Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 168/2018
PDF · 365.1 KB
No categories available
IV. ÚS 168/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Macalákovou, J. Milca 11,
Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 214/2001 a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 7 C 214/2001 z 8. októbra 2014, postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 18/2015 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 349/2015 a jeho uznesením z 23. júna 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 7
ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 214/2001 (ďalej len „napadnuté konanie okresného
súdu“) a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn.
7 C 214/2001 z 8. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 18/2015 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom
z 26. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 349/2015 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho
uznesením z 23. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že po rozvode manželstva
sťažovateľa s , (ďalej len „navrhovateľka“),
nedošlo medzi nimi k dohode o vypriadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(ďalej len „BSM“), preto navrhovateľka podala okresnému súdu návrh na jeho
vyporiadanie.
Okresný súd napadnutým rozsudkom z 11. augusta 2014 vyporiadal BSM
sťažovateľa a navrhovateľky.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. februára 2015 tak, že rozsudok vo výroku, ktorým
došlo k vyporiadaniu BSM, potvrdil ako vecne správny.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal,
že mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom, a taktiež pre inú vadu, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie, a pre nesprávne právne posúdenie veci. O dovolaní
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 23. júna 2016 tak, že ho odmietol.
K porušeniu označených základných práv a článkov ústavy došlo podľa sťažovateľa
predovšetkým tým, že okresný súd nezohľadnil pri vyporiadavaní BSM finančné
prostriedky, ktoré vniesol do manželstva a ktoré boli použité pri stavbe ich rodinného domu.
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že okresný súd nesprávne vyhodnotil svedecké
výpovede jeho súrodencov. Podľa okresného súdu tieto výpovede boli vzájomne rozporné,
pričom sťažovateľ uvádza, že tento vzájomný rozpor v napadnutom rozsudku dostatočne
nekonkretizoval. Podľa sťažovateľa listinné dôkazy – faktúry, dodacie listy a záznamy
o preprave, na ktoré poukázal okresný súd, nevyvrátili tvrdenia týchto svedkov, keďže
aj sťažovateľ a aj jeho brat niekoľko rokov stavali rodinné domy, ku ktorým bolo
vystavených množstvo faktúr a dodacích listov z rôznych časových období,
„čo ale nevyvracia tvrdenia brata sťažovateľa – a sestier sťažovateľa,
že našetrené finančné prostriedky pred manželstvom sťažovateľ reálne mal a mal ich
v určitej výške, ktorú svedkovia potvrdili, pričom tieto mu vracali ako pôžičku aj vo forme
stavebného materiálu“. Okresný súd navyše pri vyčíslení výšky doplatku, neodpočítal sumu
6 139 Sk za nákup stavebného materiálu, ktorú sám považoval za nespornú.
Podľa sťažovateľa ak okresný súd „neuznal celú výšku výlučných finančných
prostriedkov sťažovateľa z obdobia pred manželstvom – 120.000,- Sk, mal jednoznačne
uznať minimálne sumu potvrdenú svedkami t. j. 97.500,- Sk, ktorú mal následne premietnuť
aj do percentuálneho vyjadrenia podielu sťažovateľa na hodnote domu ustálenej znaleckým
posudkom“.
Sťažovateľ tiež namieta, že pri určení hodnoty stavebných prác, ktoré mali byť
platené z jeho finančných prostriedkov, okresný súd nesprávne vyhodnotil ním predložené
listinné dôkazy a tiež znalecký posudok č. 15/2013 vypracovaný obchodnou spoločnosťou
ZNALCI, s. r. o.
Uvedeným postupom okresný súd porušil ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka
v miere, ktorá mala za následok porušenie označených základných práv a článkov ústavy.
Sťažovateľ v odvolaní spochybnil aj právny záver okresného súdu, že špecifikovaná
nehnuteľnosť (záhrada) nepatrí do BSM z dôvodu, že ju nadobudla navrhovateľka
z finančných prostriedkov, ktoré boli darom od jej otca. Túto skutočnosť malo potvrdzovať
aj písomné vyhlásenie podpísané sťažovateľom v spojení so znaleckým posudkom
. Podľa sťažovateľa závery uvedeného znaleckého posudku
vyvrátil ním predložený znalecký posudok , „ktorý uviedol,
že podpisy na prehláseniach nie sú pravdepodobne podpismi sťažovateľa“. Sťažovateľ
tvrdí, že svojou argumentáciou v odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu
dostatočne spochybnil závery predmetného znaleckého posudku, okresný súd napriek tomu
z neho vychádzal, „ale sporné tvrdenia medzi účastníkmi konania nerozptýlil v záujme
zvýšenia právnej istoty ani len nariadením dokazovania formou kontrolného znaleckého
posudku z odboru písmoznalectvo“.
Sťažovateľ aj v odvolaní poukázal na finančné prostriedky, ktoré mal našetrené
pred uzavretím manželstva a z ktorých hradil niektoré stavebné práce – v tomto smere
poukázal na výpovede svojich súrodencov, na listinné dôkazy a na znalecký posudok
obchodnej spoločnosti ZNALCI, s. r. o.
Podľa sťažovateľa krajský súd sa s odvolacími námietkami dostatočne nevysporiadal
a obmedzil sa na „mimoriadne strohé, formálne a nič nevysvetľujúce odôvodnenie“.
Pochybenie krajského súdu vidí sťažovateľ aj v tom, že krajský súd o odvolaní
rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci z jeho odvolania bolo zrejmé, že je potrebné
zopakovať a doplniť dokazovanie, pričom tento postup riadne neodôvodnil.
Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd nesprávne posúdil existenciu dovolacích
dôvodov, predovšetkým námietku, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Podľa sťažovateľa najvyšší súd svoje právne závery dostatočne neodôvodnil.
Najvyšší súd porušil sťažovateľom označené základné práva aj tým, že na rozhodnutie
o dovolaní nenariadil pojednávanie, hoci «išlo o vec, kde „dovolacie pojednávanie“ bolo
jednoznačne potrebné nariadiť predovšetkým s poukazom na okruh účastníkov, charakter
a predmet konania. Rozhodovanie o vyporiadaní BSM je predsa mimoriadne špecifickým,
pričom výsledky takéhoto rozhodovania nie je možné následne ani len analogicky aplikovať
vo všeobecnej právnej praxi, preto nevyhnutnosť vplyvu nepochybnosti, zákonnosti
a spravodlivosti takéhoto druhu rozhodovacieho procesu je ešte o to významnejšia.».
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na garanciu prednosti medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie
nie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,... na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky,... na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, právo
na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,... na výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s touto
ústavou garantované čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozhodovacou
činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. 6 Cdo 349/2015 zo dňa
23. 06. 2016, Krajského súdu Žilina v Rozsudku sp. zn. 9 Co/18/2015 zo dňa 26. 02. 2015
a Okresného súdu Žilina v Rozsudku sp. zn. 7 C/214/2001-1147 zo dňa 11. 08. 2014
v spojení s opravným Uznesením Okresného súdu Žilina 7 C/214/2001-1170 zo dňa
08. 10. 2014 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 349/2015 zo dňa
23. 06. 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
10.000,- Eur, ktoré sú sťažovateľovi povinné Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd
Žilina a Okresný súd Žilina vyplatiť spoločne a nerozdielne najneskôr do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky...
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania... do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že „zásah do jeho základných práv a slobôd bol mimoriadne závažný, nakoľko
sa zjednania nápravy ani využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
nedovolal.
Súdy ako orgány verejnej moci, tak svojim nezákonným postupom vystavili
sťažovateľa procesným a hmotnoprávnym úkonom s konštitutívnymi dôsledkami, ktoré
trvalo a hrubo zasahujú do jeho života a rovnako aj negatívne do jeho vlastníckej sféry.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
z 26. februára 2015
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. februára 2015 potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu z 11. augusta 2014 vo výroku, ktorým tento vyporiadal BSM
sťažovateľa a navrhovateľky. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku a následne
na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne tieto právne závery:
«Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový
súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležíte vyhodnotil.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho konania (odporca
v odvolaní ako i navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu), dospel k záveru, že odvolanie
odporcu nie je dôvodné. Pokiaľ išlo o znalecký posudok , nie je možné
prisvedčiť odporcovi, že by bol vyhotovený neodborne a nepresne, nakoľko znalkyňa riadne
znalecký posudok vyhotovila, pričom sa súd náležitým spôsobom v odôvodnení vysporiadal
so všetkými spornými skutočnosťami. Nie je preto pravdou ani to, že by skutočnosť,
že predmetné prehlásenie podpísal odporca, vyvrátil kontrolný znalecký posudok
vyhotovený . V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,
že predmetný znalecký posudok nie je možné hodnotiť ako „kontrolný znalecký posudok“,
teda tak ako ho nazval odporca, nakoľko súd nepristúpil k ďalšiemu znaleckému skúmaniu.
Posudok vyhotovený posudzoval iba ako listinný dôkaz, pričom
ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo nutné odchýliť sa od znaleckého posudku
vyhotoveného znalkyňou.
Pokiaľ išlo o investície do rodinného domu, ktoré mali pochádzať z úspor finančných
prostriedkov odporcu, ktoré nadobudol pred uzavretím manželstva, odvolací súd sa plne
stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že tieto skutočnosti neboli v konaní
hodnoverným spôsobom preukázané. Pokiaľ išlo o znalecký posudok vyhotovený
spoločnosťou ZNALCI, s. r. o., je nutné zdôrazniť, že ani tento nemohol napomôcť vyriešiť
otázku, či odporca usporené finančné prostriedky v uvedenej hodnote (či vôbec nejaké) mal
ešte pred uzavretím manželstva.»
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu
ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu
z 11. augusta 2014, ktorým tento rozhodol o návrhu na vyporiadanie BSM. Okresný súd
v napadnutom rozsudku poukázal na dôkazy, ktoré vykonal a následne uviedol ich
hodnotenie a právne závery. K tvrdeniu sťažovateľa o finančných prostriedkoch
nasporených pred uzavretím manželstva a stavebných prácach, ktoré mali byť vykonané
z týchto finančných prostriedkov, okresný súd uviedol:
„Odporcom tvrdené skutočnosti, že pred uzatvorením manželstva mal našetrené
60.000, príp. 120.000,- Sk a za tieto finančné prostriedky za zakúpil materiál na stavbu
rodinného domu neboli preukázané. Neboli preukázané ani svedeckými výpoveďami
súrodencov odporcu, ktorých tvrdenia ohľadom usporených súm sa rozchádzali,
taktiež nebolo preukázané aký materiál mal byť za tieto finančné prostriedky zakúpený
a či bol aj zabudovaný. Výpoveď svedka ohľadom zakúpenia tehly
a vzájomného vyrovnania sa s odporcom súd nepovažoval za vierohodnú, vzhľadom
na tú skutočnosť, že v spise nachádzajúce sa dodacie listy, faktúry, záznamy o preprave,
ohľadom tehly a iného materiálu zakupovaného svedkom sú z obdobia po uzatvorení
manželstva účastníkov, jediný doklad o zakúpení tehly uvedeným svedkom pred uzatvorením
manželstva účastníkov (6. 11. 1976) je z 18. 10. 1976 v sume 6.139,- Sk, čo však
nekorešponduje s tvrdením svedka o zakúpení tehly v hodnote 30.000,- Sk pred uzatvorením
manželstva účastníkov a ani jeho ďalšími tvrdeniami ohľadom zakúpenia iného materiálu.
Súd potom vzhľadom na vyššie uvedené nezohľadnil odporcom tvrdené, v konaní však
nepreukázané, vložené investície z jeho výlučného majetku do spoločného majetku
účastníkov. Súd v tomto smere zamietol návrh na vykonanie dokazovania odporcom
predloženým znaleckým posudkom č. 15/2013 znalca Znalci, s. r. o., ktorý si dal odporca
vypracovať po vrátení veci odvolacím súdom vo veci stanovenia hodnoty stavebných prác
na realizácii hrubej stavby nehnuteľnosti – rodinný dom č. s. , pre
rozhodnutie súdu za vyššie uvedeného nepreukázaného skutkového stavu je predmetný
znalecký posudok právne irelevantný. Znalecký posudok nemôže nahrádzať skutkové
tvrdenia navrhovateľa a určenie hodnoty stavebných prác na realizácii hrubej stavby
realizovanej počas trvania manželstva ani nemôže preukázať či tento materiál, ktorý bol
potrebný na realizáciu hrubej stavby bol zakúpený z výlučných prostriedkov odporcu. Po
odpočítaní súm, ktoré bolo potrebné zohľadniť, zo sumy 46.539,54 Eur sumu 643,01 Eur a
41,72 Eur potom na vyrovnanie podielu navrhovateľky sumu 45.856,81 Eur je potrebné
považovať za peňažnú hodnotu, ktorú je odporca povinný z titulu vyporiadaného majetku
vyplatiť navrhovateľke.“
K preukázaniu, že záhrada nepatrí do BSM, keďže bola nadobudnutá navrhovateľkou
z finančných prostriedkov darovaných jej otcom – okresný súd vykonal dokazovanie
pre účely zistenia pravosti podpisov sťažovateľa na písomných vyhláseniach, v ktorých
on sám potvrdzuje uvedené okolnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že ustanovená znalkyňa . vypracovala znalecký posudok
č. 60/2010, sťažovateľ aj navrhovateľka sa k nemu písomne vyjadrili, okresný súd následne
vypočul znalkyňu na pojednávaní, ktorá sa vyjadrila k námietkam sťažovateľa. Okresný súd
zisťoval aj obsah znaleckého posudku predloženého sťažovateľom, pričom sa k nemu
vyjadrila aj navrhovateľka. Na tomto základe okresný súd uviedol tieto právne závery:
«Do BSM účastníkov nepatrí nehnuteľnosť par. č.
zapísaná na pre kat. územie na meno navrhovateľky. Z vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že uvedená nehnuteľnosť bola síce nadobudnutá
navrhovateľkou počas trvania manželstva, avšak z výlučných finančných prostriedkov
navrhovateľky získaných darom od svojho otca. Túto skutočnosť potvrdil sám odporca
písomným prehlásením nachádzajúcim sa v pripojenom spise R-I-2248/91. Pravosť podpisu
odporcu na uvedenom prehlásení bola potvrdená znaleckým dokazovaním súdom
ustanovenej znalkyne. O správnosti znaleckého posudku súd nemal žiadne pochybnosti,
znalkyňa sa vo svojej výpovedi dostatočne a odborne vyjadrila k námietkam odporcu,
vysvetlila svoj postup a závery. Námietky odporcu súd vyhodnotil ako účelové, ničím
nepodložené, smerujúce k spochybneniu odbornosti ustanovenej znalkyne, ktorá je zapísaná
v zozname znalcov a spĺňa kvalifikačné a odborné predpoklady pre výkon funkcie znalca.
Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že odporca po vrátení veci odvolacím súdom
si dal vypracovať a predložil tzv. „kontrolný znalecký posudok“, ktorý súd hodnotil ako
listinný dôkaz, nakoľko kontrolné znalecké dokazovanie súd v konaní nenariadil a ktorým
nebolo preukázané, že by súdom ustanovená znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku
postupovala nesprávne a ktorým by akýmkoľvek spôsobom boli spochybnené jej závery.
Úlohou znalkyne v zmysle uznesenia súdu bolo určiť pravosť podpisu odporcu
na prehláseniach zo dňa 3. 2. 1992 založených v spise R-I-2248/91 bývalého Štátneho
notárstva Znalkyňa určovala pravosť 6-ich originálnych parafovitých podpisov
na šiestich vyhotoveniach dokladu „Prehlásenie“ zo dňa 3. 2. 1992, pričom písadlom
všetkých podpisov bolo modro píšuce guličkové pero. Odporcom objednaný znalec však
posudzoval fotokópie, ktoré boli založené v súdnom spise pod č. l. 789 až 794, čo vyplýva
z čl. II ods 1 „kontrolného znaleckého posudku“. Súd povolil objednanému znalcovi
nahliadnuť do súdneho spisu a z úradného záznamu o jeho nahliadnutí zo dňa 12. 7. 2013
v čase od 10.04 hod. do 10,33 hod (č. l. 1028) nevyplýva, že by si objednaný znalec
vyhotovil nejaké fotokópie zo spisu, fotokópie predmetných listov (789 až 794) sú súčasťou
znaleckého posudku súdom ustanovenej znalkyne, ktorý je žurnalizovaný v súdnom spise
pod č. 1. 773-806 a ktorý bol doručený odporcovi a ktorý objednaný znalec podrobil
kontrolnému posudku. Z uvedeného je zrejmé, že objednaný znalec nepracoval s takým
istým dôkazným materiálom s akým pracovala súdom ustanovená znalkyňa, teda so 6-timi
originálmi „Prehlásenia“. V čl. II ods. 3. Predbežné skúmanie – 1. etapa skúmania znalec
uvádza, že 6 sporných podpisov „ “ je napísaných ceruzkou a takto bolo prevzaté
aj znalkyňou bez originálnych podpisov, čo však nezodpovedá skutočnosti. Zároveň uvádza,
že neoriginálne podpisy podľa písmoznaleckých posudkov nie je možné skúmať a v tomto
smere vypracovať znalecký posudok. Okrem toho fotokópie sporných podpisov sú veľmi
nejasné, ktoré neumožňujú vykonať správny písmoznalecký záver a ich preskúmanie
a vyslovil predbežný záver – hypotézu: Záver znaleckého posudku
č. 60/2010 na č. l. 788 súdneho spisu sp. zn. 7 C 214/2001 o tom, že šesť sporných podpisov
„ “ sú pravými podpismi je nesprávny. Podpisy sú v podstate
písmoznalecky nepreskúmateľné. Napriek tomu vykonal písmoznalecké skúmanie a vyslovil,
že šesť sporných podpisov „ “ na Prehlásení zo dňa 3. 2. 1992 majú charakter
kategórie IV., t. j. ide o pravdepodobnostné zistenie, že podozrivý nevytvoril
šesť sporných podpisov. Podstatná časť sporných podpisov je nepreskúmateľná. Podpisy
sú tak neurčité, že v podstate sú nepreskúmateľné. S vysokou pravdepodobnosťou
sa nejedná o falzifikáty. Objednaný znalec na jednej strane spochybňuje postup súdom
ustanovenej znalkyne, keď podľa neho preskúmavala neoriginálne sporné podpisy (ktoré
závery však nezodpovedajú skutočnosti) a na druhej strane sám podrobil expertíznemu
skúmaniu neoriginálne podpisy z fotokópií, napriek tomu, že sám uviedol že neoriginálne
podpisy nie je možné písmoznalecky skúmať. Súd nemal dôvod odchýliť sa od svojich
záverov vyslovených v tomto smere už v pôvodnom rozsudku zo dňa 6. 8. 2012.
„Kontrolným znaleckým posudkom“ neboli akýmkoľvek spôsobom spochybnené závery
súdom ustanovenej znalkyne a súd nevidel dôvod na nariadenie kontrolného znaleckého
dokazovania.»
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom
okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy neakceptovali
tvrdenie sťažovateľa, že na výstavbu rodinného domu boli z časti použité jeho finančné
prostriedky, ktoré mal nasporiť pred uzavretím manželstva. V odôvodnení svojho rozsudku
okresný súd dostatočne objasnil, ako hodnotil svedecké výpovede súrodencov sťažovateľa,
predložené listinné dôkazy a znalecký posudok obchodnej spoločnosti ZNALCI, s. r. o.
Napadnutý rozsudok okresného súdu poskytol dostatočné odpovede na právny záver
o pravosti podpisov sťažovateľa na písomných vyhláseniach, v ktorých potvrdil
špecifikované skutočnosti týkajúce sa nehnuteľnosti (záhrady), a vysvetlil hodnotenie
príslušných znaleckých posudkov a tiež objasnil, prečo okresný súd nepovažoval
za potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Uvedené právne závery ústavný súd
nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno –
vo vzťahu k uvedeným právnym záverom – a ani v celosti – považovať za arbitrárny,
prípadne zjavne neodôvodnený.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom
odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie
skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti
sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú
situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného
z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného
účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka
(porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza
v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru
sťažovateľa na predmet konania – vyporiadanie BSM s navrhovateľkou. Sťažovateľom
uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu a v jeho
rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť
vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy.
Námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd nenariadil na rozhodnutie o odvolaní
pojednávanie, ústavný súd nemal právomoc preskúmať, pretože ju skúmal najvyšší súd
v napadnutom dovolacom konaní.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
z 23. júna 2016
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,
sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne
neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie
nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie proti
napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP
aj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie
prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší
súd následne uviedol:
„Za nedôvodnú považoval dovolaciu námietku o odňatí možnosti žalovanému riadne
konať pred súdom nevykonaním dokazovania napriek tomu, že namietal nedostatočne
zistený skutkový stav (s poukazom na hodnotenie znaleckého posudku predloženého
v prvostupňovom konaní žalobkyňou a ním predloženého znaleckého posudku) a navrhoval
v odvolacom konaní vykonanie ďalších dôkazov.
Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu
konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutkového stavu, nezakladá bez ďalšieho prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom
súdu sa neodníma účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993
a R 125/1999).
V súvislosti s dovolacou námietkou o nevykonaní dôkazov navrhnutých v priebehu
odvolacieho konania dovolací súd navyše poznamenáva, že nebolo povinnosťou
odvolacieho súdu sa týmto návrhom žalovaného, predloženým v štádiu odvolacieho
konania, zaoberať a jeho neakceptovanie odôvodňovať, pretože z podaného
odvolania je zrejmé, že žalovaný v ňom neuplatnil odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2
písm. e/ O. s. p., t. j. že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú to ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené.
Vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nie je ani prípadne nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov. Hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu,
ktorý ich vykonal. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, alebo ak hodnotí vykonané dôkazy
v rozpore so zásadami formálnej logiky, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s. p. neuvedenej)
vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
V nadväznosti na uvedené je potrebné konštatovať, že rovnako nedôvodnou bola
aj námietka žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol
bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd je totiž povinný nariadiť pojednávanie len
v taxatívne vymedzených prípadoch podľa § 214 ods. 1 O. s. p. V prejednávanej veci však
nenastala žiadna v uvedenom ustanovení predpokladaných situácií. Súd preto správne
postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a k odňatiu možnosti žalovanému
konať pred súdom nedošlo.
K odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom nedošlo ani nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. V zmysle stanoviska Občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 nepreskúmateľnosť
rozhodnutia môže len výnimočne zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p., a to ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu. O taký prípad však v preskúmavanej veci nešlo. Tým,
že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
a výslovne na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho rozsudku posudzovať v kontexte
s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu Z hľadiska náležitostí vyžadovaných
ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd
v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa
spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďže
ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci. Sú z neho zrejmé podstatné dôvody, pre
ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Odvolací súd sa v
odôvodnení svojho rozsudku osobitne vysporiadal aj s odvolacími námietkami týkajúcimi
sa predložených znaleckých posudkov a ich hodnotenia prvostupňovým súdom.
Dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí
súdov v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich
obsiahnutých (teda správnosťou odôvodnenia z tohto hľadiska), pretože správnosť
dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len ak by dovolanie bolo prípustné.“
K námietke tzv. inej vady a nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd
uviedol:
„Dovolateľom uplatnenými ďalšími dovolacími dôvodmi, spočívajúcimi v tzv. inej
vade konania a v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, sa dovolací súd
nemohol zaoberať, pretože tieto dovolacie dôvody by mohli byť relevantné len v prípade,
ak by dovolanie bolo prípustné. Samotné však prípustnosť dovolania nezakladajú. Aj keby
teda tvrdenie dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci bolo opodstatnené,
nezakladala by táto okolnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy.
V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti
alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 243a ods. 1 OSP dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla
bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.
Dovolací súd nariadi pojednávanie len v prípade, ak podľa prípustnosti a dôvodov
dovolania treba vykonať dokazovanie na to, aby sa právne a skutkovo mohla uzavrieť
otázka prípustnosti dovolania, prípadne jeho dôvodnosti z hľadiska možnosti zrušiť
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Inak dovolací súd dokazovanie nevykonáva
V prejednávanom prípade najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania výlučne
z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pričom – vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého
uznesenia – dospel k záveru, že tento dovolací dôvod nebol preukázaný. Tento záver potom
dostatočne odôvodňuje postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o dovolaní sťažovateľa
bez nariadenia pojednávania, preto ani z tohto hľadiska nemožno uvažovať o porušení
označených základných práv sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
a namietanému porušeniu čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 a postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 23. júna 2016
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
garantovaného v čl. 46 ods. 2 ústavy poukazuje na skutočnosť, že toto ustanovenie ústavy
je aplikovateľné len na prípady, keď bola fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená
na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, zatiaľ čo v prípade sťažovateľa
celkom zjavne malo ísť o zásah do jeho práv vykonaných prostredníctvom všeobecných
súdov (krajského súdu, resp. najvyššieho súdu), ktoré nie sú orgánmi verejnej správy.
Ústavný súd preto v okolnostiach posudzovanej veci považuje námietku porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy na ním uvedenom základe
za zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 152 ods. 4 ústavy ústavný súd poukazuje na to,
že predmetom ochrany v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú základné práva, a preto
základom autoritatívneho výroku ústavného súdu o sťažnosti je vyslovenie porušenia
konkrétneho základného práva garantovaného konkrétnym článkom ústavy, prípadne
kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.
Uvedenú skutočnosť nemožno však interpretovať tak, že ústavný súd pri rozhodovaní
o ústavných sťažnostiach neprihliada aj na iné ústavné normy, ktoré sú zvlášť vtedy,
ak majú charakter ústavného princípu, v zásade vždy implicitnou súčasťou rozhodovacej
činnosti ústavného súdu.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označenému
článku charakter generálneho interpretačného princípu (čl. 152 ods. 4 ústavy), ktorý
sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(m. m. napr. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 70/2011, III. ÚS 66/2012,
II. ÚS 234/2017), ktorý síce nepriznáva fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne
základné právo alebo slobodu, ale je v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek
rozhodovacej činnosti ústavného súdu, a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Za týchto okolností prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy
vyslovenie porušenia tohto ustanovenia ústavy, ktorý má charakter ústavného princípu
len v spojení s vyslovením porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však
do úvahy, aby ústavný súd vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho
základného práva.
Na tomto základe nemožno uvažovať ani o porušení čl. 152 ods. 4 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
prípadne napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu.
Sťažovateľ napokon namieta porušenie čl. 7 ods. 5 ústavy, pričom túto námietku
nijako bližšie neodôvodňuje. V petite sťažnosti neuvádza výslovne medzinárodnú zmluvu
a ani také právo vyplývajúce z tejto zmluvy, ktoré malo byť napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu, resp. najvyššieho súdu a ich postupom porušené.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že od začiatku svojej činnosti v súlade
s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa
ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00).
To znamená, že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) alebo inej
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,
pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných
práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim
vydanú (m. m. II. ÚS 55/98). Vychádzajúc z obsahu sťažovateľových námietok takto
ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu a postup, ktorý prechádzal
jeho vydaniu, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, možno akceptovať aj z hľadísk, ktoré garantuje právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018