Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 431/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81,

Hlohovec, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a

Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. septembra 2017

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e jej Krajský súd v Nitre p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Kataríny Šangalovej, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 1. augusta 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie

konanie časť ústavnej sťažnosti , , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.

Ústavný súd zároveň označeným uznesením odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia do rozhodnutia vo veci samej.

2. Uznesenie č. k -14 z 1. augusta 2018 bolo prijaté senátom

ústavného súdu v zložení sudkyňa Ľudmila Gajdošíková, sudca Miroslav Duriš (sudca

spravodajca) a sudca Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyni Ľudmile

Gajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie,

tento nález bol v súlade s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 prijatý senátom ústavného

súdu v zložení sudkyňa Jana Baricová (predsedníčka senátu), sudca Miroslav Duriš (sudca

spravodajca) a sudca Mojmír Mamojka.

II.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako navrhovateľka

účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jej návrhu a návrhu

navrhovateľa v 2. rade na vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka podala okresnému súdu svoj návrh

28. decembra 1992.

4. Rozsudkom okresného súdu č. k. -840 z 12. marca 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -893 z 31. marca 2011 a rozsudkom

okresného súdu č. k. -1026 zo 17. septembra 2012 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -1066 z 25. apríla 2013 bolo vo veci sťažovateľky

rozhodnuté tak, že jej návrh a návrh navrhovateľa v 2. rade boli zamietnuté jednak

pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného a jednak z dôvodu, že navrhovatelia

nepreukázali, že si reštitučný nárok uplatnili v zákonom určenej lehote

5. Okresný súd následne uznesením č. k. -1085 z 19. augusta 2013

rozhodol o trovách konania tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov konania nepriznal

s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 vtedy platného zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

6. Krajský súd označené uznesenie okresného súdu na základe odporcami podaného

odvolania uznesením č. k. -1111 z 29. novembra 2013 zrušil v celom

rozsahu. Krajský súd uviedol, že okresný súd dôsledne neskúmal majetkové, sociálne,

osobné a ďalšie pomery účastníkov konania a neskúmal ani dopad svojho rozhodnutia

na majetkové pomery oprávneného účastníka konania.

7. Okresný súd následne uznesením č. k. -1175 z 24. júna 2015

o trovách konania opätovne rozhodol tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov

nepriznal s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 Občianskeho

súdneho poriadku. Okresný súd uviedol, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje

v prípade sťažovateľky samotný charakter konania, v ktorom sa navrhovatelia domáhali

svojho nároku podľa reštitučných zákonov, taktiež skutkovú zložitosť veci, keďže v konaní,

ktoré predchádzalo súdnemu konaniu, i v samotnom súdnom konaní navrhovatelia nevedeli

dostatočne určiť, kto je povinnou osobou, ako aj osobné, majetkové, zárobkové a iné

pomery všetkých účastníkov konania, keď na strane navrhovateľov ide o samostatne

hospodáriacich roľníkov, ktorí svoju pôdu len prenajímajú, avšak neprekračujú hranicu

príjmu na podanie daňového priznania. Okresný súd taktiež prihliadol na skutočnosť,

že sťažovateľka je starobnou dôchodkyňou, na výšku jej dôchodku, jej mesačné náklady

a na jej zdravotné ťažkosti. Okresný súd ďalej doplnil, že sťažovateľka a navrhovateľ

v 2. rade sú síce vlastníkmi nehnuteľností, „bolo by však neprimerane tvrdé, aby sa museli

zbavovať svojho majetku, ktorí nadobudli ako reštituenti, resp. svojho bývania, v dôsledku

úhrady trov konania protistrane (ktoré predstavujú cca 15.000,00 eur pre každého

odporcu)“. Napokon okresný súd skúmal, aký dopad by malo nepriznanie náhrady trov

konania na odporcov v 1. a 2. rade. K tomuto uviedol: „Súd skúmal i skutočnosť,

či nepriznanie náhrady trov konania odporcovi v 1. a 2. rade bude mať tvrdý dopad

na odporcov, a dospel k názoru, že tento nebude u odporcov až taký tvrdý, ako by bol

u navrhovateľov, keďže na stane odporcov ide o právnické osoby, pričom odporcom

v 1. rade je fungujúca spoločnosť, ktorej spoločníkmi sú 2 právnické osoby, z toho jedna

zahraničná spoločnosť a u odporcu v 2. rade ide rovnako fungujúcu právnickú osobu, ktoré

sa s majetkovou stratou vysporiadajú oveľa ľahšie, hoci súd nepopiera, že to nebude

pre nich znamenať majetkový zásah, no nie taký, ako na stane navrhovateľov, ktorí by sa

v dôsledku priznania náhrady trov konania museli zbavovať svojho majetku, ba dokonca by

mohli dôjsť o bývanie. Prípadné priznanie náhrady trov konania by sa tiež mohlo javiť

ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkom - navrhovateľom, ktorí v konaní preukázali, že ich

právnym predchodcom bol odňatý živý a mŕtvy inventár, v konaní však neboli úspešní

v konečnom dôsledku preto, že nedodržali postup, ktorý zákon stanovil pri uplatnení nároku

podľa reštitučného zákona.“

8. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu

z 24. júna 2015 tak, že odporcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Krajský súd dospel k záveru, že na daný prípad nemožno aplikovať § 150

, resp. Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „V konaní vo veci samej žalobcovia

v 1. a 2. rade neboli úspešní, keďže ich žaloba bola v končenom dôsledku voči žalovaným

v 1. a 2. rade zamietnutá ako nedôvodná z dôvodov vyššie uvedených a potom je možné

prijať záver, že predmetné konanie a náklady žalovaných v 1. a 2. rade nemuseli vzniknúť,

ak by žalobcovia pred začatím konania postupovali v súlade s požiadavkami vyššie

citovaného reštitučného zákona. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že výnimočnosť

daného prípadu pre aplikáciu ustanovenia nevzhliadol ani v okolnostiach strán

sporu - žalobcov v 1. a 2. rade (sociálny aspekt), keď z obsahu spisu nevyplýva tá

skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade nemôžu uhradiť trovy konania žalovaných

v 1. a 2. rade s poukazom na ich osobné, zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda

nebola preukázaná taká skutočnosť, že celkové pomery žalobcov to neumožňujú. Z obsahu

spisu vyplýva, že obaja žalobcovia v konaní vo veci samej preukázali súdu, že v čase začatia

konania, ako aj ku dňu rozhodnutia súdu vo veci boli evidovaní v zozname samostatne

hospodáriacich roľníkov...

S poukazom na vyššie uvedené celkové pomery žalobcov v 1. a 2. rade, keď obaja

majú pravidelný mesačný príjem (starobný dôchodok) a pravidelný ročný príjem (príjem

z prenájmu z vlastníctva pôdy), keď výška ich starobného dôchodku prekračuje minimálnu

mzdu, ktorá bola v roku 2013 vo výške 338 eur, v roku 2014 vo výške 352 eur, v roku 2015

vo výške 380 eur, pričom počas konania pred nástupom na starobný dôchodok, boli obaja

zapojení do pracovného procesu, obaja majú bežné náklady na domácnosť, na ktorých sa

majú povinnosť podieľať tiež ich manželia, i keď obaja žalobcovia majú zvýšené výdavky

spojené so zdravotným stavom, je potrebné prijať ten záver, že celkové pomery žalobcov

v 1. a 2. rade ako povinných strán sporu k náhrade trov konania preukazujú, že títo môžu

uhradiť náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, i s prihliadnutím na hodnotu sporu

a výšky trov konania. Naviac žalobkyňa v 1. rade v podanom vyjadrení k odvolaniam

žalovaných v 1. a 2. rade nepoprela, nespochybnila tvrdenie žalovaného v 1. rade, že časť

svojho nehnuteľného majetku previedla na svoju dcéru v roku 2015, ktorú

skutočnosť preukazujú aj vyššie uvedené listy vlastníctva pre kat. úz. a kat. úz.

. Pokiaľ sa jedná o pomery na strane žalovaných v 1. a 2. rade, tí obaja zhodne

uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania by pociťovali vzhľadom na svoje celkové

pomery ako neprimeranú tvrdosť, keďže počas konania, od 31.12.1992 museli vynaložiť

trovy konania vo vecnej súvislosti spojené s ich obranou v konaní, potom je potrebné prijať

záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. a 2. rade podľa

ustanovenia by bolo neprimerané tvrdé voči žalovaným v 1. a 2. rade a v

rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu pnej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.“

9. Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd dospel vo svojom

uznesení k opačnému záveru ako okresný súd a tento svoj záver nedostatočne odôvodnil.

V dôsledku toho považuje napadnuté uznesenie za nepresvedčivé a svojvoľné. Krajský súd

podľa jej názoru vôbec nevzal do úvahy okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu jej práva

na súde, jej aktivitu v štádiu pred podaním žaloby na súde, skutkové okolnosti veci,

keď bola z dôvodu opatrnosti nútená zotrvať na žalobe proti všetkým odporcom, a ani dĺžku

konania pred všeobecnými súdmi, ktoré po 21 rokoch rozhodli, resp. „zistili“, že

sťažovateľkina výzva odporcom bola nekvalifikovaná.

10. Sťažovateľka tiež napáda podľa nej svojvoľný záver krajského súdu, ktorý

v odôvodnení napadnutého uznesenia považuje jej starobný dôchodok vo výške 460 €

za príjem, ktorý jej umožňuje uhradiť trovy konania odporcom. Podľa názoru sťažovateľky

však v kontraste s odhadovanými trovami konania (vo výške vyše 30 000 €) a jej

výdavkami v súvislosti s jej zdravotným stavom tento záver krajského súdu neobstojí.

11. Sťažovateľka ďalej pred ústavným súdom poukazuje na to, že krajský súd sa

v napadnutom uznesení odklonil od ustálenej judikatúry, a pritom odkazuje na viaceré

rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov, v ktorých bol vo vzťahu

k neúspešným reštituentom aplikovaný .

12. Sťažovateľka zároveň zdôrazňuje, že ju a jej rodinu „už raz ožobráčil totalitný

štát, ktorý zobral jej rodine všetok majetok, druhý krát ju ožobračuje demokratický štát

v podobe náhrady trov konania, ktoré sú pre sťažovateľku likvidačné“.

13. Sťažovateľka napokon namieta, že krajský súd rozhodol napadnutým uznesením

v senáte, ktorého členmi boli aj sudkyňa JUDr. Adriana Kálmanová a sudca JUDr. Vladimír

Novotný. Obaja títo sudcovia mali v jej veci rozhodovať aj na prvom stupni, pričom obaja

konanie v jej veci zastavili a obe tieto rozhodnutia boli následne zrušené krajským súdom.

Navyše, sudkyňa JUDr. Adriana Kálmanová mala v konaní pred okresným súdom

spôsobovať v jej veci prieťahy.

III.

Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

14. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril

predseda krajského súdu prípisom sp. zn. Spr 847/18 zo 14. septembra 2018, v ktorom

zrekapituloval priebeh konania a uviedol, že „odôvodnenie sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so

všetkými okolnosťami majúcimi pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno považovať

za nepreskúmateľné“. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa tvrdenej zaujatosti dvoch

členov senátu sa nevyjadril. Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

15. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrili aj zúčastnené osoby podľa § 33 ods. 1

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“).

15.1 Spoločnosť Radar s. r. o. uviedla, že nesúhlasí s dôvodmi ústavnej sťažnosti

a domnieva sa, že k porušeniu práv sťažovateľky nedošlo. Napadnuté uznesenie

je dostatočne odôvodnené a sťažovateľka nemá v zmysle a s odkazom na judikatúru

ústavného súdu právo na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom. V prípade aplikácie

sú potrebné v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a ústavného súdu výnimočné okolnosti, ktoré však v prípade

sťažovateľky absentujú. Taktiež nemožno súhlasiť s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa

rozhodovania zaujatými sudcami, keďže sťažovateľkou označení sudcovia nerozhodovali

o meritórnom nároku sťažovateľky, ale o nároku na náhradu trov, teda o nároku odlišnom.

15.2 Roľnícke družstvo Rumanová k ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedlo,

že rozhodnutie o nej „ponecháva na úvahe súdu“.

16. Sťažovateľka vo svojom stanovisku z 29. októbra 2018 uviedla, že sa pridržiava

dôvodov svojej ústavnej sťažnosti, a tiež, že nesúhlasí s upustením od ústneho

pojednávania. Vo svojom ďalšom vyjadrení z 19. júna 2019 napokon uviedla, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania, a zároveň jej právna zástupkyňa vyčíslila trovy

právneho zastúpenia.

17. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom

súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 v čl. I až a až

a až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

20. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

25. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (, ).

Obdobne to v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí aj vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok vo veci Robins proti Spojenému kráľovstvu

z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93, bod 29).

26. Z judikatúry ústavného súdu je tiež zrejmé, že rozhodovanie o trovách konania je

integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania (, ,

). V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu

jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne

preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je

takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne

vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,

a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť (,

, ).

27. Ústavný súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania ďalej judikoval,

že k porušeniu základného práva podľa ( Listiny základných

práv a slobôd), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť postupom všeobecného

súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných

ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty

svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom

o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (,

, ).

28. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava

iba výnimočne, však neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu

práv sťažovateľov, ktorí sa v tejto súvislosti na ústavný súd obrátia. Ústavný súd už

v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov

o trovách konania, a to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení

zákona, resp. vyhlášky (, , ), ako aj v prípade

nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu ().

29. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútne – toto právo podlieha

obmedzeniam, ktoré však nemôžu tento prístup obmedziť v takej miere, že by zasiahli

samotnú podstatu tohto práva (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Stanev

proti Bulharsku zo 17. 1. 2012, sťažnosť č. 36760/06, bod 230).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

30. Ústavný súd skôr, než pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia,

ako i postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z vlastnej evidencie zistil, že o (ústavnej)

sťažnosti sťažovateľky proti meritórnemu rozhodnutiu v jej veci už bolo ústavným súdom

rozhodnuté nálezom č. k. -71 z 28. októbra 2014. Ústavný súd v uvedenom

konaní vyslovil, že základné práva sťažovateľky podľa a

a jej právo podľa čl. 6 dohovoru porušené neboli. Predmetom ústavnoprávneho prieskumu

vo vzťahu k tejto jej ústavnej sťažnosti je teda „iba“ rozhodovanie, resp. rozhodnutie

vo vzťahu k trovám konania.

31. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd v napadnutom

uznesení dospel o opačnému právnemu záveru ako okresný súd a túto zmenu právneho

názoru nedostatočným spôsobom odôvodnil. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd nevzal

do úvahy okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu jej práva na súde, jej aktivitu v štádiu

pred podaním žaloby na súde, skutkové okolnosti veci, keď bola z dôvodu opatrnosti nútená

zotrvať na žalobe proti všetkým odporcom, a ani dĺžku konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa jej názoru krajský súd taktiež nedostatočne zohľadnil jej príjem ako starobnej

dôchodkyne vo vzťahu k odhadovaným trovám konania. Sťažovateľka napokon namieta,

že krajský súd rozhodol napadnutým uznesením v senáte, ktorého členmi boli aj sudcovia,

ktorí v jej veci rozhodovali v konaní pred okresným súdom.

V.1 K právnym záverom krajského súdu

32. Krajský súd dospel v napadnutom uznesení k záveru, že sťažovateľka nebola

v konaní úspešná, a teda náklady žalovaných vôbec nemuseli vzniknúť. V prípade

sťažovateľky nemožno podľa názoru krajského súdu vidieť výnimočné okolnosti s ohľadom

na tzv. sociálny aspekt, „keď z obsahu spisu nevyplýva tá skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2.

rade nemôžu uhradiť trovy konania žalovaných v 1. a 2. rade s poukazom na ich osobné,

zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda nebola preukázaná taká skutočnosť, že

celkové pomery žalobcov to neumožňujú“. Sťažovateľka má pravidelný mesačný príjem

(starobný dôchodok), pravidelný ročný príjem z prenájmu pôdy a výška jej dôchodku

presahuje minimálnu mzdu. Sťažovateľka taktiež „nespochybnila tvrdenie žalovaného

v 1. rade, že časť svojho nehnuteľného majetku previedla na svoju dcéru

v roku 2015“. K otázke dopadu prípadného nepriznania trov konania žalovaným krajský súd

tiež uviedol, že žalovaní „obaja zhodne uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania by

pociťovali vzhľadom na svoje celkové pomery ako neprimeranú tvrdosť, keďže počas

konania, od 31.12.1992 museli vynaložiť trovy konania vo vecnej súvislosti spojené s ich

obranou v konaní“.

33. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že záver krajského súdu, podľa ktorého

dôvody hodné osobitného zreteľa nemožno spájať bez ďalšieho len s existenciou,

resp. aplikáciou reštitučného zákona, nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.

Ústavný súd zároveň dopĺňa, že aplikácia reštitučných zákonov v tom-ktorom prípade

v spojení s ďalšími konkrétnymi okolnosťami prípadu však môže opodstatniť záver

o potrebe aplikácie , resp. Civilného

sporového poriadku.

34. Úlohou krajského súdu po zistení, že v prípade sťažovateľky ide o uplatňovanie

reštitučného nároku (teda o naprávanie krívd spôsobených minulým režimom na vlastníkoch

pôdy; k tomuto pozri aj sp. zn. , tiež uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2010), bolo venovať dôkladnú

pozornosť prípadným ďalším konkrétnym okolnostiam daného prípadu, ktoré by mohli

vo svojom súhrne opodstatniť aplikáciu označených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku () vo veci sťažovateľky.

35. Ústavný súd podotýka, že vo veci sťažovateľky bolo potrebné (ako to konštatoval

aj okresný súd vo svojich uzneseniach) pripísať dôležitosť okolnostiam, z ktorých vyplýva,

že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní vo veci samej preukázala odňatie živého

a mŕtveho inventáru svojim právnym predchodcom. V konaní pred všeobecnými súdmi

ale nebola v konečnom dôsledku úspešná preto, lebo nedodržala postup, ktorý zákon

stanovil pri uplatnení nároku podľa reštitučného zákona.

36. Ďalšou významnou skutočnosťou pri posudzovaní prípadnej existencie

výnimočných okolností v tomto prípade je, že sťažovateľka (aj) v dôsledku správania

žalovaných nevedela dostatočne určiť, kto je vo vzťahu k jej nárokom povinnou osobu,

a preto žalovala (bola nútená žalovať) všetkých žalovaných.

37. Rovnako bolo vo veci sťažovateľky potrebné zohľadniť, že k právoplatnému

meritórnemu rozhodnutiu okresný súd dospel až po viac ako 20 rokoch a zásadne

oneskorene rozhodol o tom, že predžalobná výzva (!) sťažovateľky adresovaná žalovaným

nemala všetky náležitosti. Túto skutočnosť samozrejme nemožno pripisovať na úkor

žalovaných (i keď tu je potrebné zohľadniť okolnosti uvedené v predchádzajúcom bode

tohto nálezu), avšak rovnako nemožno dôsledky takéhoto postupu súdu (súdov) ponechať

iba a výlučne na pleciach sťažovateľky. To platí o to viac v situácii, keď sťažovateľka

preukázala, že jej právnym predchodcom bol odňatý živý a mŕtvy inventár.

38. Pokiaľ ide o posudzovanie majetkových pomerov sťažovateľky, krajský súd

dospel k záveru, že celkové pomery sťažovateľky ako poberateľky starobného dôchodku

v sume 414,10 eur mesačne a ako spoluvlastníčky ornej pôdy, z prenájmu ktorej mala

príjem neprekračujúci (ani) hranicu príjmu na podanie daňového priznania, napriek

zvýšeným výdavkom v súvislosti s jej zdravotným stavom preukazujú, že môže spoločne

so žalobcom v druhom rade uhradiť trovy konania žalovaným v predpokladanej sume okolo

30 000 €. Pokiaľ však ide o majetkové pomery žalovaných, u ktorých tak, ako na to

poukázal okresný súd, ide o fungujúce právnické osoby, krajský súd sa uspokojil s ich

vyjadrením, že „nepriznanie náhrady trov konania by pociťovali vzhľadom na svoje celkové

pomery ako neprimeranú tvrdosť“.

39. Takýto postup a z neho vyvodený právny záver krajského súdu v rámci okolností

daného prípadu skutočne nemožno označiť inak ako arbitrárny. Dôkladné skúmanie

pomerov sťažovateľky a takáto ich interpretácia v konfrontácii s predpokladanou výškou

trov konania a z toho odvodený absolútny nezáujem o podrobnejšie skúmanie pomerov

žalovaných vyznieva už na prvý pohľad svojvoľne a zaujato.

40. V tejto súvislosti ústavný súd dáva opätovne do popredia skutočnosť,

že sťažovateľka v konaní vo veci samej preukázala, že jej právnym predchodcom bol odňatý

živý a mŕtvy inventár, avšak v konaní nebola v konečnom dôsledku úspešná preto,

lebo nedodržala postup, ktorý zákon stanovil pri uplatnení nároku podľa reštitučného

zákona.

41. Krajský súd napriek všetkým uvedeným skutočnostiam, ktoré mu museli byť

zo spisu dobre známe, dospel bez ich náležitého zohľadnenia a zhodnotenia k záveru

o neexistencii výnimočných okolností, ktoré by opodstatňovali aplikáciu § 150 ods. 1

, resp. . Ústavný súd

v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že z ani dohovoru nevyplýva právo

na nepriznanie náhrady trov konania druhej strane. Ak však takáto možnosť vyplýva

zo zákona a dotknutá osoba sa jej využitia pred všeobecným súdom odôvodnene domáha,

tento musí o nej náležitým a nearbitrárnym spôsobom rozhodnúť. To sa podľa názoru

ústavného súdu v tomto prípade nestalo.

42. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením,

ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a jej práva podľa dohovoru.

V.2 K (ne)zaujatosti sudcov

43. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti taktiež tvrdí, že v jej veci rozhodovali

zaujatí sudcovia, keďže dvaja z nich rozhodovali v jej veci na prvom stupni, konanie

zastavili a nimi prijaté rozhodnutia boli následne krajským súdom zrušené.

44. V zmysle vylúčený je i sudca, ktorý

prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie.

45. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je

integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku (, ).

Konanie o trovách konania, aj keď sa o nich rozhoduje samostatne, je potrebné považovať

za pokračovanie vecného súdneho sporu, a teda ako súčasť „rozhodovania o... občianskych

právach a záväzkoch“ (už citovaný Robins, bod 29).

46. Na účely v spojení s až Civilného sporového

poriadku pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený

na základe rozhodnutia súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý

vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo

k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom (m. m. ).

47. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľkou označení sudcovia

JUDr. Adriana Kálmanová a JUDr. Vladimír Novotný skutočne prejednávali jej vec

v konaní pred okresným súdom. Sudca JUDr. Vladimír Novotný konanie vo veci

sťažovateľky uznesením č. k. -37 zo 17. marca 1997 zastavil. Označené

uznesenie okresného súdu bolo následne krajským súdom zrušené. Sudkyňa JUDr. Adriana

Kálmanová konanie vo veci sťažovateľky zastavila uznesením č. k. -140

z 28. mája 2001. Aj toto uznesenie bolo následne krajským súdom zrušené.

48. Uvedené skutočnosti samy osebe postačujú na konštatovanie, že v konaní

pred krajským súdom reálne neboli naplnené štandardy nezávislého a nestranného súdu

v zmysle a dohovoru. Napadnutým uznesením, ako aj

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, preto tiež došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a jej práva podľa dohovoru aj z tohto

dôvodu.

V.3 K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

49. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti síce nešpecifikuje, pod ktorý

odsek spadá základné právo, ktorého porušenie pred ústavným súdom namieta,

z obsahu jej ústavnej sťažnosti, ako i zo slovnej formulácie petitu je však ústavnému súdu

zrejmé, že ide o .

50. Na základe už uvedených konštatovaní ústavného súdu (pozri časť k právnym

záverom krajského súdu i k zaujatosti jeho sudcov v bodoch V.1 a V.2 tohto odôvodnenia)

je možné bez podrobnejšej ústavnoprávnej analýzy konštatovať, že napadnutým uznesením,

ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo tiež k porušeniu základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa a jej práva pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

51. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj k porušeniu jej práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

52. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody

podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

53. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší

aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

54. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

55. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

56. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia svojich práv podľa a dohovoru

v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

57. Ústavný súd s odkazom na uvedené zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

58. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

59. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

60. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

61. Sťažovateľka sa pred ústavným súdom domáha priznania primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 30 000 eur. K tomuto sťažovateľka uviedla,

že napadnuté uznesenie, ktoré bolo vydané po 25 rokoch od podania jej návrhu,

jej spôsobilo krivdu, s ktorou sa iba ťažko psychicky vyrovnávala. Sťažovateľka

zdôrazňuje, že sa nemôže vyrovnať „so skutočnosťou, že majetok, o ktorý bola jej rodina

obratá, už nikdy neuvidí, ale aj s tým, že subjektom ktorí na jej majetku zbohatli, musí ona

ešte platiť peniaze“.

62. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia (, ).

63. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia, a to s ohľadom na okolnosti tohto prípadu,

ako aj na odôvodnenie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k návrhu na priznanie finančného

zadosťučinenia. K tomuto ústavný súd na druhej strane uvádza, že finančné zadosťučinenie

nemá slúžiť na možnú náhradu trov konania pred všeobecnými súdmi, ale na dovŕšenie

ochrany porušeného základného práva. V prípade sťažovateľky teda ide

o kompenzáciu nemateriálnej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku vydania napadnutého

uznesenia.

64. Zohľadniac všetky okolnosti s prihliadnutím aj na predmet ústavnej sťažnosti,

ústavný súd rozhodol, že sťažovateľke priznáva ako primerané finančné zadosťučinenie

sumu 1 000 €, ktorú je jej krajský súd v zmysle

povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výrokovej časti

tohto nálezu).

VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

65. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.

66. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

67. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za poskytnuté úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) v súlade s príslušnými

ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to konkrétne za dva úkony vykonané v roku 2018

(prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti), a to

za každý úkon vo výške 153,50 €, t. j. spolu v sume 307 €, čo spolu s režijným paušálom

vo výške dvakrát po 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 325,42 € (bod 4

výrokovej časti tohto nálezu).

68. Ústavný súd nepriznal úhradu za úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu

krajského súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné

pre rozhodnutie ústavného súdu.

69. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu

( ).

70. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019