Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 125/2019
PDF · 432.35 KB
No categories available
IV. ÚS 125/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Stanislavom Vilémom, Pribinova 3, Malacky, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej
prokuratúry Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 304/19/1106 a jej uznesením
z 15. augusta 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Malacky (ďalej len „okresná prokuratúra“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 304/19/1106 a jej uznesením z 15. augusta 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že 14. júna 2019 podal Odboru
kriminálnej polície Malacky trestné oznámenie vo veci podozrenia zo zločinu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ktorého sa mal dopustiť príslušník Mestskej
polície Malacky tak, že 14. júna 2019 okolo 8.25 h úmyselne nechcel pustiť von z budovy
sťažovateľa, a to napriek tomu, že opakovane chcel opustiť budovu, a nedal ani pokyn
inému príslušníkovi mestskej polície, aby otvoril mreže a pustil ho von z budovy.
3. Predmetné trestné oznámenie vyšetrovateľ uznesením ČVS: ORP-287/VYS-MA-
2019 z 3. júla 2019 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátorka okresnej prokuratúry napadnutým
uznesením z 15. augusta 2019 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti obsiahlo vysvetľuje skutkové okolnosti, ktoré mali
následne vyústiť do spáchania špecifikovaného zločinu obmedzovania osobnej slobody.
Poukazuje na to, že trestné oznámenie podal proti náčelníkovi Mestskej polície Malacky.
Vyšetrovateľ, ktorý trestné oznámenie preveroval a ktorý ho odmietol, si podľa sťažovateľa
jednostranne osvojil skutkové tvrdenia náčelníka mestskej polície. Z argumentácie
sťažovateľa vyplýva, že 14. júna 2019, t. j. v deň, keď malo dôjsť k spáchaniu predmetného
skutku, opäť nastúpil ako technik do práce, ktorú vykonával v budove mestskej polície.
V tejto súvislosti v ústavnej sťažnosti uvádza:
„Pri opätovnom nástupe do práce dňa 14. 06. 2019 chcel, aby mu bola odovzdaná
výpočtová technika v súlade s bezpečnostnou smernicou pre práce s IT, ktorú vydalo mesto
Malacky... Náčelník MsP ako priamy nadriadený sťažovateľa konal v rozpore príslušnými
pracovnoprávnymi predpismi (napr. § 47 ods. 1 písm. a Zákonníka práce), keď opakovane
poškodeného formálne vyzýval, aby pracoval na počítači v kancelárii vedúceho oddelenia
výkonu služby a objasňovania priestupkov, pričom ani tento počítač, okrem inej techniky,
mu neodovzdal súlade s bezpečnostnou smernicou pre práce s informačnými technológiami
mesta Malacky, teda mu žiadnu konkrétnu pracovnú úlohu nepridelil. Z tohto dôvodu sa
rozhodol túto skutočnosť oznámiť primátorovi mesta Malacky, pričom ho chcel navštíviť,
v čom sa mu však náčelník MsP snažil zabrániť, čo bolo aj motívom jeho protiprávneho
konania voči sťažovateľovi...“
5. Sťažovateľ tiež namieta, že k veci bola vypočutá len jedna svedkyňa –
pani , zamestnankyňa mestskej polície, ktorá uviedla, že „počula ako
náčelník vyzýval poškodeného, aby išiel na svoje pracovisko. Sťažovateľ p. mal
žiadať zrušenie uznesenia, ktoré ho obmedzovalo vo voľnom pohybe na svojom pracovisku.
(Jednalo sa o písomné usmernenie náčelníka MsP Malacky zo dňa 05. 04. 2013
s platnosťou do odvolania, ktorým mu bol znemožnený faktický výkon práce na MsP
Malacky už v roku 2013, čo bolo aj predmetom spomínaného civilného sporového konania
na OS Malacky).“. Stála služba údajne neregistrovala, že sa sťažovateľ snaží opustiť
budovu mestskej polície. Po vstupe iného zamestnanca mestskej polície do budovy mohol
sťažovateľ túto budovu opustiť. Svedkyňa „potvrdila otvorenie dverí bezpečnostnej mreže
na žiadosť kolegu . Pokiaľ by nevošiel do budovy MsP, poškodený by bol proti svojej
vôli zadržiavaný na MsP aj naďalej.“. Sťažovateľ namieta, že výpoveď svedkyne
bola tendenčná a účelová a snažila sa ňou zbaviť podozrenia zo spáchania
predmetného zločinu svojho priameho nadriadeného. Svedkyňa «sama potvrdila, že
náčelník MsP namiesto toho, aby sťažovateľovi umožnil opustiť priestory MsP a následnú
návštevu u primátora najskôr odišiel do priestoru stálej služby a povedal p.
aj iným zamestnancom, aby išli na chodbu ako svedkovia. stál neustále pred
mrežou brániacou mu slobodne opustiť priestor MsP, kde bol formálne „vyzývaný“ k tomu,
aby išiel pracovať, teda do miestnosti na MsP, ktorá nie je pracoviskom technika na MsP
Malacky.». Priebeh skutku sťažovateľ zaznamenal na mobilný telefón a tento záznam
priložil k sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa.
6. Sťažovateľ namieta, že skutkový stav nebol zistený dostatočne a právny záver
vyšetrovateľa, že mu nikto nebránil opustiť budovu mestskej polície, a tak nedošlo
k obmedzeniu jeho osobnej slobody, považuje za predčasný a arbitrárny. Podľa sťažovateľa
vo veci bolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy, napr. výsluchy ďalších svedkov a obrazový
a zvukový záznam.
7. Sťažovateľ namieta, že prokurátorka okresnej prokuratúry neodôvodnila napadnuté
uznesenie dostatočne, uviedla, že „nedošlo k spáchaniu trestného činu, ale nezaoberala sa
vôbec právnou skutočnosťou, že skutok môže byť priestupkom, prípadne iným protiprávnym
konaním, prípadne aj iných osôb. Pokiaľ prokurátorka tvrdí, že sťažovateľ sa so svojou
žiadosťou o opustenie priestoru MsP Malacky obrátil na nesprávnu osobu, de facto tvrdí, že
sa protiprávneho konania voči nemu mohla dopustiť iná osoba, pričom v tomto smere však
neboli vykonané žiadne opatrenia, najmä ak jeho sloboda pohybu bola fakticky obmedzená.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadala so
všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie, tak ako to predpokladá ustanovenie
§ 176 ods. 2 Tr. poriadku. Ani dostatočne nevysvetlila a neobjasnila dôvody svojho
rozhodnutia, odkázala iba na závery uznesenia vyšetrovateľa.“.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresnej prokuratúry Malacky v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Pn 304/19/1106-5, porušené bolo.
Zrušuje sa uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Malacky sp. zn.
1 Pn 304/19/1106-5 zo dňa 15. 08. 32019 a vec sa vracia tomuto štátnemu orgánu na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 346,26 Eur
na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu (alebo iného orgánu verejnej moci, pozn.),
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom (alebo iným orgánom verejnej moci) bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd (orgán verejnej moci) vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom (orgánom verejnej moci) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
15. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickej osoby
na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09, III. ÚS 14/2018, I. ÚS 239/2018). Ústavný
súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani
právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný
podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani
v ústave, ani v Trestnom poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06,
IV. ÚS 17/09). Inak povedané, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo
právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.
16. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tento právny názor
možno primerane použiť aj v prípade, keď dozorujúci prokurátor v trestnom konaní
preskúmava rozhodnutie vyšetrovateľa. Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej
udržateľnosti záverov okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení z 15. augusta 2019 sa
ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil s uznesením vyšetrovateľa z 3. júla 2019.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta právny záver okresnej
prokuratúry, podľa ktorého v predmetnej veci nebol spáchaný zločin obmedzovania osobnej
slobody, preto okresná prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľa z 3. júla 2019 o odmietnutí veci.
19. Prokurátorka okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení z 15. augusta 2019
po preskúmaní spisu a sťažnostnej argumentácie dospela k záveru, že postup vyšetrovateľa
bol v súlade s § 196 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa prokurátorky vyšetrovateľ trestné
oznámenie sťažovateľa „v potrebnom rozsahu preveril pre prijatie záveru o tom, či bol
alebo nebol spáchaný trestný čin. S jeho rozhodnutím sa stotožňujem a v podrobnostiach
naň poukazujem.“.
V napadnutom uznesení tiež uviedla, že sa oboznámila s obrazovo-zvukovým
záznamom, a poukázala na to, že z tohto záznamu vyplýva, že sťažovateľovi nikto nebránil
v opustení budovy mestskej polície. Sťažovateľ stál pred mrežami, „avšak ani raz
nepožiadal stálu službu, aby mu mreže otvorila. Naopak, na otvorenie mreží vyzýval svojho
nadriadeného, ktorého podľa môjho názoru nemožno zameniť s vrátnikom, ktorý
zamestnancom a stránkam otvára dvere, aby mohli priestory MsP opustiť. Ide o režimové
pracovisko a na tieto účely je tam stála služba.“. Prokurátorka okresnej prokuratúry tiež
hodnotila konanie náčelníka mestskej polície a uviedla, že náčelník mestskej polície nevydal
stálej službe zákaz otvoriť mreže ani sa pred sťažovateľa „nepostavil v snahe zabrániť mu
v opustení priestorov MsP, nechytil ho za ruku a nijakým iným spôsobom ho neobmedzil
na osobnej slobode. V konaní , ako ani v konaní ďalších prítomných
zamestnancov MsP Malacky, som nevzhliadla žiadne také správanie, ktoré by bolo možné
podriadiť pod jurisdikciu trestného práva.“.
20. Z uznesenia z 3. júla 2019 vyplýva, že vyšetrovateľ sťažovateľovu vec
preskúmal, vypočul náčelníka mestskej polície , zamestnankyňu mestskej
polície a oboznámil sa s úradnými záznamami príslušníkov mestskej
polície, ktorí boli prítomní v čase skutku. Z takto vykonaného šetrenia dospel k záveru,
že sťažovateľovi nikto nebránil opustiť budovu „fyzicky ani slovne“. Poukázal na to,
že predmetné priestory sú režimovým pracoviskom a vstup a odchod je riadený pomocou
elektronického otvárania mreží, ktoré zabezpečuje stála služba. Stála služba zabezpečuje
aj iné úlohy, preto sa nezdržiava nepretržite pri tlačidle, ktorým sa ovláda otváranie mreží,
a tak „pokiaľ to nie je okamžite možné, dotyčná osoba musí nejaký primeraný čas strpieť pri
mreži, pokiaľ mu ich oprávnená osoba otvorí. V tomto prípade všetci rovnako tvrdia, že celý
incident trval krátko, možno niekoľko desiatok sekúnd, čo sa nedá interpretovať ako
obmedzovanie osobnej slobody, tak ako to vyžaduje trestný zákon vo svoje osobitnej časti.
Taktiež mi tu chýba aj motív príslušníkov MsP, prečo by nasilu alebo neprimerane dlho
držali v priestoroch MsP, kde má práve on normálny výkon
zamestnania. Skôr by som to nazval ako svojvoľné opustenie pracoviska oznamovateľom
.“.
21. Vzhľadom na ústavnoprávne východiská uvedené v časti II tohto uznesenia
ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právo na vznesenie obvinenia a trestné
stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno
považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou
ústavného súdu bolo preto zistiť, či v danej veci okresná prokuratúra a vyšetrovateľ
v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa postupovali ústavne konformným spôsobom,
t. j. či sa podaním sťažovateľa dostatočne zaoberali a svoje právne závery zrozumiteľne
a nearbitrárne vysvetlili.
22. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,
že okresná prokuratúra v napadnutom uznesení v spojení s uznesením vyšetrovateľa
venovala sťažovateľovej veci náležitú pozornosť a vysporiadala sa s ňou ústavne
akceptovateľne. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní – pri preverení spôsobu
vybavenia trestného oznámenia na základe sťažnosti sťažovateľa – poskytla okresná
prokuratúra sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky jeho argumenty. Ústavný súd
poukazuje na to, že vyšetrovateľ vypočul osoby, ktoré boli priamymi svedkami udalosti,
ktorá bola opísaná sťažovateľom v trestnom oznámení, oboznámil sa aj s úradnými
záznamami ďalších svedkov. Prokurátorka okresnej prokuratúry preskúmala spis vo veci
sťažovateľa a osobitne sa oboznámila aj s obrazovo-zvukovým záznamom predloženým
sťažovateľom k sťažnosti. Myšlienkové úvahy okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa vo veci
sťažovateľa sú zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru
o odmietnutí trestného oznámenia, resp. o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľa. Ústavný súd právne závery okresnej prokuratúry v spojení s právnymi
závermi vyšetrovateľa nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú
ústavne udržateľné.
IV.
Záver
23. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,
ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej
príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením okresnej prokuratúry z 15. augusta 2019.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2019
Miroslav DURIŠ predseda senátu