Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 204/2018
PDF · 186.48 KB
No categories available
II. ÚS 204/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žiar
nad Hronom sp. zn. 5 C 44/2014 z 24. júla 2017 a sp. zn. 5 C 44/2014 z 2. októbra 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 44/2014 z 24. júla
2017 a sp. zn. 5 C 44/2014 z 2. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
o vypratanie nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 44/2014 zo 7. septembra
2015 prikázal sťažovateľke nehnuteľnosti vypratať, odovzdať ich žalobcovi do užívania
a nahradiť trovy konania. Proti predmetnému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 13 Co 17/2016 z 21. marca 2017
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Sťažovateľka podala v prejednávanej veci dovolanie.
Na základe podaného dovolania okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku.
V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Sťažovateľ podal v zmysle Výzvy najprv žiadosť
o oslobodenie od súdneho poplatku za podanie Dovolania dňa 20.07.2017, pričom následne
z opatrnosti (pre prípad nepriznania oslobodenia) uhradil aj vyrubený súdny poplatok
v zmysle Výzvy.
Následne bolo sťažovateľovi zo strany Súdu doručené uznesenie vyššieho súdneho
úradníka zo dňa 24.07.2017, sp. zn. 5C/44/2014-99, ktorým Súd zastavil konanie o
Dovolaní podanom sťažovateľom. Proti Uzneseniu v celom rozsahu podal v zmysle
poučenia vyššieho súdneho úradníka sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Okresný súd
Žiar nad Hronom zo dňa 02.10.2017, sp. zn. 5C/44/2014-110, doručenom sťažovateľovi dňa
02.11.2017, ktorým sťažnosť sťažovateľa zamietol, a súčasne upravil prevádzkovateľa
systému Slovenská pošta, a.s. na vrátenie súdneho poplatku žalovanej vo výške 192,30 EUR
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka namieta proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 44/2014-99 z 24. júla
2017 o zastavení konania o dovolaní (ďalej aj „uznesenie o zastavení konania o dovolaní “)
a proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 44/2014-110 z 2. októbra 2017 o zamietnutí
sťažnosti proti zastaveniu konania o dovolaní (ďalej aj „uznesenie o zamietnutí sťažnosti
proti zastaveniu konania o dovolaní“), podľa ktorých „dňa 21.07.2017 o 8,42 hod. doručila
súdu prostredníctvom právneho zástupcu mailom žiadosť o oslobodenie od súdneho
poplatku, pričom lehota na zaplatenie súdneho poplatku alebo na podanie žiadosti
o oslobodenie od súdneho poplatku jej uplynula dňa 20.07.2017“.
Sťažovateľka tvrdí, že „[v] skutočnosti bol predmetný návrh na oslobodenie
sťažovateľa od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za Dovolanie doručený prvostupňovému
súdu už dňa 20.07.2017, ako to zodpovedá aj zákonu o súdnych poplatkoch.
Uvedenú skutočnosť sťažovateľ v sťažnosti voči Uzneseniu (o zastavení konania
o dovolaní, pozn.) preukázal priloženými listinnými dôkazmi, pričom by mala táto
skutočnosť byť overiteľná aj v informačnom systéme podateľne prvostupňového súdu, resp.
Ministerstva spravodlivosti SR. K uvedenej námietke sa Súd v Uznesení 2 ani v Uznesení
(t. j. v oboch napadnutých rozhodnutiach, pozn.) vôbec nevyjadril, pričom zrejme vôbec
nepreveroval uvedenú skutočnosť a neoboznámil sa s predloženými dôkazmi sťažovateľa.“.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „[v]o vzťahu k Uzneseniu (o zastavení konania
o dovolaní, pozn.) by sme chceli Ústavnému súdu Slovenskej republiky oznámiť, že zo strany
sťažovateľa došlo (z opatrnosti) k úhrade súdneho poplatku za Dovolanie dňa 27.07.2017
v celom rozsahu, a to pre prípad, ak by nebolo vyhovené podanému návrhu na oslobodenie
od povinnosti na zaplatenie súdneho poplatku. V tejto súvislosti chceme upozorniť, že § 10
ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého rozhodol vyšší súdny úradník
v Uznesení (o zastavení konania o dovolaní, pozn.) i Súd v Uznesení 2 (o zamietnutí
sťažnosti proti zastaveniu konania o dovolaní, pozn.), nijakým spôsobom nevylučuje
aplikáciu príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku (predtým Občianskeho
súdneho poriadku), a teda platí, že ak sa v priebehu konania o sťažnosti (pre ktoré platí
zásada, že pre rozhodnutie v ňom vydané je rozhodujúci stav v čase jeho vydania), odstráni
nedostatok podmienky konania spočívajúci v nezaplatenom súdnom poplatku za návrh
na začatie konania (Dovolanie), Súd musí zrušiť uznesenie vyššieho súdneho úradníka
o zastavení konania. Pri rozhodovaní prvostupňového súdu tento musí vychádzať zo stavu
existujúceho v čase vydania jeho rozhodnutia, ako vyplýva z § 217 CSP. Pokiaľ teda
do uvedeného času, t.j. do času vyhlásenia Uznesenia 2 (o zamietnutí sťažnosti proti
zastaveniu konania o dovolaní, pozn.), sťažovateľ poplatkovú povinnosť splnil, tak
Uznesenie (o zastavení konania o dovolaní, pozn.) nemožno potvrdiť. Rozhodnutie Súdu je
datované ku dňu 02.10.2017, pričom k úhrade súdneho poplatku za Dovolanie zo strany
žalovanej došlo dňa 27.07.2017, teda Súd pri prijatí rozhodnutia o sťažnosti mal vychádzať
zo stavu, ktorý tu bol v čase vydania tohto rozhodnutia.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 C 44/2014 z 24. júla 2017
a sp. zn. 5 C 44/2014 z 2. októbra 2017 bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy a jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia
okresného súdu zrušil, aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že návrh sťažovateľky na oslobodenie od platenia
súdneho poplatku za podané dovolanie bol okresnému súdu doručený 20. júla 2017, a nie
21. júla 2017 o 8.42 h (ako to tvrdí okresný súd), čo by vo výsledku malo znamenať podanie
návrhu včas. Druhou námietkou je, že § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v rozhodujúcom
znení (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), na základe ktorého bolo rozhodnuté
o zastavení konania, nevylučuje aplikáciu všeobecného procesného predpisu, t. j. § 217
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v rozhodujúcom znení (ďalej len
„CSP“), aplikáciou ktorého by sa vo veci mohlo dospieť k prejednaniu dovolania, pretože
okresný súd by v takom prípade mal zrušiť uznesenie o zastavení konania o dovolaní.
Keďže tak okresný súd neurobil, sťažovateľka argumentuje nespravodlivosťou jeho postupu
(v zmysle nespravodlivosti konania).
Čo sa týka prvej námietky, podľa ktorej návrh sťažovateľky na oslobodenie
od platenia súdneho poplatku bol podaný včas, ústavný súd uvádza, že tvrdenie
sťažovateľky nie je ničím podložené.
Podľa ústavného súdu má nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv
sťažovateľa došlo, významné procesné dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor
pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní
pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
Hoci sťažovateľka splnila povinnosť vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom
súde a k svojej sťažnosti pripojila napádané rozhodnutia okresného súdu, nemožno
opomínať § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zaväzuje navrhnúť a predložiť aj
ďalšie dôkazy, ktorých obsah môže odrážať konkrétny typ sťažnostnej námietky
a na základe ktorých by ústavný súd mohol verifikovať tvrdenia sťažovateľky o porušení jej
základných práv a slobôd.
Tvrdenia o tom, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľky nedôvodne a že náprava
v tomto smere nebola zjednaná ani v konaní o sťažnosti, sťažovateľka žiadnym spôsobom
nepreukázala. Ústavnému súdu nepredložila žiaden z listinných dôkazov, o ktorých tvrdí, že
ich predkladala okresnému súdu na podporu svojich tvrdení. Ústavný súd za takejto
dôkaznej situácie nemá dôvod spochybňovať dostatočne určitý a jednoznačný záver
okresného súdu o tom, že výhrady sťažovateľky týkajúce sa porušenia v sťažnosti
označených práv sú vo vzťahu k tejto námietke neopodstatnené.
Čo sa týka druhej námietky podľa ktorej § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch,
na základe ktorého bolo rozhodnuté o zastavení konania, nevylučuje aplikáciu všeobecného
predpisu, t. j. § 217 CSP, aplikáciou ktorého by sa vo veci mohlo dospieť k prejednaniu
dovolania, ústavný súd uvádza tieto skutočnosti.
Okresný súd uznesenie o zastavení konania o dovolaní odôvodnil takto: „Súd vyzval
žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie pod následkom zastavenia konania,
pričom výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola právnemu zástupcovi žalovanej
doručená dňa 10.07.2017. Žalovaná v lehote 10 dni a ani do dnešného dňa súdny poplatok
nezaplatila a vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd konanie zastavil. To, že žalovaná
doručila súdu prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.07.2017 žiadosť o oslobodenie
od súdneho poplatku je bezpredmetné, nakoľko lehota na zaplatenie súdneho poplatku
alebo na podanie žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku uplynula žalovanej dňa
20.07.2017, to znamená, že žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku bola podaná
po lehote.“
Okresný súd uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti zastaveniu konania o dovolaní
odôvodnil takto: „Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že sťažnosť
žalovanej je potrebné zamietnuť. Zo spisového materiálu vyplýva, že súd vyzval žalovanú
na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 199 €, výzva bola právnemu
zástupcovi žalovanej doručená dňa 10.07.2017, avšak žalovaná v súdom určenej lehote
súdny poplatok nezaplatila, ale dňa 21.07.2017 o 8.42 hod. doručila súdu prostredníctvom
právneho zástupcu mailom žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, pričom lehota
na zaplatenie súdneho poplatku alebo na podanie žiadosti o oslobodenie od súdneho
poplatku jej uplynula dňa 20.07.2017. Súd preto uznesením zo dňa 24.07.2017 konanie
o dovolaní žalovanej zastavil. Voči tomuto uzneseniu podala žalovaná prostredníctvom
právneho zástupcu sťažnosť a žiadala uznesenie súdu zo dňa 24.07.2017 zrušiť. Od 1. júla
2017 sa zaviedla úprava, podľa ktorej v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší
súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje
o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie
v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie. V sťažnosti proti
rozhodnutiu o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno
namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.
Vzhľadom na to, že žalovaná v sťažnosti namieta skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí
lehoty na zaplatenie súdneho poplatku (žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku a
rovnako aj zaplatenie súdneho poplatku), súd sťažnosť žalovanej zamietol.“
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka bola okresným súdom po tom, čo súd zistil
nezaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie, vyzývaná na odstránenie tohto
nedostatku, pričom bola upozornená na možnosť zastavenia konania. Sťažovateľka
na výzvu okresného súdu nereagovala, čo malo za následok zastavenie konania. Ústavný
súd zastáva názor, že sťažovateľke bol poskytnutý dostatočný priestor pre zaplatenie
súdneho poplatku, bola upozornená na následky jeho nezaplatenia, a preto bez ďalšieho
nevidí vo veci dôvod na prelamovanie špeciálneho ustanovenia zákona o súdnych
poplatkoch všeobecnou procesnou úpravou.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti napádajúcej uznesenie
o zamietnutí sťažnosti proti zastaveniu konania o dovolaní a namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka (uznesenie o zastavení
konania o dovolaní), ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať označené napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už
meritórne preskúmal na základe sťažnosti okresný súd (sudca), ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu o zastavení konania o dovolaní a namietajúcej porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy sťažnosť neobsahuje žiadne
odôvodnenie, preto ju ústavný súd v tejto časti (vo vzťahu k obom napadnutým
rozhodnutiam okresného súdu) odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutých rozhodnutí okresného súdu, vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie,
náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018