Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 232/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prekoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou

BUZINGER & PARTNERS, s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokátky Mgr. Margaréty

Lukačovičovej, Námestie M. Benku 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s a uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. (ďalej len ,,súdne

konanie“) sa obchodná spoločnosť ,

(ďalej len „žalobca“), domáhala od sťažovateľa zaplatenia sumy 2 061,56 € spolu

s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia dlhu.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. júna 2013 konanie zastavil

postupom podľa (ďalej len „OSP“) z dôvodu

späťvzatia žaloby. Žalobcovi okresný súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu

trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 198,20 € a vrátil

mu súdny poplatok.

V dôsledku odvolania žalobcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 26. júna 2013 krajský súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2015 výrok

o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2016 priznal žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania

rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením. Proti uvedenému

uzneseniu podal 28. októbra 2016 sťažovateľ odvolanie (ďalej len „odvolanie“).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2016 a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za „zjavne nezákonné

(arbitrárne), zmätočné, vydané v zrejmom rozpore so skutkovým a právnym stavom veci,

ignorujúce ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky a autoritatívnu právnu vedu,

iracionálne, prekvapivé, odporujúce elementárnej právnej logike a princípu právnej istoty“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Krajský súd v Bratislave sa v predmetnom uznesení dostatočne resp. vôbec

nevysporiadal ani s jednou z mnohých po skutkovej a právnej stránke podstatných námietok

sťažovateľa, ktoré sťažovateľ podrobne a presvedčivo uviedol vo svojom odvolaní proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu (napríklad s námietkou nerešpektovania pokynov

odvolacieho súdu na doplnenie dokazovania, námietkou nedostatočného odôvodnenia

súdneho rozhodnutia, námietkou porušenia princípu rovnosti zbraní a princípu

kontradiktórnosti konania), čím porušil ústavné právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie

rozhodnutia...

Krajský súd v Bratislave odôvodnil predmetné rozhodnutie viacerými skutkovými

tvrdeniami, ktoré sú v evidentnom rozpore so skutočným stavom veci a listinnými dôkazmi,

ktoré mal krajský súd k dispozícii, a na ktoré sťažovateľ krajský súd v odvolaní výslovne

upozornil. Napríklad tvrdenie súdu, že „žalovaný sa k žalobe nevyjadril, žalobcom

uplatnený nárok vôbec nerozporoval je v zrejmom rozpore s viacerými písomnými

podaniami sťažovateľa v predmetnej právnej veci, ktoré sú súčasťou súdneho spisu

(napr. vyjadrenie k späťvzatiu návrhu na začatie konania z 3. júna 2013, vyjadrenie

k odvolaniu navrhovateľa zo 17. septembra 2013 či vyjadrenie k výzve súdu a žiadosť

o zaslanie vyjadrenia navrhovateľa zo 14. januára 2016)...

Krajský súd v Bratislave sa predovšetkým vôbec nevysporiadal so skutočnosťou,

že v obdobnej, v podstate identickej právnej veci (rovnakí účastníci konania, rovnaký

predmet konania), iný senát tohto súdu (uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-241 z 29. novembra 2013, ktorým potvrdil správnosť rozhodnutia

Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -219 zo 17. júla 2013) už právoplatne

rozhodol v prospech sťažovateľa, na čo bol odvolací (aj prvostupňový) súd sťažovateľom

výslovne upozornený...

Tvrdenie krajského súdu, že „žalovaným spomínané rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. nemožno v predmetnej právnej veci použiť už len z toho

dôvodu, že žalovaný neuviedol skutkový a právny dôvod vo veci, ku ktorej sa dané

rozhodnutie vzťahuje“, je v zjavnom rozpore so skutočnosťou. Ako je zrejmé z obsahu vyššie

uvedeného vyjadrenia sťažovateľa zo 14. januára 2016, sťažovateľ uvedeným podaním

celkom podrobne poukázal na predmetné rozhodnutie krajského súdu v obdobnej právnej

veci a jeho význam pre prebiehajúce konanie, pričom kópiu tohto rozhodnutia priložil

k podaniu.

Z uvedeného je zrejmé, že skutkové a právne závery Krajského súdu v Bratislave

uvedené v predmetnom uznesení sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú za následok porušenie

základných práv sťažovateľa garantovaných v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a aby vydal takýto nález:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 .

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -158

z 29. novembra 2017 zrušuje.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet

spoločnosti BUZINGER & PARTNERS s. r. o., so sídlom Námestie Martina Benku 15,

811 07 Bratislava, , vedený v , č. účtu:

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru v spojení s

a .

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal spať návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa (ďalej len „“) ak strana

procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

tak rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že pochybenie

pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto sudov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný sud preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných sudov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle, alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k

neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , II. ÚS

31/04, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s dôvodmi uznesenia

okresného súdu ako správnymi, pričom považoval za potrebné ešte uviesť:

„... Rozhodovanie o trovách konania po 1. 7. 2016 má dve štádiá. V prvom štádiu

súd (v osobe sudcu) rozhoduje o nároku strany sporu na náhradu trov konania aj bez

návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 470 ods. 1, § 255 a nasl., § 262 ods. 1 C. s.

p.). Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, potom v druhom

štádiu rozhoduje súdny úradník samostatným uznesením o konkrétnej výške, ktorú má

neúspešná strana sporu povinnosť zaplatiť ( ). Súd prvej inštancie

v prejednávanej veci napadnutým uznesením rozhodol v prvom štádiu o nároku žalobcu

na náhradu trov konania, ktorý výrok je vecne a právne správny. Súd prvej inštancie

správne posudzoval chovanie žalovaného z procesného hľadiska, z ktorého vyvodil správny

záver, že žalovaný zavinil zastavenie konania. Žalobca listinným dôkazmi preukázal základ

nároku (vyplývajúci zo , zo zmluvy o výkone správy), koľko mal

žalovaný platiť mesačne za rozhodné obdobie, koľko žalovaný zaplatil, na čo žalobca použil

sumu 1.350,36 € zaplatenú žalovaným dňa 31. 12. 2012. Žalovaný v celom konaní pred

súdom prvej inštancie, pred odvolacím súdom, netvrdil, nepreukázal, opak; nesplnil si tak

svoju základnú povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť. Správne teda súd prvej inštancie

uzavrel, že žalovaný zavinil, že konanie muselo byť zastavené a že teda je nositeľom

povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania; napadnuté uznesenie je dostatočne

odôvodnené...“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza:

„... súd prvej inštancie, po doplnení dokazovania, vyslovil, že žaloba bola podaná

dôvodne, že žalovaný svojím správaním zavinil zastavenie predmetného súdneho konania.

Žalobca nadväzne na zmluvu o výkone správy, na , vysvetlil, koľko

mal žalovaný v rozhodnom období platiť a v akom rozsahu si svoje povinnosti skutočne

plnil. Dňa 31. 12. 2012 žalobca poukázal na účet vlastníkov bytov po 8 mesiacoch úplného

neplatenia zálohových platieb sumu 1.350,36 €, pričom neuviedol, či zaplatil nedoplatky

za minulé roky, alebo mal v úmysle doplatiť rozdiel v zálohových platbách za rok 2012,

a tak žalobca túto sumu použil na úhradu nedoplatkov, o čom aj žalovaného informoval

listom zo dňa 12. 2. 2013; na tento list žalovaný nereagoval a ani iným spôsobom neprejavil

nesúhlas s takýmto započítaním uhradenej sumy. Žalovaný uhrádzal zálohové platby

v nižšej sume, ako mal určené, nedoplatky z vyúčtovania nákladov za roky 2008, 2009,

2010, žalobca vyúčtoval ako rozdiel medzi predpísanými zálohami za daný rok a zistenými

skutočnými nákladmi. Sám žalovaný sa k žalobe nevyjadril, žalobcom uplatnený nárok

vôbec nerozporoval.“

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

na riadne odôvodnenie rozhodnutia. K námietke sťažovateľa, že „Krajský súd v Bratislave

sa v predmetnom uznesení dostatočne resp. vôbec nevysporiadal ani s jednou z mnohých

po skutkovej a právnej stránke podstatných námietok sťažovateľa...“, a k námietke,

že „Krajský súd v Bratislave odôvodnil predmetné rozhodnutie viacerými skutkovými

tvrdeniami, ktoré sú v evidentnom rozpore so skutočným stavom veci a listinnými dôkazmi,

ktoré mal krajský súd k dispozícii, a na ktoré sťažovateľ krajský súd v odvolaní výslovne

upozornil...“, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu uvádza,

že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti

skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľom.

Čo sa týka skutkových aj právnych záverov uvedených v odôvodnení

napadnutého uznesenia krajského súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť,

že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi a skutkovými závermi krajského súdu, viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie

takéto prvky nevykazuje.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil právny záver, na základe ktorého bola

sťažovateľovi ako žalovanému uložená povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi

z dôvodu, že zavinil z procesného hľadiska zastavenie konania. Ústavný súd konštatuje,

že napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

a arbitrárne.

K námietke sťažovateľa, a to že „Krajský súd v Bratislave sa predovšetkým vôbec

nevysporiadal so skutočnosťou, že v obdobnej, v podstate identickej právnej veci (rovnakí

účastníci konania, rovnaký predmet konania), iný senát tohto súdu (uznesenie Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. -241 z 29. novembra 2013, ktorým

potvrdil správnosť rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -219

zo 17. júla 2013) už právoplatne rozhodol v prospech sťažovateľa, na čo bol odvolací

(aj prvostupňový) súd sťažovateľom výslovne upozornený“, ústavný súd uvádza, že krajský

súd sa aj s uvedenou konkrétnou námietkou sťažovateľa vysporiadal v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, a to konkrétne na strane štyri, kde uvádza: „[ž]alovaným

spomínané rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. nemožno

v predmetnej právnej veci použiť už len z toho dôvodu, že žalovaný neuviedol skutkový

a právny dôvod vo veci, ku ktorej sa dané rozhodnutie vzťahuje. Odvolanie žalovaného

obsahuje (len) teoretické úvahy bez viazanosti na konkrétne právne skutočnosti, ktoré ani

len netvrdil. Na tomto mieste ešte odvolací súd dôvodí, že ide o konanie, v ktorom je súd

viazaný žalobou (návrhom na začatie konania) a odvolací súd je viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

uznesenia krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné

pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom

jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základných práv zaručených

, listiny a práva zaručeného dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

, listiny a práva podľa dohovoru v spojení s a

ods. 2 , ústavný súd dáva do pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej

zdôrazňuje, že a majú charakter ústavného princípu,

ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní .

Toto ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,

t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa , a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia

označeného ustanovenia (m. m. ).

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol

opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že sťažnosť smeruje proti výroku

napadnutého rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

z 29. septembra 2016, ktorým okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 % v konaní, kde predmetom sporu je zaplatenie sumy 2 061,56 € spolu

s príslušenstvom. V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) vyhodnotil predmet

súdneho konania a z toho odvíjajúcu sa výšku trov konania tak, že ide o vec nižšej

významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný súdny poriadok

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi

v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle neprípustné),

bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré

sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie

esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

podľa ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018