Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 232/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 19. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 18. decembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka

(navrhovateľka) sa návrhom doručeným Okresnému súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný

súd“) v roku 2014 domáhala proti (ďalej len „odporca“) vrátenia daru – „pozemku

parc. č. vo výmere 1 533 m2, záhrady v podiele 14/16, ktorá je zapísaná na ,

kat. úz. , obec “ z dôvodu, že odporca „sľúbil pred 5

rokmi, že polovicu predmetnej nehnuteľnosti prevedie na druhého syna, avšak tak neurobil

a nedodržal sľub“, ako aj z dôvodu, že odporca „sa k nej zle správa a že bruchom do nej

narazil a zhodil ju na zem. Stalo sa to z toho dôvodu, že sa pohádali, a to kvôli záhrade, ako

aj kvôli kvetom, keďže jej odporca tieto kvety skosil.“.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -67 z 13. apríla 2016 návrh

sťažovateľky ako nedôvodne podaný zamietol, čo odôvodnil takto:

„Podľa ust. , darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný

správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z cit.

ustanovenia vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza na náklade dvoch po sebe

nasledujúcich právnych skutočnostiach, a to hrubého porušenia dobrých mravov,

správaním sa obdarovaného voči darcovi a jednostranného právneho úkonu darcu

adresovaného obdarovanému.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi navrhovateľkou

a odporcom bola uzavretá darovacia zmluva, na základe ktorej došlo k prevodu

vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na odporcu. V konaní nebolo preukázané, že sa

odporca voči navrhovateľke správal tak, že týmto správaním hrubo porušil dobré mravy.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie

obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých

mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj

neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi, ktorý vyplýva buď z právnych noriem alebo zo

zmluvného vzťahu. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide

o porušenie obsahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím

trvaním, priebehom, váhou a spôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto

negatívne správanie musí sa prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit

a úsudok darcu. V zmysle uvedených zásah má súd za to, že správanie sa odporcu je síce

porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu.

Hádka, resp. hádky, ktoré medzi účastníkmi konania prebiehajú, resp. prebehli, sa

nepochybne dotkli aj navrhovateľky, ale správanie sa odporcu nemožno kvalifikovať ako

hrubé porušenie dobrých mravov, lebo aj z výpovede svedkov vyplýva, že účastníci si

navzájom nadávali... Ani jeden zo svedkov nepotvrdil, že by odporca navrhovateľku fyzicky

napadol. Z uvedeného vyplýva, že ani samotná navrhovateľka sa nesprávala v súlade

s pravidlami morálky, pričom aj ona je povinná sa takto správať aj voči odporcovi, ktorý je

jej synom.“

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie odôvodnené tým, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1

písm. b), d), f) a h) (ďalej aj „“)]. Sťažovateľka

v podanom odvolaní zopakovala výhrady, ktoré má proti správaniu svojho syna a ktoré,

podľa jej názoru, možno objektívne klasifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov

a spoločensky neakceptovateľné správanie zakladajúce vrátenie daru sťažovateľke.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo veci samej ako

vecne správny podľa a potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol, že okresný súd „úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne

posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave... Ani jeden

z uvedených odvolacích dôvodov, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, nie je daný...

Písomné vyhotovenie rozhodnutia a jeho odôvodnenie zodpovedá všetkým kritériám

uvedeným v (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie)...

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo

a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas

konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov,

nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo

zistené spôsobom vyplývajúcim z až ..

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav

ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil

správne závery o právach a povinnostiach strán sporu , na čom nič nemenia ani skutočnosti

uvedené v odvolaní žalobkyne, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými

sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal...

Výhrady žalobkyne, že zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo

k sústavnému, pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravov hrubým

spôsobom, sú neopodstatnené a nepreukázané. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný

žalobkyni vyjadril absolútny nevďak, ktorý sa prejavil v jeho správaní a že pre intenzitu

a jeho sústavnosť ho možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov...

Súdna prax sa zjednotila na tom (rozhodnutie NS SR ), že negatívne

správanie sa obdarovaného k darcovi alebo k jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako

správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie

dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať

správanie sa jedného účastníka k druhému za konania v rozpore s dobrými mravmi, keď

tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len

všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné

správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá

darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie

daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti

konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov... Pri

posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného, možno považovať za hrubé

porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená,

že treba brať do úvahy správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči

obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou

nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V každom

prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu

obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé

porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú

komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako

hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také

správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného

darcu.“.

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie odôvodnené tým, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420

písm. f) ]. Sťažovateľka konkrétne namietala, že rozsudok krajského súdu je

nedostatočne odôvodnený a že všeobecné súdy nedostatočne zhodnotili dôkazy, že ich

rozhodnutia neobsahujú úvahy pri hodnotení dôkazov, že nie sú odôvodnené komplexne

a presvedčivo.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

ako neprípustné. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

konštatoval, že „odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktoré nepochybne zodpovedá kritériám vymedzeným v ust. , preto v zmysle

ust. stačilo, aby sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho

správnosti doplnil ďalšie dôvody, čo aj urobil. V súlade s uvedeným ustanovením odvolací

súd v bodoch 24 – 27 odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, prečo

nemožno považovať konanie žalovaného za hrubé porušenie dobrých mravov, a teda dôvod

na vrátenie daru žalobkyni. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne

uspokojivým spôsobom (čo však nie je prípad v tomto konaní prejednávanej veci).“.

8. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc

identické argumenty, aké uplatnila v konaniach pred týmito súdmi, v ústavnej sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že „zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo

k sústavnému, pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravov hrubým

spôsobom. Žalovaný sťažovateľke vyjadril absolútny nevďak, ktorý sa prejavil v jeho

správaní a pre intenzitu a jeho sústavnosť, má sťažovateľka za to, že ho možno kvalifikovať

ako hrubé porušenie dobrých mravov.“. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku «precízne neuviedol, všetky skutočnosti, ktoré sú

dôležité pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd sa síce zaoberal výkladom pojmu

„správanie hrubo porušujúce dobré mravy“, ale presvedčivo neodôvodnil, z akých dôvodov

práve správanie sa žalovaného, ktoré sa vyznačovalo predovšetkým dlhotrvajúcim

a intenzívnym charakterom, za takéto nepovažoval.». Sťažovateľka namieta, že „súdy

neposúdili všetky dôkazy jednotlivo a zároveň vo vzájomných súvislostiach, komplexne sa

stavom veci nezaoberali. Súdy si vybrali čiastkové konania žalovaného, na ktoré sa zameral

i, respektíve z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé a nevplýva z nich, že by sa súdy súhrne

venovali všetkým tvrdeným a preukázaným skutočnostiam. V namietanom rozhodnutí

Krajský súd v Košiciach poznateľné dostatočne neskúmal rozsudok súdu prvej inštancie

vo svetle odvolacích námietok a argumentov sťažovateľky... Súdy svoje rozhodnutie

neodôvodnili komplexne a presvedčivo, nie je zrejmé ako dospeli k dosiahnutému záveru...

Konanie Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR v danom prípade považuje

sťažovateľka za svojvoľne vykonávané, ignorujúce SR a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd chránené práva.“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby

napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec im

vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 415,51 €.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. októbra 2017 (bod 5) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2018 (bod 7).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. októbra 2017

22. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

25. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74).

26. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa podstatným

spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré musí

zodpovedať . Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné

(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov

je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň

nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu

ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením

spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania (,

).

27. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (, , , ).

29. Sťažovateľka napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka, že je neodôvodnený

a arbitrárny a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou § 630 Občianskeho

zákonníka, ako aj nedostatočným zhodnotením dôkazov zasiahol do jej označených práv.

30. Podľa darovacou zmluvou darca niečo

bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

31. Podľa darovacia zmluva musí byť písomná,

ak je predmetom daru nehnuteľnosť.

32. Podľa darca sa môže domáhať vrátenia daru,

ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré

mravy.

33. Vo všeobecnosti možno uviesť, že podstatou darovacej zmluvy je dohoda, ktorou

sa darca bezodplatne a bez právnej povinnosti zaväzuje poskytnúť určitý majetkový

prospech obdarovanému, a ten ho prijíma. Darovacia zmluva vždy vyžaduje konsenzus

obidvoch zmluvných strán, čím je vylúčené, aby darca nanútil obdarovanému proti jeho vôli

určitý majetkový prospech. Základnými znakmi darovacej zmluvy sú predmet daru,

bezodplatnosť daru a dobrovoľnosť darovania.

34. „Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti

obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany

obdarovaného.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 1998).

35. „Ak súd v spore o vrátenie daru (§ 630 Obč. zák.) v rámci hodnotenia dôkazov

( ) nezohľadní výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj proti žalobkyni

(darkyni), jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní [ ].“ (rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. augusta 1997).

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami

sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu.

37. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sťažovateľke obsiahlo

vysvetlil, aké správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých

mravov umožňujúce darcovi domáhať sa vrátenia daru, a na základe tohto vysvetlenia

dospel k záveru, že aj keď v okolnostiach posudzovaného prípadu možno spôsob vzájomnej

komunikácie medzi odporcom a sťažovateľkou hodnotiť ako spoločensky nežiaduci,

správanie odporcu voči sťažovateľke nedosahuje intenzitu hrubého porušenia dobrých

mravov zakladajúcu vrátenie daru.

38. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

39. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

40. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

41. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 2018

42. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.

Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto nie je povinnosť

dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž

dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

43. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského

súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.

44. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019