Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 65/2019
PDF · 398.77 KB
No categories available
I. ÚS 65/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
pre namietané porušenie jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoKR 25/2018 z 24. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 12. decembra
2018 elektronicky a 14. decembra 2018 poštou sa
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 3 CoKR 25/2018 z 24. septembra 2018 a ktorým by napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 161 319 €.
Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a Ing. V. L. –
správcovi podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti STEEL TRANS s. r. o., Rozvojová 2,
Košice (ďalej aj „dlžník“), uložil, aby „sa zdržal oprávnenia (výkonu funkcie správcu)“
priznaného mu napadnutým uznesením krajského súdu až do rozhodnutia ústavného súdu
o ústavnej sťažnosti.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Košice I
(ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 30 K 6/2018-71 z 22. júna 2018 vyhlásil konkurz
na majetok dlžníka, ustanovil sťažovateľa za správcu podstaty úpadcu, uložil sťažovateľovi
vypracovať a predložiť okresnému súdu podrobnú písomnú správu o stave zisťovania
a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, uložil sťažovateľovi povinnosť
bezodkladne informovať o vyhlásení konkurzu známych zahraničných veriteľov úpadcu
a zároveň vyzval veriteľov, aby si svoje pohľadávky prihlásili u sťažovateľa.
3. Na základe odvolania dlžníka krajský súd napadnutým uznesením zmenil
uznesenie okresného súdu (bod 2) vo výroku o ustanovení správcu tak, že za správcu
podstaty úpadcu ustanovil Ing. V. L.; v odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uviedol:
„Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že uznesením Okresného súdu
Košice I č. k. 31 R/2/2016 zo dňa 13. 5. 2016... bola povolená reštrukturalizácia na
dlžníka... a za správcu bol ustanovený Ing. V. L...
Uznesením č. k. 31 R/2/2016 zo dňa 7. 2. 2017 Okresný súd Košice I potvrdil
reštrukturalizačný plán dlžníka... a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka...
Okresným súdom Košice I č. k. 31 R/2/2016 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
dňa 24. 2. 2017 Oznámenie o zavedení dozornej správy, pričom dozorným správcom bol
ustanovený Ing. V. L...
Podľa § 165 ods. 2 ZKR, účinky dozornej správy a funkcia dozorného správcu
zanikajú tiež vyhlásením konkurzu. V uznesení o vyhlásení konkurzu súd ustanoví do funkcie
správcu dozorného správcu...
Odvolací súd mal zato, že súd prvej inštancie napriek citovanému zákonnému
ustanoveniu ustanovil do funkcie správcu dlžníka JUDr. J. G. náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR,
bez odôvodnenia vo vzťahu k návrhu navrhovateľa a k použitiu ust. § 165 ods. 2 ZKR...
Nepochybne a nesporne vyplýva z obsahu spisu, že v čase vyhlásenia konkurzu bol
dozorným správcom Ing. V. L., ktorý má byť v súlade s ust. § 165 ods. 2 ZKR ustanovený do
funkcie správcu po vyhlásení konkurzu bez ohľadu na podmienku, či pohľadávka na základe
ktorej bol konkurz vyhlásený, bola zavedená v záväznej časti plánu alebo nie.“
4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a v ústavnej sťažnosti
poukazuje na to, že až do nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia „ako správca
v konkurznom konaní č. k. 30 K 6/2018... vykonával všetky potrebné procesné úkony, ktoré
mu ZKR stanovuje... Konal s odbornou starostlivosťou, podal v zákonom stanovenej lehote
konkurznému súdu 4 podrobné písomné správy o svojej činnosti. Prvú schôdzu veriteľov
zvolal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote na deň 28. 09. 2018... Prvá schôdza veriteľov
hlasovaním potvrdila vo funkcii správcu – sťažovateľa.“. Sťažovateľ namieta, že
napadnutým uznesením krajského súdu „boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa,
ale i všetkých konkurzných veriteľov, ktorí na 1. chôdzi veriteľov... hlasovali za jeho
zotrvanie vo funkcii“. Domnieva sa, že „v konkurznom konaní č. k. 30 K 6/2018 dosiaľ
správcom je, lebo bol do funkcie potvrdený 1. schôdzou veriteľov“. Podľa názoru
sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu mu „vznikla... materiálna ujma,
kvantifikovaná nasledovne:
a) Sťažovateľ stráca nárok na odmenu v zmysle § 13 vyhlášky č. 665/2005 Z. z.
v platnom znení. Táto odmena je kvantifikovaná v § 20 Vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Pri
účtovnej hodnote majetku, zaradeného sťažovateľom do súpisu vo výške 3 739 641.11 Eur
a jeho následnom speňažení predstavuje odmenu správcu suma 161 319,00 Eur vrátane
DPH, pričom sťažovateľ je platcom DPH. V zmysle § 123 ods. 2 zák. č. 314/2018 Z. z. sa
preto sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia a to vo výške 161 319,00 Eur...
b) Sťažovateľovi nemusí byť konkurzným súdom priznaná ani paušálna odmena
v zmysle § 12 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 665/2005 Z. z. v platnom znení, teda suma 6.600,-
Eur + 20 % DPH a to z dôvodu, že v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3 CoKR 25/2018 zo dňa 24. 09. 2018 sťažovateľ de iure nikdy nevykonával funkciu
správcu v predmetnom konkurze, keďže v zmysle tohto uznesenia bol správcom úpadcu od
počiatku de iure Ing. V. L.“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Úlohou ústavného súdu pri uplatňovaní tejto právomoci nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc.
12. Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 25/2018 z 24. septembra 2018 (bod 3).
13. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy; m. m. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 238/07, III. ÚS 322/08 a iné).
14. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho
uplatnenie (III. ÚS 155/2011).
15. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým
rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu
k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku
na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na
náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané
rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti.
Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia
(jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).
16. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu
v zásade do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012,
IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd nie je orgánom konajúcim v mene štátu vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona
17. „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu
rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného
skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných
zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne
z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné
rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným
rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré
je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej
republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 z 30. mája
2011).
18. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
19. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že mu napadnutým uznesením krajského súdu
vznikla škoda (materiálna ujma), nič mu nebráni, aby si svoje nároky uplatnil v civilnom
súdnom konaní.
20. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie
čl. 47 ods. 3 ústavy a domáhal sa zrušenia uznesenia krajského súdu sp. zn.
3 CoKR 25/2018 z 24. septembra 2018 bez toho, aby súčasne namietal porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany.
23. Ako je už uvedené v bode 20, sťažovateľ vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy nenamietal a ani nenamietal, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené, resp. že by z nich vyplývala taká aplikácia príslušných ustanovení
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu
(v bode 21 citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy). Ústavný súd súc viazaný rozsahom a dôvodmi
sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde) sa preto zásahom do práva na súdnu ochranu ani
nemohol zaoberať.
24. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
25. O taký prípad tu však nejde.
26. Ústavný súd zároveň konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdil,
že napadnutým uznesením krajského súdu „boli porušené základné práva a slobody
veriteľov“, žiaden z nich mu ústavnú sťažnosť, ktorou by sa domáhal ochrany svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu, nedoručil.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 6. marca 2019