Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť advokátky ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 4, Bernolákovo,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Holič, vo veci namietaného porušenia práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. zo 6. decembra 2017 a uznesením

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. z 8. novembra 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť advokátky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2018 doručená sťažnosť advokátky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

zo 6. decembra 2017 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. z 8. novembra 2017. Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 31. januára 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v trestnej veci vedenej krajským súdom

pod sp. zn. proti obžalovanému (ďalej len

„obžalovaný“), stíhanému pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom, bola sťažovateľka

opatrením krajského súdu sp. zn. z 20. decembra 2016 ustanovená

za náhradného obhajcu obžalovaného v zmysle dikcie

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“).

Krajský súd v trestnej veci obžalovaného nariadil na 8. november 2017 hlavné

pojednávanie. Sťažovateľka svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní ospravedlnila

vyjadrením doručeným krajskému súdu 7. novembra 2017 o 16.07 h elektronickou formou.

Krajský súd uznesením č. k. -2129 z 8. novembra 2017 uložil sťažovateľke

poriadkovú pokutu vo výške 1 000 € podľa .

V zákonnej lehote podala sťažovateľka proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. decembra

2017 tak, že sťažnosť zamietol.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej uviedla:

«Predmetom tejto podanej sťažnosti je, že súd opatrením zo dňa 20.12.2016

pod sp. zn. ustanovil obžalovanému náhradnú obhajkyňu ,

sťažovateľku, na základe toho, že zvolený obhajca odmietol byť účastným na porušovaní

práv pri trvácom a opakovanom zbytočnom prieťahu v konaní

a v pokračovaní porušovania základného práva na skončenie veci v primeranej lehote.

Súd ustanovením náhradnej obhajkyne mienil dosiahnuť, aby sa zúčastňovala

pojednávaní, čím chcel, aby zjavne porušila hlavnú zásadu zákona o advokácii, a to konať

v záujme klienta.

Ustanovenie náhradnej obhajkyne bolo v rozpore s ustanovením ,

v znení zák. č. 403/04 Zb.

Náhradný obhajca nesmel byť ustanovený. Náhradný obhajca má rovnaké práva, ale

aj povinnosti ako obhajca zvolený. Má aj povinnosť konať iba v prospech klienta, aj keď je

ustanovený súdom.

Teda ustanovenie bolo vykonané v procese nespravodlivom,

kedy sa súd v snahe trvalo porušovať právo obžalovaného na skončenie veci v primeranej

lehote pokúsil porušiť aj povinnosť obhajcu konať len a výlučne v záujme klienta.

Súd nesmel spravodlivo očakávať, že obhajkyňa poruší svoju povinnosť, ktorá je

rovnaká ako povinnosť zvoleného obhajcu a svojou účasťou umožní súdu pokračovať

v porušovaní práva chráneného a medzinárodnými zmluvami,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

V nespravodlivom procese nemôže byť vyhlásené spravodlivé rozhodnutie.

Sťažovateľka dňa 07.11.2017 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní vytýčenom

na deň 08.11.2017. Svoju žiadosť o ospravedlnenie neúčasti odôvodnila nasledovným.

„Vzhľadom na moje postavenie ako náhradnej obhajkyne mám s ohľadom

na doterajší priebeh konania pochybnosť, či obava súdu, že by mohlo byť zmarené hlavne

pojednávanie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu, ktorá bola dôvodom môjho ustanovenia,

je skutočne dôvodná.

S ohľadom na doterajší priebeh konania možno vysloviť i obavu, či inštitút

ustanovenia náhradného obhajcu nebol použitý na systematické porušovanie základných

práv môjho klienta. Ako sa totiž v priebehu konania stalo jasným, obžalovaný, ako i jeho

hlavný obhajca sa konania nezúčastňujú nie z dôvodu, že majú úmysel mariť trestné

konanie, ale z dôvodu, že týmto konaním sú porušované základné práva chránené právnym

poriadkom vrátane a pre Slovenskú republiku

záväzného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené porušovanie

základných práv je napokon konštatované i Nálezom Ústavného sudu Slovenskej republiky

č. I .

Po preštudovaní časti spisu týkajúcej sa skutku, zo spáchania ktorého je klient

obžalovaný, musím konštatovať, že z podkladov, ktoré sú súčasťou spisu vyplýva, že

obžalovaný mal vážny záujem o realizáciu výstavby a postupne zabezpečoval všetko, čo

bolo potrebné, aby bola v súlade so zákonom. V štádiu, kedy malo dôjsť k vydaniu

stavebného povolenia no nedošlo, záujemcov o byty nijako nezavádzal, oznámil im

skutočný, pravdivý stav. Keď bola pre záujemcov situácia neúnosne neistá, tie finančné

prostriedky, ktoré bolo možné vrátiť, záujemcom vrátil. Mám preto za to, že na základe

uvedeného, ako i na základe obsahu spisu nie je možné kvalifikovať stíhaný skutok tak, ako

je uvedené v obžalobe. Išlo jednoznačne o obchodnoprávny vzťah, ktorý nemá žiadnu

trestnoprávnu rovinu. Mám za to, že práve na zabránenie podobnému (bez)právnemu stavu

slúži inštitút ustúpenia od obžaloby zo strany prokuratúry a zastavenie konania kvôli

aktuálne už úplnému zániku trestnosti, ako i kvôli konštatovaným porušeniam základných

práv.“

Krajský súd v Trnave vydal dňa 08.11.2017, pod sp. zn. -2129 uznesenie

o uložení poriadkovej pokuty náhradnej obhajkyni vo výške 1.000,- Eur, pretože obhajkyňa

neskoro a neodôvodnene ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa

08.11.2017, ktorým súd spôsobuje zbytočné prieťahy a koná proti právu obžalovaného

na skončenie veci v primeranej lehote.

Krajský súd v Trnave už mnohokrát v minulosti, aj v inom zložení senátu, zrušil

termín pojednávania, či odročoval pojednávanie, ale nikdy nezabránil, aby svedkovia

na súd prišli. Poukazujeme na to, že zvolený obhajca svoju neúčasť v priebehu konania

v rokoch 2005 - 2015 ospravedlnil len dvakrát, čo konštatuje aj Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo svojom odôvodnení.

Súd nezabránil účasti predvolaných svedkov ani po oznámení, že sa

pojednávania konaného dňa 08.11.2017 nezúčastní, hoci sa o to mohol aspoň

pokúsiť.

Trestajúci súd (porušovateľ v II. rade) zároveň v konaní nezaznamenal absolútne

žiadny posun ani pri účasti náhradnej obhajkyne na hlavných pojednávaniach, ktoré boli

odročované bez pojednávania.

Náhradná obhajkyňa sa po opakovaných odročených pojednávaniach dostala

k Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.05.2017 pod zn. ,

ktorý ju svojim obsahom utvrdil v tom, že účasťou na pojednávaní koná proti záujmu svojho

klienta.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave o uložení poriadkovej pokuty zo dňa

08.11.2017 pod sp. zn. -2129 podala náhradná obhajkyňa,

riadne a včas riadny opravný prostriedok.

Sťažnostný súd (porušovateľ v I. rade) ohľadom podaného opravného prostriedku

konal v rozpore č. , v rozpore s ,

ods. 2, , ods. 3 , s , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 36 ods. 1, ods. 2, čl. 37 ods. 2, ods. 3

Listiny základných ľudských práv a slobôd...

Odvolací súd nepreskúmal dodržiavanie procesných predpisov pri ustanovení

sťažovateľky do postu náhradnej obhajkyne a neprihliadol na Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24.05.2017 pod zn. , ktorého obsah bol

dôvodom, kedy si vyhodnotila stav tak, že jej účasť na hlavnom pojednávaní je nemožná.»

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušili právo

... na spravodlivé konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 06.12.2017 pod sp. zn. a jemu predchádzajúce uznesenie

Krajského súdu v Trnave zo dňa 08.11.2017 pod sp. zn. -2129.

III. Sťažovateľke ... sa priznáva nárok na spravodlivé finančne

zadosťučinenie vo výške 1,- €, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

IV. Sťažovateľke sa priznáva nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

pred Ústavným súdom SR vo výške 325,42 €, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.

8. Ako to z petitu sťažnosti zjavne vyplýva, podstatou námietok sťažovateľky sú

tvrdenia o porušení práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný opravný

prostriedok podľa dohovoru konaním krajského súdu, ktorý sťažovateľke ako náhradnej

obhajkyni uznesením sp. zn. z 8. novembra 2017 uložil poriadkovú pokutu, ako

aj konaním najvyššieho súdu, ktorý v konaní o podanej sťažnosti zamietol sťažnosť.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

konaním krajského súdu

9. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ).

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ).

11. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 8. novembra 2017 mohla

sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

sťažnostný (najvyšší) súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto

časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

konaním najvyššieho súdu

12. Ústavný súd po oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľky preskúmal

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej

činnosti považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia:

„Najvyšší súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 147

ods. 1 písm. a), písm. b) () správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľka podala sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce

napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť náhradnej obhajkyne

nie je dôvodná.

S poukazom na námietky náhradnej obhajkyne, týkajúce sa nezákonnosti postupu

krajského súdu v predmetnom trestnom konaní, je potrebné hneď na úvod uviesť, že

sťažnostný súd v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty nie je

oprávnený posudzovať správnosť a zákonnosť celého prebiehajúceho trestného konania.

Jeho prieskumná povinnosť sa obmedzuje len na správnosť a úplnosť výroku napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (v rozsahu potrebnom na vyslovenie záveru,

či v predmetnom prípade boli alebo neboli splnené zákonné podmienky pre uloženie

poriadkovej pokuty).

... Poriadková pokuta predstavuje tradičný spôsob postihu tých osôb, ktoré

neuposlúchnu výzvu alebo vydaný príkaz a je jedným z prostriedkov vynútenia splnenia

určitej povinnosti podľa .

Ak je obžalovaný, jeho obhajca alebo svedok riadne a včas upovedomený o hlavnom

pojednávaní, je potrebné takéto upovedomenie považovať za príkaz podľa Trestného

poriadku, aby sa na hlavné pojednávanie dostavil tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 70

ods. 1 (uznesenie najvyššieho súdu z 29. mája 2013, sp. zn. ).

Dostatočným ospravedlnením v zmysle sa podľa ustálenej súdnej

praxe rozumie včasné, osobné ospravedlnenie podložené lekárskym potvrdením

o práceneschopnosti, alebo iným hodnoverným dokladom, ktorý preukáže závažný dôvod,

pre ktorý sa predvolaná osoba úkonu nemohla zúčastniť (napr. uznesenie najvyššieho súdu

z 10. apríla 2008. sp. zn. ).

Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že na hlavnom pojednávaní

dňa 18. septembra 2017 náhradná obhajkyňa vzala na vedomie odročenie hlavného

pojednávania na deň 8. november 2017 o 9:00 hod. (č. 1. 2094 spisu) a svoju neúčasť

na pojednávaní ospravedlnila emailovým podaním, doručeným do podateľne krajského

súdu dňa 7. novembra 2017 o 16:07 hod. (č. 1. 2123 spisu), teda necelý deň pred určeným

termínom hlavného pojednávania. Pokiaľ náhradná obhajkyňa v podanej sťažnosti

argumentuje tým, že svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní dostatočne ospravedlnila tým,

že nesúhlasí s postupom krajského súdu v tomto konaní a že v konaní sú systematicky

porušované základné práva jej klienta, potom sťažnostnému súdu nie je zrejmé, z akého

dôvodu tieto skutočnosti neoznámila konajúcemu súdu skôr ako dňa 7. novembra 2017.

Z obsahu zaslaného ospravedlnenia náhradnej obhajkyne, ako aj z podanej sťažnosti

je zrejmé, že k týmto záverom musela dospieť postupnom času, pri študovaní spisu

a oboznamovaní sa s predmetnou trestnou vecou (ako to vyplýva aj z obsahu jej sťažnosti,

v ktorej uvádza, že už pri prvotnom preštudovaní spisu zistila nezrovnalosť medzi dôvodom

neúčasti zvoleného obhajcu na hlavných pojednávaniach, uvedeným jej krajským súdom

pri telefonickom rozhovore a skutočným dôvodom neúčasti zvoleného obhajcu

obžalovaného, vyplývajúcim zo spisového materiálu), teda nešlo o skutočnosti, ktoré by sa

dozvedela až deň pred pojednávaním a nemohla by ich súdu oznámiť skôr. Naopak,

oznámením svojej neúčasti na hlavnom pojednávaní menej ako 17 hodín pred určeným

termínom hlavného pojednávania musela náhradná obhajkyňa predpokladať, že konajúci

súd nebude mať reálnu možnosť oznámiť túto skutočnosť ostatným predvolaným osobám

(s poukazom na to, že sa zúčastnila predchádzajúceho hlavného pojednávania a vedela, že

na termín 8. novembra 2017 budú predvolaní viacerí svedkovia), a teda jej ospravedlnením

dôjde k zmareniu tohto pojednávania.

Skutočnosť, že náhradná obhajkyňa svojim ospravedlnením neúčasti na hlavnom

pojednávaní deň pred pojednávaním sledovala predovšetkým jeho zmarenie, je podľa

sťažnostného súdu zrejmá aj z jej (pre sťažnostný súd absolútne nepochopiteľného) konania

dňa 8. novembra 2017, uvedenom v úradnom zázname na č. 1. 2127 spisu, v zmysle ktorého

po telefonickom skontaktovaní sa predsedu senátu krajského súdu

s náhradnou obhajkyňou, po tom, ako sa jej predseda senátu predstavil, náhradná

obhajkyňa okamžite ukončila hovor.

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom prípade boli splnené

zákonné podmienky pre uloženie poriadkovej pokuty náhradnej obhajkyni, keďže táto

neuposlúchla príkaz súdu a bez dostatočného ospravedlnenia sa nedostavila na hlavné

pojednávanie. Z tohto dôvodu najvyšší súd rozhodol tak, že jej sťažnosť proti uzneseniu

krajského súdu o uložení poriadkovej pokuty ako nedôvodnú zamietol.“

13. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

III. ÚS209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

16. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

17. Ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preskúmal a považuje

za preukázané, že právne závery najvyššieho súdu sú riadne zdôvodnené a rozhodnutie

nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, a teda je ústavne akceptovateľné a udržateľné.

18. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že pokiaľ ide o charakter poriadkovej

pokuty, také rozhodnutie je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých

procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené

neboli. Základným predpokladom pre vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo

opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde

k predĺženiu súdneho konania.

Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľke ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť ani

spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách

(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej

kompetencie všeobecných súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania (m.m. ).

19. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, čo zakladá dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru

20. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické

osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv

chránených dohovorom (, ).

21. Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52;

m. m. ). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru

nedospel.

22. V prerokúvanej veci sťažovateľka mala k dispozícii účinný prostriedok nápravy,

ktorý aj využila podaním ústavnej sťažnosti, a jej právam bola poskytnutá ochrana zo strany

ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi

namietaným porušením čl. 13 dohovoru, ktorý upravuje právo na účinný prostriedok

nápravy, a napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, preto sťažnosť aj

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

23. Ústavný súd navyše k meritu veci uvádza, že vec sťažovateľky možno vzhľadom

na hodnotu sporu pred súdmi (1 000 €) posúdiť ako tzv. bagateľnú vec, kde vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu v napadnutom konaní zakladá

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä , ako aj

, , , , )

dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v bagateľných veciach

prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú

pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne

(porov. , ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu

kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. ).

Opísaný rozmer veci však sťažovateľka vo svojej sťažnosti neartikulovala a ani

neodôvodnila.

Uvedená hodnota sporu pred všeobecnými súdmi tak signalizuje zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti z dôvodu bagateľnosti veci a nutnosť odmietnutia sťažnosti

podľa aj z uvedeného dôvodu.

24. Nad rámec ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami sťažovateľky

uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že údajné namietané porušenie

, , a základných práv podľa a 2 a

a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uvedené

v sťažnosti nie je zdôvodnené a navyše nie je premietnuté ani v petite sťažnosti, ktorým je

ústavný súd viazaný ( ). Ústavný súd viazaný petitom

sťažnosti považuje namietané porušenie tých práv, ktoré sťažovateľka nepremietla do petitu

vo vzťahu ku konkrétnemu porušovateľovi, len za súčasť jej právnej argumentácie.

25. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2018