Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 526/2018
PDF · 229.57 KB
No categories available
IV. ÚS 526/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu
Miroslava Duriša a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej
asociácie producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou
kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 289/2017
zo 14. septembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2017 doručená sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 289/2017
zo 14. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako občianske združenie
s oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálnemu
záznamu podala 19. mája 2017 Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
návrh, ktorým sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd
žalovanému uložil povinnosť zložiť do úschovy peňažnú zábezpeku v sume 15 628,95 €
do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Svoj návrh odôvodnila tým, že žalovaný
ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie šíri audiovizuálne diela bez súhlasu autorov
a zaplatenia odmeny.
Okresný súd uznesením sp. zn. 20 Ca 12/2017 zo 16. júna 2017 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť do 15 dní
od doručenia uznesenia zložiť do úschovy súdu peňažnú zábezpeku v sume 15 628,95 €,
a to do právoplatného skončenia konania vo veci samej (prvá veta výroku uznesenia).
Zároveň uložil sťažovateľke povinnosť v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať proti
žalovanému žalobu vo veci samej (druhá veta výroku uznesenia). Okresný súd rozhodol
o trovách konania tak, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v plnom rozsahu (tretia veta výroku uznesenia).
Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalovaný. Krajský súd napadnutým
uznesením rozhodol, že prvú vetu výroku uznesenia okresného súdu mení tak, že návrh
sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta a tretiu vetu výroku uznesenia
okresného súdu zrušuje.
Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd v napadnutom uznesení
nesprávne vyložil účel neodkladného opatrenia vydávaného vo veciach práva duševného
vlastníctva. Sťažovateľka poukazuje na to, že úprava neodkladného opatrenia vo veciach
práva duševného vlastníctva [§ 341 a § 342 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)] je výsledkom transpozície
smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti
práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“). K tomuto ďalej uvádza, že vydaním
neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP sa nemá zabrániť pokračovaniu
v porušovaní práv duševného vlastníctva, ale podmieniť porušovanie práv zložením záruk
na zabezpečenie odškodnenia.
Sťažovateľka tvrdí, že jej návrh na vydanie neodkladného opatrenia spĺňal
podmienky podľa čl. 3 smernice na zloženie zábezpeky na odškodnenie vlastníka práv
pri pokračujúcom porušovaní práv duševného vlastníctva.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že: «smernica vo svojom čl. 9 označenom ako predbežné
a preventívne opatrenia v ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou výslovne uvádza: „Členské
štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému
porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek
bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo zakázať v prípade potreby
s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva
alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia
vlastníka práv.“»
Sťažovateľka odkazuje na ustanovenia zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“) a tvrdí: „Podľa § 165 ods. 9
Autorského zákona používateľ predmetov ochrany, ktoré mali byť predmetom zmluvy podľa
ods. 1 písm. a) až c) t. j. hromadnej licenčnej zmluvy môže používať až odo dňa podania
žaloby používateľom (v spore žalovaný) podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určení
obsahu zmluvy podľa ods. 1 písm. a) až c). Podmienkou používania predmetov ochrany
autorským právom je podľa § 165 ods. 9 Autorského zákona okrem podania určovacej
žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona podľa písm. a) tohto ustanovenia dohoda
s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných prostriedkov na osobitný účet
v banke alebo pobočke zahraničnej banky vedený organizáciou kolektívnej správy podľa
§ 169 ods. 6 alebo podľa písm. b) tohto ustanovenia preukáže organizácií kolektívnej
správy záručnou listinou vznik bankovej záruky, notárskou zápisnicou uloženie peňažných
prostriedkov, uznesením súdu prijatie peňažných prostriedkov do úschovy, zmluvou
o vinkulácií peňažných prostriedkov v banke na zaplatenie peňažných prostriedkov
za použitie predmetov ochrany. Žalovaný v konaní o vydanie neodkladného opatrenia
nepreukázali splnene týchto podmienok a svojvoľným a arbitrárnym výkladom rozhodol
odvolací súd, keď nezobral do úvahy túto hmotnoprávnu úpravu v rozpore s čl. 16 ods. 1
základných princípov CSP, ktorý vytvára procesný a hmotnoprávny rámec postupu
a rozhodovania súdu podľa CSP. Jednou z požiadaviek a podmienok postupu
a rozhodovania súdu podľa CSP je, že hmotnoprávne a procesné ustanovenia je súd
povinný zohľadňovať v ich vzájomnom vzťahu.“
Sťažovateľka sa domnieva, že všeobecné súdy sa ustálili, že v prípade porušovania
práv duševného vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie
neodkladného opatrenia zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP (zloženie zábezpeky do úschovy
súdu) je potrebné zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti pohľadávky.
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že krajský súd v napadnutom uznesení „uviedol
absurdný a svojvoľný názor, že sťažovateľ vôbec neosvedčil, že zastupuje konkrétnych
autorov audiovizuálnych diel alebo výrobcov audiovizuálnych záznamov, ktorých diela
audiovizuálne diela alebo záznamy žalovaný používal v predmetnom období“.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/289/2017-139 zo dňa
14. 9. 2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/289/2017-139 zo dňa
14. 9. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na Krajskému súdu Banská Bystrica na nové
rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už ústavný súd v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril
zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa
dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať
spoločne.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení
nesprávne vyložil a aplikoval relevantné ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) o nariaďovaní
neodkladných opatrení vo veciach práva duševného vlastníctva, keď pri svojom
rozhodovaní nezohľadnil transpozíciu smernice a ani príslušné ustanovenia Autorského
zákona.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Predpokladom pre záver o porušení základných práv
a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00).
Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie tohto opatrenia je garantované právo druhého
dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom
rozhodnutím vo veci samej (napr. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení
a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Prijatím Civilného sporového poriadku sa
zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery
účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať
ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej koncepcie
predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí
nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336 ods. 1 CSP môže súd pri
nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť
navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad,
že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd
túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel
od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení
vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci
samej.
Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330
ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (§ 333
CSP).
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu
niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach (resp. neodkladných opatreniach podľa
Civilného sporového poriadku), zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované
výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach (neodkladných opatreniach
podľa Civilného sporového poriadku) môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že sťažovateľka nepreukázala,
že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu na náhradu škody bolo spôsobilé viesť
k zabráneniu porušovania autorských práv. Naopak, podľa názoru krajského súdu mohla
sťažovateľka vo svojom návrhu žiadať zamedzenie porušovania práv, čo však neurobila.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom tvrdí, že takýto názor krajského
súdu nie je zlučiteľný s účelom smernice.
Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány
na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva
duševného vlastníctva alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú
pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť
také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.
Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej
právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie
porušovania zložením zábezpeky.
Podľa § 341 ods. 1 CSP neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane,
aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.
Podľa § 342 ods. 1 CSP navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť,
aby ten, kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania
sa takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy
vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške
zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej
je potrebné zábezpeku zložiť.
Ustanovenie § 341 ods. 1 CSP systematicky predchádza § 342 ods. 1 CSP, podľa
ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému. Z čl. 9 ods. 1
písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym orgánom
povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup riešenia
sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel čl. 9 ods. 1
písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu potrebné hľadať viac v preambule
k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.
Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne
poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany
na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov
pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).
Výklad krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie
porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona (§ 341 ods. 1 CSP), a to rešpektuje
účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť aj s tým, že sťažovateľka môže požadovať
zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342
ods. 1 CSP). Zo sťažnosti však vyplýva, že skutkový stav bol v posudzovanej veciach taký,
že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá nebola, nebola zaplatená ani licenčná odmena
a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa § 165 ods. 10 Autorského zákona,
keď štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej ochrany podľa platného
a účinného sadzobníka. Sama sťažovateľka poukazuje na to, že v tejto veci nedošlo ani
k podaniu žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy
a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako organizáciou
kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky podľa § 165
ods. 9 písm. a) Autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného
vlastníctva, a ani k preukázaniu skladania finančných prostriedkov jedným so spôsobov
podľa § 165 ods. 9 písm. b) Autorského zákona.
Krajský súd na základe uvedeného skutkového stavu hodnotil návrh sťažovateľky
na vydanie neodkladného opatrenia za nevhodne zvolený spôsob riešenia vzniknutej
situácie, čo odôvodnil tým, že v tejto situácii nemalo zmysel konanie žalovaného
podmieňovať zložením záruky (vzhľadom na pasivitu žalovaného týkajúcu sa vyriešenia
hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z Autorského zákona). Teda aj potenciálne
zloženie záruky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru krajského súdu neriešilo.
Predmetné právne závery vyjadrené v napadnutom uznesení nemožno vzhľadom
na uvedené považovať za svojvoľné či arbitrárne, resp. za také, ktorými by všeobecný súd
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Napokon, takýto právny záver všeobecných súdov v otázke neodkladného opatrenia
vydávaného vo veciach práva duševného vlastníctva už bol ústavným súdom aprobovaný
(II. ÚS 236/2018, III. ÚS 209/2018, III. ÚS 246/2018).
Na správnosti uvedených záverov nemôže nič zmeniť ani podľa sťažovateľky
svojvoľný záver krajského o tom, že v konaní neosvedčila dôvodnosť svojho nároku.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
napadnutým uznesením
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
napadnutým uznesením.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke
predbežných opatrení (neodkladných opatrení v zmysle Civilného sporového poriadku),
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
o prijateľnosti vo veci Apis proti Slovenskej republike z 13. 1. 2000, sťažnosť č. 39754/98,
v ktorom ESĽP konštatoval ratione materiae neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru v konaní
o zrušenie predbežného opatrenia).
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru, ústavný
súd konštatuje, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv zaručených dohovorom (pozri rozsudok ESĽP vo veci Boyle a Rice proti
Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, sťažnosti č. 9659/82 a č. 9658/82, bod 52, rovnako
nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn.
I. ÚS 538/2013). V danom prípade však ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené
skutočnosti k takému záveru nedospel.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018