Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 335/2019
PDF · 523.75 KB
No categories available
I. ÚS 335/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Mikulášom
Buzgóom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.
34 C 168/2008-347 z 27. mája 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5 Co 7/2017 zo 4. júla 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 34 C 168/2008-347 z 27. mája 2016
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 7/2017
zo 4. júla 2017.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby
(žalobcovia); ktorým sa v občianskoprávnej veci domáhali proti sťažovateľke (neteri
poručiteľa , žalovanej) určenia neplatnosti závetu poručiteľa okresný súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že určil, že „závet poručiteľa spísaný dňa 3. 4.
2008 vo forme Notárskej zápisnice evidovaný pod č. N 105/2008, Nz 13845/2008, NCRIS
13768/2008 Notárskym úradom je neplatný...“. Z odôvodnenia uvedeného
rozsudku vyplýva, že okresný súd „na prejednanie veci nariadil pojednávania, na ktorých
vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi produkovanými účastníkmi
konania, výsluchom žalovanej, výsluchom navrhnutých svedkov, znaleckým posudkom,
výsluchom znalca ustanoveného v konaní“, pričom po zistení, že „žalobcom prislúcha
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže ako neopomenuteľní dedičia by
boli v dôsledku závetu zriadeného poručiteľom v inom postavení z hľadiska dedičského
práva. Prislúchalo, a aj prislúcha im preto právo domáhať sa určenia neplatnosti závetu.“,
zameral dokazovanie na zodpovedanie otázky, „či v danom prípade konal poručiteľ v stave
duševnej poruchy.“. Počas súdneho konania boli okresnému súdu predložené tri znalecké
posudky.
2.1 Podľa záverov prvého znaleckého posudku (č. 4/2010 z 25. januára 2010
vypracovaného znalcom MUDr. ) predloženého žalobcami „ dňa 3. 4. 2008 nebol
spôsobilý vykonať právny úkon, t. j. podpis záveru, a to pre poruchu pamäti, úsudku
a ostatných poznávacích funkcií, ktoré museli byť prítomné, i keď vedomie mohlo byť
jasné“.
2.2 Na základe návrhu sťažovateľky predneseného na pojednávaní konanom
23. marca 2010, ktorým okresnému súdu navrhla, aby vo veci nariadil znalecké
dokazovanie, okresný súd uznesením z 15. júna 2010 pribral do súdneho konania znalca
z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie,
gerontopsychatria), MUDr. , ktorému uložil povinnosť odpovedať na otázky, či bol
„ v deň zostavovania závetu 3. 4. 2008... spôsobilý slobodne a vážne prejaviť svoju
vôľu formou spísania závetu a schopný posúdiť význam a následky takého právneho
úkonu“. Podľa záverov druhého znaleckého posudku (č. 4/2011 z 8. júla 2011
vypracovaného znalcom MUDr. ) „u bola dňa 3. 4. 2008 vzhľadom na svoj
zdravotný stav a psychický stav schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania znížená,
preto nebol spôsobilý slobodne a vážne prejaviť vôľu formou spísania závetu a nebol
schopný posúdiť význam a následky takéhoto právneho úkonu. V časti označenej ako rozbor
znalec uviedol, že posúdenie duševného stavu posudzovaného bolo uskutočnené na
základe preštudovania zdravotnej dokumentácie... Celková progresia nádorového
ochorenia, ktorú sprevádzalo aj chudnutie, výrazne bolesti a celkové chradnutie podmienila
aj zmeny v psychickom fungovaní posudzovaného. Tieto zmeny psychického stavu sa
prejavovali opakovanými zmenami v kvalite vedomia - zmätenosťou, kedy sú u jedinca
poznávacie schopnosti ako aj schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania znížené.“.
2.3 Dňa 25. septembra 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu tretí znalecký
posudok [č. 140/2012 z 25. augusta 2012 vypracovaný znaleckou organizáciou v odbore
zdravotníctva a farmácie – spoločnosťou Inštitút forenzných medicínskych expertíz s. r. o.
(ďalej len „znalecká organizácia“)], z ktorého vyplynul záver, že „ dňa 3. 4. 2008
vzhľadom na svoj zdravotný stav a psychický stav bol spôsobilý vykonať právny úkon a bol
spôsobilý slobodne a vážne prejaviť vôľu spísanú formou notárskej zápisnice dňa 3. 4. 2008
a bol schopný posúdiť význam a následky takéhoto právneho úkonu... Poručiteľ z hľadiska
psychických porúch v čase spísania závetu netrpel takými poruchami kognície, ktoré mu
bránili vykonať v podstate jednoduchý právny úkon.“.
2.4 Okresný súd ďalej konštatoval, že nemal o záveroch znaleckého posudku
vypracovaného znalcom MUDr. «žiadne pochybnosti a tieto v konečnom dôsledku
boli aj obhájené znalcom na pojednávaní, ktorý sa dostatočným spôsobom vyrovnal
s argumentáciou a závermi znaleckého posudku č. 140/2012 podaným znaleckou
organizáciou... ktorý bol vypracovaný na žiadosť žalovanej, a ktorý súd rovnako ako
znalecký posudok predložený v konaní žalobcami, považoval len za listinný dôkaz, z ktorého
je zrejmé, že znalecká organizácia nesúhlasí so závermi znalca MUDr.
Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená,
že záver, ktorý si súd urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu.
Keďže súd považoval závery znalca za správne a jednoznačné (v spojení
s vyhodnotením iných listinných dôkazov a to listinným dôkazom – znaleckým posudkom
predloženým žalobcami a lekárskymi správami o zdravotnom stave poručiteľa zo dňa 21. 2.
2008, 21. 2. 2008, ošetrovateľskými záznamami), a teda nemal o nich pochybnosť,
nevyhovel tak návrhu žalovanej na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania.
Na tomto mieste súd poznamenáva, že znalecká organizácia v znaleckom posudku
predloženom žalovanou nedodržala líniu znaleckého dokazovania a zákonom nedovoleným
spôsobom presiahla znalecké kompetencie, keď vyjadrovala subjektívne názory ohľadom
motívu spísania závetu poručiteľom (str. 11 „je veľmi pravdepodobné, že poručiteľ naliehal
nato, aby sa tieto veci dali do poriadku aj preto, že si závažnosť a konečnosť svojho stavu
uvedomoval“) a vyjadrovala aj právny názor na vec (str. 11 „podpis závetu je jednoduchý
právny úkon, poručiteľ to, že časť predmetného dedičstva chce odkázať svojej neteri,
v minulosti opakovane deklaroval“), čím vznikla pochybnosť o objektivite podaného
znaleckého posudku...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia súd žalobe v plnom
rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.».
3. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že okresný súd nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo veci
samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom konštatoval, že „súd prvej
inštancie vyhodnotil všetky dôkazy... a vzal do úvahy a prijal záver, že kontrolný znalecký
posudok už netreba vykonať, lebo nie je potrebné doplniť dokazovanie... Po preukázaní
aktívnej legitimácie označených dedičov – navrhovateľov, po splnení všetkých zákonných
podmienok, navrhovatelia boli úspešní v konaní proti žalovanej a rozhodnutie súdu prvej
inštancie o tom, že závet poručiteľa je neplatný, je zákonný a správny... Ani odvolací
súd nemal o záveroch znaleckého posudku súdneho znalca MUDr. pochybnosti, tieto
závery sú jednoznačné a treba zdôrazniť, že tak konanie pred súdom prvej inštancie ako aj
pred odvolacím súdom predstavujú určitú jednotu a ak odvolací súd sa neodchýli od
skutkových zistení súdu prvej inštancie a nedoplňuje dokazovanie, je treba vychádzať z toho,
že akceptuje vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a strana sporu, ktorá namieta
závery dokazovania ako aj presvedčivosť rozsudku nemá potom právo na odpoveď na všetky
argumenty, ktoré boli uvedené v odvolaní tak ako sa to stalo v súdenej veci.“.
4. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odôvodnené tým, že
okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
[§ 420 písm. f) CSP], Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 2 Cdo 168/2018 z 29. marca 2019 odmietol podľa § 447 písm. c) a f)
CSP; uvedené uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 17. mája 2019.
5. So závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí. V ústavnej
sťažnosti na jednej strane uvádza, že „sa nedovoláva na spôsob dokazovania, ktorý chcela
presadiť v súdnom konaní“, avšak na druhej strane, vysloviac názor, že v konaní
pred okresným súdom mala byť vypočutá aj znalecká organizácia, ktorá vypracovala tretí
znalecký posudok, tvrdí, že „postupom nesprávneho hodnotenia dôkazov znaleckého
posudku boli čo do objektivity spochybnené a výpovede svedkov a boli paušálne
hodnotené ako tendenčné. Namietané skutočnosti v doterajšom postupe súdov neboli
akceptované a hodnotené. Takto moje základné právo na spravodlivý súdny proces bolo
porušené.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu
(I. ÚS 350/08, II. ÚS 205/2016) z ktorej vyplýva, že „o neprípustnom zásahu do základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by záver všeobecného
súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu
predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania v jeho rámci, alebo vtedy, ak by nevykonaním navrhovaného dôkazu bol
účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní“.
Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že ústavný súd už nálezom sp. zn. II. ÚS 54/2016
zo 14. apríla 2016 rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
34 C 168/2008 porušené boli, pričom okresnému súdu prikázal, aby v napadnutom konaní
konal bez zbytočných prieťahov.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu č. k. 34 C 168/2008-347 z 27. mája 2016 (body 2 až 2.4)
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 7/2017 zo 4. júla 2017 (bod 3).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
16. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
17. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
34 C 168/2008-347 z 27. mája 2016
18. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský
súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného
súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 7/2017 zo 4. júla 2017
19. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu (bod 4) právnemu zástupcovi sťažovateľky zachovaná.
20. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta v podstate to, že okresný súd
nenariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré bolo podľa jej názoru potrebné
na zistenie rozhodujúcej skutočnosti – právnej spôsobilosti poručiteľa v deň spísania
závetu notárom, a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, čo krajský súd akceptoval (bod 5).
21. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
24. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05).
25. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
26. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní
je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného
zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným
v § 191 CSP v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície
nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor
pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese
hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor
postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je
hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.
V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany
základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy stala neúčinnou (m. m.
I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, ZNaU 39/2015).
27. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konania (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
29. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
Podľa § 215 ods. 2 CSP skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
30. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
31. Dokazovanie všeobecného súdu podrobne upravujú ustanovenia § 185 až § 211
CSP s tým, že ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké
poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206 CSP,
súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých
znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok (§ 207 ods. 1 CSP). V písomnom znaleckom
posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci
(§ 207 ods. 2 CSP). Návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom je
prípustný len v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie,
alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore (§ 207 ods. 3 CSP).
32. Nová právna úprava civilného sporového konania (účinná od 1. júla 2016)
už explicitne neobsahuje možnosť preskúmania znaleckého posudku iným znalcom, tzv.
„kontrolný znalecký posudok“, tak, ako to upravoval § 127 ods. 2 OSP (účinný do 30. júna
2016). Prostredníctvom § 209 CSP sa zaviedol inštitút „súkromného znaleckého posudku“,
t. j. znaleckého posudku predloženého sporovou stranou bez toho, aby znalecké
dokazovanie nariadil súd. Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok,
ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec
si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa
pri vykonávaní tohto dôkazu, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.
Upustilo sa teda od posudzovania súkromných znaleckých posudkov len ako súkromných
listín. Samozrejme, všetky znalecké posudky (aj súkromné) hodnotí súd komplexne v rámci
voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP). Hodnotí sa presvedčivosť znaleckého posudku
vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi,
a ak sa súd s jeho závermi nestotožňuje, je povinný to odôvodniť v rozhodnutí vo veci
samej.
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom
nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
35. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
36. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by zo strany krajského súdu došlo
k „neprípustnému zásahu“ do základného práva sťažovateľky v zmysle judikatúry
ústavného súdu (I. ÚS 350/08, II. ÚS 205/2016), na ktorú poukázala v ústavnej sťažnosti.
37. Vzhľadom na predmet ústavného prieskumu vymedzený v bode 9 ústavnej
sťažnosti nebola pre rozhodnutie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti podstatná ani
skutočnosť, že nálezom sp. zn. II. ÚS 54/2016 zo 14. apríla 2016 rozhodol, že základné
právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 168/2008 porušené boli,
pričom okresnému súdu prikázal, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných
prieťahov.
38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019