Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 431/2018
PDF · 323.73 KB
No categories available
IV. ÚS 431/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81,
Hlohovec, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e jej Krajský súd v Nitre p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. Kataríny Šangalovej, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 431/2018-14 z 1. augusta 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie
konanie časť ústavnej sťažnosti , , (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.
Ústavný súd zároveň označeným uznesením odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia do rozhodnutia vo veci samej.
2. Uznesenie č. k IV. ÚS 431/2018-14 z 1. augusta 2018 bolo prijaté senátom
ústavného súdu v zložení sudkyňa Ľudmila Gajdošíková, sudca Miroslav Duriš (sudca
spravodajca) a sudca Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyni Ľudmile
Gajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie,
tento nález bol v súlade s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 prijatý senátom ústavného
súdu v zložení sudkyňa Jana Baricová (predsedníčka senátu), sudca Miroslav Duriš (sudca
spravodajca) a sudca Mojmír Mamojka.
II.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako navrhovateľka
účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 148/2007, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jej návrhu a návrhu
navrhovateľa v 2. rade na vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka podala okresnému súdu svoj návrh
28. decembra 1992.
4. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 148/2007-840 z 12. marca 2010 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 135/2010-893 z 31. marca 2011 a rozsudkom
okresného súdu č. k. 10 C 148/2007-1026 zo 17. septembra 2012 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 Co 340/2012-1066 z 25. apríla 2013 bolo vo veci sťažovateľky
rozhodnuté tak, že jej návrh a návrh navrhovateľa v 2. rade boli zamietnuté jednak
pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného a jednak z dôvodu, že navrhovatelia
nepreukázali, že si reštitučný nárok uplatnili v zákonom určenej lehote
5. Okresný súd následne uznesením č. k. 10 C 148/2007-1085 z 19. augusta 2013
rozhodol o trovách konania tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov konania nepriznal
s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 vtedy platného zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
6. Krajský súd označené uznesenie okresného súdu na základe odporcami podaného
odvolania uznesením č. k. 8 Co 312/2013-1111 z 29. novembra 2013 zrušil v celom
rozsahu. Krajský súd uviedol, že okresný súd dôsledne neskúmal majetkové, sociálne,
osobné a ďalšie pomery účastníkov konania a neskúmal ani dopad svojho rozhodnutia
na majetkové pomery oprávneného účastníka konania.
7. Okresný súd následne uznesením č. k. 10 C 148/2007-1175 z 24. júna 2015
o trovách konania opätovne rozhodol tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov
nepriznal s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 Občianskeho
súdneho poriadku. Okresný súd uviedol, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje
v prípade sťažovateľky samotný charakter konania, v ktorom sa navrhovatelia domáhali
svojho nároku podľa reštitučných zákonov, taktiež skutkovú zložitosť veci, keďže v konaní,
ktoré predchádzalo súdnemu konaniu, i v samotnom súdnom konaní navrhovatelia nevedeli
dostatočne určiť, kto je povinnou osobou, ako aj osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery všetkých účastníkov konania, keď na strane navrhovateľov ide o samostatne
hospodáriacich roľníkov, ktorí svoju pôdu len prenajímajú, avšak neprekračujú hranicu
príjmu na podanie daňového priznania. Okresný súd taktiež prihliadol na skutočnosť,
že sťažovateľka je starobnou dôchodkyňou, na výšku jej dôchodku, jej mesačné náklady
a na jej zdravotné ťažkosti. Okresný súd ďalej doplnil, že sťažovateľka a navrhovateľ
v 2. rade sú síce vlastníkmi nehnuteľností, „bolo by však neprimerane tvrdé, aby sa museli
zbavovať svojho majetku, ktorí nadobudli ako reštituenti, resp. svojho bývania, v dôsledku
úhrady trov konania protistrane (ktoré predstavujú cca 15.000,00 eur pre každého
odporcu)“. Napokon okresný súd skúmal, aký dopad by malo nepriznanie náhrady trov
konania na odporcov v 1. a 2. rade. K tomuto uviedol: „Súd skúmal i skutočnosť,
či nepriznanie náhrady trov konania odporcovi v 1. a 2. rade bude mať tvrdý dopad
na odporcov, a dospel k názoru, že tento nebude u odporcov až taký tvrdý, ako by bol
u navrhovateľov, keďže na stane odporcov ide o právnické osoby, pričom odporcom
v 1. rade je fungujúca spoločnosť, ktorej spoločníkmi sú 2 právnické osoby, z toho jedna
zahraničná spoločnosť a u odporcu v 2. rade ide rovnako fungujúcu právnickú osobu, ktoré
sa s majetkovou stratou vysporiadajú oveľa ľahšie, hoci súd nepopiera, že to nebude
pre nich znamenať majetkový zásah, no nie taký, ako na stane navrhovateľov, ktorí by sa
v dôsledku priznania náhrady trov konania museli zbavovať svojho majetku, ba dokonca by
mohli dôjsť o bývanie. Prípadné priznanie náhrady trov konania by sa tiež mohlo javiť
ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkom - navrhovateľom, ktorí v konaní preukázali, že ich
právnym predchodcom bol odňatý živý a mŕtvy inventár, v konaní však neboli úspešní
v konečnom dôsledku preto, že nedodržali postup, ktorý zákon stanovil pri uplatnení nároku
podľa reštitučného zákona.“
8. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu
z 24. júna 2015 tak, že odporcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Krajský súd dospel k záveru, že na daný prípad nemožno aplikovať § 150
Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“). Krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „V konaní vo veci samej žalobcovia
v 1. a 2. rade neboli úspešní, keďže ich žaloba bola v končenom dôsledku voči žalovaným
v 1. a 2. rade zamietnutá ako nedôvodná z dôvodov vyššie uvedených a potom je možné
prijať záver, že predmetné konanie a náklady žalovaných v 1. a 2. rade nemuseli vzniknúť,
ak by žalobcovia pred začatím konania postupovali v súlade s požiadavkami vyššie
citovaného reštitučného zákona. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že výnimočnosť
daného prípadu pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nevzhliadol ani v okolnostiach strán
sporu - žalobcov v 1. a 2. rade (sociálny aspekt), keď z obsahu spisu nevyplýva tá
skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade nemôžu uhradiť trovy konania žalovaných
v 1. a 2. rade s poukazom na ich osobné, zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda
nebola preukázaná taká skutočnosť, že celkové pomery žalobcov to neumožňujú. Z obsahu
spisu vyplýva, že obaja žalobcovia v konaní vo veci samej preukázali súdu, že v čase začatia
konania, ako aj ku dňu rozhodnutia súdu vo veci boli evidovaní v zozname samostatne
hospodáriacich roľníkov...
S poukazom na vyššie uvedené celkové pomery žalobcov v 1. a 2. rade, keď obaja
majú pravidelný mesačný príjem (starobný dôchodok) a pravidelný ročný príjem (príjem
z prenájmu z vlastníctva pôdy), keď výška ich starobného dôchodku prekračuje minimálnu
mzdu, ktorá bola v roku 2013 vo výške 338 eur, v roku 2014 vo výške 352 eur, v roku 2015
vo výške 380 eur, pričom počas konania pred nástupom na starobný dôchodok, boli obaja
zapojení do pracovného procesu, obaja majú bežné náklady na domácnosť, na ktorých sa
majú povinnosť podieľať tiež ich manželia, i keď obaja žalobcovia majú zvýšené výdavky
spojené so zdravotným stavom, je potrebné prijať ten záver, že celkové pomery žalobcov
v 1. a 2. rade ako povinných strán sporu k náhrade trov konania preukazujú, že títo môžu
uhradiť náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, i s prihliadnutím na hodnotu sporu
a výšky trov konania. Naviac žalobkyňa v 1. rade v podanom vyjadrení k odvolaniam
žalovaných v 1. a 2. rade nepoprela, nespochybnila tvrdenie žalovaného v 1. rade, že časť
svojho nehnuteľného majetku previedla na svoju dcéru v roku 2015, ktorú
skutočnosť preukazujú aj vyššie uvedené listy vlastníctva pre kat. úz. a kat. úz.
. Pokiaľ sa jedná o pomery na strane žalovaných v 1. a 2. rade, tí obaja zhodne
uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania by pociťovali vzhľadom na svoje celkové
pomery ako neprimeranú tvrdosť, keďže počas konania, od 31.12.1992 museli vynaložiť
trovy konania vo vecnej súvislosti spojené s ich obranou v konaní, potom je potrebné prijať
záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. a 2. rade podľa
ustanovenia § 257 CSP by bolo neprimerané tvrdé voči žalovaným v 1. a 2. rade a v
rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu pnej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.“
9. Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd dospel vo svojom
uznesení k opačnému záveru ako okresný súd a tento svoj záver nedostatočne odôvodnil.
V dôsledku toho považuje napadnuté uznesenie za nepresvedčivé a svojvoľné. Krajský súd
podľa jej názoru vôbec nevzal do úvahy okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu jej práva
na súde, jej aktivitu v štádiu pred podaním žaloby na súde, skutkové okolnosti veci,
keď bola z dôvodu opatrnosti nútená zotrvať na žalobe proti všetkým odporcom, a ani dĺžku
konania pred všeobecnými súdmi, ktoré po 21 rokoch rozhodli, resp. „zistili“, že
sťažovateľkina výzva odporcom bola nekvalifikovaná.
10. Sťažovateľka tiež napáda podľa nej svojvoľný záver krajského súdu, ktorý
v odôvodnení napadnutého uznesenia považuje jej starobný dôchodok vo výške 460 €
za príjem, ktorý jej umožňuje uhradiť trovy konania odporcom. Podľa názoru sťažovateľky
však v kontraste s odhadovanými trovami konania (vo výške vyše 30 000 €) a jej
výdavkami v súvislosti s jej zdravotným stavom tento záver krajského súdu neobstojí.
11. Sťažovateľka ďalej pred ústavným súdom poukazuje na to, že krajský súd sa
v napadnutom uznesení odklonil od ustálenej judikatúry, a pritom odkazuje na viaceré
rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov, v ktorých bol vo vzťahu
k neúspešným reštituentom aplikovaný § 150 Občianskeho súdneho poriadku.
12. Sťažovateľka zároveň zdôrazňuje, že ju a jej rodinu „už raz ožobráčil totalitný
štát, ktorý zobral jej rodine všetok majetok, druhý krát ju ožobračuje demokratický štát
v podobe náhrady trov konania, ktoré sú pre sťažovateľku likvidačné“.
13. Sťažovateľka napokon namieta, že krajský súd rozhodol napadnutým uznesením
v senáte, ktorého členmi boli aj sudkyňa JUDr. Adriana Kálmanová a sudca JUDr. Vladimír
Novotný. Obaja títo sudcovia mali v jej veci rozhodovať aj na prvom stupni, pričom obaja
konanie v jej veci zastavili a obe tieto rozhodnutia boli následne zrušené krajským súdom.
Navyše, sudkyňa JUDr. Adriana Kálmanová mala v konaní pred okresným súdom
spôsobovať v jej veci prieťahy.
III.
Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
14. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril
predseda krajského súdu prípisom sp. zn. Spr 847/18 zo 14. septembra 2018, v ktorom
zrekapituloval priebeh konania a uviedol, že „odôvodnenie sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so
všetkými okolnosťami majúcimi pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno považovať
za nepreskúmateľné“. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa tvrdenej zaujatosti dvoch
členov senátu sa nevyjadril. Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
15. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrili aj zúčastnené osoby podľa § 33 ods. 1
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15.1 Spoločnosť Radar s. r. o. uviedla, že nesúhlasí s dôvodmi ústavnej sťažnosti
a domnieva sa, že k porušeniu práv sťažovateľky nedošlo. Napadnuté uznesenie
je dostatočne odôvodnené a sťažovateľka nemá v zmysle ústavy a s odkazom na judikatúru
ústavného súdu právo na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom. V prípade aplikácie
§ 257 Civilného sporového poriadku sú potrebné v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a ústavného súdu výnimočné okolnosti, ktoré však v prípade
sťažovateľky absentujú. Taktiež nemožno súhlasiť s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa
rozhodovania zaujatými sudcami, keďže sťažovateľkou označení sudcovia nerozhodovali
o meritórnom nároku sťažovateľky, ale o nároku na náhradu trov, teda o nároku odlišnom.
15.2 Roľnícke družstvo Rumanová k ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedlo,
že rozhodnutie o nej „ponecháva na úvahe súdu“.
16. Sťažovateľka vo svojom stanovisku z 29. októbra 2018 uviedla, že sa pridržiava
dôvodov svojej ústavnej sťažnosti, a tiež, že nesúhlasí s upustením od ústneho
pojednávania. Vo svojom ďalšom vyjadrení z 19. júna 2019 napokon uviedla, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania, a zároveň jej právna zástupkyňa vyčíslila trovy
právneho zastúpenia.
17. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom
súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
20. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
25. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách
konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (I. ÚS 198/07, II. ÚS 272/08).
Obdobne to v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí aj vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok vo veci Robins proti Spojenému kráľovstvu
z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93, bod 29).
26. Z judikatúry ústavného súdu je tiež zrejmé, že rozhodovanie o trovách konania je
integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania (I. ÚS 119/2012, I. ÚS 629/2016,
I. ÚS 233/2017). V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu
jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne
preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je
takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne
vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,
a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť (IV. ÚS 248/08,
III. ÚS 48/2013, II. ÚS 364/2014).
27. Ústavný súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania ďalej judikoval,
že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť postupom všeobecného
súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných
ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty
svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom
o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (IV. ÚS 348/2011,
IV. ÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015).
28. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava
iba výnimočne, však neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu
práv sťažovateľov, ktorí sa v tejto súvislosti na ústavný súd obrátia. Ústavný súd už
v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov
o trovách konania, a to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení
zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09, I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018), ako aj v prípade
nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010).
29. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1
dohovoru vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútne – toto právo podlieha
obmedzeniam, ktoré však nemôžu tento prístup obmedziť v takej miere, že by zasiahli
samotnú podstatu tohto práva (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Stanev
proti Bulharsku zo 17. 1. 2012, sťažnosť č. 36760/06, bod 230).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
30. Ústavný súd skôr, než pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia,
ako i postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z vlastnej evidencie zistil, že o (ústavnej)
sťažnosti sťažovateľky proti meritórnemu rozhodnutiu v jej veci už bolo ústavným súdom
rozhodnuté nálezom č. k. I. ÚS 169/2014-71 z 28. októbra 2014. Ústavný súd v uvedenom
konaní vyslovil, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a jej právo podľa čl. 6 dohovoru porušené neboli. Predmetom ústavnoprávneho prieskumu
vo vzťahu k tejto jej ústavnej sťažnosti je teda „iba“ rozhodovanie, resp. rozhodnutie
vo vzťahu k trovám konania.
31. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd v napadnutom
uznesení dospel o opačnému právnemu záveru ako okresný súd a túto zmenu právneho
názoru nedostatočným spôsobom odôvodnil. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd nevzal
do úvahy okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu jej práva na súde, jej aktivitu v štádiu
pred podaním žaloby na súde, skutkové okolnosti veci, keď bola z dôvodu opatrnosti nútená
zotrvať na žalobe proti všetkým odporcom, a ani dĺžku konania pred všeobecnými súdmi.
Podľa jej názoru krajský súd taktiež nedostatočne zohľadnil jej príjem ako starobnej
dôchodkyne vo vzťahu k odhadovaným trovám konania. Sťažovateľka napokon namieta,
že krajský súd rozhodol napadnutým uznesením v senáte, ktorého členmi boli aj sudcovia,
ktorí v jej veci rozhodovali v konaní pred okresným súdom.
V.1 K právnym záverom krajského súdu
32. Krajský súd dospel v napadnutom uznesení k záveru, že sťažovateľka nebola
v konaní úspešná, a teda náklady žalovaných vôbec nemuseli vzniknúť. V prípade
sťažovateľky nemožno podľa názoru krajského súdu vidieť výnimočné okolnosti s ohľadom
na tzv. sociálny aspekt, „keď z obsahu spisu nevyplýva tá skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2.
rade nemôžu uhradiť trovy konania žalovaných v 1. a 2. rade s poukazom na ich osobné,
zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda nebola preukázaná taká skutočnosť, že
celkové pomery žalobcov to neumožňujú“. Sťažovateľka má pravidelný mesačný príjem
(starobný dôchodok), pravidelný ročný príjem z prenájmu pôdy a výška jej dôchodku
presahuje minimálnu mzdu. Sťažovateľka taktiež „nespochybnila tvrdenie žalovaného
v 1. rade, že časť svojho nehnuteľného majetku previedla na svoju dcéru
v roku 2015“. K otázke dopadu prípadného nepriznania trov konania žalovaným krajský súd
tiež uviedol, že žalovaní „obaja zhodne uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania by
pociťovali vzhľadom na svoje celkové pomery ako neprimeranú tvrdosť, keďže počas
konania, od 31.12.1992 museli vynaložiť trovy konania vo vecnej súvislosti spojené s ich
obranou v konaní“.
33. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že záver krajského súdu, podľa ktorého
dôvody hodné osobitného zreteľa nemožno spájať bez ďalšieho len s existenciou,
resp. aplikáciou reštitučného zákona, nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.
Ústavný súd zároveň dopĺňa, že aplikácia reštitučných zákonov v tom-ktorom prípade
v spojení s ďalšími konkrétnymi okolnosťami prípadu však môže opodstatniť záver
o potrebe aplikácie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 257 Civilného
sporového poriadku.
34. Úlohou krajského súdu po zistení, že v prípade sťažovateľky ide o uplatňovanie
reštitučného nároku (teda o naprávanie krívd spôsobených minulým režimom na vlastníkoch
pôdy; k tomuto pozri aj sp. zn. III. ÚS 342/2017, tiež uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 247/2009 z 28. septembra 2010), bolo venovať dôkladnú
pozornosť prípadným ďalším konkrétnym okolnostiam daného prípadu, ktoré by mohli
vo svojom súhrne opodstatniť aplikáciu označených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (Civilného sporového poriadku) vo veci sťažovateľky.
35. Ústavný súd podotýka, že vo veci sťažovateľky bolo potrebné (ako to konštatoval
aj okresný súd vo svojich uzneseniach) pripísať dôležitosť okolnostiam, z ktorých vyplýva,
že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní vo veci samej preukázala odňatie živého
a mŕtveho inventáru svojim právnym predchodcom. V konaní pred všeobecnými súdmi
ale nebola v konečnom dôsledku úspešná preto, lebo nedodržala postup, ktorý zákon
stanovil pri uplatnení nároku podľa reštitučného zákona.
36. Ďalšou významnou skutočnosťou pri posudzovaní prípadnej existencie
výnimočných okolností v tomto prípade je, že sťažovateľka (aj) v dôsledku správania
žalovaných nevedela dostatočne určiť, kto je vo vzťahu k jej nárokom povinnou osobu,
a preto žalovala (bola nútená žalovať) všetkých žalovaných.
37. Rovnako bolo vo veci sťažovateľky potrebné zohľadniť, že k právoplatnému
meritórnemu rozhodnutiu okresný súd dospel až po viac ako 20 rokoch a zásadne
oneskorene rozhodol o tom, že predžalobná výzva (!) sťažovateľky adresovaná žalovaným
nemala všetky náležitosti. Túto skutočnosť samozrejme nemožno pripisovať na úkor
žalovaných (i keď tu je potrebné zohľadniť okolnosti uvedené v predchádzajúcom bode
tohto nálezu), avšak rovnako nemožno dôsledky takéhoto postupu súdu (súdov) ponechať
iba a výlučne na pleciach sťažovateľky. To platí o to viac v situácii, keď sťažovateľka
preukázala, že jej právnym predchodcom bol odňatý živý a mŕtvy inventár.
38. Pokiaľ ide o posudzovanie majetkových pomerov sťažovateľky, krajský súd
dospel k záveru, že celkové pomery sťažovateľky ako poberateľky starobného dôchodku
v sume 414,10 eur mesačne a ako spoluvlastníčky ornej pôdy, z prenájmu ktorej mala
príjem neprekračujúci (ani) hranicu príjmu na podanie daňového priznania, napriek
zvýšeným výdavkom v súvislosti s jej zdravotným stavom preukazujú, že môže spoločne
so žalobcom v druhom rade uhradiť trovy konania žalovaným v predpokladanej sume okolo
30 000 €. Pokiaľ však ide o majetkové pomery žalovaných, u ktorých tak, ako na to
poukázal okresný súd, ide o fungujúce právnické osoby, krajský súd sa uspokojil s ich
vyjadrením, že „nepriznanie náhrady trov konania by pociťovali vzhľadom na svoje celkové
pomery ako neprimeranú tvrdosť“.
39. Takýto postup a z neho vyvodený právny záver krajského súdu v rámci okolností
daného prípadu skutočne nemožno označiť inak ako arbitrárny. Dôkladné skúmanie
pomerov sťažovateľky a takáto ich interpretácia v konfrontácii s predpokladanou výškou
trov konania a z toho odvodený absolútny nezáujem o podrobnejšie skúmanie pomerov
žalovaných vyznieva už na prvý pohľad svojvoľne a zaujato.
40. V tejto súvislosti ústavný súd dáva opätovne do popredia skutočnosť,
že sťažovateľka v konaní vo veci samej preukázala, že jej právnym predchodcom bol odňatý
živý a mŕtvy inventár, avšak v konaní nebola v konečnom dôsledku úspešná preto,
lebo nedodržala postup, ktorý zákon stanovil pri uplatnení nároku podľa reštitučného
zákona.
41. Krajský súd napriek všetkým uvedeným skutočnostiam, ktoré mu museli byť
zo spisu dobre známe, dospel bez ich náležitého zohľadnenia a zhodnotenia k záveru
o neexistencii výnimočných okolností, ktoré by opodstatňovali aplikáciu § 150 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 257 Civilného sporového poriadku. Ústavný súd
v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že z ústavy ani dohovoru nevyplýva právo
na nepriznanie náhrady trov konania druhej strane. Ak však takáto možnosť vyplýva
zo zákona a dotknutá osoba sa jej využitia pred všeobecným súdom odôvodnene domáha,
tento musí o nej náležitým a nearbitrárnym spôsobom rozhodnúť. To sa podľa názoru
ústavného súdu v tomto prípade nestalo.
42. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením,
ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.2 K (ne)zaujatosti sudcov
43. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti taktiež tvrdí, že v jej veci rozhodovali
zaujatí sudcovia, keďže dvaja z nich rozhodovali v jej veci na prvom stupni, konanie
zastavili a nimi prijaté rozhodnutia boli následne krajským súdom zrušené.
44. V zmysle § 49 ods. 2 Civilného sporového poriadku vylúčený je i sudca, ktorý
prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie.
45. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je
integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku (I. ÚS 119/2012, I. ÚS 629/2016).
Konanie o trovách konania, aj keď sa o nich rozhoduje samostatne, je potrebné považovať
za pokračovanie vecného súdneho sporu, a teda ako súčasť „rozhodovania o... občianskych
právach a záväzkoch“ (už citovaný Robins, bod 29).
46. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 až § 53 Civilného sporového
poriadku pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený
na základe rozhodnutia súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý
vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo
k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom (m. m. IV. ÚS 26/04).
47. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľkou označení sudcovia
JUDr. Adriana Kálmanová a JUDr. Vladimír Novotný skutočne prejednávali jej vec
v konaní pred okresným súdom. Sudca JUDr. Vladimír Novotný konanie vo veci
sťažovateľky uznesením č. k. 11 Nc 1519/93-37 zo 17. marca 1997 zastavil. Označené
uznesenie okresného súdu bolo následne krajským súdom zrušené. Sudkyňa JUDr. Adriana
Kálmanová konanie vo veci sťažovateľky zastavila uznesením č. k. 11 Nc 1519/93-140
z 28. mája 2001. Aj toto uznesenie bolo následne krajským súdom zrušené.
48. Uvedené skutočnosti samy osebe postačujú na konštatovanie, že v konaní
pred krajským súdom reálne neboli naplnené štandardy nezávislého a nestranného súdu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutým uznesením, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, preto tiež došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z tohto
dôvodu.
V.3 K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
49. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti síce nešpecifikuje, pod ktorý
odsek čl. 20 ústavy spadá základné právo, ktorého porušenie pred ústavným súdom namieta,
z obsahu jej ústavnej sťažnosti, ako i zo slovnej formulácie petitu je však ústavnému súdu
zrejmé, že ide o čl. 20 ods. 1 ústavy.
50. Na základe už uvedených konštatovaní ústavného súdu (pozri časť k právnym
záverom krajského súdu i k zaujatosti jeho sudcov v bodoch V.1 a V.2 tohto odôvodnenia)
je možné bez podrobnejšej ústavnoprávnej analýzy konštatovať, že napadnutým uznesením,
ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo tiež k porušeniu základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jej práva pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
51. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
52. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody
podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
53. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší
aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
54. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
55. Podľa § 134 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
56. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru
v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
57. Ústavný súd s odkazom na uvedené zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
58. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
59. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
60. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
61. Sťažovateľka sa pred ústavným súdom domáha priznania primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 30 000 eur. K tomuto sťažovateľka uviedla,
že napadnuté uznesenie, ktoré bolo vydané po 25 rokoch od podania jej návrhu,
jej spôsobilo krivdu, s ktorou sa iba ťažko psychicky vyrovnávala. Sťažovateľka
zdôrazňuje, že sa nemôže vyrovnať „so skutočnosťou, že majetok, o ktorý bola jej rodina
obratá, už nikdy neuvidí, ale aj s tým, že subjektom ktorí na jej majetku zbohatli, musí ona
ešte platiť peniaze“.
62. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia (IV. ÚS 210/04, I. ÚS 313/2012).
63. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie
finančného zadosťučinenia, a to s ohľadom na okolnosti tohto prípadu,
ako aj na odôvodnenie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k návrhu na priznanie finančného
zadosťučinenia. K tomuto ústavný súd na druhej strane uvádza, že finančné zadosťučinenie
nemá slúžiť na možnú náhradu trov konania pred všeobecnými súdmi, ale na dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva. V prípade sťažovateľky teda ide
o kompenzáciu nemateriálnej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku vydania napadnutého
uznesenia.
64. Zohľadniac všetky okolnosti s prihliadnutím aj na predmet ústavnej sťažnosti,
ústavný súd rozhodol, že sťažovateľke priznáva ako primerané finančné zadosťučinenie
sumu 1 000 €, ktorú je jej krajský súd v zmysle § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde
povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výrokovej časti
tohto nálezu).
VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
65. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré
jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.
66. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
67. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za poskytnuté úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) v súlade s príslušnými
ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to konkrétne za dva úkony vykonané v roku 2018
(prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti), a to
za každý úkon vo výške 153,50 €, t. j. spolu v sume 307 €, čo spolu s režijným paušálom
vo výške dvakrát po 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 325,42 € (bod 4
výrokovej časti tohto nálezu).
68. Ústavný súd nepriznal úhradu za úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu
krajského súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné
pre rozhodnutie ústavného súdu.
69. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu
(§ 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
70. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2019