Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 461/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o.,

Budovateľská 1500/4, Stropkov, právne zastúpenej advokátom JUDr. Ivom Babjakom,

Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že napadnutým rozsudkom bol na základe

odvolania sťažovateľky potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -49 z 20. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok z 20. novembra 2015“).

Predmetom konania pred krajským súdom bola žaloba sťažovateľky, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „odvolací správny orgán“) č. 1100305/1/515028/2014/5054 z 24. novembra 2014,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočky Bardejov (ďalej len

„správca dane“) č. 9711401/5/4204118/2014 z 12. augusta 2014 (správne má byť

12. septembra 2014, pozn.) v znení oznámenia č. 9711401/5/4239123/2014/Luk

zo 16. septembra 2014, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 5 137,25 €.

3. Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom namietala (i) nesprávne právne

posúdenie veci, (ii) posúdenie nezákonnosti postupu odvolacieho správneho orgánu

„s ohľadom na rozhodnutie R 75/1998 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí

a stanovísk“ a zároveň (iii) spochybňovala zákonnosť rozhodnutia správcu dane najmä

preto, že nedodržal lehotu na vydanie rozhodnutia podľa § 30a zákona Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“). Krajský súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci v rozsudku

z 20. novembra 2015 uviedol, že „daňové orgány postupovali pri posudzovaní daňových

výdavkov, ktoré si uplatnil žalobca v zdaňovacom období v roku 2006, v súlade

s príslušnými ustanoveniami o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého správca dane vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie

roku 2006.“. K námietke nezákonnosti rozhodnutia správcu dane z dôvodu jeho vydania

po zákonom stanovenej lehote krajský súd uviedol, že správca dane rozhodol v súlade s § 68

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), a považoval ju

za bezpredmetnú. Najvyšší súd sa s argumentáciou krajského súdu stotožnil a o odvolaní

sťažovateľky proti rozsudku z 20. novembra 2015 rozhodol tak, že ho napadnutým

rozsudkom potvrdil.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že s názorom najvyššieho súdu

nesúhlasí, pretože je v rozpore s ústavne konformným výkladom príslušných ustanovení

zákona o správe daní a poplatkov vo vtedy platnom znení, ako aj s ustanoveniami daňového

poriadku. Uvádza, že explicitne stanovuje, že dane a poplatky možno

ukladať zákonom alebo na základe zákona. Postup daňových orgánov, ktorý predchádza

vydaniu rozhodnutia o vyrubení dane či určení jej rozdielu, musí byť vykonaný striktne

podľa zákona. Nie je prípustná žiadna odchýlka od postupu, ktorý stanovuje zákon.

Sťažovateľka z toho odvodzuje, že „[a]k daňový orgán (§ 4 Daňového poriadku)

v priebehu daňovej kontroly alebo v priebehu vyrubovacieho konania nepostupuje podľa

zákona, resp. poruší niektorú zo svojich zákonom stanovených povinností, resp. neumožní

kontrolovanému daňovému subjektu realizáciu niektorého z jeho zákonných práv, žiadne

rozhodnutie daňového orgánu, ktoré je zavŕšením daňovej kontroly, sa nemôže považovať

za zákonné.“. V tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 18. septembra 2008, podľa ktorého je základnou zásadou daňového konania zásada

zákonnosti. Ďalej uvádza, že „výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť

na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne

prostriedky, ktoré priamo stanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci

svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.“. Aj ústavný súd podľa sťažovateľky v náleze

sp. zn. zo 16. decembra 2015 zdôraznil, že „aj keď ústavný súd pri svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, nemôže rezignovať

na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže prehliadať závažné

procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní príslušných orgánov

verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv.“.

Sťažovateľka konštatuje, že aj v ďalšom zo svojich nálezov ústavný súd uviedol: „právo

na súdnu a inú ochranu ( a nasl. ) patrí k základným komponentom právneho

štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť že daňový

subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený

alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality ( )

vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom

povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady

vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať

zákon extenzívnym spôsobom.“

Z citovaných rozhodnutí podľa sťažovateľky vyplýva, že pri ukladaní daní nie je

pre správcu dane prípustná žiadna odchýlka od zákona a že jeho úkony nemožno

posudzovať výlučne podľa ich obsahu, ale aj z hľadiska formy. Ak formálny úkon správcu

dane pri daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní nie je vykonaný v súlade

so zákonom, potom ani rozhodnutie o vyrubení dane či určení jej rozdielu nemožno

považovať za zákonné.

5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ktoré je na zákonnej úrovni zabezpečené prostredníctvom § 30a zákona o správe

daní a poplatkov a s účinnosťou od 1. januára 2012 je upravené v § 65 daňového poriadku.

Sťažovateľka poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých konštatoval,

že právna neistota osoby sa odstráni až právoplatným rozhodnutím vo veci (),

v ktorých priznal právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj v konaní orgánov

verejnej správy () alebo podľa ktorých nedodržaním zákonom stanovenej lehoty

na rozhodnutie v správnom konaní sa správny orgán dopúšťa zbytočných prieťahov

v konaní ().

6. Sťažovateľka zdôrazňuje, že „(jej, pozn.) nie sú známe dôvody, pre ktoré Najvyšší

súd SR v odôvodnení touto sťažnosťou napadnutého rozsudku sp. zn. sa

absolútne nezaoberal námietkou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní zo dňa 30.12.2015

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. , že zo strany správcu dane došlo

k porušeniu zákonnej povinnosti vydať rozhodnutie v lehotách uvedených v § 30a zákona

č. o správe daní a poplatkov v platnom znení.“ a uzatvára, že „takýto postup

najvyššieho súdu považuje za svojvoľný, arbitrárny, ktorý je v rozpore s ustanovením § 157

a .“.

7. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto

nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti ISPro, s.r.o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. februára 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. februára 2018

v konaní vedenom pod sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

, ). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval

ústavný súd aj návrh sťažovateľky.

13. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

15. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka dovoláva, zaručuje každému právo na prístup

k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (m. m. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom (m. m. , ).

16. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„... rozhodnutie zverejnené pod č. R 75/1998 sa nevzťahuje na daný prípad, pretože

preskúmavané rozhodnutia daňových orgánov nie sú nepreskúmateľné a vzhľadom na to, že

boli viackrát zrušené rozhodnutia správcu dane a vrátené späť na ďalšie konanie, obsahujú

už vysporiadanie sa so všetkými námietkami žalobcu v daňovom konaní, t. j. rozhodnutia

netrpia nedostatkom dôvodov, pričom žalobcom už neboli prezentované ďalšie námietky.

Nakoľko krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané

v súlade so zákonom a na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správne právne

posúdili predmetnú vec, nepriamo skonštatoval, že predmetné rozhodnutia nie sú

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Tvrdenie žalobcu o tom, že sa krajský súd

nevysporiadal s podstatnou námietkou žalobcu je preto neopodstatnené.“

17. K argumentácii krajského súdu týkajúcej sa nedodržania zákonnom stanovenej

lehoty zo strany správcu dane najvyšší súd doplnil, že „takýto veľký časový priestor sa

môže javiť ako nezákonný, avšak predmetné rozhodnutie bolo vydané v lehote 15 dní od

spísania poslednej zápisnice ( ), pričom žalovaným

(odvolací správny orgán, pozn.) bolo zrušené a správca dane bol povinný znovu konať

ďalej. Rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/312156/2014/5054 z 8. júla 2014 sa stalo

právoplatným dňa 21. júla 2014. Správca dane následne spísal poslednú zápisnicu dňa

11. septembra 2014 a hneď na to dňa 12. septembra 2014 bolo vydané preskúmavané

rozhodnutie. Na základe tohto postupu správcu dane bolo vydané rozhodnutie vždy včas,

čo konštatoval aj krajský súd, preto odvolacia námietka žalobcu je v tomto smere

neopodstatnená. Ani vzhľadom na žalobcom uvádzanú judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky nebol porušený princíp právnej istoty žalobcu.“, pričom zdôraznil, že

„krajský súd jasne uviedol svoje stanovisko, keď sa stotožnil s právnymi závermi daňových

orgánov a konštatoval, že namietanie nesplnenia lehôt na vydanie rozhodnutí zo strany

žalobcu je bezpredmetné s tým, že poukázal na celý postup daňových orgánov. K

namietaniu nezákonnosti rozhodnutia, resp. porušenia jeho subjektívnych práv postupom a

vydaným rozhodnutím daňových orgánov s poukazom na ust. , ktoré obsahuje

konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, navyše krajský súd uviedol, že žalobca mal

právo kedykoľvek domáhať sa ochrany pred nezákonným zásahom, resp. nesprávneho

postupu správneho orgánu a porušenia jeho subjektívnych práv prostredníctvom podaného

návrhu. Z týchto dôvodov dospel krajský súd k záveru, že žalobca nepreukázal, aké jeho

subjektívne práva mali byť postupom daňového orgánu porušené.“.

18. V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa najvyšší súd vyjadril aj k námietke

nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom poukázal „na ust. § 19 ods. 2, písm. m)

, z ktorého vyplýva, že daňovým výdavkom sú výdavky, na ktorých

úhradu boli poskytnuté dotácie. To znamená výdavky, ktoré boli vyúčtované na splnenie

projektového programu žiadateľa o dotáciu. Tak, ako vyplýva zo znenia citovaného

zákonného ustanovenia ide o výdavky skutočne uhradené z poskytnutej dotácie. Z

uvedeného je možné vyvodiť, že sem nepatria výdavky kalkulované v rozpočte, ktoré reálne

neboli vynaložené žiadnym spôsobom. Priznať je možné len výdavky v rozsahu a za splnenia

podmienok uvedených v zákone o dani z príjmov. Preto daňové orgány správne vychádzali

zo znenia ust. § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov a za daňový výdavok považovali výdavok

(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený

daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka

podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom

krajského súdu, že daňové orgány postupovali správne, keď zúčtované výdavky, ktoré si

uplatnil žalobca ako daňové výdavky, neuznal. Odvolací súd pre úplnosť konštatuje, že nie

všetky výdavky boli použité na podnikateľské účely, preto nesúviseli so zdaniteľným

príjmom a daňové orgány ich v zmysle ust. § 21 ods. 1 neuznali (vo vzťahu k prenájmu 15 ks

výpočtovej techniky). Uvedené platí aj vo vzťahu k prenájmu priestorov s technikou. Daňový

výdavok súvisiaci s prenájmom servera bol účtovaný až v roku 2007, t.j. nemohol byť

zaúčtovaný za zdaňovacie obdobie roku 2006 v zmysle časovej a vecnej súvislosti

zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov ( ).

Na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými zákonnými ustanoveniami

dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom krajského súdu, ktorý považoval

za dostatočne odôvodnený, čím nebolo porušené ani právo žalobcu na spravodlivý proces

s tým, že postup a rozhodnutia daňových orgánov sú v súlade so zákonom, a preto rozsudok

Krajského súdu v Prešove potvrdil ( a ).“.

19. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd odvolací v napadnutom rozsudku

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu z 20. novembra

2015 potvrdil. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku primeraným a v okolnostiach danej

veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené námietky. Ústavný súd

na základe uvedeného zdôrazňuje, že právne závery najvyššieho súdu v napadnutom

rozsudku nevykazujú znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo

možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým poprel ich účel a význam (m. m. ,

).

20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (m. m. ).

21. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne

významnú argumentáciu, keďže sťažovateľka pokračuje v rovnakej argumentácii, ktorú

uviedla v konaní pred krajským súdom a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

22. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

a preto ju z tohto dôvodu podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018