Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 104/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava,

za ktorú koná advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo Sťažovateľa podľa článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 46

ods. 3 a článku 48 ods. 2 , ako aj právo podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 07. 2014 porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako

navrhovateľ účastníkom konania vedeného Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal preskúmania rozhodnutia

predsedníctva Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „odporkyňa“) č. 984/8 z 12. mája

2008, ktorým ho nezapísala do zoznamu advokátskych koncipientov z dôvodu, že podľa § 3

ods. 4 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“) nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustil

trestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný, spochybňuje,

že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (ďalej len „rozhodnutie

odporkyne“).

Krajský súd rozsudkom č. k. 191 z 26. apríla 2013 podľa § 250j ods. 2

písm. a) a zrušil opravným prostriedkom

sťažovateľa napadnuté rozhodnutie odporkyne, vychádzajúc z toho, že odporkyňa nesprávne

aplikovala ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o advokácii a nesprávne právne posúdila

podmienku bezúhonnosti, hoci zapísanie sťažovateľa do zoznamu advokátskych

koncipientov nie je právne nárokovateľné, a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Podľa

názoru krajského súdu odporkyňa nezákonne nepovažovala sťažovateľa podľa § 3 ods. 3

zákona o advokácii za bezúhonného na účely tohto zákona napriek tomu, že rozsudkom

Okresného súdu Nitra sp. zn. bol sťažovateľ síce uznaný vinným zo spáchania

trestného činu, avšak podľa vtedy platného Okresný

súd Nitra upustil od jeho potrestania.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 191 z 26. apríla 2013 podala

odvolanie odporkyňa a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil a jej

rozhodnutie potvrdil. Poukázala na závery súdnej praxe k výkladu § 3 ods. 4 zákona

o advokácii, a to na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. (z ktorého vyplýva,

že na posúdenie nesplnenia podmienky bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii

postačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého plnenia povinnosti advokáta,

neobmedzuje sa teda iba na negatívny výpis z registra trestov ako u väčšiny iných

zamestnaní, resp. povolaní) a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

(podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti osoby, ktorá má byť zapísaná do zoznamu

advokátskych koncipientov, nesmú vzniknúť žiadne pochybnosti o tom, či v budúcnosti

bude táto osoba schopná dodržiavať pravidlá požadované pri výkone koncipientskej praxe

a následne pri výkone advokácie). Preto je podľa názoru odporkyne zrejmé, že postupovala

správne, ak po oboznámení sa s charakterom trestnej činnosti sťažovateľa mala

preukázateľne spochybnené, že sťažovateľ bude čestne a svedomito plniť povinnosti

advokátskeho koncipienta, a preto obligatórnu podmienku ustanovenú v § 62 os. 1 písm. c)

zákona o advokácii – bezúhonnosť toho, kto má byť zapísaný do zoznamu advokátskych

koncipientov, nemohla považovať za splnenú.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. júla 2014 rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil. Podľa názoru najvyššieho

súdu správanie navrhovateľa, ktoré zadalo príčinu negatívneho rozhodnutia odporkyne

o jeho žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, jednoznačne spochybňuje,

že by v budúcnosti čestne a svedomito plnil povinnosti advokáta.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2014 nadobudol

právoplatnosť 2. septembra 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie svojich základných práv

na súdnu ochranu podľa a 2 a , práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na slobodnú voľbu povolania a podnikanie

podľa postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2014 odôvodnil tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a založené

na nesprávnej aplikácii ustanovení zákona o advokácii o bezúhonnosti a spôsobuje, že

sťažovateľovi bolo znemožnené vykonávať prácu advokátskeho koncipienta, a tým aj

povolanie advokáta. Nesprávna aplikácia § 3 ods. 4 zákona o advokácii je daná tým, že pri

systematickom výklade tohto ustanovenia môžu byť dôvodmi preukázateľne

spochybňujúcimi, že žiadateľ o zápis do zoznamu koncipientov bude čestne a svedomito

plniť povinnosti advokáta, iba iné okolnosti, než sú tie, ktoré sa berú do úvahy pri

posudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii. Sťažovateľ je nepochybne

podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii bezúhonný, pretože hoci sa dopustil úmyselného

trestného činu, bolo od jeho potrestania upustené, v dôsledku čoho sa na neho hľadí akoby

nebol odsúdený. Pokiaľ teda pri posúdení bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii

odsúdenie sťažovateľa za úmyselný trestný čin neviedlo k záveru o tom, že sťažovateľ

bezúhonným nie je, nemohla rovnaká okolnosť byť zohľadnená aj pri posudzovaní

bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, a to s opačným záverom. Tomuto

výkladu ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii nasvedčuje aj priebeh legislatívneho

procesu, v ktorom po vrátení zákona prezidentom bolo do ustanovenia § 3 ods. 4 zákona

o advokácii doplnené slovo „ani“ vo vzťahu k posudzovaniu bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4

zákona o advokácii. Okolnosťami preukázateľne spochybňujúcimi, že žiadateľ o zápis

do zoznamu koncipientov bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta, môže byť

potom teda napríklad problematický spôsob života alebo porušenie iných predpisov ako

predpisov trestného práva. Navyše pri zahladenom odsúdení musí platiť, že voči takejto

osobe nemožno vyvodzovať pre takéto odsúdenie nijaké zákonné následky. Sťažovateľ

zdôraznil aj to, že s ohľadom na § 62 ods. 1 zákona o advokácii odporkyňa jej povinná

vykonať zápis do zoznamu koncipientov osoby, ktorá splní tam uvedené predpoklady,

a sťažovateľ mal teda právny nárok na to, aby bol do zoznamu advokátskych koncipientov

zapísaný. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol i to, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, avšak tento svoj názor bližšie neodôvodnil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie jeho práv rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júla 2014 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právneho

posúdenia veci najvyšším súdom spočívajúce v tvrdenom ústavne nekonformnom výklade

ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii. Táto ústavná nekonformnosť má spočívať v tom,

že najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odporkyňou a aj on považoval

zahladené odsúdenie sťažovateľa za okolnosť, ktorú je na mieste zohľadňovať pri

posudzovaní otázky, či je u žiadateľa o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov

preukázateľne spochybnené, že žiadateľ bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.

Podľa názoru sťažovateľa zahladené odsúdenie žiadateľa o zápis do zoznamu advokátskych

koncipientov možno zohľadňovať iba pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona

o advokácii. Týmto nesprávnym právnym posúdením veci najvyšším súdom malo dôjsť k

porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces a v

konečnom dôsledku tým aj k porušeniu , pretože sťažovateľovi bolo takto

znemožnené vykonávať nielen prácu advokátskeho koncipienta, ale i povolanie advokáta.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 30. júla 2014 odôvodnil takto:

«Z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z výsledkov doterajšieho

priebehu konania odvolací súd zistil, že Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory

rozhodlo o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov, keďže podľa

§ 3 ods. 4 zákona o advokácii nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti

dopustil trestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný

spochybňuje, že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.

S uvedeným sa krajský súd nestotožnil a dospel k záveru, že odporca vec nesprávne právne

posúdil, nakoľko navrhovateľ spĺňal podmienky bezúhonnosti stanovené v § 3 ods. 3 zákona

o advokácii. ...

Spornou medzi účastníkmi konania vyvstala právna otázka, či odporkyňa,

s prihliadnutím na druh a charakter trestného činu, ktorého sa dňa 7.9.1998 dopustil

navrhovateľ, nespadajúceho do skupiny trestných činov taxatívne vymedzených v ustanovení

§ 3 ods. 3 zákona o advokácii [obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin

nepriamej korupcie (resp. podľa účinného do 31.12.2005 obzvlášť

závažný úmyselný trestný čin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný

čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestný čin podplácania a trestný čin

nepriamej korupcie)], ktoré bránia vysloveniu bezúhonnosti advokáta, resp. advokátskeho

koncipienta aj v prípade, pokiaľ bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na

ktorého sa hľadí, ako keby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu

() bola legitímna označiť navrhovateľa, na účely zápisu do zoznamu

advokátskych koncipientov, za žiadateľa nespĺňajúceho podmienku bezúhonnosti v súlade

s ustanovením § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že požiadavka bezúhonnosti je

jednou z podmienok zápisu žiadateľa do zoznamu advokátov, resp. advokátskych

koncipientov vedeného komorou. Bezúhonnosť osoby bola v súlade v § 3 ods. 3 a 4 zákona

o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia posudzovaná na základe jej negatívneho

vymedzenia a bola rozdelená do dvoch stupňov.

Prvým je právo a povinnosť komory skúmať na základe odpisu z registra trestov, či

žiadateľ o zápis do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov nebol právoplatne

odsúdený za úmyselný trestný čin. Ak áno, skúma, či bolo odsúdenie za taký trestný čin

zahladené alebo sa na žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený.

Výnimku predstavujú trestné činy taxatívne vymenované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii,

kedy komora aj pri zistení, že odsúdenie za taký trestný čin bolo zahladené, resp. sa na

žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, je povinná zamietnuť žiadosť

o zápis do zoznamu advokátov resp. advokátskych koncipientov.

Druhým stupňom, ktorým zákon o advokácii účinný v čase vydania rozhodnutia

a v podstate až do 1.1.2013, kedy nadobudol účinnosť ktorým sa

mení a dopĺňa o advokácii a o zmene a doplnení

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, rozširoval negatívne

vymedzenie bezúhonnosti, predstavovala a v súčasnosti aj predstavuje, avšak pod

označením „spoľahlivosť“, požiadavka, že správanie žiadateľa nezakladá pochybnosť, že

bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Táto požiadavka ide nad rozsah

správania zakladajúceho trestnú zodpovednosť osoby za úmyselný trestný čin. Zahŕňa

v sebe teda právo a povinnosť komory brať do úvahy nedbanlivostné trestné činy,

priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani

trestným činom. V rámci tejto činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré

berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol

spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona

o advokácii ako disciplinárne previnenie.

Iným správaním, na základe ktorého sa posudzovala tzv. spoločenská bezúhonnosť

v zmysle § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia a v súčasnosti

tzv. spoľahlivosť, sa rozumie aj povaha trestnej činnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii

v prípade, že naň komora s ohľadom na zahladenie, resp. zákonnú požiadavku hľadieť na

žiadateľa, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, nebude prihliadať. Pod povahou

trestnej činnosti sa rozumie napríklad právna kvalifikácia skutku, čas, kedy bol spáchaný,

uložený trest atď. Stačí pritom, aby správanie žiadateľa zakladalo pochybnosť o jeho tom, že

bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. z 29.10.2012).

Navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 1.2.2002

uznaný za vinného pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250

ods. 1 a 2 účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že dňa

7.9.1998 v uzatvoril po zaplatení poplatku vo výške 152,09 € (4.582, Sk) s

Slovenská agentúra pre pomoc a podporu pracovnú zmluvu, ktorou bol

založený fiktívny pracovný pomer na dobu určitú v trvaní 5 tich dní od 7.9.1998 do

11.9.1998, pričom takto konal spoločne s , v úmysle uviesť do omylu

Okresný úrad práce v , aby tento priznal podporu v

nezamestnanosti, na ktorú za iných okolností nemal nárok, Okresný úrad práce v ho

následne po skončení pracovného pomeru a predložení príslušných dokladov zaradil do

evidencie nezamestnaných a priznal mu podporu v nezamestnanosti, pričom za obdobie od

12.9.1998 do 11.3.1999 mu vyplatil podporu v nezamestnanosti vo výške 1075,48 € (32.400

Sk) a uhradil odvody do fondov vo výške 247,13 € (7.445 Sk), čím spôsobil Okresnému

úradu práce v celkovú škodu vo výške 13226,61 € (39.845 Sk). Podľa § 24 ods. 1 písm.

a) účinného do 31.12.2005 súd upustil od potrestania obžalovaného

majúc za to, že ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život páchateľa

možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu.

Vzhľadom na to, že od potrestania páchateľa (navrhovateľa), ktorý sa dopustil

úmyselného trestného činu, bolo upustené, spáchaný trestný čin nemožno posudzovať podľa

§ 3 ods. 3 zákona o advokácii, ale výlučne v intenciách tzv. morálnej bezúhonnosti

(v súčasnosti „spoľahlivosti“) podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii.

Vyššie uvedeným právnym záverom zodpovedá aj právny názor najvyššieho súdu

obsiahnutý v rozsudku sp. zn. , na ktorý odporkyňa vo svojom odvolaní

poukazovala.

Podľa názoru najvyššieho súdu správanie navrhovateľa, ktoré zadalo príčinu

negatívneho rozhodnutia komory o jeho žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych

koncipientov, jednoznačne spochybňuje, že by v budúcnosti čestne a svedomito plnil

povinnosti advokáta. Trestný čin podvodu ( t. j. Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005; dnes ) je v zmysle

štruktúry trestným činom proti majetku a z hľadiska zavinenia sa jedná o

úmyselný trestný čin. Navrhovateľ spáchaním trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a

2 účinného do 31.12.2005 spolupáchateľstvom a uvedením do omylu,

seba obohatil a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú. Teda navrhovateľ svojim

protiprávnym úmyselným konaním sám vyvolal zákonnú prekážku, následkom ktorej je, že

nie je možné nad všetky pochybnosti prijať záver, že na neho možno hľadieť ako na osobu

spoločensky bezúhonnú resp. spoľahlivú.

Na tomto mieste najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že výkon advokátskeho

povolania nie je právne nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto

povolaniu určil štát vo forme zákona (). Preto neobstojí námietka

navrhovateľa uvedená v opravnom prostriedku, že rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej

advokátskej komory bolo obmedzené jeho právo na slobodný výkon povolania podľa Čl. 35

ods. 1 .

Správnosť postupu Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, ktoré svojím

rozhodnutím rozhodlo podľa o nezapísaní

navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou

komorou je možné indikovať aj s poukazom na novelizované znenie ustanovenia § 3 ods. 1

písm. f) a ods. 4 zákona o advokácii, ktoré súčinnosťou od 1. januára 2013 vyžaduje ako

podmienku zápisu do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov aj spoľahlivosť,

ktorá bola do 31.12.2012 v rámci rozhodovacej činnosti súdov označovaná ako tzv.

spoločenská bezúhonnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že

krajský súd pochybil, keď svojím rozhodnutím zrušil napadnuté rozhodnutie odporkyne

č. 984/08 z 12. mája 2008 a preto postupom podľa vety prvej v spojení

s napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že napadnuté

rozhodnutie odporkyne č. 984/8 z 12. mája 2008 potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd vysvetlil,

ako dospel k záveru o tom, že sťažovateľ nespĺňa podmienku (spoločenskej) bezúhonnosti

pre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, z odôvodnenia jeho rozhodnutia je

zrejmé, akými úvahami bol najvyšší súd vedený pri vyslovení svojho právneho názoru,

a rozhodnutie najvyššieho súdu odkazuje i na skoršiu (obsahovo zhodnú) rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu (rozsudky vo veciach sp. zn. a sp. zn. ).

Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa prednesené v konaní,

ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo zvážiť, či výklad § 3 ods. 4 zákona

o advokácii najvyšším súdom vo veci sťažovateľa možno považovať za ústavne konformný,

a to s ohľadom na účel a zmysel právnej úpravy podmienok vstupu žiadateľov do povolania

advokátskych koncipientov.

Ako vyplýva z oboch citovaných ustanovení, ich spoločným účelom je ochrana

riadneho fungovania justičného systému štátu stanovením obmedzení pre vstup do tohto

systému v postavení advokáta osobám, u ktorých je v dôsledku ich skoršieho správania

spochybnené, že budú povolanie advokáta vykonávať v súlade s princípmi fungovania

justičného systému demokratického štátu. Zákonodarca definoval na tento účel stanovené

obmedzenia jednak vylúčením z tohto systému osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené

za trestné činy v rozsahu ustanovenom v § 3 ods. 3 zákona o advokácii a jednak ďalším

prísnejším spôsobom vo vzťahu k osobám, u ktorých nie je prekážkou samotný odsudzujúci

rozsudok, ale je vo vzťahu k nim preukázateľne spochybnené, že budú čestne a svedomito

plniť povinnosti advokáta, a to v dôsledku akejkoľvek ich činnosti a správania sa v minulosti

(§ 3 ods. 4 zákona o advokácii). Zatiaľ čo teda v prípade nesplnenia kritéria bezúhonnosti

podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii je rozhodujúca existencia právoplatného odsudzujúceho

rozsudku, pričom v niektorých prípadoch sa výslovne prihliada aj na zahladené odsúdenia,

v prípadoch podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je rozhodujúce faktické správanie žiadateľa

o zápis do zoznamu. Ani systematickým výkladom týchto ustanovení nemožno pritom

dospieť k záveru, podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti podľa čl. 3 ods. 4 zákona o

advokácii by nebolo nemožné vziať do úvahy niektoré konkrétne správanie samotnej osoby,

napríklad to, ktoré bolo predmetom trestného konania, hoci odsúdenie zaň bolo zahladené.

Takýto výklad by bol v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy.

Najvyšší súd sa výkladom dotknutých ustanovení zákona o advokácii dôsledne riadil,

nemožno dospieť k inému záveru než tomu, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené

na ústavne konformnom výklade týchto ustanovení.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol i to, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

, tento svoj názor bližšie neodôvodnil. Ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

nasvedčovali dôvodnosti tohto sťažovateľovho tvrdenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti namietajúcej porušenie čl. 46 a čl. 48

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2014

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pri tvrdení o porušení sťažovateľ dôvodil tým, že v dôsledku

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2014, ktorý bol založený

na ústavne neakceptovateľnom výklade § 3 ods. 4 zákona o advokácii, mu bolo znemožnené

vykonávať prácu advokátskeho koncipienta, ktorej vykonávanie je podmienkou pre neskorší

výkon advokácie, teda mu bolo znemožnené vykonávať povolanie advokáta, ktoré je

zárobkovou činnosťou.

Základné právo priznané v citovanom sa priznáva v obmedzenom

režime prepojenom na , t. j. základného práva zaručeného v

sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie

.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Vzhľadom na uvedené bolo v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa úlohou ústavného

súdu skúmať, či zásah do sťažovateľovho práva podnikať bol v súlade s v danom prípade

aplikovaným zákonom o advokácii.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1

, ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že sťažovateľ túto svoju námietku

osobitne neodôvodnil. Z obsahu sťažnosti by bolo možné vyvodiť, že namietané porušenie

tohto práva sťažovateľ odvodzuje od porušenia ústavno procesných princípov vyplývajúcich

z až . Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie práv

sťažovateľa procesnoprávneho charakteru, v okolnostiach danej konkrétnej veci nemožno

odvíjať porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa od

porušenia procesných práv, a preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2015