Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 85/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, Hviezdoslavova 3, Prievidza, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Martin v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Martin v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Martin p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia spolu v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Hujíka, Hviezdoslavova 3, Prievidza, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 8. februára 2017 prijal sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Ide konanie „o nahradenie súhlasu s vydaním predmetu úschovy – motorového

vozidla...“, ktoré začalo 26. októbra 2007, a nie je ešte právoplatne skončené. Okresný súd

síce rozhodol rozsudkom 8. novembra 2012, ktorým žalobný návrh sťažovateľa zamietol,

ale Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) jeho rozsudok vo výroku o zamietnutí

návrhu voči odporcovi „spoločnosti “ zrušil uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Sťažovateľ viackrát

urgoval okresný súd, aby vo veci konal, a podal aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v roku

2015, ale okresný súd je v súčasnosti už takmer tri roky nečinný. Stav právnej neistoty

sťažovateľa v tomto konaní pred okresným súdom nie je ešte odstránený.

3. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a prikázal okresnému súdu konať

bez zbytočných prieťahov. Okrem toho sa sťažovateľ domáha priznania finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhrady trov konania v sume 312,34 €.

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril okresný súd

podaním sp. zn. Spr. 208/17 z 2. marca 2017, v ktorom okrem iného uviedol:

«Ústavná sťažnosť sa týka porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

Zákonná sudkyňa (v podaní už piata, vzhľadom na neustály odchod sudcov, či už do

dôchodku alebo preloženie sudkyne na Okresný súd

Žilina, pozn. na Okresný súd Martin bola pridelená dňa 6.7.2016 a už k 1.2.2017 bola

Súdnou radou Slovenskej republiky preložená na Okresný súd Žilina) sa vyjadrila písomne

a jej vyjadrenie je zamerané predovšetkým na uvedenie procesných úkonov vo veci

od podania žaloby na začatie konania s poukazom na vyjadrenie sudkyne

(v poradí určenej druhej zákonnej sudkyni) a podpredsedu Okresného súdu

Martin, ktorý sťažnosť sťažovateľa vybavoval dňa 18.8.2015 pod Spr 2111/15, ktoré je

súčasťou nášho vyjadrenia.

Vyjadrenie zákonnej sudkyne

Sudkyňa Okresného súdu Martin mala pridelenú uvedenú

právnu vec po odchode zákonnej sudkyne na základe Dodatku č. 10

k Rozvrhu práce na rok 2014 od 25.11.2014. Dňa 3.3.2015 bol vytýčený termín

pojednávania na 30.6.2015, následne urobené preklady do jazyka nemeckého, a to

vzhľadom na účastníka na strane žalovaného, vypracované uznesenia o priznaní tlmočného

a prekladov. Tento termín realizovaný nebol, pretože nebol ustanovený tlmočník a dňa

16.7.2015 bol vytýčený termín pojednávania na 1.12.2015 s predvolaním tlmočníka na

pojednávanie. Termín pojednávania spolu s ostatnými listinnými dokladmi bol predložený

prekladateľke na preloženie pre žalovaného. Následne priznaná odmena prekladateľke

uznesením zo dňa 25.8.2015.

Pojednávanie dňa 1.12.2015 bolo odročené na 12.4.2016 z dôvodu, že sa nedostavil

žalovaný, doručenie nemal riadne vykázané. Súdom malo byť reklamované doručenie

predvolania na pojednávanie vo vzťahu k žalovanému. Vytýčený termín pojednávania dňa

12.4.2016 bol preložený na nový termín pojednávania, a to 26.4.2016. Dňa 16.4.2016

zrušený termín pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na neurčito.

Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne v súlade

s Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce na rok 2016 od 26.4.2016 uvedená právna vec bola

predložená a v súlade s Dodatkom č. 9 k Rozvrhu práce na rok

2016 od 22.8.2016 bola predmetná vec pridelená sudkyni .

V súlade s Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce na rok 2017 bola predmetná vec dňom

1.2.2017 pridelená do senátu z dôvodu preloženia sudkyne

na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Žilina.

V uvedenej právnej veci po preštudovaní spisu a zistení potrebných podkladov pre

vytýčenie termínu pojednávania bude možné vo veci pokračovať ďalej.

Vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu Martin

Vyjadrenie zákonnej sudkyne chcem doplniť o nasledujúce skutočnosti:

V priebehu roku 2014 odišli do starobného dôchodku dve sudkyne, ktoré boli

zaradené v civilnom oddelení a po ich odchode bolo prerozdelených medzi sudcov

vybavujúcich občianskoprávnu agendu 630 vecí pri priemernom mesačnom nápade 47 vecí.

Za sudkyňu bol až k 9.2.2016 menovaný sudca

a k tomuto dátumu bolo vo výkone Okresného súdu Martin 14 sudcov

z celkového počtu 19 sudcov a v tomto sa stotožňujem aj s názorom Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí -91 zo dňa 20.03.2014

uviedol „že činnosť každého sudcu má svoje limity apo nikom nemožno požadovať, aby sa

nielen krátkodobo, ale trvalé pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom

a v prospech nadštandardného plnenia pracovných povinností dlhodobo potláčal svoj

súkromný život“.

Za sudkyňu , ktorá odišla do starobného dôchodku k 31.12.2014

bola dňa 6.7.2016 menovaná sudkyňa , ktorú aj napriek

veľmi nepriaznivému personálnemu obsadeniu Okresného súdu rada

k 1.2.2017 preložila na Okresný súd Žilina z dôvodu zavedenia novej agendy. Nie je

to po prvýkrát, čo na Okresný súd Martin bol pridelený sudca a za krátku dobu bol

preložený na iný súd, čo spôsobuje neustále prerozdeľovanie spisov, prevažne reštančných.

Sudcovia Okresného súdu Martin sú dlhodobo značne pracovne vyťažení

a v dôsledku toho nie sú schopní konať všetky potrebné úkony urýchlene tak, ako by

to zodpovedalo potrebám každého jednotlivého konania a najmä záujmom účastníkov na

čo možnom najrýchlejšom rozhodnutí vo veci.

Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu

práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ktorý zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna

a faktická zložitosť veci pri zohľadňovaní povahy konania, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Musím však konštatovať, že prieťahy v konaní boli spôsobené pôvodnou zákonnou

sudkyňou, ktorá k 30.12.2014 odišla do starobného dôchodku. Po prerozdelení vyššie

uvedenej veci ďalší určení zákonní sudcovia konali plynulo v rámci svojich pracovných

možností.»

5. Zo spisu okresného súdu predloženého na nahliadnutie 8. marca 2017 a ďalších

vyjadrení v tejto veci ústavný súd zistil tieto podstatné úkony:

Dňa 26. októbra 2007 sťažovateľ na okresnom súde podal žalobu o nahradenie

súhlasu s vydaním predmetu úschovy ‒motorového vozidla VW Passat, ktoré bolo prijaté

do úschovy okresným súdom.

Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 13. februára 2008 a bolo odročené na neurčito

na účely oboznámenia sa so spisom okresného súdu sp. zn. vo veci určenia

vlastníckeho práva k motorovému vozidlu (tento návrh sťažovateľa bol zamietnutý

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pozn.).

Na druhom pojednávaní 5. novembra 2008 (sťažovateľ urgoval určenie termínu

pojednávania 5. augusta a 3. septembra 2008 ) vzal sťažovateľ svoj návrh voči odporcovi

v druhom rade (Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Martine) späť a okresný súd

v tejto časti konanie zastavil. Súčasne na návrh sťažovateľa okresný súd toto konanie

prerušil do právoplatného skončenia konania o vydanie veci (motorového vozidla) vedeného

na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. (už tretí návrh sťažovateľa týkajúci

sa predmetného motorového vozidla, konanie bolo právoplatne skončené 11. novembra

2009 tiež v neprospech sťažovateľa, pozn.).

Dňa 25. januára 2010 sťažovateľ požiadal okresný súd, aby v tomto konaní opäť

konal, okresný súd uznesením zo 17. júna 2010 jeho návrhu vyhovel. Dňa 22. marca 2011

a následne 8. augusta 2012 okresný súd priznal prekladateľke odmenu za preklad listín

do nemeckého jazyka (obdobne aj 25. augusta 2014, 15. júla 2015, 23. augusta 2015,

22. januára 2016, 16. marca 2016).

Tretie relevantné pojednávanie sa konalo 27. septembra 2012 (č. l. 216 až č. l. 220)

a po vypočutí sťažovateľa a jeho právneho zástupcu bolo odročené na 18. október 2012.

Toto pojednávanie 18. októbra 2012 (č. l. 222 až č. l. 224) – opäť sa nedostavil odporca

v 1. rade (vzal termín na vedomie) a v 3. rade ( , sídlo v Nemecku, ktorému

doručenie predvolania nebolo preukázané) ‒okresný súd odročil na 8. november 2012

na účely vyhlásenia rozsudku (návrh sťažovateľa bol zamietnutý).

Po podaní odvolania sťažovateľom (19. novembra 2012) a postúpení spisu 30. apríla

2013 na rozhodnutie odvolaciemu súdu krajský súd zrušil výrok o zamietnutí návrhu voči

spoločnosti a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

uznesením sp. zn. -288 z 30. januára 2014.

Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci 5. marca 2014 (v tejto súvislosti poukazuje

ústavný súd na obsah záverov rozhodnutia krajského súdu na č. l. 290 až č. l. 292,

ktorý v ňom pre zjavné nedostatky procesnej povahy najmä pri dokazovaní konštatoval,

že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, pozn.) okresný súd určil 3. marca

2015 termín pojednávania na 30. jún 2015 (zrušený z dôvodu, že nebol ustanovený

tlmočník). Dňa 16. júla 2015 určil okresný súd termín pojednávania na 1. december 2015,

ktoré však pre nedoručenie predvolania spoločnosti , so sídlom v Nemecku,

odročil na 12. apríl 2016 s tým, aby sťažovateľ „prešetril aktuálnu adresu žalovaného

a bezodkladne ju oznámil súdu“, pozn.).

Listom doručeným okresnému súdu 9. decembra 2015 sťažovateľ navrhol,

aby okresný súd zasielal zásielky spoločnosti , do sídla jej hlavnej správy,

keďže podľa internetového prieskumu na pôvodnej adrese v súčasnosti sídli iná divízia tejto

poisťovne.

Termín pojednávania 12. apríla 2016 bol zrušený a bolo nariadené nové pojednávanie

26. apríla 2016. Dňa 22. februára 2016 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie odporcu

(z adresy sídliacej Mníchove, nie v Berlíne), ktoré bolo 3. marca 2016 dané na preklad

prekladateľke a v ktorom oznámil, že im termín pojednávania nevyhovuje. Pojednávanie

26. apríla 2016 bolo opäť zrušené z dôvodu PN sudkyne a do dnešného dňa nebol určený

ďalší termín pojednávania.

6. K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa

listom doručeným ústavnému súdu 28. marca 2017, v ktorom uviedol: „Zastávame názor,

že nie je možné spravodlivo očakávať od občana, ktorý sa s dôverou obráti na súdne orgány

Slovenskej republiky, aby akceptoval takú dĺžku trvania súdneho konania, akú musí znášať

sťažovateľ . V relatívne jednoduchej právnej veci o nahradenie súhlasu,

bez akéhokoľvek zavinenia sťažovateľa nedokázal Okresný súd v Martine dospieť

k zákonnému rozhodnutiu ani po viac ako deviatich rokoch od podania návrhu. Hoci

sťažovateľ ľudsky chápe, že sudcovia môžu ochorieť, zostarnúť, odísť do dôchodku,

byť preťažení, mať záujem na zachovaní svojho dobrého zdravotného stavu a celistvosti

rodinného života, poukazuje na skutočnosť, že aj on ako občan Slovenskej republiky má

svoje SR chránené záujmy - najmä záujem na ukončení pretrvávajúcej právnej

neistoty spojenej s absenciou právoplatného súdneho rozhodnutia v jeho právnej veci. Hoci

je nám známa skutočnosť, že súdy sú preťažené, predsa len najzásadnejšie pochybenia

Okresného súdu v Martine vytknuté aj v uznesení Krajského súdu v Žiline č. 10

Co/215/2013-288 zo dňa 30.1.2014, neboli dôsledkom tohto preťaženia, ale pravdepodobne

zlej organizácie práce, ba možno ľahostajnosti pri vykonávaní dokazovania či neznalosti

predpisov o doručovaní písomností sporovej strane v inom členskom štáte Európskej únie.

Aj po vyjadrení predsedníčky Okresného súdu v Martine, ktorá pripustila,

že predmetné súdne konanie bolo zaťažené prieťahmi v čase, kedy ešte rozhodovala

pôvodná zákonná sudkyňa, zotrvávame na našom stanovisku, že predmetné súdne konanie

nemožno považovať za plynulé súdne konanie ani po tom, ako pôvodná zákonná sudkyňa

odišla do dôchodku, teda po decembri 2014. Opätovne poukazujeme na tú skutočnosť, že už

viac ako tri roky nebolo uskutočnené žiadne meritórne pojednávanie a ani iný úkon, ktorý

by bezprostredne smeroval k ukončeniu veci. Ide pritom o dôvody na strane okresného súdu

nezavinené sťažovateľom. Tri roky sú príliš dlhé obdobie aj v kontexte skutočnosti,

že sporovou stranou je zahraničná právnická osoba.

Vzhľadom na vyššie uvedené sme stále presvedčení, že došlo a dochádza

k porušovaniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.“

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa postupom okresného súdu v namietanom konaní vedenom

pod sp. zn. .

10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

predtým z niektorých ustanovení , a to , ,

§ 117 ods. 1 a § 119 ods. 1, ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti vychádza najmä

zo zásady vyplývajúcej z a Civilný sporový

poriadok (ďalej len “). V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“,

a v zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo

a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd

aj sťažnosť sťažovateľa.

12.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet

posudzovaného konania (o návrhu sťažovateľa na nahradenie súhlasu s vydaním predmetu

zo súdnej úschovy) sa po právnej ani skutkovej stránke nejaví taký zložitý, aby mohol

odôvodňovať celkovú dĺžku posudzovaného konania, bez ohľadu na to, že jedným

z odporcov bol a je subjekt sídliaci v zahraničí.

12.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa v predmetnom

konaní ‒po preskúmaní spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ svojím správaním neprispel

k predĺženiu tohto konania, viackrát urgoval okresný súd v priebehu konania (napr. v roku

2008, ale i 21. júna 2016, aby vo veci konal) a podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré

mu mali spôsobovať ujmu (29. júla 2015, pozn.). Z okolností danej veci vyplýva,

že sťažovateľ si kúpil v roku 2000 pre svoje potreby auto v Taliansku [Okresný úrad

v Prievidzi schválil 28. júna 2000 po obhliadke auta technickú spôsobilosť vozidla,

ale neskôr mu vozidlo zaistili orgány činné v trestnom konaní ‒bolo prijaté do úschovy na

základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Nc (s) 5/03 zo 17. júla 2003, pozn.].

Sťažovateľovi nemožno vyčítať nespoluprácu s okresným súdom, keďže na všetkých

pojednávaniach sa zúčastňoval aj so svojím právnym zástupcom (okrem jediného prípadu

pri vyhlásení rozsudku, kde ani okresný súd na ich účasti netrval), riadne a včas reagoval

na výzvy okresného súdu, podával vyjadrenia a navrhoval dôkazy, a aj keď podal návrh

na prerušenie konania, ktorému bolo vyhovené (počas tejto doby 19 mesiacov okresný súd

nemohol teda konať v merite veci), a vzal späť aj svoju žalobu proti odporcovi v 2. rade

(konanie bolo zastavené), tieto skutočnosti nemôžu byť dané na jeho ťarchu, pretože iba

využíval svoje oprávnenia podľa vtedy platného procesného kódexu.

12.3 Pri hodnotení podľa tretieho kritéria ústavný súd konštatuje, že okresný súd

v tejto veci nariadil síce niekoľko pojednávaní (v tomto smere však ešte nedokázal

zabezpečiť dôkazy v súvislosti s vypočutím odporcu ‒subjektu sídliaceho v zahraničí,

pozn.), a vo veci samej aj meritórne rozhodol v roku 2012, ale jeho rozhodnutie bolo

krajským súdom v časti zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie (pozri bližšie

dôvody v bode 5). Ústavný súd tiež zistil nečinnosť okresného súdu v trvaní takmer dvoch

rokov, a to od 25. januára 2010, keď sťažovateľ požiadal, aby okresný súd v tomto konaní

opäť konal, až do pojednávania konaného v septembri 2012 (nečinnosť 20 mesiacov).

V tomto období urobil okresný súd iba dva jednoduché úkony (priznal odmeny za vykonané

prekladateľské služby), čo nemožno považovať za úkony smerujúce k odstráneniu právnej

neistoty sťažovateľa. Obdobne od zrušenia rozsudku krajským súdom a vrátenia spisu

(marec 2014) dosiaľ okresný súd nevykonával ešte žiadne dokazovanie, ktoré mu bolo

naznačené v zrušujúcom rozhodnutí, teda bol prakticky nečinný ďalších 36 mesiacov,

pretože všetky nariadené pojednávania odročil bez prerokovania veci a v tejto dobe

vykonával len jednoduché procesné úkony (priznával odmenu tlmočníkovi a prekladateľke

za vykonané práce pri preklade listín do nemeckého jazyka). Podľa názoru ústavného súdu

konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe

jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 , (obdobne napr. , , ).

13. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa

ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov súdneho konania (strán sporu). Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu

(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (napr. , , ,

, ).

14. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol súhlasiť s obranou okresného súdu

spočívajúcou v personálnych problémoch (zmeny zákonných sudcov) ako dôvodu, ktorý by

mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu (napr. , , , ) nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská

republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo

ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (výrok tohto rozhodnutia v bode 1).

16. Ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu podľa

a podľa konať vo veci vedenej pod sp. zn.

bez zbytočných prieťahov, lebo konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené

(bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

17. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

18. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € od

okresného súdu, čo odôvodnil tým, že „Ak súdne orgány Slovenskej republiky nevedia

aplikovať právne predpisy, ako môžu legitímne očakávať od obyčajného človeka, že bez

najmenšieho zaváhania nájde riešenie vedúce k efektívnej ochrane svojich práv

a oprávnených záujmov. Po uznesení Krajského súdu v Žiline, ktorý vytkol Okresnému súdu

v Martine v podstate toľko pochybení, že sa celé konanie vracia prakticky na začiatok

strácam už posledné zvyšky nádeje na skoré ukončenie celej veci.

Okrem tejto skutočnosti, pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia by podľa

môjho názoru mal Ústavný súd zohľadniť aj to, že hodnota predmetu konania- motorového

vozidla sa časovou amortizáciou dostala na hodnotu blízku nule. Sotva by som sa ja

sťažovateľ domáhal vydania takého vozidla, ak by som nebol presvedčený, že je moje,

pretože som ho riadne obstaral a zaplatil štátu všetky požadované colné a správne poplatky.

Ide pre mňa o dôležitú vec, pretože som presvedčený, že som neporušil žiadny právny

predpis a vozidlo mi je od počiatku zadržiavané nedôvodne...

Mám za to, že v mojej veci ide o takýto prípad. Okrem toho, že som ja sťažovateľ

osobou vyššieho veku. hodnota zadržiavaného vozidla sa v priebehu rokov, ktoré trvá

predmetné súdne konanie, podstatne znižuje a vzniká mi škoda aj tým, že nemôžem toto

vozidlo používať. S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že závažnosť vzniknutej ujmy

a jej okolnosti sú veľmi významnej kvality.

Ešte závažnejšie sa mi javí zlyhanie Okresného súdu v Martine pri doručovaní

návrhu na začatie konania a ďalších listín odporcovi v druhom rade. Hoci sa môže javiť,

že sú tým porušené len procesné práva odporcu v druhom rade, mám za to. že takýto chybný

postup okresného súdu má veľký vplyv aj na mňa sťažovateľa, predovšetkým pokiaľ ide

o dĺžku súdneho konania a s ňou súvisiaci stav právnej neistoty, ktorému som vystavený.“.

19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

20. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie

finančného zadosťučinenia, ale nie v takej sume, ktorú požadoval sťažovateľ.

V okolnostiach danej veci ústavný súd (zohľadňujúc aj predmet konania, t. j. čo je v hre,

a hodnotenie jednotlivých kritérií v bode 12.1 až 12.3 nálezu a tiež to, že cieľom

zadosťučinenia nie je náhrada škody súvisiaca s tým, že „nemôže toto vozidlo používať“),

považoval za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie iba v sume 3 000 € (výrok

tohto rozhodnutia v bode 3).

21. Ústavný súd nevyhovel v súlade s a zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné

zadosťučinenie nad sumu 3 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

22. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania

spolu v sume 312,34 €.

23. Keďže táto suma trov právneho zastúpenia je vypočítaná v zmysle príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, ústavný súd mu priznal trovy za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti) uskutočnené v roku 2017 vrátane režijného paušálu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa (bod 4 výroku rozhodnutia).

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( ).

V Košiciach 5. apríla 2017