Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 333/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. v konkurze, zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. októbra 2016, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.

v konkurze, na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. októbra 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. októbra 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. v konkurze,

p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 355,73 € (slovom

tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú j e jej Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária

JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Užhorodská 21, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. decembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“),

práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

najvyššiemu súdu 5. apríla 2016 domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Národnej banky Slovenska č. z 8. marca 2016 v spojení s upovedomením

č. ODT-4547/2015-3 z 1. októbra 2015.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že vec postupuje Krajskému súdu

v Bratislave.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal

z ustanovenia druhej vety , podľa ktorého, ak sa tento zákon použije

na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba

alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel pritom k záveru, že rozhodovanie o vecnej

príslušnosti v danej veci podľa ustanovení nie je v neprospech žalobcu, lebo žalobca

bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú

sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky,

a teda konanie o správnej žalobe žalobcu bude dvojinštančné, namiesto pôvodne

jednoinštančného.

Dôsledkom tohto arbitrárneho rozhodnutia (svojvoľného) bez elementárnej

komunikácie so žalobcom (sťažovateľom) – t. j. bez možnosti sťažovateľa v pozícii žalobcu

sa vyjadriť ku konaniu súdu, ktoré podľa dikcie zákona nesmie byť v jeho neprospech,

teda NS SR svojvoľne a autoritatívne vyvodil záver čo je a čo nie je v neprospech žalobcu,

pričom proti tomuto rozhodnutiu súdu neexistuje riadny opravný prostriedok.

Pritom už zjavne zmena z jednostupňového na dvojstupňové konanie v sebe

imanentne obsahuje predĺženie súdneho konania (do právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej) a tým spomalenie cieľa, ktorý sleduje žalobca – čo najrýchlejšie odstránenie právnej

neistoty – kvôli čomu vlastne podal samotnú správnu žalobu.“

Sťažovateľka je vzhľadom na uvedené toho názoru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a v jeho dôsledku

i k porušeniu práva na zákonného sudcu (právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi).

Prípisom doručeným ústavnému súdu 3. apríla 2017 sťažovateľka navrhla nariadenie

dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktoré odôvodnila tým, že „jeho nariadenie je opodstatnené a naliehavé

z dôvodu, že ak Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec postúpená, začne v danej veci

správnej žaloby sťažovateľa konať a rozhodne, otázka zákonného sudcu podľa č. 48

ods. 1 , t. j. otázka nepríslušnosti súdu (druhá veta SR) sa stane

už irelevantnou“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa SR, v spojení

s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa na zákonného sudcu

garantované v SR v spojení s Listiny konaním a uznesením

Najvyššieho súdu SR pod čis. sp. zo dňa 4. októbra 2016 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. októbra 2016 sp. zn. sa ruší

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 Eur plus

DPH, ktorú je NS SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Daniela Blyšťana, advokáta, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. NS SR platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát

JUDr. Daniel Blyšťan oznámi dodatočne.“

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -12

z 23. mája 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny,

základného práva na zákonného sudcu podľa a podľa

listiny a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. októbra).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho

súdu na vyjadrenie k sťažnosti a zároveň ju vyzval, aby oznámila, či trvá na ústnom

pojednávaní vo veci. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka najvyššieho súdu

v prípise sp. zn. KP 3/2018 z 20. júna 2018 (ďalej len „vyjadrenie predsedníčky najvyššieho

súdu“), v ktorom okrem iného uviedla:

„Nadobudnutím účinnosti SSR došlo k zásadným zmenám pri skúmaní podmienok

konania. Pokiaľ ide o vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

tá je taxatívne upravená v citovanom ustanovení § 11 SSR. Z tohto ustanovenia však

nevyplýva, že by bol najvyšší súd vecne príslušný na preskúmanie rozhodnutí a postupu

orgánov s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky tak, ako tomu bolo

za účinnosti . Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd

v predmetnom uznesení skonštatoval, že v prejednávanej veci je vecne príslušným krajský

súd. Poukazujúc zároveň i na o dohľade nad finančným

trhom, v znení účinnom od 1. júla 2016.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 491 ods. 2 druhej

vety SSR, podľa ktorého, ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona,

ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší

súd dospel pritom k záveru, že rozhodovanie o vecnej príslušnosti v danej veci podľa

ustanovení SSR nie je v neprospech žalobcu, lebo žalobca bude mať v ďalšom konaní

možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. SSR,

o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky, a teda konanie o správnej žalobe

žalobcu bude dvojinštančné, namiesto pôvodne jednoinštančného.

Senát 4S vychádzal pri rozhodovaní i zo záverov prijatých na rokovaní Správneho

kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa zaoberalo procesnými zmenami, ktoré nastali

s účinnosťou od 1. júla 2016 nadobudnutím účinnosti Správny

súdny poriadok a rešpektoval tak záver o jednotnom procesnom postupe senátov

Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, ktoré napadli na súd do Správneho kolégia

do 30. júna 2016 (celkom viac ako štyridsať vecí).

K námietke sťažovateľa, že uvedeným rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa na zákonného sudcu, najvyšší súd poukazuje na článok II. bod 5 Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého pri opätovnom predložení veci Najvyššiemu súdu SR,

vrátane konania o prípadnej kasačnej sťažnosti v tejto veci, bude vec pridelená senátu,

ktorý naposledy vo veci konal. Z uvedeného vyplýva, že právo na zákonného sudcu v tomto

prípade porušené nebolo, keďže je zachovaný princíp zákonného sudcu.“

Vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd zaslal 4. júla 2018

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho

vyzval, aby sa vyjadril aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne

pojednávanie, a to v lehote siedmich dní od doručenia tejto výzvy. Právny zástupca

sťažovateľky na výzvu ústavného súdu nereagoval napriek skutočnosti, že predmetnú výzvu

si prevzal 23. júla 2018 a lehota na vyjadrenie mu uplynula v zmysle zasielanej výzvy

30. júla 2018. Ústavný súd vychádzajúc zo správania právneho zástupcu sťažovateľky

usúdil, že nemá záujem na verejnom prerokovaní veci a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku

Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci.

V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

na zákonného sudcu podľa ústavný súd považuje za nevyhnutné

zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby

bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“

(m. m. ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov

a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené

z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom,

ktorý určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne

a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48

ods. 1 ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v napadnutom konaní aj najvyšší súd,

a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich všeobecný súd rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V napadnutom uznesení najvyšší súd po citácii

v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny

súdny poriadok“), podľa ktorého ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté podľa piatej časti , a citácií a

, ktoré upravujú vecnú príslušnosť krajských súdov a najvyššieho súdu, uzavrel,

že predmetná vec nepatrí do „takto vymedzenej vecnej príslušnosti najvyššieho súdu“,

a preto ju v zmysle v spojení s postúpil krajskému súdu

ako súdu vecne a miestne príslušnému.

Najvyšší súd na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia v odôvodnení napadnutého

uznesenia ďalej uviedol: „Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia

druhej vety , podľa ktorého, ak sa tento zákon použije na konania začaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto

zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

Najvyšší súd dospel pritom k záveru, že rozhodovanie o vecnej príslušnosti v danej veci

podľa ustanovení nie je v neprospech žalobcu, lebo žalobca bude mať v ďalšom konaní

možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa a nasl. ,

o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky, a teda konanie o správnej žalobe

žalobcu bude dvojinštančné, namiesto pôvodne jednoinštančného.“

Ústavný súd v úvode konštatuje, že už obdobnou ústavnou sťažnosťou sa zaoberal

v rozhodnutiach sp. zn. z 25. júla 2017 a sp. zn.

zo 6. októbra 2017, pričom nemá dôvod sa od tam uvedených záverov odchyľovať, a preto

na ne odkazuje.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

V zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) platného a účinného v čase podania žaloby najvyššiemu súdu

(5. apríla 2016) sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný;

príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho

skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní

súdnej príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny

okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje

zákon (porovnaj tiež R 3/1980).

Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj v súlade

s novou právnou úpravou obsiahnutou v vzťahuje zásada perpetuatio fori,

podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho súdu zisťujú

z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k momentu

doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia

konania ( ).

K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí nepochybne

príslušnosť súdu, ktorej založenie a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“ právnej

úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných

častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov ( , obdobne

ods. 1 ). Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy riešia tzv. intertemporálne ustanovenia,

ktoré v ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť

a aplikáciu ustanovení aj na konania začaté za platnosti

a účinnosti . V nadväzujúcom prvej vety

sa režim vzájomného spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva upravuje

výslovným ustanovením zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti , pričom sa dotýka tak úkonov

samotného súdu, ako aj úkonov účastníkov konania.

Aj napriek absencii výslovného ustanovenia zásady perpetuatio fori v prechodných

ustanoveniach (na rozdiel od Civilného

sporového poriadku) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia

účinnosti predurčené práve výkladom prvej vety

(m. m. , ).

K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho

poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych

okolnostiach veci sťažovateľky podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania

o žalobe proti rozhodnutiu Národnej banky Slovenska č. z 8. marca 2016

v spojení s upovedomením č. ODT-4547/2015-3 z 1. októbra 2015 podľa a nasl.

a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci ( ),

ako aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany

samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby.

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov

nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť

ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad

môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;

na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom

slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä

teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré

sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív

pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, ,

m. m. ).

V prípade kódexov, ktorými nepochybne , ako aj Správny

súdny poriadok sú, nemožno opomenúť metódu systematického výkladu, ktorého podstatou

je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade s inými právnymi normami

a v súvislostiach s celým systémom práva (Bröstl, A., Dobrovičová, G., Kanárik, I. Teória

práva. UPJŠ Košice, 2007, s. 138 a 139).

Záver, ku ktorému najvyšší súd izolovanou aplikáciou a výkladom § 491 ods. 1

v spojení s a a s prihliadnutím na druhú vetu dospel

(možnosť „zmeny vecnej príslušnosti súdu“ v konaniach o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov začatých počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku), požiadavku systematického výkladu nerešpektuje.

Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré

ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia

účinnosti novej právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania

príslušnosti súdu obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje

arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ).

Záver ústavného súdu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nemôže spochybniť ani argumentácia najvyššieho súdu o prípadnom zlepšení postavenia

účastníka konania, na prospech ktorého je uplatnenie „novej právnej úpravy“, ktorá zavádza

dvojinštančnosť v konaní, a tým aj možnosť podania kasačnej sťažnosti. Ústavný súd

konštatuje, že v okolnostiach prerokúvanej veci tak argument o zlepšení postavenia

účastníka konania nemôže predstavovať nosnú časť argumentácie, ktorou najvyšší súd

odôvodňuje nerešpektovanie všeobecne uznanej zásady perpetuatio fori.

V okolnostiach prerokúvanej veci bolo nevyhnutné, aby výklad a aplikácia práva

zo strany najvyššieho súdu boli v súlade so základným účelom základného práva

na zákonného sudcu, ktorým je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať

a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný

alebo prinajmenšom za účelový (k účelu základného práva na zákonného sudcu

pozri napr. ). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

pri ktorom absentuje systematický výklad ustanovení a ktorý

obchádza všeobecne uznanú zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu

za hranicou ústavnej udržateľnosti, keďže výklad a aplikácia príslušných ustanovení

najvyšším súdom v napadnutom konaní popiera zároveň

základný účel základného práva na zákonného sudcu podľa .

Pri uplatňovaní základného práva na zákonného sudcu správnymi súdmi totiž neprichádza

do úvahy jeho zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy, následkom ktorých

by mohlo byť jeho arbitrárne (svojvoľné) obmedzenie či dokonca popretie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v a listiny, ako aj k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa a podľa prvej vety

ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také

rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 4. októbra 2016 porušil , listinou a dohovorom garantované

práva sťažovateľky, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa obnovuje procesný stav, ktorý

bol pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, teda pred postúpením veci

krajskému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný vo veci sťažovateľky konať

a rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými

v časti II tohto nálezu, ktorých podstata je založená na požiadavke uplatnenia

systematického výkladu jednotlivých ustanovení a všeobecne

akceptovanej zásady perpetuatio fori obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných

kódexov.

Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli

v súvislosti s jej právnym zastupovaním spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Daniel

Blyšťan, s. r. o.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2015, ktorá bola

839 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2016.

Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke priznal ústavný súd úhradu odmeny za každý úkon po 139,83 €

a režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,39 €, čo spolu

predstavuje sumu 296,44 €. Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky

je platcom DPH, ústavný súd priznanú odmenu zvýšil o 20 % DPH, t. j. celkovo priznal

sťažovateľke úhradu trov konania v sume 355, 73 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018