Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 234/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Schur Flexibles Moneta s. r. o., Cukrovarská 8/32, Trebišov, zastúpenej Barger

Prekop s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Roman Prekop, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152

ods. 4 postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Schur Flexibles Moneta s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2017

elektronicky a 13. marca 2017 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Schur

Flexibles Moneta s. r. o., Cukrovarská 8/32, Trebišov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) v spojení s porušením , a postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 29. novembra 2016

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. júna 2015 Okresnému

súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou si proti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaný“), uplatnil nárok na

zaplatenie sumy 25 417 000 € s príslušenstvom.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -1182 z 11. apríla

2016 tak, že ju zamietol. Okresný súd tiež zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy

konania vo výške 650 271,26 €, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia

vo výške 617 077,76 € a náhrady trov – súdneho poplatku za odpor vo výške 33 193,50 €,

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľa tiež zaviazal nahradiť Slovenskej

republike trovy konania v sume 138,16 €.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 29. novembra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv a článkov napadnutým rozsudkom

krajského súdu – jeho potvrdzujúcim výrokom, ktorým potvrdil výrok rozsudku okresného

súdu o náhrade trov konania.

Sťažovateľ poukazuje na vyčíslenie trov právnym zástupcom žalovaného v podaní

zo 14. apríla 2016, v ktorom si uplatnil právo na náhradu trov konania vo výške

740 937,19 €, v ktorom uviedol, že «Náhradu uplatňuje „na základe Vyhlášky... na priamu

inštrukciu svojho klienta a s odkazom na zavedenú prax slovenských súdov ohľadom

priznávania náhrady trov“, hoci „v skutočnosti poskytoval služby za odmenu,

ktorá bola počítaná ako násobok času stráveného advokátmi [...] a dohodnutej hodinovej

sadzby“ („Hodinová odmena“).

... v Odvolaní namietal, že hoci si s Právnym zástupcom dohodla

Hodinovú odmenu, ktorej celková výška za Prvostupňové konanie bola podstatne nižšia ako

tarifná odmena podľa hodnoty sporu stanovená vo Vyhláške („Tarifná odmena“),

si napriek tomu vo Vyčíslení uplatnila Náhradu počítanú podľa Tarifnej odmeny.

... preto navrhol, aby Krajský súd uložil predložiť kópiu (i) príslušnej

zmluvy o poskytovaní právnych služieb („Zmluva“), (ii) všetkých faktúr vystavených

Právnym zástupcom za Prvostupňové konanie („Faktúry“) a (iii) potvrdení o úhradách

za Faktúry v prospech Právneho zástupcu. Vyčíslenie totiž vzbudzovalo dôvodné

podozrenie, že zneužíva inštitút náhrady trov na neodôvodnené obohatenie sa na

ujmu

... Krajský súd však navrhnuté dôkazy nevykonal a Rozsudok 1 potvrdil...

... Následne, na účet Právneho zástupcu uhradil Súdny poplatok a sumu

395.077,76 EUR („Suma"). považuje Sumu za časť Náhrady zodpovedajúcu

maximálnej výške trov právneho zastúpenia v Prvostupňovom konaní, ktorú Právny

zástupca účtoval na základe Hodinovej odmeny a ktorú Právnemu

zástupcovi skutočne zaplatila...».

Podľa sťažovateľa je ústavne neakceptovateľné, aby konajúce súdy priznali

žalovanému ako úspešnému účastníkovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia

v rozsahu tarifnej odmeny podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“), hoci z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že s právnym zástupcom bol

dohodnutý na zastupovaní za podstatne nižšiu hodinovú odmenu. Podľa sťažovateľa krajský

súd porušil označené práva a články, „pretože v rozpore s právnou úpravou a účelom,

podstatou a zmyslom náhrady trov priznal náhradu zjavne nad rámec skutočne a účelne

vynaložených nákladov...

... závery Krajského súdu o paušálnom priznávaní Tarifnej odmeny napriek

vedomosti o zjavne nižšej Hodinovej odmene sú absurdné a neobstoja ani z hľadiska

teleologického, gramatického alebo historického výkladu.“.

Podľa sťažovateľa zmyslom a účelom náhrady trov konania nie je náhrada

neexistujúcich výdavkov, ale len tých výdavkov, ktoré reálne úspešný účastník vynaložil

alebo vynaloží v súvislosti s konaním. Náhrada trov konania nemá viesť k obohacovaniu,

prípadne k dosahovaniu zisku úspešného účastníka. Priznanie tarifnej odmeny bez ohľadu

na reálne vynaložené náklady odporuje podľa sťažovateľa zdravému rozumu. Rovnako tak

podľa sťažovateľa určenie tarifnej odmeny vo vyhláške „má slúžiť na ochranu neúspešného

účastníka, a nie viesť k jeho ujme“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje

na nálezy ústavného súdu (, a ), na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a na odbornú literatúru.

Priznanie náhrady neexistujúcich výdavkov odporuje gramatickému výkladu

aplikovaných právnych noriem. Podľa [ďalej aj

„OSP“, resp. aj podľa (ďalej aj „“)] súd

prizná úspešnému účastníkovi náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva. V prípade neexistujúcich nákladov nemožno podľa sťažovateľa uvažovať

o trovách – keďže trovy znamenajú „výdavky, útratu, náklady, resp. vynaložené peniaze“,

nemožno potom uvažovať o ich náhrade a taktiež o potrebnosti a účelnosti trov. Podľa

sťažovateľa pojem náhrada trov znamená «kompenzáciu výdavkov, ktoré úspešnému

účastníkovi v konaní skutočne vznikli, a nie... priznávanie „bonusu“ nad rámec reálne

vynaložených výdavkov... Náhrada trov, ktoré reálne neboli vynaložené, nedáva

po jazykovej stránke zmysel a ako spojenie dvoch vzájomne sa vylučujúcich významov

predstavuje tzv. oxymoron.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že priznaná náhrada nezohľadňuje historický kontext

vývoja inštitútu náhrady trov konania. Podľa sťažovateľa jediným ustanovením, ktoré

by mohlo naznačovať priznávanie «„paušálnej“ náhrady na báze Tarifnej odmeny»,

je ustanovenie , na ktoré sa rozsudky konajúcich súdov neodvolávajú.

Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť v 60. rokoch 20. storočia, kedy iná ako tarifná

odmena nebola, pričom táto zodpovedala aj reálne vynaloženým nákladom. Po roku 1989

však došlo k zmenám, ktoré viedli aj k vzniku zmluvnej odmeny, „preto nemožno

odôvodňovať uprednostnenie priznania Náhrady vo výške astronomickej Tarifnej odmeny

pred nepomerne nižšou zmluvne dohodnutou a skutočne uhradenou Hodinovou odmenou“.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že

nemá ekvivalent .

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd postupoval formalisticky a mechanicky, čím

umožnil « zneužiť právo na náhradu trov konania a tvorbu „zisku“ a obohatenie

sa na ujmu Schuru a navyše takémuto zneužitiu práva poskytol ochranu.

... aj sú vybudované na princípoch, ...podľa ktorých „ochrana ohrozených

alebo porušených práv a právnych záujmov musí byť spravodlivá“ a „zjavné zneužitie

práva nepožíva právnu ochranu“, vychádzajúc pritom z rímsko-právnej zásady, podľa

ktorej nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania (nemo turpitudinem

suam allegare potest)...

... Krajský súd tvrdí, že hoci si aj dohodla nepomerne nižšiu Hodinovú

odmenu a o tejto skutočnosti Krajský súd má vedomosť, je v súlade s právnymi predpismi

tieto fakty ignorovať až do momentu, kedy sa sama dobrovoľne rozhodne uplatniť

si Náhradu vo výške korešpondujúcej so skutočne vynaloženými výdavkami.

... uplatnením si Náhrady nad skutočne vynaložené náklady zneužila právo

na náhradu trov konania (ako súčasť práva na právnu pomoc).».

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že «Krajský súd svojim formalistickým

a mechanickým prístupom doviedol prax priznávania trov na báze Tarifnej odmeny

ad absurdum, pretože ju „otočil“ proti neúspešnému účastníkovi, na ochranu ktorého bola

vytvorená...

... zaužívaná prax aplikujúca Tarifnú odmenu ako referenčné kritérium pre

primeranú náhradu účelne vynaložených nákladov právneho zastúpenia má slúžiť

na ochranu neúspešného účastníka, a nie viesť k jeho ujme.

... Preto, ak by aj Krajský postupoval v zmysle ustanovení Vyhlášky o Tarifnej

odmene, priznanú Náhradu mal v zmysle znížiť, a vziať do úvahy len reálne

vynaložené výdavky na zastupovanie v Prvostupňovom konaní.».

Podľa sťažovateľa krajský súd svojím postupom porušil princíp rovnosti zbraní,

„pretože odmietol zadovážiť a vykonať dôkazy preukazujúce výšku skutočne vynaložených

nákladov...

... ako úspešný účastník priznala vo Vyčíslení existenciu dohody

o Hodinovej odmene, pričom však v nadväznosti na úspech v konaní si uplatnila zjavne

neúmerne vyššiu Tarifnú odmenu. V nadväznosti na to, Krajský súd nebol oprávnený

ignorovať návrhy na vykonanie dôkazov ohľadom skutočne vynaložených nákladov

a bez ďalšieho jej priznať Náhradu vo výške neúmerne vysokej Tarifnej odmeny.

... nepreukázanie samotnej výšky Hodinovej odmeny nemôže ísť na ujmu

ktorý na rozdiel od objektívne nemá prístup k Zmluve, Faktúram

a Potvrdeniam...“.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom a napadnutým

konaním porušil jeho základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, „pretože priznaním náhrady nad rámec skutočne vynaložených

výdavkov neprípustne zasiahol do majetkovej sféry a spôsobil mu

majetkovú ujmu...“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , a a vlastniť

majetok podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu... postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2016,

č. k. -1406, v rozsahu, v akom potvrdzuje výrok rozsudku Okresného súdu

Michalovce z 11. apríla 2016, č. k. -1182, ukladajúceho (sťažovateľovi,

pozn.)... povinnosť uhradiť náhradu trov konania vo výške 650.271,26 EUR v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku, porušené boli.

... Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2016, č. k.

1406, v rozsahu, v akom potvrdzuje výrok rozsudku Okresného súdu Michalovce

z 11. apríla 2016, č. k. -1182, ukladajúceho (sťažovateľovi, pozn.)...

povinnosť uhradiť náhradu trov konania vo výške 650.271,26 EUR v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

... Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť (sťažovateľovi)... trovy právneho

zastúpenia k rukám právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu...“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu „v rozsahu, v akom potvrdzuje výrok rozsudku Okresného súdu

Michalovce z 11. apríla 2016, č. k. -1182, ukladajúceho (sťažovateľovi,

pozn.) povinnosť uhradiť náhradu trov konania vo výške 650.271,26 EUR v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku... do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o sťažnosti“.

Návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení sťažovateľ odôvodňuje tak, že odklad

vykonateľnosti „neohrozuje žiadny verejný záujem.

... uhradil na účet Právneho zástupcu Súdny poplatok spolu so Sumou,

čím minimalizoval akúkoľvek ujmu, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti

s odkladom vykonateľnosti.

... ak by v zmysle Výroku uhradil Náhradu v celom rozsahu, vystavuje

sa riziku, že po prípadnom úspechu tejto sťažnosti sa už vrátenia časti Náhrady

neprináležiacej nedomôže.

... poukazuje, že v nadväznosti na čiastkový úspech v súvisiacom

rozhodcovskom konaní má proti nárok na zaplatenie náhrady trov vo výške

225.460,80 EUR. nielenže túto sumu ku dňu podania tejto sťažnosti neuhradila,

ale na výzvu na jej zaplatenie z 11. októbra 2016 ani nijako nereagovala.

... Odklad vykonateľnosti... preto napomôže rozumnej a primeranej úprave

dočasných pomerov medzi a .“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2016

aj vo výroku o náhrade trov konania. Krajský súd v napadnutom rozsudku – v rozsahu

týkajúcom sa výroku o náhrade trov konania – uviedol:

„60. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie o zamietnutí žaloby ako vecne správny. Taktiež potvrdil rozsudok vo výroku

o trovách konania ako vecne správny, pretože súd prvej inštancie úspešnému žalovanému

priznal náhradu trov konania v súlade s ustanovením účinného v čase

rozhodovania súdu prvej inštancie a v súlade s Vyhláškou č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Aj v prípade, ak by žalovaný

sa dohodol so svojim právnym zástupcom na zmluvnej odmene za poskytované právne

služby, toto nemá žiaden vplyv na povinnosť neúspešného účastníka konania nahradiť

úspešnému účastníkovi konania trovy právneho zastúpenia vo výške akú určuje citovaná

vyhláška vo forme tarifnej odmeny, ktorú priznávajú súdy právnym zástupcom úspešných

účastníkov konania. Súdy neskúmajú dohodu medzi úspešným účastníkom konania a jeho

právnym zástupcom o forme odmeny za poskytované právne služby, ak sám úspešný

účastník si neuplatní v konaní nižšie trovy na základe dohody s advokátom. Súd prvej

inštancie správne priznal žalovanému aj odmenu za jednotlivé úkony právnej služby, aj

za viac ako dve hodiny trvajúce pojednávanie v konaní na súde prvej inštancie.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2016

vo výroku, ktorým tento zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému (napriek

tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv

a článkov predmetným rozhodnutím okresného súdu). Okresný súd v relevantnej časti

odôvodnenia uviedol:

„O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia , podľa

ktorého, ak účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd teda zaviazal žalobcu uhradiť žalovanému trovy konania spolu vo výške 650 271,26 €,

ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 617 077,76 € a náhrady

trov súdneho poplatku za odpor vo výške 33 193,50 €.

Podľa Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb prislúcha právnemu zástupcovi žalovaného odmena

(z tarifnej hodnoty 25 417 000 €) za 4 úkony právnej pomoci po 51 269,01 € + DPH

(príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie vo veci samej − odpor, vyjadrenie

zo dňa 15. 12. 2015, vyjadrenie zo dňa 30. 3. 2016) a za 3 úkony právnej pomoci

po 51 269,01 € x 2 + DPH, teda 2 x základná sadzba (účasť na pojednávaní dňa

23. 11. 2015 v trvaní 12.00 hod. − 14.25 hod., účasť na pojednávaní dňa 11. 2. 2016

v trvaní 10.00 hod. − 12.42 hod., účasť na pojednávaní dňa 11. 4. 2016 v trvaní 10.00 hod.

− 12.17 hod), 1 x režijný paušál po 8,04 € + DPH, 3 x režijný paušál po 8,39 € + DPH, 3 x

režijný paušál po 8,58 € + DPH, všetko podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16

ods. 3, § 18 ods. 3 vyššie citovanej vyhlášky, ďalej náhradu hotových výdavkov, ku ktorým

patria cestovné náklady vo výške ceny bežnej letenky právneho zástupcu žalovaného (kde

súd na základe vlastnej úvahy a vlastných poznatkov posúdil, že táto doprava bola

efektívnejšia a účelnejšia ako cestovanie motorovým vozidlom) pri ceste na pojednávanie

a späť dňa 23. 11. 2015 sumu 246,59 € + DPH, pri ceste na pojednávanie a späť dňa

11. 2. 2016 sumu 418,78 € + DPH a pri ceste na pojednávanie a späť dňa 11. 4. 2016

sumu 405,23 € + DPH. Súčasne má v zmysle ust. § 17 Vyhl. č. 655/2004 Za. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb právny zástupca žalovaného

nárok na náhrady stratu času pri ceste zo sídla právneho zástupcu do sídla súdu a späť

na pojednávanie dňa 23. 11. 2015 − 9 x 0,5 hod. á 13,98 € + DPH, na pojednávanie dňa

11. 2. 2016 − 10 x 0,5 hod. á 14,30 € + DPH, na pojednávanie dňa 11. 4. 2016 − 10 x 0,5

hod. á 14,30 € + DPH. Trovy právnej pomoci tak potom spolu predstavujú s DPH sumu

617 077,76 €.

Súd na rozdiel od predloženého vyúčtovania vzniknutých trov nepriznal žalovanému

odmenu za doplňujúce vyjadrenie a vzájomný návrh zo dňa 23. 11. 2015, keďže uvedené

podanie sa týkalo vzájomného návrhu žalovaného voči žalobcovi, ktorý návrh bol vylúčený

na samostatné konanie. Súd priznal náhradu cestovných nákladov za účasť

na pojednávaniach iba jednému advokátovi z právnej kancelárie žalovaného

( ), keďže náklady na účasť ďalšieho advokáta z tej istej kancelárie

na jednotlivých pojednávaniach súd nepovažoval za hospodárny.“

Vzhľadom na obsah sťažnosti a na námietky sťažovateľa, ktoré smerujú výlučne voči

výrokom o náhrade trov konania, ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť,

že vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla

nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie

základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný

súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo (, , , ,

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv a článkov napadnutým rozsudkom

krajského súdu z 29. novembra 2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V tejto

súvislosti poukazuje na to, že

- žalovaný si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, vychádzajúc z tarifnej

odmeny určenej podľa tarifnej hodnoty veci, napriek tomu, že je zrejmé, že právny zástupca

ho zastupoval za nižšiu tzv. hodinovú odmenu,

- okresný súd porušil princíp rovnosti zbraní, keďže nevykonal dokazovanie, ktoré

sťažovateľ navrhoval, ktoré malo preukázať výšku dojednanej a zaplatenej odmeny

za zastupovanie žalovaného jeho právnym zástupcom,

- prijatý právny názor je v rozpore s teleologickým, gramatickým a historickým

výkladom vyhlášky – takto došlo k priznaniu neexistujúcich výdavkov, preto nemožno

hovoriť o potrebnosti a účelnosti trov, došlo k poškodeniu sťažovateľa ako neúspešného

účastníka, čím bol popretý účel ustanovení vyhlášky, ide o zneužitie práva na náhradu trov

a obohatenie žalovaného,

- došlo k neprípustnému zásahu do majetkovej sféry sťažovateľa a k jeho majetkovej

ujme.

Ústavný súd po preskúmaní príslušných častí odôvodnení rozsudkov krajského súdu

a okresného súdu o náhrade trov konania dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj

rozsudok v uvedenej časti primeraným spôsobom, právne hodnotenie a právne závery

sú logické a rešpektujú účel príslušných ustanovení (

ods. 1) a vyhlášky. Predmetný výklad citovaných ustanovení je logický, právne závery

krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, preto sú ústavne

udržateľné.

Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

je založený na rešpektovaní zásady zodpovednosti za výsledok konania (zásady úspechu),

podľa ktorej úspešný účastník má nárok na náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej

súvislosti s konaním musel alebo bude musieť zaplatiť (porovnaj ). Výška trov

právneho zastúpenia sa vypočítava podľa príslušných ustanovení vyhlášky, ktoré určujú

základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v závislosti od tarifnej

hodnoty veci. Možno takto akceptovať právny názor krajského súdu, podľa ktorého pre

neúspešného účastníka nie je relevantný obsah dojednania medzi úspešným účastníkom

a jeho právnym zástupcom. Tento právny názor platí bez ohľadu na to, či sa úspešný

účastník s právnym zástupcom dohodol na vyššej alebo nižšej odmene, ako je tarifná

odmena podľa vyhlášky. Úspešný účastník takto nemá nárok na náhradu tých trov právneho

zastúpenia, ktoré podľa dohody s právnym zástupcom vynaložil nad rámec tarifnej odmeny.

Na druhej strane mu však v zásade nič nebráni uplatniť si náhradu trov právneho zastúpenia

v rozsahu tarifnej odmeny, hoci sa s právnym zástupcom dohodol na nižšej odmene,

ako je tarifná odmena. Takýto právny výklad vedie k predvídateľnosti a k právnej istote,

pretože účastníci (strany) súdneho (sporového) konania môžu vopred predvídať

aj akcesorické právne dôsledky úspechu, prípadne neúspechu v konaní, ktoré tvorí

aj povinnosť neúspešného účastníka nahradiť trovy právneho zastúpenia úspešnému

účastníkovi. Obdobný právny výklad sa napríklad aplikuje v prípade zastupovania účastníka

na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci. V prípade úspechu – je tomuto účastníkovi

priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu tarifnej odmeny podľa vyhlášky, ktorú

nahradí neúspešný účastník, hoci je zrejmé, že úspešnému účastníkovi bola právna pomoc

poskytnutá bezplatne, prípadne s finančnou účasťou, ktorá je nižšia ako tarifná odmena.

V uvedenom prípade je tiež irelevantný obsah dojednania medzi účastníkom a jeho právnym

zástupcom. Vzhľadom na uvedený právny záver neobstojí ani námietka sťažovateľa

o nevykonaní dokazovania smerujúceho k preukázaniu obsahu dojednania medzi žalovaným

a jeho právnym zástupcom.

Nemožno akceptovať ani argumentáciu sťažovateľa, v ktorej poukazuje

na rozhodnutia najvyššieho súdu a Ústavného súdu Českej republiky.

Pokiaľ ide o uznesenie sp. zn. z 20. júna 2014, v tomto najvyšší súd

akceptoval právny záver konajúcich súdov o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu

účastníkovi – združeniu zameranému na ochranu spotrebiteľa – ktoré vstúpilo hromadne

do porovnateľných sporov, v ktorých uplatnilo všeobecne formulovanú námietku

premlčania a súhlasilo s rozhodnutím bez pojednávania. Konajúce súdy považovali za

neúčelné, aby tomuto vedľajšiemu účastníkovi − zastúpenému advokátom − bola

za uvedených okolností priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. Uvedené právne závery

zjavne nemožno aplikovať v prerokúvanej veci vzhľadom na zreteľne odlišné okolnosti

uvedených vecí.

Pokiaľ ide o nález sp. zn. zo 17. 4. 2013, Ústavný súd Českej republiky

zrušil „vyhlášku Ministerstva spravodlivosti z 18. decembra 2000 č. , ktorou

sa ustanovujú paušálne sadzby výšky odmeny za zastupovanie účastníka advokátom alebo

notárom pri rozhodovaní o náhrade nákladov v občianskom súdnom konaní a ktorou

sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti č. , o odmenách advokátov

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa), v znení

neskorších predpisov, v znení neskorších vyhlášok...“. K zrušeniu uvedenej vyhlášky

pristúpil Ústavný súd Českej republiky z dôvodu, že táto „na rozdiel od advokátskej tarify

(vyhlášky č. , v znení neskorších predpisov), ktorá výšku odmeny a výšku

nákladov právneho zastúpenia odvíja od počtu úkonov právnej služby poskytnutých vo veci,

zaviedla stanovenie nákladov právneho zastúpenia na základe princípu paušalizácie

sadzieb výšky odmeny za zastupovanie v konaní. Prísudková vyhláška stanovuje paušálne

sadzby výšky odmeny, čím neumožňuje rozlíšiť zložitosť veci, časovú náročnosť, počet

vykonaných úkonov právnej služby, rovnako tak, ako spôsob, akým konanie pred súdom

skončilo (elektronický platobný rozkaz, rozsudok pre uznanie, rozsudok pre zmeškanie).

Paušalizácia teda úplne ignoruje vecnú a časovú náročnosť sporu či účelnosť vymáhania

práva alebo bránenia nároku.“. Z uvedených záverov vyplýva, že ani tieto nemožno

aplikovať v prerokúvanom prípade, keďže náhrada trov právneho zastúpenia bola

žalovanému priznaná podľa vyhlášky, ktorá zohľadňuje počet úkonov právnej služby a

taktiež základnú sadzbu tarifnej odmeny, ktorá sa odvíja od tarifnej hodnoty veci – t. j. od

predmetu konania. V tejto súvislosti ‒ nad rámec veci ‒ústavný súd poukazuje na to, že v

predmetnom konaní pred Ústavným súdom Českej republiky navrhovatelia – skupina

senátorov, argumentovala aj neprimeranosťou výšky priznávanej náhrady predovšetkým vo

vzťahu k bagateľným sporom a k sporom v pásme nad 10 000 Kč do výšky zhruba 200 000

Kč, „pretože až od sumy 200 000 Kč sa výpočet nákladov dostáva pod 20 % vymáhanej

istiny a možno tak hovoriť o jeho rozumnej primeranosti“. V prerokúvanom prípade bol

sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanému vo výške 650 271,26 €, čo

predstavuje 2,56 % z uplatnenej istiny (25 417 000 €), čo by pri aplikácii rovnakého testu

bolo možné považovať za primerané náklady konania.

Vzhľadom na uvedené nemožno uvažovať o porušení základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

K namietanému porušeniu , a ústavný súd

poukazuje na to, že predmetom ochrany v konaní podľa sú základné

práva, a preto základom autoritatívneho výroku ústavného súdu o sťažnosti je vyslovenie

porušenia konkrétneho základného práva garantovaného konkrétnym článkom , príp.

kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Uvedenú skutočnosť nemožno však interpretovať tak, že ústavný súd pri rozhodovaní

o ústavných sťažnostiach neprihliada aj na iné ústavné normy, ktoré sú zvlášť vtedy,

ak majú charakter ústavného princípu, v zásade vždy implicitnou súčasťou rozhodovacej

činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označeným

článkom charakter všeobecného ústavného princípu (, ),

resp. generálneho interpretačného princípu ( ), ktoré sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (m. m. napr.

, , , ), ktoré síce nepriznávajú

fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne základné práva alebo slobody, ale sú

v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek rozhodovacej činnosti ústavného súdu,

a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa . Za týchto okolností

prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy vyslovenie porušenia tých

ustanovení , ktoré majú charakter ústavného princípu len v spojení s vyslovením

porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však do úvahy, aby ústavný súd

vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho základného práva.

Na tomto základe nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

resp. napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku

krajského súdu ako odvolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

a vyhlášky krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017