Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 431/2018
PDF · 244.31 KB
No categories available
IV. ÚS 431/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81,
Hlohovec, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k.
8 Co 290/2016-1251 z 29. septembra 2017 do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci samej.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako navrhovateľka
účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 148/2007, ktorého predmetom je rozhodovanie o jej návrhu a návrhu
navrhovateľa v 2. rade na vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka podala okresnému súdu návrh
28. decembra 1992.
3. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 148/2007-840
z 12. marca 2010, ktorým návrh proti odporcovi v 1. rade zamietol pre nedostatok pasívnej
legitimácie.
4. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 148/2007-1026 zo 17. septembra 2012
návrh proti odporcom v 2. a 3. rade zamietol z dôvodu, že sťažovateľka a navrhovateľ
v 2. rade nepreukázali, že si reštitučný nárok uplatnili v zákonom určenej lehote.
5. Uznesením č. k. 10 C 148/2007-1085 z 19. augusta 2013 okresný súd rozhodol
o trovách konania tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov konania nepriznal
s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
6. Krajský súd označené uznesenie okresného súdu na základe odporcami podaného
odvolania uznesením č. k. 8 Co 312/2013-1111 z 29. novembra 2013 zrušil v celom
rozsahu. Krajský súd uviedol, že okresný súd dôsledne neskúmal majetkové, sociálne,
osobné a ďalšie pomery účastníkov konania a taktiež neskúmal dopad svojho rozhodnutia
na majetkové pomery oprávneného účastníka konania.
7. Okresný súd následne uznesením č. k. 10 C 148/2007-1175 z 24. júna 2015
o trovách konania opätovne rozhodol tak, že odporcom v 1. až 3. rade náhradu trov
nepriznal s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP. Okresný
súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že za dôvody hodné osobitného zreteľa
považuje v tomto prípade samotný charakter konania, v ktorom sa navrhovatelia domáhali
svojho nároku podľa reštitučných zákonov, taktiež skutkovú zložitosť veci, keďže v konaní,
ktoré predchádzalo súdnemu konaniu, i v samotnom súdnom konaní navrhovatelia nevedeli
dostatočne určiť, kto je povinnou osobou, ako aj na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery všetkých účastníkov konania, keď na strane navrhovateľov ide o samostatne
hospodáriacich roľníkov, ktorí svoju pôdu len prenajímajú, avšak neprekračujú hranicu
príjmu na podanie daňového priznania. Okresný súd taktiež prihliadol na skutočnosť, že
sťažovateľka je starobnou dôchodkyňou, na výšku jej dôchodku, jej mesačné náklady
a na jej zdravotné ťažkosti. Okresný súd ďalej doplnil, že sťažovateľka a navrhovateľ
v 2. rade sú síce vlastníkmi nehnuteľností, „bolo by však neprimerane tvrdé, aby sa museli
zbavovať svojho majetku, ktorí nadobudli ako reštituenti, resp. svojho bývania, v dôsledku
úhrady trov konania protistrane (ktoré predstavujú cca 15.000,00 eur pre každého
odporcu)“. Napokon okresný súd skúmal, aký dopad by malo nepriznanie náhrady trov
konania na odporcov v 1. a 2. rade. K tomuto uviedol: „Súd skúmal i skutočnosť,
či nepriznanie náhrady trov konania odporcovi v 1. a 2. rade bude mať tvrdý dopad
na odporcov, a dospel k názoru, že tento nebude u odporcov až taký tvrdý, ako by bol
u navrhovateľov, keďže na stane odporcov ide o právnické osoby, pričom odporcom
v 1. rade je fungujúca spoločnosť, ktorej spoločníkmi sú 2 právnické osoby, z toho jedna
zahraničná spoločnosť a u odporcu v 2. rade ide rovnako fungujúcu právnickú osobu, ktoré
sa s majetkovou stratou vysporiadajú oveľa ľahšie, hoci súd nepopiera, že to nebude pre
nich znamenať majetkový zásah, no nie taký, ako na stane navrhovateľov, ktorí by sa
v dôsledku priznania náhrady trov konania museli zbavovať svojho majetku, ba dokonca by
mohli dôjsť o bývanie. Prípadné priznanie náhrady trov konania by sa tiež mohlo javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči účastníkom - navrhovateľom, ktorí v konaní preukázali, že ich
právnym predchodcom bol odňatý živý a mŕtvy inventár, v konaní však neboli úspešní
v konečnom dôsledku preto, že nedodržali postup, ktorý zákon stanovil pri uplatnení nároku
podľa reštitučného zákona.“
8. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu
z 24. júna 2015 tak, že odporcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Krajský súd dospel k záveru, že na daný prípad nemožno aplikovať § 150 OSP,
resp. § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“). Krajský súd uviedol: „V konaní vo veci samej žalobcovia v 1. a 2. rade
neboli úspešní, keďže ich žaloba bola v končenom dôsledku voči žalovaným v 1. a 2. rade
zamietnutá ako nedôvodná z dôvodov vyššie uvedených a potom je možné prijať záver, že
predmetné konanie a náklady žalovaných v 1. a 2. rade nemuseli vzniknúť, ak by žalobcovia
pred začatím konania postupovali v súlade s požiadavkami vyššie citovaného reštitučného
zákona. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že výnimočnosť daného prípadu pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP nevzhliadol ani v okolnostiach strán sporu - žalobcov v 1. a 2. rade
(sociálny aspekt), keď z obsahu spisu nevyplýva tá skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade
nemôžu uhradiť trovy konania žalovaných v 1. a 2. rade s poukazom na ich osobné,
zdravotné, zárobkové, majetkové pomery, teda nebola preukázaná taká skutočnosť, že
celkové pomery žalobcov to neumožňujú. Z obsahu spisu vyplýva, že obaja žalobcovia
v konaní vo veci samej preukázali súdu, že v čase začatia konania, ako aj ku dňu
rozhodnutia súdu vo veci boli evidovaní v zozname samostatne hospodáriacich roľníkov...
S poukazom na vyššie uvedené celkové pomery žalobcov v 1. a 2. rade, keď obaja
majú pravidelný mesačný príjem (starobný dôchodok) a pravidelný ročný príjem (príjem
z prenájmu z vlastníctva pôdy), keď výška ich starobného dôchodku prekračuje minimálnu
mzdu, ktorá bola v roku 2013 vo výške 338 eur, v roku 2014 vo výške 352 eur, v roku 2015
vo výške 380 eur, pričom počas konania pred nástupom na starobný dôchodok, boli obaja
zapojení do pracovného procesu, obaja majú bežné náklady na domácnosť, na ktorých sa
majú povinnosť podieľať tiež ich manželia, i keď obaja žalobcovia majú zvýšené výdavky
spojené so zdravotným stavom, je potrebné prijať ten záver, že celkové pomery žalobcov
v 1. a 2. rade ako povinných strán sporu k náhrade trov konania preukazujú, že títo môžu
uhradiť náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, i s prihliadnutím na hodnotu sporu
a výšky trov konania. Naviac žalobkyňa v 1. rade v podanom vyjadrení k odvolaniam
žalovaných v 1. a 2. rade nepoprela, nespochybnila tvrdenie žalovaného v 1. rade, že časť
svojho nehnuteľného majetku previedla na svoju dcéru v roku 2015,
ktorú skutočnosť preukazujú aj vyššie uvedené listy vlastníctva pre kat. úz.
. Pokiaľ sa jedná o pomery na strane žalovaných v 1. a 2. rade, tí obaja zhodne
uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania by pociťovali vzhľadom na svoje celkové
pomery ako neprimeranú tvrdosť, keďže počas konania, od 31.12.1992 museli vynaložiť
trovy konania vo vecnej súvislosti spojené s ich obranou v konaní, potom je potrebné prijať
záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. a 2. rade podľa
ustanovenia § 257 CSP by bolo neprimerané tvrdé voči žalovaným v 1. a 2. rade a v
rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu pnej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.“
9. Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd dospel vo svojom
uznesení k opačnému záveru ako okresný súd, pričom tento svoj záver nedostatočne
odôvodnil. V dôsledku toho považuje napadnuté uznesenie za nepresvedčivé a svojvoľné.
Krajský súd podľa jej názoru vôbec nevzal do úvahy okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu
jej práva na súde, jej aktivitu v štádiu pred podaním žaloby na súde, skutkové okolnosti
veci, keď bola z dôvodu opatrnosti nútená zotrvať na žalobe proti všetkým odporcom, a ani
dĺžku konania pred všeobecnými súdmi, ktoré po 21 rokoch rozhodli, resp. „zistili“, že
sťažovateľkina výzva odporcom bola nekvalifikovaná.
10. Sťažovateľka tiež napáda podľa nej svojvoľný záver krajského súdu, ktorý
v odôvodnení napadnutého uznesenia považuje jej starobný dôchodok vo výške 460 € za
príjem, ktorý jej umožňuje uhradiť trovy konania odporcom. Podľa názoru sťažovateľky
však v kontraste s odhadovanými trovami konania (vo výške vyše 30 000 €) a jej
výdavkami v súvislosti s jej zdravotným stavom tento záver krajského súdu neobstojí.
11. Sťažovateľka k tomuto ďalej tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom uznesení
odklonil od ustálenej judikatúry, pričom odkazuje na viaceré rozhodnutia okresných súdov
a krajských súdov, v ktorých bol vo vzťahu k reštituentom aplikovaný § 150 OSP.
12. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti zdôrazňuje, že ju a jej rodinu „už raz ožobráčil
totalitný štát, ktorý zobral jej rodine všetok majetok, druhý krát ju ožobračuje demokratický
štát v podobe náhrady trov konania, ktoré sú pre sťažovateľku likvidačné“.
13. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že krajský súd rozhodol
napadnutým uznesením v senáte, ktorého členmi boli aj sudkyňa Adriana Kálmánová
a sudca Vladimír Novotný. Obaja títo sudcovia mali v jej veci rozhodovať aj na prvom
stupni, pričom obaja konanie v jej veci zastavili a obe tieto rozhodnutia boli následne
zrušené nadriadeným krajským súdom. Navyše menovaná sudkyňa mala v konaní pred
okresným súdom spôsobovať v jej veci prieťahy.
14. Sťažovateľka v dôsledku uvedeného ústavný súd žiada, aby nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie a rozhodnutie veci na nestrannom
a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
8Co/290/2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. septembra 2017, č.k. 8Co/290/2016-
1215 (správne má byť č. k. 8 Co 290/2016-1251, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 eur (slovom
tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov
o právoplatnosti nálezu.
4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“
15. Sťažovateľka zároveň vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu
vo veci samej. Tento svoj návrh odôvodňuje takto: „Po právoplatnosti napadnutého
uznesenia je úlohou Okresného súdu Nitra vyčísliť výšku trov právneho zastúpenia
žalovaných v prvom a druhom rade, ktorých predbežné vyčíslenie presahuje sumu 30.000
eur. Keďže sťažovateľkine pomery nedovoľujú túto sumu uhradiť, je možné predpokladať, že
sťažovateľke budú vykonávané zrážky z jej starobného dôchodku. Vzhľadom k tomu, že
v dôsledku výkonu exekúcie na dôchodok sťažovateľky bude mať sťažovateľka k dispozícii
len 198 eur mesačne, ktorá suma nebude postačovať na pokrytie jej nevyhnutných potrieb,
je tu obava, že znížením jej príjmu sa sťažovateľka ocitne na pokraji chudoby, čo môže mať
v jej veku 70 rokov a pri jej zdravotných problémoch za následok nenapraviteľnú ujmu...“
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite svojej sťažnosti (výslovne)
napáda postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 290/2016, avšak z obsahu
jej sťažnosti, ako aj zo samotnej povahy veci možno podľa názoru ústavného súdu
jednoznačne vyvodiť, že sťažovateľka svojou sťažnosťou napáda aj uznesenie krajského
súdu sp. zn. 8 Co 290/2016 z 29. septembra 2017 vydané v označenom konaní, do ktorého
ňou výslovne napádaný postup vyústil. Ústavný súd preto ustálil, že predmetom tejto
sťažnosti je postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 290/2016 a aj jeho
uznesenie z 29. septembra 2017 vydané v tomto konaní (napadnuté uznesenie).
II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
18. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
20. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že v tejto
časti sťažnosti sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie
konanie, a preto rozhodol o jej prijatí tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (§ 25
ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde; bod 1 výrokovej časti tohto uznesenia).
II.B K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
21. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
22. Citovaný čl. 46 ods. 2 ústavy garantuje právo na súdny prieskum rozhodnutí
orgánov verejnej správy v rámci správneho súdnictva, ktoré vo veci sťažovateľky nie je
„v hre“, a teda nie je na posudzovanú vec aplikovateľné.
23. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 3 výrokovej časti tohto
uznesenia).
II.C K návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu
24. Sťažovateľka požiadala ústavný súd aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu.
25. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh
sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým
verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
26. Zo znenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že odloženie
vykonateľnosti prichádza do úvahy v prípadoch, ak sťažnosťou napadnuté rozhodnutie
predstavuje trvajúci zásah do právnej sféry sťažovateľa. Pre vyhovenie návrhu na odklad
vykonateľnosti napádaného rozhodnutia je ale z povahy veci nutné, aby toto rozhodnutie
ukladalo povinnému subjektu niečo konať, niečoho sa zdržať, prípadne niečo strpieť,
pretože vykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia sa rozumie možnosť určitými právnymi
nástrojmi vymôcť od subjektov k tomu povinných splnenie si uloženej povinnosti, ktorá
tvorí obsah výroku daného individuálneho právneho aktu, pokiaľ tak nekonali dobrovoľne
(napr. II. ÚS 716/2016, IV. ÚS 262/2018).
27.1 Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že napadnutým uznesením sa
sťažovateľke formálne neukladá povinnosť niečo konať, niečoho sa zdržať, prípadne niečo
strpieť. Napriek tomu sa ústavný súd domnieva, že nevyhovenie návrhu sťažovateľky na
odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia iba na základe uvedeného by v okolnostiach
tejto veci, teda pri rozhodovaní všeobecných súdov o trovách konania v právnom režime
Civilného sporového poriadku, predstavovalo prílišný formalizmus, ktorý sám ústavný súd
považuje za neakceptovateľný (napr. IV. ÚS 192/08, III. ÚS 163/2011, I. ÚS 155/2017).
27.2 Právna úprava dočasného opatrenia je systematicky začlenená do šiesteho
oddielu druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach fyzických
osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konanie o sťažnostiach orgánov
územnej samosprávy podľa čl. 127a ústavy). Táto právna úprava primárne reflektuje právny
stav, podľa ktorého ústavný súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou,
a preto je potrebné aj s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu
ohrozeným právam sťažovateľa (II. ÚS 577/2015, III. ÚS 190/2016, III. ÚS 95/2017).
Ústavný súd má dbať o to, aby v prípade rozhodovania o odklade vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nebol zmarený
realizáciou pred ústavným súdom napadnutého rozhodnutia (tamtiež).
27.3 Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
27.4 Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
27.5 Prijatím Civilného sporového poriadku sa v porovnaní s predošlou právnou
úpravou obsiahnutou v Občianskom súdnom poriadku zaviedla zmena spočívajúca v tom, že
o trovách konania sa podľa Civilného sporového poriadku rozhoduje formálne v dvoch
fázach. V prvej fáze je súdom v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnuté o tom,
komu (a či vôbec) sa prizná nárok na náhradu trov konania (v tomto prípade ide o napadnuté
uznesenie). Rozhodnutie prijaté v prvej fáze je teda rozhodnutím len o nároku na náhradu
trov konania, nie o plnení. Vo výroku tohto rozhodnutia sa neuvádza, že neúspešná strana je
povinná zaplatiť náhradu trov konania druhej strane. O samotnej výške náhrady trov
konania následne súd rozhoduje v druhej fáze, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Výška náhrady trov konania je určená samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Vo výroku rozhodnutia vydaného v druhej fáze sa taktiež neúspešnej strane
formálne uloží povinnosť tieto trovy zaplatiť. Na základe uvedeného možno argumentovať,
že v zmysle súčasnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku by bola sťažovateľke
formálne uložená určitá povinnosť až prijatím rozhodnutia v druhej fáze konania (určenie
výšky trov konania súdnym úradníkom).
27.6 Pri rozhodovaní o trovách konania v právnom režime Civilného sporového
poriadku vzniká z pohľadu ústavného súdu situácia, v ktorej už prvé rozhodnutie
všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje o priznaní náhrady trov konania (rozhodnutie
prijaté v prvej fáze, v tomto prípade napadnuté uznesenie), môže javiť známky
neprimeraného zásahu do práv sťažovateľky, ktorý s ohľadom na ďalší zákonom predpísaný
postup všeobecného súdu opodstatňuje odklad vykonateľnosti tohto uznesenia, keďže v jeho
intenciách by následne príslušný všeobecný súd (súdny úradník) v druhej fáze rozhodoval
o samotnej výške trov konania (vypočítaval trovy konania) a formálne sťažovateľke uložil
povinnosť zaplatiť ich. Ústavnému súdu by formálne vznikal priestor na odklad
vykonateľnosti až v prípade rozhodnutia vydaného v druhej fáze konania. Rozhodnutie
vydané súdnym úradníkom v druhej fáze konania (samotné vyčíslenie trov konania) by však
samo osebe nemuselo javiť žiadne známky nezákonnosti či neústavnosti, a to aj napriek
tomu, že by vychádzalo z potenciálne ústavnoprávne neakceptovateľného rozhodnutia
príslušného súdu v prvej fáze konania, ktorým sa rozhoduje o priznaní nároku na náhradu
trov konania. V takejto situácii by ústavný súd v takýchto prípadoch stratil možnosť
zasiahnuť vo forme odkladu vykonateľnosti, v dôsledku čoho by prípadný výsledok konania
pred ústavným súdom mohol byť (aspoň do určitej miery) zmarený realizáciou rozhodnutia
prijatého v prvej fáze rozhodovania o trovách konania, pretože na základe neho by bolo
následne prijaté rozhodnutie o určení samotnej výšky trov konania a uložení povinnosti tieto
trovy konania zaplatiť.
27.7 Vychádzajúc z týchto úvah, dospel ústavný súd k záveru, že v záujme
materiálnej ochrany ústavnosti, ktorá si vyžaduje prihliadanie predovšetkým na zmysel
a účel právnej úpravy (normy), nie iba na jej formu, je z pohľadu ochrany základných práv
sťažovateľky nevyhnutné takúto formálnu prekážku prekonať.
27.8 Ústavný súd po preskúmaní obsahu uznesenia krajského súdu
č. k. 8 Co 290/2016-1251 z 29. septembra 2017 a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že
sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný
výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril v dôsledku ďalšieho postupu okresného
súdu (v druhej fáze rozhodovania o trovách konania) v zmysle pre neho záväzných záverov
uznesenia krajského súdu. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru
ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade vyslovenia neústavnosti označeného uznesenia
krajského súdu k ujme na strane sťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by
prípadne mohla vzniknúť následkom odkladu vykonateľnosti tohto uznesenia. Návrh
sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým
verejným záujmom.
28. Ústavný súd preto konštatuje, že v tomto prípade sú splnené podmienky na
odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 290/2016-1251
z 29. septembra 2017 do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, a preto rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti uznesenia.
29. Uložené dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde zanikne
najneskôr ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,
ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom
súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa
nariadilo.
30. V konaní o prijatej sťažnosti ústavný súd rozhodne aj o ďalších nárokoch
sťažovateľky uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018