Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 458/2019
PDF · 556.78 KB
No categories available
I. ÚS 458/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo
sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky , ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát,
s. r. o., Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter
Kubík, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej
protizločineckej jednotky, expozitúry Západ v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-
PZ-ZA-2019 pri služobnom zákroku a výzve policajta na vydanie veci z 22. augusta 2019
a uznesením o pribratí súdneho znalca do konania z 23. augusta 2019, ako aj príkazom
Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na odňatie veci
vydaným v trestnom konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
Prezídiom Policajného zboru, národnou kriminálnou agentúrou, národnou protizločineckou
jednotkou, expozitúrou Západ pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21,
čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej
kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej len
„národná kriminálna agentúra“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019
pri služobnom zákroku a výzve policajta na vydanie veci z 22. augusta 2019 a uznesením
o pribratí súdneho znalca do konania z 23. augusta 2019, ako aj príkazom Úradu Špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna
prokuratúra“) na odňatie veci vydaným v konaní vedenom národnou kriminálnou agentúrou
pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v trestnej veci vedenej
národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019, v ktorej
vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením z 20. augusta 2019 začal podľa § 199 ods. 1 a 2
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) trestné stíhanie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona v jednočinnom súbehu so zločinom zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342
ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a pre zločin podplácania podľa § 333 ods. 1 a
ods. 2 písm. b) Trestného zákona, sťažovateľka 22. augusta 2019 na základe výzvy podľa
§ 89 ods. 1 Trestného poriadku dobrovoľne vydala príslušníkom polície mobilný telefón
bližšie špecifikovaný v zápisnici o jeho vydaní.
3. Vyšetrovateľ Policajného zboru následne uznesením z 23. augusta 2019
podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku pribral do konania súdneho znalca z odboru
elektroniky na vypracovanie znaleckého posudku a uložil mu, okrem iného, vyhotoviť
rozmnoženinu počítačových údajov nachádzajúcich sa vo vydanom mobilnom telefóne
sťažovateľky.
4. Proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru z 23. augusta 2019 podala
sťažovateľka sťažnosť z 30. septembra 2019, o ktorej do podania ústavnej sťažnosti nebolo
rozhodnuté.
5. Sťažovateľka je presvedčená, že v uvedenej trestnej veci postupmi, úkonmi
a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní došlo k zásahu do ňou označených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým
protokolom.
6. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, sťažovateľka
spochybňuje zásah príslušníkov polície 22. augusta 2019 a následný postup orgánov
činných v trestnom konaní z hľadiska splnenia požiadaviek ich legality, legitimity,
nevyhnutnosti a proporcionality.
7. Vo vzťahu k absencii splnenia požiadaviek legality v súvislosti s vykonaním
úkonu, pri ktorom sťažovateľka vydala mobilný telefón, tvrdí, že k nemu došlo na jej
pracovisku v jej kancelárii, ktorá nie je verejne prístupným miestom, preto orgány činné
v trestnom konaní takýto „zákrok spojený s odnímaním vecí dôležitých pre trestné konanie
vykonaný v obydlí alebo iných priestoroch v zmysle § 99 ods. 2 Trestného poriadku“ mohli
vykonať iba na základe kvalifikovaného príkazu sudcu (pre prípravné konanie) príslušného
súdu alebo prokurátora, ktorý orgány činné v trestnom konaní v jej prípade nemali.
Príslušníci polície tak „realizovali donucovacie úkony trestného konania voči sťažovateľke v
iných priestoroch bez splnenia zákonných podmienok“, a to príkazu podľa § 100 alebo
§ 101 Trestného poriadku, čo legalitu zásahu taktiež vylučuje.
8. Podľa názoru sťažovateľky akýkoľvek príkaz na vydanie mobilného telefónu,
ktorý nevydal príslušný sudca, z hľadiska testu legality neobstojí z dôvodu úplnej absencie
predvídateľných procedurálnych záruk pre zásah štátu (v takom prípade polície), absencie
účinného prostriedku nápravy a realizáciu služobného zákroku bez zákonom upraveného
mechanizmu umožňujúceho preskúmať nevyhnutnosť, legitimitu a proporcionalitu zásahu,
ktoré by posudzoval nezávislý sudca.
9. Sťažovateľka sa ďalej domnieva, že k porušeniu jej práva zarečeného v čl. 8
dohovoru došlo aj v dôsledku nedostatku zákonnej regulácie postupu orgánov činných
v trestnom konaní po zaistení veci, a to z hľadiska zaistených počítačových a iných údajov,
ako aj absencie prostriedkov nápravy podľa slovenského právneho poriadku, ktoré by boli
spôsobilé garantovať ochranu pred rizikom zneužitia odňatých informácií a údajov. Zastáva
názor, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky neexistujú dostatočné záruky proti
svojvôli orgánov činných v trestnom konaní pri nakladaní s údajmi získanými v dôsledku
výzvy na vydanie veci podľa § 89 Trestného poriadku a následnom nakladaní s odňatými
informáciami a údajmi, preto zásah do práv sťažovateľky nemožno považovať za legálny
a striktne primeraný sledovanému cieľu.
10. Ako sťažovateľka v ďalšom uvádza chápanie mobilného telefónu len ako
hnuteľnej veci dôležitej pre trestné stíhanie (§ 89 Trestného poriadku), ignorujúc rozmer
údajov, ktorých je nosičom, je úplne nelogické a neopodstatnené. Inteligentný mobilný
telefón je nosičom bezprecedentného spektra citlivých informácii o súkromí akéhokoľvek
jeho užívateľa, preto nemožno tento rozmer inteligentných mobilných telefónov opomínať.
Na menej invazívne a limitovanejšie úkony v trestnom konaní (napr. oznámenie údajov
o telekomunikačnej prevádzke podľa § 116 Trestného poriadku) je vždy potrebný
odôvodnený príkaz sudcu. Vyhotovenie kópie všetkých údajov obsiahnutých v mobilnom
telefóne je nepomerne invazívnejšie, keďže zachytáva nielen údaje o vykonanej
telekomunikačnej prevádzke, ale najmä všetok jej obsah, údaje zo súkromného života,
zaznamenáva polohu, pohyb, okruh osôb, s ktorými prišiel jeho majiteľ do kontaktu, obsah
emailovej korešpondencie, fotografie, častokrát informácie intímneho charakteru a mnohé
iné údaje patriace do súkromnej sféry akéhokoľvek jednotlivca. O to viac je preto žiaduce
takýto zásah podrobovať vždy súhlasu sudcu, najmä v situácii, keď k odňatiu veci nedošlo
v súvislosti s iným úkonom, na ktorý by súhlas sudcu bol daný.
11. Sťažovateľka tvrdí, že nielen zákrok na jej pracovisku ako taký, ale ani príkaz
na vydanie veci nepokrýva žiaden súhlas príslušného sudcu pre prípravné konanie.
Realizácia služobného zákroku (výzva na vydanie mobilného telefónu) na pracovisku
sťažovateľky, pojmovo napĺňajúca pojem obydlia v zmysle čl. 8 dohovoru,
bez predchádzajúceho súhlasu sudcu, ako aj výzva a príkaz na vydanie mobilného telefónu,
ktorý nevydal sudca, podľa sťažovateľky úplne vylučujú naplnenie požiadavky legality
tohto zásahu v zmysle čl. 8 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a požiadavku zákonnosti
zásahu (obmedzenia) v zmysle čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22
ods. 1 a 2 ústavy, čo rezultuje k záveru, že označené základné práva sťažovateľky
vymedzenými postupmi a úkonmi orgánov činných v trestnom konaní porušené boli.
12. Tvrdenie o porušení požiadavky proporcionality pri výzve na vydanie veci
a určení rozsahu údajov, ktoré majú byť na základe rozhodnutia vyšetrovateľa Policajného
zboru o pribratí znalca do konania z vydaného mobilného telefónu extrahované,
sťažovateľka odôvodnila tým, že orgány činné v trestnom konaní (vyšetrovateľ Policajného
zboru) nerešpektovali povinnosť zvoliť najmiernejší prostriedok, ktorý čo najmenej
zasahuje do práv sťažovateľky, a teda malo dôjsť k zaisteniu iba vo vzťahu k vyšetrovanej
veci relevantných, a nie všetkých údajov nachádzajúcich sa vo vydanom mobilnom
telefóne. Sťažovateľka orgánom činným v trestnom konaní vytýka, že vo vzťahu k nej
realizovali výzvu podľa § 89 Trestného poriadku, a nie, podľa jej presvedčenia, do úvahy
prichádzajúci šetrnejší postup podľa § 90 Trestného poriadku, t. j. príkaz na uchovanie
počítačových údajov. Podľa sťažovateľky výzva a zaistenie veci podľa § 89 Trestného
poriadku na rozdiel od príkazu podľa § 90 Trestného poriadku nelimituje ani dobu, počas
ktorej majú byť údaje uchovávané a ani rozsah (s prepojením na záujmové informácie).
Je tak zrejmé, že výzva a následné vydanie veci predstavuje pre dotknutú osobu omnoho
závažnejší zásah do základných práv, pričom však sledovaný účel možno dosiahnuť v celom
rozsahu aj príkazom podľa § 90 Trestného poriadku. V dôsledku toho výzva na vydanie veci
v zmysle § 89 Trestného poriadku nespĺňa požiadavku proporcionality a nevyhnutnosti
zásahu.
13. Sťažovateľka uvádza, že v trestnom konaní môže byť zaisťovaná len taká vec,
ktorá je dôležitá pre trestné konanie a platí to aj pre elektronické dáta s tým, že môže byť
povolené len hľadanie konkrétnych súborov, informácií alebo komunikácie, ktoré majú
určitú relevanciu k stíhanému trestnému činu. Ak teda mala polícia konkrétne podozrenie
vo vzťahu ku konkrétnej osobe a pre vedenie trestného stíhania je nutné poznať obsah
počítačových údajov v jej mobilnom telefóne, potom by vzhľadom k zákonom stanovenej
povinnosti mlčanlivosti mala postupovať tak, že neodníme celý mobilný telefón, ale iba
skopíruje tie údaje, ktoré by mali súvisieť s predmetom podozrenia. Rozsah záujmových
údajov (všetky údaje o akejkoľvek komunikácii a jej obsah) predstavuje excesívny
a neopodstatnený zásah do súkromia sťažovateľky, keďže činnosťou súdneho znalca, ktorú
vymedzil vyšetrovateľ Policajného zboru, dôjde k vyhotoveniu rozmnoženiny nepochybne
aj takých údajov, ktoré nemôžu mať žiaden súvis s trestnou vecou, pre ktorú bolo začaté
stíhanie vo veci. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľky nemajú žiaden
legitímny záujem na oboznámení sa so všetkými aspektami jej súkromia, ktoré sú a môžu
byť zachytené na vydanom mobilnom telefóne a nemôžu mať ani len teoreticky súvis
s trestnou vecou. Vzniká tak odôvodnené riziko nezákonného, masívneho
a neakceptovateľného zásahu do práva na jej súkromie.
14. Neodôvodnenou voľbou podľa názoru sťažovateľky najinvazívnejšieho
prostriedku zásahu do jej súkromia, ako aj excesívnym určením údajov, ktoré sa majú získať
z vydaného mobilného telefónu zjavne bez akéhokoľvek súvisu s trestným konaním, orgány
činné v trestnom konaní nerešpektovali zásadu zdržanlivosti, nevyhnutnosti
a proporcionality zásahu, čím zasiahli do označených základných práv sťažovateľky.
15. Napokon absenciu legitimity zásahu do jej práv sťažovateľka vidí v tom, že
trestné konanie, v rámci ktorého bola vyzvaná na vydanie veci, je vedené na základe
uznesenia o začatí trestného stíhania z 20. augusta 2019, ktoré však „ignoruje ustanovenie
§ 199 ods. 3 Trestného poriadku“, pretože neobsahuje žiaden konkretizovaný skutok
vymedzený z hľadiska vecného, časového či inej skutkovej špecifikácie deja, ktorým sa
mali naplniť skutkové podstaty v ňom popísaných trestných činov. Obsahom uznesenia
o začatí trestného stíhania nesmie byť podľa slov sťažovateľky len kompilácia právnych viet
priamo zo skutkových podstát trestných činov, domnienok a projekcií orgánov činných
v trestnom konaní, vychádzajúcich z kolektívnej prezumpcie neviny určitej profesijnej
skupiny.
16. Sťažovateľka upozorňuje, že Trestný poriadok neumožňuje začať trestné stíhanie
vo veci, ak sa skutok «„rysuje“ len v nejasných (hmlistých) obrysoch a je založený len na
všeobecných indíciách, ktoré nie sú ani trochu konkretizované. Svojvoľné vymedzenie skutku
je neprípustné a je v rozpore so zákazom ľubovôle pri rozhodovaní štátnych orgánov.».
Zastáva názor, že v prípade, ak existuje podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného
činu, avšak zatiaľ nie je jasné ako sa mal skutok stať, potom «nie je možné začínať trestné
stíhanie vo veci a domýšľať skutkové okolnosti o „bližšie nestotožnených sudcoch”,
„nezistených miestach“, „bližšie nestotožnenom páchateľovi“, „bližšie nestotožnených
osobách pôsobiacich mimo justičných orgánov“ či „bližšie nestotožnených zamestnankýň
Ministerstva spravodlivosti SR“.».
17. Tým, že k zásahu došlo v nezákonne vedenom trestnom stíhaní vo veci, t. j. bez
preskúmateľne materializovaného a konkretizovaného podozrenia, že sa určitý skutok, ktorý
môže byť trestným činom, stal, zásah vykonaný v rámci takto vedeného trestného stíhania je
materiálne neodôvodnený, t. j. nemôže sa ním sledovať žiaden legitímny účel, ktorý by
ospravedlnil zásah do základných práv sťažovateľky.
18. Napokon sťažovateľka uzatvára, že v súvislosti s namietanou výzvou na vydanie
veci, odňatím mobilného telefónu a uznesením o pribratí znalca, ktoré neboli odôvodnené
žiadnym legitímnym cieľom súladným so zákonom (čl. 13 ods. 4 ústavy), tak nemožno
nijako ospravedlniť zásah do jej práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16
ods. 1 ústavy, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 2 a 3
ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na nedotknuteľnosť obydlia
podľa čl. 21 ústavy, práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, z dôvodu
absencie účinného prostriedku ochrany aj práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súkromie
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
19. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv zaručených
v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu postupom národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom
pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 pri služobnom zákroku a výzve policajta na vydanie
veci z 22. augusta 2019 a uznesením o pribratí súdneho znalca do konania z 23. augusta
2019, ako aj príkazom špeciálnej prokuratúry na odňatie veci vydaným v trestnom konaní
vedenom národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019, toto
uznesenie o pribratí znalca a príkaz na odňatie veci zrušil, zakázal národnej kriminálnej
agentúre a špeciálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky
v namietanom trestnom konaní, prikázal národnej kriminálnej agentúre zničiť všetky
rozmnoženiny počítačových údajov a akýchkoľvek údajov získaných z mobilného telefónu
sťažovateľky, vrátiť mobilný telefón sťažovateľke a priznal jej tiež náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
20. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
23. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľkou označených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým
protokolom, ku ktorému malo dôjsť pri úkonoch trestného konania súvisiacich s vydaním
mobilného telefónu sťažovateľkou orgánom činným v trestnom konaní a jeho následným
odovzdaním na znalecké dokazovanie a vyhotovenie rozmnoženiny počítačových údajov
nachádzajúcich sa v ňom.
26.Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
27. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
28. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
29. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
30. Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť
bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
31. Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti
s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania
domovej prehliadky ustanoví zákon.
32. Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno
zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie
závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo
vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj
vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.
33. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
34. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo
iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,
alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
35. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
36. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
37. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
38. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
39. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
postupom vyšetrovateľa Policajného zboru, výzvou na vydanie veci a príkazom
prokurátora špeciálnej prokuratúry
40. Podstata námietok sťažovateľky, ktoré prezentuje v ústavnej sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, sa dotýka otázky rešpektovania jej „súkromia“ okrem iného aj
na jej pracovisku. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
pripomína, že pojem „obydlie“ má širší význam ako slovo „home“ uvedené v anglickej
verzii čl. 8 dohovoru a môže zahŕňať napríklad aj pracovňu alebo kanceláriu príslušníka
slobodného povolania. Za určitých okolností možno práva zaručené v čl. 8 dohovoru
vykladať v tom zmysle, že zahŕňajú aj právo spoločnosti na rešpektovanie jej sídla,
pobočky, obchodných priestorov a aj „korešpondencie“ v širšom zmysle zahŕňajúcom aj
údaje rôzneho charakteru týkajúce sa činnosti spoločnosti a jej zamestnancov (pozri
rozhodnutie ESĽP vo veci Delta Pekárne a.s., proti Českej republike z 2. 10. 2014, sťažnosť
č. 97/11).
41. Ústavný súd preto nemá pochybnosti, že sťažovateľkou namietaný zaisťovací
úkon realizovaný orgánmi činnými v trestnom konaní (národnou kriminálnou agentúrou)
v súvislosti s vedeným trestným konaním mohol predstavovať zásah do jej práva
na rešpektovanie „súkromia“.
42. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného
porušenia čl. 8 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného
článku, ESĽP, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne pri svojej rozhodovacej činnosti
zohľadňuje, presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu
z pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria
legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo
pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 8 ods. 2 dohovoru) a napokon
proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie
sledovaného cieľa nevyhnutný (III. ÚS 524/2015, III. ÚS 261/2017, III. ÚS 565/2017).
43. V posudzovanom prípade sťažovateľky zákonný podklad pre zásah do jej práv
mali predstavovať ustanovenia § 89 a nasl. Trestného poriadku, pričom zásah do práv
sťažovateľky sledoval legitímny cieľ – verejný záujem na objasnení trestnej činnosti.
44. Podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné
konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju
treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.
Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako
aj na iné následky nevyhovenia.
45. Podľa § 91 ods. 1 Trestného poriadku ak vec dôležitú pre trestné konanie alebo
počítačové údaje na vyzvanie nevydá ten, kto ju má pri sebe, môže mu byť na príkaz
predsedu senátu a v prípravnom konaní na príkaz prokurátora alebo policajta odňatá.
Policajt potrebuje na vydanie takého príkazu predchádzajúci súhlas prokurátora.
46. Z obsahu zápisnice z 22. augusta 2019 o vydaní veci spísanej pod ČVS: PPZ-
848/NKA-PZ-ZA-2019 vyplýva, že sťažovateľka na výzvu príslušníka národnej kriminálnej
agentúry požadovanú vec – mobilný telefón – dobrovoľne vydala. Svedčí o tom jej
vyjadrenie v označenej zápisnici: „Samozrejme telefón vyšetrovateľovi vydám“ s tým, že si
z neho ešte opísala niektoré „dôležité“ údaje. Text zápisnice potom pokračuje slovami:
„Následne osoba vydala vyšetrovateľovi mobilný telefón zn. .... Tento mobil používam asi
rok.“.
47. Zároveň zo zápisnice o vydaní veci vyplýva, že sťažovateľka bola poučená:
„- o povinnosti vec na vyzvanie vydať podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku
- o tom, že nie je povinná poskytovať dôkazy vedúce k usvedčeniu zo spáchania
trestného činu jej samotnej alebo jej blízkej osobe (s poukazom na ustanovenie § 130
Trestného poriadku). Z toho dôvodu nie je povinná vydať vec, ktorá by nasvedčovala
spáchaniu trestného činu jej konaním alebo konaním jej blízkej osoby.
- o možnosti odňatia veci.“
48. Obsah zápisnice o sťažovateľkou namietanom úkone vykonanom príslušníkmi
národnej kriminálnej agentúry nedával ústavnému súdu žiadnu zámienku pochybovať
o tom, že sťažovateľka, ktorá túto zápisnicu podpísala, vec dobrovoľne vydala.
49. Vzhľadom na citované ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa vydania veci
ako zaisťovacieho úkonu ústavný súd postupu príslušníkov národnej kriminálnej agentúry
z procesného hľadiska nemá čo vytknúť. Vydaniu veci predchádzala výzva zákonom
oprávneného orgánu činného v trestnom konaní (policajtom) adresovaná spôsobilému
subjektu (sťažovateľke) na jej vydanie. Sťažovateľka bola poučená o jej právach
a povinnostiach spojených s týmto úkonom a následkoch prípadného nevyhovenia výzve.
Následne došlo k dobrovoľnému vydaniu presne opísanej veci sťažovateľkou za prítomnosti
nezúčastnenej osoby a napokon aj k spísaniu zápisnice o tomto úkone, ktorá bola
sťažovateľke doručená. Úkon bol teda vykonaný za splnenia všetkých podmienok
vyžadovaných príslušnými ustanoveniami relevantného procesnoprávneho predpisu
(Trestného poriadku), preto ho možno hodnotiť ako legálny. Zároveň existoval dôvod
na jeho realizáciu.
50. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy orgán verejnej moci nemôže porušiť, ak koná
vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr.
m. m. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
51. Čo sťažovateľka národnej kriminálnej agentúre, resp. postupu jej príslušníkov
vytýka, je, že k vydaniu veci došlo na jej pracovisku v jej kancelárii bez toho, aby
príslušníci národnej kriminálnej agentúry disponovali príkazom sudcu pre prípravné
konanie, ktorým by nariadil vykonať domovú prehliadku (§ 100 ods. 1 Trestného poriadku),
resp. príkazom prokurátora na prehliadku iných priestorov (§ 101 ods. 1 Trestného
poriadku).
52. Ústavný súd sa v tomto smere prikláňa k právnemu názoru, ktorý je v bežnej
praxi orgánov činných v trestnom konaní vžitý a všeobecnými súdmi v rámci trestného
konania akceptovaný a ktorý napokon nebol dosiaľ nijako spochybnený a zároveň
zodpovedá zneniu, zmyslu a účelu konkrétnej právnej úpravy, podľa ktorého k výzve
na vydanie veci ako takej (samotnej) nie je potrebný predchádzajúci príkaz alebo súhlas
prokurátora alebo príkaz súdu (sudcu pre prípravné konanie alebo predsedu senátu). Tento
názor je umocnený tým, že výzva na vydanie veci môže byť urobená tiež v súvislosti
s domovou alebo osobnou prehliadkou, prehliadkou iných priestorov alebo pozemkov a ani
v súvislosti so spomenutými prehliadkami nie je nutné zvlášť vyžadovať predchádzajúci
súhlas či príkaz (na rozdiel od samotných prehliadok) na uskutočnenie výzvy na vydanie
veci {obdobne pozri ŠÁMAL, Pavel, RŮŽIČKA, Miroslav. § 78 [Povinnost k vydání věci].
In: ŠÁMAL, Pavel, GŘIVNA, Tomáš, NOVOTNÁ, Jaroslava, PÚRY, František,
RŮŽIČKA, Miroslav, ŘÍHA, Jiří, ŠÁMALOVÁ, Milada, ŠKVAIN, Petr. Trestní řád I, II,
III. 7. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2013, s. 1014}.
53. Ústavný súd považuje za potrebné zvýrazniť, že vstup do obydlia, na roveň
ktorého sťažovateľka postavila priestory svojej kancelárie v objekte Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, v ktorých k vydaniu veci došlo, za žiadnych okolností
nedosahuje kvalitu, resp. intenzitu takého zásahu do základného práva fyzickej osoby
na súkromie, ako je to v prípade domovej prehliadky, s ktorou je spojené prehľadávanie
obydlia a ktorá práve z toho dôvodu vyžaduje príkaz súdu. Vstup do obydlia predstavuje iba
jeden z nevyhnutných predpokladov na vykonanie domovej prehliadky, nie je však jeho
podstatou. Preto argumentácia sťažovateľky v tomto smere neobstojí.
54. Navyše, pokiaľ ide o vstup príslušníkov národnej kriminálnej agentúry do jej
kancelárie, sťažovateľka k tomuto v ústavnej sťažnosti neuviedla žiadnu významnú
argumentáciu ani nepredložila žiaden dôkaz, na základe ktorých by vznikla dôvodná
pochybnosť o tom, že sa príslušníci národnej kriminálnej agentúry „ocitli“ v priestoroch jej
kancelárie, kde sa úkon realizoval, v rozpore s účinnými právnymi predpismi. Z opisu
udalosti naopak vyplýva, že do týchto priestorov boli vpustení k tomu oprávnenou osobou.
55. V neposlednom rade ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka vec – mobilný
telefón, ktorý bol predmetom napadnutého úkonu, vydala dobrovoľne, čím v podstate
rezignovala na využitie iných (ďalších) právnych prostriedkov na ochranu svojich práv
v trestnom konaní, v rámci ktorých prichádzalo do úvahy aj preskúmanie legitimity
a nevyhnutnosti vykonania napadnutého úkonu – vydania veci a tomu predchádzajúcej
výzvy.
56. V súvislosti s atakom sťažovateľky proti príkazu prokurátora na odňatie veci,
ktorým podľa jej slov príslušníci národnej kriminálnej agentúry disponovali a dali jej ho
na nahliadnutie bez toho, aby jej bol „odovzdaný“, ústavný súd poznamenáva, že k jeho
aplikácii vzhľadom na dobrovoľné vydanie veci nedošlo. Jeho účinky nenastali, pretože
nebol prakticky aplikovaný. Z toho dôvodu nemohlo byť ani neprípustne zasiahnuté do práv
sťažovateľky. Absentuje tu teda príčinná súvislosť medzi namietaným porušením jej
základných práv a príkazom, ktorý v skutočnosti nebol vo veci realizovaný.
57. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
58. Pretože ústavný súd nezistil, že by výzvou príslušníka národnej kriminálnej
agentúry (vyšetrovateľa Policajného zboru) z 22. augusta 2019 na vydanie veci
sťažovateľkou ani príkazom špeciálnej prokuratúry na odňatie veci mohlo dôjsť k zásahu
do jej základných práv na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1,
na ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života a na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 2 a 3, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na ochranu
obydlia podľa čl. 21, na ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ
a iných písomností a ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.B K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
sťažovateľky napadnutým uznesením vyšetrovateľa o pribratí znalca
59. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky uznesením
vyšetrovateľa Policajného zboru pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 z 23. augusta 2019,
ktorým pribral do konania súdneho znalca, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa
sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, resp. iným orgánom
verejnej moci prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Orgány činné
v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti
ústavným súdom podľa zásad uvedených v ustanovení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne pozri III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 61/2019, II. ÚS 67/2019,
II. ÚS 137/2019, II. ÚS 209/2019, II. ÚS 258/2019).
60. Podľa § 142 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak pre zložitosť objasňovanej
skutočnosti nie je postup podľa § 141 postačujúci, priberie orgán činný v trestnom konaní
a v konaní pred súdom predseda senátu znalca na podanie znaleckého posudku.
61. Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé
uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo
prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne
pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni
62. Podľa § 186 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak neustanovuje zákon niečo
iné, môže sťažnosť podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenie
dala návrh, na ktorý ju zákon oprávňuje; proti uzneseniu súdu môže podať sťažnosť
aj prokurátor, a to aj v prospech obvineného.
63. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky v súvislosti s uznesením
vyšetrovateľa Policajného zboru o pribratí súdneho znalca do trestného konania ústavný súd
uvádza, že sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala riadny opravný prostriedok,
o ktorom je oprávnená rozhodnúť špeciálna prokuratúra, a preto v danej veci nastupuje
princíp subsidiarity, keď právomoci ústavného súdu na ochranu základných práv
sťažovateľky predchádza právomoc iného orgánu verejnej moci, t. j. v danej veci špeciálnej
prokuratúry, ktorá je nielen oprávnená, ale aj povinná poskytnúť ochranu základným
právam sťažovateľky v prípade, že do týchto neoprávnene – neprípustne zasiahol
vyšetrovateľ Policajného zboru, nad zákonnosťou postupu ktorého vykonáva dohľad práve
aj na účel zabránenia takýmto zásahom.
64. Za týchto okolností ústavný súd vyhodnotil ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti ako takú, na prerokovanie ktorej nemá právomoc, preto ju z tohto dôvodu podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol.
65. Z tohto istého dôvodu (nedostatku právomoci) ústavný súd nepreskúmaval
námietku sťažovateľky spočívajúcou v jej tvrdení, že v jej prípade nemalo dôjsť k zaisteniu
jej mobilného telefónu na základe vydania veci podľa § 89 Trestného poriadku, ale
k vydaniu počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného
súdu sa táto otázka stala relevantnou práve až okamihom vydania rozhodnutia vyšetrovateľa
Policajného zboru, ktorým uložil súdnemu znalcovi vyhotoviť rozmnoženinu počítačových
údajov nachádzajúcich sa vo vydanom mobilnom telefóne sťažovateľky. Do tohto momentu
totiž nebola konkretizovaná otázka, na aký účel bola vec vydaná. Rovnako od tejto chvíle
sťažovateľka bola oboznámená s tým, že dôjde k zásahu do jej súkromnej sféry orgánmi
činnými v trestnom konaní, ako aj súdnym znalcom.
66. Podľa názoru ústavného súdu však aj otázka zákonnosti zabezpečenia predmetu
znaleckého skúmania mala byť zo strany sťažovateľky predostretá v riadnom opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu o pribratí súdneho znalca, pokiaľ mala o nej pochybnosť.
Ústavnému súdu nie sú známe žiadne okolnosti danej veci, ktoré by vylučovali právomoc
špeciálnej prokuratúry v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu o pribratí súdneho znalca
do konania preskúmať aj prípadné namietané procesné pochybenia pri získavaní veci
potrebnej k znaleckému dokazovaniu.
67. Aj v tomto prípade mala sťažovateľka možnosť požiadať o ochranu svojich
základných práv na súkromie, vlastniť majetok a na inú právnu ochranu k tomu povolaný
orgán verejnej moci, ktorého právomoc predchádza oprávneniam ústavného súdu. Preto aj
v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súdu pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
68. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v návrhu na rozhodnutie,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), ku ktorému v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu