Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 566/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

TOMEGAS SK, s. r. o., Palárikova 2773, Čadca, zastúpenej spoločnosťou JUDr. Bohuslav

MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti TOMEGAS SK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. mája 2018 doručená sťažnosť spoločnosti TOMEGAS SK, s. r. o., Palárikova 2773,

Čadca (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2018

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Ružomberok (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -132 z 13. júla 2017 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku ako žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu

220,10 € z titulu náhrady spôsobenej škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 220,10 € od 30. júna 2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Zároveň okresný súd predmetným rozsudkom priznal žalobcovi

proti sťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2018 tak, že rozsudok

okresného súdu, stotožniac sa s jeho skutkovými a právnymi závermi, podľa § 387 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“ alebo „“) potvrdil ako vecne správny a zároveň rozhodol

o trovách odvolacieho konania tak, že sťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu trov

odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal.

4. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „... Krajský súd v Žiline a rovnako tak Okresný

súd Ružomberok nepostupovali pri rozhodnutí veci správne a spravodlivo a v súlade

s ústavnými a zákonnými princípmi a normami, teda zákonne, čoho dôsledkom je stav, kedy

zásadným a ústavne neudržateľným spôsobom vo viacerých ohľadoch porušili naše právo

na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, z dôvodov, že:

A) nás ako žalovanú stranu sporu zaviazali na zaplatenie škody, hoci sme neboli

a nie sme pasívne legitimovaní (zodpovední) za tento následok a teda i pre súdne konanie

(!),čo je neprípustné a neakceptovateľné,

B) súdy odobrili bezprecedentnú situáciu, keď vo vzťahu k žalobcom uplatnenému

nároku konali o nároku vyššom a v dôsledku čoho tak priznali žalobcovi viac, než čoho sa

domáhal, čím porušili nielen normy , ale aj akékoľvek princípy sporových konaní,

C) odmietli vykonať jediné možné a rozhodujúce dôkazné prostriedky, keďže nás

nesprávne považovali za pasívne legitimovaný subjekt, na preukázanie tohto nášho

skutkového tvrdenia (popretia toho, čo vlastne ani sám žalobca v žalobe neuvádzal a dospel

k tomu súd), že náklady na opravu vozidla vykonanej servisom Hatiar, s.r.o. nezodpovedá

skutočnej škode, a nemali potom problém vyhlásiť, že sme v tomto smere a pri danom

tvrdení neuniesli dôkazné bremeno,

D) popreli účel a podstatu inštitútu náhrady škody, keďže zabezpečili žalobcovi

i plnenie na náhradu škodu, ktorá mu nepatrila, pretože nešlo o skutočnú škodu.“

5. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v podanej

sťažnosti odôvodňuje v zásade tým, „že súd prvej inštancie (Okresný súd Ružomberok), ako

aj odvolací súd (Krajský súd v Žiline), konali nesprávne, v rozpore so zákonom, princípmi

sporového konania (spravodlivého), neprimerane a neprípustné počas celého konania

zvýhodňovali spotrebiteľa a doslova zaňho konali, odmietli vykonať kľúčové dôkazy

a neurobili všetko pre spravodlivý výsledok ale práve naopak, robili všetko pre výsledok

v prospech žalobcu, čím vo viacerých ohľadom porušili podľa nás naše právo na

spravodlivý (nestranný) súdny (civilný) proces.“.

6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

31.01.2018 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 31.01.2018 zrušuje

a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajskú súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným

súdom SR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o.

so sídlom v Novej Bystrici 850, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

16. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu vyjadrenými

v rozsudku č. k. -132 z 13. júla 2017.

17.1 V danom prípade je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

môže smerovať len proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci

rozhodoval na poslednom stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv

sťažovateľky predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci

je táto požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným

rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným

rozsudkom v prevažnej miere stotožnil. V tejto súvislosti je preto namieste poukázať na

ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (porovnaj ,

, ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

17.2 Vzhľadom na to, že sťažovateľka spolu so sťažnosťou nepredložila ústavnému

súdu rozsudok okresného súdu, ústavný súd v súvislosti s posúdením rozsudku okresného

súdu vychádzal len zo skutkových a právnych záverov, na podklade ktorých okresný súd

vo veci rozhodol, zhrnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

18. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta, že okresný súd svojím rozsudkom

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a následne aj krajský súd, ktorý uvedený

rozsudok okresného súdu potvrdil, porušili ňou označené práva (bod 1 odôvodnenia), a to

najmä tým, že ju zaviazali k povinnosti zaplatiť žalobcovi ním uplatnený nárok na náhradu

škody napriek tomu, že v danom súdnom konaní nebola vecne pasívne legitimovaným

subjektom; že odmietli vykonať ňou navrhovaný dôkaz; ako aj tým, že žalobcovi priznali

nárok na náhradu škody vo väčšom rozsahu, než mu v skutočnosti vznikla, a zároveň

vo väčšom rozsahu, než v akom si ju žalobca podľa názoru sťažovateľky uplatnil na súde.

19. Okresný súd vo svojom rozsudku, ktorým zaviazal sťažovateľku k povinnosti

zaplatiť žalobcovi sumu 220,10 € z titulu náhrady spôsobenej škody spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 220,10 € od 30. júna 2016 do zaplatenia,

v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:

«... spoločnosť HATIAR s.r.o. Zvolen žalobcovi dňa 17.12.2013 namontovala

žalobcovi do jeho motorového vozidla zn. Škoda Octavia č. karosérie

TMBGL210732718351 plynové zariadenie LPG - BRC v hodnote 1.100,00 Eur. Dňa

15.09.2015 po natankovaní LPG na čerpacej stanici BENZINOL v Ružomberku prestalo

vozidlo riadne fungovať. Po telefonáte so spoločnosťou HATIAR s.r.o. Zvolen servisný

technik žalobcovi oznámil, že sa jedná o vadný plyn. K oprave vozidla došlo dňa 05.10.2015

spoločnosťou HATIAR s.r.o., Zvolen. Za túto opravu žalobca dňa 05.12.2015 zaplatil

uvedenej spoločnosti sumu 667,00 Eur, o čom svedčí pokladničný doklad č. 8/498.

Na základe náhrady škody uplatnenej žalobcom u žalovaného, žalovaný uhradil žalobcovi

sumu len sumu 446,90 Eur, s odôvodením, že nárok žalobcu uznal len čiastočne,

s prihliadnutím na vek plynového zariadenia LPG a rozsah vykonanej opravy, ktorú

žalovaný považoval za dôvodnú vo vzťahu ku skutočnostiam preukázaným pri likvidácii

škôd iných poškodených. Podľa názoru žalovaného v ostatnom rozsah vykonanej opravy

nezodpovedal potrebe odstránenia poruchy motorového vozidla vyvolanej použitím

nekvalitného tovaru, keď zároveň bola zohľadnená aj amortizácia vozidla. Tento skutkový

stav medzi sporovými stranami nebol sporný...

Okresný súd dospel k záveru, že pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní

vyplýva z ust. a , keď vzhľadom na predmet činnosti

žalovaného zapísaný v obchodnom registri (veľkoobchod s pevnými, kvapalnými a plynnými

palivami a súvisiacimi produktmi) je ho možné považovať za výrobcu. Námietka žalovaného

o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore zostala iba v rovine ničím

nepreukázaných tvrdení. Žalovaný prevzal žalobu s prílohami dňa 29.06.2016, vyjadrenie

k žalobe podal dňa 18.07.2016, v ktorom vyjadrení namietal pasívnu vecnú legitimáciu

dôvodiac tým, „že žalobca natankoval LPG na čerpacej stanici BENZINOL SLOVAKIA

a v ten istý deň sa na motorovom vozidle prejavila porucha zariadenia LPG. So svojou

požiadavkou o uspokojenie nároku na náhradu škody sa neobrátil žalobca na spoločnosť

BENZINOL SLOVAKIA ako predajcu ale na žalovaného, pričom tento postup bol možný len

vo vzťahu k ich dohode so spoločnosťou BENZINOL SLOVAKIA s.r.o. ako obchodnému

partnerovi a pre účely možného čo najrýchlejšieho riešenia oprávnených nárokov

zákazníkov-spotrebiteľov. Vec riešili dňa 18.10.2015 a následne vo vzťahu k predloženej

dokumentácii čiastočne uznali nárok žalobcu na náhradu škody čo do výšky 446,90 Eur

a túto mu aj uhradili. Vo vyjadrení zo dňa 18.10.2015 poukázali na skutočnosť, že

vzhľadom na vek vozidla, vek plynového zariadenia a na rozsah vykonanej opravy považujú

škodu na rámec sumy 446,90 Eur za nedôvodnú, (č.l. 29 spisu)“. Na toto svoje tvrdenie

však žalovaný nenavrhol vykonať žiadny dôkaz...

Žalovaný tiež vo svojom vyjadrení po vydaní zrušujúceho uznesenia Krajským súdom

v Žiline dôvodil, že nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore z dôvodu, že výška

škody nedosahuje sumu 663,87 Eur, na ktorú skutočnosť žiadal vykonať znalecké

dokazovanie. Okresný súd postupujúc podľa však rozhodol o nevykonaní

tohto dôkazu, keď mal za to, že v danom štádiu konania sa jedná o nehospodárny dôkaz

a žalovanému nič nebránilo predložiť v konaní súkromný znalecký posudok podľa § 209

...

Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaný ďalej tvrdil, že o tom, že výška

škody nedosahuje sumu 663,87 Eur, svedčí skutočnosť, že žalovaný pôvodne žaloval sumu

653,10 Eur. K tejto jeho argumentácii okresný súd uviedol, že uznesením Okresného súdu

Ružomberok č.k. -7 zo dňa 27.04.2016 súd vyzval žalobcu na odstránenie vád

podania a poukázal na v tom čase platné ustanovenia § 43 ods.1, 42 ods. 2, 3 a § 79 ods.1

a 2 . Vady podania žalobca odstránil podaním zo dňa

23.05.2016 tak, že žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 220,10 Eur ako rozdiel medzi

škodou vo výške 667,00 Eur a úhradou vykonanou žalovaným vo výške 446,90 Eur.

Skutočná škoda teda podľa tvrdenia žalobcu a nim predložených dôkazov predstavovala

sumu 667,00 Eur. Nakoľko k zmene žaloby došlo pred jej doručením žalovanému, o zvyšku

pôvodne žalovanej sumy súd nerozhodoval (analogicky )...

Pokiaľ sa týka výšky škody, žalovaný netvrdil a ani neuplatnil prostriedky procesnej

obrany, ktorými by preukázal dôvodnosť zníženia náhrady uplatnenej škody o žalovanú

sumu, teda z čoho vychádzal pri stanovení amortizácie vozidla, zariadenia LPG

a posudzovaní dôvodnosti opravy. Svojej zodpovednosti za nemôže zbaviť tým, že

s Čerpacou stanicou uzatvorí, ako uviedol právny zástupca žalovaného, „ústnu dohodu“

o tom, že nárok na náhradu škody bude žalovaným nahradený iba do výšky, ktorú

spoločnosť žalovaného uzná za dôvodnú a oprávnenú, nakoľko takéto dojednanie je

v rozpore s ust. a , ako aj zákona o ochrane

spotrebiteľa a tiež aj ust. citovaného v napadnutom

rozhodnutí...

Žalovaný tvrdenia žalobcu prezentované v konaní ničím nevyvrátil a neuniesol

dôkazné bremeno čo do popretia výšky škody uplatnenej žalobou, v dôsledku čoho súd

žalobe žalobcu vyhovel. Nariadenie žalobcom navrhovaného dôkazu (znaleckého

dokazovania) v danom štádiu konania (na poslednom pojednávaní pred skončením

dokazovania) už aj vzhľadom k uplatnenej výške škody, okresný súd nepovažoval za

hospodárne. Už pred prvým pojednávaní mal totiž žalovaný k dispozícii všetky doklady

(ktoré mu žalobca doručil jednak pri uplatnení nároku a následne mu boli doručené spolu

so žalobou) na to, aby zabezpečil aspoň odborné vyjadrenie. Z ust. ,

vyplýva, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na

rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť najmä, ak by to vyžadovalo

nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Táto sudcovská

koncentrácia konania neplatí len vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi (§ 296, § 295

), nie však vo vzťahu k žalovanému, ktorý je naviac v konaní zastúpený advokátom.»

20. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«... Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou

na Okresný súd Ružomberok dňa 12.04.2016 domáhal, aby súd vydal rozsudok, ktorým

uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 653,10 Eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od podania žaloby (t.j. od 12.04.2016)

do zaplatenia. Súčasne žiadal, aby súd uložil žalovanému nahradiť mu trovy, ktoré mu

v súvislosti s týmto konaním vzniknú (č.l. 1 až 4 spisu). Na základe výzvy súdu učinenej

v súlade s ust. , (ktorá neobsahovala žiadne hmotnoprávne poučenie -

poznámka odvolacieho súdu), žalobca podaním označeným ako „doplnenie návrhu“ zo dňa

23.05.2016 oznámil súdu, že žiada, aby súd zaviazal žalovaného (označeného ako odporca)

zaplatiť mu sumu 220,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej

sumy od podania žaloby (označenej ako návrh) na súd do zaplatenia. Dňa 29.06.2016 súd

doručil žalobu a jej doplnenie žalovanému (č.l. 22 spisu). Dňom 01.07.2016 nadobudol

účinnosť , ktorého okamžitá aplikabilita

nastala uvedeným dňom, a teda ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia tejto účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostali zachované (§ 470 ods. 1 a 2

). Obsahom podania zo dňa 23.05.2016 bolo teda čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom

pre sumu 433,00 Eur s úrokom z omeškania z uvedenej sumy vo výške 5,05 % od

12.04.2016 do zaplatenia. Pokiaľ však okresný súd do 30.06.2016 nerozhodol o zastavení

konania v predmetnej časti postupom podľa a následne konal už len o

zvyšku nároku uplatneného žalobou po jeho čiastočnom späťvzatí v zmysle žalobcu zo dňa

23.05.2016, jeho postup plne zodpovedal ust. , na čo poukázal odvolací

súd už v bode 9. svojho predchádzajúceho rozhodnutia. Z uvedeného zákonného

ustanovenia totiž vyplýva, že ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému,

koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti. Predmetom

tohto konania bola teda suma 220.10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5.05 %

ročne z uvedenej sumy od podania žaloby na súd (t.j. od 12.04.2016) do zaplatenia.

Na tomto závere nič nemení ani zrejmá nesprávnosť v označení predmetu konania

v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu (rozsudok Okresného súdu Ružomberok

č.k. -52 zo dňa 20.10.2016)...

Odvolací súd zdôrazňuje, že z písomných podaní, listinných dôkazov i prednesov

žalobcu na pojednávaní jednoznačne vyplýva, že škoda. ktorá mu vznikla výrobkom (plynom

LPG). predstavovala celkovú sumu 667,00 Eur. Tomu nasvedčuje aj doplnenie návrhu

žalobcu zo dňa 23.05.2016 (č.l. 11 spisu), ako aj pokladničný doklad vystavený

spoločnosťou HATIAR, s.r.o. dňa 05.10.2015 (č.l. 16 spisu). Pokiaľ sa teda žalobca žalobou

zo dňa 12.04.2016 domáhal voči žalovanému pôvodne zaplatenia sumy 653,10 Eur

s príslušenstvom, jednalo sa o zrejmú nesprávnosť, čo vyplýva i z obsahu jeho doplneného

návrhu a taktiež z prednesu na pojednávaní. Aj v prípade, ak by sa žalobca vedome

domáhal voči žalovanému náhrady škody v čiastke nižšej, než ako to vyplýva z listinných

dôkazov pripojených k žalobe, jedná sa o dispozičné právo žalobcu, ktorý si neuplatnil voči

žalovanému náhradu škody v plnej výške. Naviac v podaní zo dňa 23.05.2016 žalobca

nezobral sčasti žalobu späť pre konkrétnu čiastku, ale upravil žalobný petit tak, že žiadal,

aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 220,10 Eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od podania návrhu na súd. Akákoľvek ďalšia

argumentácia žalobcu vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou nie je dôvodná. Vyššie

uvedená čiastka s príslušenstvom bola predmetom tohto konania, o ktorom súd

rozhodoval...

Žalobca v tomto konaní preukázal listinnými dôkazmi, že mu vznikla škoda

spôsobená vadným výrobkom (plynom LPG) na jeho osobnom motorovom vozidle a táto

zjavne presiahla čiastku 663,87 Eur. Za popísaného skutkového stavu nemôže byť ani

dôvodnou námietka žalovaného o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore.

Okresný súd preto správne s poukazom na ust. a citovaných

v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.

Akákoľvek argumentácia o neexistencii právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným

preto neobstojí...

Vo vzťahu k námietke žalobcu o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov súdom prvej

inštancie, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy

vecou súdu ( ), a nie strán sporu. Navyše, pri zistenom skutkovom stave by

bolo vykonanie akéhokoľvek dôkazu v rozpore s princípom hospodárnosti konania Postup

súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca

predložil do spisu dôkazy, z ktorých vyplývala výška škody, ktorej časť si uplatnil voči

žalovanému žalobou v tomto súdnom konaní. Žalovaný v konaní namietal jednak absenciu

svojej pasívnej vecnej legitimácie vo veci, ako aj výšku nároku uplatnenú žalobcom

v konaní. V posudzovanej veci bol rozhodujúcim nedostatok skutkových tvrdení a následne

aj neunesenie dôkazného bremena žalovaným, pokiaľ ide o jeho spochybňovanie nároku

žalobcu uplatneného žalobou. V súdenej veci žalovaný navrhol vykonať dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, na popretie skutkových

tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v

musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia, ktorými popiera nárok žalobcu

uplatnený žalobou. Aj popretie skutkových tvrdení žalovaným musí byť substancované. Len

dostatočná argumentácia žalovaného prezentovaná v rámci jeho obrany v spore, môže byť

podkladom pre rozhodnutie súdu o vykonaní dôkazného prostriedku, ktorým má byť jeho

argumentácia v konaní preukázaná. Naviac žalobcovi nič nebránilo, aby si v priebehu

takmer rok trvajúceho súdneho sporu predložil súdu dôkaz, ktorým by poprel výšku nároku

žalobcu uplatneného žalobou.»

21. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

22. Z uvedeného odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tento na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka je pasívne vecne

legitimovaným subjektom v predmetnom súdnom konaní a že v danom prípade boli splnené

zákonom predpokladané podmienky na to, aby žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

Okresný súd zároveň v odôvodnení svojho rozsudku ústavným súdom akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, prečo sťažovateľku považoval v danom súdnom konaní za pasívne

vecne legitimovaný subjekt, prečo odmietol návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania,

ako aj to, z čoho vychádzal pri posudzovaní oprávnenosti a odôvodnenosti nároku žalobcu

na náhradu škody proti sťažovateľke, čím poskytol odpoveď na všetky tie otázky, ktoré

majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia.

23. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení

so skutkovými a právnymi závermi, na podklade ktorých okresný súd vo veci rozhodol,

zhrnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu), pričom nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu

v zákone. Ústavný súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý sa

s rozsudkom okresného súdu stotožnil a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky uvedenými

v odvolaní, týkajúcimi sa nedostatku vecnej pasívnej legitimácie sťažovateľky, odmietnutia

návrhu sťažovateľky na vykonanie dokazovania okresným súdom a rozsahu a dôvodnosti

žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody proti sťažovateľke, v nadväznosti na čo

ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu, napĺňa atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho

rozhodnutia.

24. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom krajského súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Nad rámec ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na skutočnosť, že

sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu svojich práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1

v právnej veci, ktorej predmetom je suma 220,10 € s príslušenstvom. Z tohto

hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva neprípustnosť

dovolania, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje

desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada (obdobné

ustanovenie obsahoval aj v prvej vete , podľa ktorej

dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy). Za okolností, keď (obdobne ako predtým Občiansky

súdny poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom

ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takýchto

veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok

porušenie garantovaných základných práv (m. m. , ,

, , ), resp. v prípadoch, ak pôjde o takú

intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (pozri

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , bod 27). Uvedené

skutočnosti by preto umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako

zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.

27. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (priznanie náhrady

trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018