Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 208/2019
PDF · 302.1 KB
No categories available
I. ÚS 208/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 7/2016-179 z 1. júna
2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk 25/2017
z 24. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 7/2016-179
z 1. júna 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Sžfk 25/2017 z 24. októbra 2018.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa
žalobou podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) doručenou
krajskému súdu 27. januára 2016 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného
úradu Košice, odboru výstavby a bytovej politiky č. OU-KE-OVBP2-2015/042658
z 19. novembra 2015 (ďalej len „správny orgán“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie
sťažovateľky a potvrdené v celom rozsahu rozhodnutie mesta Košice, pracoviska Košice-
Západ č. A/2015/02792-65/III/BAL zo 7. júla 2015 o dodatočnom povolení stavby
„Rodinný dom s dvoma bytmi“ na pozemkoch registra KN-C parc. č.
v katastrálnom území s prístupom a s napojením prípojkami
vody, kanalizácie, plynu a elektriny na inžinierske siete z verejnej miestnej komunikácie
na ulicu na pozemku KN-C s parc. č. v katastrálnom území
pre stavebníka Sťažovateľka v žalobe namietala, že „dodatočné povolenie stavby
je v rozpore s verejnými záujmami a najmä územnoplánovacou dokumentáciou platnou
pre danú mestskú časť. Taktiež bolo jasne preukázané, že stavebník neuniesol dôkazné
bremeno, nakoľko nepredložil podklady, z ktorých by vyplývalo, že Stavba nie je v rozpore
s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi
územného plánovania, a osobitnými predpismi. Na základe týchto skutočností mal Stavebný
úrad rozhodnúť o odstránení predmetnej Stavby. Stavebný úrad, ako aj žalovaný
rozhodovali v rozpore so základnými pravidlami správneho konania vymedzenými v ust. § 3
ods. 1 a ods. 5 správneho poriadku, v rozpore s ust. § 32 ods. 1, § 34 ods. 5 a § 46
správneho poriadku a v rozpore s ust. § 88a ods. 1, ods. 2 a ods. 5, s ust. § 140a ods. 2
a ods. 3 a s ust. § 140b ods. 1 stavebného zákona vzťahujúcim sa na konanie o dodatočnom
povolení stavby. Nepostupovali v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, nakoľko
v jednotlivých konaniach rozhodovali na základe nedostatočne zisteného stavu veci.
Rozhodnutia stavebného úradu a žalovaného sú nesprávne a nezákonné.“.
3.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu podľa § 190 SSP zamietol, keďže
po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívnych spisov oboch správnych
orgánov a po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní „nezistil ukrátenie subjektívnych
práv žalobcu, považujúc žalobné námietky žalobcu za nedôvodné“. V relevantnej časti
odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, ktoré má 29 strán, pritom uviedol:
«Súd vychádzajúc z vyššie citovaného ust. § 177 ods. 1 SSP sa primárne zaoberal
ukrátením žalobcu na jeho subjektívnych právach predmetným vydaným rozhodnutím
žalovaného v správnom konaní o dodatočnom povolení stavby, pričom vychádzajúc z toho,
že žalobca v správnom súdnictve môže účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia,
ktorou bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, či už hmotných alebo procesných,
mal za to, že len tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov rozhodnutia žalovaného a o ich
rozpore so zákonom nestačí, pretože takému tvrdeniu musí zodpovedať subjektívne
oprávnenie žalobcu, ktoré musí vychádzať z konkrétneho právneho predpisu alebo
z postavenia účastníka správneho konania...
Účelom konania o dodatočnom povolení stavby je následne zhojenie závažnej chyby
zo strany stavebníka, vedomé ignorovanie zákona, pod podmienkou preukázania
skutočnosti, že ďalšia existencia nepovolenej stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami.
Dôkazné bremeno je na vlastníkovi stavby, ktorý sa dopustil porušenia zákona...
Súd... považuje postup správnych orgánov oboch stupňov za súladný so zákonom,
keď v preskúmavacom konaní, predmetom ktorého bolo posúdenie realizácie vykonanej
stavby rodinného domu stavebníka (ku dňu 19. 11. 2015), žalovaný upriamil svoju
pozornosť k predmetu posúdenia aj z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov
správneho konania tak v prípade stavebníka, ako aj žalobcu. Zo skutkových okolností
vyplývajúcich aj z administratívneho spisu žalovaného podľa názoru súdu vyplýva,
že v predmetnej veci správne orgány oboch stupňov v rámci svojej kompetencie, ktorú im
zveruje stavebný zákon, pri výkone verejnej moci postupovali pri dodržiavaní relevantných
právnych predpisov uvedených v bode 12 a 14 tohto rozsudku v súlade so zákonom,
keď v rámci svojej rozhodovacej činnosti posudzovali výkon práv všetkých účastníkov
s rovnakým obsahom, v konaní postupovali v súčinnosti s účastníkmi konania,
ako aj vysporiadal i sa so vznesenými jednotlivými námietkami žalobcu v stavebnom konaní,
a to dostatočným spôsobom, reagujúc na každú jednotlivú námietku žalobcu osobitne,
ako je to uvedené na str. 5 a 6 rozhodnutia žalovaného. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutia
žalovaného a aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, oba správne orgány
reagovali na všetky relevantné a aj irelevantné námietky žalobcu, ktoré tento podal
v predmetnom stavebnom konaní a ktoré námietky boli aj obsahom predmetnej žaloby,
a v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (19. 11. 2015) neexistovala taká
skutočnosť, ktorá by potvrdila pravdivosť tvrdenia žalobcu o narušení jeho práv na pohodu
bývania, ktorú v žalobe ani výslovne nenamietal. Je jednoznačné, že v uvedenom čase
ku dňu vydania žalovaného rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby rodinného domu
s dvoma bytmi pre stavebníka žalovaný správne v súlade so stavebným zákonom posúdil
súlad dodatočného povolenia stavby s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktorými sa
vo verejnom záujme určuje hospodárne využitie zastavaného územia a chránia nezastavané
územia. Predmetná stavba sa nachádza v lokalite určenej UPN-Z ako plochy
a objekty rodinných domov a bolo vo výlučnej pôsobnosti žalovaného vyhodnotiť aj záväzné
stanovisko starostu Mestskej časti Košice – KNV zo 06. 08. 2007, ako aj to, či dokladmi,
ktoré predložil stavebník, preukázal súlad verejného záujmu so stavebným zákonom, pretože
toto posúdenie neprináleží žalobcovi...
Pokiaľ žalobca konkretizoval porušenie svojich subjektívnych práv až vo vyjadrení
zo dňa 27. 05. 2016 narušením pohody bývania a užívania stavby žalobcu a na pojednávaní,
kde tvrdil, že: „...výstavbou Stavby dôjde k narušeniu pohody bývania a užívania stavieb
a pozemkov žalobkyne, ale aj jednotlivých vlastníkov pozemkov susediacich s pozemkami,
na ktorých sa nachádza Stavba. Taktiež sa skomplikuje vybudovanie komunikácie
plánovanej v II. etape výstavby, ktorá ma slúžiť širokej verejnosti.“, „... je dotknutá
na svojich súkromných právach, najmä čo sa týka realizácie samotnej stavby a prístupovej
cesty k tejto stavbe, ktorá prechádza priamo popod okná žalobkyne, pričom pri žalobkyni
je významné aj to, že pracuje z domu, pričom je a asi pravdepodobne aj bude neprimeraným
zvýšeným ruchom motorových vozidiel k týmto povoleným stavbám rušená.“,
„My nenamietame len stavebný ruch, ale aj to, že povolením takejto stavby rodinného domu
s dvoma bytmi dôjde k zvýšenému ruchu aj po dokončení stavby. Čo sa týka preukazovania
súladu s verejným záujmom, tak pre posúdenie verejného záujmu, aspoň z toho, čo som
zistila konzultáciou s právnou kanceláriou alebo aj s tou pani, ktorá vydávala stavebné
povolenie, tak v 1. rade, čo sa týka verejného záujmu, to sú tie stanoviská, ktoré vyplývajú
z osobitných predpisov. To sú okrem iného základné požiadavky, technické, súlad
s územným, technickým plánom a podobne, rovnako by s tým malo súvisieť aj stanovisko
orgánu dotknutého, ktorým je mestská časť, a potom by tu mali byť súčasťou verejného
záujmu aj chránené záujmy vlastníkov susedných pozemkov. Ja chcem povedať jednu vec,
podľa mňa aj podľa zákona, ako je charakterizovaný rodinný dom, to je objekt na bývanie
s maximálne troma bytmi s prístupom z verejnej komunikácie, tak je charakterizovaný.
Prístup z verejnej komunikácie má viac ako 50 m a vedie presne popod naše okná.“
(bod 8 a 10 tohto rozsudku), tak súd vyhodnotil tvrdené porušenie subjektívneho práva
žalobcu ako právne irelevantné, pretože stavebný ruch existuje pri každej stavebnej činnosti
a má len dočasný charakter, a to isté platí o premávke autami popod okná žalobcu,
a žalobca tieto námietky vzniesol po dvojmesačnej lehote uvedenej v ust. § 181 ods. 1 SSP...
Z vyššie uvedených dôvodov súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a procesného postupu mu predchádzajúceho uzatvára,
že stavebný úrad v prvostupňovom stavebnom rozhodnutí zo zistených skutkových okolností
urobil správny záver a žalovaný v druhostupňovom správnom rozhodnutí na základe
vlastného správneho uváženia správne ustálil, že odvolacie námietky žalobcu, ktoré boli
zhodné so žalobnými námietkami žalobcu, sú nedôvodné a napadnuté rozhodnutie bolo
vydané v súlade s hmotno-právnymi a procesno-právnymi ustanoveniami stavebného
zákona.»
3.2 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zároveň vyplýva,
že pri svojom rozhodovaní vychádzal z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/2010
zo 4. mája 2010, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „v súvislosti s výkladom a aplikáciou
príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov
konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie
materiálneho právneho štátu.“.
4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú
tým, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným
postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP“)]. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti
namietala, že rozsudok krajského súdu je arbritrárny a nedostatočne odôvodnený vo vzťahu
k argumentom, ktoré uplatnila v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v žalobe doručenej
krajskému súdu.
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského
súdu zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia pritom konštatoval, že „žalobca sa správnou žalobou môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv, ktoré boli porušené alebo ohrozené napadnutým
administratívnym rozhodnutím...
Určujúcim kritériom rozhodnutia i opatrenia orgánu verejnej správy je priamy
dopad na práva, právom chránené záujmy a povinnosti ich adresáta. Keďže ide o práva,
právom chránené záujmy a povinnosti určitého subjektu administratívneho konania, možno
hovoriť o subjektívnych právach. Práve prepojenie dopadu rozhodnutia a opatrenia orgánu
verejnej správy na subjektívne práva so súdnym prieskumom vymedzuje účel ochrany, ktorý
je spojený s podaním všeobecnej správnej žaloby...
Žalobca argumentoval narušením pohody bývania a užívania stavieb a pozemkov
žalobcu. Argumentoval aj narušením pohody bývania jednotlivých vlastníkov pozemkov
susediacich s pozemkami, na ktorých sa nachádza povoľovaná stavba. K uvedenému
kasačný súd uvádza, že žalobca môže argumentovať len ohrozením a porušením jeho
subjektívnych práv a nie aj práv vlastníkov susediacich pozemkov. Žalobca musí tvrdiť,
že bol ukrátený na svojich vlastných subjektívnych právach, t. j. musí ísť o subjektívne
práva žalobcu, a nie tretej osoby. Žalobná legitimácia v zmysle § 177 ods. 1 SSP musí byť
daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu, t. j. kedy sa jednostranný
úkon správneho orgánu (individuálny správny akt) vzťahujúci sa ku konkrétnej veci a
konkrétnym adresátom dotýka ich právnej sféry. Nejde teda iba o to, či úkon správneho
orgánu založil, zmenil alebo zrušil či záväzne určil práva a povinnosti žalobcu, ale o to, či
sa podľa tvrdení žalobcu v žalobe, negatívne prejavil v jeho právnej sfére. Z uvedených
dôvodov správny súd nemôže prihliadať k argumentácii žalobcu, týkajúcej sa vlastníkov
susediacich pozemkov...
Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že zo žaloby nie je zrejmé,
aké konkrétne subjektívne práva žalobcu boli porušené alebo ohrozené... Rovnako
aj v podanej kasačnej sťažnosti žalobca namietal len všeobecne, že došlo k narušeniu
pohody bývania, avšak neuviedol, ako konkrétne došlo k ukráteniu na jeho právach.
Konkrétne namietal len, že sa znemožní vybudovanie komunikácie plánovanej v II. etape
rozvoja územia MČ, tak ako ho definujú záväzné regulatívny ÚPN-Z v odseku č. 4 Funkčné
regulatívy. Otázka o znemožnení vybudovania predmetnej komunikácie však nepatrí
do právomoci žalobcu. Uvedené posudzuje stavebný úrad v súčinnosti s dotknutými
orgánmi... V konaní o správnej žalobe sa nemožno domáhať len akéhosi všeobecného
nesúhlasu s aplikáciou právnych predpisov v tom ktorom administratívnom konaní...
Ohľadom námietky prenesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu na stavebný
úrad kasačný súd uvádza, že dôkazné bremeno preukázania súladu existujúcich stavieb
s verejnými záujmami leží na stavebníkovi. Rozsah dôkazného bremena konkretizuje
stavebný úrad v súčinnosti so stavebníkom. Stavebný úrad zhromaždením podkladov
namiesto stavebníka procesne nahradil povinnosť stavebníka. V danom prípade však
to nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...
Pri stavbách postavených bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním
je stavebný úrad povinný vždy skúmať, či takúto stavbu nemožno dodatočne povoliť.
Ak uvedené stavebník nepreukáže treba pristúpiť k odstráneniu stavby v zmysle
§ 88a ods. 2, 5 zákona č. 50/1976 Zb.“.
6. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí
a s poukazom na žalobné námietky, ako aj dôvody kasačnej sťažnosti v ústavnej sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že „oba konajúce súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne a ústavne konformným spôsobom nevysporiadali s argumentmi sťažovateľa
a zároveň tým, že vo veci vykonali ústavne nesúladný výklad aplikovaných právnych
noriem, čím bolo sťažovateľovi odňaté právo na spravodlivý proces vrátane práva na
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy. Uvedenými rozhodnutiami oba konajúce
súdy odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na
nesprávnom právnom posúdení veci. Napadnuté rozsudky sú nedostatočne odôvodnené,
rozporné a nepreskúmateľné. Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces... Arbitrárnosť rozhodnutí a ich nedostatočná
odôvodnenosť nie je v súlade s právom na spravodlivý súdny proces ako aj s právom na
súdnu ochranu.“. Sťažovateľka zastáva názor, že „napádané správne rozhodnutia vo veci
samej boli vydané v rozpore so zákonom, keďže v zmysle ustanovení stavebného zákona
(zákon č. 50/1976 Zb.), a to najmä § 88 ods. 1 písm. b), § 88a ods. 1, § 88a ods. 2, § 88a
ods. 5, § 140 ods. 2, § 140 ods. 3, § 140b ods. 1 bolo základným predpokladom pre vydanie
dodatočného stavebného povolenia predloženie dokladov stavebníkom, z ktorých musí byť
zrejmé, že dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami, s cieľmi
a zámermi územného plánovania. V danom prípade je zrejmé, že vydané správne
rozhodnutia sú v rozpore minimálne so všeobecne záväznými právnymi predpismi, kedy
dodatočným povolením stavby je podľa názoru sťažovateľa vedome opomínaná záväzná
časť územného plánu zóny mestskej časti , keďže je potrebné najprv
vybudovať potrebnú komunikáciu, ktorá bude následne obojstranne obostavaná rodinnými
domami. Je zrejmé, že vydané napadnuté správne rozhodnutia sú v rozpore so stanoviskom
útvaru hlavného architekta zo dňa 08. 10. 2014, stanoviskom primátora mesta Košice...,
nesúhlasným stanoviskom starostu mestskej časti ..., ktoré predniesol pred
správnym orgánom na ústnom pojednávaní konanom dňa 04. 07. 2014. Správne orgány
taktiež neprihliadli ani na petíciu obyvateľov mestskej časti , ktorej
predmetom bolo zastavenie výstavby realizovanej stavebníkom. Okrem toho nemôže byť
podľa názoru sťažovateľa ústavne udržateľný stav, ktorý vznikol v dôsledku vydaných
správnych aktov a ich následným potvrdením zo strany všeobecných súdov, keďže v tomto
konkrétnom prípade je uvedeným postupom chránený nezákonný stav, ktorý nastal
a poskytovaná väčšia ochrana subjektívnych práv tomu, kto koná v rozpore so zákonom
skrývajúc sa za argumentáciu, že rovnosť vlastníckych vzťahov je daná a jeden vlastník
nemôže zasahovať do práva druhého vlastníka, len z toho dôvodu, že sa cíti na svojich
právach ukrátený... Argumentácia konajúcich súdov založená na názore, podľa ktorého
vydanými správnymi aktmi nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov
sťažovateľa nemôže obstáť... Právo na preskúmanie správnych aktov nezávislým orgánom
je verejným subjektívnym právom zaručeným na ústavnej úrovni.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv
zaručených čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 S 7/2016-179
z 1. júna 2017 (bod 3.1 a 3.2) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 25/2017
z 24. októbra 2018 (bod 5) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (bod 4), ktoré
sťažovateľka považuje za arbitrárne, zjavne neodôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné
(bod 6).
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
22. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie.
Len výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný
súd hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
23. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
24. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.
Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu
nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej
nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej
osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je
kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom
na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci,
ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011).
25. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia
na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd (kasačný súd), ktorého
právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie
súdu krajského súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenia svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
č. k. 6 S 7/2016-179 z 1. júna 2017, odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
27. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,
že nie je dôvodná.
28. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska
uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma, či tu
existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho náležité
vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym
rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú
sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...
Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa
zaoberať všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi
vysporiadať... Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského
súdu ostáva bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny
súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718).
29. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom vzhľadom
na predmet posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok
nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne
nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté
uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci
a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet ani
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože
sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené.
30. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa s názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 25/2017 z 24. októbra
2018 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
32. Ústavný súd taktiež dospel k záveru, že z napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžfk 25/2017 z 24. októbra 2018 nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,
že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetným sa stalo aj rozhodovanie o návrhu sťažovateľky,
aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 6 S 7/2016-179
z 1. júna 2017.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019