Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 525/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, IČO 31 595 804,

zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU ŠTRBÁŇ, s. r. o., Dvory 1932, Púchov,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Branislav Štrbáň, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo 7. decembra 2015 a uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2,

Považská Bystrica, IČO 31 595 804 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky konaného

4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 2

(ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov

ústavného súdu v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého

členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a)

rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom

Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová,

predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky

preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

sa sťažovateľka v právnom postavení oprávnenej domáhala proti povinnému

, ,

(ďalej len „povinný“), vymoženia pohľadávky v sume 120 144,85 € s príslušenstvom,

a to na základe rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-86/2013 z 12. decembra 2014 (ďalej aj „rozhodcovský

rozsudok“ alebo „exekučný titul“). Súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Stanovi,

Exekútorský úrad Michalská 7, Trnava, bolo 4. marca 2015 udelené poverenie na vykonanie

exekúcie. Povinný následne v zákonom stanovenej lehote podal námietky proti exekúcii

a súčasne navrhol exekúciu odložiť z dôvodu podania žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, ktorý je podkladom vedenia predmetnej exekúcie.

5. Okresný súd napadnutým uznesením námietky povinného proti exekúcii zamietol

a povolil odklad exekúcie až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresný súdom

Bratislava I pod sp. zn. . V odôvodnení okresný súd konštatoval, že podanie

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je právoplatným a vykonateľným

exekučným titulom, nie je dôvodom pre vyhovenie námietkám povinného proti exekúcii

podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „Exekučný poriadok“ (v znení účinnom

do 31. marca 2017)]. Okresný súd však dospel k záveru, že prebiehajúce konanie o zrušenie

rozhodcovského rozsudku vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

je dôvodom na povolenie odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku,

a to až do jeho právoplatného skončenia.

6. Proti výroku o povolení odkladu exekúcie podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu

vo výroku o povolení odkladu exekúcie potvrdil a vo výroku o zamietnutí námietok proti

exekúcii ponechal napadnuté uznesenie nedotknuté. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia síce skonštatoval vecnú správnosť uznesenia okresného súdu vo výroku

o povolení odkladu exekúcie, avšak dospel k záveru, že návrh povinného na odklad

exekúcie bolo potrebné posúdiť podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, a nie podľa § 56

ods. 2 Exekučného poriadku.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opisuje skutkový stav veci a, citujúc

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, namieta prípustnosť povolenia

odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára

2015 z dôvodu, že predmetné zákonné ustanovenie nemožno aplikovať na prejednávanú

vec. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia v znení účinnom od 1. januára 2015

na exekučné konania, ktoré sú vedené na podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných

podľa o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), má podľa sťažovateľky za následok „ústavne

nekonformný výklad odporujúci princípu právnej istoty“.

8. Poukazujúc na dôvodovú správu k o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“), sťažovateľka

vyjadruje presvedčenie, že cieľom zákonodarcu bolo posilniť ochranu spotrebiteľa

aj prostredníctvom novelizácie viacerých právnych predpisov, avšak nedôslednosťou došlo

k posilneniu ochrany ktoréhokoľvek povinného bez ohľadu na to, či ide o spotrebiteľa alebo

podnikateľský subjekt. Za najzásadnejší zásah do právnej istoty oprávnených sťažovateľka

považuje „vzniknutý stav nepravej retroaktivity, ku ktorému zákonodarca dospel novelou

Exekučného poriadku účinnou od 1. januára 2015 tak, že v prechodných ustanoveniach

k tomuto zákonu nebola dôsledne vyriešená situácia, kedy by sa exekučné konania

na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, v ktorých

nevystupuje spotrebiteľ, vydaného pred 1. januárom 2015 dokončili podľa právnych

predpisov účinných do 31. decembra 2014“. Zákonodarca pritom výslovne v § 243d ods. 2

Exekučného poriadku upravil aplikáciu doterajších predpisov účinných do 31. decembra

2014 len na exekučné konania, ktoré sa vedú na podklade spotrebiteľských rozhodcovských

rozsudkov.

9. Podľa názoru sťažovateľky by doslovným výkladom prechodných ustanovení

Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 bolo možné dospieť k záveru,

že účastníci obchodnoprávnych vzťahov, ako je tomu v danom prípade, ktorí nepožívajú

taký vysoký stupeň právnej ochrany ako spotrebiteľské právne vzťahy, majú v dôsledku

tejto právnej úpravy nevýhodnejšie postavenie.

10. Sťažovateľka ďalej poznamenáva, že na Okresnom súde Bratislava I síce

prebieha pod sp. zn. konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku

na základe žaloby podanej povinným, avšak Okresný súd Bratislava I ku dňu podania

ústavnej sťažnosti nevykonal v tomto konaní žiadny úkon.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľka toho názoru, že v prípade,

ak všeobecné súdy v danej veci aplikovali § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 1. januára 2015, porušili jej základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie.

12. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa upravené v

vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu

Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Žilina prikazuje, aby zrušil Uznesenie Okresného súdu Žilina,

č. k. – 63 zo dňa 07.12.2015 vo výroku, ktorým povolil odklad exekúcie.

3. Krajskému súdu v Žiline prikazuje, aby zrušil Uznesenie Krajského súdu v Žiline,

č. k. -89 zo dňa 30.08.2018 vo výroku, ktorým potvrdzuje uznesenie súdu

prvej inštancie vo výroku, ktorým povolil odklad exekúcie.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) v čl. I až a až a až a

a . V zmysle a sa tento zákon použije aj

na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že hoci sťažovateľka

v ústavnej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich základných práv výslovne len

okresný súd a taktiež v petite ústavnej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia

označených práv len napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd preskúmal

aj uznesenie krajského súdu, a to vzhľadom na podstatnú sťažnostnú argumentáciu

obsiahnutú v ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje predovšetkým proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu. S poukazom na citovaný totiž ústavný súd

nemohol petit ústavnej sťažnosti, ktorý je síce napriek kvalifikovanému právnemu

zastúpeniu formulovaný zmätočne a neurčito (bod 12), posúdiť v tomto prípade úplne

izolovane od dôvodov v nej uvedených. Ústavný súd z týchto dôvodov ustálil predmet

konania tak, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných

práv podľa , a práva podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu vo vzťahu k povoleniu odkladu

exekúcie do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku

(exekučného titulu) vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. .

K porušeniu označených práv malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť tým, že všeobecné

súdy pri rozhodovaní o návrhu povinného na odklad exekúcie nesprávne aplikovali

a interpretovali § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

24. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky vydaním

napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

25. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

26. V danom prípade teda sťažovateľka mala k dispozícii opravný prostriedok

(odvolanie) poskytnutý zákonom na ochranu jej základných práv, ktorý sťažovateľka

napokon aj využila. Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľky meritórne rozhodol

napadnutým uznesením, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu.

27. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

v zmysle ktorej ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (,

).

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z dôvodu nedostatku

právomoci podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

29. Podľa je úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

30. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

31. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd bude zaoberať podstatnou argumentáciou

sťažovateľky obsiahnutou v ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné zdôrazniť,

že ho nemožno považovať za ďalšiu „superrevíznu“ inštanciu v systéme justície.

Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) stojí mimo sústavu

všeobecných súdov, a preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní

pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto

zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Interpretácia a aplikácia právnych predpisov je totiž primárne úlohou

všeobecných súdov, pričom zásah ústavného súdu je namieste len v prípade najvážnejších

pochybení predstavujúcich porušenie základných práv a slobôd garantovaných ,

predovšetkým keď rozhodovací proces vykazuje znaky arbitrárnosti. O arbitrárnosti

a svojvôli pri výklade zákonného predpisu všeobecným súdom by pritom bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam ().

32. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného

súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať

porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade,

ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov ().

33. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom

štáte je pritom určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia

jej obsahu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie

obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.

Ide vtedy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód

absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať

a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu

().

34. V posudzovanej veci sťažovateľka nesúhlasí s interpretáciou a aplikáciou § 56

ods. 5 Exekučného poriadku s účinnosťou od 1. januára 2015 na exekučné konanie, ktoré

je vedené na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného podľa zákona o rozhodcovskom

konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014, ktorého účastníkom je na strane povinného

podnikateľský subjekt, a nie spotrebiteľ. Úlohou ústavného súdu je preto posúdiť, či spôsob

interpretácie a aplikácie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku zvolený krajským súdom

je v danom prípade výsledkom ústavne konformného výkladu, teda inými slovami,

či sú závery krajského súdu prezentované v napadnutom uznesení ústavne udržateľné.

35. Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 súd

povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe

vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.

36. Citované ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré bolo novelizované

v rámci prijatia zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní s platnosťou a účinnosťou

od 1. januára 2015, zaviedlo nový dôvod obligatórneho odkladu exekúcie. Z jeho znenia

(účinného do 31. marca 2017) je pritom zrejmé, že povolenie odkladu exekúcie je výslovne

viazané len na samotnú okolnosť, že povinný podá žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku v lehote na podanie námietok proti exekúcii.

37. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa síce stotožnil

s odvolacou námietkou sťažovateľky, pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie aplikácie § 56

ods. 2 Exekučného poriadku okresným súdom, a taktiež s posúdením právneho vzťahu

sťažovateľky a povinného ako vzťahu obchodno-záväzkového, avšak nesúhlasil

s vylúčením aplikácie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1. januára

2015) aj na exekučné konania, ktorých podkladom sú rozhodcovské rozsudky vydané podľa

zákona o rozhodcovskom konaní pred týmto dátumom. V tomto smere krajský súd

v relevantnej časti uznesenia uviedol, že „hoci novelizované ust. § 56 ods. 5 Exekučného

poriadku bolo prijaté v rámci cit. , gramatickým výkladom jeho

textu, ani v spojení s cit. prechodným ustanovením a ani s použitím dôvodovej správy k cit.

zákonu nemožno nijako odvodiť, že ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku sa vzťahuje len

na exekučné konania vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného

v spotrebiteľskom spore a ani, že toto ustanovenie, účinné od 01.01.2015, nie je možné

aplikovať v exekučných konaniach začatých pred týmto dátumom“.

38. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní vo veci

sťažovateľky vychádzal z textácie ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku a aplikoval

tak gramatický (doslovný) výklad predmetnej právnej normy, ktorého použitie aj primerane

zdôvodnil. Ústavný súd pritom zastáva názor, že túto interpretáciu, ktorú si krajský súd

v napadnutom uznesení osvojil, nemožno považovať za arbitrárnu, resp. ústavne

nekonformnú alebo takú, ktorá by bola v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

39. Na tomto mieste ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na názor vyslovený

v odbornej literatúre (Drgonec, J. . Teória a prax. Bratislava :

C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133), podľa ktorého „Základom výkladu práva v právnom štáte

je zdravý rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad

. Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované

výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore

so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce

k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu... V právnej vede neexistuje všeobecne

prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy

by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému

vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. ... jazykový, systematický, teleologický,

historický aj porovnávací výklad má spoločný menovateľ vo formách logickej

argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho

predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy,

kde a keď doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo

objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného

výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“.

40. Ústavný súd pritom opakovane vo svojej doterajšej judikatúre uviedol,

že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu

(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia

so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,

možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)

výkladom (m. m. ). Aj keď jazykový výklad predstavuje len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis,

nemožno ho aj s prihliadnutím na existujúcu rovnosť jednotlivých metód výkladu v procese

overenia správnosti či nesprávnosti výkladu ignorovať. Jednotlivé uplatnené metódy

či spôsoby výkladu by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne

zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (m. m. ).

41. V prerokúvanej veci sťažovateľky je tak vzhľadom na jednoznačnosť textu

právnej normy potrebné prezumovať, že v prípade, ak by úmyslom zákonodarcu bolo

prostredníctvom tejto právnej úpravy poskytnúť zvýšenú ochranu len v súvislosti

so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, bolo práve na zákonodarcovi,

aby v texte právnej normy svoju vôľu výslovne a nesporne prejavil. Inak je potrebné prijať

záver, že tak učiniť nechcel.

42. Z tohto dôvodu preto nemožno krajskému súdu vytknúť, že na prejednávanú vec

sťažovateľky aplikoval pri rozhodovaní o návrhu povinného na povolenie odkladu exekúcie

§ 56 ods. 5 Exekučného poriadku účinného od 1. januára 2015, keďže ako v napadnutom

uznesení (bod 8) krajský súd zrozumiteľne uviedol, v právnej veci sťažovateľky

nie je možné aplikovať § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý sa vzťahuje len

na exekučné konanie vedené na podklade spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku.

Na základe uvedeného krajský súd uzavrel (bod 9), že ak „zákonodarca vo vzťahu

k novelizovanému ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v rámci prechodných

ust. k úpravám účinným od 1. januára 2015 v§ 243d EP výslovne neprijal niečo iné (urobil

tak len vo vzťahu k rozhodcovským rozhodnutiam vydaným v spotrebiteľských sporoch),

platí i v tomto prípade v poslednom období toľko spomínaný (v súvislosti s prijatím )

princíp okamžitej aplikability procesnej normy“.

43. V závere ústavný súd plne odkazuje na svoj nález sp. zn.

z 24. novembra 2020, v ktorom konštatoval, že «Citované ustanovenie § 56 ods. 5

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 nikde vo svojom texte

neodkazuje na zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, nevidieť ani žiadnu

poznámku pod čiarou a pod. Zákonná norma sa tak javí byť jasná a zrozumiteľná. Adresát

práva sa tak môže legitímne spoliehať, že v prípade, ak povinný v lehote na podanie

námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, súd povolí

odklad exekúcie. Niet na prvý pohľad interpretačnej techniky a metódy, ktoré by dávali

„nádej“ na prijateľnosť iného výkladu...

... Podľa ústavného súdu je takýto výklad (gramatický) § 56 ods. 5 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 ústavne veľkorysejší k procesným právam

adresátov právnej normy, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v rámci

exekučného konania sú „v hre“ okrem iného ústavné vlastnícke práva dotknutých

účastníkov konania a je na mieste v prípade súdom vznesených pochybností (alebo

kontextuálnych nejasností) týkajúcich sa úmyslu zákonodarcu a jeho riadneho vyjadrenia

v texte právnej normy alebo v prípade existencie ponuky dvoch interpretačných ciest zvoliť

taký výklad a aplikáciu právnej normy, ktoré sú priateľskejšie k ochrane ústavných práv

účastníkov konania.».

44. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil taký výklad zákonnej úpravy v napadnutom uznesení a ich uplatnenie vo veci

sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s (a

ods. 1 dohovoru). Krajský súd sa v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom

vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky uplatnenými v podanom

odvolaní, preto z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery vyslovené krajským súdom. Len samotná skutočnosť, že krajský súd vyslovil právny

názor, resp. interpretoval ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku spôsobom

(metódou), s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, neznamená bez ďalšieho, že by jej ústavnej

sťažnosti muselo byť vyhovené. Aj zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva,

že základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok (, ,

).

45. V danom prípade preto niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

46. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti namieta taktiež porušenie svojho

bližšie neidentifikovaného základného práva podľa .

47. Ústavný súd, vychádzajúc z celého obsahu ústavnej sťažnosti, konštatuje,

že sťažovateľka jednak neoznačila žiadne z uvedených základných práv upravených

v predmetnom článku a ani z obsahu jej ústavnej sťažnosti, nie je zrejmé, porušenie

ktorého zo základných práv namieta. Vzhľadom na to, že k označenému článku

absentuje v ústavnej sťažnosti akákoľvek argumentácia, z ktorej by bolo možné

identifikovať konkrétne základné práva, ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť

v tejto časti nespĺňa náležitosti vyžadované .

48. Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ musí v ústavnej sťažnosti označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen uvedením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

) t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

49. Na základe uvedeného ústavný súd, berúc do úvahy už konštatované

kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky, ktoré vylučuje, aby ústavný súd nahrádzal

úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať odborne, odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí

podľa . Vzhľadom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti v celom rozsahu ústavný súd nepovažoval za potrebné ani hospodárne

sťažovateľku na odstránenie predmetného nedostatku ústavnej sťažnosti vyzývať v zmysle

.

50. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu