Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 330/2018
PDF · 186.29 KB
No categories available
I. ÚS 330/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Škapincom, Moyzesova 36, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 7/2013
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 7/2013
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18
C 7/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. Jaroslava Škapinca, Moyzesova, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením
č. k. I. ÚS 330/2018-12 z 19. septembra 2018 na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 C 7/2013 „o náhradu škody a nemajetkovej ujmy “, ktoré začalo 17. januára
2013 (ďalej aj „namietané konanie“) a dosiaľ nie je ukončené aj napriek sťažnosti
adresovanej predsedovi okresného súdu z 10. júla 2018.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že po vydaní rozhodnutia Krajským súdom
v Košiciach z 18. augusta 2015, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice II
zo 14. mája 2014, okresný súd do podania ústavnej sťažnosti vo veci nekonal, táto nie je
ukončená ani len v prvej inštancii. V odpovedi sťažovateľovi vedenej pod sp. zn. Spr
125/2018 predseda okresného súdu zodpovednosť za prieťahy v konaní pripísal jednak
právnej zástupkyni sťažovateľa a tiež faktu, že predchádzajúca zákonná sudkyňa kariérne
postúpila na súd vyššieho stupňa a terajší zákonný sudca sa s vecou oboznamuje.
3. Podľa názoru sťažovateľa prejednávaná vec, ktorej sa sťažnosť týka, nie je právne
ani fakticky zložitá do tej miery, aby prvostupňové konanie bez relevantného ukončenia
trvalo päť a pol roka. Každé pojednávanie odročuje sudca, a nie právny zástupca strany,
a to iba z vážnych dôvodov. Kariérny postup sudcu, vnútorná organizácia prerozdelenia
spisov na súde či nedostatočná personálna obsadenosť súdu nie sú okolnosťami, ktoré by
mali oslabovať základné právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Doterajší
postup okresného súdu hodní sťažovateľ ako neefektívny a zakladajúci namietané porušenie
jeho označených základných práv.
4. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
jeho označené základné právo podľa ústavy a právo podľa dohovoru označené v záhlaví
tohto uznesenia postupom okresného súdu v namietanom konaní porušené boli, prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie
v sume 2 000 € a úhradu trov konania
5. Predseda okresného súdu v podaní sp. zn. l SprV/668/2018 doručenom ústavnému
súdu 9. októbra 2018 popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a v tejto
súvislosti ďalej uviedol:
,,... je nutné pripustiť, že v období od 28. septembra 2015 do 22. mája2017 nebol
súdom vo veci vykonaný úkon, rovnako ako od 3. januára 2018 do 16. júla 2018. Zároveň je
však potrebné poukázať na správanie právnej zástupkyne sťažovateľa... keď žiadala
odročiť pojednávania, určené na dni 30.10.2013 a 14.5.2014. Súd jej druhú žiadosť
neakceptoval a dňa 14. mája 2014 vo veci rozhodol. V dôsledku podaného odvolania sa
spis v období od 4.8.2014 do 18.9.2015 nachádzal na odvolacom Krajskom súde
v Košiciach... po vrátení spisu odvolacím súdom sa vyskytlo vyššie uvedené obdobie
nečinnosti, avšak následne boli vo veci vytýčené dve pojednávania, a to na dni 21.6.2017
a 15.11.2017. Obe takto vytýčené pojednávania boli odročené na žiadosť sťažovateľa,
žalobkyne v 2 rade, resp. ich právnej zástupkyne. Takýto postup teda nesvedčí o snahe
a záujme čo najrýchlejšieho ukončenia sporu zo strany sťažovateľa... považujem
za potrebné poukázať i na skutočnosť, že po podaní sťažnosti žalobkyňou v 2 rade dňa
4.7.2018 bol v mesiaci august 2018 určený vo veci termín pojednávania, teda došlo
k náprave aj bez podania ústavnej sťažnosti... Pri rozhodovaní ústavného súdu navrhujem
zohľadniť zavinenie sťažovateľa na celkovej dĺžke konania. Zároveň Vám oznamujem, že
netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím
s upustením od neho.“
6. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku adresovanom ústavnému súdu
8. októbra 2018 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,
koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
10. Ústavný súd si pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva vo vzťahu k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, t. j. v obsahu týchto práv podľa názoru ústavného súdu nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. I. ÚS 28/01).
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to
§ 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1), ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti
povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016
je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp konania je
premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku so zohľadnením
osobitostí jednotlivých druhov konaní. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva
napríklad z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo
rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172
CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán a z § 179 ods. 1 CSP,
podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1
prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj
povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
13.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že neprimeraná
dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.
13.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka
posudzovaného konania (strany sporu) v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil
žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom. Sťažovateľ sa konania zúčastňoval, participoval na jeho priebehu a pokiaľ
celkovo v štyroch prípadoch požiadal o odročenie pojednávania, iba využíval oprávnenia,
ktoré mu umožňovali procesné kódexy (Občiansky súdny poriadok a Civilný sporový
poriadok). Bolo však na konajúcom okresnom súde, aby rozhodol o opodstatnenosti
takýchto návrhov, pritom vzal zreteľ i na zákonnú možnosť v konaní pokračovať, aj keď je
účastník nečinný, čo okresný súd napokon aj využil vo svojom postupe 14. mája 2014.
13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania od podania žaloby (17. januára
2013) do rozhodnutia danej veci ústavným súdom, viac ako päť rokov a desať mesiacov, je
už samo osebe neprimerané, aj keď sa predmetný spis nachádzal v dôsledku
odvolania jeden rok a takmer dva mesiace na krajskom súde a uvedené obdobie nemožno
pričítať na vrub okresnému súdu. Okresný súd bol v danej veci opakovane aj dlhodobo
nečinný, a to konkrétne od 28. septembra 2015 do 22. mája 2017 (1 rok a osem mesiacov)
a od 3. januára 2018 do 16. júla 2018 (šesť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, teda ani zmenou zákonného sudcu v dôsledku jeho kariérneho
postupu na súd vyššieho stupňa, pretože počas uvedeného súhrnného obdobia trvajúceho
dva roky a dva mesiace (1 rok a osem mesiacov a šesť mesiacov) okresný súd nevykonával
vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ
ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným
účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a ani
personálne otázky pri obsadení súdov a zmenách sudcov vyskytujúce sa v oblasti výkonu
spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany
ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť (pozri napr. I. ÚS 119/03). Ústavný súd
pri ustálení tohto záveru prihliadol predovšetkým na svoju predchádzajúcu judikatúru,
v ktorej už vyslovil, že personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne
významné pre posúdenie toho, či postup súdu v konaní bol ústavne súladný (napr.
III. ÚS 14/00, I. ÚS 127/04). Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak
neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako
celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. II. ÚS 3/09, III. ÚS 170/2010, III. ÚS 21/2014).
Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že
sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, teda ho aj ohrozuje vo svojej podstate
(mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, II. ÚS 58/08).
14. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania (strán sporu). Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010, I. ÚS 85/2017).
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené, a preto mu prikázal, aby
vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 1 a 2 výroku tohto
nálezu).
III.
16. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
17. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, ktoré odôvodnil celkovou dĺžkou konania
a závažnosťou veci, ktorou je náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
67 000 €.
18. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané v sume 500 €. Vo zvyšnej časti
finančného zadosťučinenia sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
19. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
20. Ústavný súd napokon priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil
nárok na ich úhradu. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd
vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. S poukazom
na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej
služby uskutočnené v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
ústavnému súdu) v celkovej sume 325,42 € vrátane režijného paušálu, tak ako to je uvedené
v bode 3 tohto rozhodnutia.
21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Bratislave 19. decembra 2018