Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 232/2019
PDF · 529.21 KB
No categories available
I. ÚS 232/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 448/2016
z 19. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 75/2018 z 18. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 448/2016
z 19. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 75/2018 z 18. decembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka
(navrhovateľka) sa návrhom doručeným Okresnému súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný
súd“) v roku 2014 domáhala proti (ďalej len „odporca“) vrátenia daru – „pozemku
parc. č. vo výmere 1 533 m2, záhrady v podiele 14/16, ktorá je zapísaná na ,
kat. úz. , obec “ z dôvodu, že odporca „sľúbil pred 5
rokmi, že polovicu predmetnej nehnuteľnosti prevedie na druhého syna, avšak tak neurobil
a nedodržal sľub“, ako aj z dôvodu, že odporca „sa k nej zle správa a že bruchom do nej
narazil a zhodil ju na zem. Stalo sa to z toho dôvodu, že sa pohádali, a to kvôli záhrade, ako
aj kvôli kvetom, keďže jej odporca tieto kvety skosil.“.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 44/2014-67 z 13. apríla 2016 návrh
sťažovateľky ako nedôvodne podaný zamietol, čo odôvodnil takto:
„Podľa ust. § 630 OZ, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z cit.
ustanovenia vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza na náklade dvoch po sebe
nasledujúcich právnych skutočnostiach, a to hrubého porušenia dobrých mravov,
správaním sa obdarovaného voči darcovi a jednostranného právneho úkonu darcu
adresovaného obdarovanému.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi navrhovateľkou
a odporcom bola uzavretá darovacia zmluva, na základe ktorej došlo k prevodu
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na odporcu. V konaní nebolo preukázané, že sa
odporca voči navrhovateľke správal tak, že týmto správaním hrubo porušil dobré mravy.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj
neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi, ktorý vyplýva buď z právnych noriem alebo zo
zmluvného vzťahu. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide
o porušenie obsahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím
trvaním, priebehom, váhou a spôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto
negatívne správanie musí sa prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit
a úsudok darcu. V zmysle uvedených zásah má súd za to, že správanie sa odporcu je síce
porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu.
Hádka, resp. hádky, ktoré medzi účastníkmi konania prebiehajú, resp. prebehli, sa
nepochybne dotkli aj navrhovateľky, ale správanie sa odporcu nemožno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov, lebo aj z výpovede svedkov vyplýva, že účastníci si
navzájom nadávali... Ani jeden zo svedkov nepotvrdil, že by odporca navrhovateľku fyzicky
napadol. Z uvedeného vyplýva, že ani samotná navrhovateľka sa nesprávala v súlade
s pravidlami morálky, pričom aj ona je povinná sa takto správať aj voči odporcovi, ktorý je
jej synom.“
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie odôvodnené tým, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)]. Sťažovateľka
v podanom odvolaní zopakovala výhrady, ktoré má proti správaniu svojho syna a ktoré,
podľa jej názoru, možno objektívne klasifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov
a spoločensky neakceptovateľné správanie zakladajúce vrátenie daru sťažovateľke.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo veci samej ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol, že okresný súd „úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne
posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave... Ani jeden
z uvedených odvolacích dôvodov, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, nie je daný...
Písomné vyhotovenie rozhodnutia a jeho odôvodnenie zodpovedá všetkým kritériám
uvedeným v § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie)...
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo
a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov,
nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p...
Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav
ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
správne závery o právach a povinnostiach strán sporu , na čom nič nemenia ani skutočnosti
uvedené v odvolaní žalobkyne, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými
sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal...
Výhrady žalobkyne, že zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo
k sústavnému, pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravov hrubým
spôsobom, sú neopodstatnené a nepreukázané. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný
žalobkyni vyjadril absolútny nevďak, ktorý sa prejavil v jeho správaní a že pre intenzitu
a jeho sústavnosť ho možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov...
Súdna prax sa zjednotila na tom (rozhodnutie NS SR 5 Cdo/78/2008), že negatívne
správanie sa obdarovaného k darcovi alebo k jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako
správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie
dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať
správanie sa jedného účastníka k druhému za konania v rozpore s dobrými mravmi, keď
tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len
všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné
správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá
darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie
daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov... Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného, možno považovať za hrubé
porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená,
že treba brať do úvahy správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči
obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V každom
prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu
obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú
komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také
správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného
darcu.“.
6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie odôvodnené tým, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420
písm. f) CSP]. Sťažovateľka konkrétne namietala, že rozsudok krajského súdu je
nedostatočne odôvodnený a že všeobecné súdy nedostatočne zhodnotili dôkazy, že ich
rozhodnutia neobsahujú úvahy pri hodnotení dôkazov, že nie sú odôvodnené komplexne
a presvedčivo.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa
§ 447 písm. c) CSP ako neprípustné. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
konštatoval, že „odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktoré nepochybne zodpovedá kritériám vymedzeným v ust. § 220 C. s. p., preto v zmysle
ust. § 387 ods. 2 C. s. p. stačilo, aby sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho
správnosti doplnil ďalšie dôvody, čo aj urobil. V súlade s uvedeným ustanovením odvolací
súd v bodoch 24 – 27 odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, prečo
nemožno považovať konanie žalovaného za hrubé porušenie dobrých mravov, a teda dôvod
na vrátenie daru žalobkyni. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok
odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
C. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom (čo však nie je prípad v tomto konaní prejednávanej veci).“.
8. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
identické argumenty, aké uplatnila v konaniach pred týmito súdmi, v ústavnej sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že „zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo
k sústavnému, pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravov hrubým
spôsobom. Žalovaný sťažovateľke vyjadril absolútny nevďak, ktorý sa prejavil v jeho
správaní a pre intenzitu a jeho sústavnosť, má sťažovateľka za to, že ho možno kvalifikovať
ako hrubé porušenie dobrých mravov.“. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku «precízne neuviedol, všetky skutočnosti, ktoré sú
dôležité pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd sa síce zaoberal výkladom pojmu
„správanie hrubo porušujúce dobré mravy“, ale presvedčivo neodôvodnil, z akých dôvodov
práve správanie sa žalovaného, ktoré sa vyznačovalo predovšetkým dlhotrvajúcim
a intenzívnym charakterom, za takéto nepovažoval.». Sťažovateľka namieta, že „súdy
neposúdili všetky dôkazy jednotlivo a zároveň vo vzájomných súvislostiach, komplexne sa
stavom veci nezaoberali. Súdy si vybrali čiastkové konania žalovaného, na ktoré sa zameral
i, respektíve z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé a nevplýva z nich, že by sa súdy súhrne
venovali všetkým tvrdeným a preukázaným skutočnostiam. V namietanom rozhodnutí
Krajský súd v Košiciach poznateľné dostatočne neskúmal rozsudok súdu prvej inštancie
vo svetle odvolacích námietok a argumentov sťažovateľky... Súdy svoje rozhodnutie
neodôvodnili komplexne a presvedčivo, nie je zrejmé ako dospeli k dosiahnutému záveru...
Konanie Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR v danom prípade považuje
sťažovateľka za svojvoľne vykonávané, ignorujúce Ústavou SR a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd chránené práva.“.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby
napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec im
vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 415,51 €.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 448/2016 z 19. októbra 2017 (bod 5) a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 75/2018 z 18. decembra 2018 (bod 7).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 Co 448/2016 z 19. októbra 2017
22. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
25. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74).
26. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa podstatným
spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré musí
zodpovedať § 191 ods. 1 CSP. Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné
(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov
je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň
nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením
spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania (I. ÚS 211/2012,
27. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
29. Sťažovateľka napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka, že je neodôvodnený
a arbitrárny a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou § 630 Občianskeho
zákonníka, ako aj nedostatočným zhodnotením dôkazov zasiahol do jej označených práv.
30. Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo
bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
31. Podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka darovacia zmluva musí byť písomná,
ak je predmetom daru nehnuteľnosť.
32. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru,
ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré
mravy.
33. Vo všeobecnosti možno uviesť, že podstatou darovacej zmluvy je dohoda, ktorou
sa darca bezodplatne a bez právnej povinnosti zaväzuje poskytnúť určitý majetkový
prospech obdarovanému, a ten ho prijíma. Darovacia zmluva vždy vyžaduje konsenzus
obidvoch zmluvných strán, čím je vylúčené, aby darca nanútil obdarovanému proti jeho vôli
určitý majetkový prospech. Základnými znakmi darovacej zmluvy sú predmet daru,
bezodplatnosť daru a dobrovoľnosť darovania.
34. „Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti
obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany
obdarovaného.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 81/97 z 30. januára 1998).
35. „Ak súd v spore o vrátenie daru (§ 630 Obč. zák.) v rámci hodnotenia dôkazov
(§ 132 O. s. p.) nezohľadní výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj proti žalobkyni
(darkyni), jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.].“ (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 5/97 z 28. augusta 1997).
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom
nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami
sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu.
37. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sťažovateľke obsiahlo
vysvetlil, aké správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých
mravov umožňujúce darcovi domáhať sa vrátenia daru, a na základe tohto vysvetlenia
dospel k záveru, že aj keď v okolnostiach posudzovaného prípadu možno spôsob vzájomnej
komunikácie medzi odporcom a sťažovateľkou hodnotiť ako spoločensky nežiaduci,
správanie odporcu voči sťažovateľke nedosahuje intenzitu hrubého porušenia dobrých
mravov zakladajúcu vrátenie daru.
38. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
39. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
40. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
41. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 75/2018 z 18. decembra 2018
42. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.
Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť
dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž
dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
43. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského
súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho
opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.
44. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.
45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2019