Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 566/2018
PDF · 271.91 KB
No categories available
IV. ÚS 566/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
TOMEGAS SK, s. r. o., Palárikova 2773, Čadca, zastúpenej spoločnosťou JUDr. Bohuslav
MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6 Co 216/2017 z 31. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti TOMEGAS SK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. mája 2018 doručená sťažnosť spoločnosti TOMEGAS SK, s. r. o., Palárikova 2773,
Čadca (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 216/2017 z 31. januára 2018
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Ružomberok (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 9 C 56/2016-132 z 13. júla 2017 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku ako žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu
220,10 € z titulu náhrady spôsobenej škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 220,10 € od 30. júna 2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň okresný súd predmetným rozsudkom priznal žalobcovi
proti sťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu trov konania.
3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 216/2017 z 31. januára 2018 tak, že rozsudok
okresného súdu, stotožniac sa s jeho skutkovými a právnymi závermi, podľa § 387 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“) potvrdil ako vecne správny a zároveň rozhodol
o trovách odvolacieho konania tak, že sťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal.
4. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „... Krajský súd v Žiline a rovnako tak Okresný
súd Ružomberok nepostupovali pri rozhodnutí veci správne a spravodlivo a v súlade
s ústavnými a zákonnými princípmi a normami, teda zákonne, čoho dôsledkom je stav, kedy
zásadným a ústavne neudržateľným spôsobom vo viacerých ohľadoch porušili naše právo
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, z dôvodov, že:
A) nás ako žalovanú stranu sporu zaviazali na zaplatenie škody, hoci sme neboli
a nie sme pasívne legitimovaní (zodpovední) za tento následok a teda i pre súdne konanie
(!),čo je neprípustné a neakceptovateľné,
B) súdy odobrili bezprecedentnú situáciu, keď vo vzťahu k žalobcom uplatnenému
nároku konali o nároku vyššom a v dôsledku čoho tak priznali žalobcovi viac, než čoho sa
domáhal, čím porušili nielen normy C.s.p., ale aj akékoľvek princípy sporových konaní,
C) odmietli vykonať jediné možné a rozhodujúce dôkazné prostriedky, keďže nás
nesprávne považovali za pasívne legitimovaný subjekt, na preukázanie tohto nášho
skutkového tvrdenia (popretia toho, čo vlastne ani sám žalobca v žalobe neuvádzal a dospel
k tomu súd), že náklady na opravu vozidla vykonanej servisom Hatiar, s.r.o. nezodpovedá
skutočnej škode, a nemali potom problém vyhlásiť, že sme v tomto smere a pri danom
tvrdení neuniesli dôkazné bremeno,
D) popreli účel a podstatu inštitútu náhrady škody, keďže zabezpečili žalobcovi
i plnenie na náhradu škodu, ktorá mu nepatrila, pretože nešlo o skutočnú škodu.“
5. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v podanej
sťažnosti odôvodňuje v zásade tým, „že súd prvej inštancie (Okresný súd Ružomberok), ako
aj odvolací súd (Krajský súd v Žiline), konali nesprávne, v rozpore so zákonom, princípmi
sporového konania (spravodlivého), neprimerane a neprípustné počas celého konania
zvýhodňovali spotrebiteľa a doslova zaňho konali, odmietli vykonať kľúčové dôkazy
a neurobili všetko pre spravodlivý výsledok ale práve naopak, robili všetko pre výsledok
v prospech žalobcu, čím vo viacerých ohľadom porušili podľa nás naše právo na
spravodlivý (nestranný) súdny (civilný) proces.“.
6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/216/2017 zo dňa
31.01.2018 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/216/2017 zo dňa 31.01.2018 zrušuje
a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajskú súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným
súdom SR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o.
so sídlom v Novej Bystrici 850, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
16. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu vyjadrenými
v rozsudku č. k. 9 C 56/2016-132 z 13. júla 2017.
17.1 V danom prípade je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy môže smerovať len proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci
rozhodoval na poslednom stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv
sťažovateľky predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci
je táto požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným
rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným
rozsudkom v prevažnej miere stotožnil. V tejto súvislosti je preto namieste poukázať na
ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (porovnaj II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
17.2 Vzhľadom na to, že sťažovateľka spolu so sťažnosťou nepredložila ústavnému
súdu rozsudok okresného súdu, ústavný súd v súvislosti s posúdením rozsudku okresného
súdu vychádzal len zo skutkových a právnych záverov, na podklade ktorých okresný súd
vo veci rozhodol, zhrnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.
18. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta, že okresný súd svojím rozsudkom
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a následne aj krajský súd, ktorý uvedený
rozsudok okresného súdu potvrdil, porušili ňou označené práva (bod 1 odôvodnenia), a to
najmä tým, že ju zaviazali k povinnosti zaplatiť žalobcovi ním uplatnený nárok na náhradu
škody napriek tomu, že v danom súdnom konaní nebola vecne pasívne legitimovaným
subjektom; že odmietli vykonať ňou navrhovaný dôkaz; ako aj tým, že žalobcovi priznali
nárok na náhradu škody vo väčšom rozsahu, než mu v skutočnosti vznikla, a zároveň
vo väčšom rozsahu, než v akom si ju žalobca podľa názoru sťažovateľky uplatnil na súde.
19. Okresný súd vo svojom rozsudku, ktorým zaviazal sťažovateľku k povinnosti
zaplatiť žalobcovi sumu 220,10 € z titulu náhrady spôsobenej škody spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 220,10 € od 30. júna 2016 do zaplatenia,
v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:
«... spoločnosť HATIAR s.r.o. Zvolen žalobcovi dňa 17.12.2013 namontovala
žalobcovi do jeho motorového vozidla zn. Škoda Octavia č. karosérie
TMBGL210732718351 plynové zariadenie LPG - BRC v hodnote 1.100,00 Eur. Dňa
15.09.2015 po natankovaní LPG na čerpacej stanici BENZINOL v Ružomberku prestalo
vozidlo riadne fungovať. Po telefonáte so spoločnosťou HATIAR s.r.o. Zvolen servisný
technik žalobcovi oznámil, že sa jedná o vadný plyn. K oprave vozidla došlo dňa 05.10.2015
spoločnosťou HATIAR s.r.o., Zvolen. Za túto opravu žalobca dňa 05.12.2015 zaplatil
uvedenej spoločnosti sumu 667,00 Eur, o čom svedčí pokladničný doklad č. 8/498.
Na základe náhrady škody uplatnenej žalobcom u žalovaného, žalovaný uhradil žalobcovi
sumu len sumu 446,90 Eur, s odôvodením, že nárok žalobcu uznal len čiastočne,
s prihliadnutím na vek plynového zariadenia LPG a rozsah vykonanej opravy, ktorú
žalovaný považoval za dôvodnú vo vzťahu ku skutočnostiam preukázaným pri likvidácii
škôd iných poškodených. Podľa názoru žalovaného v ostatnom rozsah vykonanej opravy
nezodpovedal potrebe odstránenia poruchy motorového vozidla vyvolanej použitím
nekvalitného tovaru, keď zároveň bola zohľadnená aj amortizácia vozidla. Tento skutkový
stav medzi sporovými stranami nebol sporný...
Okresný súd dospel k záveru, že pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní
vyplýva z ust. § 1 a § 2 zákona č. 294/1999 Z. z., keď vzhľadom na predmet činnosti
žalovaného zapísaný v obchodnom registri (veľkoobchod s pevnými, kvapalnými a plynnými
palivami a súvisiacimi produktmi) je ho možné považovať za výrobcu. Námietka žalovaného
o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore zostala iba v rovine ničím
nepreukázaných tvrdení. Žalovaný prevzal žalobu s prílohami dňa 29.06.2016, vyjadrenie
k žalobe podal dňa 18.07.2016, v ktorom vyjadrení namietal pasívnu vecnú legitimáciu
dôvodiac tým, „že žalobca natankoval LPG na čerpacej stanici BENZINOL SLOVAKIA
a v ten istý deň sa na motorovom vozidle prejavila porucha zariadenia LPG. So svojou
požiadavkou o uspokojenie nároku na náhradu škody sa neobrátil žalobca na spoločnosť
BENZINOL SLOVAKIA ako predajcu ale na žalovaného, pričom tento postup bol možný len
vo vzťahu k ich dohode so spoločnosťou BENZINOL SLOVAKIA s.r.o. ako obchodnému
partnerovi a pre účely možného čo najrýchlejšieho riešenia oprávnených nárokov
zákazníkov-spotrebiteľov. Vec riešili dňa 18.10.2015 a následne vo vzťahu k predloženej
dokumentácii čiastočne uznali nárok žalobcu na náhradu škody čo do výšky 446,90 Eur
a túto mu aj uhradili. Vo vyjadrení zo dňa 18.10.2015 poukázali na skutočnosť, že
vzhľadom na vek vozidla, vek plynového zariadenia a na rozsah vykonanej opravy považujú
škodu na rámec sumy 446,90 Eur za nedôvodnú, (č.l. 29 spisu)“. Na toto svoje tvrdenie
však žalovaný nenavrhol vykonať žiadny dôkaz...
Žalovaný tiež vo svojom vyjadrení po vydaní zrušujúceho uznesenia Krajským súdom
v Žiline dôvodil, že nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore z dôvodu, že výška
škody nedosahuje sumu 663,87 Eur, na ktorú skutočnosť žiadal vykonať znalecké
dokazovanie. Okresný súd postupujúc podľa § 185 ods.1 CSP však rozhodol o nevykonaní
tohto dôkazu, keď mal za to, že v danom štádiu konania sa jedná o nehospodárny dôkaz
a žalovanému nič nebránilo predložiť v konaní súkromný znalecký posudok podľa § 209
CSP...
Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaný ďalej tvrdil, že o tom, že výška
škody nedosahuje sumu 663,87 Eur, svedčí skutočnosť, že žalovaný pôvodne žaloval sumu
653,10 Eur. K tejto jeho argumentácii okresný súd uviedol, že uznesením Okresného súdu
Ružomberok č.k. 9C/56/2016-7 zo dňa 27.04.2016 súd vyzval žalobcu na odstránenie vád
podania a poukázal na v tom čase platné ustanovenia § 43 ods.1, 42 ods. 2, 3 a § 79 ods.1
a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vady podania žalobca odstránil podaním zo dňa
23.05.2016 tak, že žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 220,10 Eur ako rozdiel medzi
škodou vo výške 667,00 Eur a úhradou vykonanou žalovaným vo výške 446,90 Eur.
Skutočná škoda teda podľa tvrdenia žalobcu a nim predložených dôkazov predstavovala
sumu 667,00 Eur. Nakoľko k zmene žaloby došlo pred jej doručením žalovanému, o zvyšku
pôvodne žalovanej sumy súd nerozhodoval (analogicky § 145 ods. 3 CSP)...
Pokiaľ sa týka výšky škody, žalovaný netvrdil a ani neuplatnil prostriedky procesnej
obrany, ktorými by preukázal dôvodnosť zníženia náhrady uplatnenej škody o žalovanú
sumu, teda z čoho vychádzal pri stanovení amortizácie vozidla, zariadenia LPG
a posudzovaní dôvodnosti opravy. Svojej zodpovednosti za nemôže zbaviť tým, že
s Čerpacou stanicou uzatvorí, ako uviedol právny zástupca žalovaného, „ústnu dohodu“
o tom, že nárok na náhradu škody bude žalovaným nahradený iba do výšky, ktorú
spoločnosť žalovaného uzná za dôvodnú a oprávnenú, nakoľko takéto dojednanie je
v rozpore s ust. § 420 a § 442 Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o ochrane
spotrebiteľa a tiež aj ust. § 6 ods. 2 zákona č. 294/1999 Z. z. citovaného v napadnutom
rozhodnutí...
Žalovaný tvrdenia žalobcu prezentované v konaní ničím nevyvrátil a neuniesol
dôkazné bremeno čo do popretia výšky škody uplatnenej žalobou, v dôsledku čoho súd
žalobe žalobcu vyhovel. Nariadenie žalobcom navrhovaného dôkazu (znaleckého
dokazovania) v danom štádiu konania (na poslednom pojednávaní pred skončením
dokazovania) už aj vzhľadom k uplatnenej výške škody, okresný súd nepovažoval za
hospodárne. Už pred prvým pojednávaní mal totiž žalovaný k dispozícii všetky doklady
(ktoré mu žalobca doručil jednak pri uplatnení nároku a následne mu boli doručené spolu
so žalobou) na to, aby zabezpečil aspoň odborné vyjadrenie. Z ust. § 153 ods. 1,2 CSP
vyplýva, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť najmä, ak by to vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Táto sudcovská
koncentrácia konania neplatí len vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi (§ 296, § 295
CSP), nie však vo vzťahu k žalovanému, ktorý je naviac v konaní zastúpený advokátom.»
20. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«... Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou
na Okresný súd Ružomberok dňa 12.04.2016 domáhal, aby súd vydal rozsudok, ktorým
uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 653,10 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od podania žaloby (t.j. od 12.04.2016)
do zaplatenia. Súčasne žiadal, aby súd uložil žalovanému nahradiť mu trovy, ktoré mu
v súvislosti s týmto konaním vzniknú (č.l. 1 až 4 spisu). Na základe výzvy súdu učinenej
v súlade s ust. § 43 ods. 2 O.s.p., (ktorá neobsahovala žiadne hmotnoprávne poučenie -
poznámka odvolacieho súdu), žalobca podaním označeným ako „doplnenie návrhu“ zo dňa
23.05.2016 oznámil súdu, že žiada, aby súd zaviazal žalovaného (označeného ako odporca)
zaplatiť mu sumu 220,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej
sumy od podania žaloby (označenej ako návrh) na súd do zaplatenia. Dňa 29.06.2016 súd
doručil žalobu a jej doplnenie žalovanému (č.l. 22 spisu). Dňom 01.07.2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorého okamžitá aplikabilita
nastala uvedeným dňom, a teda ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia tejto účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostali zachované (§ 470 ods. 1 a 2
CSP). Obsahom podania zo dňa 23.05.2016 bolo teda čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom
pre sumu 433,00 Eur s úrokom z omeškania z uvedenej sumy vo výške 5,05 % od
12.04.2016 do zaplatenia. Pokiaľ však okresný súd do 30.06.2016 nerozhodol o zastavení
konania v predmetnej časti postupom podľa § 96 ods. 1 O.s.p. a následne konal už len o
zvyšku nároku uplatneného žalobou po jeho čiastočnom späťvzatí v zmysle žalobcu zo dňa
23.05.2016, jeho postup plne zodpovedal ust. § 145 ods. 3 CSP, na čo poukázal odvolací
súd už v bode 9. svojho predchádzajúceho rozhodnutia. Z uvedeného zákonného
ustanovenia totiž vyplýva, že ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému,
koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti. Predmetom
tohto konania bola teda suma 220.10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5.05 %
ročne z uvedenej sumy od podania žaloby na súd (t.j. od 12.04.2016) do zaplatenia.
Na tomto závere nič nemení ani zrejmá nesprávnosť v označení predmetu konania
v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu (rozsudok Okresného súdu Ružomberok
č.k. 9C/56/2016-52 zo dňa 20.10.2016)...
Odvolací súd zdôrazňuje, že z písomných podaní, listinných dôkazov i prednesov
žalobcu na pojednávaní jednoznačne vyplýva, že škoda. ktorá mu vznikla výrobkom (plynom
LPG). predstavovala celkovú sumu 667,00 Eur. Tomu nasvedčuje aj doplnenie návrhu
žalobcu zo dňa 23.05.2016 (č.l. 11 spisu), ako aj pokladničný doklad vystavený
spoločnosťou HATIAR, s.r.o. dňa 05.10.2015 (č.l. 16 spisu). Pokiaľ sa teda žalobca žalobou
zo dňa 12.04.2016 domáhal voči žalovanému pôvodne zaplatenia sumy 653,10 Eur
s príslušenstvom, jednalo sa o zrejmú nesprávnosť, čo vyplýva i z obsahu jeho doplneného
návrhu a taktiež z prednesu na pojednávaní. Aj v prípade, ak by sa žalobca vedome
domáhal voči žalovanému náhrady škody v čiastke nižšej, než ako to vyplýva z listinných
dôkazov pripojených k žalobe, jedná sa o dispozičné právo žalobcu, ktorý si neuplatnil voči
žalovanému náhradu škody v plnej výške. Naviac v podaní zo dňa 23.05.2016 žalobca
nezobral sčasti žalobu späť pre konkrétnu čiastku, ale upravil žalobný petit tak, že žiadal,
aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 220,10 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od podania návrhu na súd. Akákoľvek ďalšia
argumentácia žalobcu vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou nie je dôvodná. Vyššie
uvedená čiastka s príslušenstvom bola predmetom tohto konania, o ktorom súd
rozhodoval...
Žalobca v tomto konaní preukázal listinnými dôkazmi, že mu vznikla škoda
spôsobená vadným výrobkom (plynom LPG) na jeho osobnom motorovom vozidle a táto
zjavne presiahla čiastku 663,87 Eur. Za popísaného skutkového stavu nemôže byť ani
dôvodnou námietka žalovaného o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore.
Okresný súd preto správne s poukazom na ust. § 1 a § 2 zákona č. 294/1999 Z. z. citovaných
v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.
Akákoľvek argumentácia o neexistencii právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
preto neobstojí...
Vo vzťahu k námietke žalobcu o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov súdom prvej
inštancie, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Navyše, pri zistenom skutkovom stave by
bolo vykonanie akéhokoľvek dôkazu v rozpore s princípom hospodárnosti konania Postup
súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca
predložil do spisu dôkazy, z ktorých vyplývala výška škody, ktorej časť si uplatnil voči
žalovanému žalobou v tomto súdnom konaní. Žalovaný v konaní namietal jednak absenciu
svojej pasívnej vecnej legitimácie vo veci, ako aj výšku nároku uplatnenú žalobcom
v konaní. V posudzovanej veci bol rozhodujúcim nedostatok skutkových tvrdení a následne
aj neunesenie dôkazného bremena žalovaným, pokiaľ ide o jeho spochybňovanie nároku
žalobcu uplatneného žalobou. V súdenej veci žalovaný navrhol vykonať dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, na popretie skutkových
tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 CSP
musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia, ktorými popiera nárok žalobcu
uplatnený žalobou. Aj popretie skutkových tvrdení žalovaným musí byť substancované. Len
dostatočná argumentácia žalovaného prezentovaná v rámci jeho obrany v spore, môže byť
podkladom pre rozhodnutie súdu o vykonaní dôkazného prostriedku, ktorým má byť jeho
argumentácia v konaní preukázaná. Naviac žalobcovi nič nebránilo, aby si v priebehu
takmer rok trvajúceho súdneho sporu predložil súdu dôkaz, ktorým by poprel výšku nároku
žalobcu uplatneného žalobou.»
21. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.
22. Z uvedeného odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tento na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka je pasívne vecne
legitimovaným subjektom v predmetnom súdnom konaní a že v danom prípade boli splnené
zákonom predpokladané podmienky na to, aby žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
Okresný súd zároveň v odôvodnení svojho rozsudku ústavným súdom akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, prečo sťažovateľku považoval v danom súdnom konaní za pasívne
vecne legitimovaný subjekt, prečo odmietol návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania,
ako aj to, z čoho vychádzal pri posudzovaní oprávnenosti a odôvodnenosti nároku žalobcu
na náhradu škody proti sťažovateľke, čím poskytol odpoveď na všetky tie otázky, ktoré
majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.
23. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení
so skutkovými a právnymi závermi, na podklade ktorých okresný súd vo veci rozhodol,
zhrnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu), pričom nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu
v zákone. Ústavný súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý sa
s rozsudkom okresného súdu stotožnil a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky uvedenými
v odvolaní, týkajúcimi sa nedostatku vecnej pasívnej legitimácie sťažovateľky, odmietnutia
návrhu sťažovateľky na vykonanie dokazovania okresným súdom a rozsahu a dôvodnosti
žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody proti sťažovateľke, v nadväznosti na čo
ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu, napĺňa atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
24. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom krajského súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Nad rámec ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na skutočnosť, že
sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu svojich práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v právnej veci, ktorej predmetom je suma 220,10 € s príslušenstvom. Z tohto
hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. a) CSP, z ktorého vyplýva neprípustnosť
dovolania, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada (obdobné
ustanovenie obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v prvej vete § 238 ods. 5, podľa ktorej
dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy). Za okolností, keď Civilný sporový poriadok (obdobne ako predtým Občiansky
súdny poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom
ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto
veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok
porušenie ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015), resp. v prípadoch, ak pôjde o takú
intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (pozri
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27). Uvedené
skutočnosti by preto umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako
zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.
27. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (priznanie náhrady
trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018