Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 85/2017
PDF · 265.44 KB
No categories available
I. ÚS 85/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, Hviezdoslavova 3, Prievidza, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 267/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 267/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Martin p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 267/2007 konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Hujíka, Hviezdoslavova 3, Prievidza, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 85/2017-14 z 8. februára 2017 prijal sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
22 C 75/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Ide konanie „o nahradenie súhlasu s vydaním predmetu úschovy – motorového
vozidla...“, ktoré začalo 26. októbra 2007, a nie je ešte právoplatne skončené. Okresný súd
síce rozhodol rozsudkom 8. novembra 2012, ktorým žalobný návrh sťažovateľa zamietol,
ale Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) jeho rozsudok vo výroku o zamietnutí
návrhu voči odporcovi „spoločnosti “ zrušil uznesením sp. zn. 10 Co 215/2013
z 30. januára 2014 a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Sťažovateľ viackrát
urgoval okresný súd, aby vo veci konal, a podal aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v roku
2015, ale okresný súd je v súčasnosti už takmer tri roky nečinný. Stav právnej neistoty
sťažovateľa v tomto konaní pred okresným súdom nie je ešte odstránený.
3. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov. Okrem toho sa sťažovateľ domáha priznania finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhrady trov konania v sume 312,34 €.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril okresný súd
podaním sp. zn. Spr. 208/17 z 2. marca 2017, v ktorom okrem iného uviedol:
«Ústavná sťažnosť sa týka porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Zákonná sudkyňa (v podaní už piata, vzhľadom na neustály odchod sudcov, či už do
dôchodku alebo preloženie sudkyne na Okresný súd
Žilina, pozn. na Okresný súd Martin bola pridelená dňa 6.7.2016 a už k 1.2.2017 bola
Súdnou radou Slovenskej republiky preložená na Okresný súd Žilina) sa vyjadrila písomne
a jej vyjadrenie je zamerané predovšetkým na uvedenie procesných úkonov vo veci
od podania žaloby na začatie konania s poukazom na vyjadrenie sudkyne
(v poradí určenej druhej zákonnej sudkyni) a podpredsedu Okresného súdu
Martin, ktorý sťažnosť sťažovateľa vybavoval dňa 18.8.2015 pod Spr 2111/15, ktoré je
súčasťou nášho vyjadrenia.
Vyjadrenie zákonnej sudkyne
Sudkyňa Okresného súdu Martin mala pridelenú uvedenú
právnu vec po odchode zákonnej sudkyne na základe Dodatku č. 10
k Rozvrhu práce na rok 2014 od 25.11.2014. Dňa 3.3.2015 bol vytýčený termín
pojednávania na 30.6.2015, následne urobené preklady do jazyka nemeckého, a to
vzhľadom na účastníka na strane žalovaného, vypracované uznesenia o priznaní tlmočného
a prekladov. Tento termín realizovaný nebol, pretože nebol ustanovený tlmočník a dňa
16.7.2015 bol vytýčený termín pojednávania na 1.12.2015 s predvolaním tlmočníka na
pojednávanie. Termín pojednávania spolu s ostatnými listinnými dokladmi bol predložený
prekladateľke na preloženie pre žalovaného. Následne priznaná odmena prekladateľke
uznesením zo dňa 25.8.2015.
Pojednávanie dňa 1.12.2015 bolo odročené na 12.4.2016 z dôvodu, že sa nedostavil
žalovaný, doručenie nemal riadne vykázané. Súdom malo byť reklamované doručenie
predvolania na pojednávanie vo vzťahu k žalovanému. Vytýčený termín pojednávania dňa
12.4.2016 bol preložený na nový termín pojednávania, a to 26.4.2016. Dňa 16.4.2016
zrušený termín pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na neurčito.
Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne v súlade
s Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce na rok 2016 od 26.4.2016 uvedená právna vec bola
predložená a v súlade s Dodatkom č. 9 k Rozvrhu práce na rok
2016 od 22.8.2016 bola predmetná vec pridelená sudkyni .
V súlade s Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce na rok 2017 bola predmetná vec dňom
1.2.2017 pridelená do senátu z dôvodu preloženia sudkyne
na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Žilina.
V uvedenej právnej veci po preštudovaní spisu a zistení potrebných podkladov pre
vytýčenie termínu pojednávania bude možné vo veci pokračovať ďalej.
Vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu Martin
Vyjadrenie zákonnej sudkyne chcem doplniť o nasledujúce skutočnosti:
V priebehu roku 2014 odišli do starobného dôchodku dve sudkyne, ktoré boli
zaradené v civilnom oddelení a po ich odchode bolo prerozdelených medzi sudcov
vybavujúcich občianskoprávnu agendu 630 vecí pri priemernom mesačnom nápade 47 vecí.
Za sudkyňu bol až k 9.2.2016 menovaný sudca
a k tomuto dátumu bolo vo výkone Okresného súdu Martin 14 sudcov
z celkového počtu 19 sudcov a v tomto sa stotožňujem aj s názorom Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí 16KSs 9/2013-91 zo dňa 20.03.2014
uviedol „že činnosť každého sudcu má svoje limity apo nikom nemožno požadovať, aby sa
nielen krátkodobo, ale trvalé pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom
a v prospech nadštandardného plnenia pracovných povinností dlhodobo potláčal svoj
súkromný život“.
Za sudkyňu , ktorá odišla do starobného dôchodku k 31.12.2014
bola dňa 6.7.2016 menovaná sudkyňa , ktorú aj napriek
veľmi nepriaznivému personálnemu obsadeniu Okresného súdu rada
k 1.2.2017 preložila na Okresný súd Žilina z dôvodu zavedenia novej agendy. Nie je
to po prvýkrát, čo na Okresný súd Martin bol pridelený sudca a za krátku dobu bol
preložený na iný súd, čo spôsobuje neustále prerozdeľovanie spisov, prevažne reštančných.
Sudcovia Okresného súdu Martin sú dlhodobo značne pracovne vyťažení
a v dôsledku toho nie sú schopní konať všetky potrebné úkony urýchlene tak, ako by
to zodpovedalo potrebám každého jednotlivého konania a najmä záujmom účastníkov na
čo možnom najrýchlejšom rozhodnutí vo veci.
Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu
práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci pri zohľadňovaní povahy konania, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd vo veci postupoval.
Musím však konštatovať, že prieťahy v konaní boli spôsobené pôvodnou zákonnou
sudkyňou, ktorá k 30.12.2014 odišla do starobného dôchodku. Po prerozdelení vyššie
uvedenej veci ďalší určení zákonní sudcovia konali plynulo v rámci svojich pracovných
možností.»
5. Zo spisu okresného súdu predloženého na nahliadnutie 8. marca 2017 a ďalších
vyjadrení v tejto veci ústavný súd zistil tieto podstatné úkony:
Dňa 26. októbra 2007 sťažovateľ na okresnom súde podal žalobu o nahradenie
súhlasu s vydaním predmetu úschovy ‒motorového vozidla VW Passat, ktoré bolo prijaté
do úschovy okresným súdom.
Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 13. februára 2008 a bolo odročené na neurčito
na účely oboznámenia sa so spisom okresného súdu sp. zn. 6 C 311/2002 vo veci určenia
vlastníckeho práva k motorovému vozidlu (tento návrh sťažovateľa bol zamietnutý
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pozn.).
Na druhom pojednávaní 5. novembra 2008 (sťažovateľ urgoval určenie termínu
pojednávania 5. augusta a 3. septembra 2008 ) vzal sťažovateľ svoj návrh voči odporcovi
v druhom rade (Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Martine) späť a okresný súd
v tejto časti konanie zastavil. Súčasne na návrh sťažovateľa okresný súd toto konanie
prerušil do právoplatného skončenia konania o vydanie veci (motorového vozidla) vedeného
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 31 C 342/2007 (už tretí návrh sťažovateľa týkajúci
sa predmetného motorového vozidla, konanie bolo právoplatne skončené 11. novembra
2009 tiež v neprospech sťažovateľa, pozn.).
Dňa 25. januára 2010 sťažovateľ požiadal okresný súd, aby v tomto konaní opäť
konal, okresný súd uznesením zo 17. júna 2010 jeho návrhu vyhovel. Dňa 22. marca 2011
a následne 8. augusta 2012 okresný súd priznal prekladateľke odmenu za preklad listín
do nemeckého jazyka (obdobne aj 25. augusta 2014, 15. júla 2015, 23. augusta 2015,
22. januára 2016, 16. marca 2016).
Tretie relevantné pojednávanie sa konalo 27. septembra 2012 (č. l. 216 až č. l. 220)
a po vypočutí sťažovateľa a jeho právneho zástupcu bolo odročené na 18. október 2012.
Toto pojednávanie 18. októbra 2012 (č. l. 222 až č. l. 224) – opäť sa nedostavil odporca
v 1. rade (vzal termín na vedomie) a v 3. rade ( , sídlo v Nemecku, ktorému
doručenie predvolania nebolo preukázané) ‒okresný súd odročil na 8. november 2012
na účely vyhlásenia rozsudku (návrh sťažovateľa bol zamietnutý).
Po podaní odvolania sťažovateľom (19. novembra 2012) a postúpení spisu 30. apríla
2013 na rozhodnutie odvolaciemu súdu krajský súd zrušil výrok o zamietnutí návrhu voči
spoločnosti a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
uznesením sp. zn. 10 Co 215/2013-288 z 30. januára 2014.
Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci 5. marca 2014 (v tejto súvislosti poukazuje
ústavný súd na obsah záverov rozhodnutia krajského súdu na č. l. 290 až č. l. 292,
ktorý v ňom pre zjavné nedostatky procesnej povahy najmä pri dokazovaní konštatoval,
že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, pozn.) okresný súd určil 3. marca
2015 termín pojednávania na 30. jún 2015 (zrušený z dôvodu, že nebol ustanovený
tlmočník). Dňa 16. júla 2015 určil okresný súd termín pojednávania na 1. december 2015,
ktoré však pre nedoručenie predvolania spoločnosti , so sídlom v Nemecku,
odročil na 12. apríl 2016 s tým, aby sťažovateľ „prešetril aktuálnu adresu žalovaného
a bezodkladne ju oznámil súdu“, pozn.).
Listom doručeným okresnému súdu 9. decembra 2015 sťažovateľ navrhol,
aby okresný súd zasielal zásielky spoločnosti , do sídla jej hlavnej správy,
keďže podľa internetového prieskumu na pôvodnej adrese v súčasnosti sídli iná divízia tejto
poisťovne.
Termín pojednávania 12. apríla 2016 bol zrušený a bolo nariadené nové pojednávanie
26. apríla 2016. Dňa 22. februára 2016 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie odporcu
(z adresy sídliacej Mníchove, nie v Berlíne), ktoré bolo 3. marca 2016 dané na preklad
prekladateľke a v ktorom oznámil, že im termín pojednávania nevyhovuje. Pojednávanie
26. apríla 2016 bolo opäť zrušené z dôvodu PN sudkyne a do dnešného dňa nebol určený
ďalší termín pojednávania.
6. K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa
listom doručeným ústavnému súdu 28. marca 2017, v ktorom uviedol: „Zastávame názor,
že nie je možné spravodlivo očakávať od občana, ktorý sa s dôverou obráti na súdne orgány
Slovenskej republiky, aby akceptoval takú dĺžku trvania súdneho konania, akú musí znášať
sťažovateľ . V relatívne jednoduchej právnej veci o nahradenie súhlasu,
bez akéhokoľvek zavinenia sťažovateľa nedokázal Okresný súd v Martine dospieť
k zákonnému rozhodnutiu ani po viac ako deviatich rokoch od podania návrhu. Hoci
sťažovateľ ľudsky chápe, že sudcovia môžu ochorieť, zostarnúť, odísť do dôchodku,
byť preťažení, mať záujem na zachovaní svojho dobrého zdravotného stavu a celistvosti
rodinného života, poukazuje na skutočnosť, že aj on ako občan Slovenskej republiky má
svoje Ústavou SR chránené záujmy - najmä záujem na ukončení pretrvávajúcej právnej
neistoty spojenej s absenciou právoplatného súdneho rozhodnutia v jeho právnej veci. Hoci
je nám známa skutočnosť, že súdy sú preťažené, predsa len najzásadnejšie pochybenia
Okresného súdu v Martine vytknuté aj v uznesení Krajského súdu v Žiline č. 10
Co/215/2013-288 zo dňa 30.1.2014, neboli dôsledkom tohto preťaženia, ale pravdepodobne
zlej organizácie práce, ba možno ľahostajnosti pri vykonávaní dokazovania či neznalosti
predpisov o doručovaní písomností sporovej strane v inom členskom štáte Európskej únie.
Aj po vyjadrení predsedníčky Okresného súdu v Martine, ktorá pripustila,
že predmetné súdne konanie bolo zaťažené prieťahmi v čase, kedy ešte rozhodovala
pôvodná zákonná sudkyňa, zotrvávame na našom stanovisku, že predmetné súdne konanie
nemožno považovať za plynulé súdne konanie ani po tom, ako pôvodná zákonná sudkyňa
odišla do dôchodku, teda po decembri 2014. Opätovne poukazujeme na tú skutočnosť, že už
viac ako tri roky nebolo uskutočnené žiadne meritórne pojednávanie a ani iný úkon, ktorý
by bezprostredne smeroval k ukončeniu veci. Ide pritom o dôvody na strane okresného súdu
nezavinené sťažovateľom. Tri roky sú príliš dlhé obdobie aj v kontexte skutočnosti,
že sporovou stranou je zahraničná právnická osoba.
Vzhľadom na vyššie uvedené sme stále presvedčení, že došlo a dochádza
k porušovaniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 267/2007.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to § 6, § 100 ods. 1,
§ 117 ods. 1 a § 119 ods. 1, ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti vychádza najmä
zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP“). V zmysle čl.17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“,
a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd
aj sťažnosť sťažovateľa.
12.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet
posudzovaného konania (o návrhu sťažovateľa na nahradenie súhlasu s vydaním predmetu
zo súdnej úschovy) sa po právnej ani skutkovej stránke nejaví taký zložitý, aby mohol
odôvodňovať celkovú dĺžku posudzovaného konania, bez ohľadu na to, že jedným
z odporcov bol a je subjekt sídliaci v zahraničí.
12.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa v predmetnom
konaní ‒po preskúmaní spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ svojím správaním neprispel
k predĺženiu tohto konania, viackrát urgoval okresný súd v priebehu konania (napr. v roku
2008, ale i 21. júna 2016, aby vo veci konal) a podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré
mu mali spôsobovať ujmu (29. júla 2015, pozn.). Z okolností danej veci vyplýva,
že sťažovateľ si kúpil v roku 2000 pre svoje potreby auto v Taliansku [Okresný úrad
v Prievidzi schválil 28. júna 2000 po obhliadke auta technickú spôsobilosť vozidla,
ale neskôr mu vozidlo zaistili orgány činné v trestnom konaní ‒bolo prijaté do úschovy na
základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Nc (s) 5/03 zo 17. júla 2003, pozn.].
Sťažovateľovi nemožno vyčítať nespoluprácu s okresným súdom, keďže na všetkých
pojednávaniach sa zúčastňoval aj so svojím právnym zástupcom (okrem jediného prípadu
pri vyhlásení rozsudku, kde ani okresný súd na ich účasti netrval), riadne a včas reagoval
na výzvy okresného súdu, podával vyjadrenia a navrhoval dôkazy, a aj keď podal návrh
na prerušenie konania, ktorému bolo vyhovené (počas tejto doby 19 mesiacov okresný súd
nemohol teda konať v merite veci), a vzal späť aj svoju žalobu proti odporcovi v 2. rade
(konanie bolo zastavené), tieto skutočnosti nemôžu byť dané na jeho ťarchu, pretože iba
využíval svoje oprávnenia podľa vtedy platného procesného kódexu.
12.3 Pri hodnotení podľa tretieho kritéria ústavný súd konštatuje, že okresný súd
v tejto veci nariadil síce niekoľko pojednávaní (v tomto smere však ešte nedokázal
zabezpečiť dôkazy v súvislosti s vypočutím odporcu ‒subjektu sídliaceho v zahraničí,
pozn.), a vo veci samej aj meritórne rozhodol v roku 2012, ale jeho rozhodnutie bolo
krajským súdom v časti zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie (pozri bližšie
dôvody v bode 5). Ústavný súd tiež zistil nečinnosť okresného súdu v trvaní takmer dvoch
rokov, a to od 25. januára 2010, keď sťažovateľ požiadal, aby okresný súd v tomto konaní
opäť konal, až do pojednávania konaného v septembri 2012 (nečinnosť 20 mesiacov).
V tomto období urobil okresný súd iba dva jednoduché úkony (priznal odmeny za vykonané
prekladateľské služby), čo nemožno považovať za úkony smerujúce k odstráneniu právnej
neistoty sťažovateľa. Obdobne od zrušenia rozsudku krajským súdom a vrátenia spisu
(marec 2014) dosiaľ okresný súd nevykonával ešte žiadne dokazovanie, ktoré mu bolo
naznačené v zrušujúcom rozhodnutí, teda bol prakticky nečinný ďalších 36 mesiacov,
pretože všetky nariadené pojednávania odročil bez prerokovania veci a v tejto dobe
vykonával len jednoduché procesné úkony (priznával odmenu tlmočníkovi a prekladateľke
za vykonané práce pri preklade listín do nemeckého jazyka). Podľa názoru ústavného súdu
konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe
jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy, (obdobne napr. II. ÚS 3/09, III. ÚS 170/2010, III. ÚS 21/2014).
13. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania (strán sporu). Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010).
14. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol súhlasiť s obranou okresného súdu
spočívajúcou v personálnych problémoch (zmeny zákonných sudcov) ako dôvodu, ktorý by
mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní. Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/0, I. ÚS 516/2016) nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 267/2007 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (výrok tohto rozhodnutia v bode 1).
16. Ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci vedenej pod sp. zn.
9 C 267/2007 bez zbytočných prieťahov, lebo konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené
(bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
17. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
18. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € od
okresného súdu, čo odôvodnil tým, že „Ak súdne orgány Slovenskej republiky nevedia
aplikovať právne predpisy, ako môžu legitímne očakávať od obyčajného človeka, že bez
najmenšieho zaváhania nájde riešenie vedúce k efektívnej ochrane svojich práv
a oprávnených záujmov. Po uznesení Krajského súdu v Žiline, ktorý vytkol Okresnému súdu
v Martine v podstate toľko pochybení, že sa celé konanie vracia prakticky na začiatok
strácam už posledné zvyšky nádeje na skoré ukončenie celej veci.
Okrem tejto skutočnosti, pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia by podľa
môjho názoru mal Ústavný súd zohľadniť aj to, že hodnota predmetu konania- motorového
vozidla sa časovou amortizáciou dostala na hodnotu blízku nule. Sotva by som sa ja
sťažovateľ domáhal vydania takého vozidla, ak by som nebol presvedčený, že je moje,
pretože som ho riadne obstaral a zaplatil štátu všetky požadované colné a správne poplatky.
Ide pre mňa o dôležitú vec, pretože som presvedčený, že som neporušil žiadny právny
predpis a vozidlo mi je od počiatku zadržiavané nedôvodne...
Mám za to, že v mojej veci ide o takýto prípad. Okrem toho, že som ja sťažovateľ
osobou vyššieho veku. hodnota zadržiavaného vozidla sa v priebehu rokov, ktoré trvá
predmetné súdne konanie, podstatne znižuje a vzniká mi škoda aj tým, že nemôžem toto
vozidlo používať. S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že závažnosť vzniknutej ujmy
a jej okolnosti sú veľmi významnej kvality.
Ešte závažnejšie sa mi javí zlyhanie Okresného súdu v Martine pri doručovaní
návrhu na začatie konania a ďalších listín odporcovi v druhom rade. Hoci sa môže javiť,
že sú tým porušené len procesné práva odporcu v druhom rade, mám za to. že takýto chybný
postup okresného súdu má veľký vplyv aj na mňa sťažovateľa, predovšetkým pokiaľ ide
o dĺžku súdneho konania a s ňou súvisiaci stav právnej neistoty, ktorému som vystavený.“.
19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
20. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia, ale nie v takej sume, ktorú požadoval sťažovateľ.
V okolnostiach danej veci ústavný súd (zohľadňujúc aj predmet konania, t. j. čo je v hre,
a hodnotenie jednotlivých kritérií v bode 12.1 až 12.3 nálezu a tiež to, že cieľom
zadosťučinenia nie je náhrada škody súvisiaca s tým, že „nemôže toto vozidlo používať“),
považoval za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie iba v sume 3 000 € (výrok
tohto rozhodnutia v bode 3).
21. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné
zadosťučinenie nad sumu 3 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
22. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania
spolu v sume 312,34 €.
23. Keďže táto suma trov právneho zastúpenia je vypočítaná v zmysle príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ústavný súd mu priznal trovy za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie sťažnosti) uskutočnené v roku 2017 vrátane režijného paušálu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (bod 4 výroku rozhodnutia).
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 5. apríla 2017