Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 362/2017
PDF · 237.93 KB
No categories available
III. ÚS 362/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 19
ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 13 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a jeho uznesením
č. k.17 Em 1 2012-315 z 15. apríla 2016 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016 a jeho uznesením č. k. 8 CoP 199/2016-334
z 3. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou,
Cukrová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich v záhlaví označených základných
práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a jeho uznesením č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016
a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoP 199/2016 a jeho uznesením č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oprávneným v konaní
vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 17 Em 1/2012, ktorého predmetom bol
súdny výkon rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011,
ktorým bol v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011
z 26. októbra 2011 nariadený návrat maloletých detí ,
, a , (ďalej aj „maloleté deti“), do Írska ako
krajiny ich obvyklého pobytu. Uznesením č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012
okresný súd predmetný návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých
detí zamietol. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 uznesenie
prvostupňového súdu z 18. októbra 2012 potvrdil. Nálezom č. k. II. ÚS 361/2014-49
z 27. mája 2015 ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu
22. októbra 2013 tak, že uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna
2013 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru. Ústavný súd uznesenie
krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu uznesením
č. k. 8 CoP 330/2015-175 z 3. augusta 2015 zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 17 Em l/2012-119 z 18. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd
uznesením č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 návrh na súdny výkon rozhodnutia
o nariadenie návratu maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého
pobytu do Írska zamietol. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta
2016 ako odvolací súd uznesenie č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil predovšetkým tým, že v odvolaní proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 poukázal na to, že mu neboli
doručené dôkazy, na základe ktorých okresný súd rozhodol, čím mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pričom podľa sťažovateľa išlo o závažné dôkazy (správa
z psychologického vyšetrenia z 26. októbra 2015 a lekárska správa zo 4. marca 2016), ktoré
boli súdu predložené povinnou, t. j. matkou maloletých detí. Sťažovateľ zastáva názor,
že argumentácia krajského súdu ako súdu druhej inštancie týkajúca sa toho, že účastník
mohol nahliadnuť do spisu, a teda nedoručením namietaných dôkazov mu nebola odňatá
možnosť konať pred súdom, neobstojí. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením
práva na spravodlivé súdne konanie v sťažnosti taktiež uviedol, že maloleté deti v konaní
pred okresným súdom neboli vypočuté, keďže z predložených dôkazov vyplýva, že tieto
správy (dôkazy) boli vypracované len na základe pohovorov s matkou.
Rozhodnutiami konajúcich súdov teda podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces, a to porušením zásady rovnosti zbraní, keďže sťažovateľ nebol
informovaný o dôkazoch, na základe ktorých okresný súd rozhodol a nemohol sa k nim
vyjadriť a krajský súd túto námietku sťažovateľa neakceptoval.
4. Okrem už uvedeného namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie
sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, ktoré odôvodnil najmä skutočnosťou, že predmetné
konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 sa začalo 1. februára 2012
a do vydania uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 uplynuli
4 roky a 6 mesiacov. K prieťahom podľa sťažovateľa dochádzalo aj po náleze ústavného
súdu č. k. II. ÚS 361/2014-49 z 27. mája 2015, keďže od rozhodnutia krajského súdu
č. k. 8 CoP 330/2015-175 z 3. augusta 2015, ktorým vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, do rozhodnutia okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 uplynulo
8 mesiacov. Súdom spôsobené prieťahy v konaní sú podľa sťažovateľa v tomto prípade
neospravedlniteľné.
5. Sťažovateľ v sťažnosti napokon namietal aj porušenie svojho základného práva na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8
dohovoru a základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ku ktorému malo dôjsť taktiež postupom konajúcich súdov
odňatím možnosti starať sa osobne o svoje maloleté deti napriek právoplatnému
rozhodnutiu súdu. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu
rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy sťažovateľ
uviedol, že uvedené práva boli porušené postupom a rozhodnutiami okresného súdu a
krajského súdu tým, že sťažovateľ nemohol vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti
a k obnoveniu jeho opatrovníckeho práva nedošlo. Podľa sťažovateľa mu konajúce súdy
neposkytli účinnú ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného
života, a tak porušili jeho základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 8
dohovoru.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:
„1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6.
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17Em/l/2012 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoP/199/2016 porušené bolo.
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručený
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17Em/l/2012 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoP/199/2016, porušené bolo.
3. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva a na
starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR postupom Okresného
súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17Em/l/2012 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoP/199/2016, porušené bolo.
4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3.8.2016, č. k. 8C0P/199/2016-334
a uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 15.4.2016, č. k. 17Em/1/2012-315 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Michalovce na ďalšie konanie.
5. Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
17Em/l/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- €.
7. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 € na
účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,
811 08Bratislava.“
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
III.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
15. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom
a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.
Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana
detí a mladistvých.
16. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
19. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
20. Podľa § 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
21. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v zmysle znenia bodu 1 petitu sťažnosti žiadal
vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a v zmysle bodu 3 petitu sťažnosti vyslovenie porušenia základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy,
práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru
a základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a o ich výchovu podľa
čl. 41 ods. 1 a 4 iba postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016, vychádzajúc
z bodu 4 petitu sťažnosti, v zmysle ktorého sťažovateľ žiadal uznesenie krajského súdu
z 3.augusta 2016, č. k. 8CoP 199/2016-334 a uznesenie okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-
315 z 15. apríla 2016 zrušiť, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ žiadal vysloviť
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie
základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 dohovoru a základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť
o deti a o ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 nielen postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 CoP 199/2016, ale aj ich rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach,
a to uznesením okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 a tiež uznesením
krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016.
III. 1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie
svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a základného práva
na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a o ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a jeho
uznesením č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016
22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
23. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
24. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu,
č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
boli predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe podaného
odvolania sťažovateľa. Odvolacie konanie bolo skončené napadnutým uznesením krajského
súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených
práv zaručených ústavou a dohovorom namietaným uznesením okresného súdu, a preto bolo
potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
III. 2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie
svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a základného práva
na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a o ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016 a jeho
uznesením č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016
25. Ústavný súd z okresného súdu zistil, že sťažovateľ 17. októbra 2016, t. j. ešte
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal proti uzneseniu krajského súdu č. k.
8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 dovolanie, 2. januára 2017 bol spis predložený
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie
o dovolaní a dosiaľ nebol okresnému súdu z najvyššieho súdu s rozhodnutím o dovolaní
vrátený.
26. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na túto skutočnosť musela byť sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených
práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať
najvyšší súd ako súd dovolací.
27. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu totiž navodzuje situáciu,
keď princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy síce vylučuje právomoc
ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii
zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
28. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014 a iné), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému
súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
29. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného
posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii
už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých
podmienok.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoP 199/2016
30. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie
stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla
sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
31. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konania, t. j. konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 17 Em 1/2012, ako aj odvolacie konanie vedené pred krajským
súdom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016 boli právoplatne skončené 22. augusta 2016, t. j. dňom
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334
z 3. augusta 2016, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia
o nariadenie návratu maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého
pobytu. Predmetné konania okresného súdu a krajského súdu boli teda právoplatne
skončené už pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. V čase podania ústavnej sťažnosti
už teda porušenie označených práv sťažovateľa netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred
ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k označeným právam sťažovateľa.
32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
33. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2017