Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 208/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -179 z 1. júna

2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -179

z 1. júna 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. októbra 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa

žalobou podľa a nasl. (ďalej len „“) doručenou

krajskému súdu 27. januára 2016 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného

úradu Košice, odboru výstavby a bytovej politiky č. OU-KE-OVBP2-2015/042658

z 19. novembra 2015 (ďalej len „správny orgán“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie

sťažovateľky a potvrdené v celom rozsahu rozhodnutie mesta Košice, pracoviska Košice-

Západ č. A/2015/02792-65/III/BAL zo 7. júla 2015 o dodatočnom povolení stavby

„Rodinný dom s dvoma bytmi“ na pozemkoch registra KN-C parc. č.

v katastrálnom území s prístupom a s napojením prípojkami

vody, kanalizácie, plynu a elektriny na inžinierske siete z verejnej miestnej komunikácie

na ulicu na pozemku KN-C s parc. č. v katastrálnom území

pre stavebníka Sťažovateľka v žalobe namietala, že „dodatočné povolenie stavby

je v rozpore s verejnými záujmami a najmä územnoplánovacou dokumentáciou platnou

pre danú mestskú časť. Taktiež bolo jasne preukázané, že stavebník neuniesol dôkazné

bremeno, nakoľko nepredložil podklady, z ktorých by vyplývalo, že Stavba nie je v rozpore

s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi

územného plánovania, a osobitnými predpismi. Na základe týchto skutočností mal Stavebný

úrad rozhodnúť o odstránení predmetnej Stavby. Stavebný úrad, ako aj žalovaný

rozhodovali v rozpore so základnými pravidlami správneho konania vymedzenými v ust. § 3

ods. 1 a ods. 5 správneho poriadku, v rozpore s ust. § 32 ods. 1, § 34 ods. 5 a § 46

správneho poriadku a v rozpore s ust. § 88a ods. 1, ods. 2 a ods. 5, s ust. § 140a ods. 2

a ods. 3 a s ust. § 140b ods. 1 stavebného zákona vzťahujúcim sa na konanie o dodatočnom

povolení stavby. Nepostupovali v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, nakoľko

v jednotlivých konaniach rozhodovali na základe nedostatočne zisteného stavu veci.

Rozhodnutia stavebného úradu a žalovaného sú nesprávne a nezákonné.“.

3.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu podľa zamietol, keďže

po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívnych spisov oboch správnych

orgánov a po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní „nezistil ukrátenie subjektívnych

práv žalobcu, považujúc žalobné námietky žalobcu za nedôvodné“. V relevantnej časti

odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, ktoré má 29 strán, pritom uviedol:

«Súd vychádzajúc z vyššie citovaného ust. sa primárne zaoberal

ukrátením žalobcu na jeho subjektívnych právach predmetným vydaným rozhodnutím

žalovaného v správnom konaní o dodatočnom povolení stavby, pričom vychádzajúc z toho,

že žalobca v správnom súdnictve môže účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia,

ktorou bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, či už hmotných alebo procesných,

mal za to, že len tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov rozhodnutia žalovaného a o ich

rozpore so zákonom nestačí, pretože takému tvrdeniu musí zodpovedať subjektívne

oprávnenie žalobcu, ktoré musí vychádzať z konkrétneho právneho predpisu alebo

z postavenia účastníka správneho konania...

Účelom konania o dodatočnom povolení stavby je následne zhojenie závažnej chyby

zo strany stavebníka, vedomé ignorovanie zákona, pod podmienkou preukázania

skutočnosti, že ďalšia existencia nepovolenej stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami.

Dôkazné bremeno je na vlastníkovi stavby, ktorý sa dopustil porušenia zákona...

Súd... považuje postup správnych orgánov oboch stupňov za súladný so zákonom,

keď v preskúmavacom konaní, predmetom ktorého bolo posúdenie realizácie vykonanej

stavby rodinného domu stavebníka (ku dňu 19. 11. 2015), žalovaný upriamil svoju

pozornosť k predmetu posúdenia aj z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov

správneho konania tak v prípade stavebníka, ako aj žalobcu. Zo skutkových okolností

vyplývajúcich aj z administratívneho spisu žalovaného podľa názoru súdu vyplýva,

že v predmetnej veci správne orgány oboch stupňov v rámci svojej kompetencie, ktorú im

zveruje stavebný zákon, pri výkone verejnej moci postupovali pri dodržiavaní relevantných

právnych predpisov uvedených v bode 12 a 14 tohto rozsudku v súlade so zákonom,

keď v rámci svojej rozhodovacej činnosti posudzovali výkon práv všetkých účastníkov

s rovnakým obsahom, v konaní postupovali v súčinnosti s účastníkmi konania,

ako aj vysporiadal i sa so vznesenými jednotlivými námietkami žalobcu v stavebnom konaní,

a to dostatočným spôsobom, reagujúc na každú jednotlivú námietku žalobcu osobitne,

ako je to uvedené na str. 5 a 6 rozhodnutia žalovaného. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutia

žalovaného a aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, oba správne orgány

reagovali na všetky relevantné a aj irelevantné námietky žalobcu, ktoré tento podal

v predmetnom stavebnom konaní a ktoré námietky boli aj obsahom predmetnej žaloby,

a v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (19. 11. 2015) neexistovala taká

skutočnosť, ktorá by potvrdila pravdivosť tvrdenia žalobcu o narušení jeho práv na pohodu

bývania, ktorú v žalobe ani výslovne nenamietal. Je jednoznačné, že v uvedenom čase

ku dňu vydania žalovaného rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby rodinného domu

s dvoma bytmi pre stavebníka žalovaný správne v súlade so stavebným zákonom posúdil

súlad dodatočného povolenia stavby s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktorými sa

vo verejnom záujme určuje hospodárne využitie zastavaného územia a chránia nezastavané

územia. Predmetná stavba sa nachádza v lokalite určenej UPN-Z ako plochy

a objekty rodinných domov a bolo vo výlučnej pôsobnosti žalovaného vyhodnotiť aj záväzné

stanovisko starostu Mestskej časti Košice – KNV zo 06. 08. 2007, ako aj to, či dokladmi,

ktoré predložil stavebník, preukázal súlad verejného záujmu so stavebným zákonom, pretože

toto posúdenie neprináleží žalobcovi...

Pokiaľ žalobca konkretizoval porušenie svojich subjektívnych práv až vo vyjadrení

zo dňa 27. 05. 2016 narušením pohody bývania a užívania stavby žalobcu a na pojednávaní,

kde tvrdil, že: „...výstavbou Stavby dôjde k narušeniu pohody bývania a užívania stavieb

a pozemkov žalobkyne, ale aj jednotlivých vlastníkov pozemkov susediacich s pozemkami,

na ktorých sa nachádza Stavba. Taktiež sa skomplikuje vybudovanie komunikácie

plánovanej v II. etape výstavby, ktorá ma slúžiť širokej verejnosti.“, „... je dotknutá

na svojich súkromných právach, najmä čo sa týka realizácie samotnej stavby a prístupovej

cesty k tejto stavbe, ktorá prechádza priamo popod okná žalobkyne, pričom pri žalobkyni

je významné aj to, že pracuje z domu, pričom je a asi pravdepodobne aj bude neprimeraným

zvýšeným ruchom motorových vozidiel k týmto povoleným stavbám rušená.“,

„My nenamietame len stavebný ruch, ale aj to, že povolením takejto stavby rodinného domu

s dvoma bytmi dôjde k zvýšenému ruchu aj po dokončení stavby. Čo sa týka preukazovania

súladu s verejným záujmom, tak pre posúdenie verejného záujmu, aspoň z toho, čo som

zistila konzultáciou s právnou kanceláriou alebo aj s tou pani, ktorá vydávala stavebné

povolenie, tak v 1. rade, čo sa týka verejného záujmu, to sú tie stanoviská, ktoré vyplývajú

z osobitných predpisov. To sú okrem iného základné požiadavky, technické, súlad

s územným, technickým plánom a podobne, rovnako by s tým malo súvisieť aj stanovisko

orgánu dotknutého, ktorým je mestská časť, a potom by tu mali byť súčasťou verejného

záujmu aj chránené záujmy vlastníkov susedných pozemkov. Ja chcem povedať jednu vec,

podľa mňa aj podľa zákona, ako je charakterizovaný rodinný dom, to je objekt na bývanie

s maximálne troma bytmi s prístupom z verejnej komunikácie, tak je charakterizovaný.

Prístup z verejnej komunikácie má viac ako 50 m a vedie presne popod naše okná.“

(bod 8 a 10 tohto rozsudku), tak súd vyhodnotil tvrdené porušenie subjektívneho práva

žalobcu ako právne irelevantné, pretože stavebný ruch existuje pri každej stavebnej činnosti

a má len dočasný charakter, a to isté platí o premávke autami popod okná žalobcu,

a žalobca tieto námietky vzniesol po dvojmesačnej lehote uvedenej v ust. ...

Z vyššie uvedených dôvodov súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a procesného postupu mu predchádzajúceho uzatvára,

že stavebný úrad v prvostupňovom stavebnom rozhodnutí zo zistených skutkových okolností

urobil správny záver a žalovaný v druhostupňovom správnom rozhodnutí na základe

vlastného správneho uváženia správne ustálil, že odvolacie námietky žalobcu, ktoré boli

zhodné so žalobnými námietkami žalobcu, sú nedôvodné a napadnuté rozhodnutie bolo

vydané v súlade s hmotno-právnymi a procesno-právnymi ustanoveniami stavebného

zákona.»

3.2 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zároveň vyplýva,

že pri svojom rozhodovaní vychádzal z nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 4. mája 2010, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „v súvislosti s výkladom a aplikáciou

príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov

konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými

a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu.“.

4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú

tým, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným

postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu [, a “)]. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti

namietala, že rozsudok krajského súdu je arbritrárny a nedostatočne odôvodnený vo vzťahu

k argumentom, ktoré uplatnila v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v žalobe doručenej

krajskému súdu.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského

súdu zamietol podľa ako nedôvodnú. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného

rozhodnutia pritom konštatoval, že „žalobca sa správnou žalobou môže domáhať ochrany

svojich subjektívnych práv, ktoré boli porušené alebo ohrozené napadnutým

administratívnym rozhodnutím...

Určujúcim kritériom rozhodnutia i opatrenia orgánu verejnej správy je priamy

dopad na práva, právom chránené záujmy a povinnosti ich adresáta. Keďže ide o práva,

právom chránené záujmy a povinnosti určitého subjektu administratívneho konania, možno

hovoriť o subjektívnych právach. Práve prepojenie dopadu rozhodnutia a opatrenia orgánu

verejnej správy na subjektívne práva so súdnym prieskumom vymedzuje účel ochrany, ktorý

je spojený s podaním všeobecnej správnej žaloby...

Žalobca argumentoval narušením pohody bývania a užívania stavieb a pozemkov

žalobcu. Argumentoval aj narušením pohody bývania jednotlivých vlastníkov pozemkov

susediacich s pozemkami, na ktorých sa nachádza povoľovaná stavba. K uvedenému

kasačný súd uvádza, že žalobca môže argumentovať len ohrozením a porušením jeho

subjektívnych práv a nie aj práv vlastníkov susediacich pozemkov. Žalobca musí tvrdiť,

že bol ukrátený na svojich vlastných subjektívnych právach, t. j. musí ísť o subjektívne

práva žalobcu, a nie tretej osoby. Žalobná legitimácia v zmysle musí byť

daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu, t. j. kedy sa jednostranný

úkon správneho orgánu (individuálny správny akt) vzťahujúci sa ku konkrétnej veci a

konkrétnym adresátom dotýka ich právnej sféry. Nejde teda iba o to, či úkon správneho

orgánu založil, zmenil alebo zrušil či záväzne určil práva a povinnosti žalobcu, ale o to, či

sa podľa tvrdení žalobcu v žalobe, negatívne prejavil v jeho právnej sfére. Z uvedených

dôvodov správny súd nemôže prihliadať k argumentácii žalobcu, týkajúcej sa vlastníkov

susediacich pozemkov...

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že zo žaloby nie je zrejmé,

aké konkrétne subjektívne práva žalobcu boli porušené alebo ohrozené... Rovnako

aj v podanej kasačnej sťažnosti žalobca namietal len všeobecne, že došlo k narušeniu

pohody bývania, avšak neuviedol, ako konkrétne došlo k ukráteniu na jeho právach.

Konkrétne namietal len, že sa znemožní vybudovanie komunikácie plánovanej v II. etape

rozvoja územia MČ, tak ako ho definujú záväzné regulatívny ÚPN-Z v odseku č. 4 Funkčné

regulatívy. Otázka o znemožnení vybudovania predmetnej komunikácie však nepatrí

do právomoci žalobcu. Uvedené posudzuje stavebný úrad v súčinnosti s dotknutými

orgánmi... V konaní o správnej žalobe sa nemožno domáhať len akéhosi všeobecného

nesúhlasu s aplikáciou právnych predpisov v tom ktorom administratívnom konaní...

Ohľadom námietky prenesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu na stavebný

úrad kasačný súd uvádza, že dôkazné bremeno preukázania súladu existujúcich stavieb

s verejnými záujmami leží na stavebníkovi. Rozsah dôkazného bremena konkretizuje

stavebný úrad v súčinnosti so stavebníkom. Stavebný úrad zhromaždením podkladov

namiesto stavebníka procesne nahradil povinnosť stavebníka. V danom prípade však

to nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...

Pri stavbách postavených bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním

je stavebný úrad povinný vždy skúmať, či takúto stavbu nemožno dodatočne povoliť.

Ak uvedené stavebník nepreukáže treba pristúpiť k odstráneniu stavby v zmysle

, “.

6. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a s poukazom na žalobné námietky, ako aj dôvody kasačnej sťažnosti v ústavnej sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že „oba konajúce súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

dostatočne a ústavne konformným spôsobom nevysporiadali s argumentmi sťažovateľa

a zároveň tým, že vo veci vykonali ústavne nesúladný výklad aplikovaných právnych

noriem, čím bolo sťažovateľovi odňaté právo na spravodlivý proces vrátane práva na

prístup k súdu podľa , ods. 2 . Uvedenými rozhodnutiami oba konajúce

súdy odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na

nesprávnom právnom posúdení veci. Napadnuté rozsudky sú nedostatočne odôvodnené,

rozporné a nepreskúmateľné. Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom

znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu jeho práva na spravodlivý proces... Arbitrárnosť rozhodnutí a ich nedostatočná

odôvodnenosť nie je v súlade s právom na spravodlivý súdny proces ako aj s právom na

súdnu ochranu.“. Sťažovateľka zastáva názor, že „napádané správne rozhodnutia vo veci

samej boli vydané v rozpore so zákonom, keďže v zmysle ustanovení stavebného zákona

(), a to najmä , , ,

ods. 5, § 140 ods. 2, § 140 ods. 3, § 140b ods. 1 bolo základným predpokladom pre vydanie

dodatočného stavebného povolenia predloženie dokladov stavebníkom, z ktorých musí byť

zrejmé, že dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami, s cieľmi

a zámermi územného plánovania. V danom prípade je zrejmé, že vydané správne

rozhodnutia sú v rozpore minimálne so všeobecne záväznými právnymi predpismi, kedy

dodatočným povolením stavby je podľa názoru sťažovateľa vedome opomínaná záväzná

časť územného plánu zóny mestskej časti , keďže je potrebné najprv

vybudovať potrebnú komunikáciu, ktorá bude následne obojstranne obostavaná rodinnými

domami. Je zrejmé, že vydané napadnuté správne rozhodnutia sú v rozpore so stanoviskom

útvaru hlavného architekta zo dňa 08. 10. 2014, stanoviskom primátora mesta Košice...,

nesúhlasným stanoviskom starostu mestskej časti ..., ktoré predniesol pred

správnym orgánom na ústnom pojednávaní konanom dňa 04. 07. 2014. Správne orgány

taktiež neprihliadli ani na petíciu obyvateľov mestskej časti , ktorej

predmetom bolo zastavenie výstavby realizovanej stavebníkom. Okrem toho nemôže byť

podľa názoru sťažovateľa ústavne udržateľný stav, ktorý vznikol v dôsledku vydaných

správnych aktov a ich následným potvrdením zo strany všeobecných súdov, keďže v tomto

konkrétnom prípade je uvedeným postupom chránený nezákonný stav, ktorý nastal

a poskytovaná väčšia ochrana subjektívnych práv tomu, kto koná v rozpore so zákonom

skrývajúc sa za argumentáciu, že rovnosť vlastníckych vzťahov je daná a jeden vlastník

nemôže zasahovať do práva druhého vlastníka, len z toho dôvodu, že sa cíti na svojich

právach ukrátený... Argumentácia konajúcich súdov založená na názore, podľa ktorého

vydanými správnymi aktmi nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov

sťažovateľa nemôže obstáť... Právo na preskúmanie správnych aktov nezávislým orgánom

je verejným subjektívnym právom zaručeným na ústavnej úrovni.“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie

jej základných práv podľa a a 2 , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a a 2 , základných práv

zaručených čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -179

z 1. júna 2017 (bod 3.1 a 3.2) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2018 (bod 5) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (bod 4), ktoré

sťažovateľka považuje za arbitrárne, zjavne neodôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné

(bod 6).

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (, , , ).

22. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie.

Len výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný

súd hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

23. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

24. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je

kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom

na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci,

ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

25. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd (kasačný súd), ktorého

právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie

súdu krajského súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenia svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

, základných práv zaručených a 2 listiny, práva zaručeného

dohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

č. k. -179 z 1. júna 2017, odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

27. Podľa kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,

že nie je dôvodná.

28. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska

uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma, či tu

existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho náležité

vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym

rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú

sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...

Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa

zaoberať všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi

vysporiadať... Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského

súdu ostáva bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny

súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718).

29. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom vzhľadom

na predmet posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok

nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté

uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet ani

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože

sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené.

30. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a 2 a a 2 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra

2018 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a 2 a a 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Ústavný súd taktiež dospel k záveru, že z napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. októbra 2018 nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,

že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetným sa stalo aj rozhodovanie o návrhu sťažovateľky,

aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. -179

z 1. júna 2017.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019