Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 294/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou EwerLegal s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., pre namietané porušenie

základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, a a 6 , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. februára 2015 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. júna 2018 sa

, (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. februára 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2018 a ktorým by napadnuté rozsudky

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou krajskému súdu 5. júna 2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj „žalovaná“) č. zo 7. marca 2013

o nezapísaní sťažovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného žalovanou

z dôvodu, že podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) nespĺňal obligatórnu podmienku

spoľahlivosti, pretože v minulosti spáchal úmyselný „trestný čin ublíženia na zdraví podľa

, za čo bol odsúdený podľa

s použitím , k peňažnému trestu vo výške 5 000 Sk“,

a „trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5

ako účastníci formou pomoci podľa Trestného

zákona, za čo bol... odsúdený podľa § 247 ods. 5 na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov

so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny“, ktoré s prihliadnutím na okolnosti,

za akých boli spáchané, spochybňujú, že v budúcnosti bude čestne a svedomito plniť

povinnosti advokáta. Sťažovateľ v žalobe namietal nepreskúmateľnosť uvedeného záveru

tvrdiac, že žalovaná sa len všeobecne odvoláva na okolnosti spáchania trestného činu

a charakter trestnej činnosti bez toho, aby riadne a náležite zdôvodnila, v ktorých

okolnostiach vidí dôkaz o tom, že nebude spôsobilý vykonávať advokátske povolanie.

3.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol, pričom v jeho

odôvodnení skonštatoval, že „žalovaný v rozhodnutí nespochybnil skutočnosť, že na žalobcu

sa podľa právneho poriadku hľadí, akoby nebol odsúdený“. Vychádzajúc z konštantnej

judikatúry najvyššieho súdu (sp. zn. , , ,

), krajský súd uviedol, že „za dôvod nespoľahlivosti uchádzača o zápis do

zoznamu advokátskych koncipientov možno považovať aj zahladené odsúdenie za

v minulosti spáchané trestné činy, ak individuálne okolnosti prípadu odôvodňujú

preukázateľné pochybnosti o tom, že si uchádzač bude plniť povinnosti advokáta čestne

a svedomito. Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí

prekročil rozsah možného skúmania bezúhonnosti tým, že tento aspekt nedôvodne

subsumoval pod pojem spoľahlivosti, resp. že by použil neprípustný extenzívny výklad

obmedzení brániacich prístupu k advokátskemu povolaniu a zasiahol tak do žalobcových

základných práv. Oprávnenie vyhodnotiť podmienku spoľahlivosti v súvislosti s rozhodovaní

o zápise uchádzača do zoznamu advokátskych koncipientov patrí žalovanému, pričom

negatívnym vyhodnotením splnenia tejto podmienky žalovaný neukladá uchádzačovi trest

zákazu činnosti, ale v etickej rovine vyvodzuje voči uchádzačovi s kriminálnou minulosťou

dôsledku vo forme diskvalifikácie z výkonu advokátskeho povolania... Pokiaľ žalovaný

v napadnutom rozhodnutí vychádzal pri výklade pojmu spoľahlivosť z doterajšej vlastnej

rozhodovacej praxe a tiež jednotnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, postupoval

v medziach zákona a vec po právnej stránke posúdil správne, pričom z tohto pohľadu svoje

závery aj dostatočne odôvodnil.“.

3.2 Napriek záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovanej krajský súd považoval

za potrebné vyjadriť obavu z prílišného zjednodušovania skutočnosti pri rozhodovaní

o splnení skúmaných podmienok zápisu, preto v odôvodnení rozsudku vyslovil názor, že

„spoľahlivosť ako právne neurčitý pojem by sa mal naplniť takou aplikačnou praxou,

z ktorej by bolo možné vyvodiť predvídateľné pravidlá, napr. či rozhodujúcou okolnosťou

spochybňujúcou spoľahlivosť uchádzača je povedzme opakované páchanie trestnej činnosti,

násilná, majetková alebo iná trestná činnosť, alebo dokonca akýkoľvek v minulosti

spáchaný trestný čin. Súd je tiež toho názoru, že pri hodnotení spoľahlivosti uchádzača je

treba zodpovedať otázku, či pochybnosti o riadnom a svedomitom plnení povinností

advokáta u uchádzača so zahladeným odsúdením pretrvávajú navždy, alebo či v tejto

súvislosti je možné vziať do úvahy jeho neskoršie správanie a spôsob života. Takéto

pravidlá z doterajšej rozhodovacej praxe žalovaného ani Najvyššieho súdu zatiaľ vyvodiť

žiaľ nemožno.“.

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom namietal,

že prihliadaním žalovanej na zahladené odsúdenia sťažovateľa bolo porušené jeho základné

právo podľa ; že krajský súd vyslovením obavy v odôvodnení rozsudku

spochybnil závery, ktoré sám s odkazom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu potvrdil;

že krajský súd sa nezaoberal námietkou, že postup žalovanej porušuje zásadu nulla poena

sine lege, zásadu ne bis in idem, zákaz retroaktivity a ukladania trestu iným orgánom

ako súdom; že krajský súd vo veci vyvodil nesprávne skutkové závery a vec nesprávne

právne posúdil, keď ponechal nezodpovedanú námietku sťažovateľa, že žalovaná

pri svojom rozhodovaní nevzala do úvahy, resp. nepreskúmala sociálne a rodinné pomery

sťažovateľa v čase spáchania trestných činov, v čase podania žiadosti o zápis do zoznamu

advokátskych koncipientov ani neskoršie správanie a spôsob života sťažovateľa, v dôsledku

čoho nie je ním vydaný rozsudok dostatočne odôvodnený.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného poukázal na to, že „povinnosti

advokáta vyplývajúce z výkonu povolania sa neobmedzujú len na povinnosti upravené

zákonom... Požiadavka spoľahlivosti... ide nad rozsah posudzovania bezúhonnosti...

a zahŕňa v sebe aj právo a povinnosť Slovenskej advokátskej komory brať do úvahy aj iné

skutočnosti, napríklad nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty

správania sa osoby, ktorá má byť zapísaná do Zoznamu advokátskych koncipientov...

V rámci tejto činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy,

avšak, samozrejme, nie je oprávnená si sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin

alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako

disciplinárne previnenie.“. Odvolacie námietky sťažovateľa najvyšší súd odkazom na svoju

judikatúru (, , ) nepovažoval za dôvodné, pričom

konštatoval, že „žalovaný postupoval správne, keď v rámci zisťovania naplnenia

požiadavky spoľahlivosti skúmal aj okolnosti trestného činu, odsúdenie, ktoré bolo

žalobcovi vykonaním trestu zahladené. Tento postup žalovaného nemožno hodnotiť ako

zásah do právomoci orgánov činných v trestnom konaní, nejde o opätovné skúmanie skutku

za účelom uloženia trestnoprávnej sankcie, ale o skúmanie osobných predpokladov

pre výkon povolania advokáta. Nejde ani o opätovné hodnotenie skutku v rozpore

s požiadavkou viazanosti výrokom rozhodnutia súdu v trestnej veci... Z trestného hľadiska

môže dôjsť len k zahladeniu odsúdenia a tento termín si nemožno zamieňať s anulovaním

celého trestného rozhodnutia, anulovaním výroku o vine... Práve vyhodnotenie konkrétnej

trestnej činnosti žalovaným malo najpodstatnejší vplyv... pre posúdenie spoľahlivosti

žalobcu podľa .. Správanie žalobcu, ktoré bolo príčinou

negatívneho rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory o jeho žiadosti o zápis do zoznamu

koncipientov, vykazuje taký stupeň závažnosti, že ho nemožno považovať za nerozvážnosť

v mladosti, či ho ospravedlňovať inými okolnosťami. Trestný čin ublíženia na zdraví...

a trestný čin krádeže spolupáchateľstvom... súd v oboch prípadoch úmyselnými trestnými

činmi vykazujúcimi vysokú spoločenskú nebezpečnosť. Pokiaľ žalovaný toto konanie

hodnotil ako nezlučiteľné s výkonom advokácie aj len v pozícii advokátskeho koncipienta,

nie je namieste námietka prekročenia zákonom zverenej právomoci, ani námietka

extenzívneho výkladu zákonného ustanovenia zakladajúceho obmedzenie výkonu práva

na podnikanie garantovaného ... Výkon advokátskeho povolania nie je právne

nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto povolaniu určil štát

vo forme zákona ().“. Najvyšší súd zhrnul, že „pre nesplnenie

podmienky spoľahlivosti postačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého

plnenia povinností advokáta ( ). Už samotné spáchanie

dvoch úmyselných trestných činov, ich povahy, uložených trestov, okolností za ktorých boli

trestné činy spáchané, ako aj ich následkov, zakladá dostatočne preukázateľné

spochybnenie spoľahlivosti žalobcu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že od posledného

spáchaného trestného činu uplynulo 14 rokov, žalobca vyštudoval právo, absolvoval

rigorózne konanie, získal oprávnenie na činnosť mediátora, oženil sa a založil si rodinu, bol

riadne zamestnaný, podnikal a viedol slušný život.“. Na základe uvedeného najvyšší súd

nepovažoval ani námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského

súdu za dôvodnú, „nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, v odôvodnení rozhodnutia

je potrebné objasniť len skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam“.

6.1 Sťažovateľ v sťažnosti „nenamieta, že by zákon nemohol upraviť podmienky

výkonu advokácie či zamestnania advokátskeho koncipienta, môže sa tak stať len za základe

zákona, ktorého znenie musí byť dostatočne jasné a predvídateľné, presne vymedzené,

nesmie byť retroaktívne a nesmie porušovať ďalšie ústavné princípy a práva“. Je však

presvedčený, že uznesením žalobkyne, ktoré bolo preskúmavané krajským súdom

a najvyšším súdom, došlo k obmedzeniu jeho základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1

. V tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýka, že pri svojom rozhodovaní vychádzal

z nesprávneho predpokladu, keď uviedol, že výkon advokátskeho povolania nie je právne

nárokovateľný, z čoho odvodil, že je legitímne, aby štát určil podmienky vo forme zákona,

a súčasne, že z toho dôvodu nemalo byť obmedzené právo na slobodný výkon povolania.

Sťažovateľ poukazuje na to, zákonodarca v § 3 ods. 3 a 4 zákona o advokácii «jednoznačne

vymedzil rozsah trestných činov, v prípade ktorých je daná prekážka výkonu advokácie.

Výslovne dokonca výslovne a taxatívne upravil, v prípade ktorých trestných činov – obzvlášť

závažné zločiny, zneužitie právomoci verejného činiteľa a korupčné trestné činy – je

s ohľadom na ich závažnosť a potenciálny vzťah k výkonu advokácie potrebne a možné

prihliadať aj k zahladeným odsúdeniam. Len takto vymedzený rozsah zodpovedá rozsahu

zákonného obmedzenia práva výkonu povolania v zmysle článku 35 ods. 2 .

Akékoľvek rozširovanie tohto zoznamu je nad rámec článku 35 ods. 2 , článku 2

ods. 2 , ale aj článku 1 . Takéto rozširovanie prekračuje rámec legality, rámec

požiadavky na predvídateľnosť práva a kvality právnej normy v zmysle požiadaviek aj ESĽP

a predstavuje zásah do práva podľa článku 35 ods. 1 . Súčasne ide nad rámec

nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa, keďže tento rámec bol

vymedzený zákonom... Pokiaľ ide o obmedzenie spoľahlivosti, je v prvom rade otázne,

či toto kritérium predstavuje dostatočne určitý pojem na obmedzenie základných práv tak

ako pre to určený rámec vymedzil ESĽP. Krajský súd vo svojom rozsudku výslovne potvrdil,

že ide o „právne neurčitý pojem“, ktorý nie je dostatočne vymedzený nielen zákonom

(porovnaj ) ale dokonca ani aplikačnou praxou, a tak podľa názoru

Sťažovateľa nemôže byt' základom pre takéto obmedzenie práva Sťažovateľa na slobodnú

voľbu povolania... Takáto aplikácia obmedzení základných práv je v rozpore s konceptom

materiálneho právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 .». Napriek tomu, že krajský súd

priamo vytvoril najvyššiemu súdu priestor zaoberať sa aj ďalšími otázkami, najvyšší súd

tento priestor nevyužil, otázky načrtnuté krajským súdom nezodpovedal a nevysporiadal sa

ani s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní.

6.2 Sťažovateľ tvrdí, že «bol na svojich právach faktickým uložením trestu

doživotného zákazu zamestnania ako advokátskeho koncipienta a výkonu advokátskeho

povolania zásadne dotknutý a ukrátený, a to rozhodnutím – Uznesením vydaným Slovenskou

advokátskou komorou. Nakoľko podľa článku 49 „len zákon ustanoví, ktoré konanie

je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť

za jeho spáchanie“, je nepripustenie k výkonu povolania advokátskeho koncipienta

a nepriamo aj advokáta neprijateľným trestom, resp. prinajmenšom inou ujmou na právach

(konkrétne na práve na slobodnú voľbu povolania), o ktorej nerozhodol ani súd, a ani zákon

neustanovil, že takáto ujma na právach mu vôbec môže byť spôsobená... Pokiaľ konajúce

súdy tieto skutočnosti posúdili inak, dopustil sa prehĺbenia zásahu do základných práv

Sťažovateľa, pričom tento namieta najmä, že mu (i) bol uložený trest, resp. prinajmenšom

iná ujma na právach, bez riadneho zákonného základu, že (ii) ide o trest retroaktívny, (iii)

trest porušujúci ústavnú zásadu zákazu opakovaného ukladania trestov za ten istý skutok,

ako aj (iv) trest, ktorý mu bol za už potrestaný (a zahladený) čin uložený iným subjektom

než súdom.».

6.3 Sťažovateľ napokon namieta, že jeho argumentáciu krajský súd a najvyšší súd

„vo väčšine bodov neadresovali vecnou argumentáciou a neuviedli dostatok dôvodov, ktoré

by boli potenciálne spôsobilé presvedčiť o správnosti záverov súdu. Je síce pravdou, že súd

nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo námietku účastníka, avšak je povinný sa

vysporiadať s podstatnými a pre vec zásadnými námietkami... Vnútorne rozporné

odôvodnenia rozsudkov tak, ako sú formulované, nemôžu legitimizovať rozhodnutie

samotné... Nedostatky odôvodnení, vysporiadania sa s ústavno-právnymi námietkami

Sťažovateľa, ako aj vlastnými vnútornými výhradami jedného z dvoch konajúcich súdov,

tak zakladá porušenie aj práva Sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia“

obsiahnutého v a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Predmetom sťažnosti je námietka základného práva na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , a a 6 , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 7 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 4. februára 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára

2018 rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. februára 2015 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018 spočívajúca v tvrdenom

ústavne nekonformnom (rozširujúcom) výklade ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii

majúcom za následok nezapísanie sťažovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov

vedeného Slovenskou advokátskou komorou.

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

11. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ).

12. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti

zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci

(m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

13. Podľa Komentára k (Čič, M. a kolektív. Komentár

k . Martin : Matica Slovenská, 1997. s. 181 – 182) „Ústavné

právo na slobodnú voľbu povolania sa ťažiskovo realizuje v rámci administratívnoprávnych

vzťahov pri výchove a príprave na povolanie, či už v priebehu školského vzdelávania, alebo

v priebehu zamestnania, alebo samostatného podnikania, prípadne rekvalifikovaním sa

na výkon iného povolania či zamestnania. Ústavné právo na slobodnú voľbu povolania

zahŕňa nielen slobodný výber, ale aj slobodný výkon povolania. Na rozdiel od slobodnej

voľby povolania sa právo na slobodný výkon povolania ťažiskovo realizuje v zamestnávaní

občanov. Občan má právo slobodne sa rozhodnúť, či bude vykonávať zvolené povolanie,

ktorému sa štúdiom vyučil, resp. či bude vôbec vykonávať nejaké povolanie... Zákonné

podmienky a obmedzenia sa dotýkajú napr. predpísanej odbornej kvalifikácie, môžu sa

dotýkaj i veku, pohlavia, štátneho občianstva a pod. Podmienky a obmedzenia musia byť

ustanovené v jednotlivých zákonoch upravujúcich výkon rôznych povolaní a činností,

pričom však vždy musí byť dodržaný zákaz diskriminácie zakotvený v

SR a v medzinárodných zmluvách. Môže ísť o podmienky a obmedzenia dotýkajúce sa

výkonu nesamostatných činností, ale aj podnikateľských či iných samostatných

hospodárskych činností. Zákon môže podmienky aj obmedzenia ustanoviť pozitívne –

dovolením určitej činnosti pri ich splnení, ale aj negatívne – zákazom prác za určitých

podmienok (napr. práce zakázané ženám, mladistvým a pod.).“.

14. Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť sa priznáva každej osobe. Uvedené práva patriace

do kategórie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sú zahrnuté medzi základné

práva a slobody, pričom sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného

práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného

práva alebo slobody (, ). Každý konflikt vo vnútri systému

základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť

prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (, ,

m. m. , ).

15. Podľa domáhať sa práv uvedených v a sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda len v rozsahu

vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej poskytuje

zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv

a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých

podmienok ich bude garantovať.

16. Právo Európskej únie neupravuje podmienky vykonávania právnického

povolania. Činnosť advokátov upravujú profesijné organizácie alebo orgány ich členského

štátu – advokátske komory a právnické združenia, ktoré sú zodpovedné za stanovenie

pravidiel profesionálneho správania a dodržiavanie disciplíny zo strany advokátov. Úlohou

advokáta, ktorého si vyberie fyzická osoba, spoločnosť alebo štát, je byť dôveryhodným

poradcom a zástupcom klienta, odborníkom, ktorého rešpektujú tretie strany,

a nenahraditeľným účastníkom pri riadnom výkone spravodlivosti. Advokát stelesňujúci

všetky tieto prvky, ktorý čestne slúži záujmom svojho klienta a chráni jeho práva, plní aj

funkcie advokáta v spoločnosti, a to najmä predchádzať a brániť konfliktom, zabezpečiť,

aby sa konflikty riešili v súlade s uznávanými zásadami občianskeho, verejného alebo

trestného práva a s náležitým zohľadnením práv a záujmov, podporovať rozvíjanie práva

a obhajovať slobodu, spravodlivosť a právny štát.

17. V spoločnosti, kde úcta k demokracii a právu je jedným z najdôležitejších

ústavných princípov, má advokát nezastupiteľné postavenie, pretože existencia slobodného

a nezávislého advokátskeho povolania je základným prostriedkom ochrany ľudských práv

a slobôd proti moci štátu. Advokát musí slúžiť veci spravodlivosti a tým, ktorí ho poverili

obhajobou alebo zastupovaním. Povinnosti advokáta vyplývajúce z výkonu povolania sa

neobmedzujú len na povinnosti upravené zákonom. S výkonom povolania advokáta sa

nerozlučne spája škála etických povinností voči klientom a voči súdom a orgánom,

pred ktorými advokát presadzuje záujmy svojho klienta, alebo pred ktorými koná v jeho

mene (preambula Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory).

18. Vzhľadom na postavenie a rolu advokáta v právnom systéme Slovenskej

republiky, t. j. ako profesie, ktorej úlohou je pomáhať uplatňovať ústavné právo fyzických

osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb

v súlade s , ústavnými zákonmi, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi (§ 1 ods. 1 zákona o advokácii), sa kladú prísne požiadavky nielen na odbornosť

žiadateľa o zápis do zoznamu advokátov, ale vyžadujú sa od neho aj určité osobnostné

a morálne vlastnosti.

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc

predchádzala právomoci ústavného súdu, preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a ,

a a 6 , práva podľa dohovoru a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bod 5)

ústavný súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa

nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by

poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere,

že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav,

ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti

dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

21. Na tomto mieste ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na názor vyslovený

v odbornej literatúre (Drgonec, J. . Teória a prax. Bratislava :

C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133), podľa ktorého „Základom výkladu práva v právnom štáte

je zdravý rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad

. Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované

výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore

so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce

k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu... V právnej vede neexistuje všeobecne

prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu

právnej normy a jej účelu. ... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací

výklad má spoločný menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou

výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte

je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno

jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom

právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy

odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“.

22. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu (, )

zdôrazňuje, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (,

, , , , ). Ústavný súd

taktiež už viackrát akcentoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno

pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako

jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti

individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním

jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého

nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy

by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému

vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov

je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je

doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí

od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných

dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného

výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4

). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu

(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia

so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,

možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)

výkladom (m. m. ).

23.1 Podľa čl. 3 ods. 1 písm. f) zákona o advokácii komora zapíše do zoznamu

advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto je

bezúhonný a spoľahlivý.

23.2 Podľa čl. 3 ods. 3 zákona o advokácii za bezúhonného sa na účely tohto zákona

nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť

závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania

úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo

odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký

trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

23.3 Podľa čl. 3 ods. 4 zákona o advokácii spoľahlivým na účely tohto zákona nie je

ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti

advokáta.

23.4 Podľa § 29a ods. 1 zákona o advokácii advokát je pri výkone povolania aj mimo

neho povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta.

24. Čestnosť a svedomitosť v žiadnom prípade nemožno považovať iba za akési

abstraktné vlastnosti fyzickej osoby. Za čestného možno považovať takého človeka, ktorý

má vysoké morálne hodnoty, je poctivo zmýšľajúci a konajúci [statočný, poctivý, počestný,

charakterný (Slovník súčasného slovenského jazyka, VEDA vydavateľstvo Slovenskej

akadémie vied, Bratislava 2006, s. 497)], pričom svedomitým je človek, ktorý má zmysel

pre povinnosť, zodpovednosť [je zodpovedný, poriadny, starostlivý, statočný, poctivý

(Synonymický slovník slovenčiny, VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied,

Bratislava 2004, s. 705)].

25. Vo vzťahu k nastolenej problematike ústavný súd už v uznesení

sp. zn. z 24. februára 2015 judikoval (57/2015), že „Účelom zákonných

podmienok na zápis do zoznamu advokátov (advokátskych koncipientov) je okrem iného

ochrana riadneho fungovania justičného systému štátu stanovením obmedzení pre vstup

do tohto systému v postavení advokáta (advokátskeho koncipienta) osobám, u ktorých je

v dôsledku ich skoršieho správania spochybnené, že budú povolanie advokáta

(advokátskeho koncipienta) vykonávať v súlade s princípmi fungovania justičného systému

demokratického štátu. Zákonodarca definoval na tento účel stanovené obmedzenia jednak

vylúčením z tohto systému osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené za trestné činy v rozsahu

ustanovenom v § 3 ods. 3 zákona o advokácii a jednak ďalším prísnejším spôsobom

vo vzťahu k osobám, u ktorých nie je prekážkou samotný odsudzujúci rozsudok, ale je

vo vzťahu k nim preukázateľne spochybnené, že budú čestne a svedomito plniť povinnosti

advokáta, a to v dôsledku akejkoľvek ich činnosti a správania sa v minulosti (§ 3 ods. 4

zákona o advokácii). Zatiaľ čo teda v prípade nesplnenia kritéria bezúhonnosti podľa § 3

ods. 3 zákona o advokácii je rozhodujúca existencia právoplatného odsudzujúceho

rozsudku, pričom v niektorých prípadoch sa výslovne prihliada aj na zahladené odsúdenia,

v prípadoch podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je rozhodujúce faktické správanie

žiadateľa o zápis do zoznamu. Ani systematickým výkladom týchto ustanovení nemožno

pritom dospieť k záveru, podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti podľa čl. 3 ods. 4

zákona o advokácii by nebolo nemožné vziať do úvahy niektoré konkrétne správanie

samotnej osoby, napríklad to, ktoré bolo predmetom trestného konania, hoci odsúdenie zaň

bolo zahladené. Takýto výklad by bol v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy.“.

26. Ústavný súd poznamenáva, že , ktorým sa mení a dopĺňa

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v § 3 ods. 4 sa slovo

„Bezúhonný“ nahradil slovom „Spoľahlivým“, k čomu dôvodová správa uviedla: «Úprava

súvisí so zjednotením právnych úprav obsahujúcich definíciu pojmu bezúhonnosti

a spoľahlivosti. V súčasnosti niekoľko desiatok zákonov používa pojmy „bezúhonnosť“

a „spoľahlivosť“ v rôznych významoch a často sa obsahovo prekrývajú. Bezúhonnosť je

ako taká v právnom poriadku vnímaná štandardne ako doterajšia beztrestnosť v prípade

zákonom ustanoveného okruhu alebo skupiny trestných činov. Tomuto vymedzeniu

bezúhonnosti v súčasnosti nezodpovedá dikcia § 3 ods. 4 zákona o advokácii. Na základe

uvedeného sa preto navrhuje, aby došlo k zosúladeniu obsahového vymedzenia

bezúhonnosti v zákone o advokácii tak, aby zodpovedal zaužívaným štandardom.

Z hľadiska pojmového je v prípade § 3 ods. 4 namieste používať pojem „spoľahlivosť“;

k tomu pozri napr. o strelných zbraniach a strelive

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o štátnej

službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, a pod. Pojem „spoľahlivosť“ je v právnom poriadku používaný bežne

a používa sa buď vo všeobecnom význame ako jedna z podmienok pre vznik určitého

oprávnenia, povolenia, či licencie ustanovená spoľahlivosť osoby alebo je zúžený

na konkrétnu oblasť výkonu verejnej správy, kedy právny poriadok používa pojmový aparát

ako „bezpečnostná spoľahlivosť“, „daňová spoľahlivosť“ a pod. Dôležitým momentom

právnej úpravy je skutočnosť, že nezapísanie osoby do zoznamu advokátov je vždy

preskúmateľné súdom.»

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa podľa a , a

a 6 , práva podľa dohovoru a dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

29. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku krajského

súdu, v ktorom vyjadril obavu z prílišného zjednodušovania skutočnosti pri rozhodovaní

o splnení skúmaných podmienok zápisu (bod 3.2), predstavuje takú časť rozhodnutia, ktorá

nie je autoritatívna a najvyšší súd k ničomu nezaväzuje. Správny súd je viazaný rozsahom

a dôvodmi žaloby, resp. rozsahom opravného prostriedku. Ak by došlo k zrušeniu

napadnutého rozsudku krajského súdu a k vráteniu mu veci na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, bol by právnym názorom najvyššieho súdu viazaný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018