Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 461/2018
PDF · 208.95 KB
No categories available
II. ÚS 461/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o.,
Budovateľská 1500/4, Stropkov, právne zastúpenej advokátom JUDr. Ivom Babjakom,
Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžf 8/2016 z 21. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 8/2016 z 21. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že napadnutým rozsudkom bol na základe
odvolania sťažovateľky potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 6 S 2/2015-49 z 20. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok z 20. novembra 2015“).
Predmetom konania pred krajským súdom bola žaloba sťažovateľky, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
(ďalej len „odvolací správny orgán“) č. 1100305/1/515028/2014/5054 z 24. novembra 2014,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočky Bardejov (ďalej len
„správca dane“) č. 9711401/5/4204118/2014 z 12. augusta 2014 (správne má byť
12. septembra 2014, pozn.) v znení oznámenia č. 9711401/5/4239123/2014/Luk
zo 16. septembra 2014, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 5 137,25 €.
3. Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom namietala (i) nesprávne právne
posúdenie veci, (ii) posúdenie nezákonnosti postupu odvolacieho správneho orgánu
„s ohľadom na rozhodnutie R 75/1998 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk“ a zároveň (iii) spochybňovala zákonnosť rozhodnutia správcu dane najmä
preto, že nedodržal lehotu na vydanie rozhodnutia podľa § 30a zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní
a poplatkov“). Krajský súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci v rozsudku
z 20. novembra 2015 uviedol, že „daňové orgány postupovali pri posudzovaní daňových
výdavkov, ktoré si uplatnil žalobca v zdaňovacom období v roku 2006, v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého správca dane vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie
roku 2006.“. K námietke nezákonnosti rozhodnutia správcu dane z dôvodu jeho vydania
po zákonom stanovenej lehote krajský súd uviedol, že správca dane rozhodol v súlade s § 68
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), a považoval ju
za bezpredmetnú. Najvyšší súd sa s argumentáciou krajského súdu stotožnil a o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku z 20. novembra 2015 rozhodol tak, že ho napadnutým
rozsudkom potvrdil.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že s názorom najvyššieho súdu
nesúhlasí, pretože je v rozpore s ústavne konformným výkladom príslušných ustanovení
zákona o správe daní a poplatkov vo vtedy platnom znení, ako aj s ustanoveniami daňového
poriadku. Uvádza, že čl. 59 ods. 2 ústavy explicitne stanovuje, že dane a poplatky možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona. Postup daňových orgánov, ktorý predchádza
vydaniu rozhodnutia o vyrubení dane či určení jej rozdielu, musí byť vykonaný striktne
podľa zákona. Nie je prípustná žiadna odchýlka od postupu, ktorý stanovuje zákon.
Sťažovateľka z toho odvodzuje, že „[a]k daňový orgán (§ 4 Daňového poriadku)
v priebehu daňovej kontroly alebo v priebehu vyrubovacieho konania nepostupuje podľa
zákona, resp. poruší niektorú zo svojich zákonom stanovených povinností, resp. neumožní
kontrolovanému daňovému subjektu realizáciu niektorého z jeho zákonných práv, žiadne
rozhodnutie daňového orgánu, ktoré je zavŕšením daňovej kontroly, sa nemôže považovať
za zákonné.“. V tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07
z 18. septembra 2008, podľa ktorého je základnou zásadou daňového konania zásada
zákonnosti. Ďalej uvádza, že „výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť
na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne
prostriedky, ktoré priamo stanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci
svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.“. Aj ústavný súd podľa sťažovateľky v náleze
sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16. decembra 2015 zdôraznil, že „aj keď ústavný súd pri svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, nemôže rezignovať
na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže prehliadať závažné
procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní príslušných orgánov
verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv.“.
Sťažovateľka konštatuje, že aj v ďalšom zo svojich nálezov ústavný súd uviedol: „právo
na súdnu a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho
štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť že daňový
subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený
alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality (čl. 2 ods. 2 ústavy)
vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom
povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady
vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať
zákon extenzívnym spôsobom.“
Z citovaných rozhodnutí podľa sťažovateľky vyplýva, že pri ukladaní daní nie je
pre správcu dane prípustná žiadna odchýlka od zákona a že jeho úkony nemožno
posudzovať výlučne podľa ich obsahu, ale aj z hľadiska formy. Ak formálny úkon správcu
dane pri daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní nie je vykonaný v súlade
so zákonom, potom ani rozhodnutie o vyrubení dane či určení jej rozdielu nemožno
považovať za zákonné.
5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ktoré je na zákonnej úrovni zabezpečené prostredníctvom § 30a zákona o správe
daní a poplatkov a s účinnosťou od 1. januára 2012 je upravené v § 65 daňového poriadku.
Sťažovateľka poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých konštatoval,
že právna neistota osoby sa odstráni až právoplatným rozhodnutím vo veci (I. ÚS 47/96),
v ktorých priznal právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj v konaní orgánov
verejnej správy (II. ÚS 62/99) alebo podľa ktorých nedodržaním zákonom stanovenej lehoty
na rozhodnutie v správnom konaní sa správny orgán dopúšťa zbytočných prieťahov
v konaní (II. ÚS 14/01).
6. Sťažovateľka zdôrazňuje, že „(jej, pozn.) nie sú známe dôvody, pre ktoré Najvyšší
súd SR v odôvodnení touto sťažnosťou napadnutého rozsudku sp. zn. 6 Sžf/8/2016 sa
absolútne nezaoberal námietkou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní zo dňa 30.12.2015
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6S/2/2015, že zo strany správcu dane došlo
k porušeniu zákonnej povinnosti vydať rozhodnutie v lehotách uvedených v § 30a zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení.“ a uzatvára, že „takýto postup
najvyššieho súdu považuje za svojvoľný, arbitrárny, ktorý je v rozpore s ustanovením § 157
Občianskeho súdneho poriadku a § 139 Správneho súdneho poriadku.“.
7. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto
nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti ISPro, s.r.o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. februára 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.
6Sžf/8/2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. februára 2018
v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sžf/8/2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval
ústavný súd aj návrh sťažovateľky.
13. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
15. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka dovoláva, zaručuje každému právo na prístup
k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (m. m. I. ÚS 26/94). Ústavou
zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
16. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„... rozhodnutie zverejnené pod č. R 75/1998 sa nevzťahuje na daný prípad, pretože
preskúmavané rozhodnutia daňových orgánov nie sú nepreskúmateľné a vzhľadom na to, že
boli viackrát zrušené rozhodnutia správcu dane a vrátené späť na ďalšie konanie, obsahujú
už vysporiadanie sa so všetkými námietkami žalobcu v daňovom konaní, t. j. rozhodnutia
netrpia nedostatkom dôvodov, pričom žalobcom už neboli prezentované ďalšie námietky.
Nakoľko krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané
v súlade so zákonom a na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správne právne
posúdili predmetnú vec, nepriamo skonštatoval, že predmetné rozhodnutia nie sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Tvrdenie žalobcu o tom, že sa krajský súd
nevysporiadal s podstatnou námietkou žalobcu je preto neopodstatnené.“
17. K argumentácii krajského súdu týkajúcej sa nedodržania zákonnom stanovenej
lehoty zo strany správcu dane najvyšší súd doplnil, že „takýto veľký časový priestor sa
môže javiť ako nezákonný, avšak predmetné rozhodnutie bolo vydané v lehote 15 dní od
spísania poslednej zápisnice (§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2003 Z. z.), pričom žalovaným
(odvolací správny orgán, pozn.) bolo zrušené a správca dane bol povinný znovu konať
ďalej. Rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/312156/2014/5054 z 8. júla 2014 sa stalo
právoplatným dňa 21. júla 2014. Správca dane následne spísal poslednú zápisnicu dňa
11. septembra 2014 a hneď na to dňa 12. septembra 2014 bolo vydané preskúmavané
rozhodnutie. Na základe tohto postupu správcu dane bolo vydané rozhodnutie vždy včas,
čo konštatoval aj krajský súd, preto odvolacia námietka žalobcu je v tomto smere
neopodstatnená. Ani vzhľadom na žalobcom uvádzanú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky nebol porušený princíp právnej istoty žalobcu.“, pričom zdôraznil, že
„krajský súd jasne uviedol svoje stanovisko, keď sa stotožnil s právnymi závermi daňových
orgánov a konštatoval, že namietanie nesplnenia lehôt na vydanie rozhodnutí zo strany
žalobcu je bezpredmetné s tým, že poukázal na celý postup daňových orgánov. K
namietaniu nezákonnosti rozhodnutia, resp. porušenia jeho subjektívnych práv postupom a
vydaným rozhodnutím daňových orgánov s poukazom na ust. § 250t O. s. p., ktoré obsahuje
konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, navyše krajský súd uviedol, že žalobca mal
právo kedykoľvek domáhať sa ochrany pred nezákonným zásahom, resp. nesprávneho
postupu správneho orgánu a porušenia jeho subjektívnych práv prostredníctvom podaného
návrhu. Z týchto dôvodov dospel krajský súd k záveru, že žalobca nepreukázal, aké jeho
subjektívne práva mali byť postupom daňového orgánu porušené.“.
18. V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa najvyšší súd vyjadril aj k námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom poukázal „na ust. § 19 ods. 2, písm. m)
zákona č. 595/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že daňovým výdavkom sú výdavky, na ktorých
úhradu boli poskytnuté dotácie. To znamená výdavky, ktoré boli vyúčtované na splnenie
projektového programu žiadateľa o dotáciu. Tak, ako vyplýva zo znenia citovaného
zákonného ustanovenia ide o výdavky skutočne uhradené z poskytnutej dotácie. Z
uvedeného je možné vyvodiť, že sem nepatria výdavky kalkulované v rozpočte, ktoré reálne
neboli vynaložené žiadnym spôsobom. Priznať je možné len výdavky v rozsahu a za splnenia
podmienok uvedených v zákone o dani z príjmov. Preto daňové orgány správne vychádzali
zo znenia ust. § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov a za daňový výdavok považovali výdavok
(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený
daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
krajského súdu, že daňové orgány postupovali správne, keď zúčtované výdavky, ktoré si
uplatnil žalobca ako daňové výdavky, neuznal. Odvolací súd pre úplnosť konštatuje, že nie
všetky výdavky boli použité na podnikateľské účely, preto nesúviseli so zdaniteľným
príjmom a daňové orgány ich v zmysle ust. § 21 ods. 1 neuznali (vo vzťahu k prenájmu 15 ks
výpočtovej techniky). Uvedené platí aj vo vzťahu k prenájmu priestorov s technikou. Daňový
výdavok súvisiaci s prenájmom servera bol účtovaný až v roku 2007, t.j. nemohol byť
zaúčtovaný za zdaňovacie obdobie roku 2006 v zmysle časovej a vecnej súvislosti
zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov (§ 2 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z.).
Na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými zákonnými ustanoveniami
dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom krajského súdu, ktorý považoval
za dostatočne odôvodnený, čím nebolo porušené ani právo žalobcu na spravodlivý proces
s tým, že postup a rozhodnutia daňových orgánov sú v súlade so zákonom, a preto rozsudok
Krajského súdu v Prešove potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.).“.
19. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd odvolací v napadnutom rozsudku
jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu z 20. novembra
2015 potvrdil. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku primeraným a v okolnostiach danej
veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené námietky. Ústavný súd
na základe uvedeného zdôrazňuje, že právne závery najvyššieho súdu v napadnutom
rozsudku nevykazujú znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo
možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona, že by tým poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05,
20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
21. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne
významnú argumentáciu, keďže sťažovateľka pokračuje v rovnakej argumentácii, ktorú
uviedla v konaní pred krajským súdom a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.
V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.
22. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018