Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 649/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátskou kanceláriou BUZINGER & PARTNERS s. r. o., Námestie Martina Benku 15,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Margaréta Lukačovičová,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 38 a čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv

Európskej únie uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 16. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),

práva na ochranu majetku podľa , listiny, Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a čl. 17 ods. 1 charty, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 ods. 1 charty a práva

na ochranu spotrebiteľa podľa čl. 38 charty uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. januára 2020 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn.

48 Ek 1470/2018 vedené exekučné konanie na základe návrhu spoločnosti

(ďalej len „oprávnená“), proti

sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie peňažnej sumy 800,60 € s príslušenstvom (ďalej

len „exekúcia“). Exekučným titulom je uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 19. marca 2018, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť

oprávnenej trovy konania.

3. Sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý vyšší súdny úradník okresného súdu

uznesením sp. zn. z 12. júna 2019 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho

úradníka“) zamietol. Napadnutým rozhodnutím sudkyňa okresného súdu zamietla sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozsiahlo opisuje priebeh konania, ktoré viedlo

k vydaniu exekučného titulu, poukazuje na viaceré pochybenia Okresného súdu Bratislava

IV a Krajského súdu v Bratislave, ktorých rozhodnutia viedli k uloženiu povinnosti

sťažovateľovi nahradiť trovy konania oprávnenej (v pôvodnom konaní žalobkyni).

Formuluje námietky proti exekučnému titulu do týchto troch okruhov: 1. priznanie trov

v extrémnom rozpore so zákonom, 2. porušenie základných princípov spravodlivého

súdneho konania, 3. priznanie nároku na náhradu trov konania subjektu bez hmotnoprávnej

legitimácie (neoprávnenej osobe). Napokon opisuje i priebeh exekučného konania a vydané

rozhodnutia.

5. Podľa sťažovateľa sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí namietanými

zásadnými vadami exekučného titulu nezaoberal, resp. sa nimi odmietol zaoberať

a exekučné konanie nezastavil. Odmietol preto sťažovateľovi poskytnúť súdnu ochranu.

Postupoval mechanisticky a príliš formalisticky tým, že sa nezaoberal posúdením otázky,

či výkon rozhodnutia vedie k zjavnej nespravodlivosti, resp. či nie je v rozpore s princípmi

právneho štátu. Aj exekučný súd musí kedykoľvek počas konania prihliadať na splnenie

podmienok, za ktorých je oprávnený konať a v prípade neodstrániteľného nedostatku

procesnej podmienky (sťažovateľ ako príklad uvádza nedostatok hmotnoprávnej

legitimácie) musí exekučné konanie zastaviť.

6. Okresný súd porušil princípy kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní

v neprospech sťažovateľa, pretože vyjadrenie oprávnenej k návrhu na zastavenie exekúcie

sťažovateľovi nedoručil na zaujatie stanoviska, hoci obsahom vyjadrenia bol ovplyvnený,

ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Tým došlo aj k porušeniu rovnosti

účastníkov konania podľa . Okresný súd mal aplikovať spomínané

základné princípy spravodlivého konania, hoci sú v exekučnom konaní oslabené, nie ich

ignorovať a ich porušovaním zvýhodňovať druhého účastníka konania. Následné

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (bod 13) považuje sťažovateľ za zmätočné a zjavne

nesprávne (svojvoľné) v právnom posúdení veci, keďže takýmto postupom nemožno

dodatočne konvalidovať predchádzajúce závažné procesné pochybenie súdu. Okresný súd

tak postupoval v rozpore so základnými ústavnými princípmi demokratického materiálneho

právneho štátu, so zákonom a s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít

vrátane nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 1. apríla 2019.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia, keďže mu jeho výkonom hrozí materiálna a nemateriálna ujma

(poškodenie dobrého mena a cti), vzniku závažnej ujmy možno zabrániť len odkladom

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a exekučného titulu, odloženie vykonateľnosti nie

je v rozpore s verejným záujmom. Výkon napadnutého rozhodnutia by pre sťažovateľa

znamenal výrazne väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť oprávnenej či iným osobám

pri dočasnom odložení vykonateľnosti. Súčasne navrhol vydanie dočasného opatrenia,

ktorým prikáže okresnému súdu a poverenému súdnemu exekútorovi, aby sa

do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej zdržali vykonania exekučného

titulu, a oprávnenej uloží, aby sa dočasne zdržala oprávnenia jej priznaného exekučným

titulom. Sťažovateľ navrhol vyniesť nález, ktorým ústavný súd vysloví porušenie

označených práv (bod 1) napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ktorým zruší napadnuté

rozhodnutie a uloží okresnému súdu povinnosť nahradiť trovy konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.1 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10.1 Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

10.2 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa

listiny a a jemu porovnateľným právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie

uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že obsahom týchto práv je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

13. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Výklad

relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom

dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany.

14. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

15. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

16. Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci

do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených

osobitným zákonom ().

17. Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. S princípom rovnosti zbraní

je nerozlučne spätá kontradiktórnosť ako univerzálny právny princíp platný v celom

právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho

musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť

účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie,

a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská

a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu

(znalec, svedok a pod.). Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý

(audiatur et altera pars) či právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada

kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného

pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady

(napr. rozhodnutie sp. zn. ).

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K podmienkam konania

19. Podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle v spojení

s , a nasl. . Ústavný súd v rámci prípravy

na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok

konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –

sťažovateľ ako účastník exekučného konania na strane povinného (§ 122 zákona

o ústavnom súde), v zákonnej lehote ( ) a návrh je prípustný

( ). Sťažovateľ je v konaní zastúpený advokátkou (

) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného

na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti

podania ( ), všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie

konania ( ), ale neobsahuje všetky osobitné náležitosti ústavnej

sťažnosti ( ).

20. S výnimkou základného práva podľa , listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v ústavnej sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie

v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie týkajúcej sa porušenia práv sťažovateľa

uvedených v bode 1 tohto rozhodnutia. Svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ automaticky vzťahuje

na ostatné články bez bližšieho objasnenia. Ústavný súd nemohol prijať paušálne

vztiahnutie dostupnej sťažnostnej argumentácie na ďalšie články , dohovoru a charty

bez korešpondujúceho odôvodnenia ich namietaného porušenia. Odôvodnenie ústavnej

sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej sťažnosti a od jeho kvality sa

v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej sťažnosti by mali

byť prispôsobené namietaným porušeniam základných práv alebo slobôd. V danom prípade

je sťažovateľ zastúpený advokátkou ako kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek

tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti absentuje. Sťažovateľ predovšetkým žiadnym

spôsobom neodôvodnil aplikovateľnosť charty na posudzovanú vec, netvrdil vykonávanie

práva Európskej únie v jeho veci a ústavný súd nespozoroval naznačenú súvislosť.

21. Za uvedenej situácie nie je možné uvažovať o výzve sťažovateľovi podľa § 56

ods. 3 na odstránenie uvedeného nesúladu. Úplná absencia

relevantnej argumentácie je neodstrániteľným nedostatkom ústavnej sťažnosti, čo viedlo

ústavný súd k jej odmietnutiu v časti namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny

proces podľa charty, práva na ochranu majetku podľa ,

čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 17 ods. 1 charty, práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 47 ods. 1 charty a práva na ochranu spotrebiteľa podľa čl. 38 charty podľa § 56 ods. 2

písm. c) z dôvodu, že nemá náležitosti ustanovené v

písm. d) .

22. Námietky, ktoré sťažovateľ vzniesol proti exekučnému titulu a proti postupu

súdov v základnom konaní vedúcom k jeho vydaniu, nemohli byť predmetom posúdenia

ústavným súdom na základe tejto ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ toto rozhodnutie (exekučný

titul) ani postup predchádzajúci jeho vydaniu nevymedzil ako predmet prieskumu do petitu

tejto ústavnej sťažnosti, pričom ústavný súd je viazaný dôvodmi a rozsahom návrhu (§ 45

). Všetky námietky týkajúce sa porušenia ustanovení , listiny

alebo medzinárodných zmlúv nezahrnuté do petitu ústavnej sťažnosti považoval ústavný

súd len za podpornú súčasť argumentácie o namietanom porušení základného práva

sťažovateľa podľa , listiny a práva podľa

dohovoru.

23. Navyše ústavný súd považuje za potrebné vytknúť sťažovateľovi, že v ústavnej

sťažnosti opomenul uviesť, že ústavný súd uznesením z 22. marca 2018 vo veci vedenej

pod sp. zn. odmietol ako zjavne neopodstatnenú jeho sťažnosť smerujúcu

proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2017,

ktorým tento súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 29. septembra 2016 o priznaní nároku na náhradu trov konania oprávnenej v rozsahu

100 %. Ide o rozhodnutie tvoriace právny základ pre exekučný titul.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

24. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného

súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, pretože okresný súd mu nezaoberaním sa jeho zásadnými argumentmi odmietol

poskytnúť súdnu ochranu, postupoval „mechanisticky“ a príliš formalisticky, v rozpore

s princípmi materiálneho právneho štátu, so zákonmi [Exekučný poriadok a Civilný sporový

poriadok (ďalej aj „CSP“)], s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a zároveň

porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

25. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a z relevantnej časti jeho

odôvodnenia zistil, že okresný súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka ako nedôvodnú, keďže neobsahovala dôvody, pre ktoré by malo byť uznesenie

vyššieho súdneho úradníka zrušené alebo zmenené. Konštatoval, že exekúcia prebieha

na základe exekučného titulu, a to uznesenia Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 19. marca 2018 (v spojení s uznesením z 13. júna 2018), ktoré je

právoplatné a vykonateľné. Nezistil prítomnosť skutočností spôsobujúcich zánik

exekučného titulu alebo neprípustnosť exekúcie. Otázku aktívnej legitimácie považoval za

vyriešenú v základnom konaní a v exekučnom konaní a deklaroval nemožnosť jej

posudzovania (v zmysle posudzovania jej nedostatku v základnom konaní) v exekučnom

konaní. Ani v judikatúre súdov, na ktorú sťažovateľ odkazoval, okresný súd nevidel dôvod

na existenciu oprávnenia zaoberať sa aktívnou legitimáciou účastníkov konania

v základnom konaní a možného naprávania pochybení. Účastníctvo v exekučnom konaní je

podľa okresného súdu potrebné vnímať procesnoprávne, súd môže iba skúmať, či osoba,

ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie, má spôsobilosť byť účastníkom konania a či je

oprávnenou osobou z exekučného titulu. Ďalej poukázal na správny záver vyššieho súdneho

úradníka o procesnej subjektivite a spôsobilosti oprávnenej na podanie návrhu na vykonanie

exekúcie proti sťažovateľovi. Okresný súd pripomenul, že návrh na zastavenie exekúcie nie

je opravným prostriedkom a mal by smerovať proti exekúcii. Upriamil pozornosť na

nevyužitie tejto námietky sťažovateľom v základnom konaní.

25.1 Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia okresný súd podotkol,

že uznesenie vyššieho súdneho úradníka obsahuje riadne vyjadrenie sa k všetkým

podstatným skutočnostiam. Okresný súd nespozoroval zníženie úrovne rozhodnutia alebo

jeho arbitrárnosť v osvojení argumentácie protistrany a v nesplnení predstáv niektorého

z účastníkov konania.

25.2 Okresný súd opätovne preskúmal aj splnenie podmienok konania a zistil,

že exekúcia prebieha na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý

nebol v ďalšom konaní zrušený. Nemal pochybnosti o formálnej a materiálnej

vykonateľnosti a exekúciu považoval za prebiehajúcu v súlade so zákonom. Ostatné

tvrdenia sťažovateľa neposúdil za dôležité a majúce rozhodujúci význam pre rozhodnutie.

26. Podstatnú časť argumentácie sťažovateľa predstavuje námietka nedostatku

aktívnej legitimácie oprávnenej v základnom konaní. Na túto námietku sťažovateľ dostal

postačujúcu odpoveď v uznesení vyššieho súdneho úradníka, ako aj v napadnutom

rozhodnutí. V spôsobe, ako sa s ňou okresný súd vysporiadal, ústavný súd nevidí prílišný

formalizmus alebo bezduché uplatňovanie zákona. Ak okresný súd nevidel v okolnostiach

posudzovanej veci možnosť zaoberať sa touto námietkou sťažovateľa v exekučnom konaní,

jeho úvaha spočíva v ústavne súladnom výklade relevantnej právnej úpravy upravujúcej

dôvody na zastavenie exekúcie [§ 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku], resp. právnej

úpravy procesných podmienok konania podľa .

27. Argumentácia okresného súdu v závere o nemožnosti exekučného súdu skúmať

a prehodnocovať vecnú správnosť exekučného titulu nevybočuje z rozhodovacej praxe

všeobecných súdov ani sa nevzďaľuje od názorov právnej náuky.

28. Na doplnenie ústavný súd uvádza, že exekučný súd primárne vo fáze

posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie skúma, či návrh má všetky náležitosti, či je

k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je

exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými

v exekučnom titule a či sú splnené procesné podmienky konania podľa . Podanie

návrhu na zastavenie exekúcie povinným je jedným zo spôsobov jeho procesnej obrany

v exekučnom konaní, dochádza tak k vyvolaniu sporu, o ktorom rozhodne súd. Okruh

prípustných námietok je vzhľadom na štádium konania zúžený, v zásade nemôže ísť

o námietky proti vecnej správnosti exekučného titulu, ale malo by ísť o skutočnosti, ktoré

nastali po vzniku exekučného titulu. Na ich základe môže dôjsť aj k opakovanému

prevereniu splnenia materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Vo výnimočných prípadoch je možné úspešne argumentovať aj nedostatkom právomoci

orgánu, ktorý vydal (nulitný) exekučný titul alebo skutočnosťami týkajúcimi sa exekučného

titulu, pre ktoré sa exekúcia nemala vôbec začať. Povinný môže v návrhu na zastavenie

exekúcie relevantne namietať, že oprávnený alebo povinný (uvedený v poverení) nie sú

hmotnoprávne legitimovaní.

28.1 Hmotnoprávna legitimácia svedčí osobám uvedeným v exekučnom titule alebo

ich právnym nástupcom. Právne nástupníctvo môže nastať z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Exekučný súd potom skutkovo a právne vyhodnotí tvrdenia, ktorými

povinný popiera, že nastala právna skutočnosť, z ktorej sa vyvodzuje prechod alebo prevod

práva či povinnosti z osoby označenej v exekučnom titule na účastníka exekučného

konania. Ak exekučný súd dospeje k záveru, že nie je zhoda medzi účastníkmi exekučného

konania (osobami označenými v poverení, resp. v dodatku k povereniu) a osobami

hmotnoprávne legitimovanými z exekučného titulu, exekúciu zastaví, prípadne zastaví

sčasti (ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A., TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol.

Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 346 – 366.).

29. Sťažovateľove argumenty o nedostatku aktívnej legitimácie oprávnenej

v základnom konaní zjavne vybočujú zo zákonného rámca prípustných námietok

v exekučnom konaní. V podaniach pred okresným súdom, ale aj v ústavnej sťažnosti sa

v argumentácii sťažovateľa opakovane vyskytuje nesprávne stotožňovanie procesnej

podmienky s hmotnoprávnou legitimáciou, na ktorom mylne zakladá dôvodnosť svojich

podaní. V tejto časti námietok nemožno závery napadnutého rozhodnutia považovať

za svojvoľné, príliš formalistické alebo bez akejkoľvek opory v platnom práve.

Sťažovateľom citovaný záver z nálezu Ústavného súdu Českej republiky (bod 6) nie je

v okolnostiach tejto veci vôbec použiteľný. Odhliadnuc od toho, že ide o rozhodnutie súdu

iného štátu, bola predmetom posúdenia skutkovo výrazne odlišná vec [priznanie zmluvného

úroku z omeškania z pôžičky v neústavnej výške 1 % denne (spolu malo ísť o sumu vyše

900 000 Kč), čo založilo zásadnú vadu exekučného titulu a výnimočný prípad prieskumu

exekučným súdom]. Naproti tomu vo veci sťažovateľa malo podľa neho dôjsť k priznaniu

náhrady trov zastaveného konania vo výške 800,60 € osobe, ktorá nebola aktívne

legitimovaná. Svoju námietku o zásadných vadách exekučného titulu odôvodňujúcich jeho

vecný prieskum v exekučnom konaní vzniesol sťažovateľ až v ústavnej sťažnosti.

Pred okresným súdom takúto námietku nevzniesol. Ústavný súd poukazuje aj

na odmietnutie ústavnej sťažnosti opísané v bode 23, ktorá smerovala proti uzneseniu

o nároku na náhradu trov konania predstavujúcom podklad pre uznesenie vyššieho súdneho

úradníka (o výške trov konania) a aj napadnuté rozhodnutie.

30. Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom civilného

súdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov,

ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútený

výkon exekučného titulu, ktorým bolo v danom prípade právoplatné súdne rozhodnutie

o povinnosti uloženej sťažovateľovi vydané v sporovom konaní spravujúcom sa zásadou

kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní je v exekučnom konaní ako nesporovom konaní značne oslabená, a to osobitne,

ak exekučný súd nevykonáva žiadne dôkazy a nezisťuje žiadne nové skutočnosti (m. m.

, ).

31. K námietke sťažovateľa o porušení princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní ústavný súd uvádza, že na ňu sťažovateľ dostal v napadnutom rozhodnutí odpoveď

v bode 13, kde okresný súd stručne uviedol, prečo nepovažoval nedoručenie vyjadrenia

oprávnenej k návrhu na zastavenie exekúcie povinnému za taký nedostatok, ktorý by

odôvodňoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Za dostačujúce považoval, že predmetné

vyjadrenie bolo súčasťou uznesenia vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo sťažovateľovi

doručené. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti proti

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka využil možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu oprávnenej.

32. Ústavný súd považuje toto odôvodnenie postupu okresného súdu za dostatočne

zrozumiteľné a ústavne konformné. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka v bode 5

skutočne obsahuje podrobný opis vyjadrenia oprávnenej, z ktorého sú zrejmé jej argumenty.

O tom, že sa s nimi sťažovateľ oboznámil, svedčí napokon i jeho samotná sťažnosť proti

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktorá obsahuje polemiku s argumentáciou

oprávnenej. Sťažovateľ preto dostal a aj využil možnosť reagovať na vyjadrenie oprávnenej

k jeho návrhu na zastavenie konania, ako konštatuje okresný súd v bode 13 napadnutého

rozhodnutia. V sťažnostnom konaní sa sťažovateľ vyjadril aj k vyjadreniu oprávnenej k jeho

sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Akékoľvek možné porušenie práva

na spravodlivý proces bolo nasledujúcim postupom okresného súdu zhojené, ako sa správne

uvádza v napadnutom rozhodnutí. Namietané rozhodnutie preto v tomto prípade rozumne

a legitímne nemožno dávať do súvislosti s porušením práva na kontradiktórne konanie

a na rovnosť zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces. Táto sťažovateľova námietka

navyše svojím obsahom a povahou smeruje proti postupu okresného súdu pred vydaním

uznesenia vyššieho súdneho úradníka z 12. júna 2019. Preskúmanie takého postupu patrilo

do právomoci okresného súdu v konaní o sťažnosti (ktoré aj prebehlo), ktorá predstavuje

v tomto prípade účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa.

33. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil,

že by sa okresný súd s podanou sťažnosťou sťažovateľa vysporiadal nedostatočne.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sú zrejmé jasné, konkrétne a zrozumiteľné dôvody,

na základe ktorých okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú podľa § 250

ods. 1 . Napadnuté uznesenie nevykazuje žiadne známky prílišného formalizmu

či mechanickej aplikácie práva a nie je možné prisvedčiť ani tvrdeniu sťažovateľa

o odmietnutí poskytnutia súdnej ochrany zo strany okresného súdu. Samotná skutočnosť,

že sťažovateľ má na prejednávanú vec odlišný názor, bez ďalšieho neznamená porušenie

jeho označeného práva.

34. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti vrátane návrhu na vydanie

dočasného opatrenia a odloženia vykonateľnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa alebo

ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu