Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 526/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu

Miroslava Duriša a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej

asociácie producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou

kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 14. septembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2017 doručená sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii

(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako občianske združenie

s oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálnemu

záznamu podala 19. mája 2017 Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

návrh, ktorým sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd

žalovanému uložil povinnosť zložiť do úschovy peňažnú zábezpeku v sume 15 628,95 €

do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Svoj návrh odôvodnila tým, že žalovaný

ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie šíri audiovizuálne diela bez súhlasu autorov

a zaplatenia odmeny.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. júna 2017 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť do 15 dní

od doručenia uznesenia zložiť do úschovy súdu peňažnú zábezpeku v sume 15 628,95 €,

a to do právoplatného skončenia konania vo veci samej (prvá veta výroku uznesenia).

Zároveň uložil sťažovateľke povinnosť v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať proti

žalovanému žalobu vo veci samej (druhá veta výroku uznesenia). Okresný súd rozhodol

o trovách konania tak, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému

v plnom rozsahu (tretia veta výroku uznesenia).

Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalovaný. Krajský súd napadnutým

uznesením rozhodol, že prvú vetu výroku uznesenia okresného súdu mení tak, že návrh

sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta a tretiu vetu výroku uznesenia

okresného súdu zrušuje.

Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd v napadnutom uznesení

nesprávne vyložil účel neodkladného opatrenia vydávaného vo veciach práva duševného

vlastníctva. Sťažovateľka poukazuje na to, že úprava neodkladného opatrenia vo veciach

práva duševného vlastníctva [ a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)] je výsledkom transpozície

smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti

práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“). K tomuto ďalej uvádza, že vydaním

neodkladného opatrenia podľa sa nemá zabrániť pokračovaniu

v porušovaní práv duševného vlastníctva, ale podmieniť porušovanie práv zložením záruk

na zabezpečenie odškodnenia.

Sťažovateľka tvrdí, že jej návrh na vydanie neodkladného opatrenia spĺňal

podmienky podľa čl. 3 smernice na zloženie zábezpeky na odškodnenie vlastníka práv

pri pokračujúcom porušovaní práv duševného vlastníctva.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že: «smernica vo svojom čl. 9 označenom ako predbežné

a preventívne opatrenia v ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou výslovne uvádza: „Členské

štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému

porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek

bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo zakázať v prípade potreby

s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva

alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia

vlastníka práv.“»

Sťažovateľka odkazuje na ustanovenia Autorský zákon

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“) a tvrdí: „Podľa § 165 ods. 9

Autorského zákona používateľ predmetov ochrany, ktoré mali byť predmetom zmluvy podľa

ods. 1 písm. a) až c) t. j. hromadnej licenčnej zmluvy môže používať až odo dňa podania

žaloby používateľom (v spore žalovaný) podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určení

obsahu zmluvy podľa ods. 1 písm. a) až c). Podmienkou používania predmetov ochrany

autorským právom je podľa § 165 ods. 9 Autorského zákona okrem podania určovacej

žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona podľa písm. a) tohto ustanovenia dohoda

s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných prostriedkov na osobitný účet

v banke alebo pobočke zahraničnej banky vedený organizáciou kolektívnej správy podľa

§ 169 ods. 6 alebo podľa písm. b) tohto ustanovenia preukáže organizácií kolektívnej

správy záručnou listinou vznik bankovej záruky, notárskou zápisnicou uloženie peňažných

prostriedkov, uznesením súdu prijatie peňažných prostriedkov do úschovy, zmluvou

o vinkulácií peňažných prostriedkov v banke na zaplatenie peňažných prostriedkov

za použitie predmetov ochrany. Žalovaný v konaní o vydanie neodkladného opatrenia

nepreukázali splnene týchto podmienok a svojvoľným a arbitrárnym výkladom rozhodol

odvolací súd, keď nezobral do úvahy túto hmotnoprávnu úpravu v rozpore s čl. 16 ods. 1

základných princípov , ktorý vytvára procesný a hmotnoprávny rámec postupu

a rozhodovania súdu podľa . Jednou z požiadaviek a podmienok postupu

a rozhodovania súdu podľa je, že hmotnoprávne a procesné ustanovenia je súd

povinný zohľadňovať v ich vzájomnom vzťahu.“

Sťažovateľka sa domnieva, že všeobecné súdy sa ustálili, že v prípade porušovania

práv duševného vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie

neodkladného opatrenia zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia podľa (zloženie zábezpeky do úschovy

súdu) je potrebné zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti pohľadávky.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že krajský súd v napadnutom uznesení „uviedol

absurdný a svojvoľný názor, že sťažovateľ vôbec neosvedčil, že zastupuje konkrétnych

autorov audiovizuálnych diel alebo výrobcov audiovizuálnych záznamov, ktorých diela

audiovizuálne diela alebo záznamy žalovaný používal v predmetnom období“.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -139 zo dňa

14. 9. 2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1

, základné práva a slobody podľa Listiny

základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -139 zo dňa

14. 9. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na Krajskému súdu Banská Bystrica na nové

rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k , resp. k listiny a dohovoru

už ústavný súd v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v (

ods. 1 listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru (). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení

nesprávne vyložil a aplikoval relevantné ustanovenia Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) o nariaďovaní

neodkladných opatrení vo veciach práva duševného vlastníctva, keď pri svojom

rozhodovaní nezohľadnil transpozíciu smernice a ani príslušné ustanovenia Autorského

zákona.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na vydanie neodkladného

opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny. Predpokladom pre záver o porušení základných práv

a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ().

Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie tohto opatrenia je garantované právo druhého

dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom

rozhodnutím vo veci samej (napr. , ).

Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení

a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Prijatím sa

zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery

účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať

ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej koncepcie

predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí

nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa môže súd pri

nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť

navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad,

že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd

túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej ( ), na rozdiel

od úpravy podľa , pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení

vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci

samej.

Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330

ods. 1 ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (

).

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa tak

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter

konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu

niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach (resp. neodkladných opatreniach podľa

), zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované

výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach (neodkladných opatreniach

podľa ) môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (, ).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že sťažovateľka nepreukázala,

že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu na náhradu škody bolo spôsobilé viesť

k zabráneniu porušovania autorských práv. Naopak, podľa názoru krajského súdu mohla

sťažovateľka vo svojom návrhu žiadať zamedzenie porušovania práv, čo však neurobila.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom tvrdí, že takýto názor krajského

súdu nie je zlučiteľný s účelom smernice.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány

na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva

duševného vlastníctva alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú

pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť

také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.

Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej

právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie

porušovania zložením zábezpeky.

Podľa neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane,

aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.

Podľa navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť,

aby ten, kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania

sa takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy

vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške

zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej

je potrebné zábezpeku zložiť.

Ustanovenie systematicky predchádza , podľa

ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému. Z čl. 9 ods. 1

písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym orgánom

povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup riešenia

sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel čl. 9 ods. 1

písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu potrebné hľadať viac v preambule

k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.

Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne

poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany

na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov

pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).

Výklad krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie

porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona ( ), a to rešpektuje

účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť aj s tým, že sťažovateľka môže požadovať

zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342

ods. 1 ). Zo sťažnosti však vyplýva, že skutkový stav bol v posudzovanej veciach taký,

že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá nebola, nebola zaplatená ani licenčná odmena

a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa § 165 ods. 10 Autorského zákona,

keď štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej ochrany podľa platného

a účinného sadzobníka. Sama sťažovateľka poukazuje na to, že v tejto veci nedošlo ani

k podaniu žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy

a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako organizáciou

kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky podľa § 165

ods. 9 písm. a) Autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného

vlastníctva, a ani k preukázaniu skladania finančných prostriedkov jedným so spôsobov

podľa § 165 ods. 9 písm. b) Autorského zákona.

Krajský súd na základe uvedeného skutkového stavu hodnotil návrh sťažovateľky

na vydanie neodkladného opatrenia za nevhodne zvolený spôsob riešenia vzniknutej

situácie, čo odôvodnil tým, že v tejto situácii nemalo zmysel konanie žalovaného

podmieňovať zložením záruky (vzhľadom na pasivitu žalovaného týkajúcu sa vyriešenia

hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z Autorského zákona). Teda aj potenciálne

zloženie záruky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru krajského súdu neriešilo.

Predmetné právne závery vyjadrené v napadnutom uznesení nemožno vzhľadom

na uvedené považovať za svojvoľné či arbitrárne, resp. za také, ktorými by všeobecný súd

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (, ,

).

Napokon, takýto právny záver všeobecných súdov v otázke neodkladného opatrenia

vydávaného vo veciach práva duševného vlastníctva už bol ústavným súdom aprobovaný

(, , ).

Na správnosti uvedených záverov nemôže nič zmeniť ani podľa sťažovateľky

svojvoľný záver krajského o tom, že v konaní neosvedčila dôvodnosť svojho nároku.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke

predbežných opatrení (neodkladných opatrení v zmysle ),

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

o prijateľnosti vo veci Apis proti Slovenskej republike z 13. 1. 2000, sťažnosť č. 39754/98,

v ktorom ESĽP konštatoval ratione materiae neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru v konaní

o zrušenie predbežného opatrenia).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru, ústavný

súd konštatuje, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv zaručených dohovorom (pozri rozsudok ESĽP vo veci Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, sťažnosti č. 9659/82 a č. 9658/82, bod 52, rovnako

nálezy ústavného súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

). V danom prípade však ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené

skutočnosti k takému záveru nedospel.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018