Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 379/2019
PDF · 454.33 KB
No categories available
I. ÚS 379/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou
SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. David Soukeník, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Pezinok
č. k. 7 C 140/2008-218 z 10. apríla 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 7 Co 434/2015-280 z 20. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
,
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David Soukeník, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k.
7 C 140/2008-218 z 10. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 434/2015-280
z 20. februára 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti doplnenej podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta
2019 a priložených príloh vyplýva:
«Sťažovateľ a Žalobkyňa 2 podali dňa 14.03.2008 na Okresný súd Pezinok žalobu
o určenie vlastníckeho práva vydržaním, ktorou sa domáhali, aby súd určil, že Žalobcovia
nadobudli vydržaním vlastnícke právo k novovzniknutým nehnuteľnostiam zapísaným
v katastri nehnuteľností Okresného úradu Senec, katastrálny odbor, nachádzajúcich sa
v katastrálnom území , a to pozemku
2
parcelné číslo , parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria o výmere 30m,
pozemku parcelné číslo , parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria o výmere
22
34m, pozemku parcelné číslo , parcela registra „C“, orná pôda o výmere 54m
2
a pozemku parcelné číslo , parcela registra „C“, záhrada o výmere 60m, na základe
znaleckého posudku č. 26/2012 a geometrického plánu č. 10/2012, vyhotoveného dňa
18. 10. 2012, autorizačne overeného dňa 22. 10. 2012 (ďalej len
„nehnuteľnosti“).
Súd rozhodoval vo veci samej, pričom Rozsudkom Okresného súdu Pezinok návrh
Sťažovateľa a Žalobkyne 2 zamietol z nasledovných dôvodov:
1. Sťažovateľ vzhľadom na maloletosť (nedostatok veku, absencia spôsobilosti
na právne úkony) nemohol byť subjektom spôsobilým nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním
na základe dobromyseľnosti,
2. Žalobkyni 2 nebolo možné započítať vydržaciu dobu Sťažovateľa do držby
nehnuteľnosti, a to vzhľadom na absenciu dobromyseľnosti Sťažovateľa, a
3. Keďže Žalobcovia sa najneskôr v roku 2007 dozvedeli o nezrovnalosti medzi
faktickým stavom užívania a právnym stavom nehnuteľností (na základe zamerania
skutočného stavu zo dňa 06.10.2007), Žalobkyni 2 od času nadobudnutia spoluvlastníckeho
podielu na nehnuteľnostiach v roku 1998, uplynulo z vydržacej doby, ktorá sa v roku 2007
pretrhla len 9 rokov, a teda ani jeden zo Žalobcov nesplnil podmienku uplynutia vydržacej
doby,
4. Na ťarchu Žalobcov bolo určené, že Geometrický plán č. 22-1999, vyhotovený
spoločnosťou PIO CHEMPIK GS, s.r.o., sídlo: Fraňa Kráľa 16, 811 05 Bratislava, ktorý
dňa 17.12.1999 autorizačne overil autorizovaný geodet a kartograf ,
úradne overil Okresný úrad v Senci, ktorým boli na Nehnuteľnostiach vytvorené nové
2
parcely o výmere 147 m, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie a
2
o výmere 61 m, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie. Zároveň došlo k zmene
výmery pôvodných parciel na Nehnuteľnostiach tak, ako sú zapísané na Liste vlastníctva
(ďalej len „Geometrický plán č. 22-1999”), bol skutočnosťou spôsobilou vyvolať
u Žalobcov pochybnosti oprávnenosti držby nehnuteľností, nakoľko dobrý geodet
disproporciu medzi pozemkami zistiť mal,
5. O tom, že výmera pozemkov „nesedí“ vedela celá ulica, na základe skutočností
ktorých prvostupňový súd skonštatoval, že oprávnená držba Žalobcov bola spochybnená.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «Proti uvedenému Rozsudku Okresného
súdu Pezinok podala Žalobkyňa 2 odvolanie zo dňa 27.04.2015...
V odvolacom konaní bolo Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave rozhodnuté tak,
že: „Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje“...
Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní o. i. uviedol nasledovné:
1. Sťažovateľ, hoci neplnoletá osoba bola spôsobilým subjektom na vydržanie práva
(prvostupňový súd vyslovil právny záver, že Sťažovateľ nebol spôsobilým subjektom),
2. Geometrický plán č. 22-1999 nebol objektívnou skutočnosťou, kedy sa Žalobcovia
mohli a mali dozvedieť o neoprávnenosti držby predmetnej veci, avšak
3. Oprávnenosť držby Žalobcov (z hľadiska dobromyseľnosti) bola v spore vyvrátená,
„predovšetkým” svedeckými výpoveďami svedkov a , z ktorých
vyplynulo, že „o posunutí hranice pozemkov jednak vedeli „všetci” aj susedia, (pozn.
právny záver odo volacieho súdu) t. j. aj vlastníci pozemkov, ktoré sú v súčasnosti
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/ a zároveň, že otázka vyriešenia spornej
hranice pozemkov bola predmetom komunikácie so Sťažovateľom (v snahe túto spornosť
riešiť, a to v čase keď ešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba (v roku 1998);
4. Výpovede svedkov neboli v priebehu prvoinštančného konania zo strany Žalobcov
rozporované ani vyvrátené, a napokon, Žalobkyňa 2/ ani v samotnom odvolaní neuviedla
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by tvrdenia svedkov vyvracali;
5. Z obsahu spisu nevyplýva, že by obsah navrhovaného súdneho zmieru bol súdu
predložený na pojednávaní na jeho schválenie.».
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „Za zásadné pochybenie
všeobecných súdov považujeme aj to, že súdy v rozhodnutí neuviedli kedy a na základe akej
právnej skutočnosti zanikla oprávnená držba Žalobcov, a teda kedy a na základe akej
právnej skutočnosti sa Žalobcovia dozvedeli alebo mali objektívnu možnosť dozvedieť sa
o neoprávnenosti držby pozemkov. Súdy neposúdili skutkový stav veci v súlade s normami
hmotného práva a judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Okresný súd Pezinok ako
prvostupňový súd síce určil správne dôvod a (najneskorší) okamih zániku oprávnenej držby
Žalobcov v roku 2007 na základe zistení o disproporciách vo výmere pozemkov
z geometrického plánu vypracovaného v roku 2007, avšak vzhľadom na rozporované právne
posúdenie iných právnych skutočností neuznal Žalobcom uplynutie vydržacej doby pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním tak, ako sa domáhali. Odvolací súd síce
korigoval rozporované nesprávne právne závery prvostupňového súdu, avšak dôvod
a okamih zániku oprávnenej držby viazal na výpoveď svedka , že
o disproporciách vedeli všetci a Žalobcovia sa voči uvedeným tvrdeniam nijak nebránili.“.
5. Napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu sú
podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich okresný súd a krajský
súd nevysporiadali so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré boli uplatnené v priebehu
súdneho konania. Sťažovateľ uvádza: „Rozhodnutia všeobecných súdov sú:
1. Prvostupňové rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
základných podmienok vydržania vlastníckeho práva k veci,
2. Rozhodnutie odvolacieho súdu je vydané v rozpore so zistených skutkovým stavom
a založené na nesprávnych a nepravdivých odvolacím súdom konštatovaných skutkových
záveroch, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom, pričom
však pred odvolacím súd nedošlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania a teda
konštatácie odvolacieho súdu sú zmätočné a v rozpore so zisteným skutkovým stavom,
3. napadnuté rozhodnutia súdov neobsahujú základné náležitosti vyplývajúce
z hmotného práva pre hodnoverné posúdenie nároku Žalobcov na vydržanie práva k veci;
súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali so základnými zákonnými podmienkami pre
vydržanie práva k veci - najmä - právne relevantný dôvod a okamih zániku oprávnenej
držby veci Žalobcami a pretrhnutie plynutia vydržacej doby,
4. rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje základné náležitosti podľa § 220 ods. 2
CSP,
5. rozhodnutia súdov (najmä prvostupňového súdu) boli vydané v hrubom rozpore
s hmotným právom, ktorého právne závery dokonca odvolací súd musel v prevažnej miere
korigovať.“
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 140/2008-218
z 10. apríla 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 434/2015-280 z 20. februára 2019,
napadnuté rozsudky zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi
prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
13. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
19. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je okrem iného tiež posúdiť, či táto nie je
neprípustná. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť
intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu
neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, IV. ÚS 177/05). V prípade, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti
nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného
sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným
súdom (m. m. II. ÚS 551/2018).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a prijaté závery
20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozsudky sú arbitrárne
a svojvoľné. Podľa sťažovateľa okresný súd a krajský súd nereagovali na všetky jeho
podstatné námietky, ktoré boli vznesené v priebehu súdneho konania a ktoré boli obsahom
odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny
rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 140/2008-218 z 10. apríla 2015
21. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 140/2008-218 z 10. apríla 2015,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
22. Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmal na základe odvolania sťažovateľa a žalobkyne 2. Krajský súd rozhodol
rozsudkom č. k. 7 Co 434/2015-280 z 20. februára 2019, ktorým rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil.
23. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny
rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 140/2008-218 z 10. apríla 2015, ústavný súd ústavnú
sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny
rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 434/2015-280 z 20. februára 2019
24. Rozsudkom č. k. 7 Co 434/2015-280 z 20. februára 2019 krajský súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal proti žalobcom nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania.
25. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva žiadna zmienka o tom, že by sťažovateľ
využil svoje právo podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, preto ústavný súd
vlastným zistením na informačnom centre okresného súdu 17. septembra 2019 overil túto
skutočnosť a zistil, že dovolanie ako účinný prostriedok nápravy smerujúci proti
rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ nepodal.
27. Ústavný súd zdôrazňuje, že ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú,
aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom,
či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak,
z čl. 127 ods. 1 ústavy a z § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva,
že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne
i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné
v konaní pred všeobecnými súdmi.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
29. Keďže odmietnutím ústavnej sťažnosti ako celku je vylúčené jej vecné
preskúmanie, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými
v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2019