Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 294/2018
PDF · 560.45 KB
No categories available
III. ÚS 294/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou EwerLegal s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., pre namietané porušenie
základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 153/13 zo 4. februára 2015 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 160/2015 z 28. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. júna 2018 sa
, (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 153/13
zo 4. februára 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 160/2015 z 28. februára 2018 a ktorým by napadnuté rozsudky
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou krajskému súdu 5. júna 2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj „žalovaná“) č. 53/3/2013 zo 7. marca 2013
o nezapísaní sťažovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného žalovanou
z dôvodu, že podľa § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) nespĺňal obligatórnu podmienku
spoľahlivosti, pretože v minulosti spáchal úmyselný „trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 221 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona
s použitím § 53 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona k peňažnému trestu vo výške 5 000 Sk“,
a „trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5
Trestného zákona ako účastníci formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona, za čo bol... odsúdený podľa § 247 ods. 5 na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov
so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny“, ktoré s prihliadnutím na okolnosti,
za akých boli spáchané, spochybňujú, že v budúcnosti bude čestne a svedomito plniť
povinnosti advokáta. Sťažovateľ v žalobe namietal nepreskúmateľnosť uvedeného záveru
tvrdiac, že žalovaná sa len všeobecne odvoláva na okolnosti spáchania trestného činu
a charakter trestnej činnosti bez toho, aby riadne a náležite zdôvodnila, v ktorých
okolnostiach vidí dôkaz o tom, že nebude spôsobilý vykonávať advokátske povolanie.
3.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol, pričom v jeho
odôvodnení skonštatoval, že „žalovaný v rozhodnutí nespochybnil skutočnosť, že na žalobcu
sa podľa právneho poriadku hľadí, akoby nebol odsúdený“. Vychádzajúc z konštantnej
judikatúry najvyššieho súdu (sp. zn. 5 Sžo 29/2012, 5 Sžo 39/2013, 6 Sžo 40/2013,
2 Sžo 1/2014), krajský súd uviedol, že „za dôvod nespoľahlivosti uchádzača o zápis do
zoznamu advokátskych koncipientov možno považovať aj zahladené odsúdenie za
v minulosti spáchané trestné činy, ak individuálne okolnosti prípadu odôvodňujú
preukázateľné pochybnosti o tom, že si uchádzač bude plniť povinnosti advokáta čestne
a svedomito. Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí
prekročil rozsah možného skúmania bezúhonnosti tým, že tento aspekt nedôvodne
subsumoval pod pojem spoľahlivosti, resp. že by použil neprípustný extenzívny výklad
obmedzení brániacich prístupu k advokátskemu povolaniu a zasiahol tak do žalobcových
základných práv. Oprávnenie vyhodnotiť podmienku spoľahlivosti v súvislosti s rozhodovaní
o zápise uchádzača do zoznamu advokátskych koncipientov patrí žalovanému, pričom
negatívnym vyhodnotením splnenia tejto podmienky žalovaný neukladá uchádzačovi trest
zákazu činnosti, ale v etickej rovine vyvodzuje voči uchádzačovi s kriminálnou minulosťou
dôsledku vo forme diskvalifikácie z výkonu advokátskeho povolania... Pokiaľ žalovaný
v napadnutom rozhodnutí vychádzal pri výklade pojmu spoľahlivosť z doterajšej vlastnej
rozhodovacej praxe a tiež jednotnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, postupoval
v medziach zákona a vec po právnej stránke posúdil správne, pričom z tohto pohľadu svoje
závery aj dostatočne odôvodnil.“.
3.2 Napriek záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovanej krajský súd považoval
za potrebné vyjadriť obavu z prílišného zjednodušovania skutočnosti pri rozhodovaní
o splnení skúmaných podmienok zápisu, preto v odôvodnení rozsudku vyslovil názor, že
„spoľahlivosť ako právne neurčitý pojem by sa mal naplniť takou aplikačnou praxou,
z ktorej by bolo možné vyvodiť predvídateľné pravidlá, napr. či rozhodujúcou okolnosťou
spochybňujúcou spoľahlivosť uchádzača je povedzme opakované páchanie trestnej činnosti,
násilná, majetková alebo iná trestná činnosť, alebo dokonca akýkoľvek v minulosti
spáchaný trestný čin. Súd je tiež toho názoru, že pri hodnotení spoľahlivosti uchádzača je
treba zodpovedať otázku, či pochybnosti o riadnom a svedomitom plnení povinností
advokáta u uchádzača so zahladeným odsúdením pretrvávajú navždy, alebo či v tejto
súvislosti je možné vziať do úvahy jeho neskoršie správanie a spôsob života. Takéto
pravidlá z doterajšej rozhodovacej praxe žalovaného ani Najvyššieho súdu zatiaľ vyvodiť
žiaľ nemožno.“.
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom namietal,
že prihliadaním žalovanej na zahladené odsúdenia sťažovateľa bolo porušené jeho základné
právo podľa čl. 35 ods. 1 ústavy; že krajský súd vyslovením obavy v odôvodnení rozsudku
spochybnil závery, ktoré sám s odkazom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu potvrdil;
že krajský súd sa nezaoberal námietkou, že postup žalovanej porušuje zásadu nulla poena
sine lege, zásadu ne bis in idem, zákaz retroaktivity a ukladania trestu iným orgánom
ako súdom; že krajský súd vo veci vyvodil nesprávne skutkové závery a vec nesprávne
právne posúdil, keď ponechal nezodpovedanú námietku sťažovateľa, že žalovaná
pri svojom rozhodovaní nevzala do úvahy, resp. nepreskúmala sociálne a rodinné pomery
sťažovateľa v čase spáchania trestných činov, v čase podania žiadosti o zápis do zoznamu
advokátskych koncipientov ani neskoršie správanie a spôsob života sťažovateľa, v dôsledku
čoho nie je ním vydaný rozsudok dostatočne odôvodnený.
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného poukázal na to, že „povinnosti
advokáta vyplývajúce z výkonu povolania sa neobmedzujú len na povinnosti upravené
zákonom... Požiadavka spoľahlivosti... ide nad rozsah posudzovania bezúhonnosti...
a zahŕňa v sebe aj právo a povinnosť Slovenskej advokátskej komory brať do úvahy aj iné
skutočnosti, napríklad nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty
správania sa osoby, ktorá má byť zapísaná do Zoznamu advokátskych koncipientov...
V rámci tejto činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy,
avšak, samozrejme, nie je oprávnená si sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin
alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako
disciplinárne previnenie.“. Odvolacie námietky sťažovateľa najvyšší súd odkazom na svoju
judikatúru (5 Sžo 39/2013, 2 Sžo 1/2014, 6 Sžo 40/2013) nepovažoval za dôvodné, pričom
konštatoval, že „žalovaný postupoval správne, keď v rámci zisťovania naplnenia
požiadavky spoľahlivosti skúmal aj okolnosti trestného činu, odsúdenie, ktoré bolo
žalobcovi vykonaním trestu zahladené. Tento postup žalovaného nemožno hodnotiť ako
zásah do právomoci orgánov činných v trestnom konaní, nejde o opätovné skúmanie skutku
za účelom uloženia trestnoprávnej sankcie, ale o skúmanie osobných predpokladov
pre výkon povolania advokáta. Nejde ani o opätovné hodnotenie skutku v rozpore
s požiadavkou viazanosti výrokom rozhodnutia súdu v trestnej veci... Z trestného hľadiska
môže dôjsť len k zahladeniu odsúdenia a tento termín si nemožno zamieňať s anulovaním
celého trestného rozhodnutia, anulovaním výroku o vine... Práve vyhodnotenie konkrétnej
trestnej činnosti žalovaným malo najpodstatnejší vplyv... pre posúdenie spoľahlivosti
žalobcu podľa § 3 ods. 4 zákona č. 583/2003 Z. z... Správanie žalobcu, ktoré bolo príčinou
negatívneho rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory o jeho žiadosti o zápis do zoznamu
koncipientov, vykazuje taký stupeň závažnosti, že ho nemožno považovať za nerozvážnosť
v mladosti, či ho ospravedlňovať inými okolnosťami. Trestný čin ublíženia na zdraví...
a trestný čin krádeže spolupáchateľstvom... súd v oboch prípadoch úmyselnými trestnými
činmi vykazujúcimi vysokú spoločenskú nebezpečnosť. Pokiaľ žalovaný toto konanie
hodnotil ako nezlučiteľné s výkonom advokácie aj len v pozícii advokátskeho koncipienta,
nie je namieste námietka prekročenia zákonom zverenej právomoci, ani námietka
extenzívneho výkladu zákonného ustanovenia zakladajúceho obmedzenie výkonu práva
na podnikanie garantovaného ústavou... Výkon advokátskeho povolania nie je právne
nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto povolaniu určil štát
vo forme zákona (zákon č. 586/2003 Z. z.).“. Najvyšší súd zhrnul, že „pre nesplnenie
podmienky spoľahlivosti postačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého
plnenia povinností advokáta (§ 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z.). Už samotné spáchanie
dvoch úmyselných trestných činov, ich povahy, uložených trestov, okolností za ktorých boli
trestné činy spáchané, ako aj ich následkov, zakladá dostatočne preukázateľné
spochybnenie spoľahlivosti žalobcu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že od posledného
spáchaného trestného činu uplynulo 14 rokov, žalobca vyštudoval právo, absolvoval
rigorózne konanie, získal oprávnenie na činnosť mediátora, oženil sa a založil si rodinu, bol
riadne zamestnaný, podnikal a viedol slušný život.“. Na základe uvedeného najvyšší súd
nepovažoval ani námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského
súdu za dôvodnú, „nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, v odôvodnení rozhodnutia
je potrebné objasniť len skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam“.
6.1 Sťažovateľ v sťažnosti „nenamieta, že by zákon nemohol upraviť podmienky
výkonu advokácie či zamestnania advokátskeho koncipienta, môže sa tak stať len za základe
zákona, ktorého znenie musí byť dostatočne jasné a predvídateľné, presne vymedzené,
nesmie byť retroaktívne a nesmie porušovať ďalšie ústavné princípy a práva“. Je však
presvedčený, že uznesením žalobkyne, ktoré bolo preskúmavané krajským súdom
a najvyšším súdom, došlo k obmedzeniu jeho základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1
ústavy. V tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýka, že pri svojom rozhodovaní vychádzal
z nesprávneho predpokladu, keď uviedol, že výkon advokátskeho povolania nie je právne
nárokovateľný, z čoho odvodil, že je legitímne, aby štát určil podmienky vo forme zákona,
a súčasne, že z toho dôvodu nemalo byť obmedzené právo na slobodný výkon povolania.
Sťažovateľ poukazuje na to, zákonodarca v § 3 ods. 3 a 4 zákona o advokácii «jednoznačne
vymedzil rozsah trestných činov, v prípade ktorých je daná prekážka výkonu advokácie.
Výslovne dokonca výslovne a taxatívne upravil, v prípade ktorých trestných činov – obzvlášť
závažné zločiny, zneužitie právomoci verejného činiteľa a korupčné trestné činy – je
s ohľadom na ich závažnosť a potenciálny vzťah k výkonu advokácie potrebne a možné
prihliadať aj k zahladeným odsúdeniam. Len takto vymedzený rozsah zodpovedá rozsahu
zákonného obmedzenia práva výkonu povolania v zmysle článku 35 ods. 2 Ústavy.
Akékoľvek rozširovanie tohto zoznamu je nad rámec článku 35 ods. 2 Ústavy, článku 2
ods. 2 Ústavy, ale aj článku 1 Ústavy. Takéto rozširovanie prekračuje rámec legality, rámec
požiadavky na predvídateľnosť práva a kvality právnej normy v zmysle požiadaviek aj ESĽP
a predstavuje zásah do práva podľa článku 35 ods. 1 Ústavy. Súčasne ide nad rámec
nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa, keďže tento rámec bol
vymedzený zákonom... Pokiaľ ide o obmedzenie spoľahlivosti, je v prvom rade otázne,
či toto kritérium predstavuje dostatočne určitý pojem na obmedzenie základných práv tak
ako pre to určený rámec vymedzil ESĽP. Krajský súd vo svojom rozsudku výslovne potvrdil,
že ide o „právne neurčitý pojem“, ktorý nie je dostatočne vymedzený nielen zákonom
(porovnaj článok 35 ods. 2 Ústavy) ale dokonca ani aplikačnou praxou, a tak podľa názoru
Sťažovateľa nemôže byt' základom pre takéto obmedzenie práva Sťažovateľa na slobodnú
voľbu povolania... Takáto aplikácia obmedzení základných práv je v rozpore s konceptom
materiálneho právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy.». Napriek tomu, že krajský súd
priamo vytvoril najvyššiemu súdu priestor zaoberať sa aj ďalšími otázkami, najvyšší súd
tento priestor nevyužil, otázky načrtnuté krajským súdom nezodpovedal a nevysporiadal sa
ani s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní.
6.2 Sťažovateľ tvrdí, že «bol na svojich právach faktickým uložením trestu
doživotného zákazu zamestnania ako advokátskeho koncipienta a výkonu advokátskeho
povolania zásadne dotknutý a ukrátený, a to rozhodnutím – Uznesením vydaným Slovenskou
advokátskou komorou. Nakoľko podľa článku 49 Ústavy „len zákon ustanoví, ktoré konanie
je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť
za jeho spáchanie“, je nepripustenie k výkonu povolania advokátskeho koncipienta
a nepriamo aj advokáta neprijateľným trestom, resp. prinajmenšom inou ujmou na právach
(konkrétne na práve na slobodnú voľbu povolania), o ktorej nerozhodol ani súd, a ani zákon
neustanovil, že takáto ujma na právach mu vôbec môže byť spôsobená... Pokiaľ konajúce
súdy tieto skutočnosti posúdili inak, dopustil sa prehĺbenia zásahu do základných práv
Sťažovateľa, pričom tento namieta najmä, že mu (i) bol uložený trest, resp. prinajmenšom
iná ujma na právach, bez riadneho zákonného základu, že (ii) ide o trest retroaktívny, (iii)
trest porušujúci ústavnú zásadu zákazu opakovaného ukladania trestov za ten istý skutok,
ako aj (iv) trest, ktorý mu bol za už potrestaný (a zahladený) čin uložený iným subjektom
než súdom.».
6.3 Sťažovateľ napokon namieta, že jeho argumentáciu krajský súd a najvyšší súd
„vo väčšine bodov neadresovali vecnou argumentáciou a neuviedli dostatok dôvodov, ktoré
by boli potenciálne spôsobilé presvedčiť o správnosti záverov súdu. Je síce pravdou, že súd
nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo námietku účastníka, avšak je povinný sa
vysporiadať s podstatnými a pre vec zásadnými námietkami... Vnútorne rozporné
odôvodnenia rozsudkov tak, ako sú formulované, nemôžu legitimizovať rozhodnutie
samotné... Nedostatky odôvodnení, vysporiadania sa s ústavno-právnymi námietkami
Sťažovateľa, ako aj vlastnými vnútornými výhradami jedného z dvoch konajúcich súdov,
tak zakladá porušenie aj práva Sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia“
obsiahnutého v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Predmetom sťažnosti je námietka základného práva na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 7 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 153/13
zo 4. februára 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 160/2015 z 28. februára
2018 rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 153/13 zo 4. februára 2015 a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 160/2015 z 28. februára 2018 spočívajúca v tvrdenom
ústavne nekonformnom (rozširujúcom) výklade ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii
majúcom za následok nezapísanie sťažovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov
vedeného Slovenskou advokátskou komorou.
9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
11. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.
Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu
nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej
nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej
osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012).
12. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
13. Podľa Komentára k Ústave Slovenskej republiky (Čič, M. a kolektív. Komentár
k Ústave Slovenskej republiky. Martin : Matica Slovenská, 1997. s. 181 – 182) „Ústavné
právo na slobodnú voľbu povolania sa ťažiskovo realizuje v rámci administratívnoprávnych
vzťahov pri výchove a príprave na povolanie, či už v priebehu školského vzdelávania, alebo
v priebehu zamestnania, alebo samostatného podnikania, prípadne rekvalifikovaním sa
na výkon iného povolania či zamestnania. Ústavné právo na slobodnú voľbu povolania
zahŕňa nielen slobodný výber, ale aj slobodný výkon povolania. Na rozdiel od slobodnej
voľby povolania sa právo na slobodný výkon povolania ťažiskovo realizuje v zamestnávaní
občanov. Občan má právo slobodne sa rozhodnúť, či bude vykonávať zvolené povolanie,
ktorému sa štúdiom vyučil, resp. či bude vôbec vykonávať nejaké povolanie... Zákonné
podmienky a obmedzenia sa dotýkajú napr. predpísanej odbornej kvalifikácie, môžu sa
dotýkaj i veku, pohlavia, štátneho občianstva a pod. Podmienky a obmedzenia musia byť
ustanovené v jednotlivých zákonoch upravujúcich výkon rôznych povolaní a činností,
pričom však vždy musí byť dodržaný zákaz diskriminácie zakotvený v čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a v medzinárodných zmluvách. Môže ísť o podmienky a obmedzenia dotýkajúce sa
výkonu nesamostatných činností, ale aj podnikateľských či iných samostatných
hospodárskych činností. Zákon môže podmienky aj obmedzenia ustanoviť pozitívne –
dovolením určitej činnosti pri ich splnení, ale aj negatívne – zákazom prác za určitých
podmienok (napr. práce zakázané ženám, mladistvým a pod.).“.
14. Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť sa priznáva každej osobe. Uvedené práva patriace
do kategórie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sú zahrnuté medzi základné
práva a slobody, pričom sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného
práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Každý konflikt vo vnútri systému
základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť
prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06,
m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07).
15. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35 a čl. 46 ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda len v rozsahu
vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava poskytuje
zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv
a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých
podmienok ich bude garantovať.
16. Právo Európskej únie neupravuje podmienky vykonávania právnického
povolania. Činnosť advokátov upravujú profesijné organizácie alebo orgány ich členského
štátu – advokátske komory a právnické združenia, ktoré sú zodpovedné za stanovenie
pravidiel profesionálneho správania a dodržiavanie disciplíny zo strany advokátov. Úlohou
advokáta, ktorého si vyberie fyzická osoba, spoločnosť alebo štát, je byť dôveryhodným
poradcom a zástupcom klienta, odborníkom, ktorého rešpektujú tretie strany,
a nenahraditeľným účastníkom pri riadnom výkone spravodlivosti. Advokát stelesňujúci
všetky tieto prvky, ktorý čestne slúži záujmom svojho klienta a chráni jeho práva, plní aj
funkcie advokáta v spoločnosti, a to najmä predchádzať a brániť konfliktom, zabezpečiť,
aby sa konflikty riešili v súlade s uznávanými zásadami občianskeho, verejného alebo
trestného práva a s náležitým zohľadnením práv a záujmov, podporovať rozvíjanie práva
a obhajovať slobodu, spravodlivosť a právny štát.
17. V spoločnosti, kde úcta k demokracii a právu je jedným z najdôležitejších
ústavných princípov, má advokát nezastupiteľné postavenie, pretože existencia slobodného
a nezávislého advokátskeho povolania je základným prostriedkom ochrany ľudských práv
a slobôd proti moci štátu. Advokát musí slúžiť veci spravodlivosti a tým, ktorí ho poverili
obhajobou alebo zastupovaním. Povinnosti advokáta vyplývajúce z výkonu povolania sa
neobmedzujú len na povinnosti upravené zákonom. S výkonom povolania advokáta sa
nerozlučne spája škála etických povinností voči klientom a voči súdom a orgánom,
pred ktorými advokát presadzuje záujmy svojho klienta, alebo pred ktorými koná v jeho
mene (preambula Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory).
18. Vzhľadom na postavenie a rolu advokáta v právnom systéme Slovenskej
republiky, t. j. ako profesie, ktorej úlohou je pomáhať uplatňovať ústavné právo fyzických
osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb
v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi (§ 1 ods. 1 zákona o advokácii), sa kladú prísne požiadavky nielen na odbornosť
žiadateľa o zápis do zoznamu advokátov, ale vyžadujú sa od neho aj určité osobnostné
a morálne vlastnosti.
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu, preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49
a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 7 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bod 5)
ústavný súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa
nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by
poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere,
že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav,
ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti
dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.
21. Na tomto mieste ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na názor vyslovený
v odbornej literatúre (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava :
C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133), podľa ktorého „Základom výkladu práva v právnom štáte
je zdravý rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad
ústavy. Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované
výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore
so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce
k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu... V právnej vede neexistuje všeobecne
prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu
právnej normy a jej účelu. ... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací
výklad má spoločný menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou
výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte
je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno
jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom
právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“.
22. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
zdôrazňuje, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06,
III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08). Ústavný súd
taktiež už viackrát akcentoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno
pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako
jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012,
I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním
jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy
by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému
vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov
je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je
doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí
od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného
výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia
so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,
možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)
výkladom (m. m. III. ÚS 72/2010).
23.1 Podľa čl. 3 ods. 1 písm. f) zákona o advokácii komora zapíše do zoznamu
advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto je
bezúhonný a spoľahlivý.
23.2 Podľa čl. 3 ods. 3 zákona o advokácii za bezúhonného sa na účely tohto zákona
nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť
závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania
úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo
odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký
trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.
23.3 Podľa čl. 3 ods. 4 zákona o advokácii spoľahlivým na účely tohto zákona nie je
ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti
advokáta.
23.4 Podľa § 29a ods. 1 zákona o advokácii advokát je pri výkone povolania aj mimo
neho povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta.
24. Čestnosť a svedomitosť v žiadnom prípade nemožno považovať iba za akési
abstraktné vlastnosti fyzickej osoby. Za čestného možno považovať takého človeka, ktorý
má vysoké morálne hodnoty, je poctivo zmýšľajúci a konajúci [statočný, poctivý, počestný,
charakterný (Slovník súčasného slovenského jazyka, VEDA vydavateľstvo Slovenskej
akadémie vied, Bratislava 2006, s. 497)], pričom svedomitým je človek, ktorý má zmysel
pre povinnosť, zodpovednosť [je zodpovedný, poriadny, starostlivý, statočný, poctivý
(Synonymický slovník slovenčiny, VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied,
Bratislava 2004, s. 705)].
25. Vo vzťahu k nastolenej problematike ústavný súd už v uznesení
sp. zn. II. ÚS 104/2015 z 24. februára 2015 judikoval (57/2015), že „Účelom zákonných
podmienok na zápis do zoznamu advokátov (advokátskych koncipientov) je okrem iného
ochrana riadneho fungovania justičného systému štátu stanovením obmedzení pre vstup
do tohto systému v postavení advokáta (advokátskeho koncipienta) osobám, u ktorých je
v dôsledku ich skoršieho správania spochybnené, že budú povolanie advokáta
(advokátskeho koncipienta) vykonávať v súlade s princípmi fungovania justičného systému
demokratického štátu. Zákonodarca definoval na tento účel stanovené obmedzenia jednak
vylúčením z tohto systému osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené za trestné činy v rozsahu
ustanovenom v § 3 ods. 3 zákona o advokácii a jednak ďalším prísnejším spôsobom
vo vzťahu k osobám, u ktorých nie je prekážkou samotný odsudzujúci rozsudok, ale je
vo vzťahu k nim preukázateľne spochybnené, že budú čestne a svedomito plniť povinnosti
advokáta, a to v dôsledku akejkoľvek ich činnosti a správania sa v minulosti (§ 3 ods. 4
zákona o advokácii). Zatiaľ čo teda v prípade nesplnenia kritéria bezúhonnosti podľa § 3
ods. 3 zákona o advokácii je rozhodujúca existencia právoplatného odsudzujúceho
rozsudku, pričom v niektorých prípadoch sa výslovne prihliada aj na zahladené odsúdenia,
v prípadoch podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je rozhodujúce faktické správanie
žiadateľa o zápis do zoznamu. Ani systematickým výkladom týchto ustanovení nemožno
pritom dospieť k záveru, podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti podľa čl. 3 ods. 4
zákona o advokácii by nebolo nemožné vziať do úvahy niektoré konkrétne správanie
samotnej osoby, napríklad to, ktoré bolo predmetom trestného konania, hoci odsúdenie zaň
bolo zahladené. Takýto výklad by bol v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy.“.
26. Ústavný súd poznamenáva, že zákon č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v § 3 ods. 4 sa slovo
„Bezúhonný“ nahradil slovom „Spoľahlivým“, k čomu dôvodová správa uviedla: «Úprava
súvisí so zjednotením právnych úprav obsahujúcich definíciu pojmu bezúhonnosti
a spoľahlivosti. V súčasnosti niekoľko desiatok zákonov používa pojmy „bezúhonnosť“
a „spoľahlivosť“ v rôznych významoch a často sa obsahovo prekrývajú. Bezúhonnosť je
ako taká v právnom poriadku vnímaná štandardne ako doterajšia beztrestnosť v prípade
zákonom ustanoveného okruhu alebo skupiny trestných činov. Tomuto vymedzeniu
bezúhonnosti v súčasnosti nezodpovedá dikcia § 3 ods. 4 zákona o advokácii. Na základe
uvedeného sa preto navrhuje, aby došlo k zosúladeniu obsahového vymedzenia
bezúhonnosti v zákone o advokácii tak, aby zodpovedal zaužívaným štandardom.
Z hľadiska pojmového je v prípade § 3 ods. 4 namieste používať pojem „spoľahlivosť“;
k tomu pozri napr. § 19 ods. 2 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 13 ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej
službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, a pod. Pojem „spoľahlivosť“ je v právnom poriadku používaný bežne
a používa sa buď vo všeobecnom význame ako jedna z podmienok pre vznik určitého
oprávnenia, povolenia, či licencie ustanovená spoľahlivosť osoby alebo je zúžený
na konkrétnu oblasť výkonu verejnej správy, kedy právny poriadok používa pojmový aparát
ako „bezpečnostná spoľahlivosť“, „daňová spoľahlivosť“ a pod. Dôležitým momentom
právnej úpravy je skutočnosť, že nezapísanie osoby do zoznamu advokátov je vždy
preskúmateľné súdom.»
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49 a čl. 50 ods. 1
a 6 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 7 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
29. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku krajského
súdu, v ktorom vyjadril obavu z prílišného zjednodušovania skutočnosti pri rozhodovaní
o splnení skúmaných podmienok zápisu (bod 3.2), predstavuje takú časť rozhodnutia, ktorá
nie je autoritatívna a najvyšší súd k ničomu nezaväzuje. Správny súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby, resp. rozsahom opravného prostriedku. Ak by došlo k zrušeniu
napadnutého rozsudku krajského súdu a k vráteniu mu veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, bol by právnym názorom najvyššieho súdu viazaný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018