Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/448/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne C. J., R.. XX.X.XXXX, C. - J., H. Č..XX/XXX, proti žalovanému D. J., R.. XX.X.XXXX, C. - J., H. Č..XX/XXX, zast. JUDr. Rudolfom Maníkom, PhD., advokátom, Advokátska kancelária Košice, Jantárovej 30, o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 14C/44/2014 -67 z 13. 4.2016 Okresného súdu Košice - okolie

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 501,72 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že žalobkyňa sa domáhala, určenia povinnosti žalovanému vrátiť jej dar

- nehnuteľnosť - N., N..Č.. XXX C. C. XXXX K., U. C. N. XX/XX, J. S. U.Í. R. Q. Č.. XXXX, J..Ú.. C., V. C., V.. J. - V. ( ďalej len predmetná nehnuteľnosť), na tom skutkovom a právnom základe, že darovacou zmluvou z 30.1.2009 darovala žalovanému spoluvlastnícke podiely vo výške 13/16 a 1/16 predmetnej nehnuteľnosti , že jej syn - žalovaný pred 5 rokmi sľúbil, že polovicu predmetnej nehnuteľnosti prevedie na druhého syna, avšak tak neurobil a sľub nedodržal. Žalovaný sa k nej správa zle, bruchom do nej narazil a zhodil ju na zem pri hádke kvôli záhrade a kvetom, ktoré jej skosil. Poukázala na to, že žalovaný povedal najmladšiemu bratovi v r. 2008, že ho neodvezie ku rýchliku , pokiaľ ona naňho neprevedie nehnuteľnosť a v r. 2009 previedla na žalovaného nehnuteľnosť., túto skutočnosť jej nevie nikto potvrdiť. Tvrdila, žalovaný si v podstate vynútil, aby naňho previedla nehnuteľnosť, že v prípade, ak by previedol polovicu predmetnej nehnuteľnosť na svojho brata, žalobu by nepodávala. Uviedla, že žalovaný jej prostredníctvom jej právnej zást. oznámil, že jej prevedie polovicu darovaného pozemku, avšak s tým nesúhlasila, že chce záhradu naspäť, a to celý svoj podiel, pretože žalovaný sa k nej hrubo správa . Vždy , keď prišiel domov , mal vypité, čo mu vytýkala . Žalobkyňa býva v spoločnej domácnosti s najmladším synom Pavlom, žalovaný v tomto dome nebýva, domov chodí raz , alebo 2 krát do týždňa a podľa nej jej ničí dom, nosí tam rôzne stroje a praskajú múry na dome, z toho dôvodu aj zavolala na žalovaného políciu. Žalovaný plánoval zostať bývať v dome a začal si pripravovať aj rekonštrukciu, ona s tým nesúhlasila, aj napriek tomu, že súrodenci žalovaného ju presviedčali, aby ho nechala v dome bývať. Poukázala na to, že žalovaný jej veľmi nepomáhal, keď prišiel z roboty, tak si ľahol do postele. Žalovaný sa v r. 2009 z domu odsťahoval a chodí doň už len v piatok z dôvodu, že má v dome stroje, ktoré potrebuje na podnikanie. Súd, vychádzajúc z § 630 Obč. zák. ( jeho znenie citoval) , z vykonaného dokazovania , mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá darovacia zmluva,

na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na žalovaného. V konaní mu nebolo preukázané, že žalovaný sa voči žalobkyni správal tak, že ním hrubo porušil dobré mravy. Poukázal na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu , nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi, ktorý vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa , treba vychádzať z toho, či ide o porušenie obsahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a spôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie musí sa prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. V zmysle uvedených zásah mal za to, že správanie sa žalovaného je síce porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu. Konštatoval, že hádka, resp. hádky, ktoré medzi účastníkmi konania prebiehajú, resp. prebehli, sa nepochybne dotkli aj žalobkyne, ale správanie sa žalovaného nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, lebo aj z výpovede svedkov vyplýva, že účastníci si navzájom nadávali, a to vulgárne , že dokonca aj svedok Pavol Karel uviedol, že aj on žalobkyni vulgárne nadával. Ani jeden zo svedkov mu nepotvrdil, že by žalovaný žalobkyňu fyzicky napadol. Z uvedeného mu vyplynulo, že ani samotná žalobkyňa sa nesprávala v súlade s pravidlami morálky, pričom aj ona je povinná sa takto správať aj voči žalovanému, ktorý je jej synom. Okrem toho, vykonaným dokazovaním mu bolo preukázané, že práve žalobkyňa tým, že je nespokojná, že žalovaný má uložené stroje potrebné pre podnikanie v rodičovskom dome, dáva podnet na výmenu názorov, pri ktorých dochádza k hádkam medzi účastníkmi. Aj z výpovede žalobkyne mu vyplynulo, že dôvodom, prečo žiada vrátiť dar, v skutočnosti bolo to, že žalovaný nepreviedol polovicu predmetnej nehnuteľnosti na svojho brata Pavla, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia. Konštatoval, že incident , podľa ktorého mal žalobkyňu sotiť na zem, bol len zámienkou na využitie inštitútu vrátenia daru z jej strany. Poukázal na výpovede svedkov, že hádky medzi účastníkmi boli v dôsledku toho, že žalovaný nedodržala dohodu o prevedení polovice predmetnej nehnuteľnosti na brata Pavla a táto skutočnosť bola predmetom viacerých hádok. Urobil záver, že žalobkyňa nepreukázala, že by zo strany žalovaného došlo k takému konaniu, ktorým by hrubo porušoval dobré mravy, preto žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania za úkony právnej služby: - príprava a prevzatie veci 24.3.2014, vyjadrenie k žalobe 24.3.2014, účasť na pojednávaniach 9.10.2014 a 27.11.2014 - á 61,87 eur, účasť na pojednávaní 8.10.2015 - á 64,53 eur, účasť na pojednávaniach 30.3.2016 a 13.4.2016 - á 66,00 eur + 4 krát režijný paušál - á 8,04 eur, 1 x režijný paušál 8,39 eur a 2 x režijný paušál - á 8,58 eur (hodnota jedného úkonu v zmysle § 11 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z.z.), celkom trovy konania 501,72 eur.

3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa.

4. Poukázala na to, že s napádaným rozhodnutím a jeho odôvodnením sa nie je možné stotožniť, že rozsudok považuje za nesprávny z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že súd vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.).

5. Namietala ďalej nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť, následkom čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je premietnuté aj do odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Citujúc znenie § 157 ods. 1 O.s.p. platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie , poukázala na to, že súd presvedčivo neodôvodňuje, z akých dôvodov práve správanie sa žalovaného, ktoré sa vyznačovalo predovšetkým jeho dlhotrvajúcim a intenzívnym charakterom, za takéto nepovažoval, že rozhodnutie súdu nie je dostatočne vyčerpávajúce , ani presvedčivé. Ďalej sa domnievala, že súd nesprávne posúdil vykonané dôkazy a následkom toho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo k sústavnému pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravov hrubým spôsobom, že žalovaný jej tým vyjadroval absolútny nevďak, ktorý sa prejavil v jeho správaní a pre intenzitu a jeho sústavnosť ho možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Citujúc znenie § 630 Obč. zák. a poukazujúc aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004 , považovala za irelevantné tvrdenie súdu, ktoré uvádza vo svojom odôvodnení, že ani ona sa nesprávala voči žalovanému v súlade s pravidlami morálky, že aj keby takéto tvrdenia sa ukázali byť pravdivé, čo popiera, že takéto správanie neviaže také dôsledky, ktoré by mali mať za následok nenavrátenie

daru. Ďalej opakovala a uvádzala skutočnosti už uvádzané pred súdom prvej inštancie a jednak aj v žalobe, že správanie žalovaného odporujúce dobrým mravom sa začalo po podpise samotnej darovacej zmluvy v r. 2009 a pokračuje stále, že toho času sa nemorálne správanie žalovaného len stupňovalo a získavalo na intenzite a vyvrcholilo do incidentu, kedy ju fyzicky napadol, z ktorého napadnutia má dones následky. Zdôraznila, že hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušenie, pričom stačí, ak je naplnená jedna z týchto podmienok, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že správaním sa žalovaného dochádzalo k sústavnému porušovaniu dobrých mravov, ktoré neustále naberalo na intenzite. Ďalej poukázala na to, že žalovaný svojím správaním prejavil absolútny nevďak, že úmyselne vykonával úkony, ktorými jej robil napriek. Nosil do garáže veci

- stroje, napriek tomu, že ho opakovane vyzývala, aby tieto veci odpratal a upozorňovala ho na to, že pivnica pod garážou nie je na takúto záťaž stavaná. Uvedené veci nechal v garáži aj po tom, čo sa odsťahoval z rodinného domu, kde spoločne bývali a veci si neodviezol ani napriek jej opakovaným výzvam, ktoré vždy viedli k hádkam medzi nimi. Tiež žalovaný poodnášal z domu rôzne veci, bez toho, aby sa opýtal alebo jej to povedal, načo ju upozornili ostatné deti, keď prišli na návštevu, s tým, že na danom mieste niečo stálo a už to tam nie je. Počas toho ako žalovaný býval so ňou v dome, vôbec jej nepomáhal s obriaďovaním domu a to napriek tomu, že je staršou osobou a už nevládze. Žalovaný narúšal jej súkromie a to až tak, že sa musela zamykať vo svojej spálni v dome, kde sa za ňou snažil dostať tak, že mal v úmysle odmontovať zámok šraubovákom. Všetky tieto konania žalovaného viedli k tomu, že pred ním má strach, keď má prísť do rodinného domu v ktorom býva a vie o tom vopred, volá dcére, aby tam bola s ňou. Domnieva sa, že ak by sa ku nej žalovaný správal v súlade s dobrými mravmi, nemusela by mať z neho strach. Žalovaný jej neposkytoval žiadnu pomoc a tiež o ňu neprejavoval záujem, napriek tomu, že už je staršia osoba. Žalovaný síce chodí na darovaný pozemok, ale práve z dôvodu, že tam má uložené svoje veci, napriek jej žiadostiam o ich odstránenie. Rovnako, za konanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovaného považuje aj skutočnosť, že jej prisľúbil, že polovicu darovaného pozemku prevedie na mladšieho syna Pavla. Do dnešného dňa takýto prevod neuskutočnil, teda sa domnieva, že ju len uviedol do omylu a potom ju následne ďalej zavádzal a v tomto vytvorenom omyle udržiaval, čo je tiež možné klasifikovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Takéto konanie považuje zároveň aj za konanie hrubo porušujúce dobré mravy voči jej synovi Pavlovi, na ktorého mal žalovaný polovicu predmetného pozemku previesť , čo bolo tiež dôvodom na podanie žaloby na vrátenie daru, keďže sa domnieva, že takéto konanie napĺňa znaky správania sa k členom jej rodiny tak, že tým dochádza k hrubému porušovaniu dobrých mravov. 6. Domnieva sa, že súd konanie žalovaného zľahčil a zbanalizoval napriek skutkovému stavu, ktorý vyšiel v predmetnom konaní najavo. Preto má za to, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom na intenzitu a sústavnosť konania žalovaného , možno ho objektívne klasifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, jedná sa o spoločensky neakceptovateľné správanie. V každej rodine, by takéto správanie bolo považované za hrubo porušujúce dobré mravy. Zdôraznila, že V súlade s § 630 Obč. zák. možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo, že amorálne správanie žalovaného vnímali aj ostatní členovia ich rodiny, ako vyplynulo aj z jednotlivých výpovedí svedkov. Jeho správanie sa prejavilo nie len voči nej, ale aj voči dcére E. Š., aj keď nedosiahlo až takú intenzitu ako v jej prípade. Mala za to, že v tomto konkrétnom prípade došlo k nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu súdom, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie v tejto veci. Vytýkala súdu, že sa vôbec nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli tvrdené v predmetnom konaní, že ako vyplýva z napádaného rozhodnutia , súd sa zameral len na vulgárne správanie sa žalovaného a na fyzický útok, pričom k týmto čiastkovým úkonom pristúpilo aj množstvo ďalších úkonov, ktorými sa prehĺbila intenzita jeho konania. Zároveň , súd vôbec neprihliadol na sústavnosť a dlhodobosť konania, ktoré sú znakmi práve hrubého porušenia dobrých mravov. K výroku o náhrade trov konania uviedla, že súd by mal zvážiť aplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle §257 C.s.p. , že v tomto konaní jej bolo priznané aj oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky uznesením z 19.2.2014. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, by súd mal skúmať jednak jej majetkové pomery, ale celkovo jej sociálne pomery. Poukázala na to , že má 70 rokov, je poberateľkou starobného dôchodku a vdovského dôchodku, v celkovej sume okolo 350 €. Nemá žiadny hnuteľný majetok. Jej majetkové pomery boli podrobne dokladované aj v rámci rozhodovania o priznaní oslobodenia od povinnosti platiť súdny poplatok. Za dom v ktorom býva platí mesačné poplatky vo výške približne 200€. Vzhľadom na jej vysoký vek si musí zakupovať lieky a keď cestuje do mesta , musí vynakladať aj isté sumy na cestovanie, keďže nebýva priamo v meste. Nemá žiadne úspory, ktoré by mohla použiť na úhradu trov konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že sú u nej naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa a preto by súd mal rozhodnúť tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, t.j. 76,84 eur za 1 úkon právnej pomoci a´ 68,- eur (vyjadrenie k odvolaniu z 12.4.2017) a režijný paušál 8,84 eur. 8. Poukázal na to, že súd dostatočne zistil skutkový a správne posúdil právny stav veci, keď žalobu zamietol, že žalobkyňa v predmetnom konaní na základe vykonaného dokazovania neuniesla dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti jej nároku, že v predmetnej veci nie sú splnené podmienky na vyhovenie žalobe. Ďalej uviedol, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť požadovania určenia jeho povinnosti vrátiť dar, keďže ani k hrubému porušovaniu dobrých mravov , či neprejavovaniu vďaky voči žalobkyni z jeho strany nedošlo. Zdôraznil, že pre svoje tvrdenia ohľadom jeho spomenutej povinnosti , neuviedla žalobkyňa ani relevantné dôkazy, že určite za hrubé porušovanie mravov nemožno považovať občasné konflikty v rodine , vrátane hádok účastníkov konania, bežných aj v iných rodinách. Navyše , konfliktné vzťahy mala žalobkyňa aj so svojimi ďalšími deťmi, ako to nepochybne vyplýva z výsledkov dokazovania , vrátane svedeckých výpovedí. Nestotožňuje sa ani s napadnutím člena rodiny žalobkyne a žalovaný uviedol, že pre takéto tvrdenie neboli produkované žiadne dôkazy, pričom nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu ani priestupku. Stotožňuje sa aj s tvrdením súdu, že sama žalobkyňa sa nesprávala v súlade s pravidlami morálky, čo má nepochybne súvislosť aj s jeho správaním. Na rozdiel od skutočností uvedených v odvolaní , pokladá napadnuté rozhodnutie za riadne odôvodnené, pričom ho určite nemožno považovať za nepreskúmateľné. Presvedčivosť rozhodnutia vyplýva aj z podrobného rozoberania správaniu sa účastníkov konania i ďalších detí žalobkyne. Určite sa nestotožňuje s údajným zastrašovaním a vyhrážaním sa žalobkyni pri podpise darovacej zmluvy , či s narúšaním súkromia žalobkyne z jeho strany. Tvrdil, že na dar nemožno vzťahovať žiadne podmienky, pričom na automatický prevod daru bratovi Pavlovi Karelovi sa ani nezaviazal, preto vytýkanie tejto skutočnosti uvádzanej inak žalobkyňou ako hlavný dôvod podania žaloby , nepokladá za relevantné. Keby žalobkyňa mala takúto vôľu obdarovať aj ďalšieho syna, mohla dar rozdeliť už v r. 2009. Žalobkyňa, okrem toho , ho o pomoc nikdy nežiadala. Náhradu trov konania a jej priznanie úspešnému žalovanému pokladá za dôvodné aj s ohľadom na to, že sa jej v prípade späťvzatia žaloby chcel vzdať, napriek tomu po vyslovení právneho názoru súdu žalobkyňa (ktorá je vlastníkom viacerých nehnuteľností) žalobu späť nevzala. Žiadal rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 % , t. j. 76,84 eur za 1 úkon právnej pomoci á 68,-€ (vyjadrenie k odvolaniu z 12. 4. 2017) a 1 x režijný paušál á 8,84 eur.

9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok , okrem výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave a odvolací súd sa s rozsudkom, okrem výroku o trovách konania , stotožňuje a na jeho dôvody poukazuje.

10. Rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. c) a § 391 ods. 1 C.s.p.

11. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, nie je daný.

13. Výhrada žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je neopodstatnená.

14. Písomné vyhotovenie rozhodnutia a jeho odôvodnenie zodpovedá všetkým kritériám uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie).

15. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je presvedčivé a odpovedá na všetky skutočnosti, ktoré považoval za preukázané, uvádza úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní a pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil .

17. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci sú všetky vady prejavujúce sa v inom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. V odvolaní žalovanej sa neuvádza žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala existenciu tohto odvolacieho dôvodu, preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

20. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, pokiaľ ide o vyhodnotenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý vyčerpávajúco dáva odpovede na všetky spochybňované skutočnosti uvádzané žalobkyňou v odvolaní, na ktoré dôvody poukazuje aj odvolací súd.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany i podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

23. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu , na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal.

24. Výhrady žalobkyne, že zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo k sústavnému pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravom hrubým spôsobom , sú neopodstatnené a nepreukázané. V konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný žalobkyni vyjadril absolútny nevďak, ktorý sa prejavil v jeho správaní a že pre intenzitu a jeho sústavnosť ho možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že hádky, ktoré medzi stranami sporu prebiehajú, resp. prebehli, sa nepochybne dotkli aj žalobkyne, avšak správanie žalovaného nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Z vykonaného dokazovania- z výsluchu svedkov súdu vyplynulo, že strany sporu si navzájom nadávali, a to vulgárne, pričom ani jeden z vyslúchnutých svedkov mu nepotvrdil, žeby žalovaný žalobkyňu fyzicky napadol , že samotná žalobkyňa sa nesprávala v súlade s pravidlami morálky vo vzťahu k svojmu synovi - žalovanému, pričom nespokojnosť žalobkyne so správaním žalovaného po tom, ako má uložené stroje potrebné na podnikanie v rodičovskom dome, boli podnetom na výmenu názorov, ktorým dochádzalo v hádkach medzi stranami sporu. Tieto výhrady žalobkyne voči žalovanému nemožno vyhodnotiť tak, žeby došlo k takej intenzite, porušovania dobrých mravom, a to buď sústavnému porušovaniu dobrých mravom alebo hrubému porušeniu dobrých mravov jednorázovo, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravom.

26. Súdna prax sa zjednotila na tom (rozhodnutie NS SR 5Cdo/78/2008), že negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi alebo k jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konania v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolností konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolností konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného, možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená, že treba brať do úvahy správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V každom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

27. Z vykonaného dokazovaného jednoznačne vyplynulo, že nebolo preukázané splnenie predpokladov úspešného uplatnenia práva darcu - žalobkyne na vrátenie daru, lebo akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného - žalovaného a jeho nevďačnosť voči nej , nemohla byť dôvodom na úspešné uplatnenie práva žalobkyne na vrátenie daru. Možno sa stotožniť so závermi súdu, že správanie žalovaného voči žalobkyni nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, lebo išlo o vzájomné správanie sa strán sporu- žalobkyne voči žalovanému a žalovaného voči žalobkyni, ktorí si navzájom vulgárne nadávali. O.i., správanie sa obdarovaného - žalovaného nebolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotnej žalobkyne ako darkyne. Nevďak žalovaného voči žalobkyni a iné ako očakávané správanie a konanie žalovaného, že nepreviedol polovicu predmetnej nehnuteľnosti na svojho brata Pavla, nenaplnili zákonné predpoklady na vrátenie daru ani z hľadiska sústavného porušovania dobrých mravov lebo medzi stranami sporu išlo spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darkyňou a obdarovaným.

28. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok vo veci samej, okrem výroku o trovách konania , potvrdiť ako vecne správny.

29. Výrok rozsudku o povinnosti žalobkyne nahradiť žalovanému trovy konania bolo potrebné zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, lebo súd vec nesprávne právne posúdil.

30. Súd prvej inštancie nebral do úvahy aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie).

31. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

32. Podľa § 257 C.s.p. (Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016) výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

33. S účinnosťou Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 preberá sa doterajšia úprava dôvodov hodných osobitného zreteľa v preformulovanom a zjednodušenom znení. Cit. ust. uvádza, že v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa súd musí rozhodnúť o nepriznaní náhrady, kým v minulosti len mohol.

34. So zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa uvádzané žalobkyňou v odvolaní, na ktoré žiada prihliadnuť , jej majetkové a sociálne pomery, ktoré bude potrebné pred súdom prvej inštancie aj preukázať, bude povinnosťou súdu opätovne rozhodnúť o trovách konania rozhodnúť.

35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania.

36. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).