Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 235/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, sudcu Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Margitou

Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 17. marca 2017

na okresnom súde žalobu „o vydanie bezdôvodného obohatenia alt. o náhradu škody“.

Dňa 12. apríla bola okresným súdom vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku do 10 dní odo

dňa doručenia výzvy, teda do 24. apríla 2017.

Dňa 21. apríla 2017 doručila sťažovateľka okresnému súdu žiadosť o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. -80

z 30. mája 2017 sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal.

Označené uznesenie bolo sťažovateľke doručené 2. júna 2017 a právoplatnosť nadobudlo

3. júna 2017.

Sťažovateľka následne 14. júna 2017 požiadala o prerušenie konania až do

právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. -101

z 19. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) konanie vo veci

sťažovateľky zastavil, keďže táto ani po márnom uplynutí súdom stanovenej lehoty na

zaplatenie súdneho poplatku tento poplatok nezaplatila.

Dňa 3. novembra 2017 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok.

Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka v zmysle § 239

ods. 1 Z. z . v znení neskorších predpisov

sťažnosť. O tejto jej sťažnosti rozhodol okresný súd uznesením č. k. -114

z 11. decembra 2017 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) tak, že ju zamietol.

Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že okresný súd „porušil práva

sťažovateľky tým, že použil na jej prípad zákonné ustanovenie, ktoré bolo prijaté a začalo

platiť až počas samotného konania vo veci a to bez toho, aby sťažovateľku na tento fakt

upozornil a tiež tým, že lehotu, ktorá mala sťažovateľke márne uplynúť (ak vôbec uplynula),

počítal v čase, kedy norma, na základe ktorej rozhodoval (ust. §10 ods. 1 a nasl. zákona

o súdnych poplatkoch v znení platnom od 1.7.2017), ešte neplatila“. K tomuto ďalej uvádza,

že novela o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“) bola v jej neprospech, v dôsledku čoho ju mal okresný súd opätovne vyzvať

na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľka tvrdí, že „predošlá právna úprava umožňovala účastníkovi konania

zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení

konania“, pričom „v súčasnosti účastník takú možnosť nemá, keďže proti takémuto

uzneseniu odvolanie nie je prípustné“. V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že

„bolo dôvodné očakávať, že súd sťažovateľku po rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov buď opätovne vyzve na zaplatenie súdneho poplatku, alebo ju o jej

povinnosti poučí v samotnom uznesení o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namieta: „Máme za to, že právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces bolo porušené, pretože súd retroaktívne použil nový zákon na

lehoty, ktoré uplynuli ešte pred jeho účinnosťou. Lehota na zaplatenie súdneho poplatku

totiž reálne uplynula dňa 24.04.2017. Po prijatí nového právneho predpisu - od 1.7.2017 -

sťažovateľke neplynuli žiadne nové lehoty. Súd použil nový právny predpis na podania,

ktoré boli vyhotovené pred účinnosťou tohto nového právneho predpisu. Bez akejkoľvek

výzvy alebo poučenia bola sťažovateľke konaním a rozhodnutiami súdu odobratá možnosť

konať pred súdom. Pritom platí, že právna norma nesmie byť skôr účinná ako platná.

Takéto konanie porušuje základný princíp - zákaz retroaktivity.“

Sťažovateľka napokon vidí porušenie jej v petite sťažnosti označených práv aj v tom,

že okresný súd nerozhodol o ňou podanom návrhu na prerušenie konania.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -101

zo dňa 19.09.2017 a Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -114

zo dňa 11.12.2017 sa zrušuje.

III. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť sťažovateľke

trovy konania...“

II.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd už opakovane uviedol (, ), že ochrana ,

prípadne dohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (napr. , , ,

) ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť

bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie

rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym

otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997

vo veci Helle proti Fínsku, bod 60).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 19. 6. 2001 vo veci

Kreuz proti Poľsku, bod 60; obdobne aj ) ďalej vyplýva, že povinnosť

zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním civilnej žaloby nemôže byť považovaná

za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

dohovoru. Na druhej strane, výška poplatku posudzovaná v rámci osobitných okolností

daného prípadu vrátane povinnosti dotknutej osoby poplatok v takejto výške zaplatiť, ako aj

fáza konania, v ktorej bolo takéto obmedzenie prístupu aplikované, sú faktory ktoré

zohrávajú svoju úlohu pri rozhodovaní, či tejto osobe bolo alebo nebolo zachované právo

na prístup k súdu (napr. rozsudok z 28. 10. 1998 vo veci Aït-Mouhoub proti Francúzsku,

bod 57; rozsudok z 13. 7. 1995 vo veci Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu,

bod 63).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka pred ústavným súdom napáda iba postup

okresného súdu v napadnutom konaní. Z povahy veci však možno vyvodiť, že namietaný

postup vyústil do rozhodnutia, konkrétne uznesenia okresného súdu č. k. -114

z 11. decembra 2017. Ústavný súd preto v medziach vymedzených sťažnosťou sťažovateľky

vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania okresného súdu najmä z obsahu

tohto uznesenia.

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že okresný súd ju opätovne nevyzval na

zaplatenie súdneho poplatku, resp. nebola poučená o zmene právnej úpravy, a že okresný

súd taktiež vôbec nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia č. k. -114

z 11. decembra 2017 k tomuto uviedol: «Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd mal opätovne

doručovať výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, po tom, čo rozhodol o jej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov, je potrebné uviesť, že výzvou nie sú poplatníkovi

ukladané povinnosti na zaplatenie súdnych poplatkov, poplatková povinnosť vyplýva

priamo zo zákona, pričom súdny poplatok za podanú žalobu bola žalobkyňa povinná

uhradiť spolu s podanou žalobou. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1

) je poplatníkovi zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho

poplatku splatného podaním žaloby, pričom následkom nezaplatenia súdneho poplatku je

zastavenie konania. Účelom výzvy nie je uloženie samotnej povinností zaplatiť súdny

poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie. Sama povinnosť vyplýva zo zákona a je

podmienkou pre to, aby súd mohol pokračovať v konaní.

Poplatková povinnosť vznikla žalobkyni už okamihom podania žaloby na súd. Keďže

žalobkyňa v žalobe nepožiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a súdny poplatok

splatný podaním žaloby nezaplatila na účet súdu, súd ju výzvou (vzorom č. 4a)

zo dňa 04.04.2017 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, s poučením, že ak súdny poplatok

v určenej lehote nezaplatí, súd konanie zastaví. V danom prípade ide o konanie, v ktorom

súd bez zaplatenia súdneho poplatku nemôže vo veci konať a musí ho zastaviť.

Následne žalobkyňa požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Počas

rozhodovania o návrhu žalobkyne na oslobodenie od súdnych poplatkov nebola otázka

povinnosti zaplatiť súdny poplatok konečným spôsobom rozhodnutá a výzva na zaplatenie

súdneho poplatku bola vo vzťahu k ne/splneniu poplatkovej povinnosti neúčinná, teda súd

pred rozhodnutím o návrhu žalobkyne nemohol súdne konanie pre nezaplatenie súdneho

poplatku zastaviť. Po právoplatnom rozhodnutí o návrhu na oslobodenie od súdnych

poplatkov, ktorým žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov priznané nebolo, bola

právoplatne vyriešená povinnosť žalobkyne ako poplatníka zaplatiť súdny poplatok za

podanú žalobu. Keďže žalobkyňa už raz bola vyzvaná výzvou na zaplatenie súdneho

poplatku, súd už nebol povinný opätovne vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku. Rovnako

žalobkyňa bola aj poučená o možnosti zastavenia konania v prípade nesplnenia tejto

povinnosti. Výška poplatku sa v priebehu rozhodovania o návrhu na oslobodenie od

súdnych poplatkov nezmenila, rovnako nedošlo ani k zmene návrhu, preto nebol dôvod

opätovne žalobkyňu vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku.

Žalobkyňa, v konaní zastúpená právnou zástupkyňou, si bola vedomá výšky súdneho

poplatku a rovnako aj okamihom vzniku poplatkovej povinnosti. Opätovná výzva na

zaplatenie súdneho poplatku prichádza do úvahy v prípade priznania aspoň čiastočného

oslobodenia od súdnych poplatkov, kedy by výška poplatku mohla byť sporná a v záujme

zachovania právnej istoty je súd povinný presne určiť výšku súdneho poplatku, čo však

nebol prípad prejednávanej veci.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že bola zmenená práva úprava v jej neprospech, a teda

súd mal rozhodnúť o zastavení konania skôr, teda za účinnosti „starej“ právnej úpravy,

kedy by mala možnosť zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania proti

uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, súd túto nepovažoval za

relevantnú.

Ustanovenie bolo novelizované zákonom

č. , ktorý nadobudol platnosť dňa 09.06.2017, pričom platnosť nastáva dňom

vyhlásenia právneho predpisu v zbierke zákonov ( o tvorbe

právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov). Uverejnenie zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

znamená, že sa stal súčasťou právneho poriadku. Obdobie medzi platnosťou a účinnosťou

sa nazýva legisvakančná lehota a slúži na to, aby sa každý, komu zo zákona vyplývajú určité

práva alebo povinnosti, mohol oboznámiť s jeho obsahom. Novelizované znenie § 10 ods. 3

zák. o súdnych poplatkoch nadobudlo účinnosť dňa 01.07.2017.

Ani skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy ohľadne

ne/možnosti zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania proti zastaveniu konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku, neznamená vznik povinnosti súdu opätovne vyzývať

stranu sporu na zaplatenie súdnych poplatkov, s dôrazom na to, že žalobkyňa je v konaní

zastúpená advokátkou, teda osobou znalou práva. Pokiaľ dňa 02.06.2017 bolo právnej

zástupkyni žalobkyne doručené uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov,

mala žalobkyňa dostatočný časový priestor na to, aby po nadobudnutí platnosti

novelizovaného právneho predpisu (§ 10 ods. 3 zák. o súdnych poplatkoch), súdny poplatok

v správnej výške zaplatila, pričom sa prezumuje, že v priebehu legisvakančnej lehoty sa

každý oboznámil s jeho obsahom, a teda žalobkyňa si bola vedomá toho, že pokiaľ bude

o zastavení konania rozhodnuté až po 01.07.2017, nebude mať možnosť dodatočnej úhrady

súdneho poplatku v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu, ktorým súd konanie

zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Bolo vecou žalobkyne, aby dbala na to, či splnila všetky zákonom procesné

podmienky, pre to, aby súd mohol riadne pokračovať v konaní o podanej žalobe, pričom

skutočnosť, že žalobkyňa si svoje zákonné povinnosti nesplnila, nemôže znamenať odňatie

možnosti konať pred súdom, a teda porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu

ochranu. Súd zdôrazňuje, že žalobkyni bol so strany súdu ponechaný dostatočný časový

priestor na úhradu súdneho poplatku, keď o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

súd rozhodol dňa 30.05.2017 (doručené právnej zástupkyni žalobkyne dňa 02.06.2017),

avšak konanie zastavil až dňa 19.09.2017, a nie ešte za účinnosti „starého“ § 10 ods. 3 zák.

o súdnych poplatkoch /teda do 01.07.2017/, a to práve z dôvodu, aby žalobkyňa mala

možnosť doposiaľ neuhradený súdny poplatok zaplatiť, pred tým ako súd konanie zastaví.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobkyni bol pre účely možnosti uplatnenia

práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový priestor na úhradu súdneho poplatku

a na pokračovanie v konaní vo veci samej. Rovnako ani skutočnosť, že žalobkyňa

dňa 03.10.2017 súdny poplatok za žalobu zaplatila nie je dôvodom zrušenia napadnutého

uznesenia, nakoľko súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku, ak bol súdny poplatok zaplatený v lehote určenej súdom, pričom v prejednávanej

veci bol súdny poplatok zaplatený až po vydaní uznesenia o zastavení konania.

Pre úplnosť konajúci súd zdôrazňuje, že zastavením konania vo veci nebola vec

prejednaná meritórne, netvorí tak prekážku rozhodnutej veci a strana sa môže s novou

žalobou obrátiť na súd.»

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd dal

jasnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky sťažovateľkou uplatnené námietky v jej sťažnosti

proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Okresný súd správne poukázal na skutočnosť,

že povinnosť sťažovateľky uhradiť súdny poplatok (poplatková povinnosť) vzniká v zmysle

podaním žaloby, a nie výzvou súdu na zaplatenie súdneho

poplatku. Sťažovateľka mala možnosť požiadať o oslobodenie od platenia súdneho poplatku

už pri podaní svojej žaloby 17. marca 2017, tú však nevyužila. Taktiež je potrebné

v okolnostiach tejto veci zdôrazniť, že sťažovateľka bola okresným súdom výslovne

poučená o možných dôsledkoch pre prípad, ak by v súdom stanovenej lehote súdny

poplatok nezaplatila (zastavenie konania). Okresný súd správne poukázal aj na tú

skutočnosť, že uznesenie č. k. -80 z 30. mája 2017, ktorým sťažovateľke

nebolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, jej bolo doručené už 2. júna

2017. Sťažovateľka (a jej právna zástupkyňa) mala následne v rámci tzv. legisvakačnej

lehoty (vacation legis), teda do 1. júla 2017, dostatočný časový priestor na to, aby sa

oboznámila so zmenou právnej úpravy. Sťažovateľka mala ďalej až do zastavenia konania,

teda do 19. septembra 2017, dostatočný časový priestor na zaplatenie súdneho poplatku, na

čo taktiež správne poukázal okresný súd vo svojom uznesení. Ani túto možnosť však

sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane právne zastúpená, nevyužila (vigilantibus iura

scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým).

Ako z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľný hodnotí ústavný súd aj záver

okresného súdu o tom, že tento nemohol rozhodovať o návrhu sťažovateľky na prerušenie

konania pred tým, ako by rozhodol o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok.

Už uvedené závery okresného súdu sťažovateľka pred ústavným súdom nijakým

ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnila, pričom sa obmedzila iba na

opakovanie svojej argumentácie obsiahnutej v jej sťažnosti proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka, ktorá je výlučne výrazom jej odlišného skutkového a právneho

hodnotenia veci, aké zastáva okresný súd, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na

svoju judikatúru (napr. , , , )

nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať.

Ústavný súd v tomto bode poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím porušiť

alebo dohovorom garantované právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným a účinným

zákonom (, , , , ).

V prípade sťažovateľky išlo o .

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľky na

skutočnosť, že do situácie, ktorú ona sama vníma ako nespravodlivú, sa dostala vlastným

procesným postupom (konaním, resp. nekonaním), dôsledky ktorého (za súčasného

poučenia súdu) mohla a mala predvídať, a to o to viac v situácii, keď bola v konaní pred

okresným súdom kvalifikovane právne zastúpená.

Na záver ústavný súd konštatuje, že nie bez významu je v okolnostiach tejto veci aj

záver okresného súdu, v zmysle ktorého „zastavením konania vo veci nebola vec

prejednaná meritórne, netvorí tak prekážku rozhodnutej veci a strana sa môže s novou

žalobou obrátiť na súd“.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky v súlade s § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími jej návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018