Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 400/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mikáči s. r. o., Prievozská 4,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marian Mikáči, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 25. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 25. júna 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

sa sťažovateľ ako žalobca domáha proti žalovanému

zaplatenia sumy 350 000 € s príslušenstvom z titulu nevyplatenia odmeny

sprostredkovateľa. V danej veci sťažovateľ už v žalobe požiadal o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Okresný súd mu uznesením z 22. júna 2017 oslobodenie od súdnych poplatkov

nepriznal. Proti tomuto uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou sťažovateľ podal

sťažnosť, o ktorej okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že sťažnosť zamietol.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu, ktorý nevyhovel jeho

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, mu bolo odňaté jeho právo na spravodlivý

proces, ktorého súčasťou je aj právo na prístup k súdu. V súvislosti s tým poukázal

na nasledujúce skutočnosti:

„Právo na prístup k súdu môže byť obmedzené, ale len v primeranej miere tak, aby

nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel.

Súdne poplatky, od ktorých Sťažovateľ nebol Uznesením súdu oslobodený, predstavujú

peňažné obmedzenie práva na prístup k súdu. Keďže Sťažovateľ nemá dostatok finančných

prostriedkov na zaplatenie súdnych poplatkov a nebolo vyhovené jeho žiadosti

o oslobodenie od povinnosti zaplatiť ich, stáva sa pre neho právo na súdnu ochranu

nedostupným...

Sťažovateľ má za to, že svoje nedostatočné majetkové pomery dostatočne preukázal.

Sťažovateľ poukazuje najmä na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I nesprávne

posúdil jeho pomery a na základe tejto skutočnosti ho neoslobodil od súdnych poplatkov...

Sťažovateľ svojou situáciou naplnil predpoklady viacerých zložiek, ktoré sa majú

posudzovať pri zvažovaní o oslobodení od súdnych poplatkov. Sťažovateľ je starobný

dôchodca, ktorý poberá starobný dôchodok vo výške 476,10 EUR mesačne. Z tejto sumy mu

je však pravidelne strhávaná suma 92,67 EUR, ktorá je v rámci exekúcie vedenej proti

Sťažovateľovi poukazovaná na účet súdneho exekútora. Sťažovateľ teda poberá starobný

dôchodok v celkovej výške 383,43 EUR mesačne. Žiadny ďalší príjem nemá, ani nevlastní

žiadnu nehnuteľnosť alebo hodnotnejšiu hnuteľnú vec, na ktorú by súdny exekútor mohol

v rámci vymoženia práva oprávneného siahnuť. Ak by takáto možnosť bola, je veľmi

pravdepodobné, že by exekúcia prebiehala aj iným spôsobom, než len zrážkami

zo starobného dôchodku.

Čo sa týka sociálnych a rodinných pomerov Sťažovateľa, má dve dospelé deti, riadne

zamestnané, ktoré mu finančne pomáhajú. Sťažovateľ žije so svojou priateľkou, ktorá je

riadne zamestnaná a tiež mu finančne pomáha. Žijú spolu v rodinnom dome, ktorý patrí jej.

Sťažovateľ mal v posledných mesiacoch vážne zdravotné problémy, ktoré stáli nemalé

finančné prostriedky. S ich pokrytím mu pomohli jeho najbližší.

Sťažovateľ má za to, že súd neprihliadol ani na výšku súdneho poplatku, ktorý by mal

za Žalobu zaplatiť, ak by nebol oslobodený od súdnych poplatkov. Nakoľko Sťažovateľ

žaloval sumu 350 000 EUR, súdny poplatok by podľa sadzobníka súdnych poplatkov

v o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,

konkrétne podľa položky č. 1 písm. a) predstavoval sumu 21 000 EUR. Táto suma by bola

pre Sťažovateľa devastačná, nevedel by ju pokryť zo svojich príjmov. Na to, aby mohol

zaplatiť takto vysoký súdny poplatok, by si Sťažovateľ musel peniaze požičať, čo je

neprípustné vzhľadom na uplatnenie jeho práva na spravodlivý proces.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napadnutým uznesením

okresný súd porušil jeho základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a aby mu prikázal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

9. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

10. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu,

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup okresného súdu

nemajúci oporu v zákone. Okresný súd vo svojom uznesení uviedol:

„... Súd uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou dňa 22.06.2017 pod číslom

konania - 32 žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, čo

zdôvodnil tým, že nebolo preukázané, že žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky

pre oslobodenie od súdnych poplatkov a keďže ide o konanie návrhové, žiadateľ

o oslobodenie od súdnych poplatkov je povinný v rámci popisu rozhodujúcich skutočností

preukázať súdu, že je potrebné využiť tento výnimočný postup. Podľa odôvodnenia

uznesenia žalobca opodstatnenosť svojej žiadosti nepreukázal dostatočne, keď v rámci

preukázania žalobcom opísaných pomerov nepredložil k všetkým svojím tvrdeniam v rámci

popisu svojich pomerov relevantné dôkazy. Bolo poukázané na tvrdenie žalobcu, že jediným

príjmom žalobcu je suma 383,43 eur, pričom jediné výdavky uvedené žalobcom sú výdavky

na bývanie a lieky a spolu predstavujú sumu 375 eur (350 eur +25 eur) a tým podľa súdu

na živobytie žalobcovi zostáva necelých 9 eur mesačne, pričom nemá žiadne úspory ani

vklady v bankách ani iné vlastné úspory a ani žiadne úvery a žalobca neuviedol, z čoho

hradí výdavky na svoje živobytie. Poukázal na to, že žalobca uvádza, že nie je

podnikateľom, ale z obchodného registra vyplýva, že je spoločníkom v

. Tvrdenia žalobcu sú preto nepreukázané a rozporuplné a nie je

z nich zrejmé a jednoznačne preukázané, že je nevyhnutné pre ochranu práva žalobcu

na prístup k súdnej ochrane, návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovieť

a oslobodenie od súdneho poplatku žalobcovi priznať.

... Súd s poukazom na sťažnosť žalobcu

ako nedôvodnú zamietol, nakoľko sa stotožňuje s napadnutým rozhodnutím vydaným vyššou

súdnou úradníčkou a považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a riadne

odôvodnené. Žalobca vo svojej sťažnosti nepreukázal skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zrušenie uznesenia, ktorým nebolo žalobcovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Žalobca v sťažnosti opísal už ním v konaní tvrdené skutočnosti, ktoré bez preukázania

relevantnými žalobcom navrhnutými a priloženými dôkazmi, nie sú dôvodom na priznanie

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v konaní. Žalobca nesie v civilnom sporovom

konaní dôkazné bremeno, teda je povinnosťou žalobcu preukázať ním tvrdené skutočnosti

alebo uviesť dôvody, pre ktoré tak urobiť objektívne nemôže. Žalobca žiadnym spôsobom

nepreukázal tvrdenie, že jeho jediným príjmom je starobný dôchodok, že nemá žiaden

príjem z členstva v dozornej rade obchodnej spoločnosti, že nevykonáva žiadnu

podnikateľskú činnosť ani inú zárobkovú činnosť, že nemá vklady ani úspory v banke, že

jeho živobytie pokrývajú žalobcovi blízki. Žalobcove tvrdenia o jeho zárobkových

a majetkových pomeroch tak súd nemá preukázané, a preto nemožno potvrdiť

a skonštatovať, že žalobcove pomery odôvodňujú oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov v konaní tak, ako to predpokladá ustanovenie § 254 ods. 1 Civilného sporového

poriadku. Zo žalobcom opísaných pomerov nie je zrejmé a jednoznačne preukázané, že je

nevyhnutné pre ochranu jeho práva na prístup k súdnej ochrane, návrhu na oslobodenie

od súdnych poplatkov vyhovieť a oslobodenie od súdneho poplatku žalobcovi priznať. Súd

vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal, že spĺňa

zákonom stanovené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.

Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a žalobcovi

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

... Nakoľko žalobca v sťažnosti neuviedol a nepreukázal také relevantné skutočnosti,

pre ktoré by súd žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznal a zmenil napadnuté

uznesenie súdu vydané vyššou súdnou úradníčkou, súd s poukazom na vyššie uvedené podľa

, sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

11. Skutkové a právne závery okresného súdu sú v napadnutom uznesení riadne

zdôvodnené, uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na podstatu odôvodnenia

uznesenia vydaného vyššou súdnou úradníčkou 22. júna 2017, ktorým sťažovateľovi nebolo

priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, stotožnil sa s ním a považuje ho za vecne

správne a riadne odôvodnené. Podľa neho sťažovateľ v podanej sťažnosti nepreukázal

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie uznesenia nepriznávajúceho oslobodenie

od súdnych poplatkov, a opísal už v konaní tvrdené skutočnosti bez preukázania

relevantnými dôkazmi.

12. Ústavný súd nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by

bol výklad okresného súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej

miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv

zaručených a dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľovej

veci zo strany okresného súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo

arbitrárnosti.

13. Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

(, ).

14. Je potrebné tiež opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou

v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim

mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle a

dohovoru).

15. Skutočnosť, že okresný súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor,

s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd v napadnutom

uznesení takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv.

17. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018