Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 119/2018
PDF · 171.39 KB
No categories available
I. ÚS 119/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Milana Ľalíka
(sudca spravodajca) a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť ,
, , , ,
, a , , zastúpených
advokátkou Mgr. Máriou Hečkovou, M. R. Štefánika 75, Nové Zámky, vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 298/2001 a postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 673/2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , ,
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 298/2001 a postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 673/2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 298/2001
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. , , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré s ú Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n é
vyplatiť im rovným dielom v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. apríla 2018 doručená sťažnosť , ,
a (ďalej len „sťažovatelia“) na prieťahy v označenom konaní
vedenom Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) a Krajským súdom v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktoré začalo 5. novembra 2001 (pred krajským súdom
konanie trvalo takmer päť rokov v rôznych obdobiach) a do podania sťažnosti nebolo
skončené.
2. Sťažovatelia žiadali vysloviť porušenie v záhlaví označených základných práv,
prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznať im finančné
zadosťučinenie každému po 6 000 €.
3. V sťažnosti sťažovatelia zrekapitulovali priebeh konania o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy, resp. určenie vlastníckeho práva súdmi. V podrobnostiach uviedli,
že do konania vstúpili na základe procesného podania žalobkyne z 23. júna 2006 a prvé
rozhodnutie bolo vydané 1. decembra 2008, ktorým bolo žalobe vyhovené. Krajský súd
uznesením z 11. augusta 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Okresný súd po určitej modifikácii žalobného návrhu ďalším rozsudkom
z 25. októbra 2012 žalobu zamietol; krajský súd aj tento rozsudok uznesením
z 27. mája 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný
súd rozsudkom zo 16. apríla 2015 opäť žalobu zamietol, ale krajský súd uznesením
z 13. februára 2018 tento rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. Podpredseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že ostatný raz bola
vec predložená tomuto súdu 4. augusta 2015 a spolu so zrušujúcim uznesením bola vrátená
okresnému súdu 19. februára 2018. Keďže sťažovatelia podali sťažnosť až 3. apríla 2018,
táto bola podaná v čase, keď už krajský súd prieťahy nespôsoboval; súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania.
5. Predsedníčka okresného súdu s konajúcim sudcom vo vyjadrení uviedli,
že celková dĺžka konania je ovplyvnená viacnásobným upresňovaním predmetu konania
vo vzťahu k viacerým nehnuteľnostiam, náročným dokazovaním vrátane znaleckého
dokazovania s dožiadaním a množstvom nariadených pojednávaní, z ktorých niektoré boli
odročené aj na žiadosť právnej zástupkyne žalobkyne, ale aj sťažovateľky vo 4. rade.
Poukázali na preťaženie sudcov okresného súdu, že vo veci sa v najbližšej dobe určite
rozhodne a že ústavný súd môže upustiť od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
8. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
9. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
10. K tomu slúži povinnosť súdu a sudcu vychádzať z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol
podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu
pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu
vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti
a rýchlosti konania.
11. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
12. Ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného konania je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Je to teda vec, ktorej povaha si vyžaduje zvýšenú
náročnosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného ale
neznamená, že všeobecný súd nemá povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis
I. ÚS 19/00, I. ÚS 145, 03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
13. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že nepovažuje posudzovanú vec za právne zložitú. Ústavný súd je ale toho názoru, že vec
sťažovateľov možno považovať za skutkovo zložitejšiu, a to najmä vzhľadom
na rozsiahlosť dokazovania skutočností, ktoré sa v priebehu sporu menia, a s tým
súvisiaceho množstva procesných úkonov účastníkov i súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
však zároveň zdôrazňuje, že ani uvedená skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť
doterajšiu dĺžku namietaného konania pred okresným súdom (17 rokov), a tiež aj pred
krajským súdom (5 rokov), ktorý vydával len kasačné rozhodnutia, čo svedčí o určitej
disfunkcii súdneho systému, ktorá by mala byť ustanovením § 390 CSP odstránená.
14. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd pri preskúmaní veci zistil, že sťažovatelia svojím správaním neprispeli k predĺženiu
tohto konania, snažili sa byť aktívni, a to aj podaním sťažnosti predsedníčke súdu
na prieťahy v konaní ešte v roku 2014, ktorú však nepovažovala za opodstatnenú.
15. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľov, bol postup samotného okresného súdu
i krajského súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku ich postupu došlo k porušeniu
uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že
plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00,
Ústavný súd konštatuje, že okolnosťou, ktorá čiastočne narušila plynulosť konania,
bola, napriek pomerne často realizovaným úkonom, nekoncentrovanosť a neujasnenosť si
predmetu sporu okresným súdom, čo viedlo k zrušeniu jeho rozhodnutí krajským súdom,
a to viacnásobne.
16. Neefektívny postup krajského súdu vzhliadol ústavný súd v tom, že trikrát
vo veci vydal zrušujúce uznesenie. Ústavný súd nepovažuje za primerané, že aj ostatné
kasačné rozhodovanie trvalo takmer tri roky. Podľa názoru ústavného súdu
pri sústredenejšom postupe odvolacieho súdu toto obdobie malo byť kratšie, lebo sa s vecou
zaoberal opätovne.
17. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej k zbytočným prieťahov v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010).
18. Ústavný súd konštatuje, že príčinou dĺžky konania v namietanom konaní je sčasti
nečinnosť okresného súdu v uvedenom období a sčasti aj jeho neefektívny a nesústredený
postup. Okresný súd teda nezvolil taký procesný postup v namietanom konaní, ktorý by
smeroval k rýchlemu prejednaniu veci a k rozhodnutiu vo veci samej. Je zrejmé, že len
rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca
náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne
či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov. Rovnako postupoval aj odvolací súd,
ktorého činnosťou sa nezrýchlilo konanie, ale naopak, ešte spomalilo. Takýmto jeho
postupom došlo tiež k zbytočným prieťahom.
19. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia okresného súdu následkom
dlhodobo chýbajúcich, resp. trvalo preťažených sudcov nemá povahu okolnosti, ktorá
by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci v primeranej
dobe.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,
III. ÚS 17/02) ani nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní.
20. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, predmet sporu a jeho
význam pre sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo
k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného
súdu i krajského súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
22. Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku
tohto nálezu).
23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
24. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
25. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume po 6 000 € z dôvodu „celkovej doby konania, nečinnosti súdu, správania sa
sťažovateľov, ktorí k prieťahom neprispeli, ako aj významu veci vyžadujúcej určitú rýchlosť
konania“.
26. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
27. Vzhľadom na okolnosti danej veci (skutková zložitosť veci z dôvodu rozsiahleho
spisového materiálu, namietané konanie trvalo do podania sťažnosti 17 rokov,
voči sťažovateľom takmer 12 rokov, z toho na krajskom súde takmer 5 rokov) ústavný súd
dospel k názoru, že deklarovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a príkaz okresnému súdu konať bez
prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov, a preto im priznal
primerané finančné zadosťučinenie každému po 3 000 € s tým, že ich rovnakým pomerom
uhradia okresný súd i krajský súd [každý po 1 500 € každému sťažovateľovi podľa § 56 ods.
4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu)].
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podľa opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 30. mája 2018