Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 14/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v , a 2 a

a práv zaručených v čl. 3 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresnej prokuratúry Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením z 20. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv zaručených v , a 2 a

(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 3 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Trenčín

(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jej

uznesením z 20. januára 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. novembra 2016

do zápisnice v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby (ďalej

len „ústav“) trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania „trestného činu mučenie a iné

neľudské zaobchádzanie podľa , alebo resp. trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa “, ktorých sa mali dopustiť „kompetentné osoby“

v ústave „vrátane prokurátora,“ vykonávajúceho „dozor nad zákonnosťou v ÚVTOS

“. Podstatou trestného oznámenia bolo podľa slov sťažovateľa „namietané zlé

zaobchádzanie so sťažovateľom, nevyhovujúce podmienky detencie (svojvoľné držanie

v podmienkach blízkych samoväzbe) a ich kumulatívny účinok na sťažovateľa v podobe

fyzického, a psychického utrpenia“.

3. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície Trenčín (ďalej len „vyšetrovateľ Policajného zboru“) pod ČVS: ORP-

990/1-VYS-TN-2016 z 8. decembra 2016 bolo trestné oznámenie sťažovateľa podľa § 197

ods. 1 písm. d) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) odmietnuté. Podľa názoru sťažovateľa vyšetrovateľ

Policajného zboru v „rozpore s obsahom trestného oznámenia svojvoľne vytvoril v podstate

zmätočný skutok... a samotnú podstatu trestného oznámenia... celkom ignoroval“.

4. Keďže sťažovateľ bol presvedčený, že „vyšetrovateľ PZ o podanom trestnom

oznámení fakticky nerozhodol“, podal proti rozhodnutiu o odmietnutí jeho trestného

oznámenia sťažnosť, v ktorej namietal tiež to, že napadnuté rozhodnutie vyšetrovateľa

Policajného zboru malo „oporu... výlučne v správe samotných podozrivých, ktorá bola v

rozpore so zákonom považovaná za dôkaz o tom, že k trestnému činu nedošlo, pričom

upozorňoval, že je v rozpore so zákonom podozrivých nevypočuť, umožniť im popretie

skutku formou akejsi správy ústavu, a to naviac bez poučenia o následkoch krivej výpovede

a pod., čo aj malo byť zneužité - sťažovateľ zdôraznil, že vyšetrovateľom PZ parafrázovaná

správa je v prevažnej časti preukázateľne nepravdivá a zavádzajúca, akcentoval

neprešetrenie trestného oznámenia a nezákonné uspokojenie sa vyšetrovateľa PZ len s

vyjadrením ústavu, v mene ktorého podozriví trestnú činnosť mali páchať. Sťažovateľ žiadal

o nahliadnutie do spisu za účelom doplnenia predmetnej sťažnosti, priamo v jej závere

podal trestné oznámenie na ústav pre možné spáchanie trestného činu v súvislosti s

podaním nepravdivej správy, a tiež na vyšetrovateľa PZ pre zanedbanie jeho povinností,

keď v rozpore so zákonom trestné oznámenie riadne neprešetril.“.

5. Okresná prokuratúra riadny opravný prostriedok sťažovateľa uznesením č. k.

-6 z 20. januára 2017 podľa ako

nedôvodný zamietla.

6. Podľa názoru sťažovateľa je „faktom, že uznesenie vyšetrovateľa PZ v spojení

s uznesením prokuratúry sa celkom míňa s podstatou trestného oznámenia, táto zostala

ignorovaná, a prokuratúra sa v napadnutom uznesení absolútne nijakým spôsobom

nevysporiadala so sťažnostnými námietkami“.

7. Rovnako okresná prokuratúra podľa tvrdenia sťažovateľa ignorovala jeho žiadosť

o nahliadnutie do spisu pre účel doplnenia sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa

Policajného zboru.

8. Rozhodnutie okresnej prokuratúry, ako uvádza sťažovateľ, nijakým spôsobom

nereagovalo na jeho výslovnú námietku, „že predmetná správa ústavu je v prevažnej časti

nepravdivá a zavádzajúca... Napokon, z rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní je

zjavné nepochopenie podstaty čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd... keďže k jeho porušeniu môže dôjsť (a aj dochádza) aj v súvislosti so samotnými

podmienkami detencie vzhľadom na ich kumulatívny účinok na dotknutú osobu - pričom nie

je relevantné, či bolo postupované kvázi zákonným spôsobom (jeho aplikáciou majúcou za

následok porušenie základných práv).“.

9. Podľa sťažovateľa „Z relevantného práva a právnych východísk je tiež zrejmé,

že podmienky detencie sťažovateľa neboli v súlade so zákonom tak, ako to uvádza sporná

správa ústavu - ústav sa nemôže zbaviť zodpovednosti za dôsledok zaobchádzania so

sťažovateľom v podobe nevyhovujúcich podmienok detencie arbitrárnym konštatovaním

o zákonnosti postupu zamestnancov zboru konajúcich v jeho mene, a orgány činné v trestom

konaní nie sú oprávnené trestné oznámenie vybaviť rýdzo formalistickým konštatovaním

o zákonnosti postupu ústavu bez akejkoľvek previerky zákonnosti, závažnosti, pravdivosti

a vierohodnosti správy ústavu, čo platí o to viac v situácii vznesených námietok o jej

zákonnosti, pravdivosti a nevysporiadania sa s podstatou trestného oznámenia z hľadiska

následku v podobe vytvorených zlých podmienok detencie, čo takticky ani nebolo

spochybnené.“.

10. Sťažovateľ trvá na tom, že jeho „trestné oznámenie náležitým spôsobom

prešetrené nebolo“, čím došlo k porušeniu jeho práva zaručeného mu v čl. 3 dohovoru, ako

aj základného práva zaručeného v s dopadom na jeho právo zaručené

mu v dohovoru a základné práva zaručené v a 2 .

11. Napokon sťažovateľ namieta, že „Neumožnením nahliadnutia do spisu... pred

rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ tak, aby mohol túto sťažnosť

doplniť, bolo zo strany prokuratúry porušené jeho právo na inú právnu ochranu podľa

.“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Okresnej prokuratúry v Trenčíne v konaní sp. zn.

a jej uznesením zo dňa 20. 1. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa na účinné

úradné vyšetrenie zlého zaobchádzania podľa

a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti a právo na súkromie podľa a 2

a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na inú

právnu ochranu podľa .

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry v Trenčíne, sp. zn. -6 zo dňa

20. 1. 2017, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu 2 300 €... ktorú mu je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra

v Trenčíne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

13. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom z dôvodu jeho zlej finančnej situácie.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

16. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

17. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

18. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

20. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 16

ods. 2, a 2 a a práv zaručených v a

dohovoru postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením z 20. januára 2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že sa okresná prokuratúra

žiadnym spôsobom nevysporiadala s námietkami sťažovateľa uvedenými v opravnom

prostriedku proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. decembra 2016

o odmietnutí podaného trestného oznámenia. Zároveň ignorovala žiadosť sťažovateľa

o nahliadnutie do spisu.

21. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

22. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

23. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

K namietanému porušeniu namietaným postupom

a rozhodnutím okresnej prokuratúry

27. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby

na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného

oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho

nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd ().

28. Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol

orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné

právo „každého“ nie je upravené ani v ústave ani v , prípadne v zákone

o prokuratúre.» (, ).

29. Podľa ústavného súdu by o porušení označených práv bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu

sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.

30. Ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa opierajúc sa o uvedené východiská.

31. Okresná prokuratúra v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 20. januára 2017 okrem iného uviedla:

«Oznamovateľ v sťažnosti uvádza, že vyšetrovateľ o podanom trestnom oznámení

nerozhodol a trvá na tom, že zo strany Ústavu na výkon trestu odňatia slobody sú jeho

osobe ako väzňovi odmietané základné práva garantované Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd... Celá sťažnosť... z obsahového hľadiska poukazuje na porušenie

článku 3 Dohovoru, k porušeniu ktorého má dochádzať tak zo strany Ústavu... ako aj zo

strany vyšetrovateľa PZ, ktorý podľa názoru sťažovateľa porušil Dohovor nedostatočným

prešetrením jeho oznámenia...

V zmysle platnej Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k vybraným článkom

Dohovoru... na ktorý sťažovateľ poukazuje, článok 3 predstavuje jednu zo základných

hodnôt demokratických spoločností. Článok 3 nepredpokladá žiadne obmedzenie, čím

kontrastuje s väčšinou normatívnych ustanovení Dohovoru a jeho Protokolov č. 1 a 4. Aby

zlé zaobchádzanie spadalo do pôsobnosti článku 3 musí dosiahnuť určité minimum

závažnosti. Stanovenie tohto minima je relatívne, závisí od všetkých okolností prípadu, ako

sú povaha, kontext zaobchádzania, jeho trvanie, fyzické a psychické následky, v niektorých

prípadoch tiež pohlavie, vek a zdravotný stav. Tvrdenia o zlom zaobchádzaní musia byť

podložené primeranými dôkazmi. Pri posudzovaní skutočnosti, či bol trest alebo

zaobchádzanie „ponižujúce“ v zmysle článku 3 sa skúma, či bolo jeho cieľom ponížiť

a pokoriť danú osobu a či po posúdení týchto dôsledkov bola úroveň zaobchádzania

spôsobilá alebo nie poškodiť osobnosť sťažovateľa spôsobom nezlučiteľným s článkom 3

Dohovoru.

Predložené vyjadrenie sťažovateľa (trestné oznámenie) popisuje situáciu v ústave na

výkon trestu odňatia slobody a je podložené subjektívnym pociťovaním a vnímaním jeho

aktuálnej sociálnej situácie.

Za účelom zobjektívnenia tvrdení sťažovateľa vyšetrovateľ od vyšetrovacieho spisu

zabezpečil vyjadrenie riaditeľa Ústavu... z obsahu ktorého vyplývajú všeobecné skutočnosti

súvisiace s organizáciou výkonu trestu odňatia slobody v zmysle Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia

slobody. V zmysle zabezpečeného vyjadrenia boli preukázané namietané skutočnosti

sťažovateľom a tieto boli vyvrátené zákonnými ustanoveniami, v zmysle ktorých Ústav na

výkon trestu odňatia slobody postupuje. Zo strany sťažovateľa nebolo v trestnom oznámení

zo dňa 02. 11. 2016 ani v sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia

namietané konkrétne ponižujúce správanie sa niektorého zo zamestnancov ÚVTOS

Išlo len o všeobecné popísanie subjektívne vnímanej situácie sťažovateľom – odsúdeným...

Jediné pochybenie, ktoré bolo zo strany vyšetrovateľa OKP Trenčín zistené je na

strane č. 4 uznesenia predposledný odsek, kde namiesto zákonného pomenovania prečinu

podľa „Zneužívanie právomoci verejného činiteľa“ vyšetrovateľ

uvádza zákonné pomenovanie pre prečin podľa marenia výkonu

úradného rozhodnutia, kde ide celkom zjavne o pisársku chybu.

Sťažovateľ záverom sťažnosti žiada o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu. V tejto

časti sťažnosti je oprávnený a povinný konať a rozhodovať vyšetrovateľ, preto bude pri

vrátení vyšetrovacieho spisu na túto skutočnosť upozornený.

Súčasne uvádzam, že neumožňuje začať trestné stíhanie

v prípadoch, ak sa skutok „rysuje“ len v nejasných obrysoch, pričom prípadné svojvoľné

vymedzenie skutku zo strany orgánov činných v trestnom konaní by bolo neprípustné a bolo

by v rozpore so zákazom ľubovôle pri rozhodovaní štátnych orgánov (t. j. orgán činný v

trestnom konaní nemôže najskôr „vytvoriť“ skutkové okolnosti tak, aby zodpovedali určitej

právnej kvalifikácii a želaniu oznamovateľa a potom jej prispôsobovať dokazovanie, ale

postup musí byť opačný, teda určitá právna kvalifikácia musí sama vyplynúť zo zisteného

konkrétneho skutkového stavu).

Skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len

preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Oznamovateľ

(poškodený) má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní

majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok

napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich

kompetencii. Každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi

kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby

výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (primerane aj uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. ).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti konštatujem, že vyšetrovateľ... mal

dostatok podkladov a dôkazov na postup podľa písmeno d)

a tento jeho postup, ako aj rozhodnutie je zákonné a dôvodné.

Nakoľko podanie sťažovateľa síce nedáva podklad na subsumovanie konania

zamestnanca ÚVTOS pod žiadnu skutkovú podstatu trestného činu, na druhej strane

však v podaní sťažovateľ napáda postup samotného ústavu, bude vec prevedená

prokurátorovi vykonávajúcemu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon testu

odňatia slobody na ďalšie konanie.

Keďže doposiaľ vykonané dokazovanie nesvedčí o naplnení znakov skutkovej

podstaty predmetného prečinu, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.»

32. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresná

prokuratúra na podstatné právne a skutkové otázky relevantné pre rozhodnutie o opravnom

prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia dala presvedčivé

odpovede.

33. Okresná prokuratúra jednoznačne uviedla, za splnenia akých/ktorých podmienok

právneho, ako aj skutkového charakteru je možné akceptovať trestné oznámenie v tom

zmysle, že na jeho základe bude možné začať trestné stíhanie a následne stíhať konkrétnu

fyzickú osobu a že v prípade trestného oznámenia podaného sťažovateľom tieto podmienky

splnené neboli. Okresná prokuratúra vyhodnotila a ústavný súd nemá oprávnenie to

prehodnocovať, že trestné oznámenie sťažovateľa len popisuje jeho subjektívne pociťovanie

a vnímanie situácie, v ktorej sa vo výkone trestu odňatia slobody nachádza. Snaha

vyšetrovateľa Policajného zboru o objektivizáciu podstatných skutočností však viedla

k záveru, že k osobe sťažovateľa je pristupované zo strany zodpovedných osôb ústavu

v súlade so všetkými na vec sa vzťahujúcimi platnými a účinnými právnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých a priori vylučuje možnosť trestného postihu konkrétnej osoby

za takéto konanie.

34. Vyvodené závery okresná prokuratúra pritom oprela nielen o aktuálnu právnu

úpravu upravujúcu výkon trestu odňatia slobody, ale aj o judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu.

35. Sťažovateľ v trestnom oznámení síce prezentoval, že sa cíti obeťou mučenia

alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, avšak neprezentoval žiaden argument

svedčiaci o tom, že sa voči nemu konkrétna osoba dopustila takého kvalifikovaného

konania, ktoré by napĺňalo všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu

a ktoré by orgány činné v trestnom konaní a súdy mali a mohli zákonným spôsobom

postihnúť.

36. V konečnom dôsledku z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu možno

dedukovať, že aj sám sťažovateľ uznáva, že postup a konanie konkrétnych zodpovedných

osôb v ústave bolo zákonne súladné (nenapĺňa znaky trestného činu), keď uvádza, že

k porušeniu ustanovenia čl. 3 dohovoru „môže dôjsť (a aj dochádza) aj v súvislosti so

samotnými podmienkami detencie vzhľadom na ich kumulatívny účinok na dotknutú osobu -

pričom nie je relevantné, či bolo postupované kvázi zákonným spôsobom“. V takom prípade

sa však ochrany svojich práv nemožno domáhať cestou podania trestného oznámenia (ako

to urobil sťažovateľ), ale iným zodpovedajúcim postupom (podaním), ktorý napokon

okresná prokuratúra v odôvodnení napadnutého rozhodnutia avizovala iniciovať.

37. Preto nie menej podstatnou okolnosťou danej veci, ktorú je potrebné zvýrazniť,

je, že vec sťažovateľa ako taká nebola napadnutým rozhodnutím okresnej prokuratúry

„uzavretá“ či „skončená“. Okresná prokuratúra sťažovateľa uistila, že jeho podanie bude

prevedené na ďalšie konanie príslušnému prokurátorovi vykonávajúcemu dozor

nad zachovávaním zákonnosti v ústave, a teda podmienky výkonu trestu odňatia slobody,

ktorým je sťažovateľ vystavený, budú preskúmané na to oprávneným orgánom verejnej

moci.

38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje postup okresnej prokuratúry a jej

rozhodnutie za odporujúce ústavno-právnym princípom zakotveným v .

Napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, logické, bez vnútorných rozporov

a v súlade so znením, zmyslom a účelom aplikovaných právnych noriem, preto ho nemožno

hodnotiť ako arbitrárne, ale naopak za ústavne konformné. Z tohto dôvodu je sťažnosť

v tejto časti zjavne neopodstatnenou.

39. Pokiaľ ide o výčitku sťažovateľa, že mu okresná prokuratúra neumožnila

nahliadnuť do spisu pre účel doplnenia sťažnosti ako opravného prostriedku proti uzneseniu

vyšetrovateľa Policajného zboru pod ČVS: ORP-990/1-VYS-TN-2016 z 8. decembra 2016,

ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na odmietnutie jeho veci (trestného oznámenia)

nezískal status poškodeného podľa , a teda ani možnosť

profitovať z , čo by jeho požiadavke prikladalo relevantnú

váhu vo vzťahu k základnému právu na inú právnu ochranu. Keďže trestné stíhanie vôbec

nezačalo, nebolo reálne ani možné porušiť základné právo sťažovateľa ako poškodeného

tým, že sa mu neumožnilo nahliadnuť do spisu, a preto sa táto námietka sťažovateľa javí

ako zjavne neopodstatnená (obdobne ).

40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnenou, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2 a čl. 19

ods. 1 a 2 a práv zaručených v a dohovoru namietaným

postupom okresnej prokuratúry

41. Z obsahu sťažnosti je zreteľné, že sťažovateľ porušenie označených základných

práv zaručených a práv zaručených dohovorom postupom a rozhodnutím okresnej

prokuratúry namietal skrz porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného

v , t. j. samotná okresná prokuratúra nebola a nemohla byť primárnym

porušovateľom uvedených práv (napokon sťažovateľ ju tak ani neoznačil), a teda sama

osebe, resp. svojím konaním a rozhodnutím neporušila ústavný zákaz mučenia, príp.

podrobovania krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu s osobou

sťažovateľa a ani priamo nezasiahla do jeho ľudskej dôstojnosti alebo do jeho súkromného

života, ale ako to zo sťažnosti vyplýva, neposkytla podľa názoru sťažovateľa týmto

hodnotám primeranú ochranu. Malo sa tak stať práve v súvislosti s tvrdeným porušením

základného práva na inú právnu ochranu.

42. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného mu článkom 46 ods. 1 , t. j. základného práva na inú právnu ochranu,

ktorej sa v konaní pred okresnou prokuratúrou domáhal, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

označených základných práv zaručených v a a 2 a ani práv

zaručených v čl. 3 a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

43. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, iba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

44. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie vrátane jeho žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Zjavná

neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok podmienky jej prijateľnosti na ďalšie

konanie je vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa takej povahy, že by ju nebolo

možné odstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného

právneho zástupcu. Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by

preto nebolo účelné a ani hospodárne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018