Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 330/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka

a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Škapincom, Moyzesova 36, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18

C 7/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. Jaroslava Škapinca, Moyzesova, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

č. k. -12 z 19. septembra 2018 na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. „o náhradu škody a nemajetkovej ujmy “, ktoré začalo 17. januára

2013 (ďalej aj „namietané konanie“) a dosiaľ nie je ukončené aj napriek sťažnosti

adresovanej predsedovi okresného súdu z 10. júla 2018.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že po vydaní rozhodnutia Krajským súdom

v Košiciach z 18. augusta 2015, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice II

zo 14. mája 2014, okresný súd do podania ústavnej sťažnosti vo veci nekonal, táto nie je

ukončená ani len v prvej inštancii. V odpovedi sťažovateľovi vedenej pod sp. zn. Spr

125/2018 predseda okresného súdu zodpovednosť za prieťahy v konaní pripísal jednak

právnej zástupkyni sťažovateľa a tiež faktu, že predchádzajúca zákonná sudkyňa kariérne

postúpila na súd vyššieho stupňa a terajší zákonný sudca sa s vecou oboznamuje.

3. Podľa názoru sťažovateľa prejednávaná vec, ktorej sa sťažnosť týka, nie je právne

ani fakticky zložitá do tej miery, aby prvostupňové konanie bez relevantného ukončenia

trvalo päť a pol roka. Každé pojednávanie odročuje sudca, a nie právny zástupca strany,

a to iba z vážnych dôvodov. Kariérny postup sudcu, vnútorná organizácia prerozdelenia

spisov na súde či nedostatočná personálna obsadenosť súdu nie sú okolnosťami, ktoré by

mali oslabovať základné právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Doterajší

postup okresného súdu hodní sťažovateľ ako neefektívny a zakladajúci namietané porušenie

jeho označených základných práv.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

jeho označené základné právo podľa a právo podľa dohovoru označené v záhlaví

tohto uznesenia postupom okresného súdu v namietanom konaní porušené boli, prikázal

okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie

v sume 2 000 € a úhradu trov konania

5. Predseda okresného súdu v podaní sp. zn. l doručenom ústavnému

súdu 9. októbra 2018 popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a v tejto

súvislosti ďalej uviedol:

,,... je nutné pripustiť, že v období od 28. septembra 2015 do 22. mája2017 nebol

súdom vo veci vykonaný úkon, rovnako ako od 3. januára 2018 do 16. júla 2018. Zároveň je

však potrebné poukázať na správanie právnej zástupkyne sťažovateľa... keď žiadala

odročiť pojednávania, určené na dni 30.10.2013 a 14.5.2014. Súd jej druhú žiadosť

neakceptoval a dňa 14. mája 2014 vo veci rozhodol. V dôsledku podaného odvolania sa

spis v období od 4.8.2014 do 18.9.2015 nachádzal na odvolacom Krajskom súde

v Košiciach... po vrátení spisu odvolacím súdom sa vyskytlo vyššie uvedené obdobie

nečinnosti, avšak následne boli vo veci vytýčené dve pojednávania, a to na dni 21.6.2017

a 15.11.2017. Obe takto vytýčené pojednávania boli odročené na žiadosť sťažovateľa,

žalobkyne v 2 rade, resp. ich právnej zástupkyne. Takýto postup teda nesvedčí o snahe

a záujme čo najrýchlejšieho ukončenia sporu zo strany sťažovateľa... považujem

za potrebné poukázať i na skutočnosť, že po podaní sťažnosti žalobkyňou v 2 rade dňa

4.7.2018 bol v mesiaci august 2018 určený vo veci termín pojednávania, teda došlo

k náprave aj bez podania ústavnej sťažnosti... Pri rozhodovaní ústavného súdu navrhujem

zohľadniť zavinenie sťažovateľa na celkovej dĺžke konania. Zároveň Vám oznamujem, že

netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím

s upustením od neho.“

6. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku adresovanom ústavnému súdu

8. októbra 2018 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,

koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

10. Ústavný súd si pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva vo vzťahu k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, t. j. v obsahu týchto práv podľa názoru ústavného súdu nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. ).

12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

predtým z niektorých ustanovení (ďalej len „OSP“), a to

§ 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1), ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti

povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016

je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp konania je

premietnutý do ďalších ustanovení so zohľadnením

osobitostí jednotlivých druhov konaní. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva

napríklad z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo

rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z –

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán a z ,

podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1

prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj

povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom

prípade.

13.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že neprimeraná

dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

13.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka

posudzovaného konania (strany sporu) v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil

žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri

posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom. Sťažovateľ sa konania zúčastňoval, participoval na jeho priebehu a pokiaľ

celkovo v štyroch prípadoch požiadal o odročenie pojednávania, iba využíval oprávnenia,

ktoré mu umožňovali procesné kódexy ( a Civilný sporový

poriadok). Bolo však na konajúcom okresnom súde, aby rozhodol o opodstatnenosti

takýchto návrhov, pritom vzal zreteľ i na zákonnú možnosť v konaní pokračovať, aj keď je

účastník nečinný, čo okresný súd napokon aj využil vo svojom postupe 14. mája 2014.

13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania od podania žaloby (17. januára

2013) do rozhodnutia danej veci ústavným súdom, viac ako päť rokov a desať mesiacov, je

už samo osebe neprimerané, aj keď sa predmetný spis nachádzal v dôsledku

odvolania jeden rok a takmer dva mesiace na krajskom súde a uvedené obdobie nemožno

pričítať na vrub okresnému súdu. Okresný súd bol v danej veci opakovane aj dlhodobo

nečinný, a to konkrétne od 28. septembra 2015 do 22. mája 2017 (1 rok a osem mesiacov)

a od 3. januára 2018 do 16. júla 2018 (šesť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu

nie je ničím ospravedlniteľná, teda ani zmenou zákonného sudcu v dôsledku jeho kariérneho

postupu na súd vyššieho stupňa, pretože počas uvedeného súhrnného obdobia trvajúceho

dva roky a dva mesiace (1 rok a osem mesiacov a šesť mesiacov) okresný súd nevykonával

vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ

ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným

účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ), a ani

personálne otázky pri obsadení súdov a zmenách sudcov vyskytujúce sa v oblasti výkonu

spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany

ich práva zaručeného v oslabiť (pozri napr. ). Ústavný súd

pri ustálení tohto záveru prihliadol predovšetkým na svoju predchádzajúcu judikatúru,

v ktorej už vyslovil, že personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne

významné pre posúdenie toho, či postup súdu v konaní bol ústavne súladný (napr.

, ). Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak

neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako

celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v , ako aj

čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. , , ).

Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že

sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, teda ho aj ohrozuje vo svojej podstate

(mutatis mutandis , , ).

14. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa

ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov súdneho konania (strán sporu). Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu

(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (napr. , , ,

, , ).

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené, a preto mu prikázal, aby

vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 1 a 2 výroku tohto

nálezu).

III.

16. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

17. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, ktoré odôvodnil celkovou dĺžkou konania

a závažnosťou veci, ktorou je náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške

67 000 €.

18. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj

finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré

podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané v sume 500 €. Vo zvyšnej časti

finančného zadosťučinenia sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

19. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil

(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

20. Ústavný súd napokon priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil

nárok na ich úhradu. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd

vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. S poukazom

na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej

služby uskutočnené v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

ústavnému súdu) v celkovej sume 325,42 € vrátane režijného paušálu, tak ako to je uvedené

v bode 3 tohto rozhodnutia.

21. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( ).

V Bratislave 19. decembra 2018