Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 335/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Mikulášom

Buzgóom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.

-347 z 27. mája 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 4. júla 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -347 z 27. mája 2016

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. júla 2017.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby

(žalobcovia); ktorým sa v občianskoprávnej veci domáhali proti sťažovateľke (neteri

poručiteľa , žalovanej) určenia neplatnosti závetu poručiteľa okresný súd

napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že určil, že „závet poručiteľa spísaný dňa 3. 4.

2008 vo forme Notárskej zápisnice evidovaný pod č. N 105/2008, Nz 13845/2008, NCRIS

13768/2008 Notárskym úradom je neplatný...“. Z odôvodnenia uvedeného

rozsudku vyplýva, že okresný súd „na prejednanie veci nariadil pojednávania, na ktorých

vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi produkovanými účastníkmi

konania, výsluchom žalovanej, výsluchom navrhnutých svedkov, znaleckým posudkom,

výsluchom znalca ustanoveného v konaní“, pričom po zistení, že „žalobcom prislúcha

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže ako neopomenuteľní dedičia by

boli v dôsledku závetu zriadeného poručiteľom v inom postavení z hľadiska dedičského

práva. Prislúchalo, a aj prislúcha im preto právo domáhať sa určenia neplatnosti závetu.“,

zameral dokazovanie na zodpovedanie otázky, „či v danom prípade konal poručiteľ v stave

duševnej poruchy.“. Počas súdneho konania boli okresnému súdu predložené tri znalecké

posudky.

2.1 Podľa záverov prvého znaleckého posudku (č. 4/2010 z 25. januára 2010

vypracovaného znalcom MUDr. ) predloženého žalobcami „ dňa 3. 4. 2008 nebol

spôsobilý vykonať právny úkon, t. j. podpis záveru, a to pre poruchu pamäti, úsudku

a ostatných poznávacích funkcií, ktoré museli byť prítomné, i keď vedomie mohlo byť

jasné“.

2.2 Na základe návrhu sťažovateľky predneseného na pojednávaní konanom

23. marca 2010, ktorým okresnému súdu navrhla, aby vo veci nariadil znalecké

dokazovanie, okresný súd uznesením z 15. júna 2010 pribral do súdneho konania znalca

z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie,

gerontopsychatria), MUDr. , ktorému uložil povinnosť odpovedať na otázky, či bol

„ v deň zostavovania závetu 3. 4. 2008... spôsobilý slobodne a vážne prejaviť svoju

vôľu formou spísania závetu a schopný posúdiť význam a následky takého právneho

úkonu“. Podľa záverov druhého znaleckého posudku (č. 4/2011 z 8. júla 2011

vypracovaného znalcom MUDr. ) „u bola dňa 3. 4. 2008 vzhľadom na svoj

zdravotný stav a psychický stav schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania znížená,

preto nebol spôsobilý slobodne a vážne prejaviť vôľu formou spísania závetu a nebol

schopný posúdiť význam a následky takéhoto právneho úkonu. V časti označenej ako rozbor

znalec uviedol, že posúdenie duševného stavu posudzovaného bolo uskutočnené na

základe preštudovania zdravotnej dokumentácie... Celková progresia nádorového

ochorenia, ktorú sprevádzalo aj chudnutie, výrazne bolesti a celkové chradnutie podmienila

aj zmeny v psychickom fungovaní posudzovaného. Tieto zmeny psychického stavu sa

prejavovali opakovanými zmenami v kvalite vedomia - zmätenosťou, kedy sú u jedinca

poznávacie schopnosti ako aj schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania znížené.“.

2.3 Dňa 25. septembra 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu tretí znalecký

posudok [č. 140/2012 z 25. augusta 2012 vypracovaný znaleckou organizáciou v odbore

zdravotníctva a farmácie – spoločnosťou Inštitút forenzných medicínskych expertíz s. r. o.

(ďalej len „znalecká organizácia“)], z ktorého vyplynul záver, že „ dňa 3. 4. 2008

vzhľadom na svoj zdravotný stav a psychický stav bol spôsobilý vykonať právny úkon a bol

spôsobilý slobodne a vážne prejaviť vôľu spísanú formou notárskej zápisnice dňa 3. 4. 2008

a bol schopný posúdiť význam a následky takéhoto právneho úkonu... Poručiteľ z hľadiska

psychických porúch v čase spísania závetu netrpel takými poruchami kognície, ktoré mu

bránili vykonať v podstate jednoduchý právny úkon.“.

2.4 Okresný súd ďalej konštatoval, že nemal o záveroch znaleckého posudku

vypracovaného znalcom MUDr. «žiadne pochybnosti a tieto v konečnom dôsledku

boli aj obhájené znalcom na pojednávaní, ktorý sa dostatočným spôsobom vyrovnal

s argumentáciou a závermi znaleckého posudku č. 140/2012 podaným znaleckou

organizáciou... ktorý bol vypracovaný na žiadosť žalovanej, a ktorý súd rovnako ako

znalecký posudok predložený v konaní žalobcami, považoval len za listinný dôkaz, z ktorého

je zrejmé, že znalecká organizácia nesúhlasí so závermi znalca MUDr.

Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená,

že záver, ktorý si súd urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti

pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového

postupu.

Keďže súd považoval závery znalca za správne a jednoznačné (v spojení

s vyhodnotením iných listinných dôkazov a to listinným dôkazom – znaleckým posudkom

predloženým žalobcami a lekárskymi správami o zdravotnom stave poručiteľa zo dňa 21. 2.

2008, 21. 2. 2008, ošetrovateľskými záznamami), a teda nemal o nich pochybnosť,

nevyhovel tak návrhu žalovanej na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania.

Na tomto mieste súd poznamenáva, že znalecká organizácia v znaleckom posudku

predloženom žalovanou nedodržala líniu znaleckého dokazovania a zákonom nedovoleným

spôsobom presiahla znalecké kompetencie, keď vyjadrovala subjektívne názory ohľadom

motívu spísania závetu poručiteľom (str. 11 „je veľmi pravdepodobné, že poručiteľ naliehal

nato, aby sa tieto veci dali do poriadku aj preto, že si závažnosť a konečnosť svojho stavu

uvedomoval“) a vyjadrovala aj právny názor na vec (str. 11 „podpis závetu je jednoduchý

právny úkon, poručiteľ to, že časť predmetného dedičstva chce odkázať svojej neteri,

v minulosti opakovane deklaroval“), čím vznikla pochybnosť o objektivite podaného

znaleckého posudku...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia súd žalobe v plnom

rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.».

3. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že okresný súd nesprávne

vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo veci

samej ako vecne správny podľa a (ďalej len

„CSP“) potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom konštatoval, že „súd prvej

inštancie vyhodnotil všetky dôkazy... a vzal do úvahy a prijal záver, že kontrolný znalecký

posudok už netreba vykonať, lebo nie je potrebné doplniť dokazovanie... Po preukázaní

aktívnej legitimácie označených dedičov – navrhovateľov, po splnení všetkých zákonných

podmienok, navrhovatelia boli úspešní v konaní proti žalovanej a rozhodnutie súdu prvej

inštancie o tom, že závet poručiteľa je neplatný, je zákonný a správny... Ani odvolací

súd nemal o záveroch znaleckého posudku súdneho znalca MUDr. pochybnosti, tieto

závery sú jednoznačné a treba zdôrazniť, že tak konanie pred súdom prvej inštancie ako aj

pred odvolacím súdom predstavujú určitú jednotu a ak odvolací súd sa neodchýli od

skutkových zistení súdu prvej inštancie a nedoplňuje dokazovanie, je treba vychádzať z toho,

že akceptuje vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a strana sporu, ktorá namieta

závery dokazovania ako aj presvedčivosť rozsudku nemá potom právo na odpoveď na všetky

argumenty, ktoré boli uvedené v odvolaní tak ako sa to stalo v súdenej veci.“.

4. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odôvodnené tým, že

okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

[ ], Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 29. marca 2019 odmietol podľa § 447 písm. c) a f)

; uvedené uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 17. mája 2019.

5. So závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí. V ústavnej

sťažnosti na jednej strane uvádza, že „sa nedovoláva na spôsob dokazovania, ktorý chcela

presadiť v súdnom konaní“, avšak na druhej strane, vysloviac názor, že v konaní

pred okresným súdom mala byť vypočutá aj znalecká organizácia, ktorá vypracovala tretí

znalecký posudok, tvrdí, že „postupom nesprávneho hodnotenia dôkazov znaleckého

posudku boli čo do objektivity spochybnené a výpovede svedkov a boli paušálne

hodnotené ako tendenčné. Namietané skutočnosti v doterajšom postupe súdov neboli

akceptované a hodnotené. Takto moje základné právo na spravodlivý súdny proces bolo

porušené.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu

(, ) z ktorej vyplýva, že „o neprípustnom zásahu do základného

práva podľa ( Listiny základných práv a slobôd) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by záver všeobecného

súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu

predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu

dokazovania v jeho rámci, alebo vtedy, ak by nevykonaním navrhovaného dôkazu bol

účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní“.

Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že ústavný súd už nálezom sp. zn.

zo 14. apríla 2016 rozhodol, že jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené boli, pričom okresnému súdu prikázal, aby v napadnutom konaní

konal bez zbytočných prieťahov.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru

rozsudkom okresného súdu č. k. -347 z 27. mája 2016 (body 2 až 2.4)

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. júla 2017 (bod 3).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

16. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

17. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.

-347 z 27. mája 2016

18. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský

súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu, odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 4. júla 2017

19. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu (bod 4) právnemu zástupcovi sťažovateľky zachovaná.

20. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta v podstate to, že okresný súd

nenariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré bolo podľa jej názoru potrebné

na zistenie rozhodujúcej skutočnosti – právnej spôsobilosti poručiteľa v deň spísania

závetu notárom, a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, čo krajský súd akceptoval (bod 5).

21. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

24. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (m. m. ).

25. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

26. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného

zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným

v v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície

nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor

pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor

postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným

právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je

hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.

V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany

základných práv a slobôd uvedených v stala neúčinnou (m. m.

, , ZNaU 39/2015).

27. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konania (m. m. , , ,

).

29. Podľa súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

Podľa skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

30. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.

Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Dokazovanie všeobecného súdu podrobne upravujú ustanovenia § 185 až § 211

s tým, že ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké

poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa ,

súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých

znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok ( ). V písomnom znaleckom

posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci

( ). Návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým je

prípustný len v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie,

alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore ( ).

32. Nová právna úprava civilného sporového konania (účinná od 1. júla 2016)

už explicitne neobsahuje možnosť preskúmania znaleckého posudku iným znalcom, tzv.

„kontrolný znalecký posudok“, tak, ako to upravoval (účinný do 30. júna

2016). Prostredníctvom sa zaviedol inštitút „súkromného znaleckého posudku“,

t. j. znaleckého posudku predloženého sporovou stranou bez toho, aby znalecké

dokazovanie nariadil súd. Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok,

ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec

si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa

pri vykonávaní tohto dôkazu, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

Upustilo sa teda od posudzovania súkromných znaleckých posudkov len ako súkromných

listín. Samozrejme, všetky znalecké posudky (aj súkromné) hodnotí súd komplexne v rámci

voľného hodnotenia dôkazov ( ). Hodnotí sa presvedčivosť znaleckého posudku

vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi,

a ak sa súd s jeho závermi nestotožňuje, je povinný to odôvodniť v rozhodnutí vo veci

samej.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

35. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

36. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by zo strany krajského súdu došlo

k „neprípustnému zásahu“ do základného práva sťažovateľky v zmysle judikatúry

ústavného súdu (, ), na ktorú poukázala v ústavnej sťažnosti.

37. Vzhľadom na predmet ústavného prieskumu vymedzený v bode 9 ústavnej

sťažnosti nebola pre rozhodnutie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti podstatná ani

skutočnosť, že nálezom sp. zn. zo 14. apríla 2016 rozhodol, že základné

právo sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli,

pričom okresnému súdu prikázal, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných

prieťahov.

38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019