Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 444/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť

, podala 23. novembra 1995 Okresnému súdu Považská Bystrica proti

sťažovateľovi a jeho manželke návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 780 800 Sk

s príslušenstvom.

V dôsledku vylúčenia sudcov Okresného súdu Považská Bystrica bola vec prikázaná

na konanie Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a v súčasnosti je vedená

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“). Obchodná spoločnosť

, bola 4. septembra 2000 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu

Bratislava I.

Okresnému súdu bol 18. júla 2002 doručený návrh obchodnej spoločnosti

, ktorým uvedená obchodná spoločnosť oznámila súdu, že pohľadávka,

ktorú v konaní uplatňovala obchodná spoločnosť , bola touto

spoločnosťou zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 1998 postúpená postupníkovi

, ktorý ju zmluvou o postúpení pohľadávky z 19. októbra 1998

postúpil spoločnosti

V napadnutom konaní na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2004, ktorým bola pripustená zmena účastníka konania, už v súčasnosti

vystupuje ako žalobkyňa obchodná spoločnosť (ďalej len „žalobkyňa“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zamietol návrh žalobkyne proti sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade

a jeho manželke ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“).

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 21. mája 2014 rozsudok okresného súdu z 24. mája 2013 vo výroku, ktorým bola

zamietnutá žaloba proti žalovanej v 2. rade, potvrdil a vo výroku, ktorým bola zamietnutá

žaloba proti žalovanému v 1. rade – sťažovateľovi, zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného

súdu, podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „V dovolaní poukázal na to, že vada, ktorou

mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom spočívala v tom, že napriek tomu,

že odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie na základe toho, že z dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil iné skutkové závery ako súd prvého stupňa, k

takýmto skutkovým zisteniam dospel postupom, ktorým účastníkom konania – sťažovateľovi,

odňal možnosť konať pred súdom.

Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd inak ako súd

prvého stupňa bez toho, aby toto dokazovanie zopakoval, pričom pri takomto zopakovaní

dokazovania účastníci majú byť právo prítomní.“.

Sťažovateľ argumentuje skutočnosťou, že je nepodstatné, ako krajský súd svoju

„prieskumnú činnosť“ a závery, ktoré z nej vyvodil, označil, vzhľadom na skutočnosť,

že podľa názoru sťažovateľa pre posúdenie toho, či dôvodom na zrušenie rozsudku

krajského súdu boli odlišné právne alebo odlišné skutkové závery krajského súdu,

je podstatný skutočný obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, a nie to, ako svoje

úvahy a závery v ňom obsiahnuté krajský súd označí.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že krajský súd sa nestotožnil

s „právnym posúdením veci“ okresným súdom, to, v čom sa názor krajského súdu líši

od názoru okresného súdu, neboli rozdielne právne názory na to, čo je náležitosťou platného

právneho úkonu, ani to, akým spôsobom môže byť definovaná určitosť zmluvy o postúpení

pohľadávky, ale skutkové závery týchto súdov.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že «... zásada ústnosti a priamosti

vykonávania dokazovania je základným právom účastníka konania, vyplývajúcim mu

explicitne z .

Z uvedeného dôvodu je názor dovolacieho súdu, ktorý postup odvolacieho súdu

bagatelizoval a zredukoval na „inú vadu konania“ nezlučiteľný s označeným základným

právom.

V tejto súvislosti je osobitne potrebné zdôrazniť, že uvedené právo a jeho realizácia

nepodlieha obmedzeniu zakotvenému v a neobmedzuje teda sťažovateľa

pri jeho realizácii medzami zákonov (), ktoré by tento článok vykonávali.

Z uvedeného je teda zrejmý osobitný význam prikladaný ústavodarcom tomuto právu.

Jeho zmyslom je nepochybne dať účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k tomu,

čo z vykonaných dôkazov vyplýva, aké skutkové zistenia nimi považujú za preukázané.

Túto povinnosť si vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu – výsluchu ,

splnil prvostupňový súd, keď účastníkom konania umožnil uskutočnením tohto výsluchu

na pojednávaní dňa 24. 9. 2008, ale aj tým, že účastníci konania mali právo vyjadriť

sa k skutkovým okolnostiam z výpovede svedka vyplývajúcim.

V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že právo účastníkov konania byť

prítomní pri vykonávaní dokazovania a právo vyjadriť sa k nemu, je takou imanentnou

súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a na konanie zákonom ustanoveným

postupom pred súdom, že možnosť realizovať ho, ako súčasť konania pred súdom zákonom

predpísaným postupom, vyplýva priamo z konkrétnych ustanovení ..

... Je nesporné, že v predmetnej veci ide o takýto prípad, keďže prvostupňový súd

dospel k záveru, že k zmluve zo dňa 1. 10. 1998 neboli pripojené žiadne listiny (prílohy),

zatiaľ čo odvolací súd dospel k záveru, že pri ďalšej zmluve (19. 10. 1998) odovzdal

, už v pozícii postupcu, navrhovateľovi – spoločnosti

, všetky listiny, ktoré súvisia s postúpenými pohľadávkami....

... Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd necítil byť

viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, nemal inú možnosť,

ako postupom podľa až 7 vykonať dokazovanie, pričom však

pre vykonávanie dokazovania nemožno v odvolacom konaní aplikovať iné ustanovenia

ako tie, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa,

a to predovšetkým...».

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje aj tým, že „... z rozhodnutia dovolacieho súdu

možno implicitne vyvodiť, že ak odvolací súd nezopakoval dokazovanie, neodňal tým

účastníkom konania možnosť byť prítomným pri takomto dokazovaní a vyjadriť sa k nemu.

S takýmto záverom dovolacieho súdu nie je možné súhlasiť, keďže je krajne

arbitrárnym.

Umožňuje totiž záver, že ak odvolací súd nevykonal dokazovanie, v skutočnosti

nezasiahol do práva sťažovateľa byť prítomný pri dokazovaní a môcť sa k nemu vyjadriť,

keďže zjednodušene povedané, nemal sa k čomu vyjadriť.

Takýto záver, ktorý v sebe zakotvuje prezumpciu, že zopakovanie dokazovania

odvolacím súdom, z ktorého odvolací súd vyvodí iné skutkové zistenia, bez možnosti

účastníkov byť na ňom účastní a vyjadriť sa k nemu, je vadou odnímajúcou účastníkom

možnosť konať pred súdom, ale keď odvolací súd dokazovanie ani len nezopakuje, a bez

toho si osvojí skutkové závery rozdielne od prvostupňového súdu, v skutočnosti do práv

účastníkov konania nezasiahol.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva na súde podľa

Slovenskej republiky,

- na prerokovania veci v jeho prítomnosti a práva na to, aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

- na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 26. 1. 2016 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26. 1. 2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu

musel najprv zaoberať rozsahom svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovho dovolania proti rozsudku

krajského súdu pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov

(m. m. ). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. ,

, ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa

všeobecného súdu ().

Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu, proti ktorému

nie je prípustný opravný prostriedok. Z uvedeného vyplýva, že proti namietanému

rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom priznaný účinný

procesný prostriedok na ochranu svojich práv.

Ústavný súd konštatuje, že zrušením rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa

sťažovateľa a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie sa vec sťažovateľa vrátila

do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude o predmete konania opätovne

konať a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný

prostriedok. Okresný súd bude v ďalšom konaní prioritne viazaný právnym názorom

krajského súdu ako odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím

súdom.

Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , ) si pri rozhodovaní o predloženej

sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený najvyšším súdom

v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovom

dovolaní záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri

prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli

odstrániteľné.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata argumentácie sťažovateľa v tejto časti sťažnosti spočíva v skutočnosti,

že je presvedčený, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým mu tento jeho

dovolanie zamietol, je odopretím „ochrany“, ktorá mu mala byť najvyšším súdom

poskytnutá.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa vyhodnotil ako neprípustné, pričom, ako vyplýva

z odôvodnenia napadnutého uznesenia, najvyšší súd sa nezaoberal rozsudkom krajského

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti

nenamietal porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd

konštatuje, že v petite sťažnosti je v podstate vymedzený rozsah ústavného prieskumu

dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom

verejnej moci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zameral výlučne na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou

rozsudku krajského súdu z dôvodu neprípustnosti, nie je v ňom obsiahnutá ani žiadna

argumentácia týkajúca sa námietok sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa vymedzenia

toho, čím sa „názor okresného súdu líšil od názoru krajského súdu“, a teda námietka,

týkajúca sa posúdenia toho, čo možno subsumovať pod skutkové a čo pod právne závery

konajúcich súdov.

Z dovolania podaného sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento

prípustnosť svojho dovolania založil na Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal prípustnosť dovolania a uviedol,

že dovolanie nie je podľa prípustné. Najvyšší súd preskúmal prípustnosť

dovolania aj z dôvodov podľa s tým, že z obsahu podaného dovolania je zrejmé,

že sťažovateľ poukázal na dovolací dôvod podľa . V tejto súvislosti

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia,

že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

Pokiaľ žalovaný 1/ v dovolaní namieta, že odvolací súd zo skutkových zistení vyvodil

nesprávny záver, že zmluvy o postúpení pohľadávok neboli neplatné z dôvodu ich

neurčitosti a bolo jasné, čo je ich predmetom, je potrebné uviesť, že táto jeho námietka sa

týka nie procesnej vady, ale správnosti právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým

dospel pri právnom posudzovaní veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...

... Pre prípad, že žalovaný 1/ namieta správnosť postupu súdov v procese zisťovania

skutkových podkladov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti

skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle

ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,

R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ). Ak k tejto

nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú

v

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ); vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v

neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).“

Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, ktorým

najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné, sú dostatočne odôvodnené,

nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a možno k nim dospieť aplikáciou

a výkladom príslušných ustanovení . Ústavný súd nezistil

také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

podľa alebo práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa ani

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,

a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ bude mať v ďalšom priebehu konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. k dispozícii účinné právne prostriedky

na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

podľa

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 z dôvodu, že krajský súd „nenariadil pojednávanie a nezopakoval

dokazovanie v potrebnom rozsahu“.

Podstata sťažovateľovej argumentácie v tejto časti sťažnosti spočíva v tom, že je toho

názoru, že „... pokiaľ sa odvolací súd necítil byť viazaný skutkovým stavom veci tak, ako ho

zistil súd prvého stupňa, nemal inú možnosť, ako postupom podľa až 7

vykonať dokazovanie, pričom však pre vykonávanie dokazovania nemožno v odvolacom

konaní aplikovať iné ustanovenia ako tie, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie dokazovania

v konaní pred súdom prvého stupňa...“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že z uznesenia najvyššieho súdu možno „implicitne

vyvodiť“, že ak krajský súd nevykonal dokazovanie, v skutočnosti nezasiahol do práva

sťažovateľa byť prítomný pri dokazovaní a môcť sa k nemu vyjadriť, keďže zjednodušene

povedané, nemal sa k čomu vyjadriť.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté ako procesne neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodoval

bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Vychádzal pritom z ustanovenia § 214 ods. 2

(v znení účinnom v čase jeho rozhodovania) majúc za to, že v tomto prípade nebola

splnená žiadna z podmienok , za splnenia ktorých by bolo treba

odvolacie pojednávanie nariadiť.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky

dospel k záveru, že dovolaním žalovaného 1/ je napadnutý zrušujúci výrok, ktorý

ale má povahu uznesenia a preto odvolací súd by postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ

by prejednal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v tejto časti i bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu by nemal za následok odňatie

možnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia “

V závere napadnutého uznesenia najvyšší súd uvádza: „Vzhľadom na to,

že prípustnosť dovolania žalovaného 1/ nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/

odmietol podľa O. s. p v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na právnu úpravu

dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd k uvedenému uvádza, že najvyšší súd napriek tomu, že dovolanie

v celosti odmietol ako procesne neprípustné, sťažovateľovi dal odpoveď na jeho dovolacie

námietky týkajúce sa nenariadenia pojednávania na krajskom súde a nevykonania

opätovného dokazovania, ktoré plne korešpondujú so sťažovateľovými námietkami

prezentovanými v sťažnosti. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie

garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie

primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie,

resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol.

Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím všeobecného súdu.

Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prejednávanú vec

do ústavnoprávnej roviny. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí sťažovateľovo

tvrdenie o porušení jeho ústavných práv ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ

ide o sťažovateľovo tvrdenie o tom, že v jeho prípade bolo potrebné podľa § 213 ods. 3

zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to z dôvodu, že ako uvádza:

„... je nesporné, že v predmetnej veci ide o takýto prípad, keďže prvostupňový súd dospel

k záveru, že k zmluve zo dňa 1. 10. 1998 neboli pripojené žiadne listiny (prílohy), zatiaľ

čo odvolací súd dospel k záveru, že pri ďalšej zmluve (19. 10. 1998) odovzdal

, už v pozícii postupcu, navrhovateľovi – spoločnosti , všetky

listiny, ktoré súvisia s postúpenými pohľadávkami...“, toto tvrdenie sťažovateľa

sa nezakladá na skutočnostiach tvoriacich obsah rozsudku okresného súdu.

Z rozsudku okresného súdu na strane 16 jednoznačne vyplýva, že aj okresný súd

považoval za preukázané, že príloha k zmluve o postúpení pohľadávok bola s dokladmi

predkladanými žalobkyňou podaním z 11. apríla 2008 súdu predložená len k zmluve

o postúpení pohľadávok z 19. októbra 1998, preto skutočnosť tvrdená sťažovateľom o tom,

že odvolací súd dospel k inému skutkovému záveru, neobstojí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018