Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 444/2018
PDF · 277.24 KB
No categories available
IV. ÚS 444/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 61/2015 z 26. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 61/2015 z 26. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť
, podala 23. novembra 1995 Okresnému súdu Považská Bystrica proti
sťažovateľovi a jeho manželke návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 780 800 Sk
s príslušenstvom.
V dôsledku vylúčenia sudcov Okresného súdu Považská Bystrica bola vec prikázaná
na konanie Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a v súčasnosti je vedená
pod sp. zn. 6 C 1/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“). Obchodná spoločnosť
, bola 4. septembra 2000 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu
Bratislava I.
Okresnému súdu bol 18. júla 2002 doručený návrh obchodnej spoločnosti
, ktorým uvedená obchodná spoločnosť oznámila súdu, že pohľadávka,
ktorú v konaní uplatňovala obchodná spoločnosť , bola touto
spoločnosťou zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 1998 postúpená postupníkovi
, ktorý ju zmluvou o postúpení pohľadávky z 19. októbra 1998
postúpil spoločnosti
V napadnutom konaní na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 864/118
zo 14. júna 2004, ktorým bola pripustená zmena účastníka konania, už v súčasnosti
vystupuje ako žalobkyňa obchodná spoločnosť (ďalej len „žalobkyňa“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 1/2012 z 24. mája 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zamietol návrh žalobkyne proti sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade
a jeho manželke ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“).
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Co 64/2014
z 21. mája 2014 rozsudok okresného súdu z 24. mája 2013 vo výroku, ktorým bola
zamietnutá žaloba proti žalovanej v 2. rade, potvrdil a vo výroku, ktorým bola zamietnutá
žaloba proti žalovanému v 1. rade – sťažovateľovi, zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného
súdu, podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „V dovolaní poukázal na to, že vada, ktorou
mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom spočívala v tom, že napriek tomu,
že odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie na základe toho, že z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil iné skutkové závery ako súd prvého stupňa, k
takýmto skutkovým zisteniam dospel postupom, ktorým účastníkom konania – sťažovateľovi,
odňal možnosť konať pred súdom.
Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd inak ako súd
prvého stupňa bez toho, aby toto dokazovanie zopakoval, pričom pri takomto zopakovaní
dokazovania účastníci majú byť právo prítomní.“.
Sťažovateľ argumentuje skutočnosťou, že je nepodstatné, ako krajský súd svoju
„prieskumnú činnosť“ a závery, ktoré z nej vyvodil, označil, vzhľadom na skutočnosť,
že podľa názoru sťažovateľa pre posúdenie toho, či dôvodom na zrušenie rozsudku
krajského súdu boli odlišné právne alebo odlišné skutkové závery krajského súdu,
je podstatný skutočný obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, a nie to, ako svoje
úvahy a závery v ňom obsiahnuté krajský súd označí.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že krajský súd sa nestotožnil
s „právnym posúdením veci“ okresným súdom, to, v čom sa názor krajského súdu líši
od názoru okresného súdu, neboli rozdielne právne názory na to, čo je náležitosťou platného
právneho úkonu, ani to, akým spôsobom môže byť definovaná určitosť zmluvy o postúpení
pohľadávky, ale skutkové závery týchto súdov.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že «... zásada ústnosti a priamosti
vykonávania dokazovania je základným právom účastníka konania, vyplývajúcim mu
explicitne z čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedeného dôvodu je názor dovolacieho súdu, ktorý postup odvolacieho súdu
bagatelizoval a zredukoval na „inú vadu konania“ nezlučiteľný s označeným základným
právom.
V tejto súvislosti je osobitne potrebné zdôrazniť, že uvedené právo a jeho realizácia
nepodlieha obmedzeniu zakotvenému v čl. 51 ods. 1 ústavy a neobmedzuje teda sťažovateľa
pri jeho realizácii medzami zákonov (O. s. p.), ktoré by tento článok ústavy vykonávali.
Z uvedeného je teda zrejmý osobitný význam prikladaný ústavodarcom tomuto právu.
Jeho zmyslom je nepochybne dať účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k tomu,
čo z vykonaných dôkazov vyplýva, aké skutkové zistenia nimi považujú za preukázané.
Túto povinnosť si vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu – výsluchu ,
splnil prvostupňový súd, keď účastníkom konania umožnil uskutočnením tohto výsluchu
na pojednávaní dňa 24. 9. 2008, ale aj tým, že účastníci konania mali právo vyjadriť
sa k skutkovým okolnostiam z výpovede svedka vyplývajúcim.
V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že právo účastníkov konania byť
prítomní pri vykonávaní dokazovania a právo vyjadriť sa k nemu, je takou imanentnou
súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a na konanie zákonom ustanoveným
postupom pred súdom, že možnosť realizovať ho, ako súčasť konania pred súdom zákonom
predpísaným postupom, vyplýva priamo z konkrétnych ustanovení O. s. p...
... Je nesporné, že v predmetnej veci ide o takýto prípad, keďže prvostupňový súd
dospel k záveru, že k zmluve zo dňa 1. 10. 1998 neboli pripojené žiadne listiny (prílohy),
zatiaľ čo odvolací súd dospel k záveru, že pri ďalšej zmluve (19. 10. 1998) odovzdal
, už v pozícii postupcu, navrhovateľovi – spoločnosti
, všetky listiny, ktoré súvisia s postúpenými pohľadávkami....
... Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd necítil byť
viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, nemal inú možnosť,
ako postupom podľa § 213 ods. 3 až 7 O. s. p. vykonať dokazovanie, pričom však
pre vykonávanie dokazovania nemožno v odvolacom konaní aplikovať iné ustanovenia
ako tie, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa,
a to predovšetkým...».
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje aj tým, že „... z rozhodnutia dovolacieho súdu
možno implicitne vyvodiť, že ak odvolací súd nezopakoval dokazovanie, neodňal tým
účastníkom konania možnosť byť prítomným pri takomto dokazovaní a vyjadriť sa k nemu.
S takýmto záverom dovolacieho súdu nie je možné súhlasiť, keďže je krajne
arbitrárnym.
Umožňuje totiž záver, že ak odvolací súd nevykonal dokazovanie, v skutočnosti
nezasiahol do práva sťažovateľa byť prítomný pri dokazovaní a môcť sa k nemu vyjadriť,
keďže zjednodušene povedané, nemal sa k čomu vyjadriť.
Takýto záver, ktorý v sebe zakotvuje prezumpciu, že zopakovanie dokazovania
odvolacím súdom, z ktorého odvolací súd vyvodí iné skutkové zistenia, bez možnosti
účastníkov byť na ňom účastní a vyjadriť sa k nemu, je vadou odnímajúcou účastníkom
možnosť konať pred súdom, ale keď odvolací súd dokazovanie ani len nezopakuje, a bez
toho si osvojí skutkové závery rozdielne od prvostupňového súdu, v skutočnosti do práv
účastníkov konania nezasiahol.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky,
- na prerokovania veci v jeho prítomnosti a práva na to, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/61/2015
zo dňa 26. 1. 2016 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo/61/2015 zo dňa 26. 1. 2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu
musel najprv zaoberať rozsahom svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovho dovolania proti rozsudku
krajského súdu pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00,
I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným
procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa
všeobecného súdu (IV. ÚS 241/04).
Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu, proti ktorému
nie je prípustný opravný prostriedok. Z uvedeného vyplýva, že proti namietanému
rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom priznaný účinný
procesný prostriedok na ochranu svojich práv.
Ústavný súd konštatuje, že zrušením rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa
sťažovateľa a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie sa vec sťažovateľa vrátila
do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude o predmete konania opätovne
konať a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný
prostriedok. Okresný súd bude v ďalšom konaní prioritne viazaný právnym názorom
krajského súdu ako odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím
súdom.
Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.
II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o predloženej
sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený najvyšším súdom
v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovom
dovolaní záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri
prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli
odstrániteľné.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata argumentácie sťažovateľa v tejto časti sťažnosti spočíva v skutočnosti,
že je presvedčený, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým mu tento jeho
dovolanie zamietol, je odopretím „ochrany“, ktorá mu mala byť najvyšším súdom
poskytnutá.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa vyhodnotil ako neprípustné, pričom, ako vyplýva
z odôvodnenia napadnutého uznesenia, najvyšší súd sa nezaoberal rozsudkom krajského
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti
nenamietal porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd
konštatuje, že v petite sťažnosti je v podstate vymedzený rozsah ústavného prieskumu
dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom
verejnej moci.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zameral výlučne na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou
rozsudku krajského súdu z dôvodu neprípustnosti, nie je v ňom obsiahnutá ani žiadna
argumentácia týkajúca sa námietok sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa vymedzenia
toho, čím sa „názor okresného súdu líšil od názoru krajského súdu“, a teda námietka,
týkajúca sa posúdenia toho, čo možno subsumovať pod skutkové a čo pod právne závery
konajúcich súdov.
Z dovolania podaného sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento
prípustnosť svojho dovolania založil na § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal prípustnosť dovolania a uviedol,
že dovolanie nie je podľa § 239 OSP prípustné. Najvyšší súd preskúmal prípustnosť
dovolania aj z dôvodov podľa § 237 OSP s tým, že z obsahu podaného dovolania je zrejmé,
že sťažovateľ poukázal na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia,
že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Pokiaľ žalovaný 1/ v dovolaní namieta, že odvolací súd zo skutkových zistení vyvodil
nesprávny záver, že zmluvy o postúpení pohľadávok neboli neplatné z dôvodu ich
neurčitosti a bolo jasné, čo je ich predmetom, je potrebné uviesť, že táto jeho námietka sa
týka nie procesnej vady, ale správnosti právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým
dospel pri právnom posudzovaní veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...
... Pre prípad, že žalovaný 1/ namieta správnosť postupu súdov v procese zisťovania
skutkových podkladov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti
skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto
nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.); vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s. p.
neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).“
Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, ktorým
najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné, sú dostatočne odôvodnené,
nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a možno k nim dospieť aplikáciou
a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd nezistil
také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,
a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ bude mať v ďalšom priebehu konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 1/2012 k dispozícii účinné právne prostriedky
na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy z dôvodu, že krajský súd „nenariadil pojednávanie a nezopakoval
dokazovanie v potrebnom rozsahu“.
Podstata sťažovateľovej argumentácie v tejto časti sťažnosti spočíva v tom, že je toho
názoru, že „... pokiaľ sa odvolací súd necítil byť viazaný skutkovým stavom veci tak, ako ho
zistil súd prvého stupňa, nemal inú možnosť, ako postupom podľa § 213 ods. 3 až 7 OSP
vykonať dokazovanie, pričom však pre vykonávanie dokazovania nemožno v odvolacom
konaní aplikovať iné ustanovenia ako tie, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie dokazovania
v konaní pred súdom prvého stupňa...“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že z uznesenia najvyššieho súdu možno „implicitne
vyvodiť“, že ak krajský súd nevykonal dokazovanie, v skutočnosti nezasiahol do práva
sťažovateľa byť prítomný pri dokazovaní a môcť sa k nemu vyjadriť, keďže zjednodušene
povedané, nemal sa k čomu vyjadriť.
K uvedenému ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté ako procesne neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodoval
bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Vychádzal pritom z ustanovenia § 214 ods. 2
O. s. p. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania) majúc za to, že v tomto prípade nebola
splnená žiadna z podmienok § 214 ods. 1 O. s. p., za splnenia ktorých by bolo treba
odvolacie pojednávanie nariadiť.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, že dovolaním žalovaného 1/ je napadnutý zrušujúci výrok, ktorý
ale má povahu uznesenia a preto odvolací súd by postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ
by prejednal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v tejto časti i bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu by nemal za následok odňatie
možnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.“
V závere napadnutého uznesenia najvyšší súd uvádza: „Vzhľadom na to,
že prípustnosť dovolania žalovaného 1/ nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na právnu úpravu
dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd k uvedenému uvádza, že najvyšší súd napriek tomu, že dovolanie
v celosti odmietol ako procesne neprípustné, sťažovateľovi dal odpoveď na jeho dovolacie
námietky týkajúce sa nenariadenia pojednávania na krajskom súde a nevykonania
opätovného dokazovania, ktoré plne korešpondujú so sťažovateľovými námietkami
prezentovanými v sťažnosti. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie
primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie,
resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol.
Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím všeobecného súdu.
Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prejednávanú vec
do ústavnoprávnej roviny. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí sťažovateľovo
tvrdenie o porušení jeho ústavných práv ako zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ
ide o sťažovateľovo tvrdenie o tom, že v jeho prípade bolo potrebné podľa § 213 ods. 3
OSP zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to z dôvodu, že ako uvádza:
„... je nesporné, že v predmetnej veci ide o takýto prípad, keďže prvostupňový súd dospel
k záveru, že k zmluve zo dňa 1. 10. 1998 neboli pripojené žiadne listiny (prílohy), zatiaľ
čo odvolací súd dospel k záveru, že pri ďalšej zmluve (19. 10. 1998) odovzdal
, už v pozícii postupcu, navrhovateľovi – spoločnosti , všetky
listiny, ktoré súvisia s postúpenými pohľadávkami...“, toto tvrdenie sťažovateľa
sa nezakladá na skutočnostiach tvoriacich obsah rozsudku okresného súdu.
Z rozsudku okresného súdu na strane 16 jednoznačne vyplýva, že aj okresný súd
považoval za preukázané, že príloha k zmluve o postúpení pohľadávok bola s dokladmi
predkladanými žalobkyňou podaním z 11. apríla 2008 súdu predložená len k zmluve
o postúpení pohľadávok z 19. októbra 1998, preto skutočnosť tvrdená sťažovateľom o tom,
že odvolací súd dospel k inému skutkovému záveru, neobstojí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018