

konania, zaoberať a jeho neakceptovanie odôvodňovať, pretože z podaného

odvolania je zrejmé, že žalovaný v ňom neuplatnil odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2

písm. e/ , t. j. že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú to ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené.

Vadou konania v zmysle nie je ani prípadne nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov. Hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu,

ktorý ich vykonal. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, alebo ak hodnotí vykonané dôkazy

v rozpore so zásadami formálnej logiky, dochádza k tzv. inej (v neuvedenej)

vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom ( ),

prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. ).

V nadväznosti na uvedené je potrebné konštatovať, že rovnako nedôvodnou bola

aj námietka žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol

bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd je totiž povinný nariadiť pojednávanie len

v taxatívne vymedzených prípadoch podľa V prejednávanej veci však

nenastala žiadna v uvedenom ustanovení predpokladaných situácií. Súd preto správne

postupoval v súlade s ustanovením a k odňatiu možnosti žalovanému

konať pred súdom nedošlo.

K odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom nedošlo ani nedostatočným

odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. V zmysle stanoviska Občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 nepreskúmateľnosť

rozhodnutia môže len výnimočne zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

, a to ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu. O taký prípad však v preskúmavanej veci nešlo. Tým,

že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

a výslovne na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho rozsudku posudzovať v kontexte

s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu Z hľadiska náležitostí vyžadovaných

ustanovením na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd

v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru

dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa

spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle , keďže

ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z

hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci. Sú z neho zrejmé podstatné dôvody, pre

ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Odvolací súd sa v

odôvodnení svojho rozsudku osobitne vysporiadal aj s odvolacími námietkami týkajúcimi

sa predložených znaleckých posudkov a ich hodnotenia prvostupňovým súdom.

Dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí

súdov v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich

obsiahnutých (teda správnosťou odôvodnenia z tohto hľadiska), pretože správnosť

dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len ak by dovolanie bolo prípustné.“

K námietke tzv. inej vady a nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd

uviedol:

„Dovolateľom uplatnenými ďalšími dovolacími dôvodmi, spočívajúcimi v tzv. inej

vade konania a v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, sa dovolací súd

nemohol zaoberať, pretože tieto dovolacie dôvody by mohli byť relevantné len v prípade,

ak by dovolanie bolo prípustné. Samotné však prípustnosť dovolania nezakladajú. Aj keby

teda tvrdenie dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci bolo opodstatnené,

nezakladala by táto okolnosť prípustnosť dovolania v zmysle “

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa .

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Podľa dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla

bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

Dovolací súd nariadi pojednávanie len v prípade, ak podľa prípustnosti a dôvodov

dovolania treba vykonať dokazovanie na to, aby sa právne a skutkovo mohla uzavrieť

otázka prípustnosti dovolania, prípadne jeho dôvodnosti z hľadiska možnosti zrušiť

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Inak dovolací súd dokazovanie nevykonáva

(komentár ASPI k ).

V prejednávanom prípade najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania výlučne

z hľadiska , pričom – vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého

uznesenia – dospel k záveru, že tento dovolací dôvod nebol preukázaný. Tento záver potom

dostatočne odôvodňuje postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o dovolaní sťažovateľa

bez nariadenia pojednávania, preto ani z tohto hľadiska nemožno uvažovať o porušení

označených základných práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a obsahom základných práv podľa a , ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a namietanému porušeniu a postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 a postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 23. júna 2016

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

garantovaného v poukazuje na skutočnosť, že toto ustanovenie

je aplikovateľné len na prípady, keď bola fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená

na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, zatiaľ čo v prípade sťažovateľa

celkom zjavne malo ísť o zásah do jeho práv vykonaných prostredníctvom všeobecných

súdov (krajského súdu, resp. najvyššieho súdu), ktoré nie sú orgánmi verejnej správy.

Ústavný súd preto v okolnostiach posudzovanej veci považuje námietku porušenia

základného práva sťažovateľa podľa na ním uvedenom základe

za zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu ústavný súd poukazuje na to,

že predmetom ochrany v konaní podľa sú základné práva, a preto

základom autoritatívneho výroku ústavného súdu o sťažnosti je vyslovenie porušenia

konkrétneho základného práva garantovaného konkrétnym článkom , prípadne

kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Uvedenú skutočnosť nemožno však interpretovať tak, že ústavný súd pri rozhodovaní

o ústavných sťažnostiach neprihliada aj na iné ústavné normy, ktoré sú zvlášť vtedy,

ak majú charakter ústavného princípu, v zásade vždy implicitnou súčasťou rozhodovacej

činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označenému

článku charakter generálneho interpretačného princípu ( ), ktorý

sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(m. m. napr. , , , ,

), ktorý síce nepriznáva fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne

základné právo alebo slobodu, ale je v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek

rozhodovacej činnosti ústavného súdu, a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Za týchto okolností prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy

vyslovenie porušenia tohto ustanovenia , ktorý má charakter ústavného princípu

len v spojení s vyslovením porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však

do úvahy, aby ústavný súd vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho

základného práva.

Na tomto základe nemožno uvažovať ani o porušení

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

prípadne napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

Sťažovateľ napokon namieta porušenie , pričom túto námietku

nijako bližšie neodôvodňuje. V petite sťažnosti neuvádza výslovne medzinárodnú zmluvu

a ani také právo vyplývajúce z tejto zmluvy, ktoré malo byť napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu, resp. najvyššieho súdu a ich postupom porušené.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že od začiatku svojej činnosti v súlade

s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa

je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

To znamená, že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) alebo inej

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,

pokiaľ to svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných

práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim

vydanú (m. m. ). Vychádzajúc z obsahu sťažovateľových námietok takto

ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu a postup, ktorý prechádzal

jeho vydaniu, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, možno akceptovať aj z hľadísk, ktoré garantuje právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018