Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 312/2018
PDF · 479.57 KB
No categories available
IV. ÚS 312/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 2272/14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012
a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016
(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Michalovce
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 (ďalej len
„napadnuté konanie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je otcom maloletých detí
, , a , , obe štátne občianky
(ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí, a teda sťažovateľ a
, rod. (ďalej len „matka“), uzavreli manželstvo v roku 2004 na Slovensku
a v tom istom roku sa presťahovali do kde sťažovateľ začal vykonávať prax lekára.
Dňa 6. januára 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnila z krajiny ich
obvyklého pobytu, na Slovensko a odmieta sa vrátiť.
Sťažovateľ 31. januára 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh
na nariadenie návratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu, t. j. do
Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011 (ďalej
aj „rozhodnutie o nariadení návratu“) nariadil návrat maloletých detí na územie pod
jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do
Matka maloletých detí podala proti označenému rozhodnutiu v zákonnej lehote
odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie o nariadení
návratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.
Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovala
a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ
6. februára 2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Okresný súd 9. februára 2012 vyzval matku na podrobenie sa a rešpektovanie
povinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011
z 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011
z 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.
Matka 1. marca 2012 doručila okresnému súdu návrh na prerušenie konania
s odôvodnením, že podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
na podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 Em 1/2012
z 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil. Následne sťažovateľ 12. júla 2012
doručil okresnému súdu návrh na pokračovanie v konaní. Okresný súd uznesením
zo 14. augusta 2012 zrušil svoje uznesenie o prerušení výkonu rozhodnutia
z 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.
Uznesením č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrh
na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného
súdu podal sťažovateľ 15. novembra 2012 odvolanie. Krajský súd uznesením
č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.
Uznesenie okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 nadobudlo
právoplatnosť 23. augusta 2013.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 11/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
16. mája 2013, bolo manželstvo sťažovateľa a , rod.
rozvedené a konanie o úpravu pomerov k ich maloletým deťom bolo zastavené.
Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 267/2013 z 18. júna 2013 rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 24. mája 2013 tak, že sťažnosť odmietol.
Nálezom č. k. II. ÚS 361/2014-49 z 27. mája 2015 ústavný súd rozhodol o v poradí
druhej sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu 22. októbra 2013 tak, že uznesením
krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a zároveň bolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 €.
Ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu uznesením
č. k. 8 CoP 330/2015-175 z 3. augusta 2015 zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 17 Em l/2012-119 z 18. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ sa 30. novembra 2015 obrátil na Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) so sťažnosťou proti Slovenskej republike pre porušenie jeho základných
práv zakotvených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.
Sťažovateľ sa 22. februára 2016 obrátil na ústavný súd v poradí s treťou sťažnosťou.
Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 674/2016 zo 14. decembra 2016 rozhodol, že základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základným právom
na ochranu rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a právom na rešpektovanie
rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Em 1/2012 porušené boli a zároveň bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €.
Okresný súd uznesením č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 návrh na súdny
výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny
ich obvyklého pobytu do zamietol.
Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 ako odvolací súd
uznesenie č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 potvrdil. Uznesenie okresného súdu
č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) nadobudlo
právoplatnosť 22. augusta 2016.
Sťažovateľ podal 17. októbra 2016 proti uzneseniu krajského súdu č. k.
8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 dovolanie a zároveň sa 20. októbra 2016 obrátil
na ústavný súd v poradí už so štvrtou sťažnosťou.
Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 362/2017 z 30. mája 2017 odmietol sťažnosť
sťažovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 2/2017
z 29. novembra 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2018, odmietol dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné.
Európsky súd pre ľudské práva vo veci sťažovateľa proti Slovenskej republike
rozsudkom z 21. novembra 2017 druhým výrokom vyhlásil sťažnosť za prípustnú, pričom
v treťom a štvrtom výroku rozhodol o porušení čl. 8 dohovoru a zároveň priznal
sťažovateľovi spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania
v sume 5 400 €. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ v tejto v poradí piatej sťažnosti namietané porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil predovšetkým tým, že už v odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 poukázal na to,
že mu neboli doručené dôkazy, na základe ktorých okresný súd rozhodol, čím
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom podľa sťažovateľa išlo o závažné
dôkazy (správa z psychologického vyšetrenia z 26. októbra 2015 a lekárska správa
zo 4. marca 2016), ktoré boli predložené matkou maloletých detí.
Sťažovateľ zastáva názor, že argumentácia krajského súdu ako súdu druhej inštancie
týkajúca sa toho, že účastník mohol nahliadnuť do spisu, a teda nedoručením namietaných
dôkazov mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, neobstojí. Sťažovateľ v súvislosti
s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie v sťažnosti taktiež uviedol,
že maloleté deti v konaní pred okresným súdom neboli vypočuté, keďže z predložených
dôkazov vyplýva, že tieto správy (dôkazy) boli vypracované len na základe pohovorov
s matkou.
Podľa sťažovateľa tak napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces, a to „porušením zásady rovnosti zbraní, keďže sťažovateľ nebol
informovaný o dôkazoch, na základe ktorých okresný súd rozhodol a nemohol sa k nim
vyjadriť a krajský súd túto námietku sťažovateľa neakceptoval“.
Sťažovateľ tiež poukázal na to, že «„súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom súdu druhej inštancie. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia
zo dňa 3. 8. 2015, č. k. 8 CoP/330/2015 (ktorým po náleze ústavného súdu vrátil vec
okresnému súdu), uviedol, že je nevyhnutné zistiť relevantné skutočnosti pre nariadenie
výkonu rozhodnutia, t. j. kde a u koho sa maloleté deti nachádzajú aký je ich súčasný
zdravotný stav a so zreteľom na tento, či je možný ich okamžitý, prípadne v akej lehote
návrat do krajiny obvyklého pobytu.“ Súd prvej inštancie mal teda zisťovať len to, kde
sa maloleté deti nachádzajú, aký je ich zdravotný stav a po tomto zistení nariadiť okamžitý
návrat do krajiny obvyklého pobytu, prípadne vzhľadom na možný prechodný zhoršený
zdravotný stav takýto návrat posunúť na neskorší vhodný čas.».
Okrem už uvedeného namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie
sťažovateľ v sťažnosti taktiež namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného čl. 13 dohovoru, ktoré odôvodnil najmä skutočnosťou, že predmetné konanie
vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 sa začalo 1. februára 2012
a do vydania uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 uplynuli
4 roky a 6 mesiacov. K prieťahom podľa sťažovateľa dochádzalo aj po náleze ústavného
súdu č. k. II. ÚS 361/2014-49 z 27. mája 2015, keďže od rozhodnutia krajského súdu
č. k. 8 CoP 330/2015-175 z 3. augusta 2015, ktorým vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, do rozhodnutia okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 uplynulo
8 mesiacov. Spôsobené prieťahy v konaní sú podľa sťažovateľa v tomto prípade
neospravedlniteľné.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na existujúcu judikatúru, z ktorej podľa jeho názoru
vyplýva, že „... konania, ktoré sa týkajú rodičovskej zodpovednosti vrátane výkonu
konečného rozhodnutia, vyžadujú bezodkladné prerokovanie a musia mať rýchly priebeh,
lebo plynutie času môže mať nenapraviteľné dôsledky pre vzťahy medzi dieťaťom a
rodičom, s ktorým nežije. Primeranosť opatrení sa preto posudzuje podľa rýchlosti jeho
uplatnenia (napr. prípad Maire proti Portugalsku zo dňa 26. 6. 2003, bod 74 a Ignaccolo-
Zenide proti Rumunsku zo dňa 25. 1. 2000, bod 102). Podľa európskeho súdu orgány
zmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia
na zabezpečenie rýchleho návratu dieťaťa.
Účel Haagskeho dohovoru predpokladá výraznú snahu na strane súdov a orgánov
zmluvného štátu Haagskeho dohovoru, aby sa zabezpečilo nielen urýchlené rozhodnutie
v konaniach o nariadení návratu, ale aby sa návrat dieťaťa v skutočnosti aj vykonal.
Akékoľvek rozhodnutia súdov, ktoré proces návratu dieťaťa zdržujú alebo na druhej strane
nečinnosť súdov, je považované jednak za porušenie práva na rešpektovanie rodinného
života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Sťažovateľ v sťažnosti napokon namieta aj porušenie svojho základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 dohovoru a základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich
výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v napadnutom konaní
okresného súdu i v napadnutom konaní krajského súdu, a to odňatím možnosti starať
sa osobne o svoje maloleté deti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu rodičovstva
a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy sťažovateľ uviedol,
že uvedené práva boli porušené postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
tým, že sťažovateľ nemohol vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti a k obnoveniu
jeho opatrovníckeho práva nedošlo. Podľa sťažovateľa mu konajúce súdy neposkytli účinnú
ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, a tak porušili
jeho základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 8 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol nálezom:
„1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku
6. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 a postupom Krajského súdu
v Košiciach, konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/199/2016, porušené bolo.
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručený
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 a postupom Krajského súdu
v Košiciach, konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/199/2016, porušené bolo.
3. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva
a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 a postupom
Krajského súdu v Košiciach, konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/199/2016, porušené bolo.
4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 8. 2016, č. k. 8 CoP/199/2016-
334 a uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 15. 4. 2016, č. k. 17 Em/1/2012-315
sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Michalovce na ďalšie konanie.
5. Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Em/1/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- €.
7. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške
325,42 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,
811 08 Bratislava.“
Sťažovateľ navrhuje priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodňuje
skutočnosťou, že «Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným
súdom nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských
práv sa už nedá napraviť ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch
neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou
kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi. Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť
osobne sa stretávať so svojimi deťmi, starať sa o ne, vychovávať ich. tráviť s nimi voľné
chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.
Pocit márnosti jeho snahy dovolať sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.
Priznanie finančného zadosťučinenia vyjadruje tak zodpovednosť súdov za psychickú ujmu,
ktorá sťažovateľovi vzniká v dôsledku dlhodobej právnej neistoty.
Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 30.000,- €. Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu sťažovateľa,
ako aj skutočnosť, že boli porušené viaceré články ústavy a dohovoru a ide o opakované
porušenie článkov ústavy a dohovoru. Konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov,
ktoré ochranu práv zaručených ústavou a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť,
je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť.
Čo sa týka možnosti nápravy porušenia základných práv sťažovateľa, je sťažovateľ
toho názoru, že aj v prípade, že by prichádzalo do úvahy zrušenie rozhodnutí konajúcich
súdov, vzhľadom na plynutie času, ktoré je v „neprospech“ sťažovateľa, je malá nádej,
že by sa sťažovateľ dočkal návratu svojich maloletých detí a obnoveniu jeho opatrovníckeho
práva. Uvedenie do pôvodného stavu je teda veľmi neisté a ústavný súd by to mal vziať
do úvahy. Aj v prípade, že by sa maloleté deti vrátili do krajiny pôvodu, treba vziať
do úvahy skutočnosť, že sťažovateľovi vznikla iná nenapraviteľná ujma spôsobená
dlhodobou absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi.».
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Zároveň je v súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu potrebné
pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ
tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.
Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,
rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí
a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
na ochranu práv a slobôd iných.
Podľa § 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
II.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu
č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
boli predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe podaného
odvolania sťažovateľa. Odvolacie konanie bolo skončené napadnutým uznesením krajského
súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením okresného súdu
je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.
To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom namietaným uznesením okresného súdu,
a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy, práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práva
na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ sa vyslovenia porušenia základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práva
na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 domáhal na tom istom skutkovom
základe, ako sa domáha touto sťažnosťou, už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
22. februára 2016.
Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 674/2016 zo 14. decembra 2016 rozhodol,
že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základným právom
na ochranu rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a právom na rešpektovanie
rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Em 1/2012 porušené boli a zároveň bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 531/2018 vystupuje identický účastník, ktorý sa domáha vyslovenia porušenia
rovnakých základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k postupu
okresného súdu v napadnutom konaní, o ktorých už ústavný súd konal a rozhodol. Inými
slovami, sťažovateľ sa domáha v tejto časti sťažnosti, aby ústavný súd konal vo veci,
o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa v tejto časti zmenili podmienky
konania.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 199/2016 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu
týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je v tejto
časti preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z pripojeného spisu napadnutého konania okresného súdu aj napadnutého konania
krajského súdu považuje ústavný súd za preukázané, že konanie sa v uvedenej veci skončilo
uznesením okresného súdu sp. zn. 17 Em 1/2012 z 15. apríla 2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 22. augusta 2016, a to v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
8 CoP 199/2016 z 3. augusta 2016.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu
v sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom základe v čase podania sťažnosti
postupom okresného súdu a krajského súdu už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní i postupom okresného súdu v napadnutom konaní namieta tiež porušenie svojho
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Z judikatúry ESĽP vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti
Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými
právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd odmietol
sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva
na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť
o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoP 199/2016
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivý súdny
proces postupom krajského súdu a napadnutým uznesením vo viacerých argumentačných
líniách.
V záujme materiálnej ochrany ústavnosti pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti sa ústavný súd, vychádzajúc z už citovaného znenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne
neopodstatnenú. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v tejto časti namieta v kontexte tvrdenia nesprávneho rozhodnutia
krajského súdu napadnutým uznesením skutočnosť, že krajský súd sa nedostatočne
vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nedoručenia podstatných dôkazov,
keď v napadnutom uznesení uviedol: „K odvolacím námietkam oprávneného ohľadom
nedoručenia ním uvedených dôkazov dodáva, že konajúci súd nemá povinnosť doručovať
každý vykonaný dôkaz účastníkom konania. Právo účastníkov oboznámiť sa so všetkými
dôkazmi alebo prednesenými skutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko, zakotvené
v čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečené
právom účastníkov nahliadnuť do spisu, robiť si z neho poznámky, výpisy a fotokópie.
Vzhľadom na to, že konajúci súd žiadnym spôsobom nebránil oprávnenému ani jeho
advokátke v nahliadnutí do spisu, neobstojí jeho odvolacia námietka, že nedoručením
namietaných dôkazov boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody a odňatá
možnosť konať pred súdom.“
Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu a postup, ktorý mu predchádzal.
Pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k uvedenému uviedol:
„K odvolacím námietkam oprávneného ohľadom nedoručenia ním uvedených dôkazov
dodáva, že konajúci súd nemá povinnosť doručovať každý vykonaný dôkaz účastníkom
konania. Právo účastníkov oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo prednesenými
skutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko, zakotvené v čl. 6 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečené právom účastníkov
nahliadnuť do spisu, robiť si z neho poznámky, výpisy a fotokópie. Vzhľadom na to,
že konajúci súd žiadnym spôsobom nebránil oprávnenému ani jeho advokátke v nahliadnutí
do spisu, neobstojí jeho odvolacia námietka, že nedoručením namietaných dôkazov boli
porušené jeho základné ľudské práva a slobody a odňatá možnosť konať pred súdom.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil
iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.“
Pretože v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní nevybočil
z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia
z 15. apríla 2016 po právnej i skutkovej stránke a svoje závery dostatočným spôsobom
odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka odňatia
možnosti konať pred súdom je neopodstatnená a nesignalizuje žiadnu možnosť vyslovenia
porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že ústavnoprávna relevancia
sťažovateľom tvrdeného zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie je oslabená
aj samotným predmetom napadnutého konania, ktorý spadá pod právne vzťahy, ktoré
spadajú do kategórie mimosporových a vo vzťahu ku ktorým je dôvodný osobitný procesný
postup vychádzajúci z osobitných procesných princípov. Výsledkom dôslednej procesnej
diferenciácie na konania sporové a mimosporové sa vytvára v konaniach osobitne
vymedzený priestor pre aktivitu súdu, účastníkov konania, subjektov konania, prispôsobenie
vybraných procesných postupov a ich právnej úpravy, zvýšenej právnej ochrane vzťahov
a subjektov tam, kde je to z hmotnoprávneho hľadiska dôvodné (obdobne Smyčková, R.,
Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok.
Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, s. 2).
Vyšetrovací princíp a princíp materiálnej pravdy v mimosporových konaniach
prenášajú „zodpovednosť“ za priebeh konania v širšom rozsahu na konajúci súd.
Pre priebeh dokazovania sa primerane použijú ustanovenia o dokazovaní podľa zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Keďže
mimosporové konanie je ovládané zásadou zistenia skutočného stavu veci, je zrejmé
že podkladom rozhodnutia súdu bude sumár zistení, ktoré sa čo najviac približujú
skutočnému stavu veci.
Z priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, je zrejmé,
že súd považoval za preukázané, že náhle odobratie maloletých detí od matky by im mohlo
spôsobiť ťažké neurotické prejavy, keďže deti žijú už od roku 2011 nepretržite s matkou
na území Slovenskej republiky. Táto skutočnosť bola v konaní objektívne zistená na
základe psychologického vyšetrenia vykonaného 26. októbra
2015 a 4. marca 2016, ktorá maloleté deti sleduje nepretržite od roku 2012. V napadnutom
konaní, kde bezpochyby prevláda a je prvoradým najlepší záujem dieťaťa, je bez právneho
významu, kto tieto dôkazy v konaní predložil. Na skutočnosti objektívneho zistenia týchto
informácií by nebolo zmenilo nič ani prípadné vyjadrenie sťažovateľa k týmto dôkazom.
Navyše, súd v súlade s čl. 5 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) postupuje v napadnutom konaní
z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci tak,
aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Zo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 17 Em 1/2012 ústavný súd
taktiež zistil, že okresný súd 16. novembra 2015 doručoval právnej zástupkyni sťažovateľa
vyjadrenie matky doručené okresnému súdu 29. októbra 2015, v ktorom poukázala
aj na správu psychologičky z 26. októbra 2015. Právna zástupkyňa
prevzala predmetné vyjadrenie 24. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené je zrejmé,
že odporca o tomto dôkaze vedomosť musel mať, pričom do vydania prvostupňového
uznesenia sa k predmetnej skutočnosti nijako nevyjadril ani závery zo psychologickej
správy z 26. októbra 2015 nijako nenamietal.
Vzhľadom na uvedené neobstojí preto námietka sťažovateľa, že okresný súd
komunikoval iba s matkou, pričom sťažovateľovi nedoručil žiadne dôkazy a ani ho o nich
neinformoval.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne
konanie v sťažnosti taktiež uviedol, že maloleté deti v konaní pred okresným súdom neboli
vypočuté, keďže z predložených dôkazov vyplýva, že tieto správy (dôkazy) boli
vypracované len na základe pohovorov s matkou.
Sťažovateľ poukazuje na to, že súdy nezisťovali názor maloletých detí,
a na argument sťažovateľa, ako súdy dospeli k presvedčeniu, aká je vôľa maloletých detí,
krajský súd nereagoval.
Podľa § 38 ods. 1 CMP ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť
samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne.
Podľa § 38 ods. 2 CMP názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim
jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti
iných osôb.
Ústavný súd sa stotožňuje so skutočnosťou, že právo dieťaťa vyjadriť svoj názor
v konaní, ktoré sa ho bezprostredne týka, je jeho prioritným oprávnením.
Z dikcie § 38 CMP vyplývajú dve základné kritériá pre vyhodnotenie spôsobu
zisťovania názoru maloletého, a to vek a vyspelosť dieťaťa. Vyhodnotenie týchto kritérií je
výlučne vecou konajúceho súdu, ktorý posudzuje všetky individuálne okolnosti každého
prípadu a predpokladov na strane dieťaťa.
Zo správy z psychologického vyšetrenia vykonaného
z 26. októbra 2015, ktorá je v „origináli“ založená v súdnom spise napadnutého konania
okresného súdu na č. l. 305-306, je zrejmé, že deti prišli síce do ambulancie v sprievode
svojej matky, pri pohovore však ostali samy. Obidve maloleté pri uvedenom pohovore
vyjadrili svoju vôľu ostať so svojou matkou ich veku zodpovedajúcim spôsobom:
„Keby mali ísť do tak by sa chytili mamke za nohu a nepustili by sa jej“.
Taktiež považovali konajúce súdy za preukázanú vôľu maloletých detí ostať s ich
matkou aj zo správy detskej psychologičky z 3. marca 2016, pričom
k uvedenému okresný súd uviedol: „... maloletá uviedla, že má rada svojho
terajšieho ocka, mamku aj sestričku, chce žiť s nimi a nevie si predstaviť, čo by robila
bez nich v cudzej krajine, s cudzími ľuďmi. Má rada svoju školu. Na ocka si trochu
spomína, ale nechce s ním žiť...“
Ako z uvedenej správy vyplýva, maloletá uviedla, „že otca nepozná, nevie
jeho jazyk, má rada svoju mamku, rodinu. Sama napísala s kým chce žiť: Sú to mamka
, ocko , sestra sestra , dedko , babka , dedko
a babka “.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že okresný súd vhodným spôsobom zistil vôľu
maloletých detí, na ktorú v konaní aj prihliadal a krajský súd sa s uvedenými skutočnosťami
a z toho plynúcimi závermi plne stotožnil. Z uvedeného je teda zrejmé, že napadnutým
uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nebolo v tomto
smere porušené sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.
Nad rámec uvedeného je ešte potrebné uviesť, že sťažovateľovi je známa vôľa jeho
maloletých detí. Ešte pred podaním tejto v poradí piatej sťažnosti na ústavný súd bolo
právoplatne skončené konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 15 P 233/2014
o úpravu práv a povinností k maloletým deťom, ktorého účastníkom bol aj sťažovateľ.
Ústavný súd nahliadnutím do predmetného súdneho spisu zistil, že okresný súd v tomto
konaní vykonal výsluch maloletých detí 19. októbra 2017 mimo pojednávania vo veci.
Maloletá na otázku zákonnej sudkyne, komu chce byť zverená do starostlivosti
uviedla, že „mamke“. Taktiež totožne odpovedala aj maloletá Na pojednávaní
konanom 22. novembra 2017, ktorého sa osobne zúčastnil aj sám sťažovateľ, súd oboznámil
účastníkov konania s výsluchmi maloletých detí z 19. októbra 2017. Uvedené konanie
sa skončilo schválením rodičovskej dohody, pričom sťažovateľ súhlasil s tým, aby boli
maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matky, pričom jeho styk s maloletými deťmi
je za prítomnosti ich matky neobmedzený.
Sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že okresný súd prehodnotil obvyklý pobyt detí,
napriek skutočnosti nenaplnenia podmienok uvedených v čl. 10 nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 a miestom obvyklého pobytu maloletých detí podľa jeho názoru naďalej
ostáva Taktiež uviedol, že konanie o nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia
nie je konaním o určení obvyklého pobytu detí a okresnému súdu tak neprináleží,
aby rozhodoval, kde majú maloleté deti svoj obvyklý pobyt. Sťažovateľ uvádza, že krajský
súd tieto argumenty nevyvrátil, ani sa nimi nezaoberal.
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“, iba naň odkazuje
v čl. 8 (všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu)
a v čl. 10 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa).
Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa musí
byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého
prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie
faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný
charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného
prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu
na území členského štátu, štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do tohto štátu, miesto
a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa
v danom štáte (C – 523/07, body 37 ‒39).
Okresný súd vo svojom uznesení z 15. apríla 2016 uviedol: «Súd po preštudovaní
spisového materiálu návrh oprávneného na nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia
spočívajúceho v nariadení návratu maloletých detí a
na územie a pod jurisdikciu zamietol a to z viacerých
dôvodov. V prvom rade súd prihliadal na skutočnosť, že maloleté deti sa na území
Slovenskej republiky nachádzajú od januára 2011, pričom počas uvedenej doby sa plne
integrovali do svojho okolia, navštevovali tu predškolské a v súčasnosti aj školské
zariadenie, v ktorom dosahujú výborné výsledky, navštevujú záujmové krúžky, majú
vytvorené silné citové väzby na rodinu matky, ako aj ostatných príbuzných a známych,
na kamarátov z predškolského a školského zariadenia, či z okolia, kde bývajú. Rovnako
majú zabezpečenú aj zdravotnú starostlivosť. Súd preto prehodnotil aj obvyklý pobyt
maloletých detí, ktorého definícia v zmysle článku 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 bola ustálená Súdnym dvorom EÚ a ktorý zodpovedá miestu odzrkadľujúcemu
istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, pričom toto miesto
musí stanoviť vnútroštátny súd, s prihliadnutím na všetky osobitne skutkové okolnosti
každého jednotlivého prípadu.
Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorá viedla súd k zamietnutiu návrhu oprávneného
je nepriaznivý zdravotný stav maloletých detí, ktorý by sa v prípade „vytrhnutia“
maloletých detí z domáceho prostredia a ich premiestnenia na územie ich predošlého
pobytu mohol výrazne zhoršiť a predovšetkým by mohol byť ohrozený ich ďalší psychický
vývoj. V neposlednom rade súd pri rozhodovaní zobral do úvahy aj skutočnosť,
že oprávnený dlhodobo neprejavuje o maloleté deti skutočný záujem, deti ho nepoznajú
a za svojho otca považujú manžela matky. Podľa názoru súdu, nič nebránilo otcovi, aby
od roku 2011 maloleté deti navštívil, prípadne, aby sa o ne zaujímal, napr. prostredníctvom
sociálnych sietí, či telefonicky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že súdu
fakticky nie je známy aktuálny pobyt oprávneného, nakoľko tak v tomto, ako aj v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 15 P/233/2014 nie je možné zistiť jeho aktuálnu
adresu pobytu, keďže z relácií poštového doručovateľa vyplýva, že oprávnený na jedinej
súdu známej adrese nie je známy a právna zástupkyňa oprávneného do dnešného dňa jeho
aktuálnu adresu neoznámila. Taktiež plnenie vyživovacej povinnosti zo strany oprávneného
sa realizuje prostredníctvom súdneho exekútora.
V danom prípade si súd dovoľuje poukázať na to, že realizácia výkonu rozhodnutia
o navrátenie maloletých detí nemôže byť prípustná aj z toho dôvodu, že premiestnenie
maloletých detí do by nebolo v ich záujme, čoho dôkazom sú aj správy odborníkov
z oblasti zdravotníctva, a to pediatra a klinického psychológa, ďalej vôľa maloletých detí
zostať v prostredí, v ktorom vyrastajú a do ktorého sa výrazne etablovali, ako aj vyjadrenie
kolízneho opatrovníka, t. j. súdom ustanoveného orgánu, ktorý v konaní vystupuje
za maloleté deti a háji ich záujmy pred záujmami tretích osôb, teda aj ich rodičov. V zmysle
citovaných článkov Dohovoru o právach dieťaťa je totiž potrebné povýšiť záujem dieťaťa
pred akýmikoľvek záujmami ostatných osôb a toto musí byť aj základným hľadiskom
pri všetkých činnostiach týkajúcich sa detí. Práve maloletým deťom sa má poskytnúť taká
ochrana a starostlivosť, ktorá je nevyhnutná pre ich blaho.
Súd v tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(konkrétne na významný precedens v tomto ohľade a to rozhodnutie Veľkej komory vo veci
Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo dňa 6. 7. 2010), ktorý v podobnom prípade rozhodol,
že vykonaním návratu dieťaťa by bol porušený článok 8 Dohovoru s odôvodnením, že i keď
matka premiestnila dieťa protiprávne v rozpore s nariadením domácich súdov (v tomto
prípade mysliac izraelských súdov), ktoré jej toto zakazovali, sa malo na prvom mieste
prizerať na záujmy dieťaťa. Šlo o zachovanie rodinných väzieb, ale taktiež o zabezpečenie
jeho vývoja v zdravom prostredí. Koncept najlepšieho záujmu dieťaťa bol obsiahnutý
v Haagskom dohovore, ktorý v princípe vyžadoval urýchlený návrat uneseného dieťaťa,
okrem prípadov existencie vážneho rizika, že navrátením dieťaťa by bolo toto vystavené
fyzickej alebo duševnej ujme. Európsky súd pre ľudské práva výslovne citoval, že ak návrat
bol vykonaný určitý čas po únose, dieťaťa mohlo to podkopať vhodnosť použitia Haagskeho
dohovoru, takto by to bol v podstate nástroj procesnej povahy. Aj keď maloletý by bol
vo veku, v ktorom má určitú schopnosť adaptácie, skutočnosť, že by bol opätovne
„vykorenený“ zo svojho momentálneho prostredia, by pre neho mala pravdepodobne vážne
následky. V závere sa Európsky súd pre ľudské práva vyjadril, že návrat dieťaťa by nebol
v jeho najlepšom záujme.
Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecne pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné dohovory, je nimi viazaná a tieto majú prednosť pred vnútroštátnym
zákonodarstvom. Vzhľadom na vyššie uvedenú viazanosť predpismi medzinárodného práva,
ako aj s prihliadnutím na značnú podobnosť oboch prípadov, je nutné konštatovať,
že návrat maloletých detí by jednoznačne nebol v ich záujme a spôsobil im vážne psychické
následky, čím by sa toto konanie dostalo do rozporu s medzinárodným právom
prezentovaným danou judikatúrou.
Súd opätovne zdôrazňuje, že aj v konaniach o výkone rozhodnutia o výchove
maloletých detí je potrebné prihliadať v prvom rade na najlepší záujem maloletých detí,
ktorý je v tomto prípade prvoradý, na ich stabilné rodinné a sociálne prostredie, na citové
väzby maloletých detí na matku a ostatných členov rodiny, ako aj na skutočnosť, že maloleté
deti sa už zžili s prostredím, v ktorom vyrastajú. Súd preto na základe všetkých
vyššie uvedených skutočností a s poukazom na citované zákonné ustanovenia o návrhu
oprávneného rozhodol tak, ako je to uvedené vo výfukovej časti tohto rozhodnutia.»
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: «Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia s dôrazom na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (rozhodnutie Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko
zo 6. 7. 2010), vychádzajúc z najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami, sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi, v zmysle čl. 3 dohovoru (z. č. 104/1991 Zb.) konštatuje, že mal.
ktorá mala v čase príchodu na územie Slovenskej republiky 5 rokov a v súčasnosti
má 10 rokov, prežila väčšinu svojho života od doby, kedy bola schopná uvedomovať si svoju
existenciu v okolitom svete a pomyselne umiestniť svoju osobu v čase a priestore na území
Slovenskej republiky. Rovnako tak mal. ktorá mala v čase príchodu na Slovensko 3
roky a v súčasnosti má 8 rokov, prežila takmer celý život aktívneho vnímania seba a okolia
na Slovensku. V tejto súvislosti dodáva, že mal. deti vo veku troch a piatich rokov
nie sú schopné vnímať a pochopiť skutočnosť, že boli neoprávnené premiestnené na územie
iného štátu, sú schopné vnímať len prítomnosť buď známych a blízkych osôb alebo cudzích
osôb a na základe toho vyhodnocujú, či sa cítia bezpečne a komfortne alebo nie. Nedokázali
preto svoj odchod vnímať ako negatívnu a nechcenú skúsenosť, ako opustenie miesta ich
obvyklého pobytu, nakoľko odišli s matkou, ktorá je v tomto veku detí prevažne dominantne
blízkou osobou v ich živote. Konštatuje, že maloleté deti prišli na Slovensko vo veku, kedy
si ešte len začínali aktívne budovať sociálne väzby s okolitým svetom, preto sa prirodzene
integrovali medzi ostatných rovesníkov, nadviazali vyššie sociálne putá s tretími osobami
a prirodzene si vytvorili sociálne zázemie a svoj domov. Poukazuje na to, že maloleté ani
v súčasnosti, vzhľadom na ich vek a stupeň vývoja, nie sú schopné pochopiť skutočný
právny význam výkladu pojmu „obvyklý pobyt dieťaťa“ s poukazom na to, že výklad tohto
pojmu nebol jednoznačný, bol komplikovaný a bol predmetom viacerých diskusií odbornej
verejnosti, ani skutočnosť, že v mieste, v ktorom žijú, a ktoré považujú za bezpečné
a stabilné miesto, sa zdržiavajú neoprávnene. Odvolací súd je toho názoru, že pojem
najlepší záujem mal. dieťaťa možno vo veku mal. a chápať ako vytvorenie
stabilného, rodinného a výchovného prostredia, vhodného pre ich zdravý duševný rast
a vývoj, napredovanie, vzdelávanie, oddych a poznávanie sveta, ako aj zabezpečenie
ich odôvodnených potrieb, s cieľom zabezpečiť im čo najlepšie podmienky a pripraviť
ich na plnohodnotný a zmysluplný život dospelej svojprávnej osoby, zodpovednej za seba
a svoje okolie. Zohľadňujúc všetky tieto objektívne okolnosti dospel odvolací súd k záveru,
že je nevyhnutné rozhodnúť o návrhu na výkon právoplatného rozhodnutia o návrate mal.
detí do krajiny ich obvyklého pobytu a posúdiť rozpor medzi právnym obvyklým pobytom
maloletých a miestom v ktorom v skutočnosti žijú, a ktoré považujú za svoj domov v súlade
s ich najlepším záujmom. Vzhľadom na to, že maloleté nie sú schopné pochopiť právny
význam pojmu obvyklý pobyt, nie je možné od nich spravodlivo žiadať, aby opustili
prostredie, ktoré dôverne poznajú, cítia v ňom pocit bezpečia a stability, vytvorili si systém
sociálnych väzieb a vzťah, a v ktorom im pribudol ďalší súrodenec, s ktorým od jeho
narodenia žijú v spoločnej domácnosti, len dôvodu, že pochybením všetkých zúčastnených
a zodpovedných strán si svoj domov vytvorili v štáte, ktorý nie je ich obvyklým pobytom.
Zdôrazňuje, že maloleté dieťa nie je vec, ktorá je stála, nemenná a nevyvíja sa až
do právoplatného skončenia súdneho konania, ale je živou bytosťou, ktorá neustále rastie,
vyvíja sa. svoj život prispôsobuje aktuálnemu stavu prostredia a jeho osobnosť sa formuje
vo vzájomnej ingerencii s vonkajším prostredím. Na základe týchto skutočnosti je odvolací
súd toho názoru, že pochybenie kompetentných osôb zodpovedných za život, zdravie
a zachovávanie práv maloletých nemôže byť na škodu ich najlepšieho záujmu, preto napriek
tomu, že maloleté deti nežijú v krajine ich obvyklého pobytu, nie je možné spravodlivo
od nich žiadať, aby sa vo svojom veku snažili pochopiť z ich pohľadu zložitý právny režim
návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, prerušili všetky svoje sociálne väzby
a zmierili sa s trvalým odchodom z miesta, ktoré považujú za svoj domov. Zdôrazňuje,
že vzhľadom na zákonom a celou spoločnosťou chránené práva a právom chránené záujmy
maloletých detí, nemôže mať výkon právoplatného rozhodnutia prednosť pred ich najlepším
záujmom, pretože týmto postupom by mohlo dôjsť k vážnej a trvalej škode na zdravom
telesnom a duševnom vývoji maloletých detí a to v oveľa väčšom rozsahu, aká vznikne
na právach ostatných oprávnených osôb nevykonaním právoplatného súdneho rozhodnutia.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že toto
rozhodnutie zohľadňuje vo významnej miere aj rodičovské práva a povinnosti otca
maloletých, nakoľko vytrhnutím maloletých z miesta, ktoré považujú za svoj domov,
by výrazne sťažilo obnovenie ich vzťahu s otcom a narušilo by ich pozitívne vnímanie jeho
osoby, ako ich rodiča, nakoľko by u nich prevládol smútok za prostredím, v ktorom žili
a svoj odchod by nedokázali racionálne pochopiť a prijať. Konštatuje, že otec má možnosť
obnoviť svoj rodičovský vzťah s maloletými deťmi v prostredí, v ktorom sa cítia bezpečne,
čo má pozitívny vplyv na rýchlosť a intenzitu obnovenia a upevnenia ich citových väzieb
ako aj prinavrátenia jeho osoby do ich života a okruhu im blízkych osôb.»
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd aj krajský súd prejednali a rozhodli predmetnú
vec v súlade s najlepším záujmom maloletých detí, ktorý bol prioritným kritériom,
v dôsledku čoho bolo nevyhnutné vzhľadom na už všetky uvedené skutočnosti
aj prehodnotiť obvyklý pobyt maloletých detí, pričom zisťoval všetky relevantné
skutočnosti pre nariadenie výkonu rozhodnutia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého
uznesenia krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné
pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel taktiež k záveru, že sťažovateľom
namietané skutočnosti neindikujú možnosť vysloviť ani porušenie v sťažnosti označených
práv hmotného charakteru, t. j. základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní aj v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť,
že sťažovateľ v súčasnej dobe nie je vylúčený zo života svojich maloletých detí,
ale po schválení rodičovskej dohody v decembri 2017 má možnosť postupne obnoviť
vzájomné väzby s nimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018