Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 125/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Stanislavom Vilémom, Pribinova 3, Malacky, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa postupom Okresnej

prokuratúry Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením

z 15. augusta 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Malacky (ďalej len „okresná prokuratúra“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 15. augusta 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že 14. júna 2019 podal Odboru

kriminálnej polície Malacky trestné oznámenie vo veci podozrenia zo zločinu

obmedzovania osobnej slobody podľa ,

v znení neskorších predpisov, ktorého sa mal dopustiť príslušník Mestskej

polície Malacky tak, že 14. júna 2019 okolo 8.25 h úmyselne nechcel pustiť von z budovy

sťažovateľa, a to napriek tomu, že opakovane chcel opustiť budovu, a nedal ani pokyn

inému príslušníkovi mestskej polície, aby otvoril mreže a pustil ho von z budovy.

3. Predmetné trestné oznámenie vyšetrovateľ uznesením ČVS: ORP-287/VYS-MA-

2019 z 3. júla 2019 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátorka okresnej prokuratúry napadnutým

uznesením z 15. augusta 2019 podľa zamietla.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti obsiahlo vysvetľuje skutkové okolnosti, ktoré mali

následne vyústiť do spáchania špecifikovaného zločinu obmedzovania osobnej slobody.

Poukazuje na to, že trestné oznámenie podal proti náčelníkovi Mestskej polície Malacky.

Vyšetrovateľ, ktorý trestné oznámenie preveroval a ktorý ho odmietol, si podľa sťažovateľa

jednostranne osvojil skutkové tvrdenia náčelníka mestskej polície. Z argumentácie

sťažovateľa vyplýva, že 14. júna 2019, t. j. v deň, keď malo dôjsť k spáchaniu predmetného

skutku, opäť nastúpil ako technik do práce, ktorú vykonával v budove mestskej polície.

V tejto súvislosti v ústavnej sťažnosti uvádza:

„Pri opätovnom nástupe do práce dňa 14. 06. 2019 chcel, aby mu bola odovzdaná

výpočtová technika v súlade s bezpečnostnou smernicou pre práce s IT, ktorú vydalo mesto

Malacky... Náčelník MsP ako priamy nadriadený sťažovateľa konal v rozpore príslušnými

pracovnoprávnymi predpismi (napr. ), keď opakovane

poškodeného formálne vyzýval, aby pracoval na počítači v kancelárii vedúceho oddelenia

výkonu služby a objasňovania priestupkov, pričom ani tento počítač, okrem inej techniky,

mu neodovzdal súlade s bezpečnostnou smernicou pre práce s informačnými technológiami

mesta Malacky, teda mu žiadnu konkrétnu pracovnú úlohu nepridelil. Z tohto dôvodu sa

rozhodol túto skutočnosť oznámiť primátorovi mesta Malacky, pričom ho chcel navštíviť,

v čom sa mu však náčelník MsP snažil zabrániť, čo bolo aj motívom jeho protiprávneho

konania voči sťažovateľovi...“

5. Sťažovateľ tiež namieta, že k veci bola vypočutá len jedna svedkyňa –

pani , zamestnankyňa mestskej polície, ktorá uviedla, že „počula ako

náčelník vyzýval poškodeného, aby išiel na svoje pracovisko. Sťažovateľ p. mal

žiadať zrušenie uznesenia, ktoré ho obmedzovalo vo voľnom pohybe na svojom pracovisku.

(Jednalo sa o písomné usmernenie náčelníka MsP Malacky zo dňa 05. 04. 2013

s platnosťou do odvolania, ktorým mu bol znemožnený faktický výkon práce na MsP

Malacky už v roku 2013, čo bolo aj predmetom spomínaného civilného sporového konania

na OS Malacky).“. Stála služba údajne neregistrovala, že sa sťažovateľ snaží opustiť

budovu mestskej polície. Po vstupe iného zamestnanca mestskej polície do budovy mohol

sťažovateľ túto budovu opustiť. Svedkyňa „potvrdila otvorenie dverí bezpečnostnej mreže

na žiadosť kolegu . Pokiaľ by nevošiel do budovy MsP, poškodený by bol proti svojej

vôli zadržiavaný na MsP aj naďalej.“. Sťažovateľ namieta, že výpoveď svedkyne

bola tendenčná a účelová a snažila sa ňou zbaviť podozrenia zo spáchania

predmetného zločinu svojho priameho nadriadeného. Svedkyňa «sama potvrdila, že

náčelník MsP namiesto toho, aby sťažovateľovi umožnil opustiť priestory MsP a následnú

návštevu u primátora najskôr odišiel do priestoru stálej služby a povedal p.

aj iným zamestnancom, aby išli na chodbu ako svedkovia. stál neustále pred

mrežou brániacou mu slobodne opustiť priestor MsP, kde bol formálne „vyzývaný“ k tomu,

aby išiel pracovať, teda do miestnosti na MsP, ktorá nie je pracoviskom technika na MsP

Malacky.». Priebeh skutku sťažovateľ zaznamenal na mobilný telefón a tento záznam

priložil k sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa.

6. Sťažovateľ namieta, že skutkový stav nebol zistený dostatočne a právny záver

vyšetrovateľa, že mu nikto nebránil opustiť budovu mestskej polície, a tak nedošlo

k obmedzeniu jeho osobnej slobody, považuje za predčasný a arbitrárny. Podľa sťažovateľa

vo veci bolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy, napr. výsluchy ďalších svedkov a obrazový

a zvukový záznam.

7. Sťažovateľ namieta, že prokurátorka okresnej prokuratúry neodôvodnila napadnuté

uznesenie dostatočne, uviedla, že „nedošlo k spáchaniu trestného činu, ale nezaoberala sa

vôbec právnou skutočnosťou, že skutok môže byť priestupkom, prípadne iným protiprávnym

konaním, prípadne aj iných osôb. Pokiaľ prokurátorka tvrdí, že sťažovateľ sa so svojou

žiadosťou o opustenie priestoru MsP Malacky obrátil na nesprávnu osobu, de facto tvrdí, že

sa protiprávneho konania voči nemu mohla dopustiť iná osoba, pričom v tomto smere však

neboli vykonané žiadne opatrenia, najmä ak jeho sloboda pohybu bola fakticky obmedzená.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadala so

všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie, tak ako to predpokladá ustanovenie

. Ani dostatočne nevysvetlila a neobjasnila dôvody svojho

rozhodnutia, odkázala iba na závery uznesenia vyšetrovateľa.“.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom a uznesením Okresnej prokuratúry Malacky v konaní

vedenom pod sp. zn. -5, porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Malacky sp. zn.

-5 zo dňa 15. 08. 32019 a vec sa vracia tomuto štátnemu orgánu na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 346,26 Eur

na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu (alebo iného orgánu verejnej moci, pozn.),

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom (alebo iným orgánom verejnej moci) bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd (orgán verejnej moci) vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom (orgánom verejnej moci) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

15. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickej osoby

na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného

oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho

nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. ,

, , , , ). Ústavný

súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je ani

právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný

podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani

v ústave, ani v (porov. , , ,

). Inak povedané, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo

právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.

16. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Tento právny názor

možno primerane použiť aj v prípade, keď dozorujúci prokurátor v trestnom konaní

preskúmava rozhodnutie vyšetrovateľa. Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej

udržateľnosti záverov okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení z 15. augusta 2019 sa

ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil s uznesením vyšetrovateľa z 3. júla 2019.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta právny záver okresnej

prokuratúry, podľa ktorého v predmetnej veci nebol spáchaný zločin obmedzovania osobnej

slobody, preto okresná prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

vyšetrovateľa z 3. júla 2019 o odmietnutí veci.

19. Prokurátorka okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení z 15. augusta 2019

po preskúmaní spisu a sťažnostnej argumentácie dospela k záveru, že postup vyšetrovateľa

bol v súlade s . Podľa prokurátorky vyšetrovateľ trestné

oznámenie sťažovateľa „v potrebnom rozsahu preveril pre prijatie záveru o tom, či bol

alebo nebol spáchaný trestný čin. S jeho rozhodnutím sa stotožňujem a v podrobnostiach

naň poukazujem.“.

V napadnutom uznesení tiež uviedla, že sa oboznámila s obrazovo-zvukovým

záznamom, a poukázala na to, že z tohto záznamu vyplýva, že sťažovateľovi nikto nebránil

v opustení budovy mestskej polície. Sťažovateľ stál pred mrežami, „avšak ani raz

nepožiadal stálu službu, aby mu mreže otvorila. Naopak, na otvorenie mreží vyzýval svojho

nadriadeného, ktorého podľa môjho názoru nemožno zameniť s vrátnikom, ktorý

zamestnancom a stránkam otvára dvere, aby mohli priestory MsP opustiť. Ide o režimové

pracovisko a na tieto účely je tam stála služba.“. Prokurátorka okresnej prokuratúry tiež

hodnotila konanie náčelníka mestskej polície a uviedla, že náčelník mestskej polície nevydal

stálej službe zákaz otvoriť mreže ani sa pred sťažovateľa „nepostavil v snahe zabrániť mu

v opustení priestorov MsP, nechytil ho za ruku a nijakým iným spôsobom ho neobmedzil

na osobnej slobode. V konaní , ako ani v konaní ďalších prítomných

zamestnancov MsP Malacky, som nevzhliadla žiadne také správanie, ktoré by bolo možné

podriadiť pod jurisdikciu trestného práva.“.

20. Z uznesenia z 3. júla 2019 vyplýva, že vyšetrovateľ sťažovateľovu vec

preskúmal, vypočul náčelníka mestskej polície , zamestnankyňu mestskej

polície a oboznámil sa s úradnými záznamami príslušníkov mestskej

polície, ktorí boli prítomní v čase skutku. Z takto vykonaného šetrenia dospel k záveru,

že sťažovateľovi nikto nebránil opustiť budovu „fyzicky ani slovne“. Poukázal na to,

že predmetné priestory sú režimovým pracoviskom a vstup a odchod je riadený pomocou

elektronického otvárania mreží, ktoré zabezpečuje stála služba. Stála služba zabezpečuje

aj iné úlohy, preto sa nezdržiava nepretržite pri tlačidle, ktorým sa ovláda otváranie mreží,

a tak „pokiaľ to nie je okamžite možné, dotyčná osoba musí nejaký primeraný čas strpieť pri

mreži, pokiaľ mu ich oprávnená osoba otvorí. V tomto prípade všetci rovnako tvrdia, že celý

incident trval krátko, možno niekoľko desiatok sekúnd, čo sa nedá interpretovať ako

obmedzovanie osobnej slobody, tak ako to vyžaduje vo svoje osobitnej časti.

Taktiež mi tu chýba aj motív príslušníkov MsP, prečo by nasilu alebo neprimerane dlho

držali v priestoroch MsP, kde má práve on normálny výkon

zamestnania. Skôr by som to nazval ako svojvoľné opustenie pracoviska oznamovateľom

.“.

21. Vzhľadom na ústavnoprávne východiská uvedené v časti II tohto uznesenia

ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právo na vznesenie obvinenia a trestné

stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno

považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa . Úlohou

ústavného súdu bolo preto zistiť, či v danej veci okresná prokuratúra a vyšetrovateľ

v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa postupovali ústavne konformným spôsobom,

t. j. či sa podaním sťažovateľa dostatočne zaoberali a svoje právne závery zrozumiteľne

a nearbitrárne vysvetlili.

22. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,

že okresná prokuratúra v napadnutom uznesení v spojení s uznesením vyšetrovateľa

venovala sťažovateľovej veci náležitú pozornosť a vysporiadala sa s ňou ústavne

akceptovateľne. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní – pri preverení spôsobu

vybavenia trestného oznámenia na základe sťažnosti sťažovateľa – poskytla okresná

prokuratúra sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky jeho argumenty. Ústavný súd

poukazuje na to, že vyšetrovateľ vypočul osoby, ktoré boli priamymi svedkami udalosti,

ktorá bola opísaná sťažovateľom v trestnom oznámení, oboznámil sa aj s úradnými

záznamami ďalších svedkov. Prokurátorka okresnej prokuratúry preskúmala spis vo veci

sťažovateľa a osobitne sa oboznámila aj s obrazovo-zvukovým záznamom predloženým

sťažovateľom k sťažnosti. Myšlienkové úvahy okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa vo veci

sťažovateľa sú zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru

o odmietnutí trestného oznámenia, resp. o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

vyšetrovateľa. Ústavný súd právne závery okresnej prokuratúry v spojení s právnymi

závermi vyšetrovateľa nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú

ústavne udržateľné.

IV.

Záver

23. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa

a napadnutým uznesením okresnej prokuratúry z 15. augusta 2019.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu