Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 458/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo

sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát,

s. r. o., Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter

Kubík, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2 a 3, , , a 2 a ,

práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej

protizločineckej jednotky, expozitúry Západ v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-

PZ-ZA-2019 pri služobnom zákroku a výzve policajta na vydanie veci z 22. augusta 2019

a uznesením o pribratí súdneho znalca do konania z 23. augusta 2019, ako aj príkazom

Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na odňatie veci

vydaným v trestnom konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,

Prezídiom Policajného zboru, národnou kriminálnou agentúrou, národnou protizločineckou

jednotkou, expozitúrou Západ pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21,

a 2 a (ďalej len „“), práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej

kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej len

„národná kriminálna agentúra“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019

pri služobnom zákroku a výzve policajta na vydanie veci z 22. augusta 2019 a uznesením

o pribratí súdneho znalca do konania z 23. augusta 2019, ako aj príkazom Úradu Špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna

prokuratúra“) na odňatie veci vydaným v konaní vedenom národnou kriminálnou agentúrou

pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v trestnej veci vedenej

národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019, v ktorej

vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením z 20. augusta 2019 začal podľa § 199 ods. 1 a 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) trestné stíhanie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona v jednočinnom súbehu so zločinom zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342

ods. 1 a ods. 2 písm. c) a pre zločin podplácania podľa a

ods. 2 písm. b) , sťažovateľka 22. augusta 2019 na základe výzvy podľa

dobrovoľne vydala príslušníkom polície mobilný telefón

bližšie špecifikovaný v zápisnici o jeho vydaní.

3. Vyšetrovateľ Policajného zboru následne uznesením z 23. augusta 2019

podľa pribral do konania súdneho znalca z odboru

elektroniky na vypracovanie znaleckého posudku a uložil mu, okrem iného, vyhotoviť

rozmnoženinu počítačových údajov nachádzajúcich sa vo vydanom mobilnom telefóne

sťažovateľky.

4. Proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru z 23. augusta 2019 podala

sťažovateľka sťažnosť z 30. septembra 2019, o ktorej do podania ústavnej sťažnosti nebolo

rozhodnuté.

5. Sťažovateľka je presvedčená, že v uvedenej trestnej veci postupmi, úkonmi

a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní došlo k zásahu do ňou označených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom.

6. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, sťažovateľka

spochybňuje zásah príslušníkov polície 22. augusta 2019 a následný postup orgánov

činných v trestnom konaní z hľadiska splnenia požiadaviek ich legality, legitimity,

nevyhnutnosti a proporcionality.

7. Vo vzťahu k absencii splnenia požiadaviek legality v súvislosti s vykonaním

úkonu, pri ktorom sťažovateľka vydala mobilný telefón, tvrdí, že k nemu došlo na jej

pracovisku v jej kancelárii, ktorá nie je verejne prístupným miestom, preto orgány činné

v trestnom konaní takýto „zákrok spojený s odnímaním vecí dôležitých pre trestné konanie

vykonaný v obydlí alebo iných priestoroch v zmysle “ mohli

vykonať iba na základe kvalifikovaného príkazu sudcu (pre prípravné konanie) príslušného

súdu alebo prokurátora, ktorý orgány činné v trestnom konaní v jej prípade nemali.

Príslušníci polície tak „realizovali donucovacie úkony trestného konania voči sťažovateľke v

iných priestoroch bez splnenia zákonných podmienok“, a to príkazu podľa § 100 alebo

, čo legalitu zásahu taktiež vylučuje.

8. Podľa názoru sťažovateľky akýkoľvek príkaz na vydanie mobilného telefónu,

ktorý nevydal príslušný sudca, z hľadiska testu legality neobstojí z dôvodu úplnej absencie

predvídateľných procedurálnych záruk pre zásah štátu (v takom prípade polície), absencie

účinného prostriedku nápravy a realizáciu služobného zákroku bez zákonom upraveného

mechanizmu umožňujúceho preskúmať nevyhnutnosť, legitimitu a proporcionalitu zásahu,

ktoré by posudzoval nezávislý sudca.

9. Sťažovateľka sa ďalej domnieva, že k porušeniu jej práva zarečeného v čl. 8

dohovoru došlo aj v dôsledku nedostatku zákonnej regulácie postupu orgánov činných

v trestnom konaní po zaistení veci, a to z hľadiska zaistených počítačových a iných údajov,

ako aj absencie prostriedkov nápravy podľa slovenského právneho poriadku, ktoré by boli

spôsobilé garantovať ochranu pred rizikom zneužitia odňatých informácií a údajov. Zastáva

názor, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky neexistujú dostatočné záruky proti

svojvôli orgánov činných v trestnom konaní pri nakladaní s údajmi získanými v dôsledku

výzvy na vydanie veci podľa a následnom nakladaní s odňatými

informáciami a údajmi, preto zásah do práv sťažovateľky nemožno považovať za legálny

a striktne primeraný sledovanému cieľu.

10. Ako sťažovateľka v ďalšom uvádza chápanie mobilného telefónu len ako

hnuteľnej veci dôležitej pre trestné stíhanie ( ), ignorujúc rozmer

údajov, ktorých je nosičom, je úplne nelogické a neopodstatnené. Inteligentný mobilný

telefón je nosičom bezprecedentného spektra citlivých informácii o súkromí akéhokoľvek

jeho užívateľa, preto nemožno tento rozmer inteligentných mobilných telefónov opomínať.

Na menej invazívne a limitovanejšie úkony v trestnom konaní (napr. oznámenie údajov

o telekomunikačnej prevádzke podľa ) je vždy potrebný

odôvodnený príkaz sudcu. Vyhotovenie kópie všetkých údajov obsiahnutých v mobilnom

telefóne je nepomerne invazívnejšie, keďže zachytáva nielen údaje o vykonanej

telekomunikačnej prevádzke, ale najmä všetok jej obsah, údaje zo súkromného života,

zaznamenáva polohu, pohyb, okruh osôb, s ktorými prišiel jeho majiteľ do kontaktu, obsah

emailovej korešpondencie, fotografie, častokrát informácie intímneho charakteru a mnohé

iné údaje patriace do súkromnej sféry akéhokoľvek jednotlivca. O to viac je preto žiaduce

takýto zásah podrobovať vždy súhlasu sudcu, najmä v situácii, keď k odňatiu veci nedošlo

v súvislosti s iným úkonom, na ktorý by súhlas sudcu bol daný.

11. Sťažovateľka tvrdí, že nielen zákrok na jej pracovisku ako taký, ale ani príkaz

na vydanie veci nepokrýva žiaden súhlas príslušného sudcu pre prípravné konanie.

Realizácia služobného zákroku (výzva na vydanie mobilného telefónu) na pracovisku

sťažovateľky, pojmovo napĺňajúca pojem obydlia v zmysle čl. 8 dohovoru,

bez predchádzajúceho súhlasu sudcu, ako aj výzva a príkaz na vydanie mobilného telefónu,

ktorý nevydal sudca, podľa sťažovateľky úplne vylučujú naplnenie požiadavky legality

tohto zásahu v zmysle čl. 8 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a požiadavku zákonnosti

zásahu (obmedzenia) v zmysle čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22

ods. 1 a 2 , čo rezultuje k záveru, že označené základné práva sťažovateľky

vymedzenými postupmi a úkonmi orgánov činných v trestnom konaní porušené boli.

12. Tvrdenie o porušení požiadavky proporcionality pri výzve na vydanie veci

a určení rozsahu údajov, ktoré majú byť na základe rozhodnutia vyšetrovateľa Policajného

zboru o pribratí znalca do konania z vydaného mobilného telefónu extrahované,

sťažovateľka odôvodnila tým, že orgány činné v trestnom konaní (vyšetrovateľ Policajného

zboru) nerešpektovali povinnosť zvoliť najmiernejší prostriedok, ktorý čo najmenej

zasahuje do práv sťažovateľky, a teda malo dôjsť k zaisteniu iba vo vzťahu k vyšetrovanej

veci relevantných, a nie všetkých údajov nachádzajúcich sa vo vydanom mobilnom

telefóne. Sťažovateľka orgánom činným v trestnom konaní vytýka, že vo vzťahu k nej

realizovali výzvu podľa , a nie, podľa jej presvedčenia, do úvahy

prichádzajúci šetrnejší postup podľa , t. j. príkaz na uchovanie

počítačových údajov. Podľa sťažovateľky výzva a zaistenie veci podľa § 89 Trestného

poriadku na rozdiel od príkazu podľa nelimituje ani dobu, počas

ktorej majú byť údaje uchovávané a ani rozsah (s prepojením na záujmové informácie).

Je tak zrejmé, že výzva a následné vydanie veci predstavuje pre dotknutú osobu omnoho

závažnejší zásah do základných práv, pričom však sledovaný účel možno dosiahnuť v celom

rozsahu aj príkazom podľa . V dôsledku toho výzva na vydanie veci

v zmysle nespĺňa požiadavku proporcionality a nevyhnutnosti

zásahu.

13. Sťažovateľka uvádza, že v trestnom konaní môže byť zaisťovaná len taká vec,

ktorá je dôležitá pre trestné konanie a platí to aj pre elektronické dáta s tým, že môže byť

povolené len hľadanie konkrétnych súborov, informácií alebo komunikácie, ktoré majú

určitú relevanciu k stíhanému trestnému činu. Ak teda mala polícia konkrétne podozrenie

vo vzťahu ku konkrétnej osobe a pre vedenie trestného stíhania je nutné poznať obsah

počítačových údajov v jej mobilnom telefóne, potom by vzhľadom k zákonom stanovenej

povinnosti mlčanlivosti mala postupovať tak, že neodníme celý mobilný telefón, ale iba

skopíruje tie údaje, ktoré by mali súvisieť s predmetom podozrenia. Rozsah záujmových

údajov (všetky údaje o akejkoľvek komunikácii a jej obsah) predstavuje excesívny

a neopodstatnený zásah do súkromia sťažovateľky, keďže činnosťou súdneho znalca, ktorú

vymedzil vyšetrovateľ Policajného zboru, dôjde k vyhotoveniu rozmnoženiny nepochybne

aj takých údajov, ktoré nemôžu mať žiaden súvis s trestnou vecou, pre ktorú bolo začaté

stíhanie vo veci. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľky nemajú žiaden

legitímny záujem na oboznámení sa so všetkými aspektami jej súkromia, ktoré sú a môžu

byť zachytené na vydanom mobilnom telefóne a nemôžu mať ani len teoreticky súvis

s trestnou vecou. Vzniká tak odôvodnené riziko nezákonného, masívneho

a neakceptovateľného zásahu do práva na jej súkromie.

14. Neodôvodnenou voľbou podľa názoru sťažovateľky najinvazívnejšieho

prostriedku zásahu do jej súkromia, ako aj excesívnym určením údajov, ktoré sa majú získať

z vydaného mobilného telefónu zjavne bez akéhokoľvek súvisu s trestným konaním, orgány

činné v trestnom konaní nerešpektovali zásadu zdržanlivosti, nevyhnutnosti

a proporcionality zásahu, čím zasiahli do označených základných práv sťažovateľky.

15. Napokon absenciu legitimity zásahu do jej práv sťažovateľka vidí v tom, že

trestné konanie, v rámci ktorého bola vyzvaná na vydanie veci, je vedené na základe

uznesenia o začatí trestného stíhania z 20. augusta 2019, ktoré však „ignoruje ustanovenie

“, pretože neobsahuje žiaden konkretizovaný skutok

vymedzený z hľadiska vecného, časového či inej skutkovej špecifikácie deja, ktorým sa

mali naplniť skutkové podstaty v ňom popísaných trestných činov. Obsahom uznesenia

o začatí trestného stíhania nesmie byť podľa slov sťažovateľky len kompilácia právnych viet

priamo zo skutkových podstát trestných činov, domnienok a projekcií orgánov činných

v trestnom konaní, vychádzajúcich z kolektívnej prezumpcie neviny určitej profesijnej

skupiny.

16. Sťažovateľka upozorňuje, že neumožňuje začať trestné stíhanie

vo veci, ak sa skutok «„rysuje“ len v nejasných (hmlistých) obrysoch a je založený len na

všeobecných indíciách, ktoré nie sú ani trochu konkretizované. Svojvoľné vymedzenie skutku

je neprípustné a je v rozpore so zákazom ľubovôle pri rozhodovaní štátnych orgánov.».

Zastáva názor, že v prípade, ak existuje podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného

činu, avšak zatiaľ nie je jasné ako sa mal skutok stať, potom «nie je možné začínať trestné

stíhanie vo veci a domýšľať skutkové okolnosti o „bližšie nestotožnených sudcoch”,

„nezistených miestach“, „bližšie nestotožnenom páchateľovi“, „bližšie nestotožnených

osobách pôsobiacich mimo justičných orgánov“ či „bližšie nestotožnených zamestnankýň

Ministerstva spravodlivosti SR“.».

17. Tým, že k zásahu došlo v nezákonne vedenom trestnom stíhaní vo veci, t. j. bez

preskúmateľne materializovaného a konkretizovaného podozrenia, že sa určitý skutok, ktorý

môže byť trestným činom, stal, zásah vykonaný v rámci takto vedeného trestného stíhania je

materiálne neodôvodnený, t. j. nemôže sa ním sledovať žiaden legitímny účel, ktorý by

ospravedlnil zásah do základných práv sťažovateľky.

18. Napokon sťažovateľka uzatvára, že v súvislosti s namietanou výzvou na vydanie

veci, odňatím mobilného telefónu a uznesením o pribratí znalca, ktoré neboli odôvodnené

žiadnym legitímnym cieľom súladným so zákonom ( ), tak nemožno

nijako ospravedlniť zásah do jej práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16

ods. 1 , práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,

zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 2 a 3

, práva vlastniť majetok podľa , práva na nedotknuteľnosť obydlia

podľa , práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a práva na ochranu osobných údajov podľa a 2 , z dôvodu

absencie účinného prostriedku ochrany aj práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súkromie

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

19. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv zaručených

v , a 3, , , a 2 a ,

práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1

dodatkového protokolu postupom národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom

pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 pri služobnom zákroku a výzve policajta na vydanie

veci z 22. augusta 2019 a uznesením o pribratí súdneho znalca do konania z 23. augusta

2019, ako aj príkazom špeciálnej prokuratúry na odňatie veci vydaným v trestnom konaní

vedenom národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019, toto

uznesenie o pribratí znalca a príkaz na odňatie veci zrušil, zakázal národnej kriminálnej

agentúre a špeciálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky

v namietanom trestnom konaní, prikázal národnej kriminálnej agentúre zničiť všetky

rozmnoženiny počítačových údajov a akýchkoľvek údajov získaných z mobilného telefónu

sťažovateľky, vrátiť mobilný telefón sťažovateľke a priznal jej tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

20. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

21. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

23. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

24. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľkou označených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom, ku ktorému malo dôjsť pri úkonoch trestného konania súvisiacich s vydaním

mobilného telefónu sťažovateľkou orgánom činným v trestnom konaní a jeho následným

odovzdaním na znalecké dokazovanie a vyhotovenie rozmnoženiny počítačových údajov

nachádzajúcich sa v ňom.

26.Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

27. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

28. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

29. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

30. Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

31. Podľa domová prehliadka je prípustná len v súvislosti

s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania

domovej prehliadky ustanoví zákon.

32. Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno

zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu

života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie

závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo

vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj

vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

33. Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

34. Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo

iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,

alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

35. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

36. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

37. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

38. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

39. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

postupom vyšetrovateľa Policajného zboru, výzvou na vydanie veci a príkazom

prokurátora špeciálnej prokuratúry

40. Podstata námietok sťažovateľky, ktoré prezentuje v ústavnej sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu, sa dotýka otázky rešpektovania jej „súkromia“ okrem iného aj

na jej pracovisku. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

pripomína, že pojem „obydlie“ má širší význam ako slovo „home“ uvedené v anglickej

verzii čl. 8 dohovoru a môže zahŕňať napríklad aj pracovňu alebo kanceláriu príslušníka

slobodného povolania. Za určitých okolností možno práva zaručené v čl. 8 dohovoru

vykladať v tom zmysle, že zahŕňajú aj právo spoločnosti na rešpektovanie jej sídla,

pobočky, obchodných priestorov a aj „korešpondencie“ v širšom zmysle zahŕňajúcom aj

údaje rôzneho charakteru týkajúce sa činnosti spoločnosti a jej zamestnancov (pozri

rozhodnutie ESĽP vo veci Delta Pekárne a.s., proti Českej republike z 2. 10. 2014, sťažnosť

č. 97/11).

41. Ústavný súd preto nemá pochybnosti, že sťažovateľkou namietaný zaisťovací

úkon realizovaný orgánmi činnými v trestnom konaní (národnou kriminálnou agentúrou)

v súvislosti s vedeným trestným konaním mohol predstavovať zásah do jej práva

na rešpektovanie „súkromia“.

42. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného

porušenia čl. 8 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného

článku, ESĽP, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne pri svojej rozhodovacej činnosti

zohľadňuje, presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu

z pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria

legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo

pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 8 ods. 2 dohovoru) a napokon

proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

sledovaného cieľa nevyhnutný (, , ).

43. V posudzovanom prípade sťažovateľky zákonný podklad pre zásah do jej práv

mali predstavovať ustanovenia a nasl. , pričom zásah do práv

sťažovateľky sledoval legitímny cieľ – verejný záujem na objasnení trestnej činnosti.

44. Podľa kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné

konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju

treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.

Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako

aj na iné následky nevyhovenia.

45. Podľa ak vec dôležitú pre trestné konanie alebo

počítačové údaje na vyzvanie nevydá ten, kto ju má pri sebe, môže mu byť na príkaz

predsedu senátu a v prípravnom konaní na príkaz prokurátora alebo policajta odňatá.

Policajt potrebuje na vydanie takého príkazu predchádzajúci súhlas prokurátora.

46. Z obsahu zápisnice z 22. augusta 2019 o vydaní veci spísanej pod ČVS: PPZ-

848/NKA-PZ-ZA-2019 vyplýva, že sťažovateľka na výzvu príslušníka národnej kriminálnej

agentúry požadovanú vec – mobilný telefón – dobrovoľne vydala. Svedčí o tom jej

vyjadrenie v označenej zápisnici: „Samozrejme telefón vyšetrovateľovi vydám“ s tým, že si

z neho ešte opísala niektoré „dôležité“ údaje. Text zápisnice potom pokračuje slovami:

„Následne osoba vydala vyšetrovateľovi mobilný telefón zn. .... Tento mobil používam asi

rok.“.

47. Zároveň zo zápisnice o vydaní veci vyplýva, že sťažovateľka bola poučená:

„- o povinnosti vec na vyzvanie vydať podľa

- o tom, že nie je povinná poskytovať dôkazy vedúce k usvedčeniu zo spáchania

trestného činu jej samotnej alebo jej blízkej osobe (s poukazom na ustanovenie § 130

). Z toho dôvodu nie je povinná vydať vec, ktorá by nasvedčovala

spáchaniu trestného činu jej konaním alebo konaním jej blízkej osoby.

- o možnosti odňatia veci.“

48. Obsah zápisnice o sťažovateľkou namietanom úkone vykonanom príslušníkmi

národnej kriminálnej agentúry nedával ústavnému súdu žiadnu zámienku pochybovať

o tom, že sťažovateľka, ktorá túto zápisnicu podpísala, vec dobrovoľne vydala.

49. Vzhľadom na citované ustanovenia týkajúce sa vydania veci

ako zaisťovacieho úkonu ústavný súd postupu príslušníkov národnej kriminálnej agentúry

z procesného hľadiska nemá čo vytknúť. Vydaniu veci predchádzala výzva zákonom

oprávneného orgánu činného v trestnom konaní (policajtom) adresovaná spôsobilému

subjektu (sťažovateľke) na jej vydanie. Sťažovateľka bola poučená o jej právach

a povinnostiach spojených s týmto úkonom a následkoch prípadného nevyhovenia výzve.

Následne došlo k dobrovoľnému vydaniu presne opísanej veci sťažovateľkou za prítomnosti

nezúčastnenej osoby a napokon aj k spísaniu zápisnice o tomto úkone, ktorá bola

sťažovateľke doručená. Úkon bol teda vykonaný za splnenia všetkých podmienok

vyžadovaných príslušnými ustanoveniami relevantného procesnoprávneho predpisu

(), preto ho možno hodnotiť ako legálny. Zároveň existoval dôvod

na jeho realizáciu.

50. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v orgán verejnej moci nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr.

m. m. ). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

51. Čo sťažovateľka národnej kriminálnej agentúre, resp. postupu jej príslušníkov

vytýka, je, že k vydaniu veci došlo na jej pracovisku v jej kancelárii bez toho, aby

príslušníci národnej kriminálnej agentúry disponovali príkazom sudcu pre prípravné

konanie, ktorým by nariadil vykonať domovú prehliadku ( ),

resp. príkazom prokurátora na prehliadku iných priestorov (§ 101 ods. 1 Trestného

poriadku).

52. Ústavný súd sa v tomto smere prikláňa k právnemu názoru, ktorý je v bežnej

praxi orgánov činných v trestnom konaní vžitý a všeobecnými súdmi v rámci trestného

konania akceptovaný a ktorý napokon nebol dosiaľ nijako spochybnený a zároveň

zodpovedá zneniu, zmyslu a účelu konkrétnej právnej úpravy, podľa ktorého k výzve

na vydanie veci ako takej (samotnej) nie je potrebný predchádzajúci príkaz alebo súhlas

prokurátora alebo príkaz súdu (sudcu pre prípravné konanie alebo predsedu senátu). Tento

názor je umocnený tým, že výzva na vydanie veci môže byť urobená tiež v súvislosti

s domovou alebo osobnou prehliadkou, prehliadkou iných priestorov alebo pozemkov a ani

v súvislosti so spomenutými prehliadkami nie je nutné zvlášť vyžadovať predchádzajúci

súhlas či príkaz (na rozdiel od samotných prehliadok) na uskutočnenie výzvy na vydanie

veci {obdobne pozri ŠÁMAL, Pavel, RŮŽIČKA, Miroslav. § 78 [Povinnost k vydání věci].

In: ŠÁMAL, Pavel, GŘIVNA, Tomáš, NOVOTNÁ, Jaroslava, PÚRY, František,

RŮŽIČKA, Miroslav, ŘÍHA, Jiří, ŠÁMALOVÁ, Milada, ŠKVAIN, Petr. Trestní řád I, II,

III. 7. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2013, s. 1014}.

53. Ústavný súd považuje za potrebné zvýrazniť, že vstup do obydlia, na roveň

ktorého sťažovateľka postavila priestory svojej kancelárie v objekte Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, v ktorých k vydaniu veci došlo, za žiadnych okolností

nedosahuje kvalitu, resp. intenzitu takého zásahu do základného práva fyzickej osoby

na súkromie, ako je to v prípade domovej prehliadky, s ktorou je spojené prehľadávanie

obydlia a ktorá práve z toho dôvodu vyžaduje príkaz súdu. Vstup do obydlia predstavuje iba

jeden z nevyhnutných predpokladov na vykonanie domovej prehliadky, nie je však jeho

podstatou. Preto argumentácia sťažovateľky v tomto smere neobstojí.

54. Navyše, pokiaľ ide o vstup príslušníkov národnej kriminálnej agentúry do jej

kancelárie, sťažovateľka k tomuto v ústavnej sťažnosti neuviedla žiadnu významnú

argumentáciu ani nepredložila žiaden dôkaz, na základe ktorých by vznikla dôvodná

pochybnosť o tom, že sa príslušníci národnej kriminálnej agentúry „ocitli“ v priestoroch jej

kancelárie, kde sa úkon realizoval, v rozpore s účinnými právnymi predpismi. Z opisu

udalosti naopak vyplýva, že do týchto priestorov boli vpustení k tomu oprávnenou osobou.

55. V neposlednom rade ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka vec – mobilný

telefón, ktorý bol predmetom napadnutého úkonu, vydala dobrovoľne, čím v podstate

rezignovala na využitie iných (ďalších) právnych prostriedkov na ochranu svojich práv

v trestnom konaní, v rámci ktorých prichádzalo do úvahy aj preskúmanie legitimity

a nevyhnutnosti vykonania napadnutého úkonu – vydania veci a tomu predchádzajúcej

výzvy.

56. V súvislosti s atakom sťažovateľky proti príkazu prokurátora na odňatie veci,

ktorým podľa jej slov príslušníci národnej kriminálnej agentúry disponovali a dali jej ho

na nahliadnutie bez toho, aby jej bol „odovzdaný“, ústavný súd poznamenáva, že k jeho

aplikácii vzhľadom na dobrovoľné vydanie veci nedošlo. Jeho účinky nenastali, pretože

nebol prakticky aplikovaný. Z toho dôvodu nemohlo byť ani neprípustne zasiahnuté do práv

sťažovateľky. Absentuje tu teda príčinná súvislosť medzi namietaným porušením jej

základných práv a príkazom, ktorý v skutočnosti nebol vo veci realizovaný.

57. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , , ,

).

58. Pretože ústavný súd nezistil, že by výzvou príslušníka národnej kriminálnej

agentúry (vyšetrovateľa Policajného zboru) z 22. augusta 2019 na vydanie veci

sťažovateľkou ani príkazom špeciálnej prokuratúry na odňatie veci mohlo dôjsť k zásahu

do jej základných práv na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1,

na ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života a na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov

o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 2 a 3, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na ochranu

obydlia podľa čl. 21, na ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ

a iných písomností a ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2

dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.B K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľky napadnutým uznesením vyšetrovateľa o pribratí znalca

59. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky uznesením

vyšetrovateľa Policajného zboru pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 z 23. augusta 2019,

ktorým pribral do konania súdneho znalca, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa

sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, resp. iným orgánom

verejnej moci prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Orgány činné

v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti

ústavným súdom podľa zásad uvedených v ustanovení

(obdobne pozri , , , ,

, , ).

60. Podľa prvej vety ak pre zložitosť objasňovanej

skutočnosti nie je postup podľa § 141 postačujúci, priberie orgán činný v trestnom konaní

a v konaní pred súdom predseda senátu znalca na podanie znaleckého posudku.

61. Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé

uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo

prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne

pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni

62. Podľa prvej vety ak neustanovuje zákon niečo

iné, môže sťažnosť podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenie

dala návrh, na ktorý ju zákon oprávňuje; proti uzneseniu súdu môže podať sťažnosť

aj prokurátor, a to aj v prospech obvineného.

63. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky v súvislosti s uznesením

vyšetrovateľa Policajného zboru o pribratí súdneho znalca do trestného konania ústavný súd

uvádza, že sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala riadny opravný prostriedok,

o ktorom je oprávnená rozhodnúť špeciálna prokuratúra, a preto v danej veci nastupuje

princíp subsidiarity, keď právomoci ústavného súdu na ochranu základných práv

sťažovateľky predchádza právomoc iného orgánu verejnej moci, t. j. v danej veci špeciálnej

prokuratúry, ktorá je nielen oprávnená, ale aj povinná poskytnúť ochranu základným

právam sťažovateľky v prípade, že do týchto neoprávnene – neprípustne zasiahol

vyšetrovateľ Policajného zboru, nad zákonnosťou postupu ktorého vykonáva dohľad práve

aj na účel zabránenia takýmto zásahom.

64. Za týchto okolností ústavný súd vyhodnotil ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti ako takú, na prerokovanie ktorej nemá právomoc, preto ju z tohto dôvodu podľa § 56

ods. 2 písm. a) odmietol.

65. Z tohto istého dôvodu (nedostatku právomoci) ústavný súd nepreskúmaval

námietku sťažovateľky spočívajúcou v jej tvrdení, že v jej prípade nemalo dôjsť k zaisteniu

jej mobilného telefónu na základe vydania veci podľa , ale

k vydaniu počítačových údajov podľa . Podľa názoru ústavného

súdu sa táto otázka stala relevantnou práve až okamihom vydania rozhodnutia vyšetrovateľa

Policajného zboru, ktorým uložil súdnemu znalcovi vyhotoviť rozmnoženinu počítačových

údajov nachádzajúcich sa vo vydanom mobilnom telefóne sťažovateľky. Do tohto momentu

totiž nebola konkretizovaná otázka, na aký účel bola vec vydaná. Rovnako od tejto chvíle

sťažovateľka bola oboznámená s tým, že dôjde k zásahu do jej súkromnej sféry orgánmi

činnými v trestnom konaní, ako aj súdnym znalcom.

66. Podľa názoru ústavného súdu však aj otázka zákonnosti zabezpečenia predmetu

znaleckého skúmania mala byť zo strany sťažovateľky predostretá v riadnom opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu o pribratí súdneho znalca, pokiaľ mala o nej pochybnosť.

Ústavnému súdu nie sú známe žiadne okolnosti danej veci, ktoré by vylučovali právomoc

špeciálnej prokuratúry v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu o pribratí súdneho znalca

do konania preskúmať aj prípadné namietané procesné pochybenia pri získavaní veci

potrebnej k znaleckému dokazovaniu.

67. Aj v tomto prípade mala sťažovateľka možnosť požiadať o ochranu svojich

základných práv na súkromie, vlastniť majetok a na inú právnu ochranu k tomu povolaný

orgán verejnej moci, ktorého právomoc predchádza oprávneniam ústavného súdu. Preto aj

v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súdu pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

68. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v návrhu na rozhodnutie,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody ( ), ku ktorému v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu