Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 71/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej, zo sudcu Petra Molnára a sudcu Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Ivetou Vajdovou,

Bárdošova 2939/25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako otec maloletej

, (ďalej len „maloletá“), ako aj matka maloletej ,

(ďalej len „matka“), podali Okresnému súdu Malacky

návrh na zverenie maloletej do ich osobnej starostlivosti. Okresný súd Malacky uznesením

sp. zn. z 8. februára 2016 (ďalej len „uznesenie Okresného súdu Malacky“)

zamietol oba tieto návrhy a predbežne ponechal maloletú v striedavej osobnej starostlivosti

oboch rodičov.

3. Z ústavnej sťažnosti, ako aj jej príloh považuje ústavný súd ďalej za preukázané,

že Okresným súdom Malacky bolo pod sp. zn. vedené konanie o úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Uvedené konanie začalo na základe

uznesenia Okresného súdu Malacky sp. zn. z 8. februára 2016.

4. Na základe odvolania podaného sťažovateľom Krajský súd v Bratislave uznesením

sp. zn. z 29. apríla 2016 zmenil uznesenie Okresného súdu Malacky

tak, že predbežným opatrením zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky,

sťažovateľovi určil povinnosť prispievať na výživu maloletej a upravil aj styk sťažovateľa

s maloletou, a to do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. .

5. Okresný súd Malacky uznesením sp. zn. z 24. augusta 2016 preniesol

svoju príslušnosť na Okresný súd Čadca (ďalej len „okresný súd“), kde bolo konanie vedené

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

6. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2018 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) rozhodol tak, že prvým výrokom zveril maloletú do osobnej starostlivosti

matky, ktorá bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Druhým výrokom zaviazal

sťažovateľa prispievať ma výživu maloletej sumou 100 € mesačne. Ďalším výrokom

okresný súd určil, že sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletou každý posledný

týždeň v mesiaci v piatok od 16.00 h do 20.00 h v mieste bydliska matky a v jej prítomnosti.

Štvrtým výrokom rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania,

a posledným výrokom rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť Slovenskej republike

trovy konania v sume 1 556,18 €.

7. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe

ktorého krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v prvom

a druhom výroku, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky

a sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 100 €. Krajský súd

napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu v prvom výroku o zastupovaní

maloletej, v treťom výroku o úprave stretávania a taktiež vo výroku o trovách štátu,

a to tak, že obidvaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloletú a spravovať jej majetok.

Sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletou každú párnu sobotu v mesiaci v čase

od 10.00 h do 17.00 h za prítomnosti matky, a to v mieste bydliska matky. Sťažovateľ

je minimálne 24 hodín vopred povinný matke oznámiť, že sa nebude môcť uskutočniť

stretnutie. Ďalším výrokom krajský súd určil, že sťažovateľ je povinný zaplatiť trovy štátu

v sume 478,09 € a matka maloletej je povinná zaplatiť trovy štátu v sume 1 078,09 €.

8. Sťažovateľ po podrobnom opise skutkových okolností v ústavnej sťažnosti

uvádza: „... Krajský súd v Žiline rozhodol bez doplnenia dokazovania a vypočutia strán, aj

napriek zmene pomerov na strane otca a uplynutiu lehoty 6 mesiacov od vydania

rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 12.12.2018 pod sp.zn.7 CoP/65/2018. Odvolací súd

upravil styk sťažovateľa s maloletou tak, že tento je oprávnený stretávať sa s maloletou

každú párnu sobotu v mesiaci v čase od 10.00 hod. do 17.00 hod. za prítomnosti matky, a to

v mieste bydliska matky, pričom je povinný minimálne 24 hodín vopred matke oznámiť v

prípade, že sa nebude môcť uskutočniť stretnutie. Sťažovateľovi priznal právo maloletú

zastupovať a spravovať jej majetok, čo odôvodnil v bode 40 svojho rozhodnutia.

V bode 39 rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, odvolací súd uviedol, že nemá

preukázané, priznanie plného invalidného dôchodku, ktorá skutočnosť sa nezakladá

na pravde, nakoľko priznanie plného invalidného dôchodku ako aj preukazu ťažko

zdravotne postihnutej osoby, bolo odvolaciemu súdu zaslané elektronicky dňa 6.12.2018...“

9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces

aj v dôsledku skutočnosti, že okresný súd mu odoprel právo doplniť dokazovanie

súkromným znaleckým posudkom a neoboznámil sa CD nosičmi, ktoré do napadnutého

konania predložil, pričom krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že okresný súd

nepochybil, keď sa s vypočutím nahrávok neoboznámil, s čím sa sťažovateľ nestotožňuje.

10. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces

v ústavnej sťažnosti uvádza: „Odvolací súd sa nezaoberal taktiež dôkazmi produkovanými

otcom počas konania na súde prvej inštancie, nevyhodnotil ani výpovede maloletej, hlavne

rozpory na ktoré poukázal vo svojom odvolaní, nezisťoval, či matka v minulosti mala dieťa,

čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Úpravu styku odvolací súd odôvodnil

v bode 43 svojho rozhodnutia mechanicky, vágne, bez odôvodnenia najlepšieho záujmu

maloletého dieťaťa, pričom sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými

v odvolaní s poukazom na výpovede maloletej dcéry, ale aj odporúčaniami súdnych

znalkýň. Počas konania nebolo preukázané, že by bolo pretrhnuté puto medzi sťažovateľom

a maloletou dcérou, resp. negatívny vzťah maloletej k sťažovateľovi formou odmietania

jeho osoby ako druhého rodiča. Sťažovateľ produkoval dôkazy, že maloletá komunikuje s

ním, aj starými rodičmi, maloletá vypovedala, že má otca rada, rovnako súdne znalkyne

konštatovali pozitívny vzťah maloletej k sťažovateľovi. Bez akejkoľvek logickej

argumentácie založenej na dôkazoch založených v súdnom spise, odvolací súd prebral

tvrdenia súdu prvej inštancie a upravil styk otca síce častejšie, ale opätovne len na pár

hodín v bydlisku a prítomnosti matky, opätovne nerealizovateľne, vzhľadom na zmenu

pomerov u sťažovateľa, ktorú dovolaciemu súdu preukázal dňa 6.12.2018. Odvolací súd

tiež konštatoval, že maloletá má záujem stretávať sa s otcom, avšak iba odmieta chodiť

do miesta bydliska otca. Z akého dôvodu, že sú to obavy z cesty autom, kedy údajne

maloletá videla otca prekladať si nohu sa už nevysporiadal, ani so skutočnosťami

uvádzanými otcom v odvolaní, že zrejme maloletá bola primätá matkou vypovedať v danom

smere, keďže technicky nebolo možné, aby maloletá takúto skutočnosť videla a vôbec

si uvedené pamätala takmer rok – pri prvom vypočutí na súde dňa 5.12.2016 takéto

skutočnosti neuvádzala. Taktiež súd nebral do úvahy, že matka s maloletou chodila

na výlety s otcom a vtedy takéto skutočnosti neboli namietané. Odvolací súd vzhľadom

na uvedené skutočnosti s poukazom na rovnosť rodičovských práv a povinností,

ako aj skutočnosť, že matka bez rozhodovania s otcom, vytrhla maloletú z prostredia

v ktorom vyrastala a odsťahovala z bydliska 200 km, mohol upraviť styk aj tak, že matka

je povinná maloletú odovzdať v mieste jeho bydliska, čo by nebolo nič výnimočné

v rozhodovacej praxi slovenských všeobecných súdov. Sťažovateľ poukazuje že odvolací súd

sa vôbec nezobral pri svojom rozhodovaní do úvahy aj zmenu pomerov, ktorá nastala

od rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj opakované zabránenie styku otca s maloletou

zo strany matky.“

11. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza: „Z článku 8 Dohovoru vyplýva

pre vnútroštátne orgány pozitívny záväzok konať tak, aby umožnili rozvoj preukázaného

a existujúceho rodinného puta. Mali by prijať všetky vhodné opatrenia, ktoré od nich možno

vzhľadom na okolnosti toho ktorého prípadu rozumne očakávať za účelom umožnenia styku

rodiča s dieťaťom (napr. Nuutinen proti Fínsku, rozsudok z 27. júna 2000, bod 128).

Skutočnosť, že rodičia nespolupracujú nezbavuje vnútroštátne orgány povinnosti

prijať všetky nevyhnutné a vhodné opatrenia na to, aby boli udržané rodinné putá

(napr. Reslová proti Českej republike, rozsudok z 18. júla 2006, bod 56, obdobne Giorgioni

proti Taliansku. rozsudok z 15.septembra 2016)

Od júna 2016 kedy matka maloletú odviedla z miesta jej bydliska, konajúce súdy

nevykonali žiadne opatrenia, aby boli zachované rodinné väzby maloletej s otcom, naopak

aj keď mali vedomosť, že zo strany matky dochádza k narušovaniu väzby medzi otcom

a maloletou, nekonali. V danej súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ESĽP,

v ktorej poukazuje ESĽP na povinnosť štátov prijať vhodné opatrenia, nakoľko plynutie

má nenapraviteľné dôsledky pre vzťah dieťaťa s rodičom, ktorý s ním nežije

(napr. Mincheva proti Bulharsku, rozsudok z 2.septembra 2010, bod 84).“

12. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa nezaoberali dôkazmi,

ktoré produkoval, nezaoberali sa a nezdôvodnili najlepší záujem maloletej a nevykonali

žiadne opatrenia na rozvíjanie a uchovanie rodinných väzieb. Sťažovateľ poukazuje

na skutočnosť, že všeobecné súdy svojou nečinnosťou a úpravou styku v obmedzenom

nerealizovateľnom styku pôsobili negatívne na rozvíjanie jeho vzťahu s maloletou.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na ochranu

rodičovstva zaručené v čl. 41 a ods. 4 a v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. -1296

zo dňa 12.12.2018 porušené boli.

2) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -1296 zo dňa 12.12.2018

sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-

€, ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

4) Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť trovy konania

vo výške 415,51,- € na účet advokátky Mgr. Ivety Vajdovej, Bárdošova 25, 83101 Bratislava

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

14. Vec napadla ústavnému súdu 13. februára 2019 a nebola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi, a tak v zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej

len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi

spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá

v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter

Molnár a Ľuboš Szigeti.

II.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

III.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2018

24. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

25. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , m. m. ).

26. Zároveň je v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu potrebné

pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov

(napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ

tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy . Ingerencia ústavného súdu do výkonu

právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

27. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom

a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46

a nasl. a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť

práva na riadny proces ( , dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu

pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť [§ 157 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, teraz (ďalej aj ,P“),

pozn.], a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (teraz , pozn.). Z odôvodnenia musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s , resp. dohovoru. Naopak,

ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie

skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“

hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného

všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd celkom

nestotožnil (m. m. ).

28. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných

právnym noriem za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (m. m. ).

29. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že pri hodnotení napadnutého rozsudku

krajského súdu vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

30. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu vo viacerých argumentačných

líniách.

31. Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol

bez vypočutia strán a bez doplnenia dôkazov napriek skutočnosti, že na jeho strane nastala

zmena pomerov, čo krajskému súdu dokladoval elektronicky doručeným rozhodnutím

o priznaní invalidného dôchodku a doručením preukazu fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré krajskému súdu doručil ešte pred rozhodnutím.

32. Zároveň v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na bod 39 napadnutého rozsudku

krajského súdu, v ktorom podľa názoru sťažovateľa krajský súd uviedol, že preukázanie

plného invalidného dôchodku nepovažuje za preukázané.

33. K uvedenej argumentácii sťažovateľa ústavný súd uvádza, že v bode 39

napadnutého rozsudku sa krajský súd vyjadril iba k otázke výživného, ktoré bolo určené

rozsudkom okresného súdu, pričom v tomto výroku krajský súd potvrdil výrok okresného

súdu, ktorým v konečnom dôsledku okresný súd znížil mieru vyživovacej povinnosti

zo strany sťažovateľa zo sumy 120 € na 100 €, a to práve v dôsledku zhoršeného

zdravotného stavu sťažovateľa, čo je v konečnom dôsledku na prospech sťažovateľa.

34. Vzhľadom na uvedené je táto námietka vo vzťahu k tvrdenému porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená.

35. K námietke nepripustenia doplnenia dokazovania zo strany sťažovateľa

vypracovaním súkromného znaleckého posudku a neoboznámením sa s predloženými CD

nosičmi ústavný súd uvádza, že okresný súd sa vo svojom rozsudku k nepripusteniu týchto

dôkazov vyjadril v bode 31, kde sa uvádza: „... Súd uznesením ďalšie návrhy na vykonanie

dokazovania zamietol, ide najmä o vypracovanie súkromného znaleckého posudku

a prehrávky na CD nosičoch, ktoré otec súdu doložil. Súkromný znalecký posudok súd

nepripustil ako dôkaz, nakoľko vo veci už má vypracovaný znalecký posudok, ktorý nariadil

súd, vypracovali ho znalkyne z odboru psychiatria a psychológia, zapísané v zozname

znalcov, má všetky náležitosti. Námietky otca súd považuje za nepodstatné, znalkyne

zodpovedali všetky otázky súdu. Súd má za to, že nie je v záujme maloletej

podrobovať sa ďalšiemu vyšetrovaniu znalcom, nakoľko to negatívne vplýva na psychiku

maloletej a v zmysle súd nemá možnosť donútiť matku s maloletou dostaviť

sa k znalcovi, na vypracovanie súkromného znaleckého posudku, pokiaľ súd takýto znalecký

posudok v konaní nepripustí. Taktiež súd nepripustil vypracovanie tohto znaleckého

posudku aj z hľadiska hospodárnosti konania, keďže ide o konanie vo veciach maloletých,

kde je potrebné čo najskôr rozhodnúť v záujme maloletého dieťaťa. Nahrávky otca na CD

nosičoch súd nepripustil, má za to, že ide o neobjektívny dôkaz, nakoľko súd nevie čo mohlo

predchádzať situácii, ktorú otec natáčal.“

36. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:

„Otec v odvolaní namietal, že neboli vykonané dôkazy ním navrhované a tiež žiadal

o súčinnosť za účelom predloženia súkromného znaleckého posudku ohľadne zdravotného

stavu matky maloletej. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na vyššie konštatovaný

skutočný stav vo veci, že vzťahy medzi rodičmi sú navzájom narušené, matka je skôr

submisívna a otec autoritatívny, nepovažoval za nutné oboznamovať sa s nahrávkami na

CD nosičoch, znalkyne mali dostatok materiálu na vypracovanie znaleckého posudku,

vykonali si svoje šetrenie. Odvolací súd nepopiera, že v zmysle ust. 209 súkromný

znalecký posudok má váhu znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca. V danom

prípade však otec žiadal o poskytnutie súčinnosti vo vzťahu k matke maloletej podľa § 210

. V tejto súvislosti je však nutné podotknúť, že pri súkromnom znaleckom posudku

nie je možné vynucovať súčinnosť účastníkov konania a tretích strán (napr. predvedenie

osoby, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Z týchto dôvodov súd prvej inštancie procesne

nepochybil, keď nevykonal dôkazy vypočutím nahrávok, a nevynútil súčinnosť matky

maloletej, ako účastníčky konania na vypracovanie súkromného znaleckého posudku.“

37. Podľa v znení

neskorších zákonov (ďalej len „CMP“), ktorý upravuje konanie vo veciach starostlivosti

súdu o maloletých, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

38. Podľa súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

39. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd

jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,

z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

40. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd, ako aj krajský súd odôvodnili,

prečo nepripustili sťažovateľom navrhnuté dokazovanie súkromným znaleckým posudkom,

ako aj nevykonanie oboznámenia sa s predloženými CD nosičmi. Svoje závery

o nepripustení dokazovania síce stručne, ale dostatočným spôsobom odôvodnili, na základe

čoho ústavný súd dospel k záveru, že táto sťažovateľom uplatnená námietka je taktiež

zjavne neopodstatnená.

41. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že ústavnoprávna relevancia

sťažovateľom tvrdeného zásahu do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie je oslabená aj samotným predmetom napadnutého konania, ktorý spadá pod právne

vzťahy, ktoré spadajú do kategórie mimosporových a vo vzťahu ku ktorým je dôvodný

osobitný procesný postup vychádzajúci z osobitných procesných princípov. Výsledkom

dôslednej procesnej diferenciácie na konania sporové a mimosporové sa vytvára

v konaniach osobitne vymedzený priestor pre aktivitu súdu, účastníkov konania, subjektov

konania, prispôsobenie vybraných procesných postupov a ich právnej úpravy, zvýšenej

právnej ochrane vzťahov a subjektov tam, kde je to z hmotnoprávneho hľadiska dôvodné

(obdobne Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný

mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, bod 2).

42. Vyšetrovací princíp a princíp materiálnej pravdy v mimosporových konaniach

prenášajú „zodpovednosť“ za priebeh konania v širšom rozsahu na konajúci súd.

Pre priebeh dokazovania sa primerane použijú ustanovenia o dokazovaní v Civilnom

sporom poriadku. Keďže mimosporové konanie je ovládané zásadou zistenia skutočného

stavu veci, je zrejmé, že podkladom rozhodnutia súdu bude sumár zistení,

ktoré sa čo najviac približujú skutočnému stavu veci (m. m. ).

43. Z priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku krajského

súdu, je zrejmé, že zo záverov znaleckého posudku, ktorý bol v napadnutom konaní

vypracovaný, vyplýva, že obaja rodičia sú schopní zabezpečiť starostlivosť o maloletú

a sú na ňu citovo naviazaní. Ako však považoval za nutné podotknúť aj krajský súd v bode

34 napadnutého rozsudku, maloletá v citových väzbách jednoznačne preferuje matku,

pri ktorej sa cíti bezpečne, dostáva emočnú podporu a ochranu od matky. V uvedenom bode

napadnutého rozsudku krajský súd ďalej uvádza: „Premiestnenie od matky by prežívala

psychotraumatizujúco, s následkami na psychike, osobnosti, aj možnými konvernými

samotovegetatívnymi symptómami. Maloletá má rada aj otca, avšak toho času vníma

jeho správanie ako tlačiace na jej osobu, nepríjemné, neúctivé voči matke, ktorú má rada.

Z takéhoto správania má úzkosť, obavy, psychické napätie, preto sa začína u nej objavovať

vyhýbavé správanie a jej vzťah k otcovi vo veľkej miere závisí od správania a znižovania

naliehavosti zo strany otca. Maloletá sa pred znalkyňami jednoznačne vyjadrila, že s otcom

má záujem sa stretávať, avšak odmieta ísť do jeho bydliska, ktoré stanovisko maloletej

podľa názoru odvolacieho súdu je v súčasnej dobe nutné rešpektovať, aby to nezanechalo

určité následky na jej psychike.“

44. Podľa ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť

samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne.

45. Podľa názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim

jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti

iných osôb.

46. Ústavný súd sa stotožňuje so skutočnosťou, že právo dieťaťa vyjadriť svoj názor

v konaní, ktoré sa ho bezprostredne týka, je jeho prioritným oprávnením.

47. Z dikcie vyplývajú dve základné kritériá pre vyhodnotenie spôsobu

zisťovania názoru maloletého, a to vek a vyspelosť dieťaťa. Vyhodnotenie týchto kritérií

je výlučne vecou konajúceho súdu, ktorý posudzuje všetky individuálne okolnosti každého

prípadu a predpokladov na strane dieťaťa.

48. Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy vychádzali nielen zo záverov

znaleckého dokazovania, ale taktiež zákonným spôsobom využili možnosť zistiť vôľu

maloletej, ktorá sa opakovane vyjadrila v tom smere, že má záujem sa stretávať s otcom,

avšak odmieta ísť do jeho bydliska.

49. Vzhľadom na uvedené aj ďalšie námietky sťažovateľa o nevyhodnotení výpovedí

maloletej a jej údajných rozporov považuje ústavný súd za nepodložené a zjavne

neopodstatnené. Ústavný súd si je v tomto kontexte vedomý, že úprava styku

je prostriedkom, ktorý sťažovateľovi ako otcovi umožňuje podieľať sa na výchove dieťaťa.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozšíril oprávnenie sťažovateľa stretávať

sa s maloletou nad rámec toho, ako o tom rozhodol okresný súd, čo taktiež umožňuje

sťažovateľovi o to viac pozitívne rozvíjať vzťah so svojou maloletou dcérou a budovať

dôveru a pocit istoty. Sťažovateľ nie je vylúčený zo života svojej dcéry a má možnosť

postupne obnovovať vzájomné väzby s ňou (a to bez ohľadu na skutočnosť, že v dôsledku

svojej invalidity nie je schopný samostatne absolvovať dlhšiu cestu motorovým vozidlom

sám, pozn.). Krajský súd k uvedenému v bode 43 napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol: „Je nutné vybudovať silnejšie puto medzi otcom a maloletou dcérou,

ktoré je možné iba častejším stretávaním sa, avšak bez autoritatívneho správania otca,

ako bolo vyššie konštatované (vyplývajúce aj počas znaleckého skúmania,

a tiež z písomných podaní v spise, neustále sa vracanie k veciam do minulosti, keď väčší

prínosom bude zaoberať sa budúcnosťou). Z uvedeného dôvodu, zmenil rozhodnutie súdu

prvej inštancie a upravil stretávanie otca s maloletou na každú párnu sobotu v čase

od 10.00 hod. do 17.00 hod. v prítomnosti matky a v mieste bydliska matky. Postupom času

pri trpezlivom budovaní si vzájomných vzťahov môže dôjsť k rozšíreniu stretávania sa otca

s maloletou aj v neprítomnosti matky.“

50. Ústavný súd uvádza, že pomery nastolené napadnutým rozsudkom krajského

súdu sa môžu s vekom dieťaťa a formovaním jeho osobnosti vyvíjať, a to prirodzeným

vplyvom prostredia a aj ovplyvňovaním dieťaťa zo strany každého z rodičov. Za uvedenej

situácie tak sťažovateľ môže podľa dosiahnuť zmenu, prípadne zrušenie

napadnutého rozsudku v prípade, ak nastane zmena pomerov tak, ako to predpokladá

uvedené ustanovenie, čo taktiež oslabuje ústavnoprávnu intenzitu ním tvrdeného zásahu

do jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

51. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd aj krajský súd prejednal a rozhodol

predmetnú vec v súlade s najlepším záujmom maloletej, ktorý bol prioritným kritériom.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého rozsudku

krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné otázky týkajúcich sa jeho námietok, krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov,

ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

52. Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a právom na súdnu

ochranu podľa a spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol z dôvodu pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. decembra 2018

53. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel taktiež k záveru, že sťažovateľom

namietané skutočnosti neindikujú možnosť vysloviť ani porušenie v ústavnej sťažnosti

označených práv hmotného charakteru, t. j. základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

54. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní aj v tejto časti podľa odmietol

pre zjavnú neopodstatnenosť.

55. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019