Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 516/2016
PDF · 270.28 KB
No categories available
I. ÚS 516/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka v konaní o sťažnosti , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 10/20, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 74/2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 74/2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Vranov nad Topľou p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 74/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Vranov nad Topľou p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Vranov nad Topľou j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia konania v sume 545,69 € (slovom päťstoštyridsaťpäť
eur a šesťdesiatdeväť centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ivety
Rajtákovej, Advokátska kancelária, Štúrova 10/20, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 516/2016-15 zo 17. augusta 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd “) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 74/2011.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal v marci 2011 na okresnom súde
„žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“. Namietané konanie
nie je do dnešného dňa právoplatne skončené, hoci okresný súd vo veci samej rozhodol
až dvakrát. Jeho rozsudky z 11. novembra 2011 a 27. júla 2013 však boli zrušené Krajským
súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uzneseniami sp. zn. 8 Co 55/2012
z 25. februára 2012 a sp. zn. 8 Co 18/2015 z 19. novembra 2015.
3. Sťažovateľ namieta najmä neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu,
ktorého doterajší postup nebol v súlade s vtedy platným procesným kódexom (uznesenia
krajského súdu doručil sťažovateľovi okresný súd v prvom prípade až po roku a dvoch
mesiacoch a v druhom prípade po 75 dňoch), pričom rozsudky okresného súdu boli zrušené
pre nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie. Sťažovateľ nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy (Európsky súd pre ľudské práva podľa sťažovateľa nepovažuje tento
inštitút za účinný prostriedok nápravy, pozn.), avšak v danom prípade celková dĺžka
konania v dôsledku neefektívnej činnosti predstavuje už viac ako 5 rokov, preto sa
domnieva, že jeho sťažnosť je dôvodná. V súčasnosti je vec opätovne na okresnom súde
od 23. decembra 2015 a vo veci je určený termín pojednávania na 27. október 2016.
4. Sťažovateľ priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € odôvodňuje tým,
že od roku 2008 sa neúspešne domáha odškodnenia v dôsledku nezákonného postupu
polície a okresný súd namiesto toho, aby rozhodol o jeho žalobe, koná zjavne neefektívne
a so zbytočnými prieťahmi. V súčasnosti má už 76 rokov a stále musí znášať zásahy
do svojej osobnosti, pretože postup okresného súdu nesmeruje k čo najskoršiemu skončeniu
veci.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v namietanom konaní porušené bolo, prikázal okresnému súdu
konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 3 500 € a úhradu trov konania.
II.
6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 22. októbra 2016 písomne vyjadrila
predsedníčka okresného súdu (sp. zn. 1 SprO/700/2016), ktorá okrem iného uviedla:
„Na základe Vašej žiadosti zo dňa 23. 08. 2016... po nahliadnutí do spisu a vyjadrení
sa zákonnej sudkyne zasielame nasledujúce vyjadrenie:
Dňa 31. 3. 2011 bola súdu doručená žaloba žalobcu, ktorou žiada, aby žalovaná
bola zaviazaná na zaplatenie 4.000,- €... a zároveň bola zaviazaná na náhradu trov
konania.
Vec bola podľa Rozvrhu práce pridelená na rozhodnutie JUDr. Jánovi Kozenkovi...
Po oznámení dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený bola vec pridelená dňa 4. 4. 2011
JUDr. Andrei Zolotovej.
Po oznámení dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený vec bola dňa 13. 4. 2011
pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Milanovi Vaľušovi.
Dňa 15. 4. 2011 sudca JUDr. Milan Vaľuš oznámil dôvody, pre ktoré je vylúčený
a dňa 19. 4. 2011 vec bola pridelená m prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Eve
Bérešovej, ktorá po oznámení dôvodov, pre ktoré je vylúčená dňa 21. 4. 2011 bola vec
pridelená dňa 26. 4. 2011 JUDr. Vladimírovi Vargovi.
Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 7. 6. 2011.
Pojednávanie bolo odročené na deň 9. 8. 2011, za účelom poskytnutia lehoty
na žiadosť žalovaného.
Žalobca nepredložil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
preto bola právnej zástupkyni žalobcu uložená povinnosť doložiť kópiu žiadosti o predbežné
prejednanie nároku v lehote 15 dní, s určením termínu pojednávania na deň 14. 10. 2011.
Kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody právna
zástupkyňa žalobcu doručila súdu dňa 26. 8. 2011.
Pojednávanie určené na deň 14. 10. 2011 bolo odročované z dôvodu žiadosti právnej
zástupkyne žalobcu, z dôvodu pracovnej neschopnosti právnej zástupkyne oznámenej súdu
dňa 13. 10. 2011, so začiatkom pracovnej neschopnosti od 12. 10. 2011.
Pojednávanie určené na deň 14. 10. 2011 súd odročil z dôvodu pracovnej
neschopnosti právnej zástupkyne žalobcu na deň 11. 11. 2011, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, č. k. 4C/74/2011-141.
Rozsudok bol vyhotovený dňa 24. 1. 2012 s predchádzajúcim súhlasom predsedu
okresného súdu s predĺžením lehoty na jeho napísanie.
Dňa 11. 04. 2012 bol spis predložený na odvolacie konanie.
Odvolací súd uznesením č. k. 8Co/55/2012-169 dňa 25. 2. 2013 zrušil rozsudok a vec
vrátil súdu na ďalšie konanie.
Po preložení JUDr. Vladimíra Vargu na výkon funkcie sudcu na Okresný súd
v Humennom Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce na rok 2013 bola vec pridelená
na prejednanie a rozhodnutie dňa 25. 2. 2013 JUDr. Ružene Vaškovej.
Po oznámení dôvodu, pre ktorý bola JUDr. Ružena Vašková vylúčená, bola vec
pridelená dňa 15. 4. 2013 na prejednanie a rozhodnutie JUDr. Ľubov Vargovej.
Zákonná sudkyňa určila referátom zo dňa 24. 05. 2014 termín pojednávania na deň
22. 7. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.
Písomnému vyhotoveniu rozsudku predchádzala žiadosť o predĺženie lehoty
na napísanie rozhodnutia a predseda súdu predĺžil lehotu na napísanie rozhodnutia do dňa
6. 10. 2014.
Spis bol predložený Krajskému súdu v Prešove na odvolacie konania
dňa 07. 01. 2015. Odvolací súd uznesením č. k. 8Co/18/2015-227 dňa 19. 11. 2015 zrušil
rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie, spis nám bol vrátený z Krajského súdu
23. 12. 2015.
Vo veci je určený termín pojednávania na deň 27. 10. 2016.
Pre úplnosť dodávame, že tunajší súd je už viac ako dva roky personálne
poddimenzovaný t. č. chýbajú na súde dlhodobo dvaja sudcovia a zostávajúci sudcovia sú
značne pracovne vyťažení.
Uvedená právna vec je sledovaná kanceláriou predsedu súdu až do jej
právoplatného vybavenia. Dvakrát ročne sudcovia vyhotovujú rozbory reštančných vecí s
uvedením dôvodov, ktoré bránia vybaveniu vecí. Dňa 12. 09. 2016 bolo do spisu založené
upozornenie predsedníčky súdu, ktorým ukladá zákonnej sudkyni povinnosť plynulo konať
vo veci, vykonávať adekvátne úkony smerujúce k jej rozhodnutiu a spis predkladať na
kontrolu predsedníčke súdu každé dva mesiace...
Týmto považujeme Vašu žiadosť za vybavenú...“.
7. Procesné úkony okresného súdu, ktoré sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu,
považoval ústavný súd za preukázané, pretože sa zhodujú s jeho zisteniami a vyplývajú
zo súdneho spisu okresného súdu predloženého na nahliadnutie 22. septembra 2016.
8. K vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa
listom doručeným ústavnému súdu 6., resp. 10. októbra 2016, v ktorom uviedla:
«Z vyjadrenia okresného súdu je nesporné, že zbytočné prieťahy v konaní vedenom
pod sp. zn. 4C/74/2011 sa prejavovali, okrem iného, aj obdobiami absolútnej nečinnosti
súdu. Až do 11. 11. 2011 súd konal v predmetnej veci plynulo. K prvému obdobiu nečinnosti
došlo po vynesení rozsudku okresným súdom dňa 11. 11. 2011, keď súd písomne vyhotovil
rozsudok až po uplynutí viac než dvoch mesiacov, a to 24. 1. 2012. V tejto súvislosti nie je
podstatné, že sa tak stalo so súhlasom predsedu súdu. Ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku v znení účinnom v čase vyhlásenia rozsudku umožňovalo predsedovi súdu
v ust. § 58 ods. 4 zo závažných dôvodov predĺžiť lehotu na vyhotovenie a odoslanie
rozsudku nad 30 dní. Okresný súd vo vyjadrení neuviedol v čom spočívala závažnosť
dôvodov, pre ktoré bola lehota na vyhotovenie rozsudku vo veci, v ktorej boli dvaja
účastníci, predmet konania bol súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy súdov, vec bola
prejednaná na dvoch meritórnych pojednávaniach, na jeden a pol násobok zákonnej lehoty.
Sťažovateľ podal dňa 14. 2. 2012 proti rozsudku okresného súdu zo dňa 11. 11. 2011
odvolanie, pričom vec bola predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu až 1. 4. 2012, teda
po takmer dvoch mesiacoch. V tejto súvislosti je potrebné zobrať do úvahy, že jediným
úkonom okresného súdu po podaní odvolania sťažovateľom bol postup podľa ust. § 209a
OSP, podľa ktorého súd prvého stupňa mal bezodkladne doručiť odvolanie ostaným
účastníkom, v tomto prípade jedinému, vyzvať ich zároveň, aby sa v lehote ním stanovenej
k odvolaniu vyjadrili. Ako však vyplýva z vyjadrenia žalovaného v predmetnom konaní,
odvolanie sťažovateľa mu bolo doručené až 26. 3. 2012, teda súd nevykonal v priebehu viac
než mesiaca po podaní odvolania sťažovateľom, žiadny úkon, nevyruboval súdny poplatok,
keďže konanie sťažovateľ bol oslobodený od súdnych poplatkov, ani nevznikla potreba
vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania.
K ďalšiemu, tentokrát podstatne dlhšiemu, obdobiu nečinnosti na strane okresného
súdu došlo v období od doručenia uznesenia Krajského súdu v Prešove, ktorým bol
rozsudok okresného súdu zrušený, do nariadenia ďalšieho pojednávania.
Spis bol odvolacím súdom okresnému súdu vrátený dňa 2. 4. 2013 a pojednávanie
nariadil okresný súd dňa 24. 5. 2014 až na deň 22. 7. 2014, teda po viac než 15 mesiacoch.
V tejto súvislosti nemožno nedať nariadenie pojednávania okresným súdom do súvislosti
so sťažnosťou, ktorú v predmetnej veci podal na ústavnom súde sťažovateľ, a ktorá bola
odmietnutá uznesením sp. zn. II. ÚS 452/2014 zo dňa 30. 7. 2014 ako neprípustná.
Z označeného uznesenia ústavného súdu však vyplýva, že po podaní sťažnosti ústavný súd
zisťoval stav konania na okresnom súde a nemožno mať žiadne vážne pochybnosti o tom,
že takáto aktivita ústavného súdu bola akceleračným momentom v postupe okresného súdu.
Na pojednávaní dňa 22. 7. 2014 bol vyhlásený rozsudok, pričom tak ako v prípade
prvého rozsudku, ani tento nebol písomne vyhotovený v zákonnej lehote, ale až 6. 10. 2014,
teda po dva a pol mesiaci.
Opäť, tak ako v prípade prvého odvolania sťažovateľa, okresný súd nekonal
po podaní odvolania spôsobom ustanoveným v § 209a OSP, keďže jednoduchý úkon
spočívajúci v bezodkladnom doručení odvolania sťažovateľa žalovanému a predloženie veci
odvolaciemu súdu, si vyžiadalo čas takmer dvoch mesiacov.
Odvolací súd opätovne uznesením zo dňa 19. 11. 2015 zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu, a toto uznesenie bolo okresnému súdu doručené dňa 23. 12. 2015. Napriek
tomu nebol voči sťažovateľovi, s výnimkou doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
dňa 8. 2. 2016, vykonaný zo strany okresného súdu žiadny úkon, takmer 11 mesiacov, keďže
na deň 27. 10. 2016 bolo okresným súdom nariadené pojednávanie, za takmer 11 mesiacov
teda súd doručil rozhodnutie odvolacieho súdu a na konci tohto časového úseku uskutoční
pojednávanie.
Kratšie, či dlhé obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré prispeli k neprimeranej
dĺžke konania a zbytočným prieťahom v ňom však nie sú jediným prejavom porušovania
práv sťažovateľa zo strany okresného súdu.
Ako vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 8Co/55/2012 zo dňa 25. 2. 2013,
odvolací súd dal za pravdu odvolateľovi „že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov“ . V rozhodovacej praxi ústavného súdu je ustálený právny názor,
podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia je takým
postupom súdu, ktorý porušuje práv účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
a zároveň spôsobuje zbytočné prieťahy v ňom, keďže bráni odvolaciemu súdu vecne
preskúmať rozhodnutie napadnuté odvolaním. So zreteľom na absenciu dôvodov rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 11. 11. 2011, ktorá bránila odvolaciemu sudu meritórne
preskúmať napadnutý rozsudok, tak možno celé obdobie od 11. 11.2011 až do 22. 7. 2014
považovať za obdobie, ktoré zásadným spôsobom prispelo k vzniku zbytočných prieťahov
v konaní, keďže toto obdobie nemohlo v štádiu odvolacieho konania prispieť k odstráneniu
právnej neistoty sťažovateľa.
Okresný súd však aj v ďalšom svojom rozsudku (zo dňa 22. 7. 2014) zaťažil svoje
rozhodnutie tou istou vadou svojvôle, nepredvidateľnosti a nepreskúmateľnosti postupu
súdu“. Podľa názoru odvolacieho súdu vyjadrenom v uznesení sp. zn. 8Co/18/2015 zo dňa
19. 11. 2015, súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil, vrátil
mu vec na ďalšie konanie s pokynmi, záväznými pre prvostupňový súd, aby svoje
prekvapujúce rozhodnutie vysvetlil a odôvodnil v novom rozhodnutí vo veci samej.
Sťažovateľovi teda od 11. 11. 2011, kedy bol vynesený prvý rozsudok okresného súdu
až doposiaľ, nebol okresný súd schopný vysvetliť akým spôsobom hodnotí dôkazy v jeho
veci vykonané a ako jeho vec právne posudzuje a znemožňuje mu tým predostrieť proti
svojim (neexistujúcim) skutkovým záverom a právnemu posúdeniu argumenty, na základe
ktorých by mohol odvolací súd s konečnou platnosťou vo veci rozhodnúť a odstrániť stav
právnej neistoty sťažovateľa. Týmto postupom okresný súd nesporne odďaľuje skončenie
konania vo veci a odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Pokiaľ ide obranu okresného súdu, týkajúcu sa nedostatočnej personálnej
obsadenosti súdu, s touto námietkou sa rovnako ústavný súd už vyrovnal vo svojej
judikatúre (nález sp. zn. III. ÚS. 348/2015 zo dňa 20. 10. 2015)
„K obrane okresného súdu o nedostatočnom personálnom obsadení súdu a s tým
súvisiacou jeho neprimeranou zaťaženosťou predstavujúcou podľa okresného súdu
objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľky
poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným
štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému
nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02).
Námietka personálnych komplikácii nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo
znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátia.“
Z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2016 z 18. 5. 2016 vyplýva:
„V súvislosti s uvedenými zisteniami neobstoja ani obranné tvrdenia okresného súdu,
že k predĺženiu konania prispelo nedostatočné personálne obsadenie súdu. Podľa
judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03, II. ÚS 200/05) nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej 7
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní...
Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno nájsť pre vyššie namietaný postup okresného
súdu žiadne ospravedlnenie, ktoré by ho zbavovalo zodpovednosti za vznik zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 4C/74/2011 a za porušenie práva sťažovateľa na prejednanie
veci v primeranej lehote.
Sťažovateľ si zároveň uplatňuje a vyčísľuje trovy konania vo výške 545,69 €...»
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv
alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd
môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva
podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
12. Ústavný súd si pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva vo vzťahu k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, t. j. v obsahu týchto práv podľa názoru ústavného súdu nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. I. ÚS 28/01).
13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z Občianskeho súdneho poriadku, ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti
vychádza zo zásad čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len CSP“), a to v zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“,
resp. § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.“
15. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd
postupoval aj v danom prípade.
15.1 Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný
súd konštatuje, že v zásade ho nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo zložité, aj keď sa
okresný súd musel oboznámiť s rozsiahlymi podaniami sťažovateľa, ktoré predchádzali tejto
veci vo vzťahu k žalovanému subjektu [Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky; tento spor súvisí s údajným nesprávnym úradným postupom
policajtov pri prešetrovaní sťažností sťažovateľa a iným konaním na okresnom súde
o ochranu vlastníckeho práva, ktoré skončilo právoplatne zastavením konania vedeného
pod sp. zn. 3 C 237/2007 (susedský spor, odstránenie stromov a porastov z hranice medzi
pozemkami pozn.), pričom sťažovateľ ako žalovaný v tomto konaní bol zaviazaný zaplatiť
žalobkyni trovy konania v sume 5 784,70 Sk]. Okresný súd ani vo svojom vyjadrení
k sťažnosti prípadnú právnu alebo faktickú zložitosť veci nenamietal.
15.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, ústavný súd
pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovateľ v zastúpení advokátkou využíval procesné
oprávnenia (podával opravné prostriedky proti rozsudkom okresného súdu a v dôsledku
toho bol spis predkladaný odvolaciemu súdu, čím sa konanie aj predlžovalo), ale v zásade
je to právo účastníka konania (strany sporu), ktoré mu nemožno uprieť. Advokátka sa
nezúčastnila len jedného pojednávania pre chorobu (ospravedlnila sa), preto muselo byť
pojednávanie odročené, a tiež s oneskorením niekoľkých mesiacov, i to až na základe výzvy
z 9. augusta 2011 doručila okresnému súdu listinný dôkaz 26. augusta 2011 (žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo 7. septembra 2010 adresované
žalovanému, pozn.). Sťažovateľ tiež v priebehu konania nepodal sťažnosť na prieťahy
predsedovi okresného súdu. Tieto skutočnosti však iba malou mierou prispeli k doterajšej
dĺžke tohto konania.
15.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
Z doterajšieho priebehu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd vykonal relevantné
pojednávania 9. augusta 2011 a 11. novembra 2011 (dokazovanie oboznámením sa
s listinnými dôkazmi a vypočutím účastníkov konania), avšak podľa názoru odvolacieho
súdu konal zjavne neefektívne (pozri body 2, 3 a 8). Samotné konanie teda celkovo trvá
už viac ako päť rokov, čo nemožno akceptovať ani z ústavnoprávneho hľadiska, keďže stav
právnej neistoty sťažovateľa v tomto konaní ešte nebol odstránený.
16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08,
17. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol súhlasiť ani s obranou okresného súdu
spočívajúcou v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou
príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
(napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže
v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,
ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
18. Ústavný súd preto dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2011 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania
a jeho neefektívnej činnosti (zrušenie dvoch rozsudkov nadriadeným súdom – pozri bod 3)
došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 1 výroku rozhodnutia)
19. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o
sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2011 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.
20. V ďalšej časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal aj žiadosťou sťažovateľa
o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € (dôvody pozri v bode 4).
21. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
22. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy). Ústavný súd je toho názoru,
že len zistené konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je v danej
veci dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, avšak na druhej strane výška
požadovanej sumy finančného zadosťučinenia (pozri bod 20), dôvody jej priznania (bod 4)
a ďalšie okolnosti vzniku tohto súdneho sporu (pozri aj bod 15.1), ktorému mal predchádzať
nesprávny postup policajta pri prešetrovaní podania sťažovateľa, nemôže byť podľa názoru
ústavného súdu adekvátna povahe a okolnostiam tejto veci, najmä podstate, rozsahu
a výsledku prípadného nesprávneho úradného postupu a sťažovateľom požadovanou výškou
nemajetkovej ujmy v konaní pred okresným súdom (hoci ústavný súd nemôže predvídať
výsledok tohto sporu, pozn.). Ústavný súd preto považoval za primerané v okolnostiach
danej veci priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie iba v sume 1 000 €.
23. Ústavný súd teda nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu uvedenú v bode 3 výroku nálezu. Z uvedených
dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto
rozhodnutia.
24. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €.
Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho
zastúpenia advokátkou v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb,
a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti a vyjadrenie
k stanovisku okresného súdu v roku 2016. Odmena za jeden právny úkon vykonaný
v roku 2015 je 143 €, spolu s režijným paušálom 8,58 € predstavuje sumu 151,58 €.
Odmena advokátke za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za 3 úkony
právnych služieb a 3 x paušálna náhrada) predstavuje spolu (aj s 20 % DPH, pretože
advokátka je platkyňou tejto dane) celkovú sumu 545,69 €, tak ako to požadovala v bode 8.
25. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto
rozhodnutia.
26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 9. novembra 2016