Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 431/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81,

Hlohovec, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv

podľa a , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k.

-1251 z 29. septembra 2017 do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci samej.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako navrhovateľka

účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , ktorého predmetom je rozhodovanie o jej návrhu a návrhu

navrhovateľa v 2. rade na vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka podala okresnému súdu návrh

28. decembra 1992.

3. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -840

z 12. marca 2010, ktorým návrh proti odporcovi v 1. rade zamietol pre nedostatok pasívnej

legitimácie.

4. Následne okresný súd rozsudkom č. k. -1026 zo 17. septembra 2012

návrh proti odporcom v 2. a 3. rade zamietol z dôvodu, že sťažovateľka a navrhovateľ

v 2. rade nepreukázali, že si reštitučný nárok uplatnili v zákonom určenej lehote.

5. Uznesením č. k. -1085 z 19. augusta 2013 okresný súd rozhodol

o trovách konania tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov konania nepriznal

s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

6. Krajský súd označené uznesenie okresného súdu na základe odporcami podaného

odvolania uznesením č. k. -1111 z 29. novembra 2013 zrušil v celom

rozsahu. Krajský súd uviedol, že okresný súd dôsledne neskúmal majetkové, sociálne,

osobné a ďalšie pomery účastníkov konania a taktiež neskúmal dopad svojho rozhodnutia

na majetkové pomery oprávneného účastníka konania.

7. Okresný súd následne uznesením č. k. -1175 z 24. júna 2015

o trovách konania opätovne rozhodol tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov

nepriznal s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle . Okresný

súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že za dôvody hodné osobitného zreteľa

považuje v tomto prípade samotný charakter konania, v ktorom sa navrhovatelia domáhali

svojho nároku podľa reštitučných zákonov, taktiež skutkovú zložitosť veci, keďže v konaní,

ktoré predchádzalo súdnemu konaniu, i v samotnom súdnom konaní navrhovatelia nevedeli

dostatočne určiť, kto je povinnou osobou, ako aj na osobné, majetkové, zárobkové a iné

pomery všetkých účastníkov konania, keď na strane navrhovateľov ide o samostatne

hospodáriacich roľníkov, ktorí svoju pôdu len prenajímajú, avšak neprekračujú hranicu

príjmu na podanie daňového priznania. Okresný súd taktiež prihliadol na skutočnosť, že

sťažovateľka je starobnou dôchodkyňou, na výšku jej dôchodku, jej mesačné náklady

a na jej zdravotné ťažkosti. Okresný súd ďalej doplnil, že sťažovateľka a navrhovateľ

v 2. rade sú síce vlastníkmi nehnuteľností, „bolo by však neprimerane tvrdé, aby sa museli

zbavovať svojho majetku, ktorí nadobudli ako reštituenti, resp. svojho bývania, v dôsledku

úhrady trov konania protistrane (ktoré predstavujú cca 15.000,00 eur pre každého

odporcu)“. Napokon okresný súd skúmal, aký dopad by malo nepriznanie náhrady trov

konania na odporcov v 1. a 2. rade. K tomuto uviedol: „Súd skúmal i skutočnosť,

či nepriznanie náhrady trov konania odporcovi v 1. a 2. rade bude mať tvrdý dopad

na odporcov, a dospel k názoru, že tento nebude u odporcov až taký tvrdý, ako by bol

u navrhovateľov, keďže na stane odporcov ide o právnické osoby, pričom odporcom

v 1. rade je fungujúca spoločnosť, ktorej spoločníkmi sú 2 právnické osoby, z toho jedna

zahraničná spoločnosť a u odporcu v 2. rade ide rovnako fungujúcu právnickú osobu, ktoré

sa s majetkovou stratou vysporiadajú oveľa ľahšie, hoci súd nepopiera, že to nebude pre

nich znamenať majetkový zásah, no nie taký, ako na stane navrhovateľov, ktorí by sa

v dôsledku priznania náhrady trov konania museli zbavovať svojho majetku, ba dokonca by

mohli dôjsť o bývanie. Prípadné priznanie náhrady trov konania by sa tiež mohlo javiť ako

neprimeraná tvrdosť voči účastníkom - navrhovateľom, ktorí v konaní preukázali, že ich

právnym predchodcom bol odňatý živý a mŕtvy inventár, v konaní však neboli úspešní

v konečnom dôsledku preto, že nedodržali postup, ktorý zákon stanovil pri uplatnení nároku

podľa reštitučného zákona.“

8. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu

z 24. júna 2015 tak, že odporcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Krajský súd dospel k záveru, že na daný prípad nemožno aplikovať ,

resp. v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“). Krajský súd uviedol: „V konaní vo veci samej žalobcovia v 1. a 2. rade

neboli úspešní, keďže ich žaloba bola v končenom dôsledku voči žalovaným v 1. a 2. rade

zamietnutá ako nedôvodná z dôvodov vyššie uvedených a potom je možné prijať záver, že

predmetné konanie a náklady žalovaných v 1. a 2. rade nemuseli vzniknúť, ak by žalobcovia

pred začatím konania postupovali v súlade s požiadavkami vyššie citovaného reštitučného

zákona. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že výnimočnosť daného prípadu pre aplikáciu

ustanovenia nevzhliadol ani v okolnostiach strán sporu - žalobcov v 1. a 2. rade

(sociálny aspekt), keď z obsahu spisu nevyplýva tá skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade

nemôžu uhradiť trovy konania žalovaných v 1. a 2. rade s poukazom na ich osobné,

zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda nebola preukázaná taká skutočnosť, že

celkové pomery žalobcov to neumožňujú. Z obsahu spisu vyplýva, že obaja žalobcovia

v konaní vo veci samej preukázali súdu, že v čase začatia konania, ako aj ku dňu

rozhodnutia súdu vo veci boli evidovaní v zozname samostatne hospodáriacich roľníkov...

S poukazom na vyššie uvedené celkové pomery žalobcov v 1. a 2. rade, keď obaja

majú pravidelný mesačný príjem (starobný dôchodok) a pravidelný ročný príjem (príjem

z prenájmu z vlastníctva pôdy), keď výška ich starobného dôchodku prekračuje minimálnu

mzdu, ktorá bola v roku 2013 vo výške 338 eur, v roku 2014 vo výške 352 eur, v roku 2015

vo výške 380 eur, pričom počas konania pred nástupom na starobný dôchodok, boli obaja

zapojení do pracovného procesu, obaja majú bežné náklady na domácnosť, na ktorých sa

majú povinnosť podieľať tiež ich manželia, i keď obaja žalobcovia majú zvýšené výdavky

spojené so zdravotným stavom, je potrebné prijať ten záver, že celkové pomery žalobcov

v 1. a 2. rade ako povinných strán sporu k náhrade trov konania preukazujú, že títo môžu

uhradiť náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, i s prihliadnutím na hodnotu sporu

a výšky trov konania. Naviac žalobkyňa v 1. rade v podanom vyjadrení k odvolaniam

žalovaných v 1. a 2. rade nepoprela, nespochybnila tvrdenie žalovaného v 1. rade, že časť

svojho nehnuteľného majetku previedla na svoju dcéru v roku 2015,

ktorú skutočnosť preukazujú aj vyššie uvedené listy vlastníctva pre kat. úz.

. Pokiaľ sa jedná o pomery na strane žalovaných v 1. a 2. rade, tí obaja zhodne

uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania by pociťovali vzhľadom na svoje celkové

pomery ako neprimeranú tvrdosť, keďže počas konania, od 31.12.1992 museli vynaložiť

trovy konania vo vecnej súvislosti spojené s ich obranou v konaní, potom je potrebné prijať

záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. a 2. rade podľa

ustanovenia by bolo neprimerané tvrdé voči žalovaným v 1. a 2. rade a v

rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu pnej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.“

9. Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd dospel vo svojom

uznesení k opačnému záveru ako okresný súd, pričom tento svoj záver nedostatočne

odôvodnil. V dôsledku toho považuje napadnuté uznesenie za nepresvedčivé a svojvoľné.

Krajský súd podľa jej názoru vôbec nevzal do úvahy okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu

jej práva na súde, jej aktivitu v štádiu pred podaním žaloby na súde, skutkové okolnosti

veci, keď bola z dôvodu opatrnosti nútená zotrvať na žalobe proti všetkým odporcom, a ani

dĺžku konania pred všeobecnými súdmi, ktoré po 21 rokoch rozhodli, resp. „zistili“, že

sťažovateľkina výzva odporcom bola nekvalifikovaná.

10. Sťažovateľka tiež napáda podľa nej svojvoľný záver krajského súdu, ktorý

v odôvodnení napadnutého uznesenia považuje jej starobný dôchodok vo výške 460 € za

príjem, ktorý jej umožňuje uhradiť trovy konania odporcom. Podľa názoru sťažovateľky

však v kontraste s odhadovanými trovami konania (vo výške vyše 30 000 €) a jej

výdavkami v súvislosti s jej zdravotným stavom tento záver krajského súdu neobstojí.

11. Sťažovateľka k tomuto ďalej tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom uznesení

odklonil od ustálenej judikatúry, pričom odkazuje na viaceré rozhodnutia okresných súdov

a krajských súdov, v ktorých bol vo vzťahu k reštituentom aplikovaný .

12. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti zdôrazňuje, že ju a jej rodinu „už raz ožobráčil

totalitný štát, ktorý zobral jej rodine všetok majetok, druhý krát ju ožobračuje demokratický

štát v podobe náhrady trov konania, ktoré sú pre sťažovateľku likvidačné“.

13. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že krajský súd rozhodol

napadnutým uznesením v senáte, ktorého členmi boli aj sudkyňa Adriana Kálmánová

a sudca Vladimír Novotný. Obaja títo sudcovia mali v jej veci rozhodovať aj na prvom

stupni, pričom obaja konanie v jej veci zastavili a obe tieto rozhodnutia boli následne

zrušené nadriadeným krajským súdom. Navyše menovaná sudkyňa mala v konaní pred

okresným súdom spôsobovať v jej veci prieťahy.

14. Sťažovateľka v dôsledku uvedeného ústavný súd žiada, aby nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie a rozhodnutie veci na nestrannom

a nezávislom súde podľa a 2 SR, právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a 2 SR, právo vlastniť majetok podľa SR a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. septembra 2017, č.k.

1215 (správne má byť č. k. -1251, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 eur (slovom

tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov

o právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“

15. Sťažovateľka zároveň vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu

vo veci samej. Tento svoj návrh odôvodňuje takto: „Po právoplatnosti napadnutého

uznesenia je úlohou Okresného súdu Nitra vyčísliť výšku trov právneho zastúpenia

žalovaných v prvom a druhom rade, ktorých predbežné vyčíslenie presahuje sumu 30.000

eur. Keďže sťažovateľkine pomery nedovoľujú túto sumu uhradiť, je možné predpokladať, že

sťažovateľke budú vykonávané zrážky z jej starobného dôchodku. Vzhľadom k tomu, že

v dôsledku výkonu exekúcie na dôchodok sťažovateľky bude mať sťažovateľka k dispozícii

len 198 eur mesačne, ktorá suma nebude postačovať na pokrytie jej nevyhnutných potrieb,

je tu obava, že znížením jej príjmu sa sťažovateľka ocitne na pokraji chudoby, čo môže mať

v jej veku 70 rokov a pri jej zdravotných problémoch za následok nenapraviteľnú ujmu...“

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite svojej sťažnosti (výslovne)

napáda postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , avšak z obsahu

jej sťažnosti, ako aj zo samotnej povahy veci možno podľa názoru ústavného súdu

jednoznačne vyvodiť, že sťažovateľka svojou sťažnosťou napáda aj uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 29. septembra 2017 vydané v označenom konaní, do ktorého

ňou výslovne napádaný postup vyústil. Ústavný súd preto ustálil, že predmetom tejto

sťažnosti je postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho

uznesenie z 29. septembra 2017 vydané v tomto konaní (napadnuté uznesenie).

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

18. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

19. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

20. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že v tejto

časti sťažnosti sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie

konanie, a preto rozhodol o jej prijatí tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (§ 25

ods. 1 a 3 ; bod 1 výrokovej časti tohto uznesenia).

II.B K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

21. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

22. Citovaný garantuje právo na súdny prieskum rozhodnutí

orgánov verejnej správy v rámci správneho súdnictva, ktoré vo veci sťažovateľky nie je

„v hre“, a teda nie je na posudzovanú vec aplikovateľné.

23. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú (bod 3 výrokovej časti tohto

uznesenia).

II.C K návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu

24. Sťažovateľka požiadala ústavný súd aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu.

25. Podľa ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

26. Zo znenia vyplýva, že odloženie

vykonateľnosti prichádza do úvahy v prípadoch, ak sťažnosťou napadnuté rozhodnutie

predstavuje trvajúci zásah do právnej sféry sťažovateľa. Pre vyhovenie návrhu na odklad

vykonateľnosti napádaného rozhodnutia je ale z povahy veci nutné, aby toto rozhodnutie

ukladalo povinnému subjektu niečo konať, niečoho sa zdržať, prípadne niečo strpieť,

pretože vykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia sa rozumie možnosť určitými právnymi

nástrojmi vymôcť od subjektov k tomu povinných splnenie si uloženej povinnosti, ktorá

tvorí obsah výroku daného individuálneho právneho aktu, pokiaľ tak nekonali dobrovoľne

(napr. , ).

27.1 Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že napadnutým uznesením sa

sťažovateľke formálne neukladá povinnosť niečo konať, niečoho sa zdržať, prípadne niečo

strpieť. Napriek tomu sa ústavný súd domnieva, že nevyhovenie návrhu sťažovateľky na

odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia iba na základe uvedeného by v okolnostiach

tejto veci, teda pri rozhodovaní všeobecných súdov o trovách konania v právnom režime

, predstavovalo prílišný formalizmus, ktorý sám ústavný súd

považuje za neakceptovateľný (napr. , , ).

27.2 Právna úprava dočasného opatrenia je systematicky začlenená do šiesteho

oddielu druhej hlavy tretej časti (konanie o sťažnostiach fyzických

osôb a právnických osôb podľa a konanie o sťažnostiach orgánov

územnej samosprávy podľa a ). Táto právna úprava primárne reflektuje právny

stav, podľa ktorého ústavný súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou,

a preto je potrebné aj s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu

ohrozeným právam sťažovateľa (, , ).

Ústavný súd má dbať o to, aby v prípade rozhodovania o odklade vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nebol zmarený

realizáciou pred ústavným súdom napadnutého rozhodnutia (tamtiež).

27.3 Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

27.4 Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

27.5 Prijatím sa v porovnaní s predošlou právnou

úpravou obsiahnutou v zaviedla zmena spočívajúca v tom, že

o trovách konania sa podľa rozhoduje formálne v dvoch

fázach. V prvej fáze je súdom v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnuté o tom,

komu (a či vôbec) sa prizná nárok na náhradu trov konania (v tomto prípade ide o napadnuté

uznesenie). Rozhodnutie prijaté v prvej fáze je teda rozhodnutím len o nároku na náhradu

trov konania, nie o plnení. Vo výroku tohto rozhodnutia sa neuvádza, že neúspešná strana je

povinná zaplatiť náhradu trov konania druhej strane. O samotnej výške náhrady trov

konania následne súd rozhoduje v druhej fáze, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí. Výška náhrady trov konania je určená samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník. Vo výroku rozhodnutia vydaného v druhej fáze sa taktiež neúspešnej strane

formálne uloží povinnosť tieto trovy zaplatiť. Na základe uvedeného možno argumentovať,

že v zmysle súčasnej právnej úpravy by bola sťažovateľke

formálne uložená určitá povinnosť až prijatím rozhodnutia v druhej fáze konania (určenie

výšky trov konania súdnym úradníkom).

27.6 Pri rozhodovaní o trovách konania v právnom režime Civilného sporového

poriadku vzniká z pohľadu ústavného súdu situácia, v ktorej už prvé rozhodnutie

všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje o priznaní náhrady trov konania (rozhodnutie

prijaté v prvej fáze, v tomto prípade napadnuté uznesenie), môže javiť známky

neprimeraného zásahu do práv sťažovateľky, ktorý s ohľadom na ďalší zákonom predpísaný

postup všeobecného súdu opodstatňuje odklad vykonateľnosti tohto uznesenia, keďže v jeho

intenciách by následne príslušný všeobecný súd (súdny úradník) v druhej fáze rozhodoval

o samotnej výške trov konania (vypočítaval trovy konania) a formálne sťažovateľke uložil

povinnosť zaplatiť ich. Ústavnému súdu by formálne vznikal priestor na odklad

vykonateľnosti až v prípade rozhodnutia vydaného v druhej fáze konania. Rozhodnutie

vydané súdnym úradníkom v druhej fáze konania (samotné vyčíslenie trov konania) by však

samo osebe nemuselo javiť žiadne známky nezákonnosti či neústavnosti, a to aj napriek

tomu, že by vychádzalo z potenciálne ústavnoprávne neakceptovateľného rozhodnutia

príslušného súdu v prvej fáze konania, ktorým sa rozhoduje o priznaní nároku na náhradu

trov konania. V takejto situácii by ústavný súd v takýchto prípadoch stratil možnosť

zasiahnuť vo forme odkladu vykonateľnosti, v dôsledku čoho by prípadný výsledok konania

pred ústavným súdom mohol byť (aspoň do určitej miery) zmarený realizáciou rozhodnutia

prijatého v prvej fáze rozhodovania o trovách konania, pretože na základe neho by bolo

následne prijaté rozhodnutie o určení samotnej výšky trov konania a uložení povinnosti tieto

trovy konania zaplatiť.

27.7 Vychádzajúc z týchto úvah, dospel ústavný súd k záveru, že v záujme

materiálnej ochrany ústavnosti, ktorá si vyžaduje prihliadanie predovšetkým na zmysel

a účel právnej úpravy (normy), nie iba na jej formu, je z pohľadu ochrany základných práv

sťažovateľky nevyhnutné takúto formálnu prekážku prekonať.

27.8 Ústavný súd po preskúmaní obsahu uznesenia krajského súdu

č. k. -1251 z 29. septembra 2017 a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že

sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný

výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril v dôsledku ďalšieho postupu okresného

súdu (v druhej fáze rozhodovania o trovách konania) v zmysle pre neho záväzných záverov

uznesenia krajského súdu. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru

ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade vyslovenia neústavnosti označeného uznesenia

krajského súdu k ujme na strane sťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by

prípadne mohla vzniknúť následkom odkladu vykonateľnosti tohto uznesenia. Návrh

sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom.

28. Ústavný súd preto konštatuje, že v tomto prípade sú splnené podmienky na

odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. -1251

z 29. septembra 2017 do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, a preto rozhodol tak,

ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti uznesenia.

29. Uložené dočasné opatrenie podľa zanikne

najneskôr ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,

ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom

súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa

nariadilo.

30. V konaní o prijatej sťažnosti ústavný súd rozhodne aj o ďalších nárokoch

sťažovateľky uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018