Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 65/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Advokáti Heinrich, s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia ,

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Galanta č. k.

-436 z 23. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len ,,sťažovateľ“, v citáciách aj ,,žalovaný“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len ,a“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len ,,okresný súd“) č. k.

-436 z 23. októbra 2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

súdneho konania pred okresným súdom, kde vystupoval v procesnom postavení žalovaného,

vo veci žaloby o zaplatenie sumy 47 780,14 € spolu s 15 % ročným úrokom zo sumy

50 000 € od 22. októbra 2011 do zaplatenia. Vo veci samej bol napokon Krajským súdom

v Trnave vydaný rozsudok č. k. -375 z 15. novembra 2017, ktorým tento

rozhodol v bode I výroku tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení

s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej potvrdil a v bode II výroku tak, že v časti o náhrade

trov konania ho zrušil a vec vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Sťažovateľ následne proti výroku v bode I podal 16. februára 2018 dovolanie

na Najvyššom súde Slovenskej republiky. V podanom dovolaní sťažovateľ poukázal,

že v jeho veci išlo o spotrebný úver, pretože žalobca sa živí tým, že požičiava peniaze

na úroky, čo mal sťažovateľovi uviesť sám žalobca na ich prvom stretnutí. Ďalej poukázal:

,,Keďže sa jedná o opakované požičiavanie finančných zdrojov na úroky vysoko

presahujúce percentuálne úročenie bankových inštitúcií je zjavné, že zo strany žalobcu ide

a aj v tomto prípade išlo o formu podnikania... Uvedené je podľa názoru žalovaného

formou podnikania, t.z. že aj v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský úver. Uvedené

možno preukázať notárskymi zápisnicami, v ktorých žalobca figuruje ako veriteľ a peniaze

sú požičiavané na neprimerane vysoké úroky. V tomto prípade išlo o spotrebiteľský úver.“

Na základe uvedeného sťažovateľ v dovolaní uviedol, že podanie dovolania je oslobodené

od súdneho poplatku z dôvodu spotrebiteľského vzťahu a ochrany spotrebiteľa.

3. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že okresný súd ho následne

výzvou z 11. júna 2018 vyzval, aby zaplatil súdny poplatok za dovolanie v sume 4 475 €,

a následne okresný súd uznesením č. k. -427 zo 7. augusta 2018, vydaným

vyšším súdnym úradníkom (ďalej len ,,uznesenie vyššieho súdneho úradníka“), rozhodol

o zastavení dovolacieho konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podané

dovolanie. Proti nemu podal sťažovateľ 17. októbra 2018 sťažnosť, pričom poukázal na § 4

2

ods. 2 písm. u) o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o súdnych poplatkoch“). Zároveň uhradil aj súdny poplatok za podané dovolanie. O podanej

sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým

ju zamietol. K tomu sťažovateľ dodal: ,,V tomto uznesení súd uviedol názor, že žalobca

v právnom vzťahu so žalovaným nevystupoval ako podnikateľ, resp. nebolo preukázané,

že by konanie na strane žalobcu malo charakter sústavnosti, preto nejde o spotrebiteľský

vzťah a ani dôvod o oslobodenie od súdneho poplatku. Keďže žalovaný neuhradil súdny

poplatok v lehote 10 dní, súd dovolacie konanie zastavil, pričom nie je možné prihliadnuť

ani na okolnosť, že žalovaný zaplatil súdny poplatok neskôr v lehote na podanie odvolania

vzhľadom na novelu od 1.7.2017.“ Následne bol na základe

uznesenia okresného súdu č. k. -440 z 29. novembra 2018, vydaného vyšším

súdnym úradníkom, sťažovateľovi vrátený ním zaplatený súdny poplatok za podané

dovolanie.

4. Sťažovateľ ďalej uvádza dôvody, pre ktoré mal podľa neho postavenie

spotrebiteľa, a to, že predmetom konania vo veci bolo zaplatenie finančnej sumy z právneho

dôvodu vrátenia pôžičky s 15 % ročnými úrokmi z omeškania, ktorá mu bola poskytnutá

žalobcom podľa zmluvy o pôžičke spísanej formou notárskej zápisnice, ďalej že tento úrok

bol dvojnásobne až trojnásobne vyšší ako priemerná obvyklá úroková miera pôžičiek,

poskytnutie tejto pôžičky vzhľadom na podmienky jej uzatvorenia neboli rizikové. Dodal:

,,Oslobodenie od súdneho poplatku je dané z dôvodu spotrebiteľského vzťahu a ochrany

spotrebiteľa, keďže žalobca poskytoval opakovane pôžičky viacerým subjektom, so svojimi

návrhmi (textáciami) zmlúv; tak konal aj v právnom vzťahu so žalovaným, ktorý bol

predmetom uvedeného súdneho konania. Žalovaný nevystupoval pri uzatvorení zmluvy

o pôžičke ako podnikateľ a nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti či inej

podnikateľskej činnosti. Táto okolnosť nie je sporná. Žalovaný teda mal postavenie

spotrebiteľa.“ Tiež dôvodil tým, že keďže žalobca opakovane ponúkal a ponúka svoje

finančné prostriedky za úroky a do zmlúv si vkladá skryté zmluvné pokuty a ďalšie úroky,

aj napriek tomu, že nie je oficiálne vedený ako podnikateľ, ani zapísaný v Registri veriteľov

poskytujúcich spotrebiteľské úvery, takéto konanie by sa malo považovať za podnikateľskú

činnosť. Podľa sťažovateľa nemôže byť podstatné, či si žalobca splnil svoju povinnosť

a registroval sa ako podnikateľ alebo osoba poskytujúca spotrebiteľské úvery. Pokiaľ

sa nezaregistroval, tak to neznamená, že neposkytuje spotrebiteľské úvery, či nevykonáva

podnikateľskú činnosť, ale to, že porušil svoju povinnosť. Dodal: «Preto tvrdenie súdu,

že ,,právny poriadok status ,,neregistrovaného podnikateľa“ nepozná“ je irelevantný

a najmä nesprávny, pretože právny poriadok takýto status pozná a udeľuje za neho sankciu

za neoprávnené podnikanie... Nesplnenie registračných povinností neznamená, že nejde

o dodávateľa. V opačnom prípade by stačilo každému subjektu nesplniť svoju registračnú

povinnosť a takýmto spôsobom by sa vyhol charakteru spotrebiteľského vzťahu.» Sťažovateľ

preto označil postup okresného súdu a napadnuté uznesenie okresného súdu za nesprávne

a arbitrárne.

5. V závere sťažovateľ uviedol, že aj keď jeho návrhu na oslobodenie od platenia

súdneho poplatku za podané dovolanie nebolo vyhovené, mala mu byť zachovaná lehota na

jeho zaplatenie od momentu, keď sa o tom dozvedel, teda od vydania uznesenia okresného

súdu. Podľa sťažovateľa mu bolo jeho právo na súdnu ochranu odňaté tým, že mu stanovená

10-dňová lehota na zaplatenie súdneho poplatku uplynula v období od vydania uznesenia

vyššieho súdneho úradníka do vydania uznesenia okresného súdu, ktorým bolo zamietavo

rozhodnuté o sťažovateľovej sťažnosti proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

a okresný súd len formalisticky poukázal na uplynutie tejto lehoty, a preto konanie

o dovolaní zastavil.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46

SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na zachovanie princípu právnej istoty

a spravodlivosti podľa článku 1 SR postupom a uznesením Okresného súdu Galanta,

č.k. -436, zo dňa 23.10.2018, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Galanta, č.k. -436, zo dňa 23.10.2018,

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

4

3. Okresný súd Galanta je povinný nahradiť sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške

390,50 EUR (2 úkony á 163,33 EUR + 2 x paušálna náhrada á 9,80 EUR = 346,26 EUR +

20% DPH (69,25 EUR) = 415,51 EUR) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

6

15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení čl. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým

uznesením okresného súdu. Namietané porušenie základného práva podľa a práva

podľa dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že napriek tomu, že v jeho právnej veci boli splnené

podmienky na oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané dovolanie zo strany

sťažovateľa s poukazom na to, že sťažovateľ a žalobca mali byť v spotrebiteľskom vzťahu,

okresný súd uvedené neakceptoval, a tiež tým, že už po neakceptovaní uvedeného

mu nebola po doručení napadnutého uznesenia okresného súdu stanovená nová lehota

na zaplatenie tohto súdneho poplatku, ale okresný súd len konštatoval, že mu už lehota

uplynula.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

18. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997)

().

19. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd už opakovane uviedol (, ), že ochrana ,

prípadne dohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ) ().

8

20. Okresný súd v napadnutom uznesení okresného súdu k dôvodom svojho

rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Súd má za to, že predmetom sporu je zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu

nevrátenia poskytnutej pôžičky. Uvedený právny základ sporu bol konštatovaný

v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 12.5.2016, č.k. -324,

ktorý bol čo sa týka veci samej potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa

15.11.2017, č.k. -375. Je právoplatne rozhodnuté, že medzi stranami sporu

prišlo k uzatvoreniu záväzkovo právneho vzťahu – zmluvy o pôžičke, z ktorého vznikli

vzájomné práva a povinnosti dlžníkovi a veriteľovi. Žalobca žalovanému požičal 200 000

Eur na obdobie do 4.11.2010. Záväzkový vzťah bol uzatvorený medzi veriteľom a dlžníkom,

ktorý veriteľ nespĺňa atribút dodávateľa ako uvádza žalovaný. Žalobca, teda veriteľ

v záväzkovom vzťahu je fyzická osoba, ktorá v spore nepreukázala, že by bola dodávateľom

– teda že by konala pri uzatváraní a plnení zmluvy o pôžičke v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti – a teda, že by sa jednalo o spotrebiteľský

vzťah. Podnikaním sa v zmysle rozumie sústavná činnosť

vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť

za účelom dosiahnutia zisku. Žalovaný uviedol, že žalobca síce nie je vedený ako

podnikateľ, ani zapísaný v Registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ale svoje

zdroje opakovane a viac krát ponúka, a z tohto titulu je podnikateľom, hoci nie

registrovaným. Súd dáva žalovanému do pozornosti, že právny poriadok status

,,neregistrovaného podnikateľa“ nepozná. Zároveň nebolo v konaní preukázané, že by

konanie žalobcu spočívajúce v poskytnutí pôžičky malo charakter sústavnosti a preto

konanie žalobcu nemôže byť podnikaním.

Na základe uvedeného má súd za to, že žalovaný bol výzvou zo dňa 11.6.2018

správne vyzvaný k zaplateniu súdneho poplatku za dovolanie vo výške 4475 Eur. Výzva bola

zástupcovi žalobcu doručená dňa 6.7.2018, avšak žalovaný súdny poplatok v 10-dňovej

lehote určenej súdom nezaplatil. Preto súd dovolacie konanie uznesením zo dňa 7.8.2018,

č.k. -428 v zmysle § 10 ods. 1 poplatkového zákona zastavil.

Súd dáva žalovanému do pozornosti, že s účinnosťou od 1.7.2017 dodatočné

zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v odvolacej lehote bude bez ďalšej relevancie

na trvanie konania a súd uznesenie o zastavení dovolacieho konania nezruší.

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude žalovanému zaplatený súdny poplatok

za dovolanie v celom rozsahu vrátený.»

21. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia

od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (, , , ).

22. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu

konštatuje, že jeho závery korešpondujú so zmyslom a účelom uvedenej právnej normy.

V napadnutom uznesení okresného súdu tento uviedol, s poukazom na rozhodnutia vydané

vo veci samej, z akého dôvodu nebol sťažovateľ posudzovaný ako spotrebiteľ, a teda

nedošlo k jeho oslobodeniu od platenia súdneho poplatku, pričom odôvodnil aj to, prečo

nebola akceptovaná oneskorená platba sťažovateľa. Teda týmto odôvodnil, na základe

akých skutočností dospel k záveru o potrebe potvrdenia uznesenia vyššieho súdneho

úradníka. Ústavný súd preto konštatuje, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

23. Skutočnosť, že napadnuté uznesenie okresného súdu, resp. závery v ňom uvedené

sa nezhodujú s predstavou sťažovateľa, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane

ich dôvodov a námietok (m. m. ).

24. Obiter dictum ústavný súd napokon dáva do pozornosti sťažovateľa,

že nerezignoval na ústavnoprávny prieskum jeho ústavnej sťažnosti vo vzťahu k ochrane

10

spotrebiteľa, a uvádza, že za predpokladu, že by sa preukázalo, že žalobca vstupoval

opakovane do zmluvného vzťahu s inou fyzickou osobou, ktorá by v rámci tohto zmluvného

vzťahu nekonala v rámci svojej podnikateľskej či obchodnej činnosti, vzťahovali by sa na

neho povinnosti, ktorými príslušné právne predpisy zaťažujú dodávateľa, napriek tomu,

že by „ako podnikateľ“ nebol evidovaný v obchodnom, živnostenskom či inom registri.

Taktiež treba poznamenať, že z napadnutého uznesenia okresného súdu ani rozsudku

okresného súdu vo veci samej nevyplýva, že by v konaní došlo k dôkladnému prieskumu

vo vzťahu ku skúmaniu sústavnosti konania žalobcu. Žalobca v tejto otázke tvrdenia

sťažovateľa nepoprel ( ) a tieto skutkové tvrdenia

sa dostatočne nepremietli ani do odôvodnenia rozsudku okresného súdu a primerane

aj napadnutého uznesenia.

V situáciách, keď sa poskytovateľ tovaru alebo služby dopúšťa neoprávneného

podnikania, je v zmysle o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov nielen viazaný povinnosťami výrobcu, predávajúceho, dovozcu alebo dodávateľa

vo vzťahu k zmluvnej strane, ktorá je spotrebiteľom, no jeho konanie je postihnuteľné

v zmysle v znení neskorších predpisov, ako aj

osobitými správnymi sankciami od orgánov verejnej moci, prípadne subjektov (napr.

Národná banka Slovenska podľa o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov), ktorým bola zverená právomoc nad vykonávaním

dohľadu nad činnosťou fyzických a právnických osôb pri poskytovaní tovarov a služieb

vo vymedzených oblastiach (finančné služby, doprava a pod.).

Sťažovateľa však z pozície spotrebiteľa diskvalifikoval skutočný cieľ použitia

pôžičky. Finančné prostriedky získané od žalobcu boli určené podľa vyjadrenia samotného

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi na jeho podnikateľskú činnosť, pričom

aj samotnú zmluvu o pôžičke chcel so žalobcom uzatvoriť ako obchodná spoločnosť,

čo mu však žalobca vo vzťahu k vymožiteľnosti svojej pohľadávky neumožnil. Už vôbec

na vec nedopadajú normy regulujúce spotrebiteľské úvery, a to prima facie už len z dôvodu

dojednanej výšky pôžičky, vysoko presahujúcej hornú hranicu 20 000 € stanovenú v zákone

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov; neskoršia právna úprava ( o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov) reguluje spotrebiteľské úvery tak, že sa za ne nepovažujú

úvery, ktorých výška je viac ako 75 000 €.

25. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

, ), ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v zmysle odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2019

predseda senátu

12